4Tdo/6/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Dany Wänkeovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Aleny Šiškovej v trestnej veci proti obvinenému W. T. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona na neverejnom zasadnutí konanom 29. apríla 2020 v Bratislave o dovolaní obvineného W. T. proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo 6. apríla 2017, sp. zn. 5To/97/2016, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného W. T. odmieta.

Odôvodnenie

Okresný súd Piešťany (ďalej len „okresný súd") rozsudkom z 25. júla 2016, sp. zn. 0T/29/2016, uznal obvineného W. T. vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 13. júna 2016 v čase okolo 12:05 hod. viedol ako vodič nákladné motorové vozidlo značky Mitsubishi Pajero evidenčného čísla R. v meste R. po ceste prvej triedy číslo I/61 po ulici U. smerom na ulicu M. s posádkou vo vozidle s J. T. z D. a J. U. z D., pričom sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke, a prednou časťou vozidla narazil do zadnej časti osobného motorového vozidla značky Škoda Felícia evidenčné číslo W., ktoré v tom čase viedol Ing. S. D. z N. a toho času stál v kolóne vozidiel pred križovatkou s ulicou D. W., po náraze odrazilo vozidlo Škoda dopredu a narazilo do zadnej časti osobného motorového vozidla značky Volkswagen Passat evidenčné číslo U., ktoré viedol Q. X. z U. a taktiež stál s vozidlom na križovatke, pričom W. T. z miesta dopravnej nehody s vozidlom odišiel po ulici M. smerom na W., nerešpektoval výzvy policajnej hliadky na zastavenie vozidla a vozidlo zastavil až pri letisku na výjazde z R., naďalej nerešpektoval výzvy hliadok, kládol aktívny odpor, hliadky museli použiť proti osobe donucovacie prostriedky, keď bol vyzvaný podrobiť sa dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, toto odmietol, bol poučený o možnosti požiadať o odber krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie alkoholu, čo taktiež odmietol, pri dopravnej nehode k zraneniam osôb neprišlo, na motorovom vozidle značky Škoda došlo ku škode na vozidle vo výške 500 eur a na vozidle Volkswagen ku škode vo výške 500 eur.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 a § 46 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere štyri mesiace, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere dva roky a šesť mesiacov. Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 51 ods. 3 písm. b) Trestného zákona mu uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu tri roky a šesť mesiacov. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku mu uložil povinnosť nahradiť poškodenému Q. X. škodu vo výške 1000 eur. Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal poškodeného Q. X. so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

Obvinený a prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany napadli uvedený rozsudok okresného súdu odvolaním, o ktorom Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd") rozsudkom zo 6. apríla 2017, sp. zn. 5To/97/2016 rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e), ods. 2 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste, ako i spôsobe jeho výkonu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že uznal obvineného W. T. vinným z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

dňa 13. júna 2016 v čase okolo 12:05 hod. viedol ako vodič nákladné motorové vozidlo značky Mitsubishi Pajero evidenčného čísla R. v meste R. po ceste prvej triedy číslo I/61 po ulici U. smerom na ulicu M. s posádkou vo vozidle s J. T. z D. a J. U. z D., pričom sa dostatočne nevenoval vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, čím porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke, a prednou časťou vozidla narazil do zadnej časti osobného motorového vozidla značky Škoda Felícia evidenčné číslo W., ktoré v tom čase viedol Ing. S. D. z N. a toho času stál v kolóne vozidiel pred križovatkou s ulicou D. W., po náraze odrazilo vozidlo Škoda dopredu a narazilo do zadnej časti osobného motorového vozidla značky Volkswagen Passat evidenčné číslo U., ktoré viedol Q. X. z U. a taktiež stál s vozidlom na križovatke, pričom W. T. z miesta dopravnej nehody s vozidlom odišiel po ulici M. smerom na W., nerešpektoval výzvy policajnej hliadky na zastavenie vozidla a vozidlo zastavil až pri letisku na výjazde z R., naďalej nerešpektoval výzvy hliadok, kládol aktívny odpor, hliadky museli použiť proti osobe donucovacie prostriedky, keď bol vyzvaný podrobiť sa dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, toto odmietol, bol poučený o možnosti požiadať o odber krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie alkoholu, čo taktiež odmietol, pri dopravnej nehode k zraneniam osôb neprišlo, na motorovom vozidle značky Škoda došlo ku škode na vozidle vo výške 500 eur a na vozidle Volkswagen ku škode vo výške 1000 eur.

Za to mu krajský súd uložil podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 2 a § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona peňažný trest vo výmere 2500,- eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu ustanovil náhradný trest odňatia slobody vo výmere tri mesiace. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v cestnej premávke na dobu tri roky a šesť mesiacov.

Zároveň podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu, ktoré bolo obvinenému a jeho obhajcovi doručené 1. júna 2017, podal obvinený prostredníctvom obhajcu 15. júna 2018 dovolanie a to z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto mimoriadneho prostriedku obvinený prostredníctvom obhajcu, po stručnom zrekapitulovaní predchádzajúceho konania a rozhodnutí počas neho vydaných, predovšetkým namieta, že normatívnym znakom skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona je skutočnosť, či vyšetrenie na zistenie návykovej látky nie je spojené s nebezpečenstvom života. Pokračujúc, že z tzv. skutkovej vety pritom nie je možné posúdiť to, čiprípadné vyšetrenie na zistenie návykovej látky by bolo spojené s nebezpečenstvom pre zdravie obvineného. Takto ustálený skutok v naplnení tohto normatívneho znaku podľa obvineného „mlčí", a teda pripúšťa obidve možné skutkové verzie, t. j. že (i) v prípade obvineného by vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie (v takomto prípade by sa jednalo o trestný čin), ale i to, že (ii) takéto vyšetrenie by bolo spojené s nebezpečenstvom pre zdravie obvineného. Takéto vymedzenie skutku bolo preto potrebné v zmysle zásady in dubio pro reo posúdiť ako skutok, ktorý nie je trestným činom. Inými slovami povedané, skutok, ktorý je možné súčasne posúdiť ako trestný čin a rovnako čin, ktorý nie je trestným, tak nie je spôsobilý pre vyvodenie právnej kvalifikácie skutku ako žalovaného trestného činu; a tým je podľa obvineného daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V tejto súvislosti obvinený uviedol, že túto skutočnosť namietal už v konaní pred súdom prvého stupňa a tvrdil, že vyšetrenie na zistenie alkoholu bolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. V takomto prípade bolo podľa obvineného povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní zistiť, či vykonanie dychovej skúšky alebo lekárskeho vyšetrenia odberom alebo vyšetrením krvi by bolo spojené s nebezpečenstvom ohrozenia zdravia obžalovaného, a to najmä ustanovením znalca alebo zabezpečením odborného vyjadrenia. Túto skutkovú verziu, že obvinený odmietol vykonanie uvedených skúšok (dychovej alebo lekárskeho vyšetrenia) z tohto zákonného dôvodu, t. j. že by vyšetrenie na zistenie alkoholu v jeho prípade bolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie (ktorý vylučuje trestnoprávny následok) nevie obvinený spoľahlivo vylúčiť ani v súčasnosti.

V ďalšej časti obvinený namietal, že pred začiatkom výsluchu svedkov Ing. S. D. a H. D. prokurátor nezisťoval v zmysle § 132 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku ich pomer k veci, ako i k stranám, a preto sa podľa obvineného jedná o procesne nepoužiteľné dôkazy. Svoju povinnosť si splnil až v prípade svedka J. E., a to až v nadväznosti na námietku obhajcu. Navyše tiež v prípade svedkov H. D. a J. E. sa jednalo o príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky, ktorí boli viazaní povinnosťou mlčanlivosti (§ 129 ods. 2 Trestného poriadku), pričom nebolo preukázané, aby títo boli pozbavení mlčanlivosti (§ 79 ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore"). Je podľa obvineného potrebné uviesť, že výpoveď zasahujúceho policajta H. D. je mimoriadne dôležitá, keďže tento priamo vykonával služobný zákrok vo vzťahu k obvinenému. Podľa názoru obvineného postupoval okresný súd v príkrom rozpore s § 271 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko okresný súd takto nepostupoval pri výsluchoch svedkov Ing. S. D. a H. D.. Jedná sa podľa obvineného preto o nezákonné dôkazy a súčasne takýmto postupom došlo zásadným spôsobom i k porušeniu práva na obhajobu.

V záverečnej časti dovolania obvinený uviedol, že uznesenie o začatí trestného stíhania nebolo vydané policajtom, ktorý vykonal zaisťovací úkon, a preto sa jedná o nezákonné uznesenie o začatí trestného stíhania v prejednávanej veci. Je tomu tak podľa obvineného preto, lebo zasahujúci policajti mali vedomosť o trestnej činnosti obvineného (svedčí o tom to, že na základe hlásenia išli cielene za obvineným), a preto boli povinní postupovať podľa Trestného poriadku. Ďalej poukázal na ustálenú judikatúru (R 47/2013-I), že ak pri relevantných poznatkoch o podozrení zo spáchania alebo aktuálneho páchania trestného činu, ktorými polícia disponuje v dostatočnom časovom predstihu, vzniká povinnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní podľa Trestného poriadku a nie podľa zákona o policajnom zbore. Zároveň uviedol, že uznesenie o začatí trestného stíhania z 13. júna 2016 bolo vydané policajtom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trnave, hoci sa v ňom uvádza, že trestné stíhanie začal policajt Obvodného riaditeľstva Policajného zboru Piešťany 13. júna 2016 o 12.12 hod. Z týchto dôvodov podľa obvineného preto výpovede zasahujúcich policajtov H. D. a J. E. ako i listinné dôkazy o zaisťovacích úkonoch neboli vykonané zákonným spôsobom. Čím podľa obvineného došlo podstatným spôsobom k porušeniu práva na obhajobu, pretože Trestný poriadok umožňuje väčší rozsah práv obvinenému v prípade postupu podľa Trestného poriadku ako v prípade postupu podľa zákona o policajnom zbore.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal rozsudok, že rozsudkom krajského súdu a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 317 ods. 1, § 319, § 2 ods. 1 a § 119 ods. 2 Trestného poriadku a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v neprospech obvineného. Ďalej, aby zrušilrozsudky krajského a okresného súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Okresnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Piešťany (ďalej len „prokurátor") v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že s dôvodmi uvedenými v dovolaní sa nestotožňuje a napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za zákonný. K dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku obvineného uviedol, že súdmi oboch stupňov bolo preukázané, že obvinený sa odmietol podrobiť dychovej skúšky a neuviedol, že by lekárske vyšetrenie bolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho život. Prokurátor zdôraznil, že skutočnosť, či je s lekárskym vyšetrením odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie návykovej látky spojené nebezpečenstvo pre život je otázka skutková, ktorá bola predmetom dokazovania a ktorá bola počas prípravného aj súdneho konania spoľahlivo preukázaná. To, že nie je obsiahnutá v skutkovej vete obžaloby, resp. vo výrokovej časti rozsudku súdu ešte neznamená, že nebola preukázaná. Zároveň prokurátor uviedol, že skutočnosť, že vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre život, je súčasťou právnej vety a nie skutkovej, a v právnej vete obžaloby aj v oboch rozsudkoch súdov je vyslovene uvedené, že obvinený sa pri výkone činnosti, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku, odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky, ktoré sa vykonáva dychovou skúškou alebo orientačným testovacím prístrojom, alebo sa odmietne podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi alebo iného biologického materiálu, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci by to pri vyšetrení nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie.

Ďalej prokurátor uviedol, že objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky je vyjadrená alternatívne. Z čoho podľa neho vyplýva, že na naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu stačí, ak sa páchateľ odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky dychovou skúškou. To, že policajti poskytli po odmietnutí dychovej skúšky obvinenému možnosť podrobiť sa lekárskemu vyšetreniu na zistenie návykovej látky, podľa prokurátora neznamená, že nie je naplnená skutková podstata prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky. Prokurátor dodal, že obvinený sa odmietol podrobiť aj lekárskemu vyšetreniu na zistenie návykovej látky.

Podľa prokurátora okresný súd v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané. Dodal, že krajský súd na tieto dôkazy len poukázal. Uviedol, že rozhodnutia súdov oboch stupňov sú založené na dôkazoch získaných a vykonaných zákonným spôsobom a otázkou posúdenia zákonnosti dôkazov sa súdy v rozhodnutiach zaoberali a ich skutkovými zisteniami je dovolací súd viazaný.

Prokurátor má za to, že skutočnosť, že sa prokurátor na začiatku výsluchu svedka Ing. S. D., ako i H. D. na hlavnom pojednávaní neopýtal na pomer k prerokovanej veci, ako aj k stranám nezakladá nezákonnosť. Dodal, že pomer svedkov k prerokovanej veci a k stranám sa zisťuje podľa § 132 ods. 1 Trestného poriadku pred výsluchom v prípravnom konaní. Na hlavnom pojednávaní z výsluchov svedkov navyše vyplynulo, že nie sú v žiadnom pomere k ani jednej zo strán, čo preukazuje hodnovernosť a nezaujatosť svedkov. Zároveň námietku obvineného, že okresný súd postupoval v rozpore s § 271 ods. 1 Trestného poriadku nepovažuje za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, doplnil, že hlavné konanie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou služobnej činnosti policajtov z dôvodu, že neboli zbavení mlčanlivosti podľa § 79 ods. 3 zákona o policajnom zbore a z toho plynúcou nezákonnosťou dôkazu, ktorým sú ich výpovede, má za to, že v prejednávanej trestnej veci je výpoveď policajtov dôkazom, pričom policajti vykonávali služobný zákrok. Je podľa neho nesporné, že tieto dôkazy boli v prípravnom konaní zabezpečené a v konaní pred okresným súdom vykonané procesne relevantným spôsobom. Prokurátor poukázal na § 9 ods. 1, ods. 3 a § 80 ods. 1 zákona o policajnom zbore. Podľa neho by bolaopačná situácia, keby boli v rámci trestného konania vypočúvaní príslušníci policajného zboru k operatívno-pátracej činnosti. Za splnenia takejto podmienky by museli byť zbavení mlčanlivosti ministrom vnútra Slovenskej republiky alebo prezidentom policajného zboru. Dodávajúc, že v danej trestnej veci však policajná hliadka vykonávala služobný zákrok pri podrobení sa obvineného ako vodiča osobného motorového vozidla na zistenie návykových látok, a preto nemusela byť zbavená mlčanlivosti v zmysle zákona o policajnom zbore. Služobný zákrok totiž nie je skutočnosťou, ktorá by v záujme právnických alebo fyzických osôb vyžadovala, aby zostala utajená pred nepovolanou osobou.

Prokurátor považuje za zákonné začatie trestného stíhania vykonaním zaisťovacieho úkonu, a to zadržaním podozrivej osoby podľa § 85 ods. 1 Trestného poriadku príslušníkom Obvodného oddelenia Policajného zboru Piešťany 13. júna 2016 a následne vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania podľa § 199 Trestného poriadku a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesením obvinenia. K námietke o nezákonnosti úkonov zasahujúcich policajtov a ich nepoužiteľnosť v trestnom konaní, prokurátor uviedol, že postup polície bol zákonný, informácia získaná anonymným telefonátom o podnapitej osobe snažiacej sa nastúpiť do vozidla, nezakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorou by polícia pred služobným zákrokom v dostatočnom časovom predstihu disponovala. Práve naopak, v danej veci išlo o náhle vzniknuté podozrenie z páchania trestnej činnosti a existoval dôvod na vykonanie služobného zákroku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má prokurátor za to, že rozhodnutie je založené na správnom právnom posúdení, nedošlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu a taktiež nie je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré by boli vykonané nezákonným spôsobom a z uvedeného dôvodu konštatoval, že v konaní nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i), c) ani g) Trestného poriadku. Prokurátor považuje rozsudok krajského súdu za zákonný a navrhol na verejnom zasadnutí dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) posúdil vec najprv v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným W. T. ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku nie sú v posudzovanej veci zjavne splnené.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa [primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod č. 57/2007]. Povedané inými slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014). Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku [rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012]. Povedané inými slovami, pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o obvineným uplatnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, treba ďalej uviesť, že právo na obhajobu je v zmysle tohto dovolacieho dôvodu potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu v rozsahu § 34 ods. 4 Trestného poriadku. Zároveň z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a na ňu nadväzujúcej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, závery ktorých uplatňuje pri svojom rozhodovaní i najvyšší súd, vyplýva, že spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj dôsledné rešpektovanie práva na obhajobu, nemožno chápať ako právo na preskúmanie toho, akým spôsobom súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu (primerane uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010, sp. zn. II. ÚS 462/2010, zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 102/2010).

Ďalej je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, hodnotí najvyšší súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Predmetom tohto dovolacieho dôvodu tak môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu a stanovisko jeho trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008 a 3/2011).

V tejto veci je preto podstatné to, že podľa skutkových zistení okresného súdu tak, ako sú tieto vyjadrené v skutkovej vete jeho rozsudku, ktoré si v celom rozsahu osvojil i krajský súd a ktorých správnosť a úplnosť nemôže najvyšší súd v tomto konaní skúmať ani meniť [§ 371 ods. 1 písm. i) veta za bodkočiarkou Trestného poriadku], že obvinený bol vyzvaný sa podrobiť dychovej skúške na zistenie alkoholu v dychu, toto odmietol, bol poučený o možnosti požiadať o odber krvi alebo iného biologického materiálu na zistenie alkoholu, čo taktiež odmietol. Takto vymedzený skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, keďže ide o ohrozovací trestný čin, ktorý je dokonaný odmietnutím podrobiť sa vyšetreniu na zistenie vplyvu návykovej látky osobou, ktorá vykonáva zamestnanie alebo činnosť (vedenie motorového vozidla), pri ktorých by mohla ohroziť život alebo zdravie ľudí alebo spôsobiť značnú škodu na majetku. Podmienkou trestnosti konania osoby, ktorá sa odmietla podrobiť vyšetreniu na zistenie návykovej látky je, že tak konala napriek tomu, že také vyšetrenie nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jej zdravie, čo v tejto veci nebolo preukázané.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku je potrebné uviesť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy, ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Ďalej v rámci uplatnenej argumentácie obvinený cituje z prvej právnej vety rozhodnutia najvyššieho súdu zverejneného v Zbierke pod č. 47/2013. Prehliada však (pravdepodobne zámerne) tretiu vetu tejto právnej vety, podľa ktorej „Ak však poznatky o trestnej činnosti nie sú polícii dostatočne vopred známe, môže byť výsledok zákonného postupu pri služobnom zákroku (§ 9 ods. 3 zákona o policajnom zbore) dôkazom v trestnom konaní". Odkazujúc na odôvodnenia rozsudkov okresného súdu (str. 9) a krajského súdu (str. 10) v reakcii na obsahovo totožnú námietku obvineného správne uviedli, že postup polície bol zákonný, informácia získaná anonymným telefonátom o podnapitých osobách snažiacich sa nastúpiť do vozidla, nezakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, nakoľko sa môže jednať len o priestupok, pokiaľ sa u vodiča nezistí až dychovou skúškou alebo lekárskym vyšetrením hodnota alkoholu v dychu, či krvi nad jedno promile, resp. pokiaľ nenaplní skutkovú podstatu trestného činu tým, že odmietne vykonanie takýchto skúšok.

Nakoľko teda najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacích dôvodov označených obvineným v podanom dovolaní, najvyšší súd dovolanie obvineného W. T.podľa § 382 písm. c) Tr. por. na neverejnom zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.