UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Štefana Harabina v trestnej veci obvineného Š. I. a spol. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. a iné, o dovolaniach obvinených N. I., W. J., Š. I., F. O. a T. R. podaných prostredníctvom obhajcov JUDr. Stanislava Oravca, JUDr. Andreja Patakyho, JUDr. Marcela Mašana, JUDr. Jozefa Karabaša a JUDr. Róberta Grella proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, na neverejnom zasadnutí konanom 31. mája 2017, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolania obvinených N. I., W. J., Š. I., F. O. a T. R. sa odmietajú.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 12. januára 2012, sp. zn. 33 T 123/2010, boli obvinení Š. I., K. U. a S. Š. uznaní za vinných zo spáchania v bode I/ rozsudku zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.; obvinený F. O. za vinného zo spáchania v bode I/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 1 Tr. zák.; obvinený A. N. za vinného zo spáchania v bode I/ rozsudku zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c), d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.; obvinení W. J. a N. I. za vinných zo spáchania v bode I/ rozsudku zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.; a obvinený T. R. za vinného zo spáchania v bode I/ a II/ rozsudku pokračovacieho zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a to na skutkovom základe uvedenom v skutkovej vete výrokovej časti citovaného rozsudku.
Obvinený Š. I. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 (piatich) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. mu boli uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie a ochranné protigamblerské liečenie ambulantnou formou.
Obvinenému A. N. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 (piatich) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. mu bolo uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Obvinený K. U. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich okolností a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 (deviatich) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uložený mu rozsudkom Okresného súdu Poprad z 25. mája 2011, sp. zn. 6 T 25/2011, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Obvinenému F.V. O.V. bol za to podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich okolností a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 (jedenástich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b), ods. 4 Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený ochranný dohľad vo výmere 3 (troch) rokov.
Obvinený S. Š. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich okolností a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák. odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (ôsmich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Okresný súd Prešov zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste uložený mu rozsudkom Okresného súdu Poprad z 22. marca 2010, sp. zn. 5 T 23/2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák., § 74 ods. 1 Tr. zák. bolo obvinenému S. Š. uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Obvinenému T. R. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložený spoločný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Okresný súd Prešov zároveň podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil rozsudok Okresného súdu Prievidza z 8. septembra 2010, sp. zn. 2 T 224/2010, vo výroku o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o treste svoj podklad. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. uložil obvinenému T. R. aj ochranné protitoxikomanické liečenie a ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.
Obvinený N. I. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri neexistencii poľahčujúcich okolností a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 (šiestich) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia
Obvinenému W. J. bol za to podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistenciipoľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. bol na výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti citovanému rozsudku Okresného súdu Prešov z 12. januára 2012, sp. zn. 33 T 123/2010, podali v zákonom stanovenej lehote obvinení Š. I., A. N. a K. U., len čo do výroku o treste, obvinení F. O., S. Š., T. R., N. I. a W. J., čo do výroku o vine a treste, a prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov, čo do výroku o vine a treste u všetkých obvinených, odvolanie.
Po vylúčení trestnej veci obvineného K. U. z predmetného spoločného konania na samostatné konanie uznesením Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, Krajský súd v Prešove v odvolacom konaní, predmetom ktorého bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jemu predchádzajúceho konania v časti týkajúcej sa obvinených Š.R. I.J., A.Q. N.J., F.J. O.Š., S.R. Š.Q., T.Š.O. R.J., N.W. I.B. a W.C. J.B., na podklade ich odvolaní a odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov, rozsudkom z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov z 12. januára 2012, sp. zn. 33 T 123/2010, v celom rozsahu. Zároveň na základe § 322 ods. 3 Tr. por. uznal obvinených Š.R. I.J. a S.R. Š.Q. za vinných zo spáchania v bode I/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák..; obvineného F.J. O.Š. za vinného zo spáchania v bode I/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. d) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v spojení s § 127 ods. 1 Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.; obvineného A.Q. N.J. za vinného zo spáchania v bode I/ rozsudku zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.; obvinených N.W. I.B. a W.C. J.J. za vinných zo spáchania v bode I/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák.; a obvineného T.Š. R.J. za vinného zo spáchania v bode I/ a II/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., v bode I/ len podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
I/ v presne nezistenom čase, najneskôr však od prvej polovice 2009 do dňa 20. novembra 2009, predovšetkým v meste N. a J., ale aj na ďalších doposiaľ nestotožnených miestach, Š. I., S. Š., T. R., N. I., W. J., A. N., F. O. a iná osoba na základe predchádzajúcej dohody a podľa dohodnutej fakticky určenej deľby úloh a činností sa svojou mierou a rozsahom podieľali na výrobe alebo predaji, prípadne oboch týchto činnostiach, omamnej látky pervitín (metamfetamín), ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok, pričom k tomu si zabezpečili prekurzory, nástroje, prostriedky a pomôcky potrebné k jeho výrobe s tým, že takto konali najmä Š. I., iná osoba, S. Š., ale taktiež aj W. J., pričom poslední dvaja menovaní a Š.T. I. zabezpečili aj miesta, kde pervitín vyrábali či sušili s tým, že výrobu riadili hlavne tzv. „variči,“ a to N. I. a T. R., kde po výrobe pervitínu tento následne, Š. I., iná osoba, ale aj S. Š. a A. N., predávali tretím osobám na bližšie nestotožnených miestach v N. a v J. za cenu 10 eur za jednu dávku, tzv. „čiaru“ (1 dielik injekčnej striekačky), pričom časť predávaného pervitínu Š. I. zabezpečoval aj od F. O., ktorý taktiež zadovažoval a predával pervitín za cenu 10 eur za jednu dávku tretím osobám na bližšie nestotožnených miestach v N. a v J., pričom F. O. pervitín zabezpečoval aj osobám starším ako 15 rokov, ale mladším ako 18 rokov, s tým, že časť nimi vyrobeného a predávaného pervitínu bola zaistená políciou od inej osoby dňa 10.12.2009, od A. N. dňa 16.10.2009, 23.10.2009 a 25.06.2009, od Š. I. dňa 05.11.2009 a 20.11.2009 s tým, že z toho by bolo možné vyrobiť 259 až 519 obvykle jednorazových dávok v hodnote 2 590,- eur až 6 487,50 eur, II/ dňa 22.02.2010 v popoludňajších hodinách obvinený T. R. s už odsúdenými I. N. a K. K. po predchádzajúcej vzájomnej dohode v záhradkárskej oblasti H. v N. v záhradnej chatke, súp. č. XXXX, vyrobili drogu metamfetamín (pervitín), ktorý si medzi sebou rozdelili, následne o 19:45 hod. pri odchode z uvedenej chatky mal obvinený T. R. pri sebe 1 ks zatavenej plastovej striekačky s obsahom metamfetamínu o celkovej hmotnosti 1,375 g s priemerným obsahom bázy metamfetamínu 72,10 % hmotnostných, čo predstavovalo 25 až 50 obvykle jednorazových dávok, už odsúdený I. N. mal pri sebe 1 ks zatavenej plastovej striekačky s obsahom metamfetamínu o celkovej hmotnosti 0,584 g s priemerným obsahom bázy metamfetamínu 63,90 % hmotnostných, čo predstavovalo 9 až 19 obvykle jednorazových dávok, už odsúdený K. K. mal pri sebe 2 ks papierových skladačiek s obsahom v jednej skladačke 0,061 g metamfetamínu a v druhej skladačke 0,047 g metamfetamínu, čo predstavovalo spolu dve obvykle jednorazové dávky, pričom podľa zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov je metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok.
Obvinenému Š. I. za to krajský súd podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 (desiatich) rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený ochranný dohľad na 2 (dva) roky a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. mu bolo uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
Obvineného A. N. za to krajský súd odsúdil podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, na trest odňatia slobody vo výmere 5 (piatich) rokov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. uložil obvinenému ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Obvinenému zároveň, podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák., uložil aj trest prepadnutia veci, a to dvoch kusov žiaroviek a sklenenej banky zaistených pri domovej prehliadke.
Obvinený F. O. bol za to podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcej okolnosti a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenástich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol zároveň uložený ochranný dohľad na 2 (dva) roky.
Obvinenému S.R. Š.V. za to krajský súd podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 42 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcej okolnosti a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Tr. zák., uložil súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenástich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zároveň podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Poprad z 22. marca 2010, sp. zn. 5 T 23/2010, právoplatnom dňa 22.03.2010, ktorým mu bol za prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 (osemnástich) mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil obvinenému ochranný dohľad na 2 (dva) roky a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bol obvinenému uložený aj trest prepadnutia veci, a to piatich listov papiera s ručne písanými poznámkami, papierových lievikov, žiletky, plastovej karty od SIM karty, červenej platovej škrabky, jánskeho skla, dózy s nápisom Caro s obsahom: injekčná striekačka s bielym piestom, prázdna inzulínová striekačka, znečistená prázdna žiarovka, zaistených pri domovej prehliadke. Podľa § 60 ods. 1 písm. b) Tr. zák. bol obvinenémuuložený trest prepadnutia veci, a to zatavenej injekčnej striekačky s obsahom jódu o hmotnosti 1,5 gramov, plastovej fľaše s etiketou hydroxid sodný s obsahom 50 gramov hydroxidu sodného, 0,5 l plastovej fľaše s etiketou Kyselina chlorovodíková s obsahom 300 ml kyseliny chlorovodíkovej a 0,5 l fľaše s etiketou Fanta s obsahom 0,5 l kyseliny fosforečnej zaistených pri domovej prehliadke.
Obvineného T. R. za to krajský súd odsúdil podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcich a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., na spoločný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenástich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Krajský súd zároveň podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil výrok o vine, výrok o treste a výrok o ochrannom opatrení z rozsudku Okresného súdu Prievidza z 8. septembra 2010, sp. zn. 2 T 224/2010, právoplatnom dňa 08.09.2010, ktorým bol obvinený uznaný vinným zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. d) Tr. zák., za čo mu bol podľa § 172 ods. 1, § 36 písm. l), § 37 písm. m), § 39 ods. 4 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. aj ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou a podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. per analogiam zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. uložil krajský súd obvinenému ochranný dohľad na 2 (dva) roky. Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. boli obvinenému uložené aj ochranné protitoxikomanické liečenie a ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.
Obvinený N. I. bol za to podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcej okolnosti a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr. zák., odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenástich) rokov a 8 (ôsmich) mesiacov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený ochranný dohľad na 2 (dva ) roky.
Obvinenému W. J. za to krajský súd podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri nezistení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 (desiatich) rokov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák., § 78 ods. 1 Tr. zák. krajský súd aj jemu uložil ochranný dohľad na 2 (dva ) roky.
Pritom odvolania obvinených Š. I., A. N., S. Š., T. R., N. I. a W. J. Krajský súd v Prešove podľa § 319 Tr. por. zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podali prostredníctvom svojich obhajcov z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por. obvinení N. I., W. J., Š. I., F. O. a T. R. dovolanie.
Obvinený N. I. v dovolaní, podanom prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Stanislava Oravca, odvolávajúc sa na naplnenie dôvodov dovolania uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tr. por., odvolaciemu súdu vyčítal, že jeho odsúdenie založil len na nepriamych dôkazoch - výpovediach spoluobvinených Š. I., S. Š. a K. U. z prípravného konania, prípadne ďalších svedkov, bez toho, aby vzal do úvahy ich zmenené výpovede z hlavného pojednávania, či reflektoval znalcom deklarovanú závislosť menovaných spoluobvinených od pervitínu, a teda aj skutočnosť, že boli v prípravnom konaní vypočúvaní pod vplyvom abstinenčných príznakov a pod tlakom vyšetrovateľov. Zásadné porušenie práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) však videl predovšetkým v zmarení účelu kolúznej väzby, ku ktorému malo dôjsť v prípravnom konaní tým, že v rámci jej výkonu boli viacerí spoluobvinení v tej istej veci umiestnení v spoločných celách. Vzhľadom na uvedené vyslovil domnienku, že niektorí obvinení mohli prispôsobiť svoje výpovede a dohodnúť sa na spôsobe, akým budú vypovedať, následkom čoho podľa svojho názoru stratil možnosť efektívneho uplatnenia svojich práv ako obvineného vo vzťahu k ďalším spoluobvineným. Navyše, následkom uvedeného bolo jehoodsúdenie fakticky založené iba na priznaniach spoluobvinených Š. I., S. Š. a K. U. v prípravnom konaní pod nátlakom vyšetrovacích orgánov a pod vplyvnom drog. Okrem uvedeného súdu prvého i druhého stupňa vyčítal, že ignorovali aj skutočnosť, že proti nemu nebol v konaní produkovaný žiaden priamy dôkaz a že on sám počas celého konania popieral spáchanie skutku, ktorý je mu obžalobou kladený za vinu.
Na odôvodnenie dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený N. I. argumentoval odôvodnením krajským súdom zrušeného rozsudku prvostupňového súdu, poukazujúc na to, že tento, napriek rozsiahlemu dokazovaniu, odvolacím súdom doplnenému len prečítaním niekoľkých listinných dôkazov, neidentifikoval vo vzťahoch medzi spoluobvinenými žiadnu plánovitosť ani koordinovanosť. Obvinený v tejto súvislosti vyjadril výslovný súhlas s názorom prezentovaným okresným súdom, že spoluobvinení sa dopúšťali páchania trestnej činnosti ad hoc, a opätovne zdôrazňujúc ich drogovú závislosť, pripustil, že prichádzali do styku s drogami, avšak hlavne pre vlastnú potrebu, čo teda ešte neodôvodňuje záver, že boli schopní fungovať na úrovni organizovanej skupiny.
S poukazom na uvedené obvinený N. I. navrhol, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil, že jeho právo na obhajobu bolo zásadným spôsobom porušené, že rozhodnutie bolo založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a že rozhodnutie bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, a súčasne zrušil napadnuté rozhodnutie v celo rozsahu, pretože nebolo preukázané, že predmetný skutok spáchal.
Zotrvávajúc na uplatnených dovolacích dôvodoch, obvinený N. I. prostredníctvom obhajcu JUDr. Dušana Remetu argumentačne doplnil svoje dovolanie. V doplnení dovolania upriamil pozornosť na skutočnosť, že sa uňho ani pri prehliadke jeho bytu nenašli drogy ani žiadne látky, zariadenia alebo pomôcky na výrobu drog, že vo vzťahu k nemu neboli zaznamenané žiadne telefonické hovory, ktoré by čo i len naznačovali jeho záujem o pervitín alebo ho iným spôsobom spájali so spoluobvinenými, a že ho neusvedčil ani agent, ktorý bol v trestnom konaní nasadený. Svoje závery ilustroval poukazom na výpovede spoluobvinených a svedkov, z ktorých vyplýva, že títo ho buď vôbec nepoznajú (spoluobvinený W. J.) alebo ho poznajú len z videnia (spoluobvinený K. U.) či z počutia (svedkyňa N. N.), respektíve ktoré ho neusvedčujú z výroby drog (spoluobvinený S. Š., svedkyňa Q. C.). Podľa jeho názoru tak z vykonaného dokazovania vyplýva, že najmä obvinený Š. I. využil pri svojej usvedčujúcej výpovedi v prípravnom konaní svoje právo nevypovedať pravdu. Súdom potom vyčítal, že následné vyhlásenie spoluobvineného Š. I. na hlavnom pojednávaní, že netrvá na svojej výpovedi z prípravného konania, ako aj jeho zmenenú výpoveď nijako nezohľadnili, hoci okrem tejto zmenenej výpovede svedčili proti nemu iba nepriame dôkazy. Za závažnú okolnosť označil tiež to, že dôvodné podozrenie zo spáchania predmetného obzvlášť závažného zločinu vzniklo voči nemu až po tom, čo boli ostatní spoluobvinení vzatí do väzby a počas jej trvania umiestnení v spoločnej cele, čím bol úplne zmarený účel kolúznej väzby a zároveň vytvorený široký priestor pre prispôsobenie, zosúladenie a pre orgány činné v trestnom konaní vyhovujúcu úpravu ich výpovedí. Obvinenie mu bolo vznesené a do väzby bol vzatý až v apríli 2010, čo vo vzťahu k nemu (keďže nebol zadržaný spolu s ostatnými údajnými páchateľmi) podstatne narušuje záver o organizovanej skupine a spolčení sa za účelom páchania drogovej trestnej činnosti. Na odôvodnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. obvinený opätovne namietal aplikáciu ustanovenia § 138 písm. i) Tr. zák., trvajúc na tom, že sám o existencii žiadnej skupiny nevedel, jej členov nepoznal a za člena žiadnej skupiny sa nepovažoval, pričom znova odkázal na závery prvostupňového súdu, ktorý konštatoval, že obvinení sa spáchania trestnej činnosti dopustili jednorázovo.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, obvinený N. I. navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 Tr. por. v spojení s § 388 Tr. por. rozsudkom vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech, zrušil dovolaním napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a súdu prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
S argumentáciou obvineného N. I. prezentovanou v jeho dovolaní vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. a sčasti aj podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. sa v zmyslesvojho dovolania, podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Andreja Patakyho, v plnom rozsahu stotožnil a k jej dôvodom pripojil obvinený W. J., ktorý zhrnul, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané a zistené, že medzi obvinenými neexistovala koordinovanosť, plánovitosť a organizovaná deľba úloh a že obvinení sa dopúšťali konania príležitostne, ad hoc, pričom zároveň poukázal na skutočnosť, že v odvolacom konaní neboli vykonané také nové dôkazy, ktoré by použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty odôvodňovali. S odkazom na dovolanie obvineného N. I. sa obvinený W. J. zmienil aj o umiestnení niektorých obvinených v kolúznej väzbe do spoločnej cely, čo mohlo významnou mierou ovplyvniť obsah ich výpovedí, a tak viesť k závažnému porušeniu jeho práva na obhajobu, ako aj práva na spravodlivý proces.
Na odôvodnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. obvinený W. J. zároveň formuloval výhrady voči vykonávaniu a vyhodnoteniu dokazovania, poukazujúc na to, že vykonanými dôkazmi nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by to bol práve on, kto ako člen organizovanej skupiny vyrábal omamné alebo psychotropné látky, jedy alebo prekurzory, tieto držal alebo s nimi obchodoval. Prvotné výpovede spoluobvinených a svedkov, o ktoré krajský súd oprel svoje rozhodnutie, označil v dôsledku ich možného ovplyvnenia užívaním omamných látok, ktoré bolo u týchto osôb v konaní preukázané, za procesne nepoužiteľné. Rovnako ako v podanom odvolaní, naďalej popierajúc spáchanie uvedeného trestného činu, zopakoval, že nevie, ako sa omamné alebo psychotropné látky vyrábajú, nikdy sa na ich výrobe nezúčastnil a takéto látky uňho ani neboli zaistené.
Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 Tr. por., po zistení vytýkaných a napádaných dôvodov dovolania, vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a zákonne rozhodol.
Zásadné porušenie práva na obhajobu, a teda naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., videl aj obvinený Š. I. v zmarení účelu kolúznej väzby, následkom ktorého došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu a na spravodlivý proces. Uviedol, že sám sa v rámci výkonu väzby ocitol v rovnakej cele so spoluobvineným v tej istej veci, pričom iných spoluobvinených stretával na vychádzkach i v sprche. Obvinení si medzi sebou dokonca vymieňali zápisnice.
Obvinený ďalej, uvádzajúc obsiahle teoretické úvahy, namietal, že základom obžaloby bola tá jeho výpoveď z prípravného konania, ktorú učinil bez advokáta, a to napriek tomu, že vzhľadom na právnu kvalifikáciu, išlo o prípad povinnej obhajoby, a zároveň doplnil, že pred predmetným výsluchom nebol ani riadne poučený o práve zvoliť si obhajcu a bez jeho prítomnosti nevypovedať.
Vo vzťahu k svojej prvotnej výpovedi obvinený Š. I. zároveň namietal, že táto, napriek tomu, že fakticky na jej základe bola odhalená predmetná trestná činnosť, nebola pri výmere trestu dostatočne zohľadnená ako poľahčujúca okolnosť.
V ďalšej časti svojho dovolania, podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Marcela Mašana, obvinený Š. I. odvolaciemu súdu vyčítal, že vo veci rozhodol nad rámec odvolania, keďže odvolanie nesmerovalo voči otázke právnej kvalifikácie podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák., ale prokurátor namietal odvolaním iné právne a skutkové okolnosti. Ak teda krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a sám rozhodol o právnej kvalifikácii a uložení trestov, urobil tak nezákonne, keďže sa dôsledne neriadil odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní okresného prokurátora.
Rovnako ako ostatní spoluobvinení v predmetnej trestnej veci, aj obvinený Š. I. uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. z titulu posúdenia spáchaného skutku ako kvalifikovanej skutkovej podstaty a na odôvodnenie jeho danosti uviedol argumenty totožné s tými, ktorými dôvodil už obvinený N. I. aj obvinený W. J., a teda že spoluobvinení pre svoju vlastnú závislosť skutočne prichádzali do kontaktu s drogami, avšak poznali sa len na úrovni konzumentov drog a neboli schopní fungovať na úrovni organizovanej zložky, a že krajský súd bez vykonania relevantných dôkazov v rozpore so závermisúdu prvého stupňa konštatoval existenciu organizovanej skupiny.
Poukazujúc na uvedené, obvinený Š. I. navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, a vec vrátil súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Vzápätí podaným doplnením dovolania obvinený Š. I. doplnil svoju argumentáciu vo vzťahu k tvrdeniu o nepreukázaní naplnenia znaku organizovanej skupiny a absencii dôkazov jej existencie odkazom na nález Ústavného súdu Českej republiky zo 6. júna 2006, sp. zn. IV. ÚS 335/2005, opätovne konštatujúc, že v danej trestnej veci absentujú akékoľvek materiálne dôkazy pre záver o spáchaní trestného činu závažnejším spôsobom konania, t.j. organizovanou skupinou.
Obvinený F. O. prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Jozefa Karabaša na odôvodnenie podaným dovolaním uplatnených dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por. uviedol, že súd nevypočul ním navrhnutých svedkov a navyše pri svojom rozhodovaní nevychádzal len z dôkazov vykonaných pred súdom tak, ako mu to ukladá zákon. Podľa jeho názoru totiž z dôkazov vykonaných pred súdom nebola jeho vina jednoznačne a bez všetkých pochybností preukázaná. Rovnako ako v podanom odvolaní trval na tom, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu zásady bezprostrednosti konania ako významnej zásady dokazovania vyjadrenej v § 2 ods. 19 Tr. por., nakoľko práve v konaní pred súdom je nevyhnutné realizovať a vykonávať všetky dôkazy nahromadené počas prípravného konania, čo je pri výpovediach svedkov predovšetkým ich výsluchom. Prezentoval názor, že odvolací súd nevykonal žiadne dôkazy, ktoré by ho zo skutku, kladeného mu za vinu, usvedčovali a odôvodňovali použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty. Vo vzťahu k vykonaným dôkazom označil tvrdenie odvolacieho súdu o zákonnosti vykonaného dokazovania výsluchom obvinených a svedkov, u ktorých bolo možné, že vypovedali pod vplyvom omamných látok, odôvodnené tým, že nik z prítomných obhajcov túto skutočnosť nenamietal, za neprípustné. Doplniac, že k zmenšenej príčetnosti alebo schopnosti ovládať svoje konanie v čase vyšetrovania u obvinených sa nevedel vyjadriť ani znalec z odboru psychológie, odvolaciemu súdu vyčítal, že pochybnosti o uvedených výpovediach vyložil vo svojom rozhodnutí v neprospech obvinených a rozhodoval tak v priamom rozpore so zásadou in dubio pro reo.
Obvinený F. O. videl, rovnako ako ostatní spoluobvinení, zásadné porušenie práva na obhajobu aj v zmarení účelu kolúznej väzby, ku ktorému došlo chybou ústavu na výkon väzby, keď niektorých spoluobvinených v predmetnej trestnej veci umiestnil na spoločné cely a ďalším umožnil stretávať sa na vychádzkach, prípadne v sprche, dôsledkom čoho stratil možnosť uplatnenia svojich práv vo vzťahu k ostatným spoluobvineným, umiestneným v spoločných celách.
V ďalšej časti dovolania obvinený F. O., prezentujúc názor, že v prípade drogovej trestnej činnosti nestačí iba tvrdenie osôb a preverenie si informácií, že tá alebo iná osoba drogy prechováva, predáva alebo iným spôsobom obstaráva, ale je nutné vysporiadať sa s otázkou, či sa vôbec jedná o látku, ktorá je zapísaná v zozname omamných alebo psychotropných látok podľa zákona č. 139/1998 Z z., t.j. či sa jedná o drogu alebo nie, poukázal na to, že v predmetnej trestnej veci objasnenie tejto závažnej skutočnosti chýba. Zdôraznil, že žiadne drogy uňho neboli nájdené a prechovávanie, predávanie či užívanie drog nebolo vo vzťahu k nemu znalecky dokázané. Podľa jeho názoru vzhľadom na nevykonané dôkazy nie je možné zistiť, či sa jednalo o omamnú látku, a ak áno, ako táto látka bola schopná ovplyvniť psychiku užívateľa, a tiež o aké množstvo sa jednalo, z čoho vyvodil, že vo vzťahu k nemu nebolo jednoznačne preukázané, že skutok, za ktorý bol odsúdený, sa skutočne stal.
Na základe uvedených skutočností obvinený F. O. navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 Tr. por. po zistení vytýkaných a napadnutých dôvodov dovolania vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a zákonne rozhodol.
Nesprávne vyhodnotenie zmeny výpovedí spoluobvinených, najmä pôvodne spoluobvineného K. U. a obvinených Š. I. a W. J., krajským súdom, keď tento odmietol uveriť ich výpovediam z hlavnéhopojednávania, dôvodiac tým, že ich zmenu nedokázali logicky uveriteľným spôsobom zdôvodniť, a preto za pravdivé považoval tie ich výpovede, ktoré predniesli v prípravnom konaní, namietal dovolaním podaným prostredníctvom obhajcu JUDr. Róberta Grella aj obvinený T. R.. Argumentoval tým, že pôvodne spoluobvinený K. U., ktorý ho svojou pôvodnou výpoveďou z prípravného konania ako jediný usvedčoval, túto pred súdom zmenil a priznal, že sa s ním na žiadnej trestnej činnosti nepodieľal. Jeho účasť na žalovanom skutku vylúčil aj ďalší obvinený - A. N. a ani spoluobvinený W. J. ho zo žiadnej trestnej činnosti neusvedčil. Zdôraznil, že ostatní spoluobvinení a rovnako 24 svedkov potvrdilo, že ho nepoznajú.
Ďalšia výhrada obvineného T. R.Á., majúca aj podľa jeho názoru za následok porušenie jeho práva na obhajobu, a teda naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., smerovala voči zmareniu účelu kolúznej väzby, ku ktorému došlo umiestnením niektorých spoluobvinených v tej istej trestnej veci do spoločných ciel. Rovnako ako ostatní spoluobvinení vo svojich dovolaniach aj obvinený T. R. z uvedeného pochybenia ústavu na výkon väzby vyvodil stratu možnosti uplatňovať svoje práva vo vzťahu k ostatným spoluobvineným.
Za porušenie svojho práva na obhajobu považoval aj čítanie výpovede pôvodne spoluobvineného K. U. z roku 2009 pred súdom, v ktorej ho mal usvedčovať zo žalovanej trestnej činnosti, nakoľko proti tejto sa nemohol brániť, keďže v čase predmetnej výpovede ešte nebol ani obvinený, a na hlavnom pojednávaní potom obvinený K. U. svoju dotknutú výpoveď z prípravného konania zmenil, čo vysvetlil tým, že bol pod tlakom vyšetrovateľa.
V ďalšej časti dovolania sa zmienil o výsledkoch znaleckého skúmania obvinených znalcami z odboru psychiatrie, pričom zdôraznil, že k prítomnosti zmenšenej príčetnosti obvinených v čase ich výsluchov v ústave na výkon väzby sa vypočúvaný znalec nevedel vyjadriť. V tejto súvislosti poukázal na to, že viacerí obvinení v prípravnom konaní vypovedali pod vplyvom drog, respektíve abstinenčných príznakov a v strese, preto boli ochotní povedať vyšetrovateľovi hocičo, aj klamstvo, aby sa dostali z väzby na slobodu.
Za nesprávne právne posúdenie zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.) aj obvinený T. R. označil zmenu právnej kvalifikácie žalovaného skutku krajským súdom na ako spáchaný závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. i) Tr. zák. Odkazujúc na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, argumentoval tým, že medzi obvinenými nebola žiadna plánovitosť a koordinovanosť.
Vzhľadom na uvedené obvinený T. R.Á. navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 386 Tr. por. po zistení vytýkaných a napadnutých dôvodov dovolania vyslovil rozsudkom porušenie zákona v príslušných ustanoveniach, zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, v celom rozsahu a prikázal odvolaciemu súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného N. I., vrátane jeho doplnenia, dovolanie obvineného W. J., dovolanie obvineného Š. I., vrátane jeho doplnenia, ako aj dovolania obvinených F. O. a T. R. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaniach priamo dotknuté.
Prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného N. I. prezentoval svoje presvedčenie o správnosti a zákonnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj postupu, predchádzajúceho jeho vydaniu. Mal za to, že v priebehu trestného konania, osobitne počas dokazovania, nedošlo v žiadnom smere k porušeniu práv obvineného N. I. na obhajobu. Vyslovil názor, že v priebehu celého trestného konania nebol vykonaný, respektíve zabezpečený ani jeden dôkaz v rozpore s príslušnými ustanoveniami vzťahujúcich sa procesných predpisov. Prokurátor sa rovnako stotožnil aj s právnym posúdením konania obvineného N. I. tak, ako bolo ustálené odvolacím súdom v napadnutom rozsudku. Zároveň poukázal na skutočnosť, že argumenty a námietky obvineného spracované jeho obhajcom v dotknutom dovolaní korešpondujú s jeho obranou a obhajobou, ktorúprezentoval v priebehu celého trestného konania a s ktorou sa krajský súd vyčerpávajúcim spôsobom, dôvodiac vykonanými dôkazmi, vysporiadal vo svojom rozhodnutí.
Na základe uvedeného navrhol, aby dovolací súd predmetné dovolanie obvineného N. I. ako nedôvodné zamietol.
K dovolaniu obvineného N. I. sa prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov vyjadril opätovne, reagujúc zároveň na dovolania obvinených W. J. a Š. I., vo vzťahu ku ktorým rovnako konštatoval, že sú len opätovnou prezentáciou už vznesených námietok, teda obranou totožnou s ich obhajobou z prípravného konania, respektíve z konania pred prvostupňovým súdom a súdom odvolacím, a preto sa v tejto súvislosti odvolal na svoje protiargumenty, vyslovené ako v obžalobe, tak v priebehu hlavných pojednávaní, vo svojej záverečnej reči a napokon aj v dôvodoch podaného odvolania.
Majúc za to, že rozhodnutie Krajského súdu v Prešove je v celom rozsahu správne a zákonné a rovnako tak konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, navrhol, aby dovolací súd predmetným dovolaniam obvinených N. I., W. J. a Š. I.Í. nevyhovel.
Z rovnakých záverov o správnosti a zákonnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 22. júna 2012, sp. zn. 4 To 17/2012, ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, vychádzal prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov aj vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného F. O.. Konštatoval, že tak okresný, ako aj odvolací súd rozhodovali na základe náležite objasneného skutkového stavu, čo preukázali aj vykonané, respektíve zabezpečené dôkazy, a to v takom rozsahu, že nebolo a nie je potrebné, aby bolo dokazovanie doplnené. Vo vzťahu k svedkom navrhovaným obvineným F. O. vyslovil názor, že títo nemali v nijakom smere ovplyvniť dovtedy vykonané dokazovanie, najmä v prospech samotného obvineného, čo podľa neho vyplývalo z objasnenia dôvodov, z ktorých ich vypočutie odsúdený navrhol. Doplnil, že podľa jeho názoru neboli v žiadnom smere porušené zásady trestného konania, najmä zásada bezprostrednosti a ústnosti konania pred súdom, ako na to obvinený poukazoval vo svojom dovolaní. Výhrade obvineného F. O. k zohľadneniu výpovedí spoluobvinených z prípravného konania kontroval poukazom na to, že tieto neboli vykonanými dôkazmi relevantne spochybnené, a to ani výsluchom príslušného znalca, a preto považoval za správne, keď na nich okresný i odvolací súd bez zmeny oproti prípravnému konaniu prihliadli. Prokurátor Krajskej prokuratúry zároveň pripustil, že došlo k porušeniu výkonu kolúznej väzby u časti spoluobvinených, avšak stotožňujúc sa s argumentáciou odvolacieho súdu, uvedené vyhodnotil v neprospech postupu orgánov činných v trestnom konaní bez negatívneho vplyvu na reálny výkon práv obhajoby aj obvineného F. O..
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby bolo dovolanie obvineného F. O. odmietnuté. Napokon aj vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného T. R. prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov vyslovil názor, že nie je daný ani jeden z dovolacích dôvodov, na ktoré obvinený poukázal. Poukazujúc na znenie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i), vetu za bodkočiarkou Tr. por., predovšetkým pripomenul, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je určené na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Tá časť dovolania, v ktorej obvinený spochybňuje skutkové závery premietnuté do popisu skutkovej vety vo výroku o vine, preto nenapĺňa žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov.
V tejto súvislosti označil za relevantnú (ale nie dôvodnú) námietku obvineného spochybňujúcu spáchanie činu závažnejším spôsobom konania podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. vo forme organizovanej skupiny. Vo vzťahu k nej odkázal na napadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom tento vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol skutkové zistenia a právne úvahy, ktoré ho viedli k záveru, že v danej veci došlo k spolčeniu šiestich osôb na účely spáchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi, pričom medzi nimi existovalo rozdelenie určených úloh. Obvinený T. R. pervitín vyrábal. Podľa záverov krajského súdu skupina obvinených fungovala po určitú dobu, v rámci ktorej jednotliví jej členovia vykonávali na nich pripadajúce úlohy opakovane, čo už nasvedčuje ich vzájomnému zosúladeniu, teda koordinovanosti a plánovitosti. Odsúdení sa vzájomne poznali, vedeli otom, kto akú úlohu v rámci fungovania plní, pričom zmyslom existencie tejto skupiny bolo vyrobiť pervitín, časť z neho skonzumovať a časť z neho predať. Podľa názoru prokurátora uvedené skutkové zistenia, poňaté krajským súdom do skutkovej vety výroku o vine, dostatočným spôsobom vyjadrujú všetky zákonné znaky páchania činu organizovanou skupinou - spolčenie najmenej troch osôb, ktoré sa vyznačuje určitou deľbou úloh medzi nimi, v dôsledku čoho sa toto konanie vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou.
V ďalšej časti vyjadrenia prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov opätovne potvrdil, že chybou ústavu na výkon väzby naozaj došlo k porušeniu kolúznej väzby, avšak ani v tomto prípade sa s názorom obvineného, že by následkom toho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu, naopak, upriamiac pozornosť na to, že tým došlo k sťaženiu postupu orgánov činných v trestnom konaní, nestotožnil. Zároveň dodal, že s uvedenou okolnosťou sa konajúce súdy náležitým spôsobom vysporiadali pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Rovnako aj vo vzťahu k námietke obvineného T. R., týkajúcej sa prvotných usvedčujúcich výpovedí spoluobvinených z prípravného konania, ktorí mali vypovedať pod vplyvom drog a v strese, prokurátor v celom rozsahu odkázal na odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku, v ktorom sa s touto krajský súd už náležitým spôsobom vysporiadal, zdôrazniac, že predmetné výsluchy obvinených boli vykonané v súlade so zákonom a mohli byť v celom rozsahu použité ako podklad pre súdne rozhodnutie. Záverom upozornil, že vina obvineného T. R. nebola založená len na výpovediach obvineného K. U., ale aj na ich vzájomnej konfrontácii a konfrontáciách ostatných spoluobvinených. Navyše, argumentujúc uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 2/2010 (R 14/2011), označil prvotnú výpoveď obvineného K. U. za dôkaz majúci povahu neodkladného úkonu získaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku. Z uvedeného zároveň vyplynula možnosť podľa § 263 ods. 3 Tr. por. prečítať zápisnicu o výsluchu obvineného K. U. v rámci jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, na ktorom aj obvinený T. R. mohol voči skutočnostiam z nej vyplývajúcim argumentovať, konfrontovať ich a brániť sa.
S poukazom na uvedené skutočnosti, zastávajúc názor, že nie sú dané dôvody dovolania, prokurátor dovolaciemu súdu navrhol, aby podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného T. R. odmietol.
Niekoľkými písomnými podaniami sa k svojmu dovolaniu podanému prostredníctvom obhajcu JUDr. Stanislava Oravca vyjadril aj samotný obvinený N. I., ktorý, interpretujúc výpovede ostatných spoluobvinených a svedkov, ako aj ďalšie vykonané dôkazy, a poukazujúc na absenciu akýchkoľvek iných materiálnych dôkazov (drog, prekurzorov, odposluchov, DVD záznamov), dospel k záveru, že jeho odsúdenie bolo založené len na výpovediach spoluobvinených z prípravného konania, vo vzťahu ku ktorým opätovne zdôraznil, že išlo o osoby drogovo závislé, ktoré sa počas vyšetrovania ocitli v spoločných celách a ktoré dokonca na hlavnom pojednávaní svoje pôvodné usvedčujúce výpovede voči jeho osobe zmenili. Na odôvodnenie zásadného porušenie jeho práva na obhajobu obvinený N. I. argumentoval aj tým, že ani na jednom z hlavných pojednávaní nečelil žiadnemu obvineniu, preto sa ani nemal s kým konfrontovať, či komu klásť otázky.
K dovolaniu obvineného N. I. sa cestou svojho obhajcu JUDr. Andreja Patakyho vyjadril v úvode svojho dovolania obvinený W. J., v zmysle ktorého sa k nemu v celom rozsahu pripojil.
Následne podaným vyjadrením obvinený W. J. rozvinul svoje stanovisko k doplneniu dovolania obvineného N. I. i k doplneniu dovolania Š. I.. S poukazom na to, že v prejednávanej trestnej veci došlo k zmareniu účelu kolúznej väzby, sa k predmetným dovolaniam menovaných spoluobvinených, respektíve ich doplneniam, pripojil a s týmito stotožnil. Zároveň zopakoval argumentáciu napádajúcu dokazovanie vykonané v priebehu trestného konania a založenú na tvrdeniach, že viaceré dôkazy boli len nepriame, že výpovede obvinených v prípravnom konaní boli ovplyvnené užitím návykových látok a s tým spojeným strachom z trestného stíhania, pričom na ich zmenu v konaní pred súdom súd neprihliadol, a že v konaní pred súdom neboli odstránené ani výrazné rozpory vo výpovediachsamotných obvinených ohľadom páchanej trestnej činnosti, uzavierajúc, že všetko uvedené bolo v rozpore so zásadou in dubio pro reo vyhodnotené v neprospech obvinených. Obvinený W. J. v predmetnom vyjadrení podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Andreja Patakyho, zopakoval aj svoje výhrady voči právnej kvalifikácii skutku a odvolací súd v tejto súvislosti obvinil z jednostranného prekvalifikovania spáchaného skutku na skutok spáchaný organizovanou skupinou, čím z jeho strany došlo aj k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius.
Pôvodne spoluobvinený K. U. sa v zmysle svojho písomného podania, ako aj vyjadrenia podaného prostredníctvom obhajcu JUDr. Mareka Polakoviča pripojil k dovolaniu obvineného T. R. a súhlasil so skutočnosťami v ňom uvedenými. Zároveň opätovne vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením skutku ako kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák., teda že skutok bol spáchaný závažnejším spôsobom konania, t.j. organizovanou skupinou, nakoľko takáto právna kvalifikácia podľa jeho názoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže jednotlivé znaky organizovanej skupiny neboli preukázané, respektíve z pojmových znakov organizovanej skupiny bolo splnené iba jedno kritérium, a to že išlo o najmenej troch ľudí.
Ostatní spoluobvinení sa k predmetným dovolaniam menovaných obvinených, respektíve k ich doplneniam (ani prostredníctvom svojich obhajcov) nevyjadrili.
Rovnako, poškodené K. F., K. Š., ani E. C. sa k podaným dovolaniam obvinených, ani ich doplneniam v určenej lehote nevyjadrili.
Vyjadrenia prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov, ako aj vyjadrenia jednotlivých obvinených, respektíve ich obhajcov k dovolaniam ostatných spoluobvinených boli súdom prvého stupňa doručené príslušným obvineným a ich obhajcom.
Spomedzi obvinených využili priestor na vyjadrenie sa k doručeným vyjadreniam prokurátora k podaným dovolaniam obvinení N. I., W. J. a T. R., ktorí prostredníctvom svojich obhajcov, ale aj osobnými podaniami, s dotknutými vyjadreniami prokurátora nesúhlasili a opätovne prezentovali svoje výhrady a námietky voči napadnutému rozsudku krajského súdu, pridŕžajúc sa svojich skorších argumentácií použitých už v podaných dovolaniach, respektíve ich doplneniach.
Následne súd prvého stupňa po opakovanom odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec dovolaciemu súdu.
Najvyšší súd zistil, že dovolania proti napadnutému rozsudku sú prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), h) Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), boli podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolania súčasne spĺňajú podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) ani písm. f) Tr. por.
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolania obvinených N. I., W. J., Š. I., F. O., ani T. R. nie sú dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak zustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné:
Zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.) sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumienedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Tr. zák.), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať.
Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti:
K dovolaciemu dôvodu uplatnenému obvinenými podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. treba predovšetkým uviesť, že trestné konanie prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku, v ktorých najvyšší súd nezisťuje porušenie. Obvinení mali v trestnom konaní zachované všetky obhajovacie práva v plnom rozsahu.
Všetci piati dovolatelia zhodne ako dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. uplatnili dovolaciu námietku, že následkom umiestnenia niektorých spoluobvinených v spoločných celách, respektíve umožnenia ich stretnutí na vychádzkach alebo v sprche, došlo k zmareniu účelu kolúznej väzby. Vo vzťahu k tejto vznesenej dovolacej námietke je v prvom rade potrebné pripustiť, že v zmysle správy Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Košice tvrdené skutočne zodpovedá stavu veci. Vychádzajúc zo správy uvedeného ústavu na výkon väzby, možno konštatovať, že v dôsledku chyby z jeho strany sa na dobu niekoľkých dní naozaj v jednej cele ocitli pôvodne spoluobvinený K. U. s obvineným S. Š. a obvinení Š. I. a F. O., čo zrejme našlo svoje odzrkadlenie aj v následnej zmene ich prvotných výpovedí v predmetnej trestnej veci, ktorá sa práve v kontexte týchto okolností javí byť účelová a tendenčná. Nemožno preto súhlasiť so závermi, obzvlášť chybou ústavu priamo dotknutých obvinených (dovolateľov Š.T. I. a F. O.), že následkom zmarenia účelu kolúznej väzby v prejednávanej veci došlo v dôsledku straty ich možnosti efektívne uplatňovať svoje práva vo vzťahu k ostatným spoluobvineným k porušeniu ich práva na obhajobu. Z obsahu spisového materiálu je totiž zistiteľné, že minimálne obvinení Š. I. a F. O. profitovali z chyby, ktorej sa ústav na výkon väzby dopustil, keď možnosť vzájomného kontaktovania sa s niektorými z ostatných spoluobvinených využili s cieľom argumentačného posilnenia svojej obhajoby, jej prispôsobenia výpovediam ostatných spoluobvinených a zjednotenia ich interpretácií skutkových okolností vyšetrovaného prípadu.
Navyše, je potrebné pripomenúť, že väzba je procesným opatrením, ktorého účelom primárne nie je zabezpečenie efektívneho a plného uplatnenia práv obhajoby, ale dočasné zaistenie osoby obvinenej z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody, hoci, samozrejme, pri plnom rešpektovaní práv obhajoby. V prípade kolúznej väzby (§ 71 ods. 1 písm. b) Tr. por.) je jej zmyslom zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval uskutočnenie dôkazov, t.j. predchádzať zmareniu vyšetrovania.
Vychádzajúc z týchto úvah, najvyšší súd nemal pochybnosti o tom, že chyba ústavu na výkon väzby bola minimálne v prospech dotknutých obvinených, ktorí tak získali príležitosť a priestor dohodnúť sa na spôsobe svojej obhajoby a jej zjednotení, následkom čoho došlo v skutočnosti nie k zmareniu možnosti efektívneho uplatnenia ich práv, ale k podstatnému sťaženiu postupu orgánov činných v trestnom konaní pri objasňovaní a vyšetrovaní spáchanej trestnej činnosti.
Na druhej strane možno v určitom zmysle slova pripustiť, že nútení čeliť zjednotenej obhajobnej stratégii chybou ústavu dotknutých spoluobvinených a „zbavení“ možnosti sa obdobným spôsobom podieľať na utváraní jednotnej interpretácie skutkových okolností, a tým aj možnosti prispôsobiť tejto svojuobhajobnú stratégiu, ostatní dovolatelia, t.j. obvinení N. I., W. J. a T. R., fakticky mohli mať o to náročnejšiu pozíciu v rámci svojej obhajoby. Tu je však potrebné opätovne pripomenúť, že inštitút kolúznej väzby predstavuje zákonný rámec pre obmedzenie práv obvineného na osobnú slobodu, a preto zmarenie jeho účelu nesprávnym postupom ústavu na výkon väzby môže sťažiť postup orgánov činných v trestnom konaní, prípadne súdu, nemôže však spôsobiť porušenie práv obvinených. Navyše povinnosť garantovať a dbať na dodržiavanie práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces zaväzuje orgány činné v trestnom konaní a súdy, preto by tieto mohli byť porušené len a jedine ich nesprávnym postupom, nie však postupom ústavu na výkon väzby.
Zároveň je k tejto dovolacej námietke obvinených, uplatnenej na základe dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., potrebné dodať, že Trestný poriadok v citovanom ustanovení predpokladá pre uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Túto dovolaciu námietku obvinených by preto bolo možné uznať ako opodstatnenú len vtedy, ak by práve výpovede dotknutých spoluobvinených, uskutočnené v čase po tom, ako sa ocitli v spoločných celách, boli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu súdom. Súd prvého stupňa, ako aj krajský súd však pri ustálení skutku vychádzali predovšetkým z výpovedí obvinených uskutočnených v prípravnom konaní s odôvodnením, že zmeneným výpovediam obvinených neuverili, keďže obvinení ich zmenu nedokázali logicky uveriteľným spôsobom zdôvodniť, pričom rozhodnutie o vine obvinených založili aj na celom rade ďalších vykonaných dôkazov, vrátane svedeckých výpovedí, konfrontácií, znaleckých posudkov či listinných dôkazov.
Dovolací súd k tomu ďalej poznamenáva, že už samotný súd prvého stupňa konajúci v predmetnej trestnej veci sa s uvedenými okolnosťami správnym a logickým spôsobom vysporiadal, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia pri hodnotení dôkazov a ustálení skutkového stavu neopomenul vyhodnotiť vykonané dôkazy aj s osobitným zreteľom práve na dovolateľmi namietanú skutočnosť, spočívajúcu v zmarení účelu kolúznej väzby. Následne krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal k odvolacím námietkam, v ktorých obvinení taktiež poukazovali na zmarenie účelu kolúznej väzby, stanovisko, v ktorom podrobným spôsobom prezentoval, akými úvahami a myšlienkovými postupmi sa spravoval pri vysporiadavaní sa s obvinenými namietanými okolnosťami výkonu kolúznej väzby.
V priamej súvislosti s uvedeným sa potom ako irelevantná javí aj ďalšia námietka obvinených N. I. a W. J., smerujúca k naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. a vyčítajúca odvolaciemu súdu nedostatok odôvodnenia jeho rozhodnutia. Okrem toho, že námietka spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu obsahovo bez ďalšieho nenapĺňa dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., lebo pod tento primárne spadá porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, táto v danom prípade ani nebola uplatnená dôvodne.
Možno konštatovať, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné toto právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nevedie k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti. Toto právo tiež nespočíva ani v tom, že na každý argument obvineného je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Napokon o porušenie tohto práva nejde ani v prípade, ak odvolací súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia poukáže na dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa.
Dovolací súd preto na margo týchto výhrad menovaných obvinených len pre úplnosť uvádza, že časti odôvodnenia, v ktorej krajský súd konštatoval, z ktorých výpovedí obvinených vo svojom rozhodnutí vychádzal, a naopak, ktorým neuveril, objektívne nie je možné vytknúť žiaden nedostatok, ako sa toho svojím dovolaním domáhal obvinený N. I.. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia, konštatujúc všetky zmeny vo výpovediach ako obvinených, tak aj svedkov, náležite, jasne, zrozumiteľnea presvedčivo, berúc do úvahy vzájomné súvislosti a kontext okolností, za ktorých obvinení jednak urobili svoje pôvodné výpovede a jednak za ktorých následne došlo k zmenám v ich výpovediach, vysvetlil, z akých dôvodov vzal tie ktoré výpovede za pravdivé, respektíve, prečo si tie ktoré výpovede neosvojil. Zmeny výpovedí jednotlivých obvinených, ako aj svedkov načrtol s ohľadom na okolnosti, za akých k nim došlo, a poukazujúc práve na tieto, podrobil obvinenými a svedkami ponúkané zdôvodnenia zmien ich výpovedí kritickej úvahe, keď, aj podľa názoru najvyššieho súdu, tieto logicky vyhodnotiac, dospel k jedinému akceptovateľnému záveru o pravdivosti prvotných výpovedí obvinených, urobených počas prípravného konania, z ktorých napokon vo svojom rozhodnutí aj vychádzal. Správnosti uvedeného záveru odvolacieho súdu nasvedčuje skutočnosť, že, ako to konštatoval aj samotný krajský súd, jednotliví obvinení vypovedali počas prípravného konania opakovane zhodne, a to aj za prítomnosti viacerých obhajcov, pričom k zmenám vo svojich výpovediach začali pristupovať až po tom, ako sa niektorí z nich ocitli chybou ústavu na výkon väzby v spoločných celách.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. opreli obvinení N. I. a Š. I. zhodne aj o tvrdené porušenie zásady zákazu reformatio in peius (podľa § 322 ods. 3 a 4 Tr. por.), ku ktorému malo dôjsť postupom odvolacieho súdu, ktorý nad rámec prokurátorom uplatnených odvolacích dôvodov prejednávaný skutok prekvalifikoval v neprospech obvinených na skutok spáchaný závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. i) Tr. zák. Kým obvinený Š. I. v tejto súvislosti len konštatoval, že odvolací súd sa dôsledne neriadil odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní okresného prokurátora bez bližšej konkretizácie podstaty dôvodov, ktoré mal prokurátor podaným odvolaním uplatniť, obvinený N. I. založil túto svoju dovolaciu námietku na poukaze na to, že prokurátor sa odvolal len vo vzťahu ku kvalifikácii na základe priťažujúcej okolnosti podľa § 138 písm. b) Tr. zák. (po dlhší čas), a nie podľa § 138 písm. i) Tr. zák. (organizovaná skupina), zároveň smerujúc svoje výhrady aj voči tomu, že odvolací súd prekvalifikoval skutok v neprospech obvinených bez potrebného doplnenia dokazovania.
K tejto dovolacej námietke menovaných obvinených je primárne potrebné uviesť, že sa nezakladá na pravde. Z obsahu predloženého spisového materiálu je totiž evidentné, že predmetné odvolanie prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov, podané proti rozsudku okresného súdu, takmer výlučne v celom rozsahu smeruje práve proti neposúdeniu konania obvinených ako spáchaného závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. i) Tr. zák. v spojení s § 129 ods. 2 Tr. zák., teda ako členmi organizovanej skupiny. Pritom o obvineným N. I. spomínanej kvalifikácii na základe § 138 písm. b) Tr. zák. sa v predmetnom odvolaní prokuratúra nenachádza ani zmienka. Jeho obsah v podstatnej časti tvorí argumentácia sledujúca snahu prokuratúra poukázať na dôvodnosť kvalifikácie konania obvinených podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v spojení s § 129 ods. 2 Tr. zák.
Len pre úplnosť k tomu dovolací súd uvádza, že z dikcie § 322 ods. 3 Tr. por. jednoznačne vyplýva možnosť odvolacieho súdu vydať vo veci nové rozhodnutie aj bez doplnenia dokazovania, keďže jedinou podmienkou nového rozhodnutia je správne zistenie skutkového stavu, pričom tento môže byť správne zistený už v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa alebo aj odvolacím súdom po doplnení dokazovania pred odvolacím súdom. Uvedené je napokon v súlade aj s koncepciou oslabenia kasačného princípu v prospech posilnenia apelačného princípu odvolacieho konania, ktorým sa vyznačuje súčasná právna úprava, reprezentovaná Trestným poriadkom č. 301/2005 Z. z., a ktoré sa prejavuje najmä v tom, že možnosť odvolacieho súdu po zrušení rozsudku vrátiť vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, sa obmedzila len na prípady, ak by odvolací súd sám nemohol konanie doplniť pre neprimerané ťažkosti alebo ak by stav po doplnení konania mohol viesť k iným skutkovým záverom, a to v zmysle inej totožnosti skutku (§ 322 ods. 1 Tr. por.). Posilnenie apelačného princípu napokon našlo svoje vyjadrenie aj v § 322 ods. 4 Tr. por. Pri interpretácii ustanovení Trestného poriadku o odvolacom konaní ako celku a v ich vzájomných súvislostiach je totiž evidentné, že súčasná právna úprava pripúšťa, aby bol obvinený v odvolacom konaní uznaný za vinného aj z ťažšieho trestného činu, než z akého ho uznal za vinného súd prvého stupňa, a to za splnenia podmienky, že ho za vinného z tohto ťažšieho trestného činu mohol uznať už súd prvého stupňa (hoci napokon zistený skutok posúdil miernejšie než ho posudzovala obžaloba) a súčasne podmienky, že bolo podané odvolanie prokurátorom v neprospech obvineného. Vo vzťahu k uvedenému je potrebnékonštatovať, že to sú okolnosti, ktoré presne zodpovedajú aj situácii v posudzovanom prípade.
Navyše, len pre úplnosť je tiež nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že napokon ani to, čo sa vo svojom dovolaní snažil naznačiť obvinený N. I., t.j. že odvolací súd postupoval v rozpore s § 322 Tr. por., keď rozhodol rozsudkom bez doplnenia dokazovania, nezodpovedá skutočnému stavu veci. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že odvolací súd na verejnom zasadnutí dňa 22.06.2012 na základe uznesenia vyhláseného podľa § 326 ods. 5 Tr. por. doplnil dokazovanie prečítaním zápisníc o konfrontáciách z 11.06.2010 a z 09.06.2010, prečítaním znaleckých posudkov Kriminalisticko- expertízneho ústavu, prečítaním vyčíslenia hodnoty zaistenej drogy, prečítaním správy Okresného súdu Poprad z 19.01.2012 a oboznámením podstatného obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 2 T 224/2010. Možno teda konštatovať, že Krajský súd v Prešove, doplniac vykonané dokazovanie, postupoval pred prijatím vlastného rozhodnutia vo veci spôsobom, ktorého sa dovolateľ domáhal.
Penzum námietok, ktorými sa obvinený Š. I. snažil odôvodniť danosť dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. zák., tento doplnil tvrdením, v zmysle ktorého sa základom jeho dosúdenia stala jeho výpoveď z prípravného konania, ktorá je nielenže doslovným prepisom jeho výpovede ako zadržaného podozrivého učinenej bez prítomnosti obhajcu, ale i sama, napriek právnej kvalifikácii skutku, spĺňajúcej podmienky povinnej obhajoby, bola urobená bez jeho predchádzajúceho náležitého poučenia a bez prítomnosti obhajcu. Preukázanie opodstatnenosti tejto dovolacej námietky obvineného Š. I. by bolo nepochybne exemplárnym prípadom naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. V danom prípade však najvyšší súd musel aj vo vzťahu k týmto námietkam obvineného konštatovať, že tieto neodzrkadľujú skutočný stav veci. Z obsahu predloženého spisového materiálu je totiž zistiteľné, že obvinený Š. I.Č., a to ako v postavení zadržaného podozrivého, tak aj následne, po vznesení obvinenia, bol orgánmi činnými v trestnom konaní náležite a v zmysle zákona poučený o svojich právach, vrátane práva odoprieť vypovedať i práva nevypovedať bez prítomnosti obhajcu, čo tento potvrdil svojím vlastnoručným podpisom na každej strane zápisníc vyhotovených z jeho výsluchov. Zodpovedá síce pravde, že na svojich prvotných výsluchoch obvinený Š. I. nebol zastúpený obhajcom, avšak uvedené zistenie je potrebné prezentovať vo svetle okolností, za akých boli tieto realizované, a teda s poukazom na skutočnosť, že v počiatočnom štádiu trestného konania bolo trestné stíhanie vedené pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi v jeho základnej skutkovej podstate, t.j. podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. d) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., u ktorého, vzhľadom na trestnú sadzbu trestu odňatia slobody, ktorý zaň v základnej skutkovej podstate možno uložiť, nie sú dané podmienky povinnej obhajoby. K zmene právnej kvalifikácie predmetného skutku na obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) a písm. d), ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. došlo až na základe obsahu výpovedí jednotlivých obvinených, ktoré odhalili skutočný rozsah a charakter nimi páchanej trestnej činnosti, pričom jednotliví obvinení boli o tejto vyšetrovateľom riadne oboznámení. Pritom je potrebné podotknúť, že jednotlivým obvineným, vrátane obvineného Š. I., boli obhajcovia ustanovení vzápätí po tom, ako bolo rozhodnuté o ich vzatí do väzby presne, ako to vyžadujú ustanovenia Trestného poriadku upravujúce povinnú obhajobu. Napokon, nemožno nespomenúť, že zavádzajúcim je aj tvrdenie obvineného o prostom prepise jeho výpovede ako zadržaného podozrivého na jeho výpoveď ako obvineného. Z dotknutých zápisníc o jeho výpovediach je totiž síce zistiteľné, že tieto sa v opise podstatných skutkových okolností zhodujú a taktiež sa vyznačujú používaním rovnakých, respektíve obdobných vyjadrovacích prostriedkov, uvedené však najvyšší súd považuje za prirodzený a priam žiaduci prejav autenticity dvoch, takmer bezprostredne po sebe nasledujúcich, výpovedí jednej a tej istej osoby.
Z obsahu všetkých ďalších dovolacích námietok obvinených (s výnimkou tých, o ktoré obvinení výslovne opreli dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.), ktorých podstatný obsah dovolací súd zámerne prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia, vyplýva, že v zásade všetky (hoci v skutočnosti obvinenými ani len formálne nesubsumované pod niektorý z nimi uplatnenýchdovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) alebo písm. i) Tr. por.) sú vo svojej podstate vyjadrením ich nesúhlasu s rozhodnutím odvolacieho súdu a ním prezentovaným odôvodnením svojich skutkových a právnych záverov. Namietajúc nevykonanie potrebných dôkazov a nedostatočné zhodnotenie obvinenými označených skutočností (týkajúcich sa najmä okolností, majúcich podľa ich názoru vplyv na vierohodnosť výpovedí jednotlivých spoluobvinených, ale aj svedkov, a spočívajúcich v ich drogovej závislosti, v strese, v strachu a v nátlaku zo strany vyšetrovateľov) odvolacím súdom, obvinení v podstate napadli spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom a tieto zároveň, vyberajúc tie z nich, ktoré zodpovedajú potrebám ich obhajobnej stratégie, sami hodnotili zo svojho uhla pohľadu, sčasti opakujúc argumentáciu totožnú s tou, ktorou dôvodili v odvolacom konaní.
Z podstaty dovolateľmi uvádzaných námietok, spočívajúcich v ich vzájomnom obviňovaní sa z uvádzania nepravdivých výpovedí, v spochybňovaní pravdivosti výpovedí svedkov, v poukazovaní na psychické rozpoloženie obvinených i svedkov v čase výpovedí i v poukazovaní na tie časti vykonaného dokazovania, ktoré pri nimi prezentovanej subjektívnej interpretácii vedú k záverom o nepreukázaní ich viny, a tým aj v nesprávnom vyhodnotení dôkazov (predmetných výpovedí), a tiež v spochybňovaní rozsahu konania a ďalších okolností samotného skutku, vyplýva, že ide o námietky takmer rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, jednak proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, ale predovšetkým proti spôsobu, akým sa odvolací súd vysporiadal s vykonanými dôkazmi a akým tieto hodnotil.
Vzhľadom na početnosť týchto námietok, tvoriacich prevažnú časť obsahu dovolaní podaných v danej veci všetkými dovolateľmi, dovolací súd považuje za žiaduce obvineným pripomenúť, že pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
V kontexte dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd k uvedeným výhradám obvinených, v podstatnej časti svojho obsahu smerujúcim k tomu, že odvolací súd sa pri hodnotení dôkazov nevysporiadal so všetkými okolnosťami (podľa názoru obvinených) dôležitými pre rozhodnutie (týkajúcimi sa najmä skutočností majúcich vplyv na dôveryhodnosť výpovedí spoluobvinených a svedkov), subjektívnym spôsobom objasňoval okolnosti svedčiace proti nim i v ich prospech a nedostatočným spôsobom odôvodnil napadnuté rozhodnutie, uvádza, že obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Tr. por., ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvinených - dovolateľov, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Žiada sa tiež poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako, nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe porušením práva na obhajobu. Súd čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie jeporušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Pokiaľ ide o relevanciu predmetných dovolacích námietok vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., ktorého sa obvinení (bez toho, aby bližšie konkretizovali, v čom vidia jeho naplnenie) taktiež dovolávali, je potrebné konštatovať, vychádzajúc z ich obsahového vymedzenia (tak ako bol dovolacím súdom prevzatý z odôvodnení ich dovolaní a čo do ich podstaty ním načrtnutý v predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia), že tieto v skutočnosti nie sú výhradami reálne smerujúcimi voči zákonnosti vykonaných dôkazov či napádajúcimi porušenie ustanovení zákona pri vykonávaní niektorého z dôkazov vykonaných pred súdom. Z uvedeného dôvodu predmetné dovolacie námietky obvinených, vyznačujúce sa skutkovým charakterom, nedisponujú ani potenciálom viesť k naplneniu dôvodu dovolania uplatneného obvinenými podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.
Napokon, keďže, ako už dovolací súd konštatoval, pri preskúmavaní dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, a teda nemôže skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku, týmito námietkami obvinených sa nezaoberal ani z titulu citovaného dovolacieho dôvodu.
Námietky obvinených k obsahu a rozsahu vlastnej úvahy (krajského) súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a k hodnoteniu dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá ich predstavám (keď odvolací súd vyhodnotil ako pravdivé ich výpovede z prípravného konania a ustálil rozsah trestného činu a ďalšie skutkové okolnosti spáchaného skutku bez potreby vykonania ďalších dôkazov), tak svojím obsahom nenapĺňajú nielen žiaden z obvinenými označených dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Ak by totiž záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K tomu je len pre úplnosť potrebné dodať, že uvedené sa netýka dovolania ministra spravodlivosti podaného podľa § 371 ods. 3 Tr. por.
Na základe doposiaľ uvedeného je vo vzťahu k vyššie uvedeným námietkam obvinených, nimi konkrétne nesubsumovaných pod žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov, potrebné konštatovať, že v dotknutých častiach podané dovolania len formálne odkazujú na dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por. V skutočnosti totiž obsahujú argumenty stojace mimo uplatnených dovolacích dôvodov. V dovolacom konaní pritom platí, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Pokiaľ tomu tak nie je, ide o dovolanie, ktoré je potrebné odmietnuť podľa § 382 písm. c) Tr. por.
Vzhľadom na doposiaľ uvedené, dovolací súd musel vo vzťahu k dovolacím námietkam obvinených uplatneným v rámci dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. uzavrieť, že v danom prípade nebolo právo obvinených na obhajobu porušené zásadným spôsobom, a teda nedošlo k naplneniu uvedeného dovolacieho dôvodu.
Zákonnosti vykonania dokazovania sa spomedzi všetkých vznesených námietok obvinených reálne dotýkala len námietka, ktorú vo svojich dovolaniach uplatnili obvinení F. O. a T. R. a ktorá smerovala voči nerešpektovaniu zásady bezprostrednosti vyjadrenej v § 2 ods. 19 Tr. por. Menovaní obvinení ňou v podstate namietali čítanie výpovedí spoluobvinených (obvinený T. R. menovite pôvodne spoluobvineného K. U.) z prípravného konania na hlavnom pojednávaní, dôvodiac tým, že súdy mali vo svojich rozhodnutiach vychádzať výlučne z výpovedí urobených spoluobvinenými, respektíve svedkami pred súdom, teda z dôkazov „reálne“ vykonaných pred súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti odkazujena rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý sa v odôvodnení svojho rozsudku, reagujúc na totožné námietky obvinených, s touto otázkou náležitým a presvedčivým spôsobom vysporiadal, keď pomerne vyčerpávajúco objasnil obsah zásady bezprostrednosti a vystihol jej podstatu aj vo svetle vznesených dovolacích námietok. Správne konštatoval, že pokiaľ boli zápisnice o výpovediach obvinených alebo svedkov z prípravného konania na hlavnom pojednávaní prečítané, znamená to, že aj tieto dôkazy boli na hlavnom pojednávaní vykonané, ich obsah bol na hlavnom pojednávaní prebratý, a teda súd musí aj na obsah týchto výpovedí prihliadať. Dovolací súd, stotožniac sa v plnom rozsahu s touto časťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, tak dospel k záveru, že aj túto dovolaciu námietku obvinených F. O.Š. a T. R. bolo z hľadiska naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. potrebné vyhodnotiť ako irelevantnú.
Svoje dovolania napokon všetci piati dovolatelia založili aj na dovolacom dôvode uvedenom v § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
Obvinení N. I., W. J., Š. I. i T. R. pritom na jeho odôvodnenie zhodne namietali nesprávne právne posúdenie znaku kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu kladeného im za vinu, spočívajúceho v tom, že trestnej činnosti sa dopustili závažnejším spôsobom konania ako členovia organizovanej skupiny. Avšak z konkrétneho obsahu aj týchto ich dovolacích námietok vznesených podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. vyplýva, že sú vo svojej podstate opäť len vyjadrením ich nesúhlasu s rozhodnutím odvolacieho súdu v otázke ustálenia tých skutkových okolností, ktoré sú vyjadrením ich aktívnej účasti na činnosti predmetnej organizovanej skupiny, a teda odvolacím súdom prezentovaným odôvodnením svojich skutkových a právnych záverov. Namietajúc nedostatok preukázania týchto skutkových okolností relevantnými dôkazmi, obvinení v podstate opätovne napadli spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov odvolacím súdom a tieto zároveň sami prezentovali spôsobom spôsobilým priviesť im priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na konštatované, keďže, ako už bolo uvedené, v rámci skúmania danosti dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., t. j. či dovolaním napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení, dovolací súd nemôže skúmať alebo meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku, ale je vždy viazaný konečným skutkovým zistením, dovolací súd musel usúdiť, že predmetné námietky menovaných obvinených sú zjavne neopodstatnené. V rámci tohto dovolacieho dôvodu totiž môže dovolací súd len posudzovať, či súdy nižšieho stupňa na pevne a nemenne zistený skutkový stav, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona.
To znamená, že vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi prvého, prípadne druhého stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, ale aj proti rozsahu vykonaného dokazovania a hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa.
Medzi skutkové zistenia odvolacieho súdu, poňaté do skutkovej vety výrokovej časti dovolaniami napadnutého rozsudku krajského súdu, pritom patrí aj konštatovanie, v zmysle ktorého sa obvinení Š. I., T. R., N. I., W. J. a ďalší dvaja tam menovaní obvinení (už odsúdení) na základe predchádzajúcej dohody a podľa dohodnutej fakticky určenej deľby úloh a činností svojou mierou a rozsahom podieľali na výrobe alebo predaji, prípadne oboch týchto činnostiach, omamnej látky pervitín. Odvolací súd v citovanej skutkovej vete výrokovej časti svojho rozhodnutia zároveň konkretizoval úlohy, ktoré v procese od zabezpečenia výroby až po predaj pervitínu, a to vrátane zabezpečenia miesta jeho výroby, zabezpečenia prekurzorov, nástrojov, prostriedkov a pomôcok potrebných k jeho výrobe, plnili jednotliví obvinení zúčastnení na predmetnej trestnej činnosti.
Viazaný uvedenými skutkovými závermi, dovolací súd preskúmal obvinenými vznesenú námietku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. i) Tr. zák. z pohľadu naplnenia kvalifikačných znakov uvedených v § 129 ods. 2 Tr. zák.
Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 písm. i) Tr. zák. rozumie páchanie trestného činu organizovanou skupinou.
Vychádzajúc z § 129 ods. 2 Tr. zák., sa organizovanou skupinou rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd musel konštatovať, že formulácia skutku vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu plne zodpovedá kritériám organizovanej skupiny v zmysle citovaného § 129 ods. 2 Tr. zák. Zo skutkovej vety napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva ako deľba úloh, tak aj koordinovanosť viacerých ako troch osôb pri nakupovaní, spracovávaní, rozdeľovaní a následnom predávaní drog priamym konzumentom. V súhrnne sa jednotlivé činy konkrétnych obvinených navzájom doplňovali a vykazovali znaky predpokladané v ustanovení § 129 ods. 2 Tr. zák. pre organizovanú skupinu.
Vyššie citované skutkové závery (ktorými je dovolací súd viazaný) preto bez akýchkoľvek pochybností odôvodňujú právnu kvalifikáciu konania obvinených N. I., W. J., Š. I. i T. R. nielen podľa príslušných ustanovení § 172 ods. 1 Tr. zák., ale zároveň u všetkých aj podľa § 172 ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák., keďže týchto sa dopustili závažnejším spôsobom konania, t.j. ako členovia organizovanej skupiny.
Z obsahu námietok vznesených uvedenými obvinenými vyplýva, že nimi napádajú úplnosť zisteného skutku, ktorá však nepodlieha prieskumu dovolacím súdom v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
Obvinený F. O. napadol právnu kvalifikáciu skutku kladeného mu za vinu tvrdením, ktorým súdu vyčítal, že sa nevysporiadal s otázkou, či sa v jeho prípade skutočne jednalo o látku, ktorá je zapísaná v zozname omamných alebo psychotropných látok podľa zákona č. 139/1998 Z. z., t.j. či sa jednalo o drogu alebo nie, zároveň argumentujúc tým, že uňho neboli žiadne drogy nájdené a ich prechovávanie, predávanie či užívanie nebolo vo vzťahu k jeho osobe ani znalecky dokázané.
V reakcii na uvedené považuje dovolací súd za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že k odsúdeniu za predmetný drogový delikt, spočívajúci v zadovážení, prechovávaní a predaji omamnej a psychotropnej látky môže dôjsť aj bez toho, aby bola taká látka fyzicky zaistená. Zákon (v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov) nepredpisuje, akým spôsobom (s použitím akých dôkazných prostriedkov) má byť manipulácia s drogami, popísaná v § 172 ods. 1 Tr. zák., dokázaná. Za takéhoto stavu potom vymedzenie skutku tak, ako bol ustálený odvolacím súdom (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť), neumožňuje ani dovolaciemu súdu dospieť ohľadom jeho právnej kvalifikácie k inému záveru ani vo vzťahu k obvinenému F. O.. Zo skutkových okolností ustálených v predmetnej veci krajským súdom je totiž zrejmé, že obvinený F. O. zadovažoval a následne predával pervitín, a to aj osobám starším ako 15 rokov, ale mladším ako 18 rokov.
Znenie výroku rozsudku krajského súdu (ktorý činnosť vyvíjanú jednotlivými obvinenými, vrátane obvineného F. O., spája s omamnou látkou pervitín (metamfetamín), ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok) totiž nevzbudzuje pochybnosti o tom, že ako predmetom činnosti organizovanej skupiny, tak aj aktivit samotného obvineného F. O. bola omamná látka metamfetamín. V skutkovej časti výroku napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu tak krajský súd výslovne vyjadril aj zákonný znak „omamnej alebo psychotropnej látky,“ ktorý je súčasťou správnepoužitej právnej kvalifikácie.
Možno teda uzavrieť, že pokiaľ výrok o vine vo svojej skutkovej vete označuje látku ako omamnú alebo psychotropnú, a to vrátane jej názvu, respektíve označenia, podmieňujúceho jej zaradenie do príslušnej skupiny z hľadiska systematiky zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných a psychotropných látkach a prípravkoch, je požiadavka správnej právnej kvalifikácie tomu zodpovedajúceho zákonného znaku, uvedeného v § 172 ods. 1 Tr. zák., splnená. Vzhľadom na uvedené je ďalšie skúmanie skutočnej povahy, respektíve účinkov takej látky dovolacím súdom v rámci dovolacieho konania absolútne neprípustné. Ako totiž Trestný poriadok v § 371 ods. 1 písm. i) výslovne ustanovuje, správnosť ani úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť. Tomu zodpovedá aj konštantná judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej pri dovolaní podanom z dôvodov uvedených § 371 ods. 1 Tr. por. ide o reparáciu chýb aplikácie hmotného a procesného práva, nie o skúmanie eventuálnych nedostatkov skutkových zistení. Ak teda právna kvalifikácia zodpovedá zistenému skutku (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd neskúma), je táto kvalifikácia z pohľadu dovolacieho prieskumu správna.
Vychádzajúc z uvedeného, vymedzenie skutku tak, ako bol ustálený odvolacím súdom (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť), neumožňuje ani dovolaciemu súdu dospieť ohľadom jeho právnej kvalifikácie k inému záveru, a to ani na základe dovolacej námietky vznesenej obvinenými N. I.V., W.C. J.V., Š.V. I.V. a T.V. R.V., ani na základe dovolacej námietky uplatnenej obvineným F. O..
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.