UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Viliama Dohňanského v trestnej veci obvineného L. Q. pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Dušana Mikuláša proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 5. decembra 2012, sp. zn. 3 To 88/2012, na neverejnom zasadnutí konanom 7. februára 2017, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného L. Q. sa odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 27. marca 2012, sp. zn. 2 T 224/2008, bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania v bode 1/ rozsudku zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1 Tr. zák. a v bodoch 2/ a 3/ rozsudku pokračovacieho zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
1/ od 19.04.2007 až do 07.05.2007 v P. v dome č. XXX pri sebe a na iných miestach v okolí mesta P. prechovával 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, všetky jednotného sériového čísla P 69892432, ktoré našiel, pričom dňa 07.05.2007 22 týchto falzifikátov spolu s rôznymi listinami znejúcimi na osobu L. Q., Č. XXX, našiel T. W. v P. a tieto odovzdal na polícii, pričom podľa odborného vyjadrenia Národnej banky Slovenska išlo o falzifikáty bankoviek stupňa nebezpečnosti 4 - menej podarený,
2/ dňa 30.04.2007 v P. T. W. pýtal od obvineného peniaze, tento mu dal falzifikát bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk sériového čísla P 69892432 ako pravú bankovku, ktorý bankovku dňa 30.04.2007 asi o 14.10 hod. použil ako platidlo pri kúpe cigariet v poštovom novinovom stánku na autobusovej stanici v P., pričom podľa odborného vyjadrenia Národnej banky Slovenska išlo o falzifikát bankovky stupňa nebezpečnosti 4 - menej podarený,
3/ v presne nezistenej dobe dňa 02.05.2007 dal ako pravú falošnú bankovku v nominálnej hodnote 1 000,- Sk, číslo série P 69892432, v L., na ulici L.. D.. Š. v novinovom stánku spoločnosti Universal Press, s.r.o., L., pričom podľa odborného vyjadrenia Národnej banky Slovenska išlo o falzifikát bankovky stupňa nebezpečnosti 4 - menej podarený.
Za to bol podľa § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, § 270 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 2, § 36 písm. d), § 37 písm. h) Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uloženom obvinenému rozsudkom Okresného súdu Senica zo dňa 21.01.2008, sp. zn. 1 T 214/2007, právoplatným dňa 21.01.2008, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Na podklade odvolania obvineného L. Q. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Trenčíne uznesením z 5. decembra 2012, sp. zn. 3 To 88/2012, rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom obhajcu z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. h) Tr. por. dovolanie obvinený L. Q..
Zásadné porušenie práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) videl obvinený v skutočnosti, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vo vzťahu k trestnej veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Senica na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Senica pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., po jej postúpení a prijatí (v čase, keď v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom pre zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zák. bol už po jej predbežnom prejednaní na verejnom zasadnutí podľa § 243 Tr. por. nariadený termín pojednávania) už viacej nepostupoval podľa § 243 a § 244 Tr. por. a obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry Senica neprejednal, hoci prejednanie obžaloby je významnou časťou trestného konania, ktorá prebieha na súde a rieši práve situáciu prípustnosti prijatia obžaloby, zákonnosť dôkazov, možnosť riešenia trestnej veci podľa § 244 ods. 1 písm. a) až písm. i) Tr. por. a pod. Obvinený vyzdvihol túto časť konania, ktorá je podľa neho významným spôsobom spojená s právom na obhajobu, nakoľko sa práve v nej najčastejšie uplatňuje posilnená zásada kontradiktórnosti konania. Hoci pripustil, že v zmysle § 243 ods. 1 Tr. por. je na zvážení predsedu senátu, či treba obžalobu predbežne prejednať alebo či nariadi termín pojednávania, vyjadril presvedčenie, že k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. došlo už aj len tým, že vo vzťahu k trestnej veci postúpenej Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom nedošlo už ani len k opätovnému preskúmaniu obžaloby.
Nevykonanie dôkazu, spočívajúceho vo výsluchu svedka D. B., obvinený tiež vnímal ako zásadné porušenie práva na obhajobu. Rovnako ako už v podanom odvolaní, poukázal na skutočnosť, že tento navrhovaný dôkaz bol prijatý na predbežnom prejednaní obžaloby dňa 16.09.2008, avšak na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.03.2012 ho súd podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol vykonať, hoci výsluch označeného svedka mohol mať dostatočný význam pre odsúdeného a práve tento svedok nebol vyšetrovateľom v rámci prípravného konania nikdy vypočutý.
Prezentujúc názor, že viaceré dôkazy vykonané prvostupňovým súdom boli vykonané v rozpore so zákonom, odôvodnil obvinený podané dovolanie aj dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. V ďalšej argumentácii naplnenia tohto dovolacieho dôvodu napadol zákonnosť dvoch z vykonaných dôkazov.
V prvom rade poukázal na spôsob získania dôkazu - 22 kusov bankoviek odovzdaných svedkom T. W. príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky. Nakoľko označený svedok sa k tomuto dôkazu dostal tak, že vnikol do vozidla obvineného bez jeho predchádzajúceho súhlasu a práve odtiaľ zobral predmetný dôkaz, ktorý bol neskôr použitý proti obvinenému, takto získaný dôkaz nie je podľa názoru obvineného dôkazom získaným zákonným spôsobom, a teda jeho vykonanie nemalo byť v ktorejkoľvek časti trestného konania prípustné.
Za ďalšie nezákonné vykonanie dôkazu považoval skúmanie falzifikátov bankovky Národnou bankou Slovenska. Vychádzajúc z toho, že hoci bol odsúdený pre použitie 1 kusa falošnej bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, pričom aj z výpovedí svedkyne S. a svedka U. vyplýva, že títo zistili prítomnosť iba 1 kusu takejto bankovky, boli v zmysle zápisnice o predbežnom zaistení veci z 03.05.2007 zaistené 2 kusy falošných bankoviek, ktoré obidva boli následne predmetom posudku vyhotoveného Národnou bankou Slovenska, dospel obvinený k záveru, že nie je možné ustáliť, ktorú z týchto bankoviek mal použiť práve on a akým spôsobom bola druhá bankovka vôbec získaná, keďže sa o nej nezmieňoval ani jeden z dotknutých svedkov.
Obvinený podaným dovolaním napadol aj výrok o treste. Uplatňujúc dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., označil súhrnný trest uložený mu vo výmere 4 roky nepodmienečne za uložený v rozpore so zákonom. Prvostupňovému súdu v tejto súvislosti vyčítal, že vo svojom rozhodnutí pristúpil k zrušeniu výroku o treste uloženom mu rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1 T 214/2007, napriek tomu, že v predmetnom súdnom konaní bol obvinenému uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom na 3 roky, pričom skúšobná doba uplynula dňa 21.01.2011 a skutky, pre ktoré bol v tomto konaní obvinenému uložený trest, časovo predchádzali skutkom, za ktoré bol obvinený uznaný vinným Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom. Zdôraznil, že v čase rozhodovania Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom už v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 1 T 214/2007 nastala zákonná fikcia osvedčenia sa obvineného, a teda tento trest Okresný súd Nové Mesto nad Váhom ani nemohol brať pri ukladaní trestu do úvahy.
Na základe uvedeného a odôvodneného obvinený podaným dovolaním navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. vyslovil ako porušenie Trestného poriadku, tak aj porušenie Trestného zákona a zároveň zrušil rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 27.03.2012, sp. zn. 2 T 224/2008, v celom rozsahu, ako aj naň nadväzujúce uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 05.12.2012, sp. zn. 3 To 88/2012, a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Argumentujúc závažným porušením práva na obhajobu, obvinený zároveň navrhol, aby dovolací súd zrušil aj rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sp. zn. 2 T 224/2008, prijaté pri predbežnom prejednaní obžaloby, a aby súdu uložil povinnosť obžalobu podanú prokurátorom Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, ako aj obžalobu podanú prokurátorom Okresnej prokuratúry Senica znovu prejednať.
V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.
Prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného oponovala jeho argumentácii na podporu danosti dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. odkazom na odôvodnenie uznesenia Okresného súdu Senica, sp. zn. 2 T 140/2008, z ktorého vyplýva, že obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Senica bola predmetom predbežného prejednania, pričom na príslušnom verejnom zasadnutí bol k nej obvinený vypočutý a zároveň mu bola daná možnosť, aby sa popri zaznamenanému vyjadreniu jeho obhajcu, k tejto aj osobne vyjadril. Z uvedeného dôvodu mala prokurátorka za to, že obžaloba podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Senica bola riadne a v zmysle platných noriem prejednaná. Zároveň na jednej strane síce súhlasila s názorom obvineného, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom mal postupovať v súlade s § 245 ods. 2 Tr. por. a obžalobu postúpenú z Okresného súdu Senica znovu prejednať, avšak súčasne v tejtosúvislosti zdôraznila, že vo vzťahu k predbežnému prejednaniu obžaloby došlo k výraznej zmene, keď sa tento inštitút stal fakultatívnym. Poukazujúc na to, že k uvedenej legislatívnej zmene došlo skoro po dovolaním namietanom postupe Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, prezentovala názor, že ak zákonodarca zmenil právnu úpravu tohto inštitútu a rozhodol, že predbežné prejednanie obžaloby nie je obligatórnym štádiom trestného konania, nemôže ísť ani v danom prípade o zásadné porušenie práva na obhajobu. Záverom poukázala na oneskorenosť podania námietky voči uvedenému postupu, keď obhajoba toto procesné pochybenie až doposiaľ vôbec nenamietala.
V rámci svojho vyjadrenia k námietkam subsumovaným pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom upriamila pozornosť na skutočnosť, že rozsah dokazovania okresného súdu bol už predmetom odvolania zo strany obvineného, pričom krajský súd nezistil pochybenia v procesnom postupe súdu prvého stupňa. Stotožnila sa s postupom okresného súdu, ktorý dôkaz výsluchom obvineným navrhovaného svedka uznesením podľa § 272 ods. 3 Tr. por. odmietol, nakoľko sa týkal okolností, ktoré bolo možné zistiť už inými skôr navrhnutými a na hlavnom pojednávaní aj vykonanými dôkazmi. Mala za to, že súd právne dostatočne odôvodnil, z akého dôvodu nebolo možné vykonať tento dôkaz, a zároveň zdôraznila, že na kontradiktórnom hlavnom pojednávaní nemôže súd niesť zodpovednosť za nevykonanie dôkazu, ktorý sa snaží viackrát zabezpečiť, pričom ho nevie zabezpečiť ani strana obhajoby. Napokon uzavrela, že ako okresný súd, tak aj krajský súd sa zákonnosti získania jednotlivých dôkazov v podobe osobných výsluchov aj vecných dôkazov venovali pomerne podrobne, a v tejto súvislosti odkázala na ich rozhodnutia.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. prokurátorka Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, sumarizujúc postup a právne úvahy súdu prvého stupňa pri ukladaní trestu, konštatovala, že výška uloženej sankcie bola súdom uložená v zákonom stanovenej sadzbe a aj druh trestu bol uložený za prejednávaný trestný čin, ktorý Trestný zákon za takýto pripúšťa.
Vzhľadom na uvedené navrhla, aby dovolací súd dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) T. por. na neverejnom zasadnutí uznesením odmietol, pretože je zrejmé, že nie sú splnené uplatnené dôvody dovolania.
Vyjadrenie prokurátorky Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podané k dovolaniu obvineného bolo súdom prvého stupňa doručené obvinenému a jeho obhajcovi JUDr. Dušanovi Mikulášovi. Obvinený naň prostredníctvom svojho obhajcu reagoval vyjadrením, v zmysle ktorého trval na dôvodoch dovolania a na rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle podaného dovolania.
Následne súd prvého stupňa po odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec dovolaciemu súdu.
Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému rozsudku je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), h) a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného L. Q. nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. h) Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné:
Zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré merovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.
Uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 písm. h) Tr. por. prichádza do úvahy len v prípade, ak obvinenému bol uložený trest mimo trestnej sadzby ustanovenej v Trestnom zákone alebo obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa. Uložením trestu mimo zákonnej trestnej sadzby sa rozumie uloženie trestu odňatia slobody obvinenému mimo trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom za trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, ako aj prekročeniemaximálne povolenej výmery trestu. Dovolanie možno podať aj vtedy, ak súd uložil obvinenému taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.
Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam obvineného L. Q., subsumovaným pod dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tr. por., považuje dovolací súd, vzhľadom na ich obsah, za potrebné zdôrazniť, že nakoľko dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, predstavuje výrazný zásah do inštitútu právoplatnosti, základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia vyjadrujúcej jeho nezmeniteľnosť a záväznosť, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty v právnom štáte. Tomu zodpovedá aj striktné obmedzenie možnosti podať dovolanie jednak vymedzením dovolacích dôvodov a jednak stanovením povinnosti namietať niektoré dovolacie dôvody najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Tr. por.).
Podľa § 371 ods. 4 prvá veta Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.
Cieľom ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. je predísť tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v tejto súvislosti totiž predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už v pôvodnom konaní, a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde o vadu tak závažnú, aby ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by mohlo ísť len o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania.
V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisového materiálu vyplýva, že dovolacia námietka uvádzaná obvineným v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. a spočívajúca v porušení povinnosti prvostupňového súdu (opätovne) predbežne prejednať, respektíve preskúmať obžalobu Okresnej prokuratúry Senica po tom, ako bola konajúcemu súdu postúpená Okresným súdom Senica, nebola v konaní pred súdom prvého ani druhého stupňa vznesená, hoci vzhľadom na aktívnu účasť obvineného v trestnom konaní, v danom prípade obzvlášť v štádiu konania pred súdom, ako aj prítomnosť jeho obhajcu na úkonoch súdu a vyrozumenie obvineného i jeho obhajcu o všetkých procesných úkonoch súdu, je zrejmé, že dovolaním namietané nedodržanie procesného postupu, ktorého sa mal konajúci súd prvého stupňa dopustiť, muselo byť obvinenému známe už v pôvodnom konaní.
Uvedený záver, dokonca už vo vzťahu k prípravnému konaniu, je potrebné z dostupného spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu vyvodiť aj vo vzťahu k námietkam, o ktoré obvinený oprel dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. a ktorými v podstate v jednom prípade napáda zákonnosť získania jedného z vykonaných dôkazov a v druhom prípade spochybňuje obsahovú stránku ďalšieho z dôkazov. Obvinenému totiž najneskôr dňa 22.03.2012, po tom, ako boli na hlavnom pojednávaní za prítomnosti jeho i jeho obhajcu prečítaním oboznámené listinné dôkazy preukazujúce spôsob získania dôkazu - 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, menovite potvrdenie o zaistení veci z č. l. 13, zápisnica o prevzatí zaistenej veci z č. l. 14, odborné vyjadrenie Národnej banky Slovenska z 21.12.2007 z č. l. 26-27 (z vyšetrovacieho spisu ORP-258/OEK-SE-2007), a tiež odborné vyjadrenie Národnej banky Slovenska zo 16.05.2007 z č. l. 16-17 (z vyšetrovacieho spisu ORP-925/OEK-TN-2007) dovolaním napadnuté a označené ako „Posudok na falzifikáty Sk 1 000“, museli byť ako okolnosti získania dôkazu spočívajúceho v 22 kusoch falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, tak aj skutočnosť, že predmetom posudku Národnej banky Slovenska zo 16.05.2007 boli 2 kusy falzifikátov bankovky, hoci obvinený bol v tomto bode obžalovaný zo zaobchádzania s 1 kusom falzifikátu bankovky, známe. Napriek tomu, hoci obvinený aj jeho obhajca svojími tvrdeniami uvádzanými na hlavnom pojednávaní a v odvolaní, neustále spochybňujúc výpoveď svedka T. W. a meniac aj vlastné verzie opisu udalostí, opakovane predostierali súdu vlastné dohady o okolnostiach, za ktorých orgány činné v trestnom konaní získali dôkaz spočívajúci v 22 kusoch falzifikátov bankovky, a ohľadom počtu falzifikátov bankovky odovzdaných svedkom F. U. a následne podrobených skúmaniu Národnou bankou Slovenska v rámci podania odborného vyjadrenia zo 16.05.2007, sa snažili upriamovať pozornosť na rozpory vo výpovediach svedkov V. S. a F. U., svýnimkou podaného dovolania v podstate nebola ani nezákonnosť získania dôkazu - 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, ani skutočnosť, že predmetom posudku Národnej banky Slovenska zo 16.05.2007 boli 2 kusy falzifikátov bankovky, hoci obvinený bol v tomto bode obžalovaný zo zaobchádzania s 1 kusom falzifikátu bankovky, v priebehu trestného konania (t. j. v prípravnom konaní, v konaní pred súdom prvého ani druhého stupňa) vyslovene napadnutá.
Z tohto dôvodu ani jedna z týchto námietok obvineného (t.j. že obžaloba Okresnej prokuratúry Senica nebola po postúpení veci predbežne prejednaná ani preskúmaná Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom; že dôkaz - 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk bol získaný nezákonným spôsobom a že predmetom posudku Národnej banky Slovenska zo 16.05.2007 boli 2 kusy falzifikátov bankovky, hoci obvinený bol v tomto bode obžalovaný zo zaobchádzania s 1 kusom falzifikátu bankovky) nemôže byť použitá ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu, ku ktorému smeruje. To znamená, že obvinený dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tr. por., takto obsahovo vymedzené, nemohol v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. v dovolacom konaní použiť. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že dovolanie podal prostredníctvom iného obhajcu než toho, ktorý ho zastupoval v základnom konaní.
Napriek tomu dovolací súd, nad rozsah svojej prieskumnej právomoci, považuje za potrebné, na zdôraznenie správnosti dovolaním napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov, uviesť k predmetným námietkam obvineného nasledovné:
Predovšetkým je potrebné zdôrazniť, že námietka, ktorou obvinený súdu prvého stupňa vytýkal, že tento po postúpení trestnej veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 2 T 140/2008 nepostupoval v súlade s § 243 a § 244 Tr. por. a obžalobu prokurátora Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 456/07-25 z 05.09.2008 neprejednal, nezodpovedá skutočnému stavu veci v danom prípade. Najvyšší súd dáva obvinenému do pozornosti č. l. 111 a nasl. súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2 T 224/2008, kde sa nachádza zápisnica o hlavnom pojednávaní zo dňa 28.10.2008, v ktorej sa konštatuje, že konajúcemu súdu bola postúpená trestná vec obvineného, pôvodne vedená na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 2 T 140/2008 (na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom vedená pod sp. zn. 1 T 267/2008). V reakcii na uvedené zistenie bol termín hlavného pojednávania určený na daný deň zrušený a vo veci sa pokračovalo neverejným zasadnutím, predmetom ktorého bolo predbežné prejednanie obžaloby a rozhodnutie o spojení veci. V zmysle zápisnice o neverejnom zasadnutí zo dňa 28.10.2008 bola predsedom senátu oboznámená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 456/07-25 z 05.09.2008 a podstatný obsah spisového materiálu a bolo vyhlásené uznesenie o spojení trestnej veci obvineného vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 1 T 267/2008 (pôvodne na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 2 T 140/2008) na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 456/07-25 z 05.09.2008 s trestnou vecou obvineného vedenou na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 2 T 224/2008 na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom č. Pv 91/08-20 z 31.07.2008. Vzápätí sa uskutočnilo verejné zasadnutie, na ktorom boli prítomné procesné strany (vrátane obvineného) oboznámené s uvedenými skutočnosťami a postupom súdu. Nakoľko obhajca obvineného JUDr. Eduard Jurovatý za týchto okolností nesúhlasil s vykonaním verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby v daný deň, to sa uskutočnilo dňa 05.01.2009, o čom svedčí zápisnica z verejného zasadnutia vyhotovená v uvedený deň. Nakoľko v uvedenom čase konania verejného zasadnutia bolo na základe vyššie uvedeného uznesenia o spojení trestných vecí obvineného predmetom konania prejednanie skutku uvádzaného obžalobou prokurátora Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, ako aj skutkov, zo spáchania ktorých bol obvinený obžalovaný prokurátorom Okresnej prokuratúry Senica, dovolací súd nevidí žiaden dôvod domnievať sa, že na tomto verejnom zasadnutí nebola obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 456/07-25 z 05.09.2008 predbežne prejednaná, najmä ak sú vo vyhotovenej zápisnici v rámci návrhov na vykonanie dôkazov osobitne zaznamenané návrhy dôkazov za účelom preukázania skutkov kladených obvinenému za vinu práve touto obžalobou.
Na základe uvedeného je možné bez pochybností konštatovať, že ako obžaloba prokurátora Okresnejprokuratúry Nové Mesto nad Váhom č. Pv 91/08-20 z 31.07.2008, tak aj obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Senica č. 1 Pv 456/07-25 z 05.09.2008 boli Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom ako konajúcim súdom prvého stupňa preskúmané a v súlade s postupom predpísaným § 243 a § 244 Tr. por. predbežne prejednané na verejnom zasadnutí dňa 05.01.2009.
Z obsahového vymedzenia námietok subsumovaných pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. vyplýva, že obvinený v skutočnosti nenamieta zákonnosť dôkazov vykonaných pred súdom, ale, pokračujúc v línii obhajoby, ktorú sledoval už v odvolacom konaní, tentokrát tvrdiac, že svedok T. W. bez jeho predchádzajúceho súhlasu vnikol do jeho motorového vozidla, spochybňuje orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom prvého stupňa ustálené (a krajským súdom potvrdené) skutkové závery týkajúce sa okolností, za akých menovaný svedok získal dôkaz - 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk, a vo vzťahu k druhému napadnutému dôkazu, poukazujúc na rozpory medzi obsahom vykonaných listinných dôkazov a obsahom výpovedí dotknutých svedkov, vyčíta súdu neustálenie okolností, za akých bol získaný druhý z falzifikátov, ktoré boli predmetom skúmania Národnou bankou Slovenska v rámci odborného vyjadrenia zo 16.05.2007, a toho, ktorý z nich bol použitý práve ním. Z podstaty dovolateľom uvádzaných námietok vyplýva, že tieto smerujú proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, a najmä proti rozsahu a hodnoteniu vykonaného dokazovania.
Dovolací súd preto len pre úplnosť považuje za dôležité k týmto námietkam obvineného zdôrazniť, že proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Je teda výlučne na úvahe súdu, ktoré dôkazy vykoná, a tieto následne vyhodnotí podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, preto nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. (nezákonne vykonané dôkazy).
V intenciách daného prípadu to znamená, že pokiaľ prvostupňový súd výpoveď svedka T. W. k okolnostiam, za ktorých mal získať vyššie spomínaný dôkaz (22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk), zákonnosť vykonania ktorého obvinený podaným dovolaním napáda, vyhodnotil v súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi ako pravdivú a v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku ustálil, že označený svedok predmetných 22 kusov falzifikátov bankovky nominálnej hodnoty 1 000,00 Sk „našiel“, nemôže byť len nestotožnenie sa obvineného s týmito skutkovými závermi okresného súdu skutočnosťou odôvodňujúcou podanie dovolania z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. K tomu je len pre úplnosť potrebné dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného podľa § 371 ods. 3 Tr. por.
Rovnako nemožno žiadnu relevanciu priznať ani dovolacej námietke obvineného, týkajúcej sa posudku Národnej banky Slovenska na 2 kusy falzifikátu bankovky nominálnej hodnoty 1 000,- Sk (odborného vyjadrenia zo 16.05.2007). Odhliadnuc od toho, že táto vo svojej podstate taktiež smeruje voči rozsahu a hodnoteniu vykonaného dokazovania, ktoré dovolací súd so zreteľom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je oprávnený prehodnocovať, je celkom zjavné, že pokiaľ bol obvinený obžalovaný a uznaný vinným zo zaobchádzania s jedným kusom z dvoch kusov bankoviek, ktoré boli vyhodnotené ako falzifikáty, nie je pre rozhodnutie v otázke jeho viny zo spáchania tohto skutku právne významné, s ktorou z nich konkrétne manipuloval práve obvinený, keďže aj na základe ďalších vykonaných dôkazov (vrátane priznania samotného obvineného) mal súd za preukázané, že obvinený minimálne s jedným z nich skutočne zaobchádzal.
Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd teda poznamenáva, že na základe vyššie analyzovaných námietok obvineného by ani v prípade možnosti ich uplatnenia za splnenia podmienky ustanovenej v § 371 ods. 4 Tr. por. nebol dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. ani podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., ale ani iný dovolací dôvod naplnený.
Pokiaľ ide o námietku obvineného, týkajúcu sa nevykonania dôkazu - výsluchu svedka D. B., a uplatnenú v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., táto, ako už bolo konštatované, svojím obsahom zodpovedá výhradám obvineného realizovaným už v podanom odvolaní. Je teda zrejmé, že na rozdiel od ostatných námietok uvádzaných dovolaním obvineného v rámci dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tr. por., spĺňa podmienky vyžadované ustanovením § 371 ods. 4 Tr. por. Dovolací súd preto v ďalšej časti pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti tejto námietky obvineného, ako aj námietky ním subsumovanej pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., ktorého uplatnenie v dovolacom konaní nie je viazané na splnenie podmienok uvedených v § 371 ods. 4 Tr. por.
Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti:
Pokiaľ ide o námietku obvineného k postupu súdu prvého stupňa pri nevykonaní ním navrhovaného dôkazu - výsluchu svedka D. B., najvyšší súd k tejto vo všeobecnosti uvádza, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na vykonanie, respektíve doplnenie dokazovania môže za istých okolností skutočne predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak však len vtedy, ak súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlí nemožnosť vykonania dokazovania, respektíve nadbytočnosť a nepotrebnosť jeho doplnenia a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že konanie nebolo vedené objektívne a že zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného, a teda aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. To znamená, že hoci obsahom práva na obhajobu je aj právo navrhnúť dôkazy a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa takýmito návrhmi adekvátne zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Tr. por. (ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por.) nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom.
Dovolací súd pritom, rovnako ako už odvolací súd, nezistil v postupe súdu prvého stupňa, nadväzujúcom na návrh obvineného na vykonanie dôkazu výsluchom označeného svedka, žiadny z vyššie pomenovaných nedostatkov, ktorý by v predmetnej veci umožňoval dospieť k záveru o porušení práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom. Zo spisového materiálu je evidentné, že okresný súd vykonaním viacerých úkonov (opakovaným dopytom na obhajobu, na príslušné oddelenie Policajného zboru Slovenskej republiky, na Register obyvateľov Slovenskej republiky i Zbor väzenskej a justičnej stráže, ako aj žiadosťou adresovanou obci F.) prejavil patričnú a náležitú snahu o zabezpečenie účasti osoby D. B. ako svedka a jeho vypočutie na hlavnom pojednávaní, ktorá však z objektívnych dôvodov (menovaný je bezdomovec a jeho pobyt nie je známy) nebola úspešná. Nevykonanie obvineným navrhovaného dôkazu teda nie je v danom prípade možné pričítať subjektívnemu zlyhaniu súdu či jeho nezáujmu o vykonanie (doplnenie) dokazovania. Pritom iba (v tejto veci nepreukázaná) pasivita súdu pri zabezpečovaní výsluchu označeného svedka by mohla znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, a tak aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Vo vzťahu k tomuto konkrétnemu návrhu na doplnenie dokazovania, uplatneného obvineným, považuje najvyšší súd za dôležité tiež zdôrazniť, že zabezpečiť tohto svedka sa v konaní nepodarilo ani obhajobe. Navyše, dovolací súd má za to, že otázky, na ktoré obhajoba mienila menovaného svedka vypočuť, boli bez vplyvu na záver súdu o vine obvineného za skutky, zo spáchania ktorých bol napokon uznaný vinným.
Len na zdôraznenie správnosti postupu prvostupňového súdu dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že tento sa s návrhom obvineného na doplnenie dokazovania požadovaným výsluchom svedka D. B. vysporiadal správne aj po procesnej stránke, keď uznesením vyhláseným na hlavnom pojednávaní podľa § 274 ods. 1 Tr. por. per analogiam rozhodol, že dôkaz výsluchom svedka D. B. sa nevykoná a dôvody, pre ktoré nebolo možné vyhovieť návrhu obhajoby na vykonanie tohto dôkazu, opätovne uviedol aj v odôvodnení svojho rozsudku (str. 17), na ktorý v tejto časti v plnom rozsahu, deklarujúc správnosť a detailnosť jeho argumentácie, odkázal aj krajský súd.
Záverom sa k tejto námietke obvineného žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov Nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe porušením práva na obhajobu. Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je porušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Napokon, dovolací súd považuje na tomto mieste za vhodné zdôrazniť, že po preštudovaní spisového materiálu, oboznámiac sa s obsahom listinných dôkazov a výsluchov ostatných svedkov, vykonaných súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vykonal dokazovanie zákonným spôsobom a v rozsahu postačujúcom na ustálenie skutkových okolností, pričom, vychádzajúc z konkrétnych faktov, podrobne vysvetľujúc úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení jednotlivých dôkazov, a tieto logicky spájajúc, zároveň reflektujúc na podstatné obhajobné tvrdenia, svoje rozhodnutie aj náležite, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil, čo následne potvrdil aj Krajský súd v Trenčíne.
V predmetnej veci tak najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
V prejednávanej veci obvinený uplatnil aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por., naplnenie ktorého videl v skutočnosti, že napriek nastaniu zákonnej fikcie jeho osvedčenia sa vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1 T 214/2007, mu so zreteľom na toto odsúdenie bol v konaní uložený súhrnný trest odňatia slobody.
Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje, aby v prerokúvanej veci bol obvinenému uložený taký druh trestu, ktorý zákon nepripúšťa alebo bol trest uložený mimo rámca trestnej sadzby. Iné pochybenie spočívajúce v nesprávnom vyhodnotení kritérií uvedených v § 34 až § 39 Tr. zák. a v dôsledku toho uloženie neprimerane prísneho (alebo naopak mierneho) trestu, nie je možné dovolaním vytýkať prostredníctvom uvedeného dovolacieho dôvodu. Obvinený môže namietať len nezákonne uložený trest mimo hraníc trestnej sadzby, prípadne neprípustný trest, nie však voľnú úvahu súdu pri ukladaní trestu a hodnotenie svojej osoby, pokiaľ je trest uložený v rámci zákonom určenej trestnej sadzby.
V súvislosti s úvahami o druhu a výmere trestu prvostupňový súd v napadnutom rozsudku podrobne rozviedol predchádzajúce odsúdenia obvineného, zhodnotil jeho doterajší život, ako aj jeho súčasný postoj k spáchaným trestným činom. Súd zistil prítomnosť jednej poľahčujúcej okolnosti a tiež jednej priťažujúcej okolnosti. Za spáchané úmyselné trestné činy tak obvinenému uložil súhrnný trest odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., v zmysle ktorého ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu, a podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., podľa ktorého ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu, a to v spojení s § 38 ods. 2, § 36 písm. d), § 37 písm. h) Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov vyplýva, že tieto sa vo svojich úvahách pri ukladaní trestu skutočne zaoberali predchádzajúcim odsúdením obvineného, ku ktorému došlo rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1 T 214/2007, a týmto zároveň odôvodňovali splnenie podmienok pre uloženie súhrnného trestu odňatia slobody podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák., a to aj napriek tomu, že, ako na to správne poukázal obvinený v podanom dovolaní, v čase rozhodovania Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sa vo vzťahu k odsúdeniu obvineného rozsudkom Okresného súdu Senica, sp. zn. 1 T 214/2007, tento už zo zákona osvedčil. Napriek uvedenému, táto okolnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na uložený trest, nakoľko aplikácia § 41 ods. 2 Tr. zák. bola v danom prípade odôvodnená už skutočnosťou, že len v samotnej prejednávanej veci bol obvinený odsudzovaný za viacčinný súbeh trestných činov uvedených v rozsudku. Najmä však nemožno opomenúť fakt, že súd prvého stupňa, vyhodnotiac, že v trestnej veci obvineného sú splnené podmienky pre aplikáciu tzv. zmierňovacieho ustanovenia, mu napokon za spáchané zločiny falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky, teda výrazne pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, keďže v zmysle § 270 ods. 2 Tr. zák. mohol byť obvinenému uložený trest odňatia slobody na sedem rokov až desať rokov.
Dovolací súd opätovne uvádza, že dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. možno rozhodnutie (úspešne) napadnúť, len ak bol obvinenému uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. V posudzovanom prípade sa však o takúto situáciu nejedná. O treste odňatia slobody uloženom podľa § 270 ods. 2 Tr. zák. (ustanovujúcom trest odňatia slobody na sedem rokov až desať rokov), § 38 ods. 2 Tr. zák., pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. d) Tr. zák. a priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák. vo výmere 4 (štyri) roky totiž nemožno tvrdiť, že takýto trest bol uložený mimo trestnú sadzbu ustanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený L. Q. uznaný za vinného.
Z uvedeného je zrejmé, že obvinenému bol uložený trest v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe a takého druhu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. preto v prejednávanej veci tiež nie je daný.
Námietka obvineného subsumovaná pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. tak, ako ním bola vymedzená v podanom dovolaní, svojím obsahom zodpovedá aj dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Najvyšší súd preto, napriek skutočnosti, že nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, respektíve nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia nebolo obvineným ako dôvod dovolania výslovne pomenované, posúdil dôvodnosť uplatnenej námietky obvineného aj vo vzťahu k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu, spočívajúceho v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. v tom, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd podľa citovaného ustanovenia nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Tr. zák.), prípadne pochybeniesúdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod. V tejto súvislosti dovolaciemu súdu, ako to už prezentoval v predchádzajúcej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia, neuniklo pochybenie okresného súdu (a následne aj krajského súdu), keď pri ukladaní trestu postupoval podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. a obvinenému uložil súhrnný trest odňatia slobody, hoci na to vzhľadom na naplnenie predpokladov zákonnej fikcie osvedčenia sa obvineného neboli splnené zákonné podmienky.
Avšak vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňový súd síce konštatoval splnenie podmienok pre postup podľa § 42 ods. 1 Tr. zák., no medze trestnej sadzby, v jej hornej hranici upravené v súlade s § 41 ods. 2 Tr. zák., žiadnym spôsobom nepremietol do svojho konečného rozhodnutia o výške uloženého trestu odňatia slobody, keď následkom aplikácie tzv. zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. obvinenému napokon uložil trest v konečnom dôsledku výrazne pod dolnú hranicu (ktorej výšky sa použitie § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 41 ods. 2 Tr. zák. nedotklo) zákonom stanovenej trestnej sadzby, je zrejmé, že náprava tohto pochybenia by obvinenému nepriniesla zlepšenie ani inú zmenu jeho postavenia. V danom prípade je tak jednoznačné, že zistené pochybenie súdov nižších stupňov zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného. Rešpektujúc ustanovenie § 371 ods. 5 Tr. por., podľa ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. i) a podľa odseku 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie obvineného, by teda v prejednávanej veci nebolo možné priznať úspech ani dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.