UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci obvineného J. F. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. f) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 29. novembra 2023 v Bratislave, o dovolaní obvineného J. F. proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 23. februára 2022, sp. zn. 2To/9/2022, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného J. F. odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") zo 14. októbra 2021, sp. zn. 3T/11/2019 bol obvinený J. F. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
- dňa 18. júla 2018 v čase medzi 17.00 hod. a 18.00 hod. v meste D. na ulici D. pred obytným domom so súpisným číslom XXX pri vchode č. XX sa najprv slušne pozdravil poškodenému L. L., nar. XX.XX.XXXX, s ktorým sa poznajú už minimálne tri roky, potom sa k nemu priblížil a začal ho kamarátsky tľapkať v oblasti pravého vrecka jeho nohavíc, následne vybral z vrecka poškodeného dve bankovky v hodnote 50,- Eur a jednu bankovku v hodnote 20,- Eur a keď na neho poškodený zakričal, aby mu dal pokoj, z miesta činu utiekol, pričom týmto svojim konaním spôsobil poškodenému L. L., nar. XX. XX.XXXX, škodu vo výške 120,- Eur, pričom obvinený takto konal napriek tomu, že bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo 06.12.2021, sp. zn. 3T/74/01 za trestný čin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.
Okresný súd za to uložil obvinenému podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 5, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákonazaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne súd podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Komárno z 8. augusta 2019, sp. zn. 2T/10/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. novembra 2019, sp. zn. 1To/89/2019 a rozsudok Okresného súdu Komárno z 10. septembra 2020, sp. zn. 1T/130/2017, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Ďalej okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obvinenému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodenej Ing. X. L. vo výške 120,- Eur.
Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený v zákonnej lehote odvolanie pre nesprávnosť výroku o treste a pre nesprávnosť konania, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo. Krajský súd v Nitre (ďalej tiež „krajský súd" alebo „odvolací súd") rozsudkom z 23. februára 2022, sp. zn. 2To/9/2022, podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v časti výroku o treste a na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku pri nezmenenom výroku o vine mu uložil podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 5 Trestného zákona, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil skoršie výroky o trestoch uložené obvinenému, a to rozsudkom Okresného súdu Komárno z 8. augusta 2019, sp. zn. 2T/10/2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 12. novembra 2019, sp. zn. 1To/89/2019 a rozsudkom Okresného súdu Komárno z 10. septembra 2020, sp. zn. 1T/130/2017, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Proti naposledy uvedenému rozsudku krajského súdu podal obvinený dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu Mgr. Miroslava Šuláka, a to z dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku.
Obvinený v písomných dôvodoch dovolania namietal, že krajský súd pri ukladaní trestu nesprávne aplikoval ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona. V tejto súvislosti uviedol, že uvedené ustanovenie pri výmere trestu aplikoval odvolávajúc sa na rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo 6. decembra 2001, sp. zn. 3T/74/2001. V danom prípade platil zákon č. 140/1960 Zb., ktorý nedefinoval trestný čin z hľadiska závažnosti tak, ako je tomu v zmysle teraz účinného Trestného zákona, ktorý z hľadiska závažnosti kategorizuje trestné činy na prečiny, zločiny a obzvlášť závažné zločiny. Obvinený má za to, že aplikácia daného ustanovenia pri ukladaní trestu v jeho prípade nie je daná. Jedná sa pritom o odsúdenie staršie ako 20 rokov.
V ďalšom upriamil pozornosť na § 38 ods. 7 Trestného zákona, v zmysle ktorého sa ustanovenia odsekov 4 až 6 nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
Ako je zrejmé z vyššie uvedeného ustanovenia, v súvislosti s rozsudkom krajského súdu obvinený namietal, že krajský súd mu ukladal tzv. zvýšený súhrnný trest, pričom v prípadoch, kde by uloženie takého trestu za súčasného použitia § 38 ods. 5 Trestného zákona bolo pre páchateľa neprimerane prísne, sa nemá ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona použiť. Rovnako má za to, že v jeho prípade je nutné považovať aplikáciu § 38 ods. 5 Trestného zákona s poukazom na skutkové okolnosti prípadu a z pohľadu zásad na ukladanie trestu v zmysle § 34 ods. 1 až 5 Trestného zákona za neprimerane prísne. V tejto súvislosti poukázal na zákonnú dikciu ustanovení § 34 ods. 1, ods. 2 a ods. 4 Trestného zákona.
Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že vysloví, že uznesením krajského súdu bol z dôvodu uvedenom v § 371 ods. 1 písm. h), písm. i) Trestného poriadku porušený zákon a v ustanovení § 38 ods. 5 Trestného zákona v jeho neprospech a aby toto rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a prikázal súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
K dovolaniu obvineného sa písomne vyjadrila Okresná prokuratúra Komárno (ďalej tiež „okresná prokuratúra"). Vo svojom stanovisku uviedla, že sa nestotožňuje s argumentmi obvineného konkretizovanými v jeho dovolaní. Má za to, že dovolaním napadnuté rozhodnutie bolo založené na správnom právnom posúdení zisteného skutku a na správnom použití ustanovení Trestného zákona, vrátane aplikovania ustanovení zákona pri určení druhu a výmery trestu. Z obsahu námietky dovolateľa subsumovanej pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vyplýva, že obvinený namieta nesprávne právne posúdenie predchádzajúceho odsúdenia za použitia nesprávneho hmotnoprávneho ustanovenia tým, že okresný súd, ako aj krajský súd aplikoval ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona odvolávajúc sa na rozsudok Okresného súdu Nové Zámky zo 6. decembra 2001, sp. zn. 3T/74/2001, avšak poukazuje na to, že v danom prípade platil zákon č. 40/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 140/1961 Zb.), ktorý nedefinoval trestný čin z hľadiska závažnosti tak, ako teraz účinný Trestný zákon, ktorý kategorizuje trestné činy na prečiny, zločiny a na obzvlášť závažné zločiny. Prokuratúra poukázala na to, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkou obvineného týkajúcej sa súčasnej aplikácie § 42 v spojení s § 41 Trestného zákona a § 38 ods. 5 Trestného zákona podrobne zaoberal. S právnym záverom odvolacieho súdu sa stotožňuje. Krajský súd konštatoval, že odsúdený bol doteraz 18-krát súdne trestaný. Išlo najmä o majetkovú trestnú činnosť páchanú v krátkom časovom slede za sebou aj na území Maďarskej republiky a napriek vykonaným nepodmienečným predchádzajúcim trestom odňatia slobody je zrejmé, že tieto na neho nemali dostatočný prevýchovný vplyv, keďže po ich výkone sa opätovne dopúšťal trestnej činnosti. Obvinený sa dopustil aj piatich priestupkov, posledného 9. októbra 2018. Prokuratúra je toho názoru, že nie je možné konštatovať, že by trest uložený obvinenému za súčasnej aplikácie § 42 a § 38 ods. 5 Trestného zákona bol pre neho neprimerane prísny vzhľadom na jeho osobu a jeho predchádzajúce odsúdenia.
V súvislosti s aplikáciou § 38 ods. 5 Trestného zákona vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo 6. decembra 2001, sp. zn. 3T/74/2001 prokuratúra poukázala na to, že podľa § 437 ods. 1 Trestného zákona, ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo 6. decembra 2001, sp. zn. 3T/74/2001 bol J. F. odsúdený za trestný čin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb., za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 3 mesiace nepodmienečne, a súčasne bol zrušený rozsudok Okresného súdu Komárno z 26. apríla 2001, sp. zn. 3T/2/2001. Zákonom ustanovená trestná sadzba odňatia slobody pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. je 2 až 8 rokov, je teda evidentné, že z pohľadu § 10 a § 11 Trestného zákona predmetný trestný čin vykazuje znaky zločinu. Súčasne dôvodila, že je nepodstatné, či je predmetné odsúdenie staršie ako 20-ročné, pokiaľ nie sú splnené zákonné podmienky na jeho zahladenie. Okresná prokuratúra z vyššie uvedených dôvodov navrhla dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 377 Trestného poriadku] pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného posúdil naplnenie procesných podmienok pre jeho podanie a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku). Zistil ďalej, že dovolanie spĺňa obligatórne obsahove´ náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku), a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku).
Najvyšší súd dospel k záveru, že podane´ dovolanie obvineného J. F. je potrebne´ odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku [§ 382 písm. h), písm. i) Trestného poriadku].
V prvom rade sa žiada uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú ako bolo vyššie uvedené vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie". (Primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020.).
Dovolací súd sa s postupom odvolacieho súdu, ktorý ho obšírnym spôsobom odôvodnil, stotožnil a z dôvodu nadbytočnosti opakovania vyslovených názorov v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie jeho rozhodnutia.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa § 212 ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. f) Trestného zákona účinného do 31. júla 2019 (ďalej tiež „Tr. zák. účinný do 31.07.2019"), odňatím slobody na tri až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin na veci, ktorú mal iný pri sebe a čin spácha na chránenej osobe - osobe vyššieho veku.
Podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. účinný do 31.07.2019 pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.
Podľa § 38 ods. 7 Tr. zák. účinný do 31.07.2019 ustanovenia odsekov 4 až 6 sa nepoužijú, ak sa súčasne ukladá zvýšený úhrnný trest alebo súhrnný trest podľa § 41 ods. 2 alebo podľa § 42, ak by súčasné použitie týchto ustanovení bolo pre páchateľa neprimerane prísne.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Vyššie citovaný dovolací dôvod upravuje dva právne dôvody pre podanie dovolania, a to ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo ak bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon prepríslušný trestný čin nepripúšťa. V trestnej veci bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov podľa § 212 ods. 4 Tr. zák. účinný do 31.07.2019. Trestný zákon účinný do 31.07.2019 vo svojej osobitnej časti v ustanovení § 212 ods. 4 ustanovoval trestnú sadzbu trestu odňatia slobody v rozmedzí 3 až 10 rokov. Trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov uložený obvinenému je uložený v rozmedzí zákonom stanovenej trestnej sadzby.
V danej trestnej veci podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku krajský súd pristúpil správne k zrušeniu rozsudku okresného súdu vo výroku o treste, po zistení, že okresný súd obvinenému nesprávne uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 6 mesiacov (viď strana 7 a 8 rozsudku krajského súdu). Okresný súd mu po úprave zákonnej trestnej sadzby ukladal trest odňatia slobody v rámci nesprávnej trestnej sadzby v rozpätí od 6 rokov a 6 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiace, pričom správne mal obvinenému ukladať trest v rozpätí trestnej sadzby od 5 rokov a 3 mesiace až 10 rokov a 2 mesiace. Krajský súd správne upravil dolnú, ako aj hornú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody, svoj postup vecne správne odôvodnil a pochybenie okresného súdu postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám napravil.
Pokiaľ obvinený namietal, že v danom prípade v zmysle § 38 ods. 7 Trestného zákona nemalo byť použité ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, keďže použitie tohto ustanovenia v spojení s použitím ustanovení § 41 ods. 2 a § 42 Trestného zákona by bolo neprimerane prísne, najvyšší súd sa stotožnil so zisteniami krajského súdu. Vyplývajúc z odpisu registra trestov správne ustálil, že obvinený bol doposiaľ 18-krát súdne trestaný pre rôznorodú trestnú činnosť, najmä majetkového charakteru, ktorú páchal v relatívne krátkych časových intervaloch, pričom v jeho osobe sa jedná o špeciálneho recidivistu. Túto trestnú činnosť páchal nielen na území Slovenskej republiky, ale aj v zahraničí - na území Maďarskej republiky. Napriek predchádzajúcim uloženým trestom odňatia slobody, nedošlo k splneniu účelu trestu a jeho prevýchove, keďže po ich výkone opätovne páchal obdobnú trestnú činnosť. Rovnako tak bolo správne zistené, že obvinený sa dopustil piatich priestupkov, pričom posledný spáchal po spáchaní skutku v prejednávanej trestnej veci.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie situácia spočívajúca v tom, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiaden trestný čin, alebo že ustálený skutok vykazuje znaky iného trestného činu, alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu (primerane napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Tdo/29/2018, 2Tdo/6/2019, 5Tdo/48/2018).
Ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb a jeho znenie za bodkočiarkou vylučuje možnosť úspešne sa domáhať preskúmania skutkových zistení (pozri R 57/2007-II, R 47/2008, S 3/2011), teda vylučuje možnosť právne účinne namietať, že zistenie skutku (skutkový stav) vyjadrené v tzv. skutkovej vete rozsudku je nesprávne alebo neúplné alebo vzišlo z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov.
Podľa § 11 ods. 1 Trestného zákona, zločin je úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov.
Podľa § 437 ods. 1 Trestného zákona, ak je potrebné určiť, či trestný čin podľa zákona č. 140/1961 Zb. (Trestný zákon v znení neskorších predpisov) vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a 11 tohto zákona v závislosti od formyzavinenia a trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb.
Pokiaľ obvinený namieta nesprávne právne posúdenie jeho predchádzajúceho odsúdenia s použitím nesprávneho hmotnoprávneho ustanovenia, dovolací súd konštatuje, že súdy správne aplikovali ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, pretože v prejednávanej trestnej veci sa obvinený dopustil opakovane zločinu. Ako klasifikačné kritérium (či išlo o zločin) bolo správne aplikované prechodné ustanovenie § 437 ods. 1 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. Toto odsúdenie nebolo doposiaľ zahladené a ani žiadnym relevantným rozhodnutím zrušené, preto okresný a krajský súd naň správne prihliadali pri ukladaní trestu a správne aplikovali ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, pričom je irelevantné, že sa jedná o odsúdenie staršieho dáta, ktoré presahuje časové obdobie viac ako 20 rokov. Najvyšší súd zo spisového materiálu zistil, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo 6. decembra 2001, sp. zn. 3T/74/2001 bol obvinený J. F. odsúdený za trestný čin krádeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 3 mesiace nepodmienečne. Súčasne bol zrušený výrok o treste rozsudku Okresného súdu Komárno z 26. apríla 2001, sp. zn. 3T/2/2001. Trestná sadzba pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a), ods. 5 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 bola ustanovená tak, že dolná hranica trestu odňatia slobody predstavovala výmeru 3 roky a horná hranica výmeru 8 rokov. Tento trestný čin v zmysle § 437 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 10 a § 11 Trestného zákona vykazuje jednoznačne znaky zločinu.
Na podklade uvedených dôvodov dovolací súd dospel k záveru, že v prípade dovolania J. F. nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané v ustanovení § 371 ods. 1 písm. h) a písm. i) Trestného poriadku a z toho dôvodu jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.