UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Martiny Zeleňakovej, na neverejnom zasadnutí konanom 5. novembra 2019 v Bratislave, v trestnej veci obvineného L. M., pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona a iné, o dovolaní obvineného podanom proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. novembra 2018, sp. zn. 3To/69/2018, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. M. o d m i e t a.
Odôvodnenie
Okresný súd Námestovo (ďalej aj len „súd prvého stupňa") rozhodol rozsudkom z 29. mája 2018, sp. zn. 6T/70/2017 tak, že obvineného L. M., nar. XX. B. XXXX, trvale bytom M. č. XXX/XX E. (ďalej len „obvinený") uznal vinným zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) ods. 3 písm. a) Trestného zákona, (§ 138 písm. d) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona), ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe že:
dňa 25. októbra 2016 v čase okolo 15:00 hod. v E. na sídlisku M. v bytovom dome č. XXX/XX zaklopal na dvere bytu číslo XX, pričom keď vchodové dvere otvoril maloletý O. O. a ktorý keď zbadal, kto je za dverami sa snažil tieto zavrieť, v tomto mu však vložením nohy medzi dvere a tlačením ramenom zabránil, dvere pretlačil, neoprávnene vošiel do priestorov bytu, kde napriek výzve O. O., aby z bytu odišiel, začal tohto naháňať po byte, chytil ho za pravú ruku, stláčal mu prsty na pravej ruke a opaľoval mu ich zapaľovačom, čím maloletému O. O. nar. XX. B. XXXX, spôsobil pomliaždenie I. - IV. prsta pravej ruky, popáleninu dolného článku palca pravej ruky II. stupňa a popáleninu dolného článku II.-IV. prsta pravej ruky I. stupňa s dobou liečenia a obmedzenia v obvyklom spôsobe života do 10 dní.
Súd prvého stupňa obvinenému uložil podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 119 ods. 1 Trestného zákona, podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 (osemnásť) mesiacov.
Krajský súd v Žiline (ďalej aj len „odvolací súd"), na podklade odvolania podaného prokurátorom v neprospech obvineného, ako aj odvolania podaného obvineným, rozhodol ako súd odvolací rozsudkom z 22. novembra 2018, sp. zn. 3To/69/2018 tak, že postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), e) Trestného poriadku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa; zároveň postupom podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám vo veci tak, že obvineného uznal vinným zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona, § 138 písm. d) Trestného zákona, 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečinu ublíženia na zdraví v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to na nezmenenom skutkovom základe tak, ako je uvedené vyššie.
Podľa § 194 ods. 3 Trestného zákona, § 117 ods. 1 Trestného zákona, § 37 písm. h), § 41 ods. 1 Trestného zákona odvolací súd obvinenému uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov, výkon ktorého mu podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil; za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním počas trvania skúšobnej doby vo výmere 2 (dva) roky. Obvinenému bola taktiež podľa § 51 ods. 2, tretia veta, ods. 4 písm. g) Trestného zákona ako mladistvému uložená povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom výchovnému programu. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obvineného ml. L. M. zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený v zákonnej lehote prostredníctvom obhajkyne dovolanie, a to argumentujúc výlučne s poukazom na ním namietané naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Prípustnosť podaného dovolania obvinený odvodzuje prioritne tak, že v podstate poprel vedomosť spáchania skutku jemu kladenému za vinu obžalobou tak, ako je uvedené v skutkovej vete. Súd prvého stupňa nesprávne stanovil čas spáchania predmetného skutku, keď nevzal do úvahy svedecké výpovede poškodeného, z ktorých podľa názoru obvineného vyplýva, že skutok sa nemohol stať v tom čase ako uvádzal súd prvého stupňa. Obvinený taktiež konštatoval nejasnosti vo výpovedi sestier a matky poškodeného, ktoré sa týkajú jednotlivých časových údajov po spáchaní predmetného skutku.
Výpoveď poškodeného O. O. a znalecký posudok, ktoré sa týkajú miesta jeho poranenia, sú v rozpore s výpoveďou matky poškodeného, ktorá uviedla, že O. O. mal pľuzgiere a opálené nechty na pravej ruke.
Naviac, tak súd prvého stupňa, ako ani odvolací súd nevzali do úvahy ani výpovede svedkov K., M. a O., ktoré majú potvrdzovať výpoveď obvineného, kde tvrdí, že bol spolu s L. na polícii ohľadne jeho problému s peniazmi za telefón, ktorý poslal na dobierku.
Obvinený namieta aj samotné uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré je podľa jeho slov založené výlučne na výpovedi maloletého v tom čase osem ročného poškodeného, z ktorého vychádzali aj vyšetrovateľ, prokurátor, súd prvého stupňa a odvolací súd, ktorý považovali túto výpoveď za pravdivú.
Tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd sa v odôvodnení výlučne zaoberali poškodením zdravia a porušením domovej slobody obvineným, no napriek tomu hodnotili iba výpoveď poškodeného a jeho svedkov, ktorý v čase spáchania skutku pri poškodenom ani neboli. Naproti tomu sa výpoveďami svedkov, ktorých navrhol obvinený, súd prvého stupňa ani odvolací súd vôbec nezaoberali. Podľa názoru obvineného sú dôvody uvedené v rozsudku odvolacieho súdu všeobecné, nekonkrétne a neadresné, a to z dôvodu, že sa odvolací súd nevysporiadal ani s jednou námietkou, ktorú vo svojom odvolaní obvinený uviedol. Obvinený ďalej uvádza, že z obsahu rozsudku odvolacieho súdu nemožno spoľahlivo zistiť, prečo odvolací súd odvolanie obvineného zamietol.
Obvinený tvrdí, že bol odsúdený výlučne na základe výpovede maloletého O. O. a nepriamych dôkazov, hoci prvostupňový a odvolací súd vôbec nebrali do úvahy priame dôkazy, ktoré predložil obvinený. Súd prvého stupňa ani odvolací súd sa nezaoberali skutočnosťou, že maloleté dieťa sa nachádzalo samo doma bez dozoru a zdravie si mohlo poškodiť samo.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, obvinený v petite podaného dovolania navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na podklade dovolania podaného obvineným rozhodol tak, že zruší rozsudok Krajského súdu v Žiline z 22. novembra 2018, sp. zn. 3To/69/2018 a vec vráti na nové konanie.
K dovolaniu obvineného sa vyjadril prokurátor Okresnej prokuratúry v Žiline (ďalej len,,prokurátor"). Vo svojom vyjadrení pomerne stručne zhrnul závery súdu prvého, ako aj odvolacieho súdu. Podľa názoru prokurátora, výsledky dokazovania jasne preukazujú, že daný skutok spáchal obvinený. A jednoznačne preukazujú jeho vinu. Vo svojom odôvodnení sa prokurátor vyjadruje aj k procesu dokazovania, ktorý podľa neho prebehol v súlade s Trestným poriadkom. Súdy sa náležite vysporiadali so všetkými spornými otázkami, ktoré bolo potrebné objasniť. V odôvodnení zároveň konštatoval, že súdy nerozhodujú svojvoľne a arbitrárne, pokiaľ nerozhodnú podľa názoru obvineného a nestotožnia sa so všetkými návrhmi obvineného. Práve naopak, súdy majú rozhodovať nestranne, dôkazy hodnotiť na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu.
V závere vyjadrenia sa prokurátor stotožnil s rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý je podľa neho zákonný a správny, preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku zamietol.
Najvyšší súd ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku), pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu podľa [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku); rovnako mal s poukazom na uvedené splnenú aj podmienku prípustnosti dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
Po vykonaní vyššie uvedených procesných úkonov predstavujúcich jeho prieskumnú povinnosť formálnej povahy vo vzťahu k podanému dovolaniu však najvyšší súd dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť bez meritórneho prieskumu na neverejnom zasadnutí, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
K obvineným predpokladanému naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je nutné úvodom poznamenať, že v rámci dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku [veta za bodkočiarkou § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku], ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku.
Skutkový stav môže najvyšší súd hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iné okolnosti skutkovej povahy boli správne právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, nakoľko toto sú otázky upravené normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti, že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov.
V rámci tohto dovolacieho dôvodu je potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o jeho existencii je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením (skutkovými závermi), ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkovézistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, veta za bodkočiarkou. Dovolací súd nemôže skutok ustálený súdmi prvého a druhého stupňa ani meniť ani dopĺňať (to neplatí len pre posúdenie dôvodnosti dovolania ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku).
Inak povedané, vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov môžu obvinení v dovolaní uplatňovať len námietky právneho - hmotného charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi nižších stupňov - ich posudzovanie je dominanciou konania odvolacieho súdu. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať alebo korigovať len odvolací súd. Správnosť a úplnosť skutkových zistení dovolací súd nemôže posudzovať, pretože nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti) bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, námietka proti spôsobu a rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať žiadny z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Nie je možné, s poukazom na obvineným uplatnený dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené. Dovolací súd môže posudzovať len to, či súdy na zistený skutkový stav, ktorý je v dovolacom konaní daný a nemenný, aplikovali správne ustanovenia Trestného zákona.
V danom prípade najvyšší súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd, konali v trestnej veci obvineného v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali správne a ich úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. S ohľadom na správnu aplikáciu príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré tvoria jednotu, aj náležite, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnené.
S poukazom na vyššie citované právne úvahy by opätovné zaoberanie sa týmito výlučne skutkovými námietkami zakladalo neprípustný procesný stav, ktorý by de facto dovolacie konanie stotožnil s konaním pred odvolacím súdom, čo je právnou úpravou dovolacieho konania s prihliadnutím na jeho špecifickú povahu ako mimoriadneho opravného prostriedku vylúčené.
Obvinený v podanom dovolaní uvádza takmer totožné dôvody ako uviedol vo svojej obhajobe pred súdom prvého stupňa a v konaní pred odvolacím súdom. Podstatou správnej právnej kvalifikácie, ktorej absenciu namieta obvinený je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť), bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Takáto situácia však v posudzovanom prípade nenastala.
Všeobecne obvinený namieta pochybenia v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov, v nadväznosti na čo sa domáha zmeny skutkových záverov, a to riadiac sa tým, že stíhaný skutok nespáchal - napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru.
S ohľadom na vyššie podrobne uvádzanú argumentáciu obvineného obsiahnutú v podanom dovolaní je pritom zrejmé, že obvinený vo všeobecnosti len pokračuje vo svojej obhajobe a ďalej opakuje svoje námietky predložené v konaní predchádzajúcom podaniu dovolania. Ako už však najvyšší súd uviedol vyššie, len nesúhlas s hodnotením vykonaného dokazovania v rámci rozhodnutí súdu prvého stupňa a krajského súdu v otázke ustálenia relevantných skutkových okolností (ktoré sú vyjadrením konania obvineného ustáleného v skutkovej vete), je len opätovné hodnotenie vykonaných dôkazov zo subjektívneho pohľadu. S poukazom na vyššie citované právne úvahy by však zaoberanie sa námietkami takejto povahy zakladalo neprípustný procesný stav, ktorý by de facto dovolacie konanie stotožnil skonaním pred odvolacím súdom, čo je právnou úpravou dovolacieho konania s prihliadnutím na jeho špecifickú povahu ako mimoriadneho opravného prostriedku vylúčené.
Vzhľadom na vyššie uvedené, nakoľko obvinený skutočnosťami uvedenými v dovolaní nenaplnil ním namietaný dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, rozhodol najvyšší súd na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.