UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Emila Bdžocha a JUDr. Viliama Dohňanského na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v trestnej veci obvineného E. M. pre prečin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. o dovolaní obvineného, podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Ľudovíta Štangloviča, proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 23. októbra 2012, sp. zn. 3To 52/2012, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného E. M. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Komárno z 30. januára 2012, sp. zn. 14T 44/2011, bol obvinený E. M. uznaný za vinného z prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že
ako konateľ spoločnosti H., s.r.o., so sídlom M., F., IČO: XX XXX XXX v Hurbanove uzatvoril ako predávajúci so spoločnosťou Dios Slovakia, s.r.o., so sídlom Horné Saliby č. 1088, IČO: XX XXX XXX ako kupujúci kúpnu zmluvu zo dňa 3. septembra 2008 na hnuteľné veci uvedené v inventárnom súpise č. 1/2008 spoločnosti H., s.r.o., a kúpnu zo dňa 18. septembra 2008 na nehnuteľnosti vedené na Liste vlastníctva č. XXXX a č. XXXX pre katastrálne územie Hurbanovo, pričom následne dohodnutú kúpnu cenu za hnuteľné veci započítal dohodou oproti záväzkom spoločnosti JG., s.r.o., voči spoločnosti Dios Slovakia, s.r.o., a dohodnutú kúpnu cenu za nehnuteľnosti použil na úhradu záväzkov voči Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a.s., čím v mene dlžníka, ktorý nebol schopný plniť svoje splatné záväzky, zvýhodnil najmä spoločnosť Dios Slovakia, s.r.o., a čiastočne zmaril uspokojenie svojich veriteľov, a to spoločnosti K&T mäso spol. s.r.o., so sídlom Tešedíkovo 802, IČO: XX XXX XXX, ktorej spôsobil škodu vo výške najmenej 11 268,45 € (339 473,27 Sk) a spoločnosti Chameleon, s.r.o., so sídlom Tešedíkovo 1532, IČO: XX XXX XXX, ktorej spôsobil škodu vo výške najmenej 15 427,93 € (464 781,70 Sk).
Za to bol odsúdený podľa § 240 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. za zistenia poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. mu bolo uložené titulom náhrady škody zaplatiť poškodeným spoločnostiam K&T mäso spol. s.r.o., so sídlom Tešedíkovo 802, IČO: XXX XXX XX sumu 11 268,45 €, spoločnosti Chameleon, s.r.o., so sídlom Tešedíkovo 1532, IČO: XXX XX XXX sumu 15 427,93 € a zároveň podľa § 282 ods. 2 Tr. por. týchto poškodených so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.
Odvolania obvineného voči vyššie citovanému rozsudku okresného súdu, Krajský súd v Nitre uznesením z 23. októbra 2012, sp. zn. 3To 52/2012, podľa § 319 Tr. por. zamietol ako nedôvodné.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal obvinený E. M. prostredníctvom zvoleného obhajcu dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/, § 374 ods. 3 Tr. por. V dôvodoch tohto podania uviedol, že rozhodnutia súdov obidvoch stupňov pokladá za vecne a právne nesprávne a má za to, že v konaní, ktoré im predchádzalo bolo zásadným - spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Ustálený skutok bol posúdený nesprávne v jeho neprospech a nesprávne bolo použité iné hmotnoprávne ustanovenie, pričom toto pochybenia nebolo napravené v odvolacom konaní.
Podľa názoru obvineného dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. spočíva v tom, že jeho návrh na vypočutie svedkyne Ing. T., bývalej riaditeľky Slovenskej záručnej a rozvojovej banky k tomu, že v septembri 2009 (správne malo byť uvedené 2008), keď ako konateľ spol. H., s.r.o., uzatváral kúpne zmluvy so spol. Dios Slovakia, s.r.o., boli už úvery z menovanej banky, ktoré predstavovali dlh jeho spol. H. voči tejto banke, vyhlásené za splatné a bol mu avizovaný výkon záložného práva, prvostupňový súd zamietol ako nadbytočný. Pri rozhodovaní neboli zohľadnené pokladničné bloky o úhrade dlhov voči jeho veriteľom. V dôsledku týchto pochybení neboli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v jeho prospech, čím došlo k popretiu možnosti reálneho naplnenia a uplatnenia práva na jeho obhajobu a k porušeniu základnej zásady trestného konania v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V tej súvislosti poukázal aj na ustanovenia § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. por., článok 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I. ÚS 17/99, III. ÚS 79/2010, II. ÚS 343/2010 a I. ÚS 37/2013, ako aj na článok 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. obvinený videl v nesprávne zistenej výške škody majúcej vplyv na právne posúdenie jeho konania. Podľa jeho názoru, keďže po uzatvorení kúpnopredajných zmlúv 3. septembra 2008 a 18. septembra 2008 v mene spol. Jatka Hurbanovo, s.r.o., uhrádzal obom poškodeným spoločnostiam dlh na splatenie ich pohľadávok, čo je zrejmé z pokladničných dokladov, tieto splátky mali znížiť celkovú výšku škody až na sumu 2 648,27 €, a preto jeho konanie malo byť kvalifikované iba podľa § 240 ods. 1 Tr. zák., a v tejto súvislosti zároveň poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2000, sp. zn. 7Tz 6/2000.
Zvýhodniť veriteľa Dios Slovakia, s.r.o., a menovanú banku nechcel a splátky, ktoré splácal veriteľom aj po podpísaní kúpnopredajných zmlúv, nesvedčia o jeho úmysle spáchať trestný čin, z ktorého bol uznaný za vinného.
Napokon napadnutým rozhodnutiam vytkol aj výrok o náhrade škody v adhéznom konaní. Konštatoval, že poškodené spoločnosti si v trestnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody, ktorý im bol už právoplatne priznaný platobnými rozkazmi, sp. zn. 4Cb 216/2008, z 28. októbra 2008 a 5Cb 214/2008, z 21. novembra 2008. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. takýto návrh preto podať v trestnom konaní už nemohli a toto pochybenie nebolo odstránené ani v odvolacom konaní.
Na záver dovolania obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenia zákona v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 34 ods. 1, ods. 4, § 46 ods. 3, ods. 4 Tr. por. a článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru v neprospech obvineného a uznesenie krajského súdu a rozsudok okresného súdu podľa § 386 ods. 1, ods. 2 Tr. por. zrušil a vec prikázal Okresnému súdu Komárno, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Prvostupňový súd v súlade s § 376 Tr. por. doručil dovolanie obvineného na vyjadrenie Okresnej prokuratúre Komárno a poškodeným M. W. a U. W.. Poškodení zhodne navrhli dovolanie obvineného zamietnuť a okresný prokurátor navrhol dovolanie obvineného odmietnuť. Následne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu.
Z predloženého spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1 a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372, § 373 Tr. por. ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por.
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu (§ 378 Tr. por.) zistil, že dovolanie obvineného nie je dôvodné. Podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolanie možno podať ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu a podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.) sa rozumie stav, keď obvinený vôbec nemal obhajcu, alebo ho nemal po určitú časť trestného konania, hoci ho mal mať a orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin, alebo že išlo o iný trestný čin, alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil.
V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, čo je zrejmé z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Nemôže teda posudzovať úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi v pôvodnom konaní a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol kvalifikovaný podľa takej skutkovej podstaty trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, ktorá úplne postihuje celé protiprávne konanie. Ak tomu tak nie je - nesprávna právna kvalifikácia - odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Z obsahu predloženého spisu najvyšší súd nezistil, že by došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu obvineného.
Obvinený v podanom dovolaní porušenie tohto práva videl v zamietnutí jeho návrhu na výsluch svedkyne a že súdy neprihliadli k pokladničným dokladom o úhrade jeho dlhov voči veriteľom po podpísaní kúpnopredajných zmlúv.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 30. januára 2012 (č.l. 1032 predloženého trestného spisu) vyplýva, že okresný súd návrh obvineného na doplnenie dokazovania (postupom podľa § 272 ods. 3, ale i § 274 ods. 1 Tr. por.) odmietol a tak sa zákonným spôsobom s týmto návrhom obvineného vysporiadal. Následne okresný súd v dôvodoch rozsudku správne a v dostatočnom rozsahu objasnil,ktoré dôkazy obvineného zo spáchania predmetného prečinu usvedčujú a súčasne vyvracajú jeho obhajobu. Rovnako odôvodnil aj to z akého dôvodu odmietol návrh na doplnenie dokazovania a stručne vysvetlil úvahy, na základe ktorých dospel k záveru o vine obvineného E. M..
Zamietnutie návrhu na vypočutie svedkyne, bývalej riaditeľky banky bolo dôvodné a stalo sa tak zákonným spôsobom. Nadbytočnosť tohto výsluchu vyplývala z toho, že pre ustálenie viny obvineného nebol vôbec potrebný, nakoľko sa týkal skutočností, ktoré sa iba okrajovo dotýkali žalovaného skutku. Spoločnosť H., s.r.o., ktorej štatutárnym orgánom bol obvinený, bola totiž už pred podpisom kúpnopredajných zmlúv v predlžení - vykazovala znaky bankrotu a bol preto povinný na ním riadenú spoločnosť vyhlásiť konkurz. Tento stav vyplýva nielen z výpovedí svedkov Ing. W. J. a W. X., ale aj zo znaleckého posudku z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, Kontroling spracovaného znalkyňou Ing. Máriou Rybárovou. Ak tak neurobil, postupoval nezákonne a predajom hnuteľných a nehnuteľných veci zvýhodnil jedného z viacerých veriteľov a z takto získaných finančných prostriedkov uspokojil banku splatením úveru a kupujúceho veriteľa, ktorému v kúpnej cene započítal svoj záväzok. Ďalší veritelia z tohto predaja uspokojení neboli a neskoršie splátky dlhov je treba považovať už len ako náhradu škody, ktorú im predtým spôsobil. Potvrdzujú to výpovede svedkov T. J., M. W., U. W., T. J., J. W. a D. K., znalecký posudok z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, odhad hodnoty nehnuteľností spracovaného znalkyňou Ing. Alenou Šagátovou.
K uvedenému je potrebné dodať aj to, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní 30. januára 2012 (č.l. 1031) oboznámil procesné strany aj s fotokópiami pokladničných dokladov, ktoré obhajoba predložila na hlavnom pojednávaní 28. novembra 2011 (č.l. 1001), ktoré sú v spise založené na č.l. 1004
- 1019. Okresný súd k týmto dôkazom prihliadol, čo je zrejmé z piatej strany rozsudku. Napokon obvinený sa k žalovanému konaniu priznal až na to, že poprel úmysel poškodiť veriteľov a k oboznámeným listinným dôkazom, okrem iného i k pokladničným dokladom pripomienky nemal.
Neobstojí ani dovolacia námietka obvineného, že súdy posúdili žalovaný skutok nesprávne, keď ho uznali vinným z prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. Spáchanie skutku bolo zákonne vykonanými a vyhodnotenými dôkazmi ustálené na obdobie do podpisu kúpnopredajných zmlúv. Skutková veta vo výrokovej časti napadnutého rozsudku prvostupňového súdu zodpovedá právnej kvalifikácii prečinu, z ktorého bol uznaný vinným. Po podpise týchto zmlúv postupné splácanie dlhov zo strany obvineného predstavovalo už iba náhradu škody, ktorú spôsobil veriteľom súdmi ustáleným skutkom. Výška škody ustálená konajúcimi súdmi v skutkovej vete vo výrokovej časti rozsudku je správna a táto nemohla byť znížená splátkami po podpise kúpnopredajných zmlúv.
Napokon aj výrok o náhrade škody v rozsudku okresného súdu je zákonný. V trestnom konaní - v jeho adhéznej časti si poškodení riadne a včas uplatnili svoje nároky na náhradu škody. Súd k nim vykonal aj dôkazy, ktorými mal jej výšku zistenú, ktorú obvinený napádal iba v tom smere, aby bola znížená už zaplatenými splátkami. Obvinený bol uznaný vinným zo spáchania prečinu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., pričom spôsobenie tejto škody bolo v príčinnej súvislosti so spáchaním tohto trestného činu. Preto okresnému súdu nič nebránilo rozhodnúť o povinnosti obvineného nahradiť poškodeným túto škodu a so zvyškom ich nárokov na náhradu škody týchto odkázať na občianske súdne konanie. Právoplatné platobné rozkazy, na ktoré obvinený poukazuje v dovolaní nemohli byť realizované pre nemajetnosť spol. H., s.r.o., čo spôsobil práve obvinený svojim protiprávnym konaním, za ktoré bol odsúdený.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný