4Tdo/62/2023

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu v trestnej veci obvineného N. R. vo veci obnovy konania vedeného pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 9Nt/25/2019, na neverejnom zasadnutí konanom 27. marca 2024 v Bratislave, o dovolaní obvineného N. R. proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2019, sp. zn. 6Tos/160/2019, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku dovolanie obvineného N. R. o d m i e t a.

Odôvodnenie

Uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej tiež „súd prvého stupňa" alebo „okresný súd") zo 7. marca 2019, sp. zn. 9Nt/25/2019 bol podľa § 399 ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnutý návrh manželky odsúdeného L. R. na povolenie obnovy konania v trestnej veci odsúdeného N. R. proti uzneseniu Okresného súdu Trnava sp. zn. 3PP/134/2009 z 25. júla 2017 (právoplatný 14. novembra 2017) v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3Tos/137/2017. Návrh na obnovu konania manželky odsúdeného súd prvého stupňa odmietol, pretože návrhom na obnovu konania nenapadla rozhodnutie - právoplatný rozsudok alebo právoplatný trestný rozkaz o vine a treste, ktorým sa konanie skončilo, ale právoplatné uznesenie z 25. júla 2017, sp. zn. 3PP/134/2009, ktorým bolo rozhodnuté, že sa odsúdený N. R. v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia v trvaní 7 rokov neosvedčil a súd mu nariadil výkon zvyšku trestu odňatia slobody vo výmere 2 roky, 9 mesiacov a 7 dní uloženého rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 31. októbra 2022, sp. zn. 1T/45/2001.

Krajský súd v Trnave uznesením z 10. decembra 2019, sp. zn. 6Tos/160/2019 sťažnosť manželky odsúdeného proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Proti vyššie označenému uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej tiež „krajský súd") podal obvinený N. R. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Palkoviča dovolanie z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku.

V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený uviedol, že prípustnosť svojho dovolania odvodzuje od medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou úpravou a ponad rámec ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadku. Prípustnosť dovolania vyvodzuje z čl. 47 ods. 1, čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej tiež „Charta"), čl. 6 ods. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „Dohovor"), čl. 7 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 154c ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústava"). Dôvodil obsahom pojmu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy a tvrdil, že v prípadoch, „keď sa subjekt domáha ochrany svojich základných práv, ktoré boli porušené a súdy sa odmietajú zaoberať podanými opravnými prostriedkami zo striktne formálnych dôvodov, nehľadiac na požiadavku euro- a ústavno-konformného výkladu, dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu. Pokiaľ nie je možné pre formalistické zákonné vyjadrenie opravného prostriedku domôcť sa ochrany svojho základného práva je nevyhnutné priamo aplikovať medzinárodné a európske akty a zásady, na ktorých stojí právny štát, ku ktorým sa hlási aj Slovenská republika." Obvinený apeloval, aby otázku prípustnosti dovolania vymedzenú Trestným poriadkom v ustanovení § 368 ods. 2 súd nevykladal s ohľadom na jeho doslovné znenie, taxatívny výpočet v ňom uvedených rozhodnutí (ktoré je prípustné napadnúť dovolaním), toto ustanovenie nevykladal „reštriktívne", ale s ohľadom na právo obvineného na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, respektíve s ohľadom na právo obvineného na účinný prostriedok na ochranu podľa čl. 47 ods. 1 Charty a čl. 13 Dohovoru a pripustil podanie dovolania aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, pretože týmto rozhodnutím podľa názoru obvineného, malo byť porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie a jeho zložky v podobe práva na obhajobu a práva na súkromný a rodinný život.

Zásadné porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený namietal vo vzťahu ku konaniu o povolenie obnovy konania, ktoré iniciovala jeho manželka a v ktorom nemal obhajcu, hoci sa v tom čase nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody a bol tak u neho daný dôvod povinnej obhajoby podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku ako ďalší uplatnený dovolací dôvod, obvinený nachádzal v tom, že súdy pri rozhodovaní o jeho neosvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a pri nariadení výkonu zvyšku trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, 9 mesiacov a 7 dní, nedostatočne prihliadali na pomery páchateľa v zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona, nerešpektovali zásadu personality trestu v zmysle § 34 ods. 4 Trestného zákona. Nariadenie výkonu zvyšku trestu odňatia slobody podľa jeho názoru vykazuje znaky kolektívneho trestania, pretože výrazne trestá aj jeho chorého syna a manželku, ktorým má spôsobovať existenčné ťažkosti a negatívne pôsobiť na ich duševné zdravie. Obvinený navrhol, aby dovolací súd prerušil dovolacie konanie a položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie za účelom výkladu obsahu a rozsahu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 ods. 1 Charty a či v súlade s ním je úprava § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku, upravujúceho taxatívny výpočet okruhu rozhodnutí, proti ktorým je prípustné podať dovolanie, respektíve či je potrebné uplatňovať extenzívny výklad vyššie uvedených ustanovení Trestného poriadku tak, aby bol zabezpečený účinný prostriedok nápravy proti všetkým rozhodnutiam štátneho orgánu, ktorými sa zasahuje do základných páv a slobôd.

Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vyslovil rozsudkom, že napadnutým uznesením krajského súdu bol porušený zákon v ustanoveniach § 38 ods. 2 písm. a), § 193 ods. 1 písm. c), § 399 ods. 1 Trestného poriadku a § 34 ods. 3, § 34 ods. 4, § 68 ods. 2, § 50 ods. 4 a § 52 ods. 1 Trestného zákona v jeho neprospech, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej tiež „prokurátor"), ktorý s poukazom na § 368 ods. 1, ods. 2 a § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku uviedol, že proti rozhodnutiu o návrhu na povolenie obnovy konania, nie je podanie dovolania prípustné a navrhol, aby dovolací súd dovolanie obvineného podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol.

K vyjadreniu prokurátora sa opätovne vyjadril obvinený, ktorý jeho právny názor označil za formalistický a jeho dovolanie nepokladá za obsahovo totožné s dovolaním, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietol uznesením z 26. októbra 2022, sp. zn. 3Tdo/48/2022. Obvinený ďalej poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, z 11. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 381/2018, Európskeho súdu pre ľudské práva zo 6. januára 2011 vo veci Paksas proti Litve č. 34932/04 a právne zásady v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo) a zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku), pred vydaním rozhodnutia o dovolaní, posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. i) Trestného poriadku. Súčasne však zistil, že dovolanie nebolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku).

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku, dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

V zmysle § 368 ods. 2 Trestného poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak, rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumie a) rozsudok a trestný rozkaz, b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu, c) uznesenie o zastavení trestného stíhania, d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania, e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania, g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia, h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa písmen a) až g), alebo rozhodnutie, ktorým odvolací súd na základe riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Z vyššie citovaných ustanovení § 368 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku je zrejmé, že konanie o dovolaní v zmysle ôsmej hlavy Trestného poriadku je jedným z mimoriadnych opravných prostriedkov, ktorý možno podať iba proti rozhodnutiam, ktoré sú výslovne a taxatívne vymenované (doslovne „sa rozumie") v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku. Prípustnosť dovolania teda nie je možné vyvodzovať len z izolovaného znenia ustanovenia § 368 ods. 1 Trestného poriadku, bez súčasného použitia jeho odseku 2, pretože naposledy spomínané ustanovenie (§ 368 ods. 2 Trestného poriadku), na odsek 1 výslovne odkazuje. Tento záver súčasne korešponduje s judikátom R 52/2016, podľa ktorého okruh rozhodnutí, proti ktorým je prípustné dovolanie, je s účinnosťou od 01. septembra 2011 explicitne (výslovne) stanovený v § 368 ods. 2 písm. a/ až h/ Tr. por. v znení zákona č. 262/2011 Z. z. Ďalšie druhy dovolaním napadnuteľných rozhodnutí, ktoré má na mysli slovné spojenie uvedené v návetí tohto ustanovenia „ak tento zákon neustanovuje inak", vyplývajú z § 371 ods. 2 Tr. por. s tým, že tieto môže účinne napadnúť len minister spravodlivosti. Naproti tomu ods. 3 § 371 Tr. por. nerozširuje okruh ministrom spravodlivosti napadnuteľných rozhodnutí, ale rozširuje okruh dovolacích dôvodov, v rámci ktorých má minister spravodlivosti možnosť domáhať sa aj nápravy skutkového stavu, ktorý bol na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený.

Obvinený vo svojom dovolaní označil ako rozhodnutie, proti ktorému jeho dovolanie smeruje, uznesenie Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2019, sp. zn. 6Tos/160/2019. Napadnutým uznesením síce bol zamietnutý riadny opravný prostriedok, avšak išlo o opravný prostriedok - sťažnosť, podanú proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol odmietnutý návrh manželky obvineného na povolenie obnovykonania. Uznesenie okresného súdu v trestnej veci obvineného teda nie je žiadnym z rozhodnutí vymenovaných v § 368 ods. 2 písm. a) až písm. g) Trestného poriadku, v dôsledku čoho napadnuté uznesenie nie je ani rozhodnutím podľa § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že obvinený podal dovolanie proti takému právoplatnému rozhodnutiu súdu, proti ktorému ho Trestný poriadok podať neumožňuje.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte, a preto je použiteľné len mimoriadne a výnimočne a je obmedzené na nápravu len tých najzásadnejších vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie. Preto dovolanie nie je prípustné voči všetkým rozhodnutiam vydávaným v priebehu celého konania, ale len, ako to už bolo vyššie uvedené, proti rozhodnutiam výslovne vymenovaným v § 368 ods. 2 Trestného poriadku.

S ohľadom na už spomínanú mimoriadnosť a výnimočnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, vecnému preskúmaniu napadnutého rozhodnutia obvineným bráni predchádzajúce zistenie, že dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný.

Pokiaľ obvinený navrhoval, aby dovolací súd prerušil svoje konanie a položil predbežnú (prejudiciálnu) otázku Súdnemu dvoru Európskej únie týkajúcu sa výkladu obsahu a rozsahu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 ods. 1 Charty a či v súlade s ním je úprava § 368 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku, tak s daným návrhom sa dovolací súd nestotožnil. Z hľadiska práva obvineného na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 ods. 1 Charty má za to, že obvinený mal v predchádzajúcom konaní k dispozícii účinné prostriedky nápravy v podobe sťažnosti podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku, prípadne následne ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Skutočnosť, že účinným prostriedkom nápravy nie je mimoriadny opravný inštitút dovolania (iba proti taxatívne uvedeným rozhodnutiam) alebo obnovy konania, ktorým možno dosiahnuť predovšetkým zmenu výroku rozsudku (!) alebo trestného rozkazu (!) o vine a treste (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku), ešte neznamená, že obvinený nemal k dispozícii iné účinné prostriedky nápravy tak, aby bolo zachované a naplnené právo obvineného podľa čl. 47 ods. 1 Charty. Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd v okolnostiach trestnej veci obvineného pokladá výklad pojmu účinného prostriedku na nápravu podľa čl. 47 ods. 1 Charty za jasný a nepochybný, a preto sa neobrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor Európskej Únie (viď. rozsudok Súdneho dvora EU zo 06. októbra 1982, č. 283/81 vo veci Cilfit a i, bod 21).

Podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku, dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Keďže dovolanie obvineného N. R. bolo podané proti rozhodnutiu súdu, proti ktorému jeho podanie nie je prípustné, najvyššiemu súdu nezostávalo nič iné, len podané dovolanie na neverejnom zasadnutí, bez preskúmania veci podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku odmietnuť.

Toto uznesenie senátu najvyššieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.