4 Tost 13/2015

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Petra Szaba, na neverejnom zasadnutí

konanom dňa 24. júna 2015 v Bratislave, v trestnej veci odsúdeného T.   P., pre trestný čin

vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. e/,

písm. f/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutkov a iné,

o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2015,

sp. zn. 3 Ntok 3/2014, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného T. P. sa z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením krajský súd podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh

odsúdeného T. P. na povolenie obnovy konania vo veci vedenej na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. 1 T 62/1992, ktorá skončila odsudzujúcim rozsudkom

z 2. februára 1993 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. marca

1994, sp. zn. 1 To 37/1993, z dôvodu, že nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394

Tr. por.

Proti tomuto uzneseniu hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí podal odsúdený

sťažnosť. Túto dodatočne prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil tým, že súd zamietol

jeho návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré by mohli v jeho prospech objasniť okolnosti

spáchaných skutkov neobjasnené v pôvodnom konaní, a tiež s poukazom na nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, PL. ÚS 106/2011, ktorý je podľa jeho

názoru aplikovateľný i na posudzovanú vec. Pri ukladaní trestu súd v jeho prípade použil

ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného v čase spáchania skutkov

(ďalej aj „Tr. zák.“), ktoré bolo takmer v identickej podobe poňaté do súčasného Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon č. 300/2005

Z. z.“) a obsahovalo prvky asperačnej zásady vyhlásenej za nesúladnú s ústavou. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti navrhol, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie ako nezákonné

zrušil a obnovu konania povolil.  

Rovnopis odôvodnenia sťažnosti odsúdeného bol doručený na vyjadrenie

prokurátorovi.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave vo svojom písomnom vyjadrení

k sťažnosti uviedol, že napadnuté rozhodnutie je zákonné, dôvodné a je dostatočne podrobne

odôvodnené, preto navrhol sťažnosť odsúdeného v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

zamietnuť.

Najvyšší súd ako súd nadriadený (§ 192 a nasl. Tr. por.), po preskúmaní veci zistil,

že sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu je prípustná (§ 402 ods. 3 Tr. por.), bola podaná

oprávnenou osobou (§ 186 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote a na zákonom

určenom mieste (§ 187 ods. 1 Tr. por.).

  Na podklade podanej sťažnosti najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal

správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil,

že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Odsúdený T. P. bol v pôvodnom konaní rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 2. februára 1993, sp. zn. 1 T 62/1992, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 4. marca 1994, sp. zn. 1 To 37/1993, uznaný za vinného zo spáchania:

- sčasti dokonaného, sčasti nedokonaného vo forme pokusu podľa § 8 ods. 1 Tr. zák.,

sčasti spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a sčasti samostatne trestného činu vraždy

podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, b/, e/, f/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v bodoch 1a/, 1d/ a 1f/,

- trestného činu vzbury väzňov podľa § 172 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. ako obzvlášť

nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v bodoch 1a/ až 1f/,

- trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 9

ods. 2 k § 171 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. v bodoch 1a/ až 1f/,

- trestného činu útoku na verejného činiteľa spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

k § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. v bodoch 1b/, 1c a 4/ a v bode 1c/

aj podľa § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/, b/ Tr. zák.

- trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ako obzvlášť

nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v bodoch 1c/, 2/, 3/ a 5/,

- trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ako obzvlášť

nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v bode 1c/,

- trestného činu brania rukojemníka podľa § 234a ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v bode 1e/,

- trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/, písm. b/, ods. 3

písm. a/ Tr. zák. v bode 1e/,

- trestného činu obmedzovania osobnej slobody spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2

k § 231 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. v bode 6/,

na tom skutkovom základe, ako je uvedený v pôvodnom rozsudku.  

Za to bol odsúdenému podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1, § 42 ods. 1,

§ 29 ods. 3 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody na doživotie.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. bol pre výkon trestu odňatia slobody zaradený

do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,

alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia súhrnného

trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo

by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Pri posudzovaní, či sú splnené podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle

§ 394 ods. 1 Tr. por., súd rozhodujúci o návrhu postupuje v dvoch na seba nadväzujúcich

etapách: v prvom rade hodnotí návrh na obnovu konania z hľadiska, či sú v ňom uvádzané

také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli skôr, teda v pôvodnom konaní alebo v konaní  

o predchádzajúcich návrhoch na povolenie obnovy konania, súdu známe. Skutočnosťou súdu

skôr neznámou sa pritom rozumie objektívne existujúci jav, ktorý nie je v tej istej veci

dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10

Tr. por., alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúce porušenie

základných ľudských práv alebo slobôd obvineného bez možnosti nápravy jeho negatívnych

dôsledkov (§ 394 ods. 4 Tr. por.). Novým dôkazom je dôkaz, ktorý nebol zahrnutý

do pôvodného konania, t.j.   nebol v konaní vôbec uplatnený alebo vykonaný, prípadne

ak takýto dôkaz bol síce v pôvodnom konaní vykonaný, avšak po právoplatnosti rozhodnutia

nadobudol nový obsah (R 72/1980). Po zistení, že o takéto skutočnosti alebo dôkazy ide,

prichádza do úvahy hodnotenie súdu v tom smere, či by tieto mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi viesť k inému procesnému

výsledku, ako je pôvodný právoplatný rozsudok (druhá etapa). Až v prípade, že sú

kumulatívne splnené obe uvedené podmienky, súd môže obnovu konania v zmysle citovaného

ustanovenia povoliť, v opačnom prípade návrh na obnovu konania zamietne pre nesplnenie

zákonných predpokladov. Dôvodom obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. teda nemôže

byť každá nová skutočnosť alebo nový dôkaz, o ktorých sa súd dozvie, ale len tie

kvalifikované, teda také, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie o vine a treste, pričom toto

posúdenie je výlučne úlohou rozhodujúceho súdu. Samotné tvrdenie osoby, ktorá podala

návrh na povolenie obnovy konania, nie je pre takéto zásadné rozhodnutie postačujúce a súd

ani nie je povinný vydať rozhodnutie v súlade s jeho právnymi názormi (I. ÚS 50/04)

alebo hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).  

V posudzovanej veci prvostupňový súd správne postupoval, keď po dokazovaní

na verejnom zasadnutí zistil, že nie sú splnené zákonné podmienky na povolenie obnovy

konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvého stupňa podrobne zaoberal dôkazmi,

vykonanie ktorých navrhol odsúdený, tieto vyhodnotil v intenciách § 394 ods. 1 Tr. por.

a dospel k zákonnému záveru, že navrhované dôkazy nemôžu samy osebe ani v spojení

s už doteraz vykonanými dôkazmi v pôvodnom konaní viesť k inému záveru o vine a treste

než v právoplatnom rozsudku, proti ktorému obnova konania smeruje. Vzhľadom

na podrobné odôvodnenie tohto záveru sťažnostný súd si tento pre jeho správnosť

a zákonnosť v celom rozsahu osvojuje a naň odkazuje. Zároveň dodáva, že účelom obnovy

konania nie je revízia pôvodného konania čo do verifikácie a prehodnocovania

už vykonaných (a obsahovo nezmenených) dôkazov či skutočností, na základe ktorých

bol ustálený skutkový stav súdom v pôvodnom konaní, ani preskúmavanie vecnej správnosti

rozhodnutia (R 6/1997), či zákonnosť postupu súdu vo vzťahu k obhajobe (R 35/1988).

Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon taxatívne

(t.j. konečným výpočtom) stanovuje dôvody charakteristické svojou rigoróznosťou kvôli

ich možnému zásahu do stability a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, je odstrániť

nedostatky skutkového charakteru spočívajúce najmä v neúplnosti zhromaždených

skutočností a dôkazov, na ktorých je právoplatné rozhodnutie postavené.  

Sťažnostný súd (rovnako ako súd prvého stupňa) dospel k záveru, že ani jeden

z dôkazov či skutočností uvádzaných odsúdeným nedosahuje takú intenzitu závažnosti,

aby bol súci ovplyvniť rozhodnutie súdu prvého stupňa v podstatných bodoch, ergo založiť

dôvod obnovy konania. Odsúdený svoju argumentáciu k obnove konania zakladá

na skutočnostiach okrajových, nemajúcich dosah na posúdenie jednoznačne preukázanej viny

ani výšky trestu, ktorý bol v jeho prípade výnimočný (§ 29 ods. 3 Tr. zák.). Z uvedených

dôvodov bol   teda správny i postup súdu prvého stupňa na verejnom zasadnutí, ktorým

odmietol návrh na vykonanie takýchto dôkazov v zmysle § 272 ods. 3 Tr. por. Námietky

odsúdeného v tomto smere preto nie sú opodstatnené.

Najvyšší súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkou odsúdeného, že pri ukladaní

úhrnného trestu bola v jeho prípade použitá asperačná zásada, ktorá by v zmysle § 41b ods. 1

zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v kontexte stanoviska

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. novembra 2013, sp. zn.

Tpj 44/2013, mohla byť dôvodom obnovy konania ex lege, t.j. bez skúmania splnenia

predpokladov podľa § 394 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Dospel pritom k záveru,

že ani tento dôvod obnovy konania nie je daný.  

Asperačná zásada ako tzv. sprísňujúca, zostrujúca zásada (z lat. aspero, asperare –

sprísniť, zostriť) sa na území Slovenska začala používať už v rámci Uhorského trestného

zákonníka o zločinoch a prečinoch (zákonný článok V/1878), ktorý po vzniku

Československej republiky prešiel do jej právneho poriadku tzv. recepčnou normou.  

Od počiatku táto zásada bola chápaná ako spôsob potrestania páchateľa pri spáchaní

viacerých trestných činov v súbehu a neriešila recidívu, ktorá zo svojej podstaty bola vždy

považovaná za závažnejší spôsob páchania trestnej činnosti a bola posudzovaná osobitne.

Určitú výnimku v tomto smere priniesol až Trestný zákon č. 140/1961 Zb. s účinnosťou

od 1. januára 1962, ktorý v snahe prísnejšie trestať recidivistov (najmä tzv. obzvlášť

závažných, ktorý pojem bol vymedzený legálnou definíciou) zaviedol určité (obmedzené)

zostrujúce prvky pri ukladaní trestov (§ 42 ods. 1 Tr. zák.), pričom asperačná zásada ako taká

(teda vo vzťahu k ukladaniu úhrnného či súhrnného trestu pri súbehu trestných činov) v tomto

čase neexistovala.  

V podobe, v akej bola Ústavným súdom Slovenskej republiky označená za nesúladnú

s Ústavou Slovenskej republiky (nález z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. US 106/2011, ďalej

len „nález“), bola na území Slovenskej republiky táto zásada zavedená až zákonom č.

171/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 171/2003

Z. z."). Uvedenou novelou sa do § 35 ods. 2 Tr. zák. zaviedlo pravidlo zvyšovania hornej

hranice pri ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných

činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami a prvýkrát sa súčasťou asperačnej zásady

stalo aj určenie ďalšieho postupu súdu pri rozhodovaní o konkrétnej výške trestu čo do jeho

dolnej hranice („...súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“). V dôvodovej správe k zákonu č. 171/2003 Z. z. vo vzťahu k zavedeniu

asperačnej zásady sa uvádza, že cieľom novely bolo okrem iného sprísnenie trestov

a možnosť súdu v prípade reálnej konkurencie úmyselných trestných činov zvýšiť hornú

hranicu trestnej sadzby, pretože dovtedajšia úprava umožňovala vznik situácií, kedy

„páchateľ, ktorý spáchal vo viacčinnom súbehu X trestných činov, ktoré už odôvodňujú trest

na hornej hranici sadzby najťažšieho trestného činu, môže páchať ďalšie rovnaké alebo menej

závažné delikty už de facto beztrestne“. Účelom zavedenia asperačnej zásady teda bolo

prísnejšie trestanie súbehu trestných činov, nie recidívy.

Prístup k trestaniu viacčinného súbehu zavedený zákonom č. 171/2003 Z. z.

bol prevzatý do Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., ktorý v súvislosti so zavedením bipartície

trestných činov ešte spresnil, že z dvoch alebo viacerých zbiehajúcich sa úmyselných

trestných činov musí byť aspoň jeden zločinom. Za splnenia tejto podmienky sa zvyšovala

horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného

za súčasného zvýšenia dolnej hranice nad jednu polovicu. Osobitné ustanovenia o obzvlášť

závažných recidivistoch z Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. boli vypustené a v rámci

trestania recidívy bola okrem iného zavedená zásada „trikrát a dosť“ (§ 47 ods. 2).

Ku skutkom, ktoré boli vo veci odsúdeného predmetom konania pred Krajským súdom v Bratislave, sp. zn. 1 T 62/1992, došlo 23. a 24. novembra 1991, teda za účinnosti Trestného

zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorý asperačnú zásadu v takej podobe,

v akej bola ústavným súdom označená za nesúladnú s ústavou, nepoznal. Nedošlo teda k jej

použitiu pri ukladaní úhrnného trestu v zmysle § 35 ods. 1 Tr. zák. odsúdenému T. P. Ako

správne skonštatoval i súd prvého stupňa, trest bol v tomto prípade vymeraný odsúdenému

podľa ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečnému recidivistovi (teda ako

osobe, ktorá znova spáchala obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, hoci už bola pre taký

alebo iný obzvlášť závažný úmyselný trestný čin potrestaná, pričom táto okolnosť pre svoju

závažnosť, najmä vzhľadom na dĺžku času, ktorá uplynula od posledného odsúdenia,

podstatne zvýšila stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, legálna definícia podľa

§ 41 ods. 1 Tr. zák.), nie v rámci súbehu, ktorý je predpokladom pre použitie spornej zásady.

V prípade viacčinného súbehu i v prípade recidívy ide o situáciu, keď páchateľ spáchal

viacero trestných činov, no základný rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že v prípade recidívy páchateľ spáchal ďalší trestný čin až potom, ako bol súdom právoplatne odsúdený  

za predchádzajúci trestný čin, teda po tom, ako bol už súdom „varovaný“ pred ďalším

nedovoleným správaním odsudzujúcim rozsudkom. Ako už bolo konštatované, a vyplýva

to aj z historického vývoja trestania, trestné právo pristupuje k trestaniu recidívy

rigoróznejšie, a to práve vzhľadom na existenciu predchádzajúceho varovania a uloženej

sankcie za trestný čin vyjadrujúcich spoločenské i morálne odsúdenie páchateľa s cieľom jeho

prevýchovy a nápravy, ktoré sa minuli účinkom. Tieto dva inštitúty preto nemožno

stotožňovať.

Z uvedeného dôvodu, aj napriek tomu, že ustanovenie § 42 ods. 1 (druhá veta)

Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení ku dňu spáchania skutkov používa určité zostrujúce

prvky, ktoré sú obsahovo podobné ako tie, ktoré boli v rámci asperačnej zásady vyhlásené

za nesúladné, nie je možné v tomto prípade použiť analógiu, resp. extenzívnu interpretáciu

v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 9. decembra 2014, sp. zn. Tpj 36/2014. V prospech uvedenej argumentácie svedčí

aj skutočnosť, že k predmetnému nálezu ústavného súdu boli pripojené odlišné stanoviská

niektorých jeho sudcov zastávajúcich názor, že za nesúladné s ústavou malo byť označené

celé napadnuté zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 Tr. zák. (teda asperačná zásada vo vzťahu k súbehu ako celok), nie len časť za bodkočiarkou, čo by mohlo mylne vyvolať dojem,

že akékoľvek určovanie dolnej hranice trestnej sadzby podobné spornej časti vety

za bodkočiarkou musí mať nutne za následok jeho nesúladnosť s ústavou.  

Sťažnostný súd v tejto súvislosti poukazuje i na ratio decidendi nálezu ústavného súdu,

ktoré je založené na neprimeranosti trestania súbehu práve v porovnaní s recidívou, pretože

trestanie recidívy bolo po výmene základného trestného kódexu paradoxne menej prísne,

čo v náleze skonštatoval aj ústavný súd: „Napadnutá právna úprava však tento prístup

bez akéhokoľvek rozumného zdôvodnenia obracia úplne naruby, keďže umožňuje,

aby páchateľ, ktorý sa dopustil ďalšieho trestného činu skôr, ako bol varovaný odsudzujúcim

rozsudkom týkajúcim sa jeho predchádzajúceho trestného činu, bol postihnutý v rámci

prísnejšej trestnej sadzby, ako páchateľ, ktorý potom, ako už bol odsúdený za úmyselný

trestný čin (hoci neprávoplatne), spácha ďalší zločin. Ak by teda páchateľ, ktorý spáchal

trestné činy v súbehu, bol súdený ako recidivista, boli by mu síce uložené dva tresty,

ich celková výmera by však mohla byť nižšia, ako hroziaci úhrnný trest mu uložený na dolnej hranici (v dôsledku asperačnej zásady) zvýšenej trestnej sadzby“ (bod 9 písm. a/ ods. 4

nálezu). Možno preto uzavrieť, že posudzovanie primeranosti trestania recidívy je osobitná

otázka, ktorú v kontexte uvedeného nie je možné riešiť v rámci obnovy konania pri asperačnej

zásade.  

Na záver je potrebné dodať, že vymeraný trest bol odsúdenému T. P. ukladaný ako

výnimočný podľa § 29 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení ku dňu spáchania

skutkov. Súd po zvážení všetkých okolností prípadu, keď dospel k záveru, že sú splnené

všetky zákonné podmienky,   pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody na doživotie, ktorý

je v našom právnom poriadku (po zrušení trestu smrti) najprísnejší. K uloženiu trestu

s použitím asperačných prvkov ustanovenia § 42 ods. 1 Tr. zák. teda vo vzťahu k odsúdenému

T. P. reálne ani nedošlo. Aj z tohto dôvodu preto nebolo možné vziať do úvahy analógiu

pri posudzovaní dôvodov na obnovu konania u odsúdeného T. P., keď ústavný súd otázku

posudzovania návrhov na obnovu konania ustálil vo svojich nálezoch sp. zn. IV. ÚS 99/2014,

IV. ÚS 110/2014, I. ÚS 123/2014, I. ÚS 285/2014 s prihliadnutím na splnenie určitých

podmienok, ktoré v tomto prípade s ohľadom na uvedené neboli dané.

V prejednávanej veci preto neexistuje zákonný dôvod na to, aby súd povolil obnovu

konania.  

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného

ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 24. júna 2015

JUDr. Martin P i o v a r t s y, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Zuzana Vojtelová