4Tdo/11/2019

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí 19. marca 2019 v Bratislave, v trestnej veci obvineného Ing. L. T., pre zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005, vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 3T/37/2007, o dovolaní obvineného, ktoré podal prostredníctvom obhajcu JUDr. Claude Trelaja, advokáta v Nových Zámkoch proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2017, sp. zn. 4To/83/2017, takto

rozhodol:

Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného Ing. L. T. s a o d m i e t a.

Odôvodnenie

Rozsudkom Okresného súdu Komárno zo 7. augusta 2017, sp. zn. 3T/37/2007, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre z 30. novembra 2017, sp. zn. 4To/83/2017, bol obvinený Ing. L. T. uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. zák."), na skutkovom základe, že

ako štatutárny zástupca spoločností: I. Y., s.r.o., so sídlom v B., ul, V. K. č. XX, IČO: XX XXX XXX, ktorej predmetom vykonávanej činnosti bolo zabezpečovanie a sprostredkovanie predaja akcií spoločnosti P. E. S., a. s., tretím stranám ako i reklamná činnosť, I. K. P., s.r.o., so sídlom v B., ul. V. K. č. 12, IČO: XX XXX XXX, ktorej predmetom vykonávanej činnosti bolo poskytovanie úverov a pôžičiek z cudzích zdrojov, získaných od spoločnosti P. E. S., a.s. P. E. S., a. s. so sídlom v B., ul. V. K. č. XX, IČO: XX XXX XXX, ktorej predmet vykonávanej činnosti spočíval v predaji vlastných výrobkov a služieb, z ktorej činnosti ako i z výnosov úrokov boli dosahované príjmy spoločnosti, v období od 3. júna 2002 do 19. júla 2004 spolu s ďalšou osobou po predchádzajúcom vzájomnom dohovore v úmysle podvodne vylákať a zhromažďovať finančné prostriedky od fyzických a právnických osôb s prísľubom výnosov vysoko prekračujúcich rámec bežných ziskov využívajúc pritom klamlivú reklamu, ktorou fyzické a právnické osoby uvádzali do omylu, prostredníctvomobchodných zástupcov uvedených spoločností pôsobiacich v mieste sídla spoločností, ako i na ďalších prevádzkach otvorených vo viacerých mestách na území Slovenska, uzatvorili Zmluvy o predaji akcií P. E. S., a. s., ako i Zmluvy o odkúpení akcií P. E. S., a.s., v ktorých zmluvách sa po zmluvne dohodnutom termíne zaviazali od akcionárov predané akcie späť odkúpiť a vyplatiť im zmluvne dohodnutú kúpnu cenu akcií pozostávajúcu z vkladu a prisľúbeného výnosu, a to i napriek tomu, že mali vedomosť o tom, že vzhľadom na charakter a spôsob podnikateľských aktivít vyššie uvedených spoločností, vykazovaných hospodárskych výsledkov, sľubované zhodnotenie finančných prostriedkov nebudú môcť splniť, nakoľko prijaté finančné prostriedky - vklady v prevažnej miere presunuli do uvedených spoločností na základe rôznych uzatvorených zmlúv o pôžičkách a takisto tieto finančné prostriedky použili na financovanie prevádzkovej činnosti uvedených podnikateľských subjektov, v dôsledku ktorých skutočností v 672 prípadoch uzatvorených zmlúv o predaji a následnom odkúpení akcií P. E. S., a. s., platných k 19. júlu 2004 v celkovom finančnom objeme vo výške 57.113.000,- Sk (t. j. 189.580,42 eura), akcie od akcionárov tak ako sa zaviazali v zmluvách o ich odkúpení späť neodkúpili, finančné prostriedky - vklady, ako aj sľúbené výnosy získané pri predaji akcií týmto osobám nevyplatili.

Za to mu okresný súd podľa § 250 ods. 5, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c), § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere dva roky, ktorého výkon podmienečne odložil na skúšobnú dobu päť rokov.

Rozsudok prvostupňového súdu napadol odvolaním prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor ÚŠP GP SR"), pričom spochybnil len výrok o treste. Krajský súd v Nitre rozsudkom z 30. novembra 2017, sp. zn. 4 To/83/2017, rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 2 Tr. por. zrušil vo výroku o treste a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. obvineného podľa § 250 ods. 5, § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c), § 39a ods. 3 Tr. zák. odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere štyri roky a na výkon trestu odňatia slobody ho zaradil do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Proti rozsudku krajského súdu podal obvinený Ing. L. T. prostredníctvom obhajcu dňa 10. novembra 2018 dovolanie, doručené prvostupňovému súdu 14. januára 2019 z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Tr. por. Dovolanie odôvodnil tým, že prokurátor ÚŠP GP SR a krajský súd nevzali do úvahy čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva. Súdy podľa jeho názoru nevykonali dostatočné dokazovanie, pretože v konaní boli objasňované len základné skutočnosti. Jednoznačne však bolo preukázané, že obvinený v roku 2002 s nebohým Mgr. U. B. predávali akcie emitenta spoločnosti P. E. S., a. s. v B., v zmysle Prospektu cenného papiera schváleného Úradom pre finančný trh. Akcie sa predávali za nominálnu hodnotu a neskôr za cenu stanovenú spoločnosťou a po uplynutí dohodnutej doby, najmenej šesť mesiacov sa s akcionármi uzatvárali zmluvy o spätnom odkúpení akcií. Získané finančné prostriedky z predaja akcií boli v súlade s Prospektom CP použité na krátkodobé spotrebiteľské úvery s návratnosťou päť až desať mesiacov, finančný leasing motorových vozidiel a realitnú činnosť, čím sa mal produkovať zisk na spätné odkúpenie akcií. V čase podávania žiadosti o schválenie Prospektu CP spoločnosť nemala záväzky v lehote splatnosti, evidovali pohľadávky voči dcérskym spoločnostiam v hodnote 99.000.000,- Sk. Spoločnosť I. Y. plnila záväzky zo zmlúv do konca roka 2003, problémy nastali v prvej polovici roka 2004, keď spoločnosť nebola schopná vyplatiť dohodnutú sumu a z tohto dôvodu spoločnosť uznala voči akcionárom existujúci záväzok z titulu ukončeného zmluvného vzťahu, navrhla vyplácanie ceny akcií v desiatich mesačných splátkach a uzavretie dodatku, umožňujúceho obom zmluvným stranám bez dôvodu a lehoty vypovedať zmluvu. Dovolateľ ďalej vytkol nepreukázanie úmyslu konať podvodne v zmysle § 250 Tr. zák. a na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatiť uvedením do omylu. Na začiatku predaja akcií nemohol mať vedomosť, že splnenie záväzku v súvislosti so zmluvami o spätnom odkúpení akcií by bolo nereálne. Tvrdenie obžaloby o sľúbenom 30 % výnose nebolo preukázané, finančné prostriedky získané z predaja akcií boli použité na podnikateľskú činnosť v súlade so zámermi Prospektu CP. Výnosy najmä z krátkodobých spotrebiteľských úverov (vzhľadom na úročenie 40% a viac) mali byť popri hradení prevádzkových nákladov dostatočné na plnenie záväzkov spoločnosti, problémy nastali až od konca roku 2003, v súvislosti so sťaženými podmienkami privymáhaní vlastných pohľadávok. Skutočnosť, že sa obvinení snažili plniť svoje záväzky potvrdil aj svedok A. B. a túto preukazuje tiež snaha spoločností vyplatiť cenu akcií v splátkach, čo vylučuje podvodný úmysel poškodiť akcionárov. Zdôraznil, že všetky podmienky zmluvy boli v texte uvedené rovnakým spôsobom, akcionárov nikto nenútil, aby dodatok podpísali, mnohým z nich bol tento návrh zaslaný poštou, mali tak možnosť dodatok preštudovať a slobodne sa rozhodnúť, či ho podpíšu. Akcionári boli už pri nákupe akcií upozornení na skutočnosť, že nákup akcií je rizikovou investíciou a výnosnosť závisí od rôznych faktorov. Obvinený spochybnil spôsob, akým súdy zisťovali výšku škody, a to len na podklade znaleckého posudku znalca Ing. Milana Mozoláka, ktorý vzhľadom na finančnú situáciu v spoločnosti k 31. decembru 2003, škodu ustálil na sumu vo výške 57.113.000,- Sk. Znalec na podklade hospodárskych výsledkov spoločností konštatoval, že jednotlivo a ani ako celok neboli schopné splniť prísľub spätného odkúpenia akcií, peňažné prostriedky použili na vlastnú prevádzku, nákupy rôznych služieb a spätné odkúpenie akcií, príčinou bol obrat v spoločnostiach, ako aj množstvo pohľadávok po splatnosti. Nevedel však uviesť zoznam 672 akcionárov, poškodených konaním obvinených, neskúmal platnosť zmlúv a účtovnú evidenciu za rok 2004 nemal ani k dispozícii. Namietal nekonkrétnosť obžaloby, ktorá nešpecifikuje škodu podľa jednotlivých zmlúv, pričom všetky zmluvy nie sú súčasťou spisu, väčšina zmlúv mala pritom splatnosť po 19. júli 2004. V konaní tak nebol preukázaný úmysel, presná výška škody, súd neaplikoval zásadu in dubio pro reo. Ďalej poukázal na výpoveď svedka A. B., podľa ktorého prostriedky vymožené z nesplatených pohľadávok vo výške 360.000.000,- Sk, ktoré mohli byť vyplatené medzi akcionárov, nebol ochotný prerozdeliť konateľ spoločnosti I. K., W. M. F., i keď sa jednalo o peniaze akcionárov spoločností P. E. S. a I. K. P.. Niektorí akcionári pritom sami nevyužili výhody plynúce im zo zlatej karty. V neposlednom rade vo vymáhaní pohľadávok zabránil policajný zásah, pri ktorom boli spoločnosti zhabané všetky materiály. Všetky úkony tak boli robené v prospech akcionárov tým, že sa snažili o zveľadenie spoločnosti. Poukázal tiež na závery šetrenia Úradu pre finančný trh, v zmysle ktorých so spoločnosťou P. E. S. a I. Y. neboli zaznamenané žiadne problémy a bolo konštatované, že akcionári dodatky podpísali dobrovoľne a Úrad s použitím reklamných materiálov nevyslovil nesúhlas. Konanie obvineného tak nemožno posúdiť ako trestný čin.

Obvinený v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. namietal aj nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia pri ukladaní trestu, pretože krajský súd neaplikoval § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. a nezohľadnil dĺžku konania (14 rokov), a to čas od spáchania skutku do právoplatného rozhodnutia, pričom od spáchania trestného činu viedol riadny a usporiadaný život. Zaujal názor, že tým došlo k tzv. inému zásahu orgánov verejnej moci do práv obvineného podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 38 ods. 1 Listiny. Obvinený o dovolaní navrhol rozhodnúť v zmysle § 386 Tr. por.

Prokurátor ÚŠP GP SR sa k dovolaniu obvineného nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. a), bolo podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por. ], v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.), a súčasne spĺňa podmienky podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. a nie je dôvod na postup podľa § 382 písm. a), b), d), e), ani písm. f) Tr. por.

Podľa § 371 ods. 4 Tr. por. (prvá veta) dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno ako okolnosť použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Najvyšší súd v prvom rade opakuje, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok predstavuje výrazný zásah do inštitútu právoplatnosti, ktorá v pozícii základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia predstavuje jeho nezmeniteľnosť a záväznosť ako prejavy stability právnych vzťahov a právnej istoty v právnom štáte. Z uvedeného dôvodu je dovolanie určené k náprave výlučne zákonom taxatívne stanovených procesných a hmotnoprávnych vád, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok a ktoré je preto potrebné odstrániť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Je jedným zo základných práv obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9 Tr. por. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé konanie, a preto jeho porušenie je aj dôvodom na podanie dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.]. Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal, že vykonané dôkazy bezpochyby nepreukazujú spáchanie skutku, súdy nesprávne vyhodnotili konanie obvineného ako podvodné v zmysle § 250 ods. 1 Tr. zák. Dokazovanie považoval za nedostatočné, pretože súdy nezisťovali podstatné skutočnosti, nemožnosť spätného vyplácania ceny akcií nebola spôsobená podvodným konaním obvineného v spolupáchateľstve so zosnulým Mgr. U. B..

Je potrebné poznamenať, že súdy nižšej inštancie konali vo veci 3-krát. Naposledy Okresný súd Komárno rozsudkom zo 7. augusta 2017, sp. zn. 3 T/37/2007, ktorý rozsudok napadol odvolaním prokurátor len do výroku o treste. Odvolací súd rozhodol v neprospech obvineného (§ 372 ods. 1, druhá veta, Tr. por.).

Dovolateľ v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. uplatnil námietky týkajúce sa vykonaného dokazovania a jeho rozsahu, pričom namietal predovšetkým súdmi nedostatočne zistený skutkový stav. Nakoľko však obvinený a iné oprávnené osoby uvedené v citovanom ustanovení nenapadli výrok prvostupňového rozhodnutia, čo do uznania viny obvineného, dovolací súd nebol oprávnený sa predmetnými námietkami zaoberať (§ 371 ods. 4 Tr. por. ).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Vo vzťahu k vyššie spomínanej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, treba ešte poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Tr. por.

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c) Tr. por. alebo zamietne podľa § 392 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por.

Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom podľa § 374 ods. 1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcich ustanovení Tr. por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012).

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Toto ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Svojou dikciou za bodkočiarkou vylučuje skutkové námietky, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu.

Nie je možné s poukazom na tento dovolací dôvod domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.

Dovolateľ naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl v tom, že konajúce súdy pri rozhodovaní o treste nesprávne aplikovali resp. neaplikovali ustanovenie § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Táto námietka obvineného nie je opodstatnená, pretože Krajský súd v Nitre v rozsudku z 30. novembra 2017, sp. zn. 4To/83/2017 pri ukladaní trestu obvinenému použil aj ustanovenie § 40 ods. 1, ods. 5 písm. c) Tr. zák. U obvineného zohľadnil dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku (13 rokov) a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere štyri roky. Vo svojom odôvodnení druhostupňový súd jednoznačne vyslovil, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru neustanovuje žiadnu výslovnú sankciu, ktorou by stíhal porušenia práv na spravodlivý proces, avšak primeranosť dĺžky konania je judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") posudzovaná s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, s prihliadnutím ku kritériám zakotveným v judikatúre ESĽP, akými sú zložitosť prípadu, správanie sa sťažovateľa, správanie sa štátnych orgánov. ESĽP v žiadnom zo svojich rozhodnutí nekonkretizoval všeobecne záväznú dobu, ktorú by bolo možné za primeranú lehotu považovať a ako nápravu za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme zastavenia trestného stíhania nevyvodil. Avšak judikatúra ESĽP je v tomto ohľade jednoznačná v tom, že práve zmiernenie trestu z dôvodu neprimeranosti dĺžky konania v zásade zbavuje jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle čl. 6 Dohovoru.

Podľa § 40 ods. 1 Tr. zák., ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom.

Toto moderačné ustanovenie § 40 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody je síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou povahou a významom viaže k všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 23 ods. 1 a 2 Tr. zák. a § 31 ods. 1 Tr. zák. a túto úpravu dopĺňa. Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť v dôsledku toho, že je chybný výrok ovine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a písm. h) Tr. por. je taký, že prvý z nich je všeobecným hmotnoprávnym dôvodom a druhý hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa k výroku o treste. Z logiky tohto vzťahu potom vyplýva, že samotný výrok o treste, okrem prípadov nesprávnej aplikácie ustanovení kogentnej povahy viažucej sa k rozhodovaniu o treste môže byť napadnutý prostredníctvom nie všeobecného, ale len prostredníctvom špeciálneho dôvodu, ktorý sa viaže k takémuto výroku.

Namietané nepoužitie § 40 Tr. zák. nie je otázkou právneho posúdenia skutku, pretože nemá žiaden vzťah k tomu, ako bol kvalifikovaný skutok a nejde ani o nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia, na ktoré sa viaže podanie dovolania obvineného Ing. T., pretože nemá žiaden vzťah k výroku o treste za stavu, keď existuje vyššie uvedený dovolací dôvod týkajúci sa trestu. Nepoužitie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody nezakladá žiadny dovolací dôvod (stanovisko č. 5, Zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2011 ).

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. je naplnený vtedy, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednavaný trestný čin nepripúšťa.

Druhom trestu, ktorý Trestný zákon nepripúšťa, sa rozumejú prípady, keď súd obvinenému uložil niektorý z druhov trestov (§ 32 Tr. zák.) napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na jeho uloženie, je napríklad uloženie trestu vyhostenia osobe, ktorej bolo priznané postavenie utečenca, uloženie zákazu podnikania (bez obmedzenia) pri uložení trestu zákazu činnosti, prípadne uloženie peňažného trestu mladistvému napriek tomu, že nie je zárobkovo činný, a pod.

V posudzovanej veci o takýto prípad nejde. Krajský súd pri ukladaní trestu postupoval zákonne a správne.

Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. naplnený nebol.

Na podklade vyššie uvedeného je nesporné, že nie sú naplnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Tr. por., a preto najvyšší súd podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného Ing. L. T. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.