5 Cdo 105/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa D. V., zastúpeného JUDr. J. F.., proti odporcovi D., IČO: X., zastúpenému

JUDr. L. G., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu S., o mimoriadne

odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, vedenej na Okresnom súde Galanta

pod sp.zn.

23 C 62/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 29. novembra

2010, sp.zn. 23 Co 73/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odporcu o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Galanta rozsudkom z 24. novembra 2009, č.k. 23 C 62/2008-181  

uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 485,50 € do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Odporcovi zároveň

uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia

v sume 6 058,98 € k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. J. F., advokáta, do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného súdu Galanta súdny poplatok z návrhu na

začatie konania v sume 174 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie

odôvodnil ustanovením § 190 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. b/, § 196, § 203 Zákonníka práce

(zákon č. 65/1965 Zb. v znení zákona 451/1992 Zb. a zákona 10/1993 Z.z.)

a § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1, 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia. Na základe vykonaného dokazovania mal

za preukázané, že navrhovateľ bol v čase vzniku jeho choroby z povolania

v pracovnoprávnom vzťahu u právneho predchodcu odporcu vo funkcii gumára – údržbára v prevádzke viskózových vlákien, hodvábu, ako spriadač a bol vystavený pôsobeniu

sírouhlíka. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 16 Cp 77/2002 súd zistil,

že rozsudkom zo dňa 20. apríla 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 28. februára 2007 sp.zn. 4Co 480/2005 bola navrhovateľovi priznaná titulom

mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia suma 367 500 Sk.

Prvostupňový i odvolací súd v uvedenom   konaní dospeli k záveru, že u navrhovateľa ide

o výnimočný prípad tak, ako to má na mysli ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

v znení ku dňu 14. apríla 1988 – ku dňu zistenia choroby z povolania navrhovateľa.

Výnimočnosť prípadu videli v tom, že v čase zistenia choroby sa jednalo o človeka

v produktívnom veku, následne chorobou z povolania postihnutého a zbaveného možnosti

využívať výhody, ktoré by mu inak ako zdravému mohli byť poskytnuté a mohol ich

využívať, a to možnosti uplatnenia sa nielen v pracovnej oblasti, ale aj vo využívaní voľného

času a uplatnenia osobných a rodinných záujmov. S prihliadnutím na tieto okolnosti súdy

dospeli k záveru, že boli splnené podmienky na zvýšenie odškodnenia sťaženia

spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 15-násobok, resp. na 35-násobok základného počtu

bodov. Súd prvého stupňa mal ďalej preukázané z lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení

spoločenského uplatnenia, vystaveného MUDr. M. K., že u navrhovateľa došlo v súvislosti so

zhoršením jeho zdravotného stavu pre progresiu v psychickej zložke k dobodovaniu jeho

následkov choroby z povolania o 200 bodov základného bodového ohodnotenia. Taktiež mal

za preukázané, že ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v priamej príčinnej

súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania – chronickou otravou sírouhlíkom, a že

takéto zhoršenie sa zdravotného stavu navrhovateľa nebolo objektívne predpokladané pri jeho

poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania

na jeho sťaženie spoločenského uplatnenia, vzhľadom na závery odborného vyjadrenia

doc. MUDr. I. B., PhD. Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v jeho psychickej zložke

súd prvého stupňa   posúdil ako nový, doposiaľ nepredpokladaný následok choroby

z povolania, kedy na navrhovateľa bolo potrebné hľadieť ako na výnimočný prípad hodný

mimoriadneho zreteľa, v dôsledku čoho bolo potrebné navrhovateľovi priznať aj mimoriadne

odškodnenie v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Súd vychádzal z postupu

upraveného vyhláškou č. 32/1965 Zb., ktorá v znení noviel a k nim prislúchajúcich

prechodných ustanovení upravujúcich používanie skorších právnych noriem, ktorých platnosť

a účinnosť inak novelami zanikla, a to tak, že bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia

z poškodenia na zdraví, spôsobené pred dňom jej účinnosti a pokiaľ ide o chorobu z povolania

z takejto choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom sa posudzujú podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 47/1995 v čl. II, vyhl. č. 19/1999 Zb. v článku V., čl. I. bod 3 aj zák.

č. 437/2004 v ust. § 11). Prechodné ustanovenia noviel vyhlášky č. 32/1965 Zb. bolo

potrebné, zohľadniac čas zistenia choroby z povolania 14. apríla 1988 a jej hlásenie,

pri rozhodovaní o náhrade poškodenia na zdraví navrhovateľa, aplikovať vyhlášku č. 32/1965

Zb. účinnú v uvedenom čase, z hľadiska § 5 ods. 3 a § 4 ods. 1 tejto vyhlášky. Uviedol, že

samotná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, v rozsahu základného počtu

bodového ohodnotenia zahŕňa odškodnenie za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony

poškodeného pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb, alebo pre plnenie

jeho spoločenských úloh, teda zohľadňuje okolnosť, že poškodený je v dôsledku choroby

z povolania obmedzený vo svojich možnostiach. Pri odškodnení sa vychádza zo základného

počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku, pričom § 7 ods. 3

vyhlášky umožňuje jeho zvýšenie v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho

zreteľa, a to i nad stanovené najvyššie výmery odškodnenia. Mal za to, že   danom prípade

u navrhovateľa nastal takýto stav, keď z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom

konaní, nepochybne vyplynulo, že u navrhovateľa sa jeho predpoklady a schopnosti, ktoré

mal pred vznikom choroby z povolania nielen zúžili, ale niektoré aj stratili. Pokiaľ išlo

o uplatnený nárok, súd prvého stupňa sa v zásade stotožnil s tvrdeniami navrhovateľa, že

ak u osoby postihnutej chorobou z povolania dôjde ku zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu,

ktorý nebolo možné objektívne predpokladať pri posudzovaní jeho sťaženia spoločenského

uplatnenia, a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je hodné mimoriadneho

zreteľa, je možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu mimoriadne odškodnenie

(idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti odškodnenia sťaženia

spoločenského uplatnenia), a to v rozsahu takto pôvodne nepredpokladaných nepriaznivých

dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život, životné úkony a uspokojovanie

nielen jeho životných a spoločenských potrieb, ale aj jeho rodiny a blízkeho okolia.

U navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania súd prvého

stupňa považoval navrhovateľom prezentované a v konaní preukázané neustále psychické

zmeny jeho osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity a z toho

plynúce vážne konflikty v jeho rodine, v manželstve, vedúce k úplnej strate kontaktov

s najbližšími príbuznými – manželkou, deťmi, vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie

nielen v spoločenskom prostredí, ale aj v domácom prostredí, vedúce k zvýšenej potrebe

starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa a s tým súvisiacich finančných nárokov

na zabezpečenie takejto starostlivosti. Súd prvého stupňa považoval priznanú satisfakciu

vo výške 35-násobku zvýšenia bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 3 485,50 € za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti

navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúca zvýšenie náhrady

spočívala v tom, že v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby sa jednalo

o človeka vo veku, v ktorom rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov, stýkanie

sa s nimi, pocit radosti zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou, majú

pre človeka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho

dôchodkovému veku. Pri určení miery odškodnenia zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne

zhoršenie jeho rodinného života v dôsledku progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne

zníženie kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií, ako sú prežívanie

bežného dňa, nocí, spánku a pod., postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok života, ako aj

pocit šťastia, spokojnosti, rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s ostatnými

členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú

agresivitu, hrubo obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti

a celkovej nechuti k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou,

ako aj mimoriadnu emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Súd prvého stupňa vzal

do úvahy aj skutočnosť, že u navrhovateľa boli poškodené   životne dôležité orgány, ako

centrálny nervový systém, ako aj skutočnosť, že choroba z povolania u navrhovateľa a jej

následky sú nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou sústavného zhoršovania sa. Nárok

vo zvyšku zamietol, t.j. odškodnenie na úrovni 100-násobku, ako si to uplatnil navrhovateľ,

nakoľko u navrhovateľa nešlo o najťažšie následky choroby z povolania intoxikácie

sírouhlíkom, ktoré by odôvodňovalo vyššie odškodnenie. O trovách konania rozhodol podľa

§ 142 ods. 3 O.s.p.

Krajský súd v Trnave na odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka rozsudkom  

z 29. novembra 2010, sp.zn. 23 Co 73/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako

vecne správny v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

na účet Krajského súdu v Trnave trovy štátu 56,78 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku

a zároveň zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi v sume 1 551,55 €

k rukám právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. J. F. do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu. Mal za to, že doplnené dokazovanie pred odvolacím súdom výsluchom

svedkov MUDr. V. Ž., psychiatra, a MUDr. I. T., neurológa, jednoznačne podporilo závery

súdu prvého stupňa o priznaní mimoriadneho odškodnenia navrhovateľovi v zmysle ust. § 7

ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., keďže sa jednalo o prípad hodný mimoriadneho zreteľa. V ostatnom odôvodnení odkázal odvolací súd na závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa

v odôvodnení rozhodnutia plne stotožnil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §

224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.  

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol

rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť, konanie vo veci

zastaviť a rozhodnúť o postúpení veci Sociálnej poisťovni, ako orgánu, do ktorého právomoci

patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku, alternatívne rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok

súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. a/, d/ O.s.p a § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.

Mal za to, že od 1. januára 2004 (t.j. od účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom

poistení) zanikla právomoc súdov na konanie a rozhodovanie o uplatnených nárokov

na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Konanie v predmetnej veci sa

začalo podaním návrhu na súde dňa 14. apríla 2008, t.j. až po tom, ako právomoc súdov konať

v týchto veciach zanikla. Uviedol, že nedostatok právomoci súdu namietal už v odvolacom

konaní, avšak odvolací súd existenciu podmienok konania vôbec neskúmal, čím porušil

ustanovenie § 103 O.s.p a s touto námietkou sa nijako nevysporiadal, v dôsledku čoho je

rozhodnutie odvolacieho súdu nepreskúmateľné a nepresvedčivé. Mal za to, že tak v prípade

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 16 Cp 77/2002, ako aj

v prípade konania vedeného na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 23 C 62/2008, boli

na strane navrhovateľa aj odporcu účastníkmi konania totožné subjekty a totožný bol aj

predmet oboch týchto konaní – mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia navrhovateľom súdom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z titulu choroby

z povolania zistenej u navrhovateľa. Podľa názoru odporcu prvostupňový súd nemohol

rozhodnúť o ďalšom mimoriadnom odškodnení navrhovateľa, keď v konaní neboli

preukázané základné predpoklady, ktorými prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil,

a to zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v čase po rozhodnutí Okresného súdu

Bratislava III, vykazujúceho znaky novej škody na zdraví a z tohto zdravotného stavu

vyplývajúce výrazné zhoršenie spoločenského uplatnenia navrhovateľa, ktoré by malo

vykazovať určitú osobitosť (tzv. mimoriadnosť prípadu). Rovnako závažného pochybenia sa

podľa názoru odporcu dopustil aj odvolací súd, keď rozhodnutie prvostupňového súdu ako

vecne správne potvrdil. Namietal, že zistenia, resp. závery prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu, nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, práve naopak, sú s nimi

v rozpore. Oporu vo vykonanom dokazovaní nemá podľa odporcu ani konštatovanie prvostupňového súdu, že u navrhovateľa došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu, a tým

k vzniku novej škody na zdraví, ktorá nebola pôvodne predvídateľná. Odporca mal výhrady

tiež proti tomu, že súd pri odškodňovaní navrhovateľa prihliadal aj na uspokojovanie

spoločenských potrieb jeho rodiny a nestotožnil sa ani so spôsobom, akým prvostupňový súd

dospel k výslednej, navrhovateľovi priznanej sume. Mal za to, že súdy vec nesprávne právne

posúdili aj pokiaľ ide o náhradu trov konania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.

Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietnuť, keď

mal za to, že nie sú dané dôvody dovolania a nenastali ani vady konania, pre ktoré by bolo

potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Vedľajší účastník sa k dovolaniu odporcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236  

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel  

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238

ods. 3 O.s.p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného  

v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady

konania podľa § 237 písm. a/ a d/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. a/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.

V súvislosti s otázkou právomoci súdu prejednať a rozhodnúť vec, ktorej predmetom

je nárok na mimoriadne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v prípade, že

k pracovnému úrazu došlo pred 1. januárom 2004 a návrh bol podaný na súd po 1. januári

2004, dovolací súd uvádza, že doterajšia súdna prax zastáva stanovisko, podľa ktorého aj

v takomto prípade vec patrí do právomoci súdov (pozri S 27/2006). Vychádza správne

zo záveru, že na sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti zákona o sociálnom

poistení, resp. zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Vo veciach zvýšenia náhrady

za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia nad rozsah základného bodového ohodnotenia

je týmto predpisom vyhláška č. 32/1965 Zb., ktorá v ustanovení § 7 ods. 3 stanovuje, že

o zvýšení odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhoduje súd.

Osobitný právny predpis teda ustanovuje, že takúto vec má prejednať a rozhodnúť súd

v občianskom súdnom konaní. K uvedenému dovolací súd dodáva, že hoci pôvodným účelom

tohto ustanovenia vyhlášky nebolo riešiť otázku právomoci súdu (v čase nadobudnutia jej

účinnosti, až do 31. decembra 2003 išlo o vec vyplývajúcu z pracovných vzťahov), správnosti

tejto interpretácie v súvislosti s prijatím zákona o sociálnom poistení, nasvedčuje aj nová

právna úprava náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č.   437/2004 Z.z.,

účinná   od 1. septembra   2004,   ktorá   v   ustanovení   §   6   ods. 3   dáva poškodenému

oprávnenie uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nad výšku

náhrady ustanovenú týmto zákonom na súde (podmienkou je, že sa podal návrh

na uzatvorenie dohody a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda  

a neuspokojili sa nároky poškodeného).

Okrem toho súdna prax vychádza aj z názoru, že Sociálna poisťovňa rozhoduje len

o nárokoch, ktoré vznikli podľa zákona o sociálnom poistení, t.j. o nárokoch vzniknutých  

od 1. januára 2004. Jej oprávnenie rozhodovať o nárokoch vzniknutých pred 1. januárom

2004 by bolo dané, ak by zákon o Sociálnej poisťovni výslovne stanovil, že Sociálna

poisťovňa   rozhoduje   aj   o   takýchto   nárokoch. Takéto   ustanovenie   sa   však v zákone

o sociálnom poistení nenachádza. Musí ale existovať orgán, ktorý o týchto nárokoch, t.j. aj

o nároku na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

vzniknutého pred 1. januárom 2004 rozhodne, a tým je súd.

V posudzovanej veci dovolací súd nemal dôvod v otázke právomoci sa od vyššie

uvedeného stanoviska odchýliť. Na základe uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že

v konaní nedošlo k namietanej vade v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.

K námietke odporcu, že nedostatok právomoci súdu namietal už v odvolacom konaní,

avšak odvolací súd existenciu podmienok konania vôbec neskúmal, čím porušil ustanovenie   § 103 O.s.p., dovolací súd uvádza, že súd danosť alebo nedanosť procesných podmienok

konania, teda aj právomoci súdu, skúma ex offo, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal existenciu vady podľa § 237 písm. d/ O.s.p.

Podľa § 237 písm. d/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo

stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania

a tých istých osôb. Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie žalovaného a naopak). Ten istý predmet konania je

daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa

týka tých istých osôb v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných

účastníkov (či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná

prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil

skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne

rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne, resp. inak.  

V danej veci nejde o vadu podľa § 237 písm. d/ O.s.p. (res iudicata), nakoľko konanie

vedené na Okresnom súde Bratislava III pod. sp.zn. 16 Cp 77 /2002 a konanie vedené

na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 23 C 62/2008 sa navzájom odlišujú svojím predmetom.

Kým predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn.

16 Cp 77 /2002 bol nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia v súvislosti so škodou na zdraví spôsobenou navrhovateľovi chorobou z povolania

– chronickou otravou sírouhlíkom (ku dňu podania návrhu, t.j. k 7. novembru 2002), v konaní

vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp.zn. 23 C 62/2008 súd rozhodoval o mimoriadnom

zvýšení odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa, ktoré nebolo možné predpokladať pri pôvodnom posudzovaní následkov

choroby z povolania na sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Odporca v dovolaní tiež namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu,

ktorá by odôvodňovala skutočnosť, že konanie mohlo byť postihnuté vadou podľa § 237 f/

O.s.p.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje  

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len  

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil,

že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa

pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení

a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ustavného súdu, iba skutočnosť,

že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr.

I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie

rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Pokiaľ ide o námietku odporcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci,

či správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p.

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie

je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241

ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len

odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie

prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.  

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich

z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok

vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladali by ale prípustnosť dovolania.

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho

(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Z dovolania odporcu vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu aj v časti

týkajúcej sa výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu,

prípustnosť dovolania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p., a nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž

o rozhodnutie, ktoré má povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 veta druhá O.s.p., a to aj

v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie

o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba

na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje,

že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu)

neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237

O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odporcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. septembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová