5 Cdo 10/2012

Najvyšší súd   S. U Z N E S E N I E

Najvyšší súd S. vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťaťa B. I.I., bytom u matky Ing. M. I.Č.I., a otca O. I.I., zastúpeného K., s.r.o., AK, B., o návrhu otca na zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 22 P 438/2010, o dovolaní otca

maloletého dieťaťa proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2011 sp.zn.

11 CoP 83/2011, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 3. februára 2011 č.k. 22 P 438/2010-46

zastavil konanie o návrhu otca maloletého dieťaťa na zmenu rozhodnutia o osobnej

starostlivosti zverením maloletého do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na   § 103, § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p, § 39 ods. 1

zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, ods. č. 11., čl. 1

ods. 2 písm. b), e) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní

a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,

ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 a čl. 5 ods. 2 nariadenia rady (ES) č. 44/2001

zo dňa 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „ nariadenie“). Nakoľko obvyklý pobyt maloletého B. I. je

na území Č. a konanie o zverenie do striedavej osobnej starostlivosti je konaním starostlivosti

súdu o maloletých, s poukazom na vyššie citované ustanovenia, nie je daná právomoc

slovenských súdov. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade išlo o neodstrániteľný

nedostatok podmienky, súd konanie zastavil.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10. mája 2012 sp.zn. 11 CoP 83/2011

potvrdil ako vecne správne napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. Uviedol, že súd prvého

stupňa predtým, než začal vo veci konať správne v zmysle § 103 O.s.p., zisťoval, či sú

splnené podmienky, za ktorých môže vo veci konať. Jednou z podmienok konania je aj

právomoc súdu, v danej veci právomoc slovenského súdu, na konanie s poukazom na obvyklý

pobyt maloletého dieťaťa v Č.. Pojem „obvyklý pobyt“ zaviedla

do terminológie medzinárodného práva súkromného Haagska konferencia prostredníctvom

dohovorov, ktoré boli touto organizáciou vypracované. Najprv sa tento pojem používal

v oblasti medzinárodného práva súkromného, neskôr sa začal používať aj v oblasti

medzinárodného práva procesného ako kritérium pre založenie medzinárodnej súdnej

právomoci. Pojem obvyklého pobytu sa premietol aj do zákona č. 97/1963 Zb.

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení   neskorších predpisov (§ 39)

a znamená odklon od princípu štátneho občianstva maloletého dieťaťa k princípu obvyklého

pobytu maloletého dieťaťa, keď otázku právomoci súdu bolo potrebné posudzovať aj v súlade

s oznámením MZV SK č. 344/2002 Z.z. v znení zmien, v spojení s Nariadením Rady (ES)

č. 2201/2003 Ú.V. ES z 27. novembra 2003. Podľa článku 5 ods. 1 oznámenia MZV SR

č. 344/2002 Z.z. v znení zmien právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa alebo jeho

majetku majú justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt.

Podľa článku 5 ods. 2 oznámenia MZV SR č. 344/2002 Z.z. v znení zmien, ak dôjde k zmene

obvyklého pobytu dieťaťa na územie iného zmluvného štátu, nadobudnú s výnimkou čl. 7

právomoc orgány štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia

Rady (ES) č. 2201/2003 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv

a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia

konania. Podľa článku 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde

členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí

podľa tohto nariadenia do právomoci iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, že nemá

právomoc.

V danej veci jednoznačne obvyklým pobytom maloletého je Č., kde maloletý s matkou

od roku 2010 žije a navštevuje materskú školu, a kde podľa vyjadrenia matky má úmysel aj

trvale sa zdržiavať.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal otec maloletého dieťaťa dovolanie, ktorý ho,

ako aj uznesenie súdu prvého stupňa, žiadal zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil tým, že zastavenie konania bez zákonného

dôvodu je vždy odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s. p. a zároveň

odopretím ústavou upraveného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Vytýkal súdu nesprávnosť právneho

posúdenia, naviac bol toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a arbitrárne. Namietal, že odvolací súd

pravdepodobne prijal záver o oprávnenosti presťahovania maloletého dieťaťa do Č., avšak

dovolateľ mal za to, že vysťahovaním maloletého syna do cudziny bez jeho súhlasu došlo k

občianskoprávnemu únosu, resp. k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa v zmysle článku 2,

ods. 11 nariadenia Rady (ES) z 27. novembra 2003 č. 2201/2003. Ide o prípad, keď maloleté

dieťa bolo odvedené zo S., kde malo svoj obvyklý pobyt, v rozpore s právom navrhovateľa

rozhodnúť o súhlase s vysťahovaním. Nezáleží

na tom, že dieťa v čase únosu bolo zverené do starostlivosti matky. Nakoľko došlo

k neoprávnenému premiestneniu dieťaťa, sú štátne orgány povinné aplikovať článok 10

nariadenia o zachovaní právomoci slovenských súdov. Podľa názoru dovolateľa, právomoc

slovenských súdov nie je zachovaná len v prípadoch, keď dieťa nadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a zároveň sa s tým dotknuté osoby zmieria, alebo ak uplynie

jednoročná subjektívna lehota a v tejto lehote nie je podaná žiadosť o návrat, prípadne nie sú

splnené niektoré iné podmienky nariadenia. Keďže dovolateľ nedal súhlas k vysťahovaniu

maloletého, je zachovaná príslušnosť súdov S. a rozhodnutie o zastavení konania podľa § 104

ods. 1 O.s.p. je nezákonným rozhodnutím.

Matka maloletého vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedla, že návrh na súd o zmenu

osobnej starostlivosti bol podaný otcom maloletého dňa 19. júla 2010, teda v čase, keď mal

vedomosť o tom, že maloletý sa zdržiava na území Č., avšak nebol ním podaný návrh na

navrátenie maloletého na územie S. v zmysle Haagskeho dohovoru, teda miestom obvyklého

pobytu maloletého,   tak ako ho súd riadne zistil, bola v čase začatia konania Č.. Návrh na

začatie konania o navrátenie maloletého bol podaný až 30. júna 2011. Zároveň predložila

rozsudok Mestského súdu v B. č.k.

40Nc 2059/2011-77 zo dňa 11. augusta 2011 (spolu so zápisnicou z pojednávania) v konaní

o vydanie rozhodnutia o navrátenie dieťaťa, ktorým bol návrh otca, aby sa maloletý B. I...

navrátil do S., zamietnutý. Ďalej uviedla, že s poukazom na znenie § 238 ods. 4 O.s.p. je

dovolanie v predmetnej veci neprípustné, a preto je potrebné ho odmietnuť.

Najvyšší súd S. ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236   a nasl. O.s.p.), a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území S..

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, je nepochybné, že prípustnosť dovolania

z ustanovenia § 239 O.s.p. nemožno vyvodiť.

S   prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd S. len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu),

ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O.s.p., ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/,d/, g/ O.s.p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že súdy mu v konaní odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

§ 237 písm. f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne

nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho

súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O.s.p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K odňatiu možnosti dovolateľa   pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy S. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo

podľa jeho názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o zastavení konania pre nedostatok

právomoci slovenských súdov konať,   v dôsledku čoho mu nebolo umožnené riadne

a zákonným spôsobom uplatniť jeho práva.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy S. Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná   a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne S..

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02) do obsahu základného

práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodlo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republiky ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu

poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený skutkový stav veci použije

ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov S.. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).  

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy S. a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo

účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS

97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

K porušeniu práva na súdnu ochranu podľa citovaných ustanovení by došlo vtedy,

pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej

alebo právnickej osobe (Uznesenie ÚS SR I.ÚS 35/1998).

V predmetnej veci však súdy nižších stupňov skúmali podmienky, za ktorých môžu

konať vo veci a správne dospeli k záveru, že nie je daná právomoc slovenských súdov,

vychádzajúc z predmetu konania vo vzťahu k úprave medzinárodného práva, a správne

následne dospeli k záveru, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, kedy súd

musí konanie vždy zastaviť.

Odvolací súd správne vychádzal z komplementárneho vzťahu nariadenia k Dohovoru,

čo znamená, že v rámci Európskej únie sa prednostne použije nariadenie, tzv. Brusel II bis,

pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši Dohovor.

Podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci

a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv

a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenia“) článku

8 ods. 1 súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností

k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

Dovolací súd zhodne s názorom súdov nižších stupňov dospel k záveru, že v čase

podania návrhu na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa a to na starostlivosť striedavú, mal

maloletý obvyklý pobyt v Č.. Obvyklý pobyt sa určuje podľa kritérií trvania, pravidelnosti,

podmienok a dôvodu fyzickej prítomnosti dieťaťa v danom štáte, pričom sa berú do úvahy

miesto a podmienky školskej dochádzky dieťaťa, ako aj rodinné a sociálne väzby v danom

štáte. S týmito skutočnosťami sa riadne vysporiadali nižšie súdy a dovolací súd ich vyhodnotil

i v kontexte konania o návrat maloletého do S.,   ktoré začal otec maloletého tesne pred

uplynutím jedného roka od podania návrhu na zmenu starostlivosti (viď rozsudok Mestského súdu v B. z 11. augusta 2011 sp.zn. 40 P

a Nc 156/2011)

Preto ak súd prvého stupňa zastavil konanie pre nedostatok právomoci konať

a odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, neodňal dovolateľovi prístup

k súdu a ani možnosť pre súdom konať, ale z uvedeného je zrejmé, že na konanie o návrhu

na zmenu starostlivosti o maloleté dieťa, sú príslušné súdy v krajine jeho obvyklého pobytu,

t.j. v Č..

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

dovolateľa,   týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd S. vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo odpoveď  

na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany dovolateľa, keď v dostatočnom

rozsahu zodpovedalo, prečo odvolací súd potvrdil uznesenie o zastavení konania pre nedostatok právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Rozhodnutie odvolacieho

súdu nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

§ 236 a nasl. O.s.p.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak   zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd S. dovolanie v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/

v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 146 ods. 1písm. a/ O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu S. pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 6. decembra 2012

  JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová