4 Urtost 2/2016

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a členov senátu JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Štefana Harabina v trestnej

veci odsúdeného V. M. na neverejnom zasadnutí 22. marca 2016 o sťažnosti odsúdeného

proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 10. februára 2016, sp. zn. 4 Ntc 3/2015

takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného V. M. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 10. februára 2016, sp. zn. 4 Ntc 3/2015

podľa § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. návrh odsúdeného V. M. o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.

Proti tomuto uzneseniu včas podal sťažnosť odsúdený V. M.

V písomných dôvodoch podanej sťažnosti uviedol, že disciplinárne riešený vo výkone

trestu nebol a svoje povinnosti si svedomito plní. Jeho „kriminálna minulosť“ podľa neho

nemá nič spoločné s trestom, ktorý vykonáva, rovnako tak ako ani jeho vzdelanie

s podmienečným prepustením. Uvádzanie nízkej vzdelanostnej úrovne v odôvodnení

napadnutého uznesenia považuje za dehonestáciu svojej osoby a užívanie návykových látok

poprel s tým, že nikdy nebol liečený a drogu skúsil len raz. Konštatovanie prvostupňového

súdu o vysokom riziku jeho sociálneho zlyhania označil za neodôvodnené a ignorujúce

možnosť jeho zmeny. Konštatoval, že z hodnotenia ústavu na výkon trestu vyplýva,

že ústavný poriadok porušil len v jednom prípade, čo bolo riešené len pohovorom

a nie disciplinárnym trestom.

Z týchto dôvodov navrhol, aby najvyšší súd jeho žiadosť opätovne prejednal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky primárne skúmal, či sťažnosť podala osoba

na to oprávnená a v zákonom stanovenej lehote a zistil, že zákonné podmienky uvedené

v § 186 ods. 1 Tr. por. a § 187 ods. 1 nevyhnutné na podanie sťažnosti boli splnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky následne na podklade sťažnosti odsúdeného V. M.

preskúmal v rozsahu   § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia,

proti   ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil,

že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa § 66 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. pri podmienečnom prepustení, ak ide o osobu

odsúdenú za prečin, po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody

alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu

odňatia slobody, môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený

vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže

sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.  

Podľa § 66 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne

aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť,

ak nie je dôvodná.

Formálne podmienky týkajúce sa výkonu nevyhnutnej dĺžky uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu odsúdený splnil.

Pokiaľ ide o splnenie ďalších zákonných podmienok pre kladné rozhodnutie

o posudzovanej otázke najvyšší súd uvádza nasledovné.

Ustanovenie § 66 Tr. zák. umožňuje zmiernenie trestu odňatia slobody, ktorého

výmera je stanovená na určité časové obdobie.

Skrátené účinky priameho výkonu tohto trestu sa doplňujú hrozbou jeho ďalšieho

pokračovania, pričom sa odsúdenému dáva možnosť preukázať, že i vykonaný trest v kratšej

výmere, než bol uložený, je schopný splniť účel trestu. Z poňatia trestu ako účelovej sankcie

vyplýva, že ak bol doposiaľ vykonanou časťou trestu dosiahnutý jeho účel, je ďalší výkon

trestu nepotrebný a neodôvodnený. Aj keď súd pri ukladaní trestu prihliada k možnostiam

nápravy páchateľa, nemožno vždy presne predvídať ako sa u jednotlivých páchateľoch prejaví

jeho výchovný účinok. Z chovania odsúdeného a z jeho postoja k plneniu povinností v čase

výkonu trestu môže byť potom zjavné také polepšenie, že ďalší výkon trestu nie je potrebný

a že odsúdený môže byť prepustený na slobodu. Podmienečné prepustenie je významným

prostriedkom dovŕšenia   prevýchovy a resocializácie odsúdeného a neznamená teda

ukončenie tohto procesu, ale pokračovanie prevýchovného a resocializačného procesu v iných

podmienkach. Hrozba výkonu zvyšku trestu odňatia slobody môže stačiť, aby sa zdržali

páchania ďalších trestných činov len u páchateľov, ktorí nie sú hlbšie narušení a u ktorých

možno dôvodne predpokladať, že boli doterajším výkonom trestu dostatočne prevychovaní.

Polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení ide o to, rozlíšiť kedy

je správanie odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody prejavom

len vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice a kedy ide o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného oprávňujúce nádej, že aj v budúcnosti povedie riadny život.

Správanie odsúdeného vo výkone trestu a plnenie jeho povinností sú preto síce dôležitými,

avšak nie jedinými hľadiskami, z ktorých možno usudzovať na páchateľove polepšenie.

Správanie odsúdeného   vo výkone trestu odňatia slobody sa musí hodnotiť v súvislosti

s charakterovými vlastnosťami   odsúdeného, s motívom a spôsobom spáchaného trestného

činu a pod. Len z tohto predpokladu možno posúdiť, či odsúdený vo výkone trestu dosiahol

taký stupeň nápravy, že sa zbavil práve tých charakterových rysov a zlých návykov, ktoré

ho viedli k spáchaniu trestnej činnosti. Pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení

je potrebné, aby súd zisťoval okrem iných skutočností aj jeho trestnú činnosť.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že odsúdený bol počas dlhého časového

obdobia opakovane súdne trestaný pre rôznu úmyselnú trestnú činnosť spáchanú z pohnútok

svedčiacich o jeho všestrannej narušenosti. Ide teda o hlbšie narušenú osobnosť, ktorá

na verejnom zasadnutí prvostupňového súdu nevedela ani vysvetliť „prečo mám toľko

záznamov v registri trestov“. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu možno zistiť, že správanie odsúdeného je len priemerné. Možno preto dospieť k záveru, že toto je len vonkajšou

adaptáciou odsúdeného na prostredie výkonu trestu, avšak nie prejavom skutočných zmien

jeho osobnosti, ktoré by oprávňovali nádej, že aj v budúcnosti povedie riadny život

a že doposiaľ vykonaný trest odňatia slobody postačuje na dosiahnutie účelu trestu. Pracovná

morálka odsúdeného na predchádzajúcom pracovisku nebola na požadovanej úrovni,

a preto bol po krátkej dobe na návrh zamestnávateľa z tejto práce vyradený. Jeho správanie

tiež nebolo vždy na požadovanej úrovni, pretože porušil ústavný poriadok.  

Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že v posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre podmienečné prepustenie

odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný

prostriedok.

V Bratislave 22. marca 2016

  JUDr. Martin P i o v a r t s y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Zuzana Vojtelová