UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 25. apríla 2017 v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Štefana Harabina, v trestnej veci proti obvinenému B. G., pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., o dovolaní obvineného podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Jaroslava Čierneho proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo 7. mája 2014, sp. zn. 2 To 24/2014, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného B. G. sa o d m i e t a.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Martin z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 T 80/2012, bol obvinený B. G. uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že :
dňa 08. 06. 2011 v čase o 15:25 hod. až 15:28 hod. vykonal telefonický hovor z ÚVTOS Ilava na mobilný telefón XXXX XXX XXX držiteľa M. Q., narodeného XX. XX. XXXX, ktorý mala pri sebe poškodená W. J., narodená XX. XX. XXXX, ktorá bola do 27. 11. 2010 manželkou obžalovaného, trvale bytom K., Ul. W. č. XXXX/XX, kde po prijatí hovoru táto spoznala ako volajúceho svojho bývalého manžela obžalovaného B. G., následne hovor ukončila a podala telefón svojmu priateľovi M. Q., narodenému XX. XX. XXXX, trvale bytom K., Ul. W.Á. č. XXXX/XX, kde po cca 1 minúte na uvedený mobilný telefón s predmetným telefónnym číslom bol vykonaný opätovne telefónny hovor, pričom po prijatí hovoru prepol M. Q. mobilný telefón na funkciu hlasitý hovor, kde sa mu ako volajúci ozval „B.“, pričom na otázku M. Q., o akého B. sa jedná, mu volajúci uviedol, že „ten, čo sa mu vyhrážal na súde“, a následne si pýtal k telefónu svoju bývalú manželku W. J., kde M. Q. podľa hlasu zistil, že sa jedná o obžalovaného B. G., následne M. Q. uviedol, že mu W. J. k telefónu nedá, potom sa B. G. opýtal na syna M. G. a následne sa začal vyhrážať poškodenej W. J. a poškodenému M. Q. slovami, že si ich počká, že im fyzicky ublíži, že ich zabije a že M. Q. oľutuje, že žije s jeho bývalou manželkou, že vie, kde bývajú, a že už je vonku z basy, pričom k uvedenému vyhrážaniu došlo počas cesty poškodených W. J. a M. Q. vlakom Os 7505 zo železničnej stanice Martin do železničnej stanice Prievidza v čase, keď sa uvedený vlak nachádzal v železničnej stanici B., pričom predmetné telefonickévyhrážky v nich vzbudili dôvodnú obavu o ich život a zdravie, keďže sa boja, že obžalovaný B. G. svoje vyhrážky uskutoční, lebo je agresívny a už sa im vyhrážal aj v minulosti a bol viackrát súdom potrestaný.
Okresný súd uložil obvinenému B. G. podľa § 360 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. m/ Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 8 (osem) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol obvinený na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Na základe odvolania obvineného proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žiline rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného ako nedôvodné zamietol.
Proti tomuto uzneseniu (v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa) podal obvinený B. G. prostredníctvom obhajcu dovolanie, uplatniac dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Tr. por., teda s odôvodnením, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. V dovolaní namietal i konanie na súde prvého stupňa, keďže vytýkané pochybenia podľa neho neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku (§ 374 ods. 3 Tr. por.).
V bližšom zdôvodnení dovolania obvinený v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. namietal predovšetkým nesprávnosť skutkovej vety o vine rozsudku súdu prvého stupňa spočívajúcej v nesprávnom priestorovom ukotvení skutku, nevykonanie ďalších ním navrhnutých dôkazov (malo ísť najmä o informáciu Železníc Slovenskej republiky, a. s. o meškaní vlaku č. 7505 dňa 08. 06. 2011, záznam z elektronického dopravného denníka vlaku č. 7505, konfrontáciu obvineného s poškodenými W. J. a M. Q.), nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí oboch súdov čo do právneho posúdenia veci a nedôveryhodnosť oboch poškodených. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal na výpoveď svedka Š. J., ktorý je podľa jeho názoru „nepriamym ospravedlňujúcim“ dôkazom v prejednávanej veci, pričom podrobne opísal pravidlá telefonovania obvinených z ÚVTOS. Za nesprávne dovolateľ označil aj posúdenie intenzity a kvality dôvodnosti obavy ako základného znaku skutkovej podstaty trestného činu, pre ktorý bol odsúdený, súdom prvého i druhého stupňa.
Za zásadné porušenie práva na obhajobu dovolateľ považoval skutočnosť, že súd prvého stupňa ho opatrením podľa § 262 Tr. por. vylúčil po dobu výsluchu poškodeného Q. na hlavnom pojednávaní z pojednávacej miestnosti, pričom na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Súd tým porušil jeho ústavné právo obhajovať sa sám, pretože jeho právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu je od toho prvého práva až odvodené. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dovolateľ opakovane namietal i odmietnutie vykonania ním navrhnutých dôkazov súdmi a nedostatočné odôvodnenia rozhodnutí v tejto časti.
Z uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby dovolací súd vydal rozsudok, ktorým vysloví porušenie zákona a súčasne zruší uznesenie Krajského súdu v Žiline zo 7. mája 2014, sp. zn. 2 To 24/2014, ako aj rozsudok Okresného súdu Martin z 26. novembra 2013, sp. zn. 2 T 80/2012, a konania, ktoré týmto rozhodnutiam predchádzali, a prikáže Okresnému súdu Martin vec znova prerokovať a rozhodnúť.
Rovnopis dovolania obvineného bol v zmysle § 376 Tr. por. doručený na vyjadrenie prokurátorovi a poškodeným.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že vo veci boli pre náležité objasnenie skutkového stavu vykonané dôkazy v dostatočnom rozsahu, tieto sú zákonné a práva obvineného v tomto konaní porušené neboli. Rozhodnutia oboch súdov nižšieho stupňa sú podľa neho spravodlivé a zákonné a namietané dovolacie dôvody nie sú naplnené, preto navrhol dovolanie zamietnuť.
Poškodení sa k dovolaniu obvineného písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd uznesením zo 17. júna 2015, sp. zn. 4 Tdo 9/2015, dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania.
Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti obvineného nálezom zo 16. decembra 2015, sp. zn. I. ÚS 355/2015, vyslovil, že základné práva obvineného podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c/ a d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením najvyššieho súdu porušené, toto uznesenie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a obvinenému priznal náhradu trov právneho zastúpenia. Dôvodom pre zrušenie bola skutočnosť, že obvinenému nebolo v dovolacom konaní doručené vyjadrenie k dovolaniu podané zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry Martin, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a práva obvineného na spravodlivý proces. Vo zvyšnej časti sťažnosti obvineného ústavný súd nevyhovel s odôvodnením, že nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa ďalšími námietkami, keďže práve z dôvodu zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie je povinnosťou najvyššieho súdu v rozumne dostatočnej miere vysporiadať sa s námietkami obvineného (sťažovateľa) opätovne.
Po predložení veci na opätovné rozhodovanie najvyšší súd odstránil vytknutý procesný nedostatok a doručil vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Martin osobitne obvinenému (prevzal osobne 2. marca 2016 v ÚVTOS Ružomberok) a osobitne jeho obhajcovi (prevzal 26. februára 2016), aby sa vyjadrili v súdom určenej lehote. Obvinený ani jeho obhajca právo vyjadriť sa nevyužili ani v lehote stanovenej súdom, ani dodatočne.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, že dovolanie proti napadnutému právoplatnému uzneseniu súdu druhého stupňa je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 ods. 1 a § 373 ods. 1 a ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/ ani písm. f/ Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí však dospel k záveru, že dovolanie podané obvineným B. G. nie je dôvodné.
Obvinený v prvom rade namietal dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., teda nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu aplikáciu práva ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin v tomto prípade nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného (teda spravidla pôjde o prísnejšie trestnú skutkovú podstatu). V tejto súvislosti však treba podotknúť, že dovolací súd pri preskúmavaní uvedeného dovolacieho dôvodu nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku, čo je explicitne vyjadrené i v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. Zabezpečiť správnosť a úplnosť skutkových zistení a následne ustáliť skutok je vecou súdu prvého, prípadne druhého stupňa a dovolací súd už nie je oprávnený zistený skutok skúmať ani prehodnocovať, ale musí ho ako správny prezumovať a vychádzať z neho. Rovnako to platí o dôkazoch vykonaných súdmi nižšieho stupňa a ich hodnotení, ktoré sú predpokladom pre ustálenie skutkovýchzáverov. Uvedené vyplýva predovšetkým z charakteru dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý je určený k náprave výslovne zákonom uvedených procesných a hmotnoprávnych vád, ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť skutočne len výnimočným prelomom do inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia predstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov a právnej istoty v právnom štáte.
Z podstaty dovolateľom tvrdených námietok (nesprávnosť skutkovej vety, nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, nedôveryhodnosť oboch poškodených) vyplýva, že smerujú proti správnosti a úplnosti zisteného skutku, rozsahu a hodnoteniu vykonaného dokazovania, preskúmavanie ktorých je v zmysle uvedeného dovolacím súdom neprípustné. Rovnako dovolateľom vytýkané vyhodnotenie intenzity a kvality dôvodnosti obavy, ako základného znaku skutkovej podstaty trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, neprináleží dovolaciemu súdu, nakoľko takéto posudzovanie je priamo závislé od rozsahu vykonaného dokazovania, hodnotenia dôkazov a dôkaznej sily, ktorú na základe hodnovernosti a preukaznosti jednotlivé dôkazy vykazujú.
In medias res namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolací súd uvádza, že po preskúmaní veci nezistil v rozhodnutiach súdov nižších stupňov také pochybenia, ktoré by znamenali naplnenie dôvodov dovolania v zmysle uvedeného ustanovenia. Z vymedzenia skutku tak, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, je jednoznačné, že je trestným činom a že obvinený naplnil jeho skutkovú podstatu tak, ako je vymedzená v Trestnom zákone. Zo súdmi ustáleného skutkového stavu vyplýva, že obvinený sa dopustil konania spočívajúceho vo vyhrážaní sa W. J. a M. Q. fyzickým ublížením a zabitím tak, že u nich vzbudil dôvodnú obavu o ich život a zdravie, aj s ohľadom na jeho predchádzajúce správanie a odsúdenia. Dovolací súd zastáva názor, že k nesprávnej aplikácii práva a teda ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutku zo strany súdu nedošlo, čo napokon pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia skonštatoval aj odvolací súd. Rozhodnutie súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho sú v tomto zmysle plne v súlade so zákonom a neobstojí ani námietka obvineného, že v rozhodnutiach absentujú úvahy o právnom posúdení veci, keďže s týmto sa súdy nižšieho stupňa riadne vyporiadali.
Obvinený ďalej namietal zásadné porušenie jeho práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Porušením práva na obhajobu sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe v zmysle § 37 Tr. por. Ide obzvlášť o situáciu, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd v tomto čase reálne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, pričom intenzita takéhoto porušenia musí dosahovať stupeň zásadnosti, teda takéto porušenie musí kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby.
Dovolateľ tvrdil, že jeho právo na obhajobu bolo zásadne porušené tým, že súd prvého stupňa ho vylúčil z pojednávacej miestnosti počas výsluchu poškodeného napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné podmienky, čím bolo porušené jeho právo obhajovať sa sám. Dovolací súd po preskúmaní uvedenej námietky však dospel k záveru, že táto taktiež nie je opodstatnená.
Podľa § 262 Tr. por. ak je obava, že svedok v prítomnosti obžalovaného nevypovie pravdu, prípadne ak ide o výsluch svedka, ktorému alebo jeho blízkej osobe z podaného svedectva hrozí ujma na zdraví, smrť alebo iné závažné nebezpečenstvo, agenta alebo o svedka, ktorého totožnosť musí zostať zo závažných dôvodov utajená, urobí predseda senátu vhodné opatrenia na zaistenie bezpečnosti alebo utajenie totožnosti svedka, prípadne vylúči obžalovaného, jeho dôverníkov a verejnosť po dobu výsluchu takého svedka z pojednávacej miestnosti. Po návrate do pojednávacej miestnosti musí byť obžalovaný oboznámený s obsahom výpovede svedka, môže sa o nej vyjadriť aj bez toho, aby sa so svedkom stretol, a môže mu prostredníctvom predsedu senátu klásť aj otázky.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. novembra 2013 vyplýva, že sa ho zúčastnili všetky osoby, ktorých prítomnosť bola potrebná - obvinený a jeho obhajca, prokurátor i obaja poškodení. Z priebehu pojednávania je zrejmé, že po výsluchu poškodenej W. J. predstúpil pred súd, za súčasnej prítomnosti obvineného v pojednávacej miestnosti, poškodený M. Q., ktorý sa podľa zápisnice „triasol vo dverách“ a súdu uviedol, že sa bojí vypovedať, bojí sa obvineného, pretože sa mu vyhrážal na súde a kvôli nemu sa museli trikrát sťahovať. Okrem toho uviedol, že má choré srdce a iné zdravotné problémy, a preto je na plnom invalidnom dôchodku. Vzhľadom na uvedené súdu navrhol, aby bol vypočutý v neprítomnosti obvineného. Súd následne po zvážení uvedených okolností vylúčil obvineného počas výsluchu tohto poškodeného z pojednávacej miestnosti opatrením podľa § 262 Tr. por. Ako ďalej vyplýva zo zápisnice, obhajcovi obvineného, ktorý v pojednávacej miestnosti počas výsluchu poškodeného zotrval, bolo umožnené klásť poškodenému otázky. Obvinený bol následne oboznámený s obsahom tejto výpovede a rovnako mu bola daná možnosť klásť poškodenému otázky, na ktorých prípravu súd obvinenému dokonca povolil prípravu v trvaní 10 minút a na tento účel prerušil hlavné pojednávanie. Poškodený na všetky pripravené otázky (vrátane doplňujúcej) položené obvineným odpovedal a obvinený sa k odpovediam vyjadril.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd považuje námietku dovolateľa o porušení jeho práva na obhajobu za nedôvodnú, pretože z popísaného priebehu hlavného pojednávania nie je možné vyvodiť ani náznak porušenia jeho práv. Súd prvého stupňa po zvážení všetkých okolností dospel k záveru, že opatrenie v zmysle § 262 Tr. por. je namieste, s čím sa stotožňuje aj dovolací súd. Poškodený bol preukázateľne v takom psychickom stave, ktorý vzbudzoval dôvodnú obavu o úplnosť a správnosť jeho výpovede, a to aj vzhľadom k charakteru prejednávaného trestného činu, ktorý mal priamy vplyv na kvalitu jeho života a života jeho rodiny. Zároveň bol naplnený aj ďalší dôvod takéhoto opatrenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, kedy predovšetkým v súvislosti s výpoveďou tohto svedka jemu i jeho rodine hrozila ujma na zdraví, čo napokon správne skonštatoval i súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí s poukazom na bohatú kriminálnu minulosť obvineného vyplývajúcu zo spisového materiálu. Dovolací súd teda konštatuje, že dôvod na postup podľa § 262 Tr. por. bol jednoznačne daný a súd v tomto prípade postupoval v súlade so zákonom pri súčasnom rešpektovaní práv obvineného na obhajobu. Obvinený bol napriek jeho neprítomnosti pri výsluchu poškodeného oboznámený komplexne so všetkými vypovedanými skutočnosťami a mal možnosť sa k nim vyjadriť, ktorú možnosť aj využil.
Pokiaľ ide o námietku obvineného, že nemal možnosť obhajovať sa sám, táto v uvedenom kontexte neobstojí.
Právo na obhajobu je právom, ktoré je garantované nielen Ústavou Slovenskej republiky (čl. 50 ods. 3), ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 3 písm. c/), ktoré vymedzujú dva spôsoby realizácie tohto práva, a to formou samoobhajoby (obvinený má možnosť obhajovať sa sám bez pomoci kvalifikovanej osoby) alebo obhajoby prostredníctvom zvoleného či ustanoveného obhajcu. Pokiaľ si obvinený zvolí druhú z týchto možností, obhajca je oprávnený vykonávať úkony v jeho mene tak, aby účelne využil všetky prostriedky na realizáciu a zachovanie jeho práv. Jeho úkony sa v tomto zmysle považujú za úkony obvineného, aj keď samotné zastúpenie obhajcom nevylučuje možnosť, aby obvinený ako strana trestného konania predkladal argumenty vo svoj prospech aj nad rámec úkonov uskutočnených obhajcom, čo platí aj pre dovolacie konanie, pri ktorom zákon dokonca obligatórne vyžaduje zastúpenie obhajcom (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 305/2009). Preto možno uzavrieť, že práva obvineného neboli porušené, ak úkony v jeho mene (priame kladenie otázok poškodenému) na hlavnom pojednávaní vykonával jeho obhajca. Navyše obvinený sa i sám podieľal na výsluchu poškodeného, pripravil otázky, na ktoré mu bola daná odpoveď, s ktorou bol následne oboznámený, a k tejto odpovedi mal možnosť sa sám vyjadriť.
K opätovným námietkam obvineného ohľadom vykonávania dôkazov, ktoré už dovolateľ uvádzal pri dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., dovolací súd poznamenáva, že za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Ak by totiž záver súdu učinenýv zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (R 7/2011). Navyše je potrebné uviesť, že o návrhoch obvineného na doplnenie dokazovania konajúce súdy na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí rozhodli zákonom predpísaným spôsobom a svoj postup dostatočným spôsobom odôvodnili vo svojich rozhodnutiach, v ktorých vysvetlili, z akých dôvodov návrhom obvineného na doplnenie dokazovania nevyhoveli.
Spoločnou námietkou dovolateľa v rámci oboch uvedených dovolacích dôvodov bolo aj nedostatočné odôvodnenie tak rozhodnutia súdu prvého ako i druhého stupňa. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že dovolanie proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 371 ods. 7 Tr. por.). Navyše právo na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, nemožno chápať ako právo absolútne. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti už vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi (viď napr. sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie (Higgins c/a Francúzsko, porovnaj tiež Hiro Balani c/a Španielsko, Georgiadis c/a Grécko, etc.), na tie, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia.
Dovolací súd zastáva názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa i rozhodnutie odvolacieho súdu sú dostatočne odôvodnené, pretože dávajú odpoveď na všetky relevantné právne otázky a rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje aj argumentáciu k námietkam obvineného uvedené v odvolaní, preto ani táto námietka dovolateľa nie je opodstatnená. Najvyšší súd pre poriadok upriamuje pozornosť dovolateľa na str. 6 rozsudku súdu prvého stupňa, kde sa nachádza argumentácia, prečo súd odmietol doplniť dokazovanie podľa návrhov obvineného. Rovnako odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí rozsiahlym spôsobom vysporiadaval s odvolacími argumentmi obvineného vrátane toho, prečo nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Na str. 7 a nasl. uznesenia sa uvádza, prečo sa odvolací súd stotožnil s postupom súdu prvého stupňa a prečo rovnako dospel k záveru, že dôkazná situácia v predloženej veci bola tak jednoznačná a presvedčivá, že o vine obvineného bolo možné rozhodnúť aj bez vykonania navrhnutých dôkazov. Odvolací súd sa vysporiadal dokonca aj s otázkou hodnovernosti svedkov, ktorá mala byť práve navrhnutými dôkazmi spochybnená (str. 5 a nasl.). Uvedenú argumentáciu dovolací súd považuje za dostatočnú až vyčerpávajúcu a dodáva, že skutočnosť, že obvinený nesúhlasí s rozhodnutiami súdov nižších stupňov, pretože tieto nie sú v súlade s jeho predstavami, neznamená, že ich postupom došlo k porušeniu jeho práv, resp. k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por. Napokon treba zopakovať, že v dovolacom konaní nie je možné preskúmavať úplnosť a správnosť zisteného skutkového stavu, preto sa k správnosti dôvodov pre odmietnutie vykonania navrhnutých dôkazov čo do vecnej stránky vyjadrovať dovolací súd nemôže. Môže však konštatovať, že obvinený dostal relevantnú odpoveď na všetky otázky týkajúce sa viny aj trestu, i na podstatné a rozhodujúce argumenty obhajoby, preto jeho právo na obhajobu v tomto smere porušené nebolo.
Pokiaľ ide o priestorové a časové ukotvenie skutku, v tejto súvislosti treba dodať, že toto slúži len na presnejšiu identifikáciu skutku a prípadná odchýlka (najmä ak ide o dej prebiehajúci v idúcom vlaku s časovým rozdielom pár minút) pri jeho upresňovaní nie je podstatná, ak bola totožnosť skutku zachovaná. Aj z ustálenej judikatúry vyplýva, že ak sa zmenia len okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu alebo forma zavinenia, ale je zachovaná podstata skutku, t.j. samotné konanie alebo následok, ktorý bol týmto konaním spôsobený, je zachovaná totožnosť skutku (6 Tz 109/95), pričom konanie alebo následok nemusí byť popísaný v zhode so všetkými skutkovými okolnosťami, postačí aj zhoda čiastočná (R ČR 45/95).
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného B. G. nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Tr. por. jeho dovolaniena neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.