UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Patrika Príbelského PhD. a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 17. apríla 2018 v Bratislave v trestnej veci proti odsúdenému T. Y., o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. januára 2018, sp. zn. 2Ntc/1/2018, takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného T. Y. s a z a m i e t a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Nitre uznesením z 31. januára 2018, sp. zn. 2Ntc/1/2018 podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. a § 67 ods. 1 Tr. zák. zamietol návrh odsúdeného T. Y. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň sp. zn. 61 Hv 116/15x zo dňa 13. októbra 2015, uznaný rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2Ntc/8/2016 zo dňa 22. septembra 2016, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Urto/6/2016 z 31. októbra 2016 vo výmere 3 (tri) roky a 3 (tri) mesiace a rozsudkom Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň zo dňa 16. decembra 2013 sp. zn. 82 Hv 165/13d, uznaný rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1Ntc/3/2016 zo dňa 02. augusta 2016, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Urto/8/2016 zo dňa 31. októbra 2016 vo výmere 2 (dva) roky.
Krajský súd v Nitre odôvodnil svoje rozhodnutie v podstate tým, že u odsúdeného nemožno očakávať, že v budúcnosti bude viesť riadny život. Poukázal pritom na odpis z registra trestov, z ktorého je zrejmé, že odsúdený sa doposiaľ dostal do rozporu so zákonom celkovo 6-krát s tým, že v minulosti už bol vo výkone trestu odňatia slobody a bol aj podmienečne prepustený. V prípade odsúdeného ide o osobu, ktorá sa opakovane dostáva do rozporu so zákonom, čo potvrdil aj samotný odsúdený na verejnom zasadnutí pri rozhodovaní o jeho návrhu na podmienečné prepustenie. Aj keď odsúdený počas výkonu trestu prejavil snahu po náprave, v jeho prípade nie je možné jednoznačne konštatovať, že po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody by viedol riadny život. Podmienečné prepustenie odsúdeného na slobodu je odôvodené, ak vzhľadom na účel trestu, ako aj na ďalšie okolnosti, je predpoklad, že bude ajna slobode viesť riadny život a že pre spoločnosť tu nie je veľké riziko z hľadiska pokračovania v páchaní trestnej činnosti, preto krajský súd dospel k záveru, že nenaplnením druhej z materiálnych podmienok nemožno akceptovať žiadosť odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu. Preto bola jeho žiadosť zamietnutá.
Proti tomuto uzneseniu, bezprostredne po jeho vyhlásení, podal sťažnosť odsúdený T. Y..
V písomnom odôvodnení sťažnosti uviedol, že predpokladom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody je okrem uplynutia zákonom ustanovenej doby výkonu trestu aj to, že odsúdený počas výkonu trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Poukázal pritom na záver hodnotenia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody, z ktorého vyplýva, že odsúdený preukazuje splnenie podmienok na podmienečné prepustenie a odporúčal ho podmienečne prepustiť. Namietal, že Krajský súd v Nitre konštatoval, že sa dostal do rozporu so zákonom celkom 6-krát, avšak v dvoch prípadoch sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. V prípade prepustenia na slobodu sa má kde vrátiť, má vybavenú prácu, o čom predložil aj pracovnú zmluvu. V prípade prepustenia povedie riadny život, bude sa riadne starať o svoju rodinu, ktorá je na neho citovo a finančne naviazaná. Svoju minulosť nemôže zmeniť oľutoval ju, ale budúcnosť ovplyvniť môže, požiadal preto o poslednú šancu.
V ďalšej časti svojej sťažnosti namietal, že v rámci uznávacieho konania sa neposudzuje, či odsúdená osoba, ak by bola trestne stíhaná, bola tiež uznaná za vinnú a bol by jej uložený rovnaký trest, keby sa trestné konanie viedlo podľa predpisov vykonávajúceho štátu. Z tohto dôvodu kritéria uvedené v § 17 zákona č. 549/2011 Z. z., podľa ktorých nesmie prevzatý výrok o treste zhoršiť postavenie a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii. Dôvodil, že v krajine pôvodu by mal nárok na podmienečné prepustenie po uplynutí polovice trestu, ale v Slovenskej republike až po uplynutí troch štvrtín. Aj z tohto pohľadu považuje svoj trest za primeraný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") primárne skúmal, či sťažnosť podala osoba na to oprávnená a v zákonom stanovenej lehote a zistil, že zákonné podmienky uvedené v § 186 ods. 1 Tr. por. a § 187 ods. 1 Tr. por. nevyhnutné na podanie sťažnosti boli splnené.
Následne na podklade sťažnosti odsúdeného T. Y. najvyšší súd preskúmal v rozsahu § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku a zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 541/2011 Z. z. súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone rozhodnutia, je povinný prijať všetky následné rozhodnutia spojené s výkonom trestnej sankcie, vrátane podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa § 66 ods. 1 Tr. zák. súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.
Podľa § 67 ods. 1 Tr. zák. osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin alebo osoba odsúdená na trest odňatia slobody podľa § 47 ods. 2 Tr. zák., okrem osoby odsúdenej na doživotie, môže byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.
Podľa § 415 ods. 1 Tr. por. o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody rozhoduje súd na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon väzby alebo riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva, záujmového združenia občanov alebo na návrh odsúdeného na verejnom zasadnutí. Ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka od zamietnutia, okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len preto, že ho odsúdený podal predčasne.
Z obsahu predloženého spisu spoľahlivo vyplýva, že formálne podmienky uvedené v skôr uvedených ustanoveniach týkajúce sa príslušnosti súdu na rozhodovanie o posudzovanej otázke, o lehote na podanie žiadosti odsúdeného a oprávneného subjektu na jej podanie, boli splnené.
V súlade so stavom veci a zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri posudzovaní žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajský súd majúc na zreteli ustanovenie § 176 ods. 2 Tr. por. podrobne vysvetlil úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného a z akých dôvodov tejto nevyhovel.
Pretože rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu tvoria jeden celok a najvyšší súd sa s dôvodmi napadnutého uznesenia v celom rozsahu stotožnil a tieto si osvojil, bez toho, aby ich formálne znovu opakoval v celom rozsahu na ne odkazuje. Pre úplnosť však najvyšší súd považuje za potrebné pripomenúť, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je, aby bol páchateľ automaticky prepustený z výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody po výkone stanovenej doby, bez ohľadu na účel trestu. Podmienečné prepustenie je totiž na mieste len vtedy, keď vzhľadom na účel trestu a vzhľadom na ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere význam, je odôvodený predpoklad, že odsúdený bude viesť aj na slobode riadny život a nie je pre spoločnosť príliš vysoké riziko jeho recidívy.
Podmienkou podmienečného prepustenia je, že odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie. Polepšenie je vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje len v jeho správaní. Musí ísť pritom o známky skutočných zmien osobnosti odsúdeného, ktoré odôvodňujú nádej, že aj v budúcnosti bude viesť riadny život a toto od neho možno očakávať.
Je pravdou, že podľa hodnotenia riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad Parnou možno konštatovať, že T. Y. nebol disciplinárne potrestaný a jeho správanie a vystupovanie je na požadovanej úrovni a bol jedenkrát disciplinárne odmenený. Riaditeľ ústavu ho odporúčal podmienečne prepustiť. Na strane druhej však v hodnotení konštatuje resocializačnú prognózu podľa hodnotenia rizika sociálneho zlyhania ako menej priaznivú.
Správanie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody nie je jedinou, ale jednou z podmienok podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, pričom kumulatívne musí byť splnená aj ďalšia podmienka a to, že možno od odsúdeného očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Pri skúmaní splnenia tejto podmienky u odsúdeného T. Y. nie je možné neprihliadnuť na fakt, že má 6 záznamov v registri trestov o predchádzajúcich odsúdeniach, z toho dvakrát sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. Ide pritom o najstaršie odsúdenia z roku 2000 a 2006. Podstatnejšou je však skutočnosť, že 9. marca 2006 bol prvýkrát odsúdený pre trestný čin v súvislosti s drogami, následne rovnako pre obdobnú trestnú činnosť 12. mája 2008 a obe uznané rozhodnutia boli taktiež za drogovú trestnú činnosť (rozhodnutia cudzozemského súdu z roku 2013 a 2015). Nie je preto sporu, že v osobe odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu, čo výrazným spôsobom zvyšuje riziko jeho recidívy páchania trestnej činnosti v prípade podmienečného prepustenia.
Na základe uvedeného aj nadriadený súd dospel k záveru, že na dovŕšenie nápravy odsúdeného je potrebné pôsobiť aj naďalej výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Pokiaľ odsúdený poukázal v sťažnosti na skutočnosť, že došlo k zhoršeniu jeho postavenia, keďže v Rakúsku mal (podľa neho) nárok na prepustenie po výkone polovice uloženého trestu, k tejto skutočnosti sa podrobne vyjadril najvyšší súd v rozsudku z 31. októbra 2016, sp. zn. 2Urto/6/2016, pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o uznaní cudzieho rozhodnutia odsúdeného T. Y..
Na podklade týchto úvah najvyšší súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.