4 Tost 3/2016
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Štefana Harabina, na neverejnom
zasadnutí konanom dňa 26. januára 2016 v Bratislave, v trestnej veci odsúdeného Ing. F. M.,
pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára
2006, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,
pracovisko Banská Bystrica, z 9. februára 2015, sp. zn. BB-3 Nt 2/2014, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného Ing. F. M. sa z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Špecializovaný trestný súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného na povolenie obnovy
konania vo veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn.
PK-2T 33/2008, ktorá skončila právoplatným odsudzujúcim rozsudkom z 3. mája 2011
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2012, sp. zn.
5 To 10/2011, z dôvodu, že nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 Tr. por.
Proti tomuto uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí podal
odsúdený sťažnosť. Túto dodatočne sám i prostredníctvom obhajcu JUDr. J. T. písomne
odôvodnil tým, že súd vo svojom rozhodnutí uvádza skutočnosti, ktoré netvrdil. Poukazoval
na to, že z hľadiska právneho postavenia znalca postavenie Ústavu súdneho inžinierstva
Žilinskej univerzity (ďalej len „ÚSI ŽU“) pri rozhodovaní v pôvodnom konaní nikto
neskúmal. Dôvodom, prečo sa obžalovaný obrátil na Expertízny a edukačný inštitút+ (ďalej
len „EEI+“), boli pochybnosti o tom, že výrok rozsudku, pokiaľ ide o číselné údaje,
bol postavený na záveroch znaleckého posudku ÚSI ŽU, ktoré sú podľa neho nepravdivé.
Záver, že o nesprávnosti posudku ÚSI ŽU mohol rozhodovať len iný ústav, je v rozpore so zákonom, a posudok mohol podľa neho spochybniť hociktorý iný znalec. V uvedenom
prípade ide o spor medzi odborným posúdením tých istých skutočností, ktorý je možné
odstrániť len pri obnovení konania. Posudok EEI+ je nový dôkaz, ktorý vylučuje tvrdenia
uvedené vo výroku rozsudku. Novosť tohto dôkazu spočíva v tom, že závery EEI+
na hlavnom pojednávaní neodzneli, teda sa ani neprejednávali (tieto závery v odôvodnení
sťažnosti podrobne rozoberá). Obnova konania mala byť povolená ex lege s poukazom
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Tpj 44/2013.
Ďalším nedostatkom napadnutého rozhodnutia je podľa sťažovateľa odkaz na argumentáciu
prokurátora v odôvodnení rozhodnutia.
Rovnopis odôvodnenia sťažnosti bol doručený na vyjadrenie Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý sa k podanej sťažnosti
písomne nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd nadriadený po preskúmaní veci zistil, že sťažnosť proti
napadnutému rozhodnutiu je prípustná (§ 402 ods. 3 Tr. por.), bola podaná oprávnenou
osobou (§ 186 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na zákonom určenom mieste
(§ 187 ods. 1 Tr. por.).
Na základe podanej sťažnosti najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal
správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil,
že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.
Obžalovaný Ing. F. M. bol v pôvodnom konaní rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu v Pezinku z 3. mája 2011, sp. zn. PK-2T 33/2008, v spojení s uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 To 10/2011, uznaný za vinného
zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
účinného do 1.1.2006 na tom skutkovom základe, že
- v dobe od 01. 01. 1999 do 30.12.1999, ako konateľ obchodnej spoločnosti D.D.,
v jej sídle v B. a v pobočkách tejto obchodnej spoločnosti na rôznych miestach v Slovenskej
republike, i prostredníctvom splnomocnených osôb, uzatváral v zastúpení dlžníka obchodnej
spoločnosti D.D. zmluvy o pôžičke s vystavením vlastných zmeniek tejto spoločnosti
na dlžnú sumu, ktoré mali zabezpečovať splnenie záväzku vrátiť požičané peňažné prostriedky spolu so sľubovaným zhodnotením, a to tak, že peňažné prostriedky vylákal
od fyzických osôb zneužívajúc pritom ich dôveru, nedostatok skúseností a dôverčivosť,
keď ich ekonomické správanie ovplyvnil, v mnohých printových a elektronických médiách
dlhodobo a v často opakujúcich sa frekvenciách, prezentovanou reklamou, vytvárajúcou
dojem o spoločnosti D.D. ako dynamickej a prosperujúcej spoločnosti, a súčasne sľubujúcou
zhodnotenie požičaných peňazí až vo výške 20 % - 31 %, v závislosti od dĺžky poskytnutia
pôžičky, a to s trojnásobnou garanciou, hoci na základe interných ekonomických informácií
a nízkych hospodárskych výsledkov spoločnosti vedel, že sľubované záväzky nebude možné
splatiť z jej podnikateľských aktivít, čím na škodu 1 367 fyzických osôb získal na základe
1 512 zmlúv o pôžičke peňažné prostriedky vo výške 237 739 896,- Slovenských korún,
v prepočte 7 891 518,82 euro, ktoré boli použité na vyplácanie predchádzajúcich vkladateľov
a krytie vlastných nákladov spoločnosti v skupine D.,
- v dobe od 01. 01. 2000 do 24. 02. 2002, ako predseda predstavenstva B. a súčasne
generálny riaditeľ a predseda predstavenstva obchodnej spoločnosti D., a. s., v sídle v B.
a v pobočkách obchodnej spoločnosti D., a. s. na rôznych miestach v Slovenskej republike,
prostredníctvom splnomocnených osôb, uzatváral v zastúpení družstva, po prechádzajúcom
prijatí fyzickej osoby za člena B. a prijatí ďalšieho členského vkladu, predstavujúceho istinu,
zmluvy o budúcej darovacej zmluve, zmluvy o prevode cestovného šeku, dohody o vrátení
ďalšieho členského vkladu s vystavením cestovného šeku, dodatky k zmluve o prevode
cestovného šeku a k zmluve o budúcej darovacej zmluve, následne darovacie zmluvy,
dodatky k darovacej zmluve a potvrdenia o prevzatí cestovného šeku, predmetom ktorých
bol sľúbený výnos a vrátenie ďalšieho členského vkladu, a to tak, že peňažné prostriedky
vylákal od fyzických osôb zneužívajúc pritom ich dôveru, nedostatok skúseností
a dôverčivosť, keď ich ekonomické správanie ovplyvnil, v mnohých printových
a elektronických médiách dlhodobo a v často opakujúcich sa frekvenciách, prezentovanou
reklamou, vytvárajúcou dojem o spoločnosti D., a.s. ako dynamickej a prosperujúcej
spoločnosti, a súčasne sľubujúcou zhodnotenie požičaných peňazí až vo výške 15 % - 31 %,
v závislosti od dĺžky dohodnutého času poskytnutia peňažných prostriedkov,
a to so štvornásobnou garanciou a rizikovým stupňom nula, hoci na základe interných
ekonomických informácií a nízkych hospodárskych výsledkov vedel, že sľubované záväzky
nebude možné splatiť z podnikateľských aktivít spoločností skupiny D., čím na škodu 23 834
fyzických osôb získal na základe 28 617 zmlúv peňažné prostriedky vo výške 3 729 415 732,- Slovenských korún, v prepočte 123 793 923,26 euro, ktoré boli použité na vyplácanie
predchádzajúcich vkladateľov a krytie vlastných nákladov spoločností v skupine D.
Podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 bol odsúdený na trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov a podľa § 39a ods. 2 písm. a/ za použitia § 39a
ods. 3 Tr. zák. účinného do 1.1.2006 bol pre výkon trestu zaradený do prvej
nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine,
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa,
alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle
§ 394 ods. 1 Tr. por., súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich
etapách : v prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané
také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní alebo v konaní
o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania, súdu známe. Skutočnosťou súdu
skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci
dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10
Tr. por., alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie
základných ľudských práv alebo slobôd obvineného bez možnosti nápravy jeho negatívnych
dôsledkov (§ 394 ods. 4 Tr. por.). Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý
do pôvodného konania, t.j. nebol v konaní vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne
ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia
nadobudol nový obsah (R 72/1980). Po zistení, že o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide,
prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či by tieto mohli samy osebe
alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi viesť k inému procesnému
výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa). Až v prípade, že sú kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, súd môže obnovu konania v zmysle
citovaného ustanovenia povoliť, v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietne
pre nesplnenie zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1
Tr. por. teda nemôže byť každá nová skutočnosť alebo nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie,
ale len tie kvalifikované, teda také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine a treste,
pričom toto posúdenie je výlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá
podala návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce
a súd ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04)
alebo hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
V posudzovanej veci prvostupňový súd správne postupoval, keď po dokazovaní
na verejnom zasadnutí zistil, že nie sú splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy
konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvého stupňa podrobne zaoberal dôkazom,
vykonanie ktorého navrhol odsúdený, tento vyhodnotil v intenciách § 394 ods. 1 Tr. por.
a dospel k zákonnému záveru, že navrhovaný dôkaz nemôže sám o sebe ani v spojení
s už doteraz vykonanými dôkazmi v pôvodnom konaní viesť k inému záveru o vine a treste
než v právoplatnom rozsudku, proti ktorému obnova konania smeruje. Vzhľadom
na podrobné odôvodnenie tohto záveru sťažnostný súd si tento pre jeho správnosť
a zákonnosť osvojuje a naň odkazuje. Zároveň dodáva, že účelom obnovy konania nie je
revízia pôvodného konania čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných (a obsahovo
nezmenených) dôkazov či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav súdom
v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti rozhodnutia (R 6/1997). Účelom
obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne
(t.j. konečným výpočtom) stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli
ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť
nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených
skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené.
Sťažnostný súd (rovnako ako súd prvého stupňa) dospel k záveru, že znalecký
posudok číslo 6/2014 vypracovaný Expertíznym a edukačným inštitútom+, na podnet
odsúdeného, nedosahuje takú intenzitu závažnosti, aby bol súci ovplyvniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a založiť dôvod obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., preto námietky
odsúdeného nepovažoval za opodstatnené.
K jednotlivým námietkam odsúdeného sťažnostný súd uvádza nasledovné :
Pokiaľ ide o postavenie ÚSI ŽU, z dôkazov vykonaných na verejnom zasadnutí dňa
9. februára 2015 (konkrétne ide o oznámenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej len „MS SR“) č. 2123/91-50 z 27. septembra 1991, oznámenie MS SR
č. 10696/01-511/194-Z z 15. októbra 2001, oznámenie MS SR č. 27 646/00-511/179-Z
z 15. októbra 2001, oznámenie MS SR č. 788/05-51 z 11. februára 2005) jednoznačne
vyplýva, že ÚSI ŽU je minimálne od roku 1991 znaleckým ústavom s tým, že sa časom menil
len jeho názov. Do konania bol pribratý uznesením vyšetrovateľa KUV PZ Banská Bystrica
zo dňa 22. augusta 2002 v zmysle § 110 ods. 1 Tr. por. účinného do 1.1.2006 na vypracovanie
znaleckého posudku, a to v postavení znaleckého ústavu podľa § 21 zákona č. 36/1967 Zb.
o znalcoch a tlmočníkoch účinného do 1.9.2004, ktorým v tom čase i počas celého konania
(a po zmene právnej úpravy) bol. Jeho pribratie a vypracovanie znaleckého posudku bolo preto plne v súlade so zákonom. Námietka odsúdeného, že postavenie tohto ústavu
pri rozhodovaní v pôvodnom konaní nikto neskúmal, je neopodstatnená. K tejto problematike
sa vyjadril najvyšší súd už aj v uznesení zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 To 10/2011, ktorým rozhodol o odvolaní odsúdeného. Najvyšší súd vychádzajúc z údajov MS SR konštatoval,
že ÚSI ŽU bol v čase jeho pribratia zapísaný v zozname znaleckých ústavov. Postavenie ÚSI
ŽU v čase jeho pribratia ani v priebehu ďalšieho konania nebolo vôbec sporné. Napokon treba
uviesť, že podľa § 110 ods. 3 Tr. por. účinného do 1.1.2006 mal odsúdený v prípade
pochybností o statuse ÚSI ŽU možnosť podať proti rozhodnutiu o jeho pribratí do konania
sťažnosť.
Čo sa týka námietky sťažovateľa, že ÚSI ŽU je len združením znalcov, táto
je irelevantná. Z listinných dôkazov vykonaných na verejnom zasadnutí 9. februára 2015,
najmä z odpovede MS SR č. 34678/2014/15 z 27. februára 2014, vyplýva, že ÚSI ŽU
je samostatnou právnickou osobou – záujmovým združením právnických osôb
špecializovaným okrem iného i na výkon znaleckej činnosti s registr. č. OVVS/ZZ PO-1/12,
na jeho čele stojí riaditeľ a v čase vypracovania odpovede mal ústav v pracovnom pomere
štyroch znalcov – fyzické osoby. Rovnako z odpovede vyplýva, že ústav je akreditovaný
na poskytovanie príslušného vzdelávacieho programu. ÚSI ŽU teda splnil podmienky na to, aby bol zapísaný do zoznamu znaleckých ústavov aj podľa súčasnej úpravy - § 19 ods. 3
zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“), ktorý
zápis je treba odlišovať od zápisu do zoznamu znaleckých organizácií pre náročnejšie kritéria
preň stanovené (por. § 6 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z.). V tomto kontexte nemožno
dať sťažovateľovi za pravdu ani v tom, že preskúmať pôvodný znalecký posudok môže
hociktorý znalec :
Postavenie znaleckých ústavov nie je totožné s postavením znalca či znaleckej
organizácie, a to nielen v ponímaní zákona č. 382/2004 Z. z. (pôvodne zákon č. 36/1967 Zb.
o znalcoch a tlmočníkoch), ale najmä z hľadiska ustanovení Trestného poriadku. Právna
úprava Trestného poriadku účinného do 1.1.2006 síce nepoznala v rámci znaleckej činnosti
pojem znalecká organizácia, ale rozlišovala pojem znalec a ústav. Súčasný Trestný poriadok
už dôsledne rozlišuje medzi znaleckými organizáciami a znaleckými ústavmi. Obe právne
úpravy však pribratie (znaleckého) ústavu pripúšťajú len v obzvlášť závažných prípadoch
vyžadujúcich osobitné vedecké posúdenie (por. ZSR 56/2004).
Posudky znaleckých ústavov vzhľadom na to, že znalecké ústavy sú špecializované
vedecké a odborné pracoviská plniace funkciu rezortného a metodického centra (§ 19 ods. 1
zákona č. 382/2004 Z. z.), zaručujú väčšiu objektivitu, širší odborný záber a v neposlednom
rade aj vedecký pohľad. Posudky znaleckej organizácie už len z tohto dôvodu nemožno
považovať za rovnocenné. Navyše treba podotknúť, že ak by mal zákonodarca v úmysle dať
do kompetencie znaleckým organizáciám možnosť preskúmavať posudky znaleckých
ústavov, vyjadril by to expressis verbis priamo v texte zákona tak, ako to považoval
za potrebné urobiť v opačnom prípade, keď umožnil preskúmavanie posudkov znalcov
znaleckými ústavmi (§ 110 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1.1.2006 a § 147 ods. 1
Trestného poriadku účinného od 1.1.2006). Takýto postup by však nezodpovedal vnútornej
logike zákona stupňovito rozlišujúcej znaleckú činnosť.
Vo vzťahu k ostatným námietkam odsúdeného sťažnostný súd zdôrazňuje,
že pri posudzovaní existencie dôvodu na obnovu konania je nutné aplikovať ustanovenie
§ 119 ods. 2 Tr. por. (ktoré definuje, čo môže slúžiť ako dôkaz) výlučne v kontexte
s ustanovením § 394, nie samostatne. Pre splnenie podmienok obnovy konania je totiž
podstatné a rozhodujúce predovšetkým to, či predložený materiál, ktorý je v zmysle zákonných ustanovení dôkazom, je dôkazom novým a zároveň dôkazom natoľko pádnym,
aby mohol ovplyvniť prvšie rozhodnutie súdu (prípadne založiť zákonom definovaný rozpor
alebo nepomer uloženého trestu). Inak by povolenie obnovy konania nemalo zmysel, pretože
by skončilo s rovnakým výsledkom ako v pôvodnom konaní.
Znalecký posudok EEI+ sa síce formálne javí ako dôkaz, ktorý je v konaní nový,
pretože bol vypracovaný až po právoplatnom skončení veci a v pôvodnom konaní ho súd
k dispozícii nemal. Na druhej strane však tento dôkaz nie je pádnym z hľadiska jeho
spôsobilosti ovplyvniť výsledok pôvodného konania. Ako správne uviedol aj súd prvého
stupňa, posudok EEI+ nie je založený na žiadnych nových, súdu skôr neznámych dôkazoch
či skutočnostiach, ale vychádza z rovnakých zdrojov ako posudok v prvšom konaní, a ponúka
len iný, konkurenčný (nie však rovnocenný) odborný názor na problematiku hospodárenia
konkrétneho podniku, samozrejme v prospech jeho zadávateľa.
Neušlo pozornosti sťažnostného súdu ani to, že v pôvodnom konaní boli vypracované
viaceré znalecké posudky, ktorých zadávateľom bol odsúdený. S ich existenciou sa súd
prvého a druhého stupňa v pôvodnom konaní vyporiadali. Najvyšší súd vo svojom uznesení
zo 14. júna 2012, sp. zn. 5 To 10/2011, na margo návrhu odsúdeného na vypracovanie
ďalšieho znaleckého posudku konštatoval, že nemá pochybnosti o záveroch znaleckého
posudku ÚSI ŽU a jeho kompetentnosti, komplexnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti,
preto nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie iným znaleckým posudkom.
Aj z uvedeného je možné usudzovať na to, aký vplyv by mal znalecký posudok EEI+
na rozhodovanie v prípadne obnovenom konaní.
Na dôvažok treba uviesť, že znalecký posudok vypracovaný ÚSI ŽU nebol
v pôvodnom konaní jediným dôkazom preukazujúcim vinu odsúdeného. Okrem znaleckého
dokazovania boli vykonané najmä listinné dôkazy a boli vypočutí viacerí svedkovia, ktoré
dôkazy súd hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a urobil z nich jednoznačný
záver o vine odsúdeného a určil mu trest.
K argumentu odsúdeného o tom, že súd by mal v zmysle stanoviska trestnoprávneho
kolégia č. Tpj 44/2013 povoliť obnovu konania ex lege, treba uviesť, že aplikácia tohto
stanoviska na prejednávanú vec nie je možná. Jeho použitie totiž predpokladá vydanie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky o tom, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré
ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, nakoľko toto stanovisko bolo vydané v súvislosti
s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn.
PL. ÚS 106/2011, týkajúcim sa asperačnej zásady. V prejednávanej veci nejde o takúto
situáciu, preto podmienky obnovy konania treba posudzovať podľa § 394 Tr. por.
Sťažnostný súd sa osobitne zaoberal námietkou sťažovateľa vzťahujúcou sa
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, konkrétne na odkaz súdu na argumentáciu
prokurátora z verejného zasadnutia. Najvyšší súd v tejto veci zastáva názor, že podobné
odkazy by sa v rozhodnutí súdu prvého stupňa nemali objavovať, keďže takýto postup zákon
výslovne neumožňuje a náležitosti uznesenia taxatívne stanovuje § 176 ods. 1 a 2 Tr. por.
(iná je situácia súdu v rámci vyššieho inštančného postupu, keď sa uvádza odkaz
na rozhodnutie súdu nižšieho stupňa). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva v obdobnej
súvislosti vyslovil, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (m. m. Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tiež
Hiro Balani c/a Španielsko, Georgiadis c/a Grécko, etc.). Túto odpoveď je povinný poskytnúť
súd. Na druhej strane takýto postup súdu v prejednávanej veci sa javí len ako formálny
nedostatok, pretože nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je ako celok
dostatočne odôvodnené, jasné a presvedčivé a zároveň preskúmateľné v rámci opravných
prostriedkov. Sťažovateľ v tejto súvislosti nebol ukrátený na svojich právach, keďže
argumentáciu prokurátora prednesenú na verejnom zasadnutí dňa 9. februára 2015
mal možnosť si vypočuť aj osobne.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého
stupňa, teda že v prejednávanej veci neexistuje zákonný dôvod na to, aby súd povolil obnovu
konania.
Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 26. januára 2016
JUDr. Martin P i o v a r t s y, v.r.
predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Zuzana Vojtelová