UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dušana Krč-Šeberu, v trestnej veci obvineného J. X., pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 28. marca 2023 v Bratislave, o dovolaní obvineného J. X. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie obvineného J. X. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „súd prvého stupňa" alebo „okresný súd") zo 6. novembra 2020, sp. zn. 3Nt/23/2020 bol podľa § 399 ods. 1, § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnutý návrh manželky odsúdeného W. X. (ďalej tiež „navrhovateľka"), na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Trnava, skončeného rozhodnutím z 25. júla 2017, sp. zn. 3PP/134/2009, právoplatným 14. novembra 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tos/137/2017, vedenej proti odsúdenému J. X. (ďalej aj „obvinený" alebo „dovolateľ"), narodenému X. F. XXXX.
Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd") uznesením z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného proti vyššie uvedenému uzneseniu okresného súdu zamietol.
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený J. X. vo svoj prospech, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Radovana Grujbára, advokáta so sídlom v Trnave, Adama Štrekára 8225/50, dovolanie, a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i), písm. c) Trestného poriadku, doplnené jeho vlastnoručným podaním.
V písomných dôvodoch podaného dovolania poukázal obvinený na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011, IV. ÚS 305/2009 a zdôraznil, že v zmysle spomínaného rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 284/2011 vo veci odmietnutia dovolania proti uzneseniu o odmietnutí obnovy konania dospel Ústavný súd Slovenskej republiky k záveru, že v tomto prípade ide o výkladové vybočenie, ktorépredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor"). Namietal, že základné práva a slobody je potrebné vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel s tým, že dovolateľ je oprávnený nielen dovolanie podať, ale Trestný poriadok mu v tejto súvislosti garantuje práva, ktoré mu nemôžu byť odňaté formalistickým a reštriktívnym postupom (primerane v tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2009). Ďalej namietal, že „rozhodnutie od stola" je, podľa jeho názoru, jasným porušením čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/2007, I. ÚS 57/2007, IV. 182/2007 tvrdil, že Ústavný súd Slovenskej republiky uprednostňuje vo vojom rozhodovaní materiálne poňatie právneho štátu, dbá na to, aby prijaté rozhodnutia boli akceptované z hľadiska všeobecnej spravodlivosti, preto výklad noriem nemôže byť tak formalistický, aby sa ním zmaril účel súdnej ochrany. Obvinený poukazujúc ďalej na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 262/2019, I. ÚS 307/2011 dôvodil, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") požaduje v prípadoch, keď sa opätovne preskúmava otázka opodstatnenosti rozhodnutia alebo iná zásadná otázka, z hľadiska práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru, aby sa obvinený mohol osobne alebo so svojím obhajcom hájiť a vyjadriť k meritu veci. Z dôvodu, že takýto postup bol v jeho prípade, podľa jeho názoru, odmietnutý a prístup k súdu zmarený, došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súdy nižšieho stupňa ho zbavili možnosti dosiahnuť spravodlivosť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011, Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 4022/2018, II. ÚS 2027/2017. Situáciu, v ktorej sa nachádza, nepovažuje za spravodlivú, ale skôr za extrém a exces, ktorý možno vnímať ako ponižujúce zaobchádzanie podľa čl. 3 Dohovoru. V nadväznosti na to namietal porušenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, keďže trestným konaním v jeho veci bola, podľa jeho názoru, potrestaná aj jeho rodina. Namietal ešte, že súdy nižšieho stupňa vôbec nezohľadnili zásadu plynúcu z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona a v tejto súvislosti nezohľadnili pomery páchateľa s tým, že bagatelizácia pozitívnych aspektov je ústavne neudržateľná, pričom v tomto smere poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 311/2017.
Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021 a konaním ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera a § 319 Trestného poriadku, v neprospech obvineného, aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021, predchádzajúci rozsudok Okresného súdu v Trnave zo 6. novembra 2020, sp. zn. 3Nt/23/2020, a to v celom rozsahu a zároveň aby zrušil aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.
V dôvodoch doplnenia dovolania obvinený opätovne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011, v zmysle ktorého je prípustné podať dovolanie aj proti obnove konania, poukázal tiež na rozhodnutie ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku, Sutter proti Švajčiarku, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 305/2009 a dôvodil, že jeho rodina mala upreté právo na prístup k súdnej ochrane podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zdôraznil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku a namietal, že nečinnosť ovplyvnila jeho postavenie, ako aj postavenie jeho rodiny poukazujúc v tejto súvislosti na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 322/2017. Ďalej namietal, že rozhodnutie Okresného súdu Komárno sp. zn. 11T/66/2014 má, podľa jeho názoru, zásadné vady, ktoré vzhliadol v tom, že menovaný súd mal povinnosť podľa § 7 ods. 1, § 18 ods. 1 Trestného poriadku predbežne posúdiť a zohľadniť, že rozhodnutím Okresného súdu Trnava dôjde k navýšeniu trestu o 2 roky a 9 mesiacov a 7 dní. V nadväznosti na to namietal, že Okresný súd Komárno mal použiť § 43 Trestného zákona, nakoľko išlo o ďalší trest, avšak dotknutý súd túto skutočnosť posúdil ako skončený trest a použil ustanovenie § 38 ods. 5 Trestného zákona, v rámci ktorého zvýšil spodnú hranicu trestu na 11 rokov trestu odňatia slobody. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súduSlovenskej republiky z 29. mája 2015, sp. zn. 1To/1/2015 argumentoval, že príslušný súd mal napraviť zistenú nezákonnosť ihneď, aj keď boli k dispozícii ďalšie opravné prostriedky. Namietal ďalej, že Okresný súd Trnava k trestu uloženému Okresným súdom Komárno vo výmere 11 rokov, pripočítal na základe uznesenia z 25. júla 2017, sp. zn. 3PP/134/2009 ďalší trest vo výmere 2 roky, 9 mesiacov a 7 dní, čo dohromady s vyššie spomínaným trestom predstavuje 13 rokov 9 mesiacov a 7 dní. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z 30. júla 2019, sp. zn. II. ÚS 4022/2018, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 4. júna 2019, sp. zn. 5Tdo/25/2019 zdôraznil, že takýto postup je ústavne neakceptovateľný. V tejto súvislosti namietal, že súdy nižšieho stupňa sa s týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadali, celý stav bagatelizovali a pomery páchateľa, ako aj dopad trestu na jeho rodinu nezohľadnili. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/2007, I. ÚS 57/2007, IV. ÚS 182/2007, IV. ÚS 77/2002, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tost/22/2015, sp. zn. 6Tost/30/2013 podotkol, že výklad právnych noriem nemôže byť tak formalistický, aby sa zmaril účel požadovanej súdnej ochrany. Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave porušili zákon, aby rozhodnutia Okresného súdu Trnava aj Krajského súdu v Trnave zrušil a vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej tiež „prokurátor"), ktorý s poukazom na § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, § 382 písm. f) Trestného poriadku konštatoval, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné (o obnove konania). Ďalej dôvodil, že aplikácia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011, od obsahu ktorého obvinený odvodzoval prípustnosť dovolania, nie je v predmetnej veci z dôvodu zmeny právnej úpravy na mieste. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky obvineným podané dovolanie podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol.
Na vyjadrenie prokurátora zareagoval obvinený podaním, v ktorom uviedol, že všetky štátne inštitúcie vrátane súdov a prokuratúr sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonmi, ale predovšetkým ústavou a pri rozhodovaní o právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb musia dbať na to, aby postup pri ich rozhodovaní a samotné rozhodnutie bolo predovšetkým v súlade s ústavou a s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré majú prednosť pred zákonmi. Vo svojom podaní ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/57/2016, článok 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ktorý garantuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom a na článok 49 ods. 3 spomínanej Charty, v zmysle ktorého prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu a vyjadril názor, že Okresný súd Trnava v konaní sp. zn. 3Nt/23/2020 nevzal do úvahy skutočnosti závažného charakteru, v dôsledku čoho odmietol vyhodnotiť výnimočné okolnosti prípadu a pomery páchateľa s ohľadom na jeho chorého syna a manželku. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 4022/2018, v zmysle ktorého v záujme individualizácie trestu a jeho pozitívneho vplyvu na páchateľa, musí súd nariaďujúci výkon trestu prihliadať aj na kumuláciu samostatne ukladaných trestov tak, aby nedošlo k výkonu neprimerane dlhého trestu, za takejto situácie súd nemusí nariadiť výkon trestu ani v prípade, ak odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život. V tejto súvislosti ešte namietal, že k nariadeniu trestu v jeho prípade dôjde až po pätnástich rokoch (predpokladaný začiatok výkonu zvyšku trestu bol stanovený na 14. februára 2025), pričom namietal, že súd nebral do úvahy ani ustanovenie § 34 ods. 3 Trestného zákona, že výkonom trestu nemôže byť trestaná jeho rodina (choré dieťa). Vyjadril názor, že za takejto situácie môže zasiahnuť Najvyšší súd Slovenskej republiky a celú záležitosť prejednať v zmysle článku 7 ods. 2 a ods. 5, článku 154c ods. 1 ústavy (teda podľa Dohovoru a Charty, ktoré mu zabezpečujú väčší rozsah práv, a preto majú prednosť pred zákonom). V tejto súvislosti potom ešte uviedol, že v tomto smere je nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 284/2011 irelevantný, a preto sa dištancuje od jeho použitia a uplatnenia s tým, že podnet ním podaný na Najvyšší súd Slovenskej republiky má podľa jeho názoru oporu v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 106/2011, I. ÚS 311/2017, v článku 47 a 49 Charty základných práv Európskej únie, článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v odlišnom stanovisku k odôvodneniu nálezu sp. zn. III. ÚS 412/2020 a v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/57/2016, z ktoréhovyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky môže rozhodnutie súdov nižších stupňov zrušiť aj s použitím článkov 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pričom takýto postup žiada v zmysle článku 13 dotknutého Dohovoru. Na tomto podklade potom navrhol uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. septembra 2021, sp. zn. 5Tos/81/2021, ako aj uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 3Nt/23/2020 z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvineného zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a rozhodnutie. Vyjadrenie prokurátora považoval za neopodstatnené a z tohto dôvodu žiadal, aby nebolo brané do úvahy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
V zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.
Podľa § 371 ods. 2 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku o podmienečnom prepustení odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, o výkone zvyšku trestu po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.
Z citovaných ustanovení je zrejmé, že dovolanie je jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré možno podať iba proti takzvaným meritórnym rozhodnutiam, teda rozhodnutiam vo veci samej, ktorými sa trestné stíhanie končí, a ktoré sú výslovne vymenované v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku. Prípustnosť dovolania teda nie je možné vyvodzovať len z izolovaného znenia ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku bez súčasného použitia jeho odseku 2, pretože naposledy spomínané ustanovenie (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku) na odsek 1 výslovne odkazuje.
Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte, preto je jeho použitie len mimoriadne, výnimočné a je obmedzené na nápravu len tých najzásadnejších vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007]. Preto dovolanie nie je prípustné voči všetkým rozhodnutiam vydávaným v priebehu celého konania ale len, ako to už bolo vyššie uvedené, proti meritórnym rozhodnutiam výslovne vymenovaným v § 368 ods. 2 Trestného poriadku.
S ohľadom na už vyššie spomínanú mimoriadnosť a výnimočnosť dovolania ako mimoriadnehoopravného prostriedku vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia bráni predchádzajúce zistenie, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.
V prejednávanej veci podal obvinený J. X. dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o návrhu navrhovateľky na povolenie obnovy konania. Z ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku, § 371 ods. 2 Trestného poriadku, ale ani iných ustanovení Trestného poriadku však nevyplýva prípustnosť podania dovolania proti uzneseniu o odmietnutí návrhu manželky obvineného - navrhovateľky na povolenie obnovy konania a ani proti uzneseniu o zamietnutí sťažnosti obvineného proti takémuto uzneseniu.
Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Keďže dovolanie obvineného J. X. bolo podané proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému jeho podanie nie je prípustné, najvyššiemu súdu nezostávalo nič iné, len podané dovolanie na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuť (primerane v tomto smere rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 98/2020, III. ÚS 135/2023).
Nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že ústavný súd v obvineným namietanom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 284/2011 posudzoval možnosť podania dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania k 4. augustu 2010, kedy najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4Tdo/28/2010 konštatoval, že dovolanie proti takémuto rozhodnutiu nie je prípustné poukazujúc na ustálenú súdnu prax najvyššieho súdu prezentovanú rozhodnutím najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke pod číslom 19/2007.
Podľa § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom k 4. augustu 2010 (1) Dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená. (2) Dovolanie nemá odkladný účinok.
Trestný poriadok v znení k 4. augustu 2010 teda výslovne neuvádzal, ktoré rozhodnutia je potrebné považovať za rozhodnutia, ktorými bola vec právoplatne skončená, pričom ich vymedzenie publikovaným súdnym rozhodnutím považoval ústavný súd za reštriktívne.
Novelou Trestného poriadku, teda zákonom číslo 262/2011 Zb. však bolo ustanovenie § 368 ods. 1 a ods. 2 zmenené tak, že v ňom boli výslovne vymenované rozhodnutia, proti ktorým je možné dovolanie podať (tak ako je to vyššie citované) s tým, že medzi ne rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, a to ani v spojení s ustanovením § 371 ods. 2 Trestného poriadku nepatrí, preto obvineným namietané rozhodnutie ústavného súdu nie je už v súčasnosti na tento prípad použiteľné.
Taktiež nad rámec uvedeného len pre úplnosť Najvyšší súd dodáva, že právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie negarantuje zároveň aj právo na úspech podľa predstáv obvineného, v podstate čoho sa obvinený v prejednávanej veci domáha. Taktiež nie je možné bez ďalšieho odôvodniť postup v rozpore so zákonom (v prejednávanej veci s ustanoveniami § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, § 371 ods. 2 Trestného poriadku) s poukazom na článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prípadne článok 47 Charty základných práv Európskej únie. Napokon ani choroba dieťaťa prípadne manželky, nemusia samé osebe predstavovať výnimočné okolnosti na strane obvineného, pričom za zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku obvineným bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 7 do 15 rokov s tým, že podľa § 43 Trestného zákona zákonným limitom pre ďalší trest spolu s pôvodne uloženým trestom je doba dvadsiatich piatich rokov (prípadne trest odňatia slobody na doživotie), preto ani ďalší trest spolu s pôvodne uloženým trestom v celkovej výmere 13 rokov, 9 mesiacov a 7 dní za obvineným spáchané trestné činy (zločin týraniablízkej osoby a zverenej osoby a trestný čin vraždy) sa nejaví byť ako na prvý pohľad, zjavne neprimeraný.
Na základe vyššie uvedených dôvodov preto senát najvyššieho súdu jednomyseľne rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.