UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Martiny Zeleňakovej na verejnom zasadnutí konanom 11. februára 2020 v trestnej veci proti obžalovanému B. B., pre pokračovací prečin volebnej korupcie sčasti spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 336a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-2T/11/2109, o odvolaní obžalovaného B. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 19. septembra 2019, sp. zn. PK-2T/11/2019, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného B. B. z a m i e t a.
Odôvodnenie
Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej aj „ŠTS") rozsudkom z 19. septembra 2019, sp. zn. PK- 2T/11/2019, uznal obžalovaného B. B. za vinného v bode 1) a v bode 2) z pokračovacieho prečinu volebnej korupcie podľa § 336a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, sčasti v bode 1) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na skutkovom základe, že
1) dňa 31. októbra 2017 okolo 10.30 hod spoločne s odsúdeným I. N. v osobnom motorovom vozidle Mgr. art. N. H. počas jazdy medzi obcami W. a I., následne na parkovisku pred obcou I., okr. H. a dňa 3. novembra 2017 v čase okolo 11.40 hod na parkovisku pred obchodom Lidl v H. žiadali od Mgr. art. N. H. ako kandidáta na poslanca do zastupiteľstva Prešovského samosprávneho kraja bližšie nešpecifikované služby pre im spriaznené osoby a finančnú hotovosť najprv celkovo vo výške 3 000 Eur, ktorú následne upravili na sumu 2 000 Eur pre seba a bližšie nepomenovaných rómskych voličov obcí W., Y., I., C., F. a ďalších bližšie nekonkretizovaných obcí, ktorým za tieto peniaze mali nakúpiť zemiaky, mäso a ďalšie podobné potraviny, a to za to, že títo ako voliči vo voľbách do zastupiteľského orgánu Prešovského samosprávneho kraja vyhlásených na deň 4. novembra 2017 budú voliť za poslanca konkrétneho kandidáta Mgr. art. N. H., pričom časť vyžiadanej finančnej hotovosti vo výške 1 200 Eur dňa 3. novembra 2017 v čase okolo 11.56 hod. prevzali od Mgr. art. N. H. v jeho osobnom motorovom vozidle na parkovisku pred obchodom Lidl v H.,
2) dňa 31. októbra 2017 a 1. novembra 2017 prostredníctvom SMS správ z telefónneho čísla +XXX XXX XXX XXX, následne dňa 1. novembra 2017 v čase o 11.30 hod. aj osobne na parkovisku pred mestským amfiteátrom v meste I. a napokon opäť telefonicky dňa 3. novembra 2017 z vyššie uvedeného čísla žiadal od Ing. Z. Y. pre seba a bližšie nekonkretizovaných rómskych voličov mesta I. finančnú hotovosť vo výške 1 000 Eur za volebné hlasy, ktoré mu v prípade poskytnutia peňazí budú ako kandidátovi za poslanca Prešovského samosprávneho kraja odovzdané pri nastávajúcich voľbách do orgánov samosprávnych krajov vyhlásených na 4. novembra 2017.
Prvostupňový súd obžalovanému za spáchanie predmetného prečinu uložil podľa § 336a ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 36 písm. l), § 37 písm. m) a § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti rozsudku z 19. septembra 2019 podal obžalovaný B. B. odpor, správne má byť odvolanie, a to proti výroku o vine, ako aj výroku o treste. Napadnutý rozsudok nepovažoval za správny a spravodlivý, pretože na hlavnom pojednávaní bol zmanipulovaný rečou a paragrafmi, ktorým nerozumel. Za nespravodlivé považoval, že nemal obhajcu, s ktorým by sa mohol radiť. Sudca navrhoval dohodu o vine a treste, prokurátor s tým však nesúhlasil. Vyhlásenie obžalovaného nesmerovalo tak, ako to súd uvádza v § 257 ods. 4 Trestného poriadku. Obžalovaný nepopiera stretnutie s Mgr. art. N. H. a Ing. Y., priebeh stretnutia však nebol taký, ako je uvedený v obžalobe. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a nariadiť spravodlivý súd, vypočuť svedkov a vykonať dokazovanie v tom zmysle, že nie je pravdou, že 31. októbra 2017 spoločne s I. N. žiadali od Mgr. art. N. H. ako kandidáta na poslanca hotovosť 3 000 eur pre rómskych voličov. Pre kandidáta roznášali kandidátne letáky, ktoré im osobne dal v počte 800 ks a každému sľúbil odmenu po 50 eur, spolu s I. S.. Dňa 3. novembra 2017 mali od menovaného dostať sľúbenú odmenu, pričom pre Mgr. art. H. takto pracovalo viacero skupín s tým, že druhá skupina mala vplývať na rómskych obyvateľov v okrese H., ktorí zabezpečovali hlasy. Zdôraznil, že jeho kolega, I. S. bol oslobodený. V súvislosti so skutkom 2) uviedol, že dostal v SMS správe meno aj telefónne číslo od anonymu, zboru NAKA Košice, že Ing. Y. z I. kandiduje za poslanca a kupuje si voličov. Úlohou odvolateľa tak bolo sa s ním stretnúť a za finančnú odmenu mu sľúbiť voličov a zhotoviť video nahrávku, ktoré pokyny vykonal a odovzdal agentovi NAKA. V odvolaní ďalej tvrdil, že pred hlavným pojednávaním cestoval, celú noc bol unavený, preto neporozumel priebehu pojednávania, navyše nemal ani obhajcu. Odvolateľ priznal stretnutia s Mgr. art. H. a Ing. Y., nie je však pravdou čo tvrdia. Záverom odvolania navrhol, aby súd vo veci nariadil hlavné pojednávanie a po vykonanom dokazovaní vo veci spravodlivo rozhodol.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor ÚŠP") sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu podala procesná strana k tomu oprávnená, a to obžalovaný B. B., v lehote ustanovenej zákonom. Zároveň však zistil, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľnéodvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Odvolací súd z trestného spisu zistil, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní konanom pred ŠTS 8. augusta 2019 podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vyhlásil, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v bode 1) a v bode 2) obžaloby. V nadväznosti na vyhlásenie obžalovaného samosudkyňa pripomenula odvolateľovi jeho procesné práva a následne kládla otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, na ktoré obžalovaný odpovedal „áno", po predchádzajúcom poučení, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, alebo že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Prokurátor ÚŠP vzhľadom na to, že obžalovaný odpovedal na položené otázky slovom „áno" navrhol rozhodnúť o prijatí vyhlásenia. Prvostupňový súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného v zmysle § 257 ods. 4 Trestného poriadku prijal. Súčasne podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutkov uvedených v bode 1) a v bode 2) obžaloby nevykoná a vykoná dôkazy súvisiace s výrokom o treste.
Obžalovaný odvolaciu argumentáciu založil na tvrdení, že neporozumel poučeniu samosudkyne, ako ani obsahu a následkom vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. c), ods. 4 Trestného poriadku, že nepopiera spáchanie skutkov, uvedených v obžalobe, pričom v konaní nebol zastúpený obhajcom, s ktorým by sa mohol poradiť.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú".
Právo obvineného obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je zaručené s rozdielnou intenzitou v závislosti od toho, či sa obvinenému zaručuje právo na povinnú obhajobu alebo či sa upravuje ako právo na zvoleného obhajcu. Zákonná úprava tu reaguje na postavenie obvineného tak, že pre neho zložitom postavení (väzba a iné) stanovuje povinné právne zastúpenie. Povinná obhajoba predstavuje osobitnú ochranu v trestnom konaní. Jej základom je štátom zaručená právna pomoc poskytovaná obhajcom ustanoveným bez zreteľa na želanie obvineného mať obhajcu.
Podľa práva Rady Európy to, či sa prejednanie veci považuje za spravodlivé, závisí od všetkých okolností prípadu vrátane schopnosti jednotlivca získať prístup k spravodlivosti. Do úvahy sa musí vziať konanie ako celok (t. j. od začatia konania vrátane policajného výsluchu v trestných veciach, po právoplatné rozhodnutia, a spravodlivé a verejné prejednanie veci pred nezávislým a nestranným súdom a inými orgánmi rozhodnutie v odvolacom konaní). V trestných veciach je zásada rovnosti chránená osobitnými právami obhajoby stanovenými v čl. ods. 3 Dohovoru. V práve EÚ sekundárne právne predpisy obsahujú podrobnejší rozsah práv na spravodlivý proces. V smernici 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní sa stanovuje, že členské štáty musia informovať podozrivé a obvinené osoby o ich právach, vrátane práva na prístup k obhajcovi a práva odoprieť výpoveď.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu".
V čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a článku 48 ods. 2 Charty základných práv EÚ sa výslovne garantuje právo na právne poradenstvo v trestných konaniach. V čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru sa stanovuje právo na primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby. Toto úzko súvisí s čl. 6 ods. 3 písm.
c), pretože primeraný čas a možnosti sú nevyhnutné, aby bolo právo na právnu pomoc účinné. Vzdanie sa práva musí: i) byť stanovené jednoznačným spôsobom, ii) byť podopreté minimálnymi zárukami úmernými jeho závažnosti, iii) byť dobrovoľné, iv) predstavovať vedomé a racionálne zrieknutie sa práva. Musí byť takisto preukázané, že obžalovaný mohol rozumne predvídať dôsledky svojho konania.
Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že obžalovaný bol už pri výsluchu v prípravnom konaní vyšetrovateľom PZ, NAKA, NPJ, expozitúra Východ, Košice, v procesnej pozícii zadržaného podozrivého (č.l. 70 - 71) podľa § 122 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku a ďalej podľa § 34 ods. 1, § 85 ods. 6, § 123 ods. 1, § 124 ods. 2, § 28 ods. 1 Trestného poriadku, poučený o právach v súvislosti s obhajobou, pričom vyslovene vyhlásil, že si momentálne obhajcu nevolí, poučeniam, ktoré mu boli prečítané a vysvetlené porozumel a bude sa nimi riadiť. Následne obžalovaný plynule pred vyšetrovateľom vypovedal o okolnostiach spáchaného skutku. Obžalovaný bol taktiež po vznesení obvinenia pri výsluchu pred vyšetrovateľom PZ dňa 3. novembra 2017 v procesnej pozícii obvineného podľa § 122 ods. 1, § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 6, § 65 ods. 3, ods. 4, § 66 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku poučený aj o práve zvoliť si obhajcu a radiť sa s ním aj počas úkonov vykonávaných vyšetrovateľom. Zároveň bol poučený, že ak nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu s tým, že nárok na bezplatnú či zníženú obhajobu musí preukázať najneskôr pri rozhodovaní o náhrade trov. Obžalovaný po zákonnom poučení vyšetrovateľom vyhlásil, že v tejto veci si obhajcu momentálne nevolí. Obžalovaný ďalej uviedol, že fajčí, návykové látky nepožíva, taktiež nepožíva alkoholické nápoje, nie je držiteľom strelnej zbrane. Konštatoval, že jeho psychický stav je dobrý. Po zadržaní 3. novembra 2017 v čase o 19.30 hod bol u lekára, ktorý mu predpísal lieky na tlmenie bolesti, predpísaný mu bol liek Tralgit a 3 tabletky Lexaurinu, má problémy s platničkami, 6. novembra 2017 má absolvovať operáciu. Vyslovil však, že je schopný vypovedať, bol liečený na psychiatrii, nepamätá si z akého dôvodu. Okrem liekov, ktoré mu boli predpísané neberie žiadne ďalšie lieky.
Obžalovaný bol taktiež poučený samosudkyňou na hlavnom pojednávaní 8. augusta 2018 o jeho právach a povinnostiach podľa § 121 ods. 2, § 34 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5, § 65 ods. 3, ods. 4, § 66 ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 5, § 31 ods. 1, ods. 4, ods. 6, § 123 ods. 1, § 69 ods. 1 Trestného poriadku a § 345 Trestného zákona. Obžalovaný B. B. po poučení samosudkyňou vyhlásil, že tomuto rozumel a obhajcu si nevolí, pričom nepožiadal ani o ustanovenie obhajcu na podklade nároku na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú odmenu.
Odvolací súd vzhľadom na zmienenie sa obžalovaného v prípravnom konaní, že bol psychiatricky liečený (ale nepamätá si kedy), si vyžiadal správu od ošetrujúceho lekára obžalovaného, ako aj od obžalovaného. Všeobecný lekár MUDr. Peter Polák v písomnom podaní z 22. januára 2020 uviedol, že nemá žiadnu vedomosť ani záznam v zdravotnej dokumentácii obžalovaného o jeho liečbe v psychiatrickej ambulancii. Obžalovaný B. na výzvu súdu nereagoval a nedostavil sa ani na verejné zasadnutie najvyššieho súdu (písomne sa ospravedlnil, že nemá peniaze na cestu), kde mohol na vykonané dôkazy reagovať. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že u obžalovaného nedošlo k porušeniu jeho práva na obhajobu. Neboli splnené ani podmienky povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko nebola konštatovaná pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Odvolateľ netrpí duševnou poruchou, ako ani telesnou, či duševnou vadou (nie je hluchý, hluchonemý, slepý, netrpí ťažkou chorobou, nie je po utrpenom úraze alebo obdobnom stave po hospitalizácii v nemocnici), ktorá by zakladala dôvod povinnej obhajoby. Obžalovaný B. totiž uvádzal len bolesti chrbtice, v dvojkrížovej oblasti a podľa vyjadrenia všeobecného lekára MUDr. Petra Poláka z 15. júla 2019 obžalovanému jeho zdravotný stav nebránil ani účasti na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ by u obžalovaného vznikla pochybnosť o spôsobilosti náležite sa obhajovať, zrejme by sa táto skutočnosť prejavila už pri ostatných odsúdeniach (22-krát), preto obhajobu obžalovaného je nutné považovať za účelovú.
Najvyšší súd konštatuje, že výrok o vine, vrátane právnej kvalifikácie, ktorý bol vyhlásený rozsudkom na základe prijatia vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v príslušnom znení na hlavnom pojednávaní nie je možné vodvolacom konaní vecne preskúmať, čo právne vyplýva z nevykonania dokazovania o dotknutom skutku na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 7 Trestného poriadku a analogickým použitím ustanovenia § 334 ods. 4 Trestného poriadku.
Ak má súd pochybnosti o výsledkoch prípravného konania vo vzťahu k žalovanému skutku v rovine skutkovej alebo právnej, má procesný priestor na ich vyjadrenie vymedzený pri rozhodovaní o otázke, či vyhlásenie obžalovaného prijme. Následné skúmanie viny, resp. jej kvalifikačnej podoby vo vzťahu k dotknutému skutku by popieralo zmysel a obsah predchádzajúceho uznania viny obžalovaným a prijatia tomu zodpovedajúceho vyhlásenia súdom prvého stupňa (R 36/2012).
Obžalovaný výrok o uloženom treste kvalifikovaným spôsobom nespochybnil, pretože odvolaciu argumentáciu koncentroval na spochybnenie skutkových zistení ustálených Špecializovaným trestným súdom.
Pokiaľ ide o výrok o treste Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na základné pravidlá dôležité pri ukladaní trestu, najmä na ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona, ktorý zakotvuje účel trestu, podľa ktorého trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od spáchania trestných činov. Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Trest je opatrením štátneho donútenia, ktoré v mene štátu, na základe a v medziach zákona ukladajú v predpísanom konaní na to povolané súdy páchateľovi za spáchaný trestný čin. Trest ako právny následok trestného činu môže priamo postihnúť len páchateľa trestného činu, v čom sa odráža zásada individualizácie trestu. Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu) a jednak aj voči ďalším členom spoločnosti, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie. Ochrana spoločnosti sa pritom uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia, teda represiou a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trest musí vyjadrovať tiež morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V treste je obsiahnuté aj spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne, ako aj etické. Pri úvahách o druhu a výmere trestu je nutné aplikovať tiež ustanovenie § 34 ods. 4 Trestného zákona, podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Výmerou trestu sa pritom rozumie nielen určenie trestu v rámci sadzby tam, kde je trest takto kvantifikovaný, ale aj určenie rôznych modalít alebo obsahu trestov, ak je toto určenie vyhradené súdu. Rozpätie zákonom stanovenej trestnej sadzby umožňuje a zároveň ukladá súdu povinnosť individualizovať ukladaný trest. Súd je povinný vo výmere uloženého trestu zohľadniť všetky okolnosti uvedené v ustanovení § 34 ods. 4, ods. 5 Trestného zákona. Osobu páchateľa je pritom potrebné hodnotiť vo všetkých súvislostiach a nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára, či už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa.
Aj odvolací súd považuje trest odňatia slobody uložený za spáchané činy v bode 1) a 2) podľa § 336a ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti v zmysle § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 38 ods. 2 Trestného zákona, vo výmere osem mesiacov za zákonný a správny, uložený v rozsahu trestnej sadzby, ktorú zákon pre tento trestný čin ustanovuje (0 až jeden rok). Prvostupňový súd sa pri ukladaní trestu dôsledne riadil základnými zásadami ukladania trestov podľa § 34 Trestného poriadku. Prihliadal na spôsob spáchania činov, spôsobený následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu obžalovaného, jeho pomery, ako aj na možnosť jeho nápravy. Odvolateľ má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu, ktoré však nemá v osobnej starostlivosti. Na základe správy z obchodnej spoločnosti, ktorú obžalovaný označil za zamestnávateľa súd zistil, že v tejto v spoločnosti nikdy nepracoval. Nadobudol tak presvedčenie, že je nezamestnanýma nemá snahu zadovažovať si prostriedky na obživu riadnou pracovnou činnosťou, ktorý záver podporuje aj korupčné správanie obžalovaného a jeho predchádzajúce odsúdenia za prevažne majetkovú trestnú činnosť (obžalovaný má 22 záznamov v registri trestov), pričom v roku 2009 bol odsúdený za pomoc k trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c), § 250a ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. na nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere šesť mesiacov, ktorý vykonal 4. októbra 2009. V roku 2012 mu bol právoplatne uložený trest odňatia slobody vo výmere štyri roky za trestný čin podvodu podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, z ktorého bol podmienečne prepustený 9. mája 2016 so skúšobnou dobou v trvaní päť rokov. V roku 2013 mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere jeden rok za trestný čin úverového podvodu podľa § 20, § 222 ods. 1 Trestného zákona a v tom istom roku bol odsúdený za ďalšie trestné činy podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok a dva mesiace. Obžalovanému súd priznal jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona; prihliadajúc na pomer a mieru závažnosti priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v mnohopočetnej recidíve, ktorý sa trestného činu dopustil v skúšobnej dobe, krátko po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za viaceré úmyselné trestné činy, pričom dospel k záveru, že obžalovanému zabráni v páchaní trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, iba trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby spojený s jeho výkonom. Obžalovanému preto uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu odňatia slobody, a preto bol zaradený súdom na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Prvostupňový súd tiež dôsledne zvážil rodinné pomery obžalovaného, že žije v spoločnej domácnosti s družkou, dospelou dcérou a rodičmi bez preukázateľného legálneho príjmu. Dospel tak k záveru, že jeho izolácia v nápravnovýchovnom ústave nebude mať negatívny dosah na uspokojovanie jeho životných potrieb a životný štandard.
Vzhľadom na vyjadrené odvolací súd odvolanie obžalovaného B. B. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 19. januára 2019, sp. zn. PK-2T 11/2019, ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.