UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dušana Krč-Šeberu, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 18. júna 2024 v Bratislave, v trestnej veci obvineného E. F. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, o dovolaní obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1To/1/2023, z 21. februára 2023, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného E. F. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej aj „súd prvého stupňa") z 21. októbra 2022, sp. zn. 3T/28/2021 bol obvinený E. F. (ďalej aj „obvinený" alebo „dovolateľ") uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. j), § 127 ods. 12 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
v presne nezistenom období od roku 2019 do dňa 11.12.2019, v mieste trvalého bydliska v prenajatom jednoizbovom byte č. XX v H., ul. X. č. XXXX/X, najmä pod vplyvom alkoholu ubližoval svojej družke poškodenej E. G., nar. XX.X.XXXX a svojim maloletým deťom najmä J. K., nar. X.X.XXXX, J. K., nar. X.X.XXXX, a to takým spôsobom, že družku bil päsťami tak, že jej vybil zub, kopal ju do oblasti rebier, búchal jej hlavu o stenu, dával jej facky, hodil do nej pohár, nútil ju piť alkohol, na základe lekárskeho ošetrenia zo dňa 11.12.2019 boli u poškodenej skonštatované evidentné opuchy aj hematómy obojstranne pod očami, obojstranne pred ušami, v oblasti príušných žliaz bol zistený hematóm vo vlasovej časti hlavy vpravo temporálne a na základe udaní o tom, že ju mal kopať do oblasti pravých rebier, boli zistené opuchy a palpačná citlivosť pri hlbšom nádychu a taktiež bola zistená obmedzená hybnosť v pravom uhle sánky, podľa odborného vyjadrenia mal poškodenej spôsobiť zranenia: viacnásobné pomliaždenie hlavy, pomliaždenie pravej polovice hrudníka a pomliaždenie pravej bedrovej oblasti, tieto poranenia sú ľahkého stupňa a rozsahu, ktoré nezanechajú trvalé následky, doba liečby v danom prípade predstavuje 7-10 dní, dobu práceneschopnosti nebolo potrebné vystaviť vzhľadom na ľahký charakter poranení, uvedené zranenia obmedzovali poškodenú E. G. v obvyklom spôsobe životabolestivosťou hlavy, pohmatovou citlivosťou hrudníka, pichaním pri hlbšom nádychu, táto bola obmedzovaná v obvyklom spôsobe života iba minimálne a poranenia boli prechodného charakteru, nakoľko sa jednalo o viacnásobné poranenia (hematómy) v oblasti tváre, u poškodenej E. G. znalec zistil prítomné evidentné stopy traumatickej emociality, odkazujúce na konanie obžalovaného - traumatické reminiscencie, úľakové reakcie, rozbitý rytmus spánku a bdenia, nízky prah pre signály hrozby a pocit totálnej bezmocnosti, hore uvedené dve maloleté deti obžalovaný fyzicky napádal, bil ich papučou, rukou, remeňom, palicou, ťahal ich za vlasy, chytil ich pod krk a hodil na matrac, kričal na nich, že ich „pozabíja", odopieral im stravu, hygienu, keďže im nenavaril teplé jedlo a ním kúpené chrumky a chipsy sám obžalovaný zjedol, deti spali len na matracoch zamorených plošticami, vyvolával v nich strach a stres, keďže kvôli hádkam a fyzickému napádaniu družky obžalovaným deti nemohli spať, plakali a kričali na neho, aby ju už prestal biť, pri osobnej prehliadke tela dňa 28.11.2019 lekár u týchto detí konštatoval nedostatočnú hygienu, že sú zanedbané a šatstvo majú v zlom stave, a znaleckým skúmaním u maloletého J. K., nar. X.X.XXXX, bola zistená emociálna traumatizácia, príčinne súvisiaca s konaním jeho otca a v jeho prípade manifestujúca tzv. somatickými markermi - pretrvávajúcim pomočovaním a poruchami zaspávania a u maloletej J. K., nar. X.X.XXXX, v prežívaní znalec zistil v súvislosti s násilnými prejavmi otca plačlivosť a nočný des, pričom všetky maloleté deti obžalovaného a jeho družky boli dňom 29.11.2019 umiestnené v Centre pre deti a rodiny v Bytči na základe predbežného opatrenia uznesenia okresného súdu, sp. zn. 1PPOm/1/2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2019.
Súd prvého stupňa za to obvinenému uložil podľa § 208 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2, § 37 písm. m), § 41 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil vo výroku o trest trestný rozkaz Okresného súdu Martin, sp. zn. 1T/44/2019 z 27. decembra 2019, právoplatný 5. februára 2020, ktorým bol obvinenému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Súčasne zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Zároveň podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodených - maloleté deti, zastúpené opatrovníkom - advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd") na podklade odvolania obvineného rozhodol uznesením z 21. februára 2023, sp. zn. 1To/1/2023 tak, že podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie zamietol.
Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený prostredníctvom ustanoveného obhajcu, vo svoj prospech dovolanie, a to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku.
V bližšom odôvodnení dovolania obvinený vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku namietal, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom argumentujúc v podstate tým, že závery vyplývajúce zo znaleckého posudku č. 29/2020 vypracované znalcom PhDr. E. Y., PhD., z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológii dospelých, sa opierajú o také skutočnosti, ktoré neboli náležite zistené v trestnom konaní. Okrem toho, znalecký posudok nespĺňa formálne a obsahové náležitostí v zmysle osobitných právnych predpisov, keďže neobsahuje prílohy, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku a znalecká doložka neobsahuje obligatórnu náležitosť, ktorou je vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (hoci povinnosť jej uvedenia v znaleckom posudku vyplýva z ustanovenia § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Znalecký posudok a jeho závery sú preto podľa názoru obvineného nepreskúmateľné. V tomto smere obvinený ďalej uviedol, že na návrh obhajoby, aby znalec predložil iný znalecký posudok, resp. aby súd doplnil dokazovanie týmto znaleckým posudkom na hlavnom pojednávaní, aby bolo zrejmé, z akých konkrétnych podkladov znalec vychádzal, súd prvého stupňa tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol. Predmetný dôkaz - znalecký posudok č. 29/2020 bol podstatným dôkazom vo vzťahu k posúdeniu naplnenia znakovskutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, preto došlo k porušeniu jeho právo na obhajobu. V nadväznosti na uvedené poznamenal, že na to, aby išlo o zákonný dôkaz, musia byť splnené viaceré predpoklady, medzi ktoré patrí: že dôkaz bol získaný z prameňa, ktorý stanovuje alebo pripúšťa zákon; zabezpečenie a vykonávanie procesným subjektom k tomu oprávneným; v zodpovedajúcom štádiu trestného konania a postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. V tomto prípade tieto teoretické východiská pri posudzovaní zákonnosti dôkazu vo vzťahu k znaleckému posudku neboli naplnené. V trestnom konaní teda nebolo postupované v zmysle § 145 Trestného poriadku, keďže znalec pri spracovaní znaleckého posudku nevychádzal len z dôkazov, ktoré sa nachádzali v trestnom spise, ale sám si zadovažoval podporné dôkazy, z ktorých pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal. Znalec konal v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. Podľa názoru obvineného pri vypracovaní znaleckého posudku mal vychádzať len z dôkazov, ktoré boli získané v súlade so zásadou zákonnosti, resp. náležitým procesným postupom. V prípade, ak znalec vyhodnotí obsah spisu ako nedostatočný, je oprávnený navrhovať vykonanie ďalších dôkazov, v žiadnom prípade však nesmie sám vykonávať procesné úkony resp. dokazovanie. Toto oprávnenie znalca (navrhovať doplnenie dokazovania na účely spracovania znaleckého posudku) aj v zmysle judikatúry (R 11/1977, R 37/1984) je využiteľné v prípadoch, ak znalec dôkazný materiál nachádzajúci sa v spise považuje za nedostatočný, prípadne neúplný. Napriek tomu súd nepostupoval ani v zmysle ustanovenia § 146 Trestného poriadku a vytýkané chyby znaleckého posudku neboli uvedeným spôsobom odstránené. Z uvedeného dôvodu, podľa názoru obvineného nemôže obstáť zistený skutkový stav a tento nemožno považovať z hľadiska vykonaného dokazovania za zákonný. Súd mal postupovať v zmysle judikátu R 40/1972, a teda preveriť znalecký posudok najmä z toho, či znalec prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré majú význam pre podanie posudku, či skutkové východiská znaleckého posudku sa opierajú o skutočnosti náležite zistené v trestnom konaní, či naopak, o skutočnosti, ktoré sú pochybné alebo dokonca také, ktoré logicky odporujú iným výsledkom dokazovania, a či riešenie znalca logicky vyplýva z týchto podkladov. Závery, ku ktorým znalec dospel, odporujú uvedenému judikátu, pretože znalec sa opieral o také skutočnosti, ktoré neboli náležite zistené a ktoré ani neboli súčasťou tohto trestného spisu. Jeho odsúdenie tak bolo založené v rozhodujúcej miere na dôkaze získanom nezákonným spôsobom. Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvinený namietal nesprávne právne posúdeniu zisteného skutku spočívajúce v tom, že neboli naplnené všetky zákonné znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, a teda konkrétne - preukázanie časového rámca doby trvania útokov na poškodené osoby - bližšie nešpecifikovaným uvedením v popise skutku,, v presne nezistenom období od roku 2019 do dňa 11.12.2019". V prípade nepreukázania naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, jeho konanie mohlo napĺňať nanajvýš znaky skutkovej podstaty ublíženia na zdraví, ktoré je typickým jednorazovým konaním. V ďalšej časti dovolania obvinený s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999; Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998), ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky namietal nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí, najmä odvolacieho súdu.
V podstate na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozhodnutím krajského súdu, ako aj rozhodnutím okresného súdu bol porušený zákon a zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa (§ 386 ods. 2 Trestného poriadku) a podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal Okresnému súdu Martin, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.
Dovolanie bolo v zmysle § 376 Trestného poriadku zaslané na vyjadrenie ostatným stranám konania, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „prokurátor") ktorý uviedol, že v danom prípade nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g), písm. i) Trestného poriadku. Podľa jeho názoru v danej trestnej veci boli vykonané všetky potrebné dôkazy na to, aby súd mohol vo veci následne náležite rozhodnúť. Orgány činné v trestnom konaní zaobstarali vo veci všetky dôkazy tak v prospech, ako aj v neprospech obvineného. V kontexte uvedeného prokurátorzdôraznil, že odsúdenie obvineného nebolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze - znalecký posudok č. 29/2020 vypracovaný znalcom PhDr. E. Y., PhD. č. 29/2020, ktorého vykonanie sa spochybňuje. O vine obvineného svedčia aj ďalšie dôkazy, ktoré boli zabezpečené v prípravnom konaní a následne, ktoré boli vykonané v rámci hlavných pojednávaní. S ohľadom na uvedené, je podľa názoru prokurátora uznesenie krajského súdu správne a zákonné, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Vyjadrenie prokurátora bolo doručené obhajcovi a obvinenému (I. ÚS 355/2015).
Obvinený k vyjadreniu prokurátora zaujal stanovisko predsedníctvom svojho obhajcu s tým, že v podstate zotrval na skutočnostiach uvádzaných v dovolaní.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) primárne skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h/ Trestného poriadku], bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na príslušnom súde (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že boli splnené podmienky uvedené v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň dospel k záveru, že podane´ dovolanie je potrebne´ odmietnuť na neverejnom zasadnutí, pretože je zrejme´, že nie sú splnene´ dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku [§ 382 písm. c) Trestného poriadku].
Vo všeobecnosti najvyšší súd pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným a záväzným rozhodnutiam súdov predstavuje výrazný zásah do právnej istoty a stability právnych vzťahov v právnom štáte. Aj z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave najzásadnejších a zákonom taxatívne vymedzených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojimi dôsledkami mohli zásadne ovplyvniť trestné konanie, respektíve jeho procesný výsledok. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod číslom 57/2007].
Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], ktoré môže dovolateľ uplatňovať, sú vymedzené taxatívne a podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní, aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota. Dovolanie teda nezakladá ďalšiu riadnu opravnú inštanciu a nepredstavuje „ďalšie odvolanie" (primerane napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tdo/67/2018, 4Tdo/17/2019, 4Tdo/23/2019, 5Tdo/85/2017, 5Tdo/7/2020).
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak, z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku. To znamená, že ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Trestného poriadku, nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, a to bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku.
Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (R 120/2012).
Obvinený uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.
Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle citovaného dovolacieho dôvodu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní (ďalej tiež „OČTK") a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Z dikcie tohto ustanovenia je totiž zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku.
Z uvedeného logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere („solely or to a decisive extent") na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, (pozri Mariana Marinescu v. Rumunsko - rozsudok ESĽP z 2. februára 2010, Emen v. Turecko - rozsudok ESĽP z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší v. Holandsko - rozsudok ESĽP z 23. apríla 1997, Visser v. Holandsko - rozsudok ESĽP zo 14. februára 2002, Al-Khawaja a Tahery v. Spojené kráľovstvo - rozsudok ESĽP z 15. decembra 2011 a ďalšie).
V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz, alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov (R 24/2020).
Najvyšší súd poznamenáva, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku -„rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom" a jeho zrkadlové znenie - „rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané nezákonným spôsobom", nemožno vykladať v rozpore s jeho logickým i materiálnym významom a účelom (je založené na dôkazoch) tak, že pôjde o prípady, keď súd dôkaz nevykonal. Súd nie je povinný vykonať dôkazy, ktoré strany nenavrhli a tiež nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale súd ich nepovažuje za rozhodné a dôležité pre spravodlivé rozhodnutie (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku, § 2 ods. 10 Trestného poriadku, § 2 ods. 11 Trestného poriadku) a napokon súd nemusí vykonať ani tie dôkazy, ktoré strany síce navrhli, ale „neskoro" (§ 240 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku), alebo neprejavili reálnu snahu o ich vykonanie (§ 240 ods. 4 tretia veta Trestného poriadku).
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom tzn., že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon. Preto platí, že nevykonanie dôkazu súdom nie je možné považovať za okolnosť odôvodňujúcu existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, nakoľko iba opačný postup súdu - vykonanie dôkazu nezákonným spôsobom môže naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu aplikáciu práva ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin v tomto prípade nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného (teda spravidla pôjde o prísnejšiu skutkovú podstatu). Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je potom nesprávna aplikácia určitého ustanovenia hmotnoprávnej povahy.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je potrebné tiež uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Tr. por.).
Inak povedane´, vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému skôr konajúcimi súdmi vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru a nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu" inštanciu zameranú na preskúmanie rozhodnutí súdu druhého stupňa [primerane pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/7/2018 z 03. septembra 2018 (publikované v Zbierke pod číslom 96/2018)].
Po posúdení obsahu dovolacích námietok obvineného (pričom o ide o totožné dôvody ako uviedol vo svojej obhajobe pred súdom prvého stupňa a v konaní pred odvolacím súdom) najvyšší súd dospel k záveru, že podstatu väčšiny z nich (bez ohľadu na ich podradenie pod konkrétny dovolací dôvod dovolateľom) tvorí nesúhlas obvineného s ustáleným skutkovým stavom (jeho rozsahom a správnosťou) a s hodnotením vykonaných dôkazov. Ide o námietky smerujúce voči hodnoteniu dôkazov, spochybňovanie záverov znaleckého dokazovania, nepreukázania skutkového stavu a samotného skutku,či znakov skutkovej podstaty trestného činu, nesprávneho zistenia priebehu skutku, deformácia skutkových zistení. Obvinený analyzuje a hodnotí dôkaznú situáciu, polemizuje so skutkovými závermi súdov nižšieho stupňa a napáda spôsob hodnotenia dôkazov prezentujúc opačné, vlastné závery. Najvyšší súd však zdôrazňuje, že v dovolacom konaní nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku (pokiaľ nejde o výnimku podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), čo je explicitne vyjadrené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku. Zabezpečiť správnosť a úplnosť skutkových zistení a následne ustáliť skutok je vecou súdu prvého stupňa, prípadne korekcie odvolacieho súdu, a dovolací súd už nie je oprávnený zistený skutok skúmať ani prehodnocovať, ale musí ho ako správny prezumovať a vychádzať z neho. Rovnako to platí o hodnotení dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré hodnotenie je predpokladom pre ustálenie skutkových záverov. S ohľadom na uvedené, tieto námietky nebolo možné podradiť pod žiaden dovolací dôvod, pretože nespadajú do rozsahu dovolacieho prieskumu a z tohto dôvodu sa nimi dovolací súd nemohol ani meritórne zaoberať. Rovnaký záver platí i pre námietky dovolateľa, ktoré boli formulované všeobecne, bez ich bližšej špecifikácie, v nadväznosti na nesúhlas obvineného s hodnotením skutkového stavu a jeho rozsahu, dôkazov a výsledku konania: v tomto prípade išlo o námietku porušenia práva na obhajobu, práva na objektívne objasnenie veci a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí súdov nižšieho stupňa.
V kontexte uvedených zistení považuje najvyšší súd za žiaduce pripomenúť, že obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Trestného poriadku, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod.
Pokiaľ ide o prevyšujúce dovolacie námietky v súvislosti s hodnotením dôkazov z pohľadu zákonnosti, a to konkrétne tvrdením obvineného o nepoužiteľnosti znaleckého posudku č. 29/2020, vypracovaného znalcom z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, PhDr. E. Y., PhD, ako podkladu pre napadnuté súdne rozhodnutie, sa žiada uviesť, že v posudzovanej veci prípadné vyslovenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku vyžaduje pochybenie istej intenzity, keď konkrétne (ako to najvyšší súd opakovane zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti) zistené porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. K tomuto (porušeniu práva na spravodlivý proces) by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje (čo korešponduje zmyslu dovolania, ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý „prelamuje" zásadu právnej istoty len v prípade zistení tých najzávažnejších pochybení).
Okrem potreby poukazu na to, že problém zákonnosti má relevanciu z pohľadu naposledy uvedeného dovolacieho dôvodu len v súvislosti s podstatným dôkazom z hľadiska preukázania viny (hodnotenie, ktoré dôkazy sú zásadné, je pritom v plnej „réžii" súdov nižšieho stupňa, keďže ide o otázku skutkového charakteru), je následne nevyhnutné zdôrazniť i tú skutočnosť, že nie každé porušenie zákona aj pri takomto (rozhodujúcom alebo jedinom) dôkaze vedie k rovnakému záveru z pohľadu jeho následnej možnej použiteľnosti ako podkladu pre napadnuté súdne rozhodnutie (pri každom porušení zákona je totiž potrebné sa zo strany príslušného súdu zaoberať jeho závažnosťou a príp. do úvahy prichádzajúcoudodatočnou odstrániteľnosťou). Platí taktiež, že záver o nezákonnosti a z toho titulu aj nepoužiteľnosti sa môže týkať aj len časti, napr. svedeckej výpovede.
Zjednodušene povedané, následky pochybení pri dokazovaní sa teda posudzujú materiálne a vždy individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu (výnimkou je následok explicitne uvedený v § 119 ods. 4 Trestného poriadku), keď niekedy je možná dodatočná konvalidácia, niekedy naopak a v niektorých prípadoch ani nie je potrebná (pre záver o použiteľnosti dôkazu napriek zistenému porušeniu zákona nie závažného charakteru).
Najvyšší súd tak, posudzujúc vytýkané pochybenia v procese zákonnosti získania dôkazov, resp. porušovania zákonných postupov pri získaní dôkazov, čo má priamy vplyv na možnosti prípustnosti, teda použiteľnosti dôkazu v trestnom konaní, a to konkrétne znaleckého posudku, v prvom rade uvádza, že v zmysle § 146 Trestného poriadku, ak je znalecký posudok nejasný alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca. Pochybnosti o záveroch znaleckého posudku sa musia zakladať na konkrétnych okolnostiach, ktoré tieto pochybnosti vyvolávajú. Len vtedy je namieste postup podľa § 146 Trestného poriadku (R 56/1994-II). Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že táto situácia v prejednávanej veci nenastala a objektívne nebolo nutné doplniť predmetný znalecký posudok, resp. priberať iného znalca (tak ako to namieta obvinený).
Vychádzajúc z prezentovaných záverov, sa žiada doplniť, že základným kritériom preskúmateľnosti znaleckého posudku je možnosť preverenia znalcovho postupu, podkladov, ktoré mal znalec k dispozícii, resp. využitých metód, prostredníctvom ktorých sa dostal k vysloveným záverom (ako odpovediam na položené otázky). Podstatnou náležitosťou pre preskúmateľnosť znaleckého posudku je aj jeho zrozumiteľnosť. Je teda zrejmé, že ak má byť znalecký posudok v procese dokazovania predmetom hodnotenia, je potrebné, aby disponoval kritériom preskúmateľnosti. V zmysle aplikačnej praxe, súd pristupuje k hodnoteniu znaleckého posudku tak, ako pristupuje k vyhodnoteniu akéhokoľvek iného dôkazu v trestnom konaní, v žiadnom prípade však nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť vyslovených záverov. Predmetom skúmania potom bude nielen úplnosť záverov vo vzťahu k zadaniu úlohy znaleckého dokazovania (resp. presvedčivosť takýchto záverov), ale napríklad aj jeho súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, či splnenie formálnych náležitostí kladených na písomné vyhotovenie znaleckého posudku osobitným právnym predpisom (zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Z obsahu súdneho spisu, síce vyplýva, že znalecký posudok trpí formálnou vadou spôsobenou práve nedodržaním pravidiel predpísaných osobitným právnym predpisom (§ 17 ZZT), a to konkrétne - znalecká doložka, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou znaleckého posudku (č. l. 203), neobsahuje vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku (pozn. - iné povinné údaje - ako identifikačné údaje znalca, označenie odboru a odvetvia, v ktorých je znalec oprávnený podávať znalecké posudky poradové číslo úkonu znaleckej činnosti, pod ktorým je znalecký posudok zapísaný v denníku - obsahuje), avšak túto právnu vadu bolo možné odstrániť. Keďže táto právna vada bola dodatočne odstránená [poučením znalca podľa § 144, 145, Trestného poriadku, § 347 Trestného zákona - viď zápisnica s hlavného pojednávania z 23. augusta 2022 (č. l. 654) ], takýto dôkaz (tzv. relatívne neúčinný) bolo možné použiť ako dôkaz v trestnom konaní v súlade s ustanovením § 119 Trestného poriadku, a preto jeho vykonaním na hlavnom pojednávaní nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Naviac, z odôvodnení rozhodnutí súdov nižšieho stupňa je zrejmé, že odsúdenie obvineného nebolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze - znaleckom posudku, ktorého vykonanie sa spochybňuje. Naopak, vo svetle nižšie uvedených skutočností ide o dôkaz skôr podporného charakteru, a to s poukazom na to, že primárnym usvedčujúcim dôkazom bola predovšetkým svedecká výpoveď poškodených osôb - E. G. a maloletých detí, ktoré boli jedinými priamymi svedkami konania obvineného, a tiež výpovede ďalších osôb Mgr. H. Z. a Mgr. Y. M., ktoré boli nepriamymi svedkami násilia páchaného na poškodených - maloletých detí, spôsobujúcich im psychické a fyzické utrápenie,ako aj ďalšie podporné dôkazy, a to konkrétne - odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva, odvetia chirurgie, so špecializáciou na traumatológiu MUDr. J. D.; - odborné vyjadrenie znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatria a sexuológia MUDr. E. F.; - odborné vyjadrenie znalkyne MUDr. A. F. (ohľadne zranení poškodenej E. G.); obrazovo - zvukové záznamy (na DVD nosiči, na ktorých sú zachytené výsluchy poškodených - maloletých detí ), a tiež listinné dôkazy.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že vypracovanie znaleckého posudku znalcom PhDr. E. Y., PhD. z odboru psychológie, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých, slúžilo v predmetnej veci v procese dokazovania na posúdenie dôkaznej hodnoty usvedčujúcej informácie podanej „nositeľom" - poškodenej E. G., a teda súviselo s preukazovaním naplnenia zákonných znakov objektívnej stránky trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby.
Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodenia súdnych rozhodnutí, najvyšší súd uvádza, že po preskúmavaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, ako aj obsahu rozsudku okresného súdu v predmetnom konaní [v súlade so ustáleným právnym názorom ústavného súdu (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a druhostupňového súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože tieto konania z hľadiska ich predmetu tvoria jeden celok] dospel k záveru, že súdy nižšej inštancie sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (Boldea proti Rumunsku z 15. februára 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a dali konkrétnu a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce (rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku č. 2 z 11. júla 2017, sťažnosť č. 19867/12, bod 84), a teda podrobne sústredili na preskúmanie nastolenej právnej otázky i všetkých skutkových otázok vrátene detailnej analýzy (ne)použiteľnosti znaleckého posudku [súd prvého stupňa (v rozsudku na č. l. 13 až 17) a odvolací súd (v uznesení na čl. l. 20 až 21)], čím svojim rozhodnutiam dali parametre presvedčivých, zákonných a riadne odôvodnených rozhodnutí zodpovedajúcich ustanoveniu § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Inými slovami, oba súdy vzali aj na vedomie podstatu námietok obvineného, pričom zároveň predstavili (okrem iného) svoje argumenty, ktoré ich viedli k záveru, že znalecký posudok možno považovať za zákonný a procesne použiteľný. Skutočnosť, že argumentácia súdu nie je v súlade s predstavami a názormi obvineného, nie je dôvodom na záver o jej arbitrárnosti.
V súvislosti s namietaným odôvodnením rozhodnutí vo veci konajúcich súdov najvyšší súd pripomína ustanovenie § 371 ods. 7 Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Napokon, pokiaľ ide o právne posúdenie veci v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ani v tejto otázke najvyšší súd nevzhliadol opodstatnenosť námietok obvineného. S ohľadom na námietky obvineného vo vzťahu k nesprávnej kvalifikácii skutku, najvyšší súd podotýka, že popísanému skutkovému stavu, bez akýchkoľvek pochybností, plne zodpovedá i právny záver vyjadrený v posúdení konania obvineného, ako zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 3 písm. d) Trestného zákona, pretože takýto čin obvinený spáchal závažnejším spôsobom konania t. j. na viacerých osobách (§ 138 písm. j) Trestného zákona). Použitú právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu, teda aj požiadavku hromadnosti, trvácnosti, resp. sústavnosti konania obvineného, keďže jeho útoky boli opakované (či sústavne) a práve táto opakovanosť spôsobila fyzické a psychické utrpenie poškodených osôb, ktorá nie je len celkom krátkeho, prechodného charakteru. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktorý sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu (R 47/2008).
Senát Najvyššieho súdu na základe vyjadreného jednomyseľne dospel k záveru, že v rozsahu námietokobvineného E. F. nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, a preto ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.