4To/9/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Richarda Bureša a JUDr. Viliama Dohňanského v trestnej veci obžalovaného D. O. a spol. pre spolupáchateľstvo trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov a iné, prerokoval na verejnom zasadnutí 30. septembra 2014 odvolania obžalovaných D. O., M. E. a Z. E. a prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2014, sp. zn. 6 T 1/2005, a takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, písm. d/ zák. č. 301/2005 Z.z. účinného od 1. januára 2006 (Tr. por.) sa z r u š u j e celý výrok o trestoch u obžalovaných D. O., M. E. a Z. E..

Podľa § 322 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z.z. (Tr. por.) pri nezmenených výrokoch o vine obžalovaných D. O., M. E. a Z. E. z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. 6 T 1/2005, v spojení s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. 4 To 18/2007, a zo 6. februára 2008, sp. zn. 6 To 1/2008, týchto obžalovaných za to

o d s u d z u j e

podľa § 219 ods. 2, § 29 ods. 1, ods. 2, § 35 ods. 1, § 42 ods. 2 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) k úhrnným výnimočným trestom odňatia slobody :

D. O. v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov,

Z. E. v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov,

M. E. v trvaní 25 (dvadsaťpäť) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.) sa obžalovaní na výkon trestu odňatia slobody zaraďujú do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 319 zák. č. 301/2005 Z.z. (Tr. por.) odvolanie obžalovaného M. E. sa z a m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. 6 T 1/05, u obžalovaných D. O., M. E., N. U. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. januára 2008, sp. zn. 4 To 18/2007, u obžalovaného Z. E. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. februára 2008, sp. zn. 6 To 1/2008, boli obžalovaní D. O., Z. E., M. E., S. H. a N. U. v bode 1/ uznaní za vinných zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 222 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., obžalovaní D. O., Z. E. a M. E. ako obzvlášť nebezpeční recidivisti podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a v bode 2/ obžalovaní D. O., Z. E. a M. E. boli uznaní za vinných z trestného činu vraždy formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. j/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ako obzvlášť nebezpeční recidivisti podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a obžalovaná N. X. z trestného činu neoznámenia trestného činu podľa § 168 ods. 1 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

1/ obžalovaní D. O., Z. E., M. E., N. U. a S. H. dňa 23. decembra 2003 v popoludňajších hodinách v chatovej oblasti časti H., P. - J., v chate I. G., postupne dlhší čas striedavo fyzicky napádali X. H., nar. XXXX tak, že ho D. O. bil päsťami do hlavy, Z. E. ho bil polenami a päsťami do hlavy, kopal mu do hlavy a celého tela, skákal po ňom, M. E. ho kopal do hlavy a celého tela, N. U. ho bila topánkou po hlave a kopala doňho a S. H. mu kopala do hlavy, čím X. H. spôsobili ťažký opuch mozgu pri pomliaždení mozgu a vnútrolebečnom krvácaní zranenia, ktorým poškodený bezprostredne podľahol na mieste činu,

2/ obžalovaní D. O., Z. E. a M. E. dňa 26. decembra 2003 v dopoludňajších hodinách v chatovej oblasti časti H. P. - J. po predchádzajúcom dohovore v úmysle odstrániť svedka usmrtenia X. H. usmrtili N. I., nar. XXXX tak, že potom ako N. X. zakúpila lepkavú chemikáliu (bez vedomosti na účel použitia), vylákali ho do lesa, kde ho D. O. ponúkol touto chemikáliou v úmysle ho otráviť a následne Z. E. s D. O. ho zvalili na zem, násilím mu liali chemikáliu do úst, a potom za prítomnosti M. E. a N. X. mu D. O. kuchynským nožom prerezal veľkou silou spoločnú krčnú tepnu. N. I. utrpel poleptanie tváre i vnútorných orgánov a bezprostredne po úplnom prerezaní veľkej spoločnej krčnej tepny vykrvácal, pri čine prítomná N. X. čin neoznámila prokurátorovi, vyšetrovateľovi alebo policajnému orgánu.

Prvostupňový súd za tieto trestné činy podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2, § 29 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov uložil obžalovaným úhrnné výnimočné tresty odňatia slobody v trvaní D. O. 25 rokov, Z. E. 25 rokov a M. E. 25 rokov, na výkon ktorých týchto obžalovaných podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. zaradil do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovaným S. H. a N. U. podľa § 222 ods. 3 Tr. zák. uložil tresty odňatia slobody každej v trvaní 5 rokov. Obžalovanej N. X. podľa § 168 ods. 1 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Podľa § 39a ods. 1 písm. a/ Tr. zák. tieto obžalované pre výkon uložených trestov zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. poškodenú Q. I., nar. XX. Z. XXXX, bytom H. s nárokom na náhradu škody odkázal na konanie o veciach občianskoprávnych.

Uzneseniami Krajského súdu v Košiciach z 24. októbra 2013, sp. zn. 4 Ntok 1/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2013 (D. O.), z 24. februára 2014, sp. zn. 8 Ntok 1/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. februára 2014 (M. E.), z 3. marca 2014, sp. zn. 6 Ntok 1/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2014 (Z. E.) boli u uvedených obžalovaných podľa § 394 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. povolené obnovy konania za súčasného zrušenia výrokov o trestoch podľa § 400 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. ohľadne týchto obžalovaných z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007, sp. zn. 6 T 1/2005, a títo obžalovaní boli podľa § 403 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. vzatí do väzby.

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2014, sp. zn. 6 T 1/2005, pri nezmenených výrokoch o vine obžalovaných D. O., M. E. a Z. E. z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 16. januára 2007 v spojení s vyššie citovanými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky boli menovaní obžalovaní odsúdení podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2, § 29 ods. 1, § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov na výnimočné úhrnné tresty odňatia slobody D. O. v trvaní 25 rokov, Z. E. v trvaní 25 rokov a M. E. v trvaní 21 rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov boli uvedení obžalovaní na výkon trestu odňatia slobody zaradení do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podali odvolania obžalovaní D. O., M. E. a Z. E., ktoré odôvodnili sčasti samostatne, sčasti prostredníctvom obhajcov. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej iba prokurátor) podal odvolanie výlučne v neprospech obžalovaného M. E. a u ostatných obžalovaných sa tohto práva vzdal.

Obžalovaný D. O. v dôvodoch odvolania z 26. mája 2014, 27. mája 2014 a 5. augusta 2014, ktorého prílohami sú vyjadrenia k skutkovým zisteniam a zaujatosti sudcov, poukázal na to, že krajský súd mu napadnutým rozsudkom uložil rovnaký trest, ako v pôvodnom konaní, a to napriek nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúceho sa asperačnej zásady, pre ktorú bola povolená obnova konania. Podľa jeho názoru sa tak stalo pre jeho maďarskú národnosť ako i preto, že senát tohto súdu je voči nemu zaujatý. Uviedol, že svoje konanie úprimne oľutoval, vo výkone pôvodného trestu sa správal slušne, disciplinárne trestaný nebol a za kvalitnú prácu bol odmenený. Preto uložený trest považuje za neprimeraný a nezákonný. Z týchto dôvodov najvyššiemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a uložil mu trest odňatia slobody v primeranej výške.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že obžalovaný D. O. v písomnom oznámení z 28. júna 2014 opísal priebeh usmrtenia N. I. (skutok pod bodom 2/ pôvodného rozsudku) zo svojho uhla pohľadu, ktorý je odlišný od skutkových zistení súdu, keď v pôvodnom konaní spáchanie tohto skutku poprel a ktorý mieru jeho zavinenia znižuje. Na podporu tohto tvrdenia predložil aj časť výpovede svedka N. S. z 15. apríla 2004 týkajúceho sa trestnej činnosti obžalovaných, ktorú mal krajský súd k dispozícii v pôvodnom konaní. Súčasne s ním predložil aj uznesenie vyšetrovateľa Policajného zboru z Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Východ Košice z 26. novembra 2007, ČVS: PPZ-108/BPK-V-2007, ktorým bolo ním podané trestné oznámenie z 19. septembra 2007 doplnené o jeho výpoveď zo 14. novembra 2007 týkajúce sa údajného korupčného správania sa (v období 18. mája až 18. júla 2007) vyšetrovateľa Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice a dvoch sudcov Krajského súdu v Košiciach, ktorí v jeho iných trestných veciach mali konať, podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por. odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Tr. por.

Obžalovaný M. E. v dôvodoch svojho odvolania zo 16. júna 2014, 20. júna 2014 a 3. septembra 2014 uviedol, že krajský súd nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2013, sp. zn. 2 Tost 40/2013, v ktorom vyslovil záväzné stanovisko spočívajúce v tom, aby sa krajský súd pri novom ukladaní úhrnného trestu vyrovnal s ustanoveniami § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení noviel (asperačná zásada) a § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení noviel (obzvlášť nebezpečný recidivista), pretože mu bol opätovne uložený výnimočný úhrnný trest odňatia slobody aj za použitia § 35 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. v trvaní 21 rokov. Krajský súd tak rozhodol za situácie, keď sám dospel k záveru, že miera jeho zavinenia pri skutku pod bodom 2/ rozsudku je neporovnateľne nižšia než u ostatných obžalovaných. Podľa jeho názoru za danej situácie mu krajský súd mal bez použitia sprísňujúcich ustanovení (§ 35 ods. 2 a § 42 ods. 1 Tr. zák.) a spolupáchateľstva (§ 9 ods. 2 Tr. zák.) uložiť zmiernený trest v rozpätí od 12 do 16 rokov. Uloženie trestu v trvaní 21 rokov nezodpovedá miere jeho zavinenia, a preto sa domáhal uloženia trestu vo výmere 15 rokov. Keďže z pôvodne uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 25 rokov vykonal 10 rokov a 5 mesiacov a jeho hodnotenie počas tohto výkonu trestu bolo kladné, mal ho krajský súd pre výkon novo uloženého trestuzaradiť do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny. Najvyššiemu súdu preto navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil vo všetkých výrokoch a vec vrátil krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, alternatívne, aby po zrušení tohto rozsudku vo veci sám rozhodol tak, že mu uloží miernejší trest v intenciách jeho odvolania. Odvolanie prokurátora podané v jeho neprospech navrhol zamietnuť.

Obžalovaný Z. E. v dôvodoch svojho odvolania z 23. júna 2014 a 8. júla 2014 krajskému súdu vytkol, že pri rozhodovaní o novom treste po povolení obnovy konania opätovne vychádzal z asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. v dôsledku čoho mu uložil rovnako prísny trest ako v pôvodnom konaní. Opomenul prihliadnuť k miere jeho zavinenia, ktorá je nižšia ako u obžalovaného D. O.. Podľa jeho názoru krajský súd pri novom ukladaní trestu nevzal do úvahy ani fakt, že k odhaleniu skutku došlo jeho pričinením a pri jeho objasňovaní spolupracoval. Posudzované konanie úprimne oľutoval a pozostalým sa ospravedlnil. Rovnako tak nebola zohľadnená kriminálna minulosť obžalovaných, z ktorých M. E. bol 18 krát, D. O. 9 krát a on len 2 krát súdne trestaný, z toho jedenkrát sa osvedčil v skúšobnej dobe po podmienečnom odsúdení. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto požiadal, aby po zrušení napadnutého rozsudku sám spravodlivo a objektívne posúdil mieru jeho zavinenia a aby mu po zohľadnení všetkých relevantných skutočností uložil primeraný trest, resp. aby vrátil vec krajskému súdu na opätovné prejednanie.

Prokurátor v dôvodoch odvolania z 13. júna 2014 konštatoval, že zníženie pôvodného trestu u obžalovaného M. E. po povolení obnovy konania z dôvodu revízie asperačnej zásady považuje za odporujúce podstate a zmyslu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý revidoval základné zásady ukladania sankcii uvedených v § 41 ods. 2 Tr. zák. spočívajúce vo výpočte trestu pri viacerých trestných činoch. Podstata revízie uplatňovania asperačnej zásady a následného prehodnocovania trestu nespočíva v akejsi „všeobecnej amnestii“, resp. opätovného prehodnocovania všeobecnej miery zavinenia tak, ako to urobil krajský súd u obžalovaného M. E. v napadnutom rozsudku. Navyše v danom prípade u tohto obžalovaného použitie asperačnej zásady v pôvodnom znení § 41 ods. 2 Tr. zák. v skutočnosti nebolo ani uplatnené. V osobe tohto obžalovaného ide 18 krát súdne trestaného páchateľa, obzvlášť nebezpečného recidivistu, ktorý spáchal dva mimoriadne závažné trestné činy, ktorými boli usmrtené dve osoby surovým spôsobom a v úmysle zakryť iný trestný čin a bol mu uložený výnimočný trest podľa § 29 ods. 1 Tr. zák. Pritom ten istý senát hodnotil mieru zavinenia u tohto obžalovaného rozdielne v pôvodnom konaní a v konaní po povolení obnovy i keď otázka asperácie s týmto hodnotením nemá mať súvis. Z týchto dôvodov najvyššiemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zrušil a obžalovanému M. E. uložil trest odňatia slobody v pôvodnej výške so zaradením pre jeho výkon do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

Krajský súd v Košiciach v súlade s ustanovením § 314 Tr. por. doručil rovnopisy odvolaní ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaniach priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu k odvolaniam vyjadriť a po uplynutí lehoty na podanie odvolania všetkým oprávneným osobám predložil spis s odvolaniami krajského prokurátora a obvinených D. O., M. E. a Z. E. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu z 18. júla 2014 najvyšší súd uznesením z 19. augusta 2014 už zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, na verejnom zasadnutí na podklade odvolaní obžalovaných D. O., M. E. a Z. E. a prokurátora podľa § 317 ods. 1 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov o trestoch napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných sú dôvodné, aj keď z iných, ako obžalovanými uplatnených odvolacích dôvodov. Odvolanie prokurátora u obžalovaného M. E. je dôvodné.

Úvodom je potrebné uviesť, že obnova konania u všetkých obžalovaných bola povolená iba vo výrokoch o trestoch, a preto výroky o vine ostali nedotknuté a sú právoplatné. Z toho dôvodu sa odvolací súd dôvodmi odvolania obžalovaných týkajúcich sa viny a v dôsledku toho i skutkových zistení v pôvodnom konaní nezaoberal.

Obžalovaný D. O. námietku zaujatosti voči sudcom JUDr. Zoltánovi Szalayovi a JUDr. Marekovi Dudíkovi z Krajského súdu v Košiciach vzniesol 14. apríla 2014, teda pred vyhlásením napadnutého rozsudku. V nej uviedol, že na menovaných sudcov v minulosti podal trestné oznámenie, pričom túto námietku doplnil podaním z 5. augusta 2014, t.j. po vynesení napadnutého rozsudku. Z už citovaného uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru je zrejmé, že trestné oznámenie obžalovaného bolo ešte 26. novembra 2007 ako nedôvodné odmietnuté. O návrhu obžalovaného D. O. na povolenie obnovy konania v súlade s ustanovením § 397 ods. 2 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. rozhodol iný senát Krajského súdu v Košiciach, a preto o vznesenej námietke nebolo a nie je potrebné rozhodovať, pretože z nej nevyplýva vzťah, aký má na mysli ustanovenie § 31 ods. 1 Tr. por. A navyše najvyšší súd dospel k záveru, že v tejto veci rozhodoval zákonný senát nestranne a zákonne.

Ďalšie odvolacie námietky obžalovaných sa týkali výšky uložených trestov, ktoré podľa nich sú nehumánne a neústavné. Najvyšší súd po preskúmaní veci zistil, že uložené tresty čo do ich výmery, s výnimkou trestu uloženého obžalovanému M. E. sú síce spravodlivé a primerané, ale pri ich ukladaní krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v rozsahu ako je na to poukázané nižšie.

Podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (platného a účinného v decembri 2003, kedy boli skutky pod bodmi 1/ a 2/ napadnutého rozsudku spáchané - neskorší Trestný zákon nebol v zmysle § 16 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. pre páchateľov priaznivejší) - kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov. Podľa § 219 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1.

Podľa § 29 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. výnimočným trestom sa rozumie jednak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov, jednak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje.

Podľa § 29 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. trest odňatia slobody nad pätnásť rokov až do dvadsiatich piatich rokov môže súd uložiť iba vtedy, ak stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť je veľmi vysoký a možnosť nápravy páchateľa je obzvlášť sťažená; to neplatí, ak súd ukladá tento výnimočný trest podľa § 43 ods. 1, § 94 ods. 2, § 219 ods. 2 alebo § 259b ods. 2.

Krajský súd síce napadnutým rozsudkom obžalovaným uložil výnimočné úhrnné tresty odňatia slobody aj podľa ustanovení § 35 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., ale urobil tak iba formálne. V dôvodoch tohto rozsudku totiž neobjasnil akým spôsobom a v akom rozsahu sprísnil ukladané tresty podľa použitých ustanovení vo výrokovej časti. Ak by totiž došlo k skutočnému sprísneniu trestnej sadzby uvedenej v § 29 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. podľa uvedených ustanovení, táto by vždy prevyšovala nielen pätnásť rokov, ale aj dvadsaťpäť rokov, čo zákon zakazuje.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody ustanovená v tomto zákone sa u obzvlášť nebezpečného recidivistu zvyšuje o jednu tretinu. Obzvlášť nebezpečnému recidivistovi súd uloží trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. horná hranica trestnej sadzby nesmie ani po zvýšení podľa odseku 1 prevyšovať pätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica prevyšovať dvadsaťpäť rokov. Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. ustanovenie odseku 1 neplatí, ak súd postupuje pri ukladaní úhrnného trestu alebo súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a pri obzvlášť nebezpečnom recidivistovi o jednu polovicu; súd uloží páchateľovi trest v hornej polovici takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovaťpätnásť rokov. Pri ukladaní výnimočného trestu odňatia slobody nad pätnásť do dvadsiatich piatich rokov nesmie horná hranica zvýšenej trestnej sadzby odňatia slobody prevyšovať dvadsaťpäť rokov.

Z uvedeného vyplýva, že obžalovaným vzhľadom na výrok o vine musel byť ukladaný iba úhrnný výnimočný trest odňatia slobody od 15 rokov do 25 rokov, keďže zákonné podmienky pre uloženie doživotného trestu neboli podľa pôvodného rozsudku splnené. Najvyššiemu súdu pritom neuniklo, že zo znaleckého posudku z odboru psychológie spracovaného znalkyňou PhDr. Evou Kitkovou, na čo poukázal v rozsudku krajský súd v pôvodnom konaní, vyplýva, že u všetkých obžalovaných je prognóza prevýchovy z psychologického aspektu v zásade nepriaznivá a nepravdepodobná, nakoľko ich osobnostné charakteristiky nie je možné prevýchovou preštrukturovať.

Krajský súd pri ukladaní nového úhrnného výnimočného trestu odňatia slobody obžalovanému M. E. zníženie trestu na 21 rokov odôvodnil iba prehodnotením miery jeho zavinenia zo znenia skutku v bode 2/. Pritom z tohto skutku a z jeho odôvodnenia v napadnutom rozsudku je zrejmé, že obžalovaný M. E. po zakúpení lepkavej chemikálie jeho družkou si ihneď uvedomil na čo má slúžiť. Napriek tomu sa podieľal s ostatnými obžalovanými na vylákaní N. I. do lesa a spoločne s družkou odišiel na miesto činu, kde došlo k usmrteniu N. I. bez toho, aby tomu zabránil. Pritom ide o obžalovaného, ktorý bol v minulosti 18 krát súdne trestaný (D. O. bol odsúdený 9 krát a Z. E. 2 krát), a to aj za násilnú trestnú činnosť. Posledne uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vykonal 14. apríla 2003 (nie ako krajský súd mylne uviedol 14. apríla 2014) a po 8 mesiacoch spáchal trestnú činnosť, za ktorú mu bol uložený zmiernený trest. Poľahčujúce okolnosti u tohto obžalovaného zistené neboli, ale naopak rovnako ako u ostatných obžalovaných boli u neho zistené viaceré priťažujúce okolnosti uvedené v § 34 písm. a/, písm. i/, písm. j/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Tresty boli obžalovaným D. O. a Z. E. uložené v rovnakej výmere pri zohľadnení všetkých ustanovení, ktoré majú vplyv na výšku trestu, čo je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku. Znížením tohto trestu u obžalovaného M. E. však došlo k nezákonnej diferenciácii trestov vo vzťahu k ostatným obžalovaným, a to výrazne v prospech tohto obžalovaného. V tomto smere je preto odvolanie prokurátora v neprospech obžalovaného M. E. dôvodné.

Uvedené pochybenia prvostupňového súdu bolo možné napraviť iba zrušením napadnutého rozsudku na podklade odvolaní obžalovaných D. O. a Z. E. podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. a prokurátora podľa § 321 ods. 1 písm. e/, písm. d/ Tr. por. č. 301/2005 Z.z. Po zrušení napadnutého rozsudku podľa týchto ustanovení vo výroku o trestoch najvyšší súd podľa § 322 ods. 3 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. rozsudkom pri nezmenenom výroku o vine z pôvodného rozsudku rozhodol tak, že uložil obžalovaným rovnaké úhrnné výnimočné tresty odňatia slobody v trvaní 25 rokov bez ich sprísnenia podľa § 35 ods. 2, § 42 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, lebo pri správnom použití zákona je to neprípustné. K úvahám o druhu a výške trestov, ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej republiky riadil, okrem skôr uvedeného navyše dodáva nasledovné.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie je adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin, pričom trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. V zmysle požiadavky primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý sa ukladá, musí byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým záležitostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré v záujme individualizácie musí súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa či možnosť jeho nápravy.

Svojím úmyselným konaním obžalovaní spôsobili poškodeným X. H. a N. I. neodstrániteľný následok, smrť poškodených, pričom tak konali spôsobom uvedeným v skutkovej vete bodov 1/ a 2/ napadnutého rozsudku svedčiacom o vysokej miere surovosti a bezcitnosti, navyše skutok v bode 2/ spáchali z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky zakryť trestný čin. Najvyšší súd tak postupoval preto, že nové rozhodnutie bolo možné urobiť na podklade skutkovéhostavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovaných pre výkon uložených úhrnných výnimočných trestov odňatia slobody zaradil prvostupňový súd do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny v zmysle § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, pretože obžalovaným boli uložené výnimočné úhrnné tresty za trestný čin uvedený v § 62 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Keďže odvolanie obžalovaného M. E. nebolo dôvodné, toto podľa § 319 Tr. por. č. 301/2005 Z.z. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku žiadny riadny opravný prostriedok nie je prípustný.