UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci obvineného R. A. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 11. septembra 2024 v Bratislave, o dovolaní obvineného R. A. proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2022, sp. zn. 7To/68/2021, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. A. odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej tiež „okresný súd") z 28. júna 2021, sp. zn. 5T/81/2020 bol obvinený R. A. (ďalej tiež „obvinený") uznaný za vinného zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona v skutku v bode 1/ a v bode 2/ z prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že:
skutok v bode 1/
-dňa 25. februára 2020 v čase okolo 13.45 hod., v obci O., okres B., v časti F. C., na odstavnej ploche vedľa vodnej nádrže F., po predchádzajúcej spoločnej dohode, po pristavení sa na miesto s osobným motorovým vozidlom značky Peugeot 206, evidenčného čísla G., nezisteným spôsobom rozbil sklenenú výplň ľavých predných dverí tam odparkovaného osobného motorového vozidla značky Renault Captur, evidenčného čísla B. a z vnútornej strany úložného priestoru dverí vodiča odcudzil peňaženku v hodnote 17,63 Eur s obsahom finančnej hotovosti vo výške 33,-Eur, USB kľúčom zn. Kingstone v hodnote 3,78 Eur, dvoch platobných kariet Slovenskej Sporiteľne, a.s., jednej platobnej Poštovej banky, a.s., nákupných kariet Fresh a Tesco, vernostných kariet lekárni Max a Plus, karty čerpacej stanice Pumpa Jaklovce a iného nezisteného benzínového čerpadla, všetkých vydaných na meno S. S., vrátane fotografie dcéry poškodeného a žetónu do nákupného vozíka, čím takto pre poškodeného S. S. spôsobilkrádežou škodu vo výške 54,41 Eur a poškodením vozidla 98,55 Eur,
skutok v bode 2/
-dňa 25. februára 2020, po tom, čo sa krádežou v obci O. uvedenou v skutku v bode 1/, zmocnil peňaženky s obsahom aj platobnej karty č. ***XXXX vydanou Z. Z., a.s., k účtu číslo XXXXXXXXXX/XXXX, ktorej majiteľom bol S. S., s touto v meste G., okres Z. D. S., na ul. C. č. XX, z bankomatu Z. Z., a.s., č.XXXX, obžalovaný R. A. s vedomím obžalovaného M. G., bez vedomia a súhlasu jej majiteľa vykonal úspešný výber finančnej hotovosti vo výške 230,-Eur a v čase o 14.23 hod neúspešný výber finančnej hotovosti vo výške 150,- Eur, čím pre poškodeného S. S. spôsobil škodu neoprávneným výberom finančnej hotovosti vo výške 230,- Eur.
Za túto trestnú činnosť okresný súd uložil obvinenému R. A. podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 a § 41 ods. 1 Trestného zákona, úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 36 mesiacov, na výkon ktorého ho zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Súčasne okresný súd podľa § 76 ods. 2 Trestného zákona obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 2 rokov a podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obvinenému povinnosť nahradiť poškodenému S. S. (ďalej tiež „poškodený") škodu spôsobenú trestným činom vo výške 372,13 Eur.
Proti rozsudku okresného súdu podal obvinený odvolanie, na podklade ktorého Krajský súdu v Košiciach (ďalej tiež „krajský súd") rozsudkom z 19. mája 2022, sp. zn. 7To/68/2021 zrušil rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu, ako aj vo výroku o ochrannom opatrení. Krajský súd sám podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2020 a podľa § 38 ods. 4, § 37 písm. h), písm. m), § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil obvinenému trest odňatia slobody na 28 mesiacov. Na výkon uloženého trestu odňatia slobody krajský súd obvineného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 2 s použitím § 78 ods. 1 Trestného zákona obvinenému uložil ochranný dohľad v trvaní 1 roka. V ostatných výrokoch zostal napadnutý rozsudok okresného súdu nezmenený.
Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený prostredníctvom obhajcu JUDr. Miloša Kaščáka dovolanie vo svoj prospech, a to z dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že malo byť u neho zásadne porušené právo na obhajobu.
Obvinený namietal nevykonanie dôkazu krajským súdom, ktorému v rámci odvolacieho konania navrhol vykonať výsluch svedka M. G.. V súvislosti s týmto návrhom zároveň predložil listinu - čestné vyhlásenie M. G. o tom, že krádež a výber z bankomatu vykonal on sám s tým, že R. A. s touto vecou nemá nič spoločné.
Obvinený tiež namietol, že právne závery súdov o jeho vine sú v extrémnom nesúlade so zisteným skutkovým stavom a v tejto súvislosti poukazoval a hodnotil vykonané dôkazy. Uviedol, že papierik s číslom bankového účtu poškodeného pochádzajúci z jeho peňaženky, ktorý bol zaistený v motorom vozidle M. G., bol „nápadne situovaný v strede sedadla spolujazdca a bol nepokrčený". Poškodený a ani svedkyňa S. O. nevideli rozbitie skla a vykradnutie auta poškodeného. Podľa jeho názoru popis osoby, ktorý uviedla táto svedkyňa na mieste krádeže, proti nemu nesvedčí. Odmietol závery znalkyne z odboru kriminalistická antropológia s odôvodnením, že kamerový záznam osoby vyberajúcej peniaze z bankomatu je čiernobiely a nižšej kvality, pričom samotná znalkyňa identifikovala obvineného len s určitou pravdepodobnosťou.
Namietal ďalej, že z vozidla poškodeného a ani z USB kľúča z vykradnutého vozidla a zaisteného vo vozidle spoluobvineného M. G., neboli odobraté daktyloskopické odtlačky.
Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že rozsudkomkrajského súdu bol porušený zákon v jeho neprospech, aby zrušil odsudzujúce rozsudky a prikázal okresnému súdu, aby predmetnú vec znovu prerokoval a rozhodol.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Spišská Nová Ves (ďalej tiež „prokurátor"), ktorý navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Vo svojom písomnom vyjadrení vyjadril presvedčenie, že napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné, vychádzajúce zo správne zisteného skutkového stavu a presvedčivo odôvodnené. Právne závery súdov sú racionálne a spravodlivé. K zásadnému porušeniu práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku prokurátor uviedol, že súčasťou práva obvineného je oprávnenie navrhovať dôkazy a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa návrhom obvineného na vykonanie dokazovania zaoberať, a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím, tomuto návrhu na vykonanie dokazovania, buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Tr. por.], bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), osobou oprávnenou na jeho podanie [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.], v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Tr. por.), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.), a že dovolateľ pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Tr. por.).
Dovolací súd zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania nie sú zjavne naplnené, a preto ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí odmietol.
Primárne treba uviesť, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti už právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Dovolanie taktiež nepredstavuje ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nie je „ďalším odvolaním". (Primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020.).
Zároveň platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, vád a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu príslušného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Inými slovami povedané, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom, a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom boloporušené právo na obhajobu.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa však zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu „zásadným spôsobom" je spôsobilým dovolacím dôvodom (napr. obvinený nemal obhajcu hoci obhajcu mať musel).
Pokiaľ obvinený namietal, že odvolací súd nevykonal opätovný výsluchu svedka M. G., ktorý pred okresným súdom už bol vypočutý, dovolací súd dodáva, že súdy nie sú povinné vykonať všetky dôkazy navrhované stranami (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku), ale sú povinné na dôkazný návrh procesne reagovať, respektíve sa zaoberať každým dôkazným návrhom strán konania a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Trestného poriadku, R 7/2011).
Za porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku taktiež nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, respektíve uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu (rozhodnutie najvyššieho súdu publikované Zbierke pod číslom R 7/2011).
Vychádzajúc z ustanovenia § 272 ods. 3 Trestného poriadku obvinený je síce v rámci práva na obhajobu oprávnený navrhovať dôkazy a určitý dôkaz aj sám zabezpečiť, ale je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré z dôkazov vykoná, respektíve zabezpečí. V rámci práva na obhajobu, v konaní pred súdom je povinnosťou súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť, alebo ho odmietnuť, alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke pod číslom R 116/2014). V danom prípade dovolací súd nezistil zásadné porušenie práva obvineného na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože krajský súd procesne reagoval na návrh obvineného na vykonanie dokazovania výsluchom svedka M. G. a jeho návrh odmietol podľa § 273 ods. 3 Trestného poriadku pre nadbytočnosť a takýto postup aj náležite odôvodnil (viď strana 8, odsek štvrtý písomného vyhotovenia rozsudku krajského súdu).
Pokiaľ obvinený namietal údajný extrémny rozpor medzi právnymi závermi o vine so zisteným skutkovým stavom, predovšetkým treba pripomenúť, že najvyšší súd v dovolacom konaní nie je oprávnený skúmať skutkové okolnosti. Nad rámec ale dovolací súd konštatuje, že aj túto námietku považuje za neopodstatnenú, pretože v posudzovanom prípade sa nejedená ani o „extrém" a ani o „rozpor" medzi právnymi závermi súdov o vine obvineného so zisteným skutkovým stavom. Vina obvineného bola objektívne preukázaná vykonanými dôkazmi, spomedzi ktorých treba poukázať najmä na videozáznam z bankomatu a na nadväzujúci znalecký posudok znalkyne z odboru kriminalistickej antropológie, ktoré vo vzájomnej spojitosti objektívne preukazujú, že to bol práve obvinený, ktorý protiprávne vybral peňažné prostriedky z bankového účtu poškodeného prostredníctvom platobnej kartyodcudzenej z jeho motorového vozidla. Naviac v motorovom vozidle, ktorým sa obvinený a svedok M. G. prepravovali z miesta činu krádeže (vodná nádrž F.) do O., kde bol uskutočnený protiprávny výber z bankomatu, boli zaistené aj ďalšie veci pochádzajúce z peňaženky poškodeného, a to USB kľúč a papierik s číslom jeho bankového účtu.
Dovolaním obvineného R. A. teda zjavne nebol naplnený ním uvedený dovolací dôvod, ale ani žiadny iný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, na neverejnom zasadnutí jeho dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.