5 Cdo 113/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu F. G., proti žalovanému B., zastúpenému JUDr. D. S., o zaplatenie 184,59 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Trnava pod sp.zn. 12 C 20/2010, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu

v Trnave z 30. novembra 2010, sp.zn. 23 Co 277/2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra

2010 sp.zn. 23 Co 277/2010 vo výroku, v ktorom uznesenie okresného súdu o odmietnutí

odporu potvrdil, ako aj vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu

v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

  Dovolanie žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010

sp.zn. 23 Co 277/2010 vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava uznesením z 10. augusta 2010, č.k. 12 C 20/2010-53 odmietol

odpor žalovaného proti platobnému rozkazu Okresného súdu Trnava zo dňa 2. decembra

2009, č.k. 15 Ro 118/2009-11 a návrh na prerušenie konania zamietol. Zároveň v celom

rozsahu zrušil uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 11. mája 2010, č.k. 12 C 20/2010-36

a žalovanému vrátil súdny poplatok za odpor v sume 16,50 € prostredníctvom Daňového

úradu Trnava. Dospel k záveru, že odpor bol podaný bez odôvodnenia vo veci samej, resp.

nebol riadne odôvodnený tak, ako to má na mysli ustanovenie § 174 ods. 3 O.s.p. Žalovaný

v odpore neuviedol žiadne skutočnosti týkajúce sa dôvodnosti alebo výšky platobným

rozkazom žalobcovi priznanej peňažnej sumy, teda žiadnym spôsobom po skutkovej ani právnej stránke nárok žalobcu nenapadol. Na doplnenie odporu súd neprihliadol, z dôvodu, že

odpor nebol doplnený v lehote 15 dní od prevzatia platobného rozkazu. Výrok o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky na jeho

prerušenie, keď nenastala skutočnosť, pre ktorú je potrebné konanie prerušiť. Mal za to, že

rozhodnutie v predmetnej veci nezávisí od prebiehajúceho konkurzného konania, keď

rozhodnutie v konkurznom konaní nemá žiadny vplyv na konanie a rozhodnutie v predmetnej

veci. Len v rámci predmetného súdneho konania je súd oprávnený rozhodnúť, či uplatnený

nárok žalobcu voči žalovanému je dôvodný. O zrušení nesprávneho rozhodnutia

o poplatkovej povinnosti rozhodol podľa § 12 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. v znení

neskorších predpisov a podľa § 11 ods. 1, 4 uvedeného zákona vrátil žalovanému nekrátený

súdny poplatok za odpor, keďže podľa bodu 5 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov

žalovanému nevznikla povinnosť súdny poplatok za odpor zaplatiť.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného uznesením z 30. novembra 2010,

sp.zn. 23 Co 277/2010 uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o odmietnutí

odporu a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p.

potvrdil. Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V celom rozsahu sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Mal za to, že súd prvého

stupňa rozhodol správne, keď odmietol odpor žalovaného proti platobnému rozkazu a keď

návrh žalovaného na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 O.s.p. zamietol. Uviedol, že

výsledok konkurzného konania (vedeného na majetok dlžníka žalovaného) bude mať význam

iba v tom smere, do akej miery bude žalovaný v konkurznom konaní (vedenom na majetok

jeho dlžníka) uspokojený. Následne to môže mať vplyv na schopnosť žalovaného plniť jeho

peňažné záväzky. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný a navrhol, aby

dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zmenil tak, že odporu proti platobnému

rozkazu vyhovuje a vo veci nariaďuje pojednávanie. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Mal za to, že súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 174 ods. 2 O.s.p., keď nepovažoval

dôvody uvedené v podanom odpore za dostačujúce na to, aby tento bol uznaný

za odôvodnený. Trval na tom, že podaný odpor je vecne a právne odôvodnený a spĺňa

náležitosti, ktoré vyžaduje ustanovenie § 174 ods. 2 O.s.p. Taktiež namietal, že súdy nesprávne posúdili ustanovenie § 109 ods. 1, 2 písm. c/ O.s.p. a mal za to, že dôvod

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný. V dôvodoch dovolania

rozoberal skutkový a právny stav veci.

Žalobca sa k dovolaniu žalovaného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr

to, či dovolanie žalovaného smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým   bolo potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a vo svojom uznesení

nevyslovil, že je proti nemu dovolanie prípustné. V danej veci nejde ani o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia a ani  

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť tohto opravného prostriedku by prichádzala do úvahy len

v prípade výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

V danom prípade dovolanie žalovaného smeruje proti výroku uznesenia Krajského

súdu v Trnave z 30. novembra 2010 sp.zn. 23 Co 277/2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie

súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o odmietnutí odporu a o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania.

Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania, dovolateľ podľa obsahu dovolania zastáva názor, že došlo k procesnej vade konania

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom v dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci v potvrdzujúcom uznesení. Citované zákonné

ustanovenie dáva odňatie možnosti konať pred súdom však do súvislosti s faktickou

procesnou činnosťou súdu, nie s právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Samo právne

posúdenie veci je realizáciou rozhodovacej činnosti súdom a nezakladá bez ďalšieho

prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keď právnym posúdením veci

(rozhodnutím) súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť, ani procesné práva účastníka konania. Či už teda odvolací súd napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie týkajúce sa prerušenia

konania založil na správnej alebo nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 109 ods. 1,

2 písm. c/ O.s.p., neodňal tým žalovanému možnosť pred súdom konať.

  Nesprávne právne posúdenie veci je prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.), ktorý však možno úspešne uplatniť len vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné

(o tento prípad ale v preskúmavanej veci nešlo).

  Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239

O.s.p. v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania uvedené

v ustanovení § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

vo výroku, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol.

  Pokiaľ ide o dovolanie žalovaného proti tej časti uznesenia Krajského súdu v Trnave

z 30. novembra 2010 sp.zn. 23 Co 277/2010, ktorým je napadnutý výrok potvrdzujúci

uznesenie súdu prvého stupňa o odmietnutí odporu, došlo v tomto prípade podľa dovolacieho

súdu k vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., t.j. k odňatiu možnosti účastníka konania

(žalovaného) konať pred súdom.  

  Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).  

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie

uznesenia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti

a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí

vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť

v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom

miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia  

(§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je

nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade

prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je

preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto

požiadavky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým bolo potvrdené

prvostupňové uznesenie o odmietnutí odporu, nespĺňa.

  V predmetnej veci odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku

o odmietnutí odporu z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 O.s.p. potvrdil. V odôvodnení

svojho uznesenia uviedol, že „odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, keď odmietol odpor žalovaného proti platobnému rozkazu, preto uznesenie súdu

prvého stupňa v napadnutej časti podľa ustanovenia § 219 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti

potvrdil“. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ako dospel odvolací súd k uvedenému

záveru a akými úvahami sa pri svojom rozhodnutí riadil, ani to, ako sa vysporiadal

s argumentáciou žalovaného uvedenou v odvolaní, týkajúcou sa nedostatočne odôvodneného

odporu, resp. podaného odporu bez odôvodnenia s poukazom na ustanovenie § 174 ods. 3

O.s.p. Takého odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na riadne

a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie uznesenia

odvolacieho súdu v napadnutej časti výroku o odmietnutí odporu je nepreskúmateľné

a zmätočné, čo malo za následok porušenie práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie

a odňatie možnosti dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní v tejto časti k procesnej vade podľa § 237

písm. f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy

zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou,

nemôže byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami

oprávneného uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu

v tejto napadnutej časti, v ktorej uznesenie okresného súdu vo výroku o odmietnutí odporu

potvrdil a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania  

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. septembra 2011  

  JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová