UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Farkaša a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí konanom 25. septembra 2018 v Bratislave, v trestnej veci proti obvinenému N. J. a spol., pre pokračovací zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného N. J. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Martina Timka proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 2016, sp. zn. 5 To 63/2014, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného N. J. s a o d m i e t a.
Odôvodnenie
Okresný súd Košice I rozsudkom z 27. augusta 2014, sp. zn. 5 T 10/2009, obvinených C. Q. (v bodoch 1/ až 10/), N. J. (v bodoch 2/ až 9/ a v bode 11/) a W. S. (v bodoch 1/, 5/, 7/, 8/, 9/, 12/) uznal za vinných z pokračovacieho zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. a obvineného N. J. v bode 11/ v súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. na skutkovom základe, ako je uvedený v rozsudku súdu prvého stupňa. Zároveň podľa § 41 ods. 3 Tr. zák. zrušil skorší výrok o vine a celý výrok o treste rozsudku Okresného súdu Žilina z 18. januára 2008, sp. zn. 22 T 167/2007, ktorým bol obvinený N. J. odsúdený podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 39 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2,5 (dva a pol) roka so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a trest prepadnutia vecí (bližšie špecifikovaných v rozsudku) podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.
Za to súd obvineným uložil tieto tresty :
Obvinenému C. Q. podľa § 355 ods. 3, § 38 ods. 2, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, § 42 ods. 1 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov nepodmienečne so zaradením podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uložený tomuto obvinenému skorším rozsudkom Okresného súdu Humenné z 27. decembra 2007, sp. zn. 2 T 185/2007, a podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu uložil ajtrest prepadnutia vecí identifikovaných vo výroku rozhodnutia s tým, že podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. ich vlastníkom sa stáva štát.
Obvinenému N. J. podľa § 355 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 4, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 41 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. uložil úhrnný spoločný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) rokov nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. ho na výkon trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. obvinenému uložil aj trest prepadnutia vecí identifikovaných vo výroku rozhodnutia s tým, že podľa § 60 ods. 6 Tr. zák. ich vlastníkom sa stáva štát.
Obvinenému W. S. podľa § 355 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l/, § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. obvineného zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. mu zároveň uložil ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou zamerané na patologické hráčstvo.
Na podklade odvolaní obvinených Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 9. septembra 2016, sp. zn. 5 To 63/2014, rozhodol tak, že podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu u obvineného W. S., ktorému s použitím § 322 ods. 3 Tr. por. a podľa § 355 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l/, § 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu podmienečne odložil pri súčasnom uložení probačného dohľadu nad správaním obvineného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. tomuto obvinenému určil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky a podľa § 51 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. mu uložil obmedzenie účasti na hazardných hrách, hrania na hracích automatoch a uzatvárania stávok.
Odvolania obvinených N. J. a C. Q. krajský súd zamietol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu v zamietajúcej časti podal prostredníctvom obhajcu dovolanie obvinený N. J., ktorý uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por., teda že mu bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, resp. bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. podľa neho tkvel v tom, že skutok bol posúdený v rozpore s ustanoveniami § 129 ods. 2 Tr. zák. a § 278 Tr. por. Nesprávne práve posúdenie sa týkalo nesprávneho právneho názoru súdov nižšieho stupňa na spáchanie skutku organizovanou skupinou a následného subsumovania skutku pod § 355 ods. 3 písm. d/ Tr. zák., teda spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania - organizovanou skupinou podľa § 138 písm. i/ Tr. zák. V bližšom zdôvodnení dovolateľ uviedol, že súdy opomenuli skutkové tvrdenia obsiahnuté vo všetkých výpovediach, ktoré sa týkali reálneho spôsobu spáchania skutku, a na základe toho ho nesprávne právne posúdili ako spáchaný organizovanou skupinou. Zo skutkového stavu podľa neho nevyplývali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu prevádzačstva. Kooperácia a interakcia medzi jednotlivými obvinenými vo vzťahu ku všetkým skutkom nemala charakter organizovanej skupiny, keďže absentovala spoločná predstava obvinených o spoločnom páchaní trestného činu, resp. o účasti na ňom, a absentovala i dohoda vo vzťahu ku konkrétnym a predpokladaným okolnostiam spáchaných skutkov. Aj napriek tomu, že spôsob spáchania vykazoval znaky typické pre organizovanú skupinu, toto konanie vo svojom súhrne nebolo spáchaním trestného činu závažnejším spôsobom konania, keďže v danej veci chýbal výslovný alebo konkludentný prejav vôle participovať na spolčení s poukazom na to, že dvaja členovia údajnej organizovanej skupiny sa vôbec nepoznali a nikdy spolu nekomunikovali. Celú trestnú činnosť priamo koordinoval a organizoval obvinený Q.. Konanie ostatných obvinených bolo spontánne, bez rozdelenia úloh a neprejavovalo sa plánovitosťou v trestnoprávnom zmysle (predstavou o spáchaní trestného činu, dodržiavaním plánu) ani koordinovanosťou (zosúladením a harmonizáciou členov pri jednotlivých činnostiach), ktoré by spáchanie činu uľahčovali a zvyšovali pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa a jehoúspešnosti. V konaní nebolo preukázané, že by obvinení ako členovia skupiny mali aspoň vo všeobecných črtách určené, akú úlohu majú zohrať pri príprave, páchaní a po spáchaní trestného činu. Znaky zločineckej skupiny pritom musia byť predmetom dokazovania a pri posudzovaní interakcie medzi obvinenými treba vychádzať aj zo všeobecných poznatkov teórie riadenia. Ak by súdy postupovali správne v zmysle uvedeného, nedospeli by k vysloveným záverom. V ďalšom, citujúc judikatúru najvyššieho súdu (R 47/2008), dovolateľ zdôraznil, že dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené. Z tohto pohľadu hodnotí aj skutočnosť, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v tzv. skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Súdy skutkový stav nesprávne hmotnoprávne posúdili a v nadväznosti na to bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Skutok je podľa dovolateľa potrebné posudzovať v základnej skutkovej podstate trestného činu, keďže ku škodlivému následku nedošlo organizovanou skupinou. Poukázal na to, že v zmysle judikatúry najvyššieho súdu do skutkového základu rozhodnutia napadnutého dovolaním môže dovolací súd zasiahnuť len celkom výnimočne, pokiaľ to odôvodňuje extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami súdov a vykonanými dôkazmi. Taký rozpor je daný vtedy, keď skutkové zistenia nemajú žiadnu obsahovú spojitosť s dôkazmi, alebo nevyplývajú z dôkazov pri žiadnom z logicky prijateľných spôsobov ich hodnotenia, alebo sú opakom toho, čo je obsahom dôkazov, na ktorých podklade boli takéto zistenia urobené. Na záver dovolateľ poukázal na význam a obsah práva na spravodlivý proces v kontexte jeho zložiek, ktorými sú aj právo na odôvodnené a presvedčivé rozhodnutie, zákonnosť rozhodovania a správne hodnotenie dôkazov. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby dovolací súd rozsudkom vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dovolanie opiera, a rozhodnutia súdov nižšieho stupňa zrušil.
Dovolanie bolo v zmysle § 376 Tr. por. zaslané na vyjadrenie ostatným stranám konania.
Prokurátor Krajskej prokuratúry Košice podal k dovolaniu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že rozhodnutia súdov v tejto veci sú zákonné a nie sú dané uplatnené dovolacie dôvody. Odvolací aj prvostupňový súd sa podľa neho v dostatočnom rozsahu argumentačne vysporiadali s tým, prečo konanie obvinených bolo právne kvalifikované aj ako závažnejší spôsob konania, a to páchanie činu formou organizovanej skupiny. Rozhodnutia sú dostatočne odôvodnené, preto podľa neho nevyvstáva akákoľvek pochybnosť o ich arbitrárnosti či nepresvedčivosti. Súdmi uznaná právna kvalifikácia zodpovedajúca vykonanému dokazovaniu zároveň viedla k uloženiu trestu, ktorý je súladný so zákonom. Trest bol uložený v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby a aj zaradenie pre jeho výkon je súladné s ustanovením § 48 Tr. zák. Nie je teda možné akceptovať ani námietku obvineného o uložení trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Vzhľadom na absenciu namietaných dovolacích dôvodov prokurátor navrhol dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietnuť.
Vyjadrenie prokurátora bolo doručené obvinenému a jeho obhajcovi (I. ÚS 355/2015).
Obvinený sa k podaniu prokurátora vyjadril sám i prostredníctvom svojho obhajcu. Vo vyjadrení podanom prostredníctvom obhajcu uviedol, že prokurátor svoju právnu argumentáciu vyvodil v rozpore so skutkovým stavom zisteným v pôvodnom konaní. S poukazom na obsah dovolania zopakoval, že v prejednávanej veci nešlo o trestnú činnosť páchanú organizovanou skupinou, keďže zo vzťahov medzi obvinenými v rozsahu skutkových zistení v pôvodnom konaní je zrejmé, že v danej veci chýbajú základné pojmové znaky nevyhnutné pre konštatovanie, že skutok mal byť spáchaný závažnejším spôsobom konania. Z výpovedí obvinených i svedkov je zrejmé, že tretieho obvineného nepoznal, a skutočnosť, že obvinený Q. objednal tretiu osobu, nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by jemu samému mala byť na príťaž. Pri vzájomnej interakcii medzi obvinenými chýbal prejav organizovanosti. S obvineným Q. spolupracoval len preto, že tento nemal vozidlo, ktorým by bolo možné prepravovať viac ľudí naraz, miera tejto spolupráce však nevykazovala znaky organizovanosti a plánovitosti. Uvedené potvrdzuje i obsah telefonických rozhovorov, z ktorých zároveň vyplýva, že skutky páchali obvinení Q. a S. samostatne, bez jeho fyzickej či inej účasti, vedomia či dohody. Skutky boli spáchané spontánne, bez rozdelenia úloh, a samotná existencia troch obvinených nie je sama osebe spôsobilá naplniť znakykvalifikovanej skutkovej podstaty. Existencia organizovanej skupiny nevyplýva ani z výpovedí svedkov. Skutkové zistenia okresného a krajského súdu nemajú žiadnu obsahovú spojitosť s dôkazmi a z ich rozhodnutí nie je zrejmé, na základe čoho bolo konanie obvinených kvalifikované ako závažnejší spôsob konania. Skutky boli nesprávne subsumované pod konkrétnu skutkovú podstatu, preto došlo k nesprávnym právnym záverom. Obvinený opätovne navrhol vysloviť porušenie zákona a napadnuté rozhodnutia zrušiť. Vo svojom vlastnom vyjadrení súdu vytkol, že opomenul tvrdenia obsiahnuté vo výpovediach obvinených, z ktorých bolo evidentné, že obvinený Q. bol organizátorom a on sám mu sľúbil len prepravu ľudí z východu Slovenska na západ, pričom až neskôr sa dozvedel o tom, že ide o migrantov. Táto spolupráca bola len spontánnym konaním, lebo nie vždy sa dalo prepravu zrealizovať. On sám nič neplánoval, nebol súčasťou žiadnej skupiny a obvineného S. nepoznal. Ani z odposluchov telefónnych hovorov nevyplýva, že by malo ísť o organizovanú skupinu, resp. odposluchy neobsahujú také významné skutočnosti, ktoré by v tejto otázke boli použiteľné ako dôkazný materiál. V ďalšom spochybnil výpovede nekonkretizovaných svedkov, ktoré podľa neho nemajú usvedčujúci charakter. Uzavrel, že vzhľadom na absenciu dôkazov o jeho členstve v organizovanej skupine nie je možné vo vzťahu k jeho osobe skutok subsumovať pod hypotézu právnej normy uvedeného trestného činu a navrhol jeho dovolanie „prijať".
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/, § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.), a súčasne spĺňa podmienky podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por. Najvyšší súd však zistil, že dovolanie obvineného je potrebné na neverejnom zasadnutí odmietnuť podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.
Najvyšší súd úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok a nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších, mimoriadnych, procesných a hmotnoprávnych vád. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, preto predstavuje výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorá je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú z tohto dôvodu striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia. Dovolací súd preto nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy. Z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expressis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Dovolateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. h/ a písm. i/ Tr. por.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku a nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia je pochybenie súdu pri aplikácii práva na skutok, ktorý bol zistený a v potrebnom rozsahu objasnený, a to v takej intenzite, že to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (a contrario § 371 ods. 5 Tr. por.). O nesprávnu aplikáciu práva ide najmä vtedy, ak bol skutok v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin v tomto prípade nešlo, alebo ak išlo o iný trestný čin, než ten, ktorý sa nachádza v právnej vete napadnutého rozhodnutia, teda ak skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný (podradený) pod nesprávnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom takáto nesprávna subsumpcia bola v neprospech obvineného (teda spravidla pôjde o prísnejšie trestnú skutkovú podstatu). V tejto súvislosti však treba podotknúť, že dovolací súd pri preskúmavaní uvedeného dovolacieho dôvodu nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku, čo je explicitne vyjadrené i v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ veta za bodkočiarkou Tr. por. Zabezpečiť správnosť a úplnosť skutkových zistení a následne ustáliť skutok je vecou súdu prvého, prípadne druhého stupňa, a dovolací súd už nie je oprávnený zistený skutok skúmaťani prehodnocovať, ale musí ho ako správny prezumovať a vychádzať z neho. Rovnako to platí o hodnotení dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa, ktoré je predpokladom pre ustálenie skutkových záverov.
Po preskúmaní dovolania dovolací súd zistil, že z podstaty niektorých dovolateľom tvrdených námietok týkajúcich sa najmä opomenutia skutkových tvrdení obsiahnutých v použitých výpovediach zo strany súdov a absencie skutočností zakladajúcich aplikáciu kvalifikovanej skutkovej podstaty, vyplýva, že smerujú proti správnosti zisteného skutku a hodnoteniu vykonaného dokazovania, preskúmavanie ktorých je v zmysle uvedeného dovolacím súdom neprípustné. Dovolací súd sa nimi preto meritórne nezaoberal. Zaoberal sa však otázkou správnosti právnej kvalifikácie skutkov a v tejto súvislosti uvádza nasledovné :
Trestného činu prevádzačstva podľa § 355 ods. 2 Tr. zák. sa dopustí ten, kto v úmysle získať pre seba alebo iného priamo či nepriamo finančnú výhodu alebo inú materiálnu výhodu pre osobu, ktorá nie je štátnym občanom Slovenskej republiky alebo osobou s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, a) organizuje nedovolené prekročenie štátnej hranice Slovenskej republiky alebo prechod cez jej územie, alebo také konanie umožní, alebo v ňom pomáha, alebo b) na účel podľa písmena a) vyrobí, zaobstará, poskytne alebo drží falošný cestovný doklad alebo falošný doklad totožnosti, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov. Podľa odseku 3 odňatím slobody na sedem rokov až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2 a) a získa ním pre seba alebo iného väčší prospech, b) z osobitného motívu, c) spôsobom, ktorý môže ohroziť životy a zdravie prevádzaných osôb alebo znamená neľudské zaobchádzanie alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo zneužívanie prevádzaných osôb, alebo d) závažnejším spôsobom konania.
Podľa § 138 písm. i/ Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie páchanie trestného činu organizovanou skupinou.
Podľa § 129 ods. 2 Tr. zák. organizovanou skupinou sa rozumie spolčenie najmenej troch osôb na účel spáchania trestného činu, s určitou deľbou určených úloh medzi jednotlivými členmi skupiny, ktorej činnosť sa v dôsledku toho vyznačuje plánovitosťou a koordinovanosťou, čo zvyšuje pravdepodobnosť úspešného spáchania trestného činu.
Objektom trestného činu prevádzačstva je záujem štátu na ochrane právneho režimu na štátnych hraniciach, kontrola osôb či nebezpečných zoskupení prekračujúcich hranice Slovenskej republiky a ich pohyb na jej území, a v konečnom dôsledku i ochrana nedotknuteľnosti a suverenity štátu. Jeho páchateľom môže byť ktokoľvek, ide teda o subjekt všeobecný. Objektívna stránka spočíva v organizovaní nedovoleného prekročenia štátnej hranice, prechodu cez jej územie, umožnení takéhoto konania alebo pomáhaní v ňom, v odseku 2 podmienená úmyslom získať určitú výhodu rovnako ako ďalšie jej formy, a to výroba, zaobstaranie, poskytnutie alebo držba falošného cestovného dokladu alebo dokladu totožnosti. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie.
Organizovaná skupina v zmysle citovanej zákonnej definície je vzájomná dohoda aspoň troch osôb týkajúca sa trestnej činnosti určenej hoci len vo všeobecných črtách, pričom skupina môže byť vytvorená len na jeden účel, pre jeden konkrétny trestný čin, pre jeden skutok. Z hľadiska jej časového pôsobenia sa nevyžaduje trvalejší charakter, dlhšie pôsobenie, ani trvalá organizačná štruktúra. Spravidla sa nevyznačuje vzťahmi subordinácie, jej členovia sú približne na jednej úrovni, odlišujú sa rôznorodosťou zabezpečovaných úloh a činností a v skupine nie je potrebné výslovné, formálne prijatie za člena. Postačí jeho faktické včlenenie do skupiny zabezpečením určitej činnosti. Naproti tomu napríklad zločinecká skupina vyžaduje pevnejší a previazanejší vzťah členov, ktorí sú prijímaní za členov po splnení určitých kritérií, sú zaradení do určitého organizačného celku s vymedzenou funkciou a stanovenými pravidlami, ktorých porušenie má za následok potrestanie. Prísne je trestaný aj exces, ktorý ohrozuje činnosť zločineckej skupiny alebo jej existenciu. Všetky tieto atribúty u organizovanej skupiny chýbajú, je teda ďaleko voľnejšia a voči zločineckej skupine predstavuje kvalitatívne podstatne nižšiu formu organizovanosti.
Po preskúmaní veci dovolací súd, vychádzajúc zo skutkových okolností ustálených súdmi nižšieho stupňa, ktoré nie je už oprávnený skúmať a meniť, nezistil v rozhodnutiach súdov nižších stupňov také pochybenia, ktoré by znamenali naplnenie dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Z vymedzenia skutkov tak, ako boli ustálené súdom prvého stupňa, je jednoznačné, že sú trestnými činmi a že obvinený sčasti formou spolupáchateľstva, sčasti samostatne, naplnil ich skutkovú podstatu spôsobom uvedeným v Trestnom zákone, keď spoločným konaním s ostatnými obvinenými, aj samostatne v bode 11/, v úmysle získať pre seba priamo finančnú výhodu, pre osoby, ktoré neboli štátnymi občanmi Slovenskej republiky ani osobami s trvalým pobytom na jej území, organizoval nedovolené prekročenie štátnej hranice a prechod cez štátne územie, formou organizovanej skupiny, pričom v bode 11/ súčasne maril výkon rozhodnutia súdu tým, že vykonával činnosť, na ktorú sa vzťahovalo rozhodnutie súdu o zákaze činnosti. Dovolací súd zastáva názor, že k nesprávnej aplikácii práva a teda ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkov zo strany súdov nižšieho stupňa nedošlo.
Oba súdy nižšieho stupňa sa dôsledne zaoberali a vysporiadali nielen s otázkami ustálenia viny, ale aj s dôvodmi, pre ktoré posudzovaná trestná činnosť bola spáchaná vo forme organizovanej skupiny z hľadiska jej jednotlivých znakov. Túto argumentáciu ako celok považuje dovolací súd za správnu, postačujúcu a dostatočne vysvetľujúcu, preto sa s ňou stotožňuje. Na dôvažok dodáva, že kooperácia, interakcia a plánovitosť v rámci páchanej trestnej činnosti je zrejmá z popisu jednotlivých skutkov. Skutkový dej má vo všetkých bodoch obdobný priebeh, rozdelenie úloh a úspešné zakončenie, čo je cieľom takejto organizovanej činnosti. Dostatočná interakcia a kooperácia medzi obvinenými je badateľná aj z operatívnej, promptnej reakcie na telefonáty s informáciou o počte migrantov a mieste určenia. V prejednávanej veci súčasne treba zvýrazniť, že skutkov bolo spolu dvanásť (z toho obvinený N. J. bol odsúdený pre skutky 2 až 9 a 11, t. j. pre deväť skutkov) a boli páchané v priebehu augusta až októbra 2007, išlo teda o opakujúce sa konanie obvinených, ktoré nebolo náhodné ani spontánne, ale vopred premyslené a organizované, trvajúce relatívne dlhšiu dobu. Pokiaľ ide o spoločnú dohodu, k tejto prišlo už pri oslovení obvinených na spoluprácu zo strany obvineného Q.. Skutočnosť, že pri takejto dohode neboli prítomní všetci obvinení naraz, v tomto prípade nehrá žiadnu rolu, rovnako ako ani skutočnosť, že obvinení ako členovia organizovanej skupiny sa navzájom nepoznali. Na naplnenie všetkých znakov organizovanej skupiny sa nevyžaduje, aby sa jej členovia poznali a reálne sa fyzicky stretli na jednom mieste a v rovnakom čase. Konanie vo forme organizovanej skupiny nevylučuje skutočnosť, že jej niektorý člen disponuje iba čiastkovými informáciami, či prípadná nevedomosť jedného člena skupiny o ďalšom jej členovi, ktorý má napomôcť k spáchaniu skutku, podstatná je vôľa páchať trestný čin koordinovaným spôsobom, čo bolo jednoznačne preukázané. Napokon dovolací súd pripomína, že podľa § 18 Tr. zák. na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne, ak ide o a) ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, ak tento zákon nevyžaduje aj v tomto prípade zavinenie úmyselné, alebo b) inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby o nej páchateľ vedel, teda na spáchanie trestného činu v jeho kvalifikovanej skutkovej podstate (spočívajúcej v spáchaní činu závažnejším spôsobom konania, konkrétne vo forme organizovanej skupiny) postačí aj nevedomá nedbanlivosť a nevyžaduje sa úmysel.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho sú v tomto zmysle plne v súlade so zákonom a neobstojí ani námietka arbitrárnosti či nepresvedčivosti vydaných rozhodnutí zo strany obvineného. Oba súdy sa podrobne sústredili na preskúmanie nastolenej právnej otázky a dali na ňu adekvátnu a postačujúcu odpoveď, čím rozsudkom dali parametre presvedčivých, zákonných a riadne odôvodených rozhodnutí zodpovedajúcich ustanoveniu § 168 ods. 1 Tr. por. Skutočnosť, že argumentácia súdu nie je v súlade s predstavami a názormi obvineného, nie je dôvodom na záver o jej nesprávnosti.
Vzhľadom na uvedené dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. naplnený nebol.
Podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. dovolanie možno podať, ak bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný činnepripúšťa.
V prejednávanej veci súdy nižšieho stupňa vec správne právne posúdili a obvinenému správne ukladali úhrnný spoločný trest odňatia slobody pri aplikácii § 355 ods. 3, § 38 ods. 2, ods. 4, § 36 písm. l/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 41 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a trest prepadnutia veci § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (pôvodne uložený rozsudkom Okresného súdu Žilina z 18. januára 2008, sp. zn. 22 T 167/2007).
Pokiaľ ide o trest odňatia slobody, správnosť uloženia ktorého bola obvineným v rámci dovolania namietaná, dovolací súd dospel k záveru, že súdy pri jeho ukladaní nepochybili. Vychádzajúc z trestnej sadzby (za trestný čin zo zbiehajúcich sa trestných činov prevádzačstva a marenia výkonu úradného rozhodnutia najprísnejšie trestný) sedem až desať rokov podľa § 355 ods. 3 Tr. zák., ktorej dolná hranica pri zohľadnení jednej poľahčujúcej a dvoch priťažujúcich okolností bola zvýšená o jednu tretinu, bol uložený trest na dolnej hranici takto upravenej trestnej sadzby, a to vo výmere osem rokov ako trest úhrnný a spoločný (spoločný vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Žilina z 18. januára 2008, sp. zn. 22 T 167/2007), so zaradením obvineného na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Obvinenému bol teda uložený druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťal, a trest bol uložený v rámci zákonom ustanovenej (a v zmysle zákona upravenej) trestnej sadzby.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. preto nie je daný.
Na základe uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., a preto ho podľa § 382 písm. c/ Tr. por. na neverejnom zasadnutí ako nedôvodné odmietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.