UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Mederovej a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Lenky Praženkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn. 5C/163/2012, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. apríla 2014, č. k. 14Co/813/2013-39, takto
rozhodol:
I. Dovolanie o d m i e t a.
II. Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Banskej Bystrici označeným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom z 20. februára 2013, č. k. 5C/163/2012-14, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur za námietku zaujatosti. Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako súd dovolací [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), konajúca zamestnancom v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
3. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súdpostupoval v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. (podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované) a prípustnosť dovolania posudzoval podľa § 236, § 237 ods. 1 a § 239 O. s. p.
4. Najvyšší súd na odôvodnenie svojho záveru v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p., stručne uvádza, že v danom prípade ide o obdobnú vec, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tým istým dovolateľom, pričom v týchto konaniach bola podrobne riešená otázka prípustnosti a dôvodnosti jeho dovolania. Ako príklad dovolací súd poukazuje na konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3Cdo/31/2013, 4Cdo/229/2014, 4Cdo/235/2014, 5Cdo/295/2014, 6Cdo/291/2013, 6Cdo/417/2013, 6Cdo/120/2014 a 8Cdo/132/2014. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 452 ods. 1 C. s. p., už ďalšie dôvody neuvádza.
5. Najvyšší súd nezistil ani splnenie predpokladov na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 C. s. p., a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
6. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva, pretože žalovanému v dovolacom konaní žiadne trovy dovolacieho konania nevznikli.
7. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.