N a j v y š š í   s ú d

4 Tost 32/2015

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martina Piovartsyho a JUDr. Štefana Harabina na neverejnom zasadnutí

konanom dňa 19. apríla 2016 v Bratislave v trestnej veci proti odsúdenému

F. M. pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa

§ 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. augusta 2003, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2015,

sp. zn. 3 Ntok 1/2015 takto

r o z h o d o l :

  Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie   s a   z r u š u j e

a Krajskému súdu v Žiline   s a   u k l a d á , aby vo veci znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. januára 2007, sp. zn. 7T 9/2003 bol

obžalovaný F. M. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovoleného prekročenia

štátnej hranice podľa § 171a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného

do 31. augusta 2003 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., na tom

skutkovom základe ako je to uvedené v jeho výrokovej časti.

Za to mu bol podľa § 171a ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. uložený trest

odňatia slobody na 10 rokov, na výkon ktorého bol podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 28. apríla 2007.

V nadväznosti na to dňa 10. júla 2015 odsúdený podal návrh na povolenie obnovy

konania v podstate s odôvodnením, že s poukazom na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 28. novembra 2012,   sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vo vzťahu

k ustanoveniu § 41 ods. 2 Tr. zák. a zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Tpj 36/2014 uverejneného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 10/2015

vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. septembra 2003

do 31. decembra 2005 malo byť v zmysle uvedeného nálezu Ústavného súdu a stanoviska

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obdobne posúdené aj ustanovenie § 42 ods. 1

Tr. zák. účinného do 31. augusta 2003, s použitím ktorého mu bol uložený trest v hornej

polovici o jednu tretinu zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby.

Uznesením Krajského súdu v Žiline z 22. septembra 2015, sp. zn. 3 Ntok 1/2015 bol

návrh na povolenie obnovy konania odsúdeného podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietnutý.

Toto uznesenie krajský súd odôvodnil v podstate tým, že odsúdený F. M. bol

posudzovaný ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006, pričom krajský súd mu ukladal trest podľa trestnej sadzby podľa § 171a

ods. 2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase

spáchania trestného činu. Zároveň v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 súd upravil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej

v Trestnom zákone u obzvlášť nebezpečného recidivistu o jednu tretinu a uložil mu trest

v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Krajský súd dôvodil, že

„ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 nie je a ani nebolo obdobou

ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006“. Je zrejmé, že asperačná zásada

v Trestnom zákone účinnom do 1. januára 2006 bola upravená v § 35 ods. 2 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006. Aplikáciou ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

sa pri ukladaní trestu zohľadňuje skutočnosť, že prichádza k recidíve, teda k opakovanému

spáchaniu trestnej činnosti po tom, čo bol páchateľ za predchádzajúcu trestnú činnosť už právoplatne odsúdený. Aj Trestný zákon účinný od 1. januára 2006 zohľadňuje pri ukladaní

trestu recidívu a to zvyšovaním dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby podľa

ustanovenia § 38 ods. 5, ods. 6 Tr. zák., pričom tieto ustanovenia neboli dotknuté nálezom

Ústavného súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru súdu je teda zrejmé, že nález

Ústavného súdu SR z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 sa nedotkol ústavnosti

ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005, aj keď spôsob výpočtu

výmery trestu pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi v zmysle ustanovenia § 42 ods. 1

účinného do 1. januára 2006 a podľa ustanovenia § 21 ods. 2 Tr. zák. účinného

od 1. januára 2006, teda podľa asperačnej zásady je obdobný, avšak existujú rozdielne

východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa

Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a pri ukladaní trestov v zmysle asperačnej

zásady. Pri ukladaní trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi ide o opakovanie trestnej

činnosti a teda recidívu a pri aplikácii asperačnej zásady ide o postih páchateľov, ktorí

spáchali viac trestných činov, z ktorých aspoň jeden z nich bol zločinom. Podľa názoru

krajského súdu nie je možné medzi týmito inštitútmi vytvárať paralelu, pretože ustanovenie

§ 41 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006, či § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 1. januára 2006 nebolo „obdobou“ ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. účinného

od 1. januára 2006.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený F. M. sťažnosť, a to jednak prostredníctvom

obhajcu, ako aj vlastnoručne napísanú. V odôvodnení sťažnosti podanej prostredníctvom

obhajcu primárne poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky Tpj 36/2014, podľa ktorého rovnaké právne účinky, aké v zmysle § 41b

ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov vyvoláva vyhlásenie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011 vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák. Pri použití

extenzívnej interpretácie dotknutého ustanovenia je potrebné vyvodiť takýto záver aj

vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom

od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005. Následne prezentoval názor, že pokiaľ

Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil záver, že nález ústavného súdu sa má vzťahovať

aj na § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., keďže aj v tomto ustanovení je riešené ukladanie

trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu uvedené slová „súd uloží páchateľovi trest

v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“, takúto extenzívnu interpretáciu je potrebné vyvodiť aj v prípade ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. augusta 2003, pretože v predmetnom ustanovení je rovnako riešené ukladanie trestu

obzvlášť nebezpečnému recidivistovi a sú tu použité identické slová, ktoré sú podľa

Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Keďže bol

odsúdený za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. augusta 2003, je to dôvodom

na povolenie obnovy konania.

V ďalšej časti dôvodov sťažnosti odsúdený poukázal na stanovisko trestnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 44/2013 zo dňa 26. novembra 2013

na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por. o obnove konania

v súvislosti s vyššie citovaným nálezom ústavného súdu. V danej súvislosti odsúdený dôvodil,

že pokiaľ by sa nemal záver uvedený v stanovisku trestnoprávneho kolégia sp. zn.

Tpj 36/2014 vzťahovať aj na ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006,

mohla by vzniknúť paradoxná situácia, kedy by obzvlášť nebezpečný recidivista, ktorý by sa

dopustil viacčinného súbehu bol v priaznivejšej trestnej sadzbe (§ 35 ods. 2) ako obzvlášť

nebezpečný recidivista, ktorý by sa dopustil jednočinného súbehu, ktorému by bol ukladaný

trest za použitia § 42 ods. 1 Tr. zák.

V závere odôvodnenia sťažnosti odsúdený poukázal na rozsudok Krajského súdu

v Žiline z 30. januára 2007, sp. zn. 7 T 9/2003 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. mája 2009, sp. zn. 3 To 15/2007, ktorými boli v tej istej trestnej

veci M. M. a M. P. odsúdení k miernejším trestom odňatia slobody.

Z uvedených dôvodov odsúdený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Žiline a rozhodol o povolení obnovy konania.

Vo vlastnoručne napísanej sťažnosti odsúdený stručne zopakoval vecne totožnú

argumentáciu akú uviedol v sťažnosti podanej prostredníctvom obhajcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť

výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie

predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosť odsúdeného je

dôvodná.

Treba prisvedčiť sťažnostnej argumentácii odsúdeného, že ustanovenie § 42 ods. 1

Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení platnom do 31. augusta 2003,   podľa ktorého bol

odsúdenému F. M. uložený trest odňatia slobody sa vzťahuje nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. novembra 2012,

v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že ustanovenie § 41 ods. 2 prvá veta,

časť za bodkočiarkou Tr. zák., nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. augusta 2003 horná

hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť

nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd

uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody.

Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. novembra 2013 Tpj 44/2013 na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 394

ods. 1 Tr. por. o obnove konania v súvislosti s hore uvedeným nálezom Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák.,

časti za bodkočiarkou ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. upravuje podmienky obnovy konania,

ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa ako skutočností

alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia.

Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu

a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, že právny predpis, jeho časť

alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou

súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy

konania, ale ak bol z toho dôvodu podaný návrh na obnovu konania „ex lege“, t. j. na základe

§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila

právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení

§ 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok

obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať splnenie

iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., ale obnovu konania povolí podľa § 394

ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších

predpisov.

Podľa stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. decembra 2014, sp. zn. Tpj 36/2014 na zjednotenie výkladu aplikácie ustanovenia § 394

ods. 1 Tr. por. o obnove konania v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. PL. ÚS 106/2011, pokiaľ sa týka § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. vo vzťahu

k ustanoveniu § 35 ods. 2 vety prvej za bodkočiarkou Tr. zák. v znení zákona

č. 171/2003 Z. z. účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005, rovnaké právne

účinky, aké v zmysle § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. vyvoláva vyhlásenie nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011

vo vzťahu k § 41 ods. 2 Tr. zák., je potrebné pri použití extenzívnej interpretácie dotknutého

ustanovenia vyvodiť aj vo vzťahu k ustanoveniu § 35 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou

Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005.

Porovnaním zákona č. 140/1961 Zb. a zákona č. 300/2005 Z. z. možno zistiť, že

ustanovenia § 35 ods. 2, § 41 ods. 2, ako aj § 42 ods. 1 v znení účinnom do 31. augusta 2003

sú systematicky zaradené do časti zákonov, ktorými sa upravujú zásady pre ukladanie trestov.

Sporný text ustanovenia § 42 ods. 1 veta druhá v zákone č. 140/1961 Zb. v znení účinnom

do 31.augusta 2003 je obsahovo úplne totožný s textom ustanovenia § 41 ods. 2, veta prvá

za bodkočiarkou zákona č. 300/2005 Z. z., ktoré zákonné ustanovenie Ústavný súd

Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. novembra 2012 označil

za nesúladné s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ide teda o ustanovenie rovnorodé

a v tejto situácii je potrebné použiť rozširujúcu formu interpretácie ustanovenia § 41b ods. 1

zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov aj vo vzťahu k § 42 ods. 1 veta druhá

Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. augusta 2003.

V danom prípade celkom neobstojí právna argumentácia uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline založená na tvrdení, že sa jedná o rozdielne

východiská pre ukladanie trestov páchateľom ako obzvlášť nebezpečným recidivistom podľa

Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a pri ukladaní trestov v zmysle tzv. asperačnej

zásady, teda za postih za viac trestných činov.

Na jednej strane treba prisvedčiť, že medzi trestaním viacčinného súbehu a trestaním

recidívy je nutné uznať určitú disproporciu, pretože v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší

trestný čin až potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený za predchádzajúci trestný čin, pričom trestné právo vychádzajúc z uznávaných kriminologických a penologických

poznatkov, pristupuje k trestaniu recidívy prísnejšie.

Na druhej strane aj tu platí, že je v rozpore s požiadavkou primeranosti trestu, aby

recidíva (rovnako ako viacčinný súbeh) automaticky viedla k uloženiu trestu v hornej polovici

sprísnenej trestnej sadzby. Právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, že „viacčinný súbeh

nemôže byť dôvodom pre obmedzenie, resp. odňatie práva páchateľa na primeraný,

individualizovaný trest“ a že „požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu

nepozná žiadne výnimky, preto v každom jednotlivom prípade bez rozdielu musí mať súd pri

rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé okolnosti prípadu, ako i na pomery

páchateľa a len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter jednotlivého prípadu

môže byť trestom primeraným“, predstavuje zhodné ústavne konformné východisko pre jeho

interpretáciu aj vo vzťahu k ustanoveniu § 42 ods. 1 veta druhá Tr. zák. č. 140/1961 Zb.

v znení účinnom do 31. augusta 2003. Platí to tým skôr, že aj ustanovenie § 35 ods. 2

veta za bodkočiarkou Tr. zák. v znení účinnom od 1. septembra 2003 do 31. decembra 2005

upravoval ukladanie trestu za viac trestných činov aj pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi (v hornej polovici sprísnenej trestnej sadzby). Napokon aj v prípade obzvlášť nebezpečnej

recidívy je potrebná úprava poskytujúca dostatočný priestor na diferenciáciu jednotlivých

prípadov, aby nedochádzalo pri rozhodovaní súdu o treste iba k mechanickému hodnoteniu jej

významu.

V danej vyššie   popísanej situácii bude potrebné, aby súd prvého stupňa sa opätovne

zaoberal návrhom odsúdeného F. M. na obnovu konania v zmysle uvedeného právneho

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a následne v obnovenom konaní, aby použil na

uloženie trestu ustanovenie § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.

augusta 2003, prispôsobenom obsahu nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, teda v znení bez druhej

vety (v rámci zvýšenej hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody o jednu tretinu).

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky, akceptujúc právny názor

odsúdeného F. M., jeho sťažnosti vyhovel a podľa § 149 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté

uznesenie zrušil a Krajskému súdu v Žiline uložil, aby o veci znovu konal a rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave dňa 19. apríla 2016

JUDr. Pavol   F a r k a š, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová