4 Tost 2/2015
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom 3. marca 2015 v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr.
Richarda Bureša a JUDr. Pavla Farkaša v trestnej veci odsúdenej M. T. o sťažnosti
odsúdenej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 9. októbra 2014, sp. zn.
5 Ntok 2/2014, takto
r o z h o d o l :
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdenej M. T. s a z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. októbra 2004, sp. zn. 3 T 6/04,
v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. januára 2005, sp. zn.
5 To 110/2004, bola teraz odsúdená M. T. uznaná za vinnú z trestného činu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. b/, ods. 3
Tr. zák. a iné účinného do 31. augusta 2002 na tom skutkovom základe, že spoločne s T. T.
1/
A/ v K.K., a v M.M., okres Košice – okolie, v období najmenej od 28. augusta 2000
až do 30. júna 2002 s výnimkou krátkych období hospitalizácie v zdravotníckych
zariadeniach, ako rodičia mal. L. T., nar. XY a mal. M. T., nar. XY, sa vyhýbali svojej
povinnosti vyplývajúcej zo Zákona o rodine vyživovať a zaopatrovať svoje maloleté deti tým,
že im odopierali zdravotnú starostlivosť napriek tomu, že obaja maloletí, ako ťažko zdravotne
postihnutí, si vyžadovali zvýšený lekársky dohľad, nestarali sa o ich základnú hygienu
a výživu, v dôsledku čoho boli obaja maloletí fyzicky aj psychicky zanedbaní a museli byť
opakovane hospitalizovaní s následným podaním podnetu na ich vyňatie z rodinného
prostredia,
B/ v K. a na rôznych miestach v M. od 10. augusta 2001,t. j. od narodenia mal. L. T.,
do 17. júna 2002 s výnimkou krátkeho obdobia hospitalizácie, ako jej rodičia sa vyhýbali
svojej povinnosti vyživovať a zaopatrovať toto svoje maloleté dieťa tým, že maloletej
opakovane odopierali stravu a zdravotnú starostlivosť, v dôsledku čoho musela byť
opakovane hospitalizovaná v zanedbanom stave, podvyživená a so zistením celkovej
koordinačnej poruchy stredne ťažkého stupňa,
2/
A/ v K. na a v M., okres Košice – okolie, v období najmenej od 1. júla 2002
do 6.00 hod. dňa 1. júla 2003 sa vyhýbali svojej povinnosti vyživovať a zaopatrovať svoje
maloleté dieťa L. T., nar. XY, tak, že mu odopierali stravu a zdravotnú starostlivosť, ktorú
potreboval i vzhľadom na jeho postihnutie detskou mozgovou obrnou vyžadujúce zvýšený
lekársky dohľad tak, že s ním nechodili na lekárom doporučené kontroly a očkovania,
následkom čoho u maloletého došlo k celkovému vyhladovaniu organizmus s následným
zlyhaním srdcovocievnej činnosti, čo viedlo dňa 1. júla 2003 o 6.00 hod. k jeho smrti,
B/ v K. a na rôznych miestach v M., okres Košice – okolie, v období od 1. júla 2002
do 23. októbra 2003 sa vyhýbali svojej povinnosti zaopatrovať a vyživovať svoje maloleté
deti M. T., nar. XY a L. T., nar. XY, a v období od 16. februára 2003 do 24. júna 2003
sa úmyselne vyhýbali svojej povinnosti zaopatrovať a vyživovať svoje maloleté dieťa E. T.,
nar. XY tak, že im bezdôvodne odopierali stravu, nevyhnutnú osobnú starostlivosť, hygienu
a zdravotnú starostlivosť, následkom čoho došlo u maloletých k podvýžive a celkovému
fyzickému a psychickému zanedbaniu a u maloletých M. T. a L. T. i k spôsobeniu mučivých
útrap.
Za to bola M. T. odsúdená podľa § 215 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.
účinného do 31. decembra 2005 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť)
rokov, pre výkon ktorého bola zaradená podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. do druhej
nápravnovýchovnej skupiny.
Odsúdená M. T. podala v predmetnej trestnej veci opakovane návrh na povolenie obnovy konania, ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením z 9. októbra 2014,
sp. zn. 5 Ntok 2/2014, odmietol na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 402 ods. 2
Tr. por.
Svoje rozhodnutie súdu prvého stupňa odôvodnil v podstate tým, že odsúdená
v návrhu uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté
a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala odsúdená sťažnosť a navyše
aj námietku zaujatosti.
Sťažnosť proti napadnutému uzneseniu odôvodnila tým, že pri rozhodovaní o jej vine
došlo k porušeniu zákona, pretože vec nebola riadne prešetrená. Takto bola odsúdená na trest
odňatia slobody v trvaní 11 rokov len preto, že Krajský súd v Košiciach bol voči nej zaujatý.
V danom prípade mala byť podľa nej odsúdená detská lekárka MUDr. K. P., pretože to bola
práve ona, ktorá zanedbala svoje povinnosti pri liečení jej syna.
Opakovane písomne podaná námietka zaujatosti odsúdenej po doručení napadnutého
uznesenia nebola bližšie odôvodnená, a ani špecifikovaná, pričom nie je z nej ani zrejmé,
voči ktorým sudcom a ktorému súdu vôbec smeruje.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia prvostupňového súdu sťažnostný – Najvyšší
súd Slovenskej republiky zistil, že odsúdená M. T. v odôvodnení sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu argumentovala rovnako ako v podanej žiadosti o povolenie obnovy konania.
Z pripojených trestných spisov vyplýva, že v konaní Krajského súdu v Košiciach,
sp. zn. 6 Ntok 1/2005 podali odsúdení T. T. a M. T. návrh na povolenie obnovy konania,
ktorú dňa 11. júla 2007 vzali späť. Dôvodom návrhu na obnovu konania bola námietka
odsúdených, že MUDr. K. P. nepredpísala lieky a neposlala ich so synom L. na neurologické
vyšetrenie.
V ďalšej veci Krajského súdu v Košiciach z 12. marca 2008, sp. zn. 4 Ntok 2/2007
odsúdená M. T. vytýkala vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania identicky
nesprávny postup lekárky. Krajský súd v Košiciach uznesením z 12. augusta 2008 v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. mája 2008, sp. zn. 6 Tost 6/2008
sťažnosť odsúdenej zamietol.
Pri prieskumnej činnosti zistil sťažnostný súd aj skutočnosť, že v trestnej veci
Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 6 Ntok 1/2009 odsúdená M. T. vo veci Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 3 T 6/2004 podala ďalší návrh na obnovu konania. Návrhom
na obnovu konania sa domáhala konfrontácie s MUDr. K. P. a zabezpečením zdravotnej karty
syna L., z ktorej malo byť zrejmé, že lekárka ich na odborné neurologické vyšetrenie
neodporučila. Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 15. januára 2010 návrh na obnovu
konania aj v tejto veci zamietol, pretože neboli zistené podmienky na obnovu konania.
Po podaní sťažnosti odsúdenou Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn.
4 Tost 4/2010 uznesením z 9. marca 2010 túto zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený orgán na podklade podanej
sťažnosti preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktorému
predchádzalo (§ 192 ods. 1 Tr. por.) a zistil, že sťažnosť odsúdenej nie je dôvodná.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a
b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je
dôvodná.
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,
alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného
trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo
by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Úlohou súdu v tomto konaní je teda skúmať, či nevyšli najavo nové dôkazy
a skutočnosti, ktoré by mohli samy osebe alebo spolu s inými už známymi dôkazmi
zmeniť pôvodné rozhodnutie, a nie preskúmavať vyhodnotenie už vykonaných dôkazov
a prehodnocovať skutkové a právne závery pôvodného konania.
Ako však vyplýva z návrhu odsúdenej na povolenie obnovy konania a obsahu
jej sťažnosti, týmto sa domáhala, aby jej konanie nebolo považované za trestné, pričom
neuviedla žiadne nové dôkazy, resp. skutočnosti.
So zreteľom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že krajský súd postupoval správne a v súlade so zákonom, keď návrh na povolenie obnovy
konania podaný odsúdenou M. T. odmietol podľa § 402 ods. 2 Tr. por. z dôvodu uvedeného
v § 399 ods. 2 Tr. por., a preto sťažnosť odsúdenej zamietol ako nedôvodnú.
Najvyšší súd sa zaoberal aj opakovanou námietkou odsúdenej M. T. v tomto
sťažnostnom konaní, pričom nezistil, že by konajúci členovia príslušného prvostupňového
senátu, ako zákonní sudcovia, boli vo veci z rozhodovania z akýchkoľvek dôvodov vylúčení,
či už pre svoj pomer k prejednávanej veci, alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 3. marca 2015
JUDr. Martin P i o v a r t s y, v.r.
predseda senátu
Vypracoval: JUDr. Richard Bureš
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová