UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Piovartsyho a sudcov JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Petra Hatalu v trestnej veci obvineného A. S. pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), písm. d) Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného A. S. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Jozefa Levkuša proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 2013, sp. zn. 8 To 68/2013, na neverejnom zasadnutí konanom 30. októbra 2017, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c) Tr. por. dovolanie obvineného A. S. sa odmieta.
Odôvodnenie
Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 29. januára 2013, sp. zn. 8 T 98/2011, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Košice II z 10. apríla 2013, sp. zn. 8 T 98/2011, bol obvinený A. S. uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. c), písm. d) Tr. zák., ďalej zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák. a prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 173 ods. 1 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že
od presne nezistenej doby, približne od mesiaca februára 2010, opakovane až do 19.30 hod. dňa 26. novembra 2010 na rôznych miestach v E. a inde, prevažne v mieste svojho bydliska v E. S. č. XXX, okres E. - X., páchal drogovú trestnú činnosť tým spôsobom, že si od výrobcov zadovažoval zakázanú látku, najmä tzv. pervitín, t.j. metamfetamín, ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradený do II. skupiny psychotropných látok, a následne túto poskytoval a predával rôznym konzumentom a dílerom drog, vrátane chránených osôb, pričom na účely výroby uvedenej zakázanej látky výrobcom poskytoval priestor garáže a obývacie priestory svojho bydliska v E. S. č. XXX, kde prechovával zariadenie, jedy,prekurzory a predmety určené na nedovolenú výrobu metamfetamínu, ktoré boli nájdené a zaistené dňa 26. novembra 2010 v čase od 19.30 hod. pri domovej prehliadke rodinného domu v E. S. č. XXX.
Obvinenému bol za to podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák. a s poukazom na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 72 (sedemdesiatdva) mesiacov. Podľa § 48 ods. 1 písm. a) Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Na podklade odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II a obvineného A. S. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Košiciach uznesením z 9. septembra 2013, sp. zn. 8 To 68/2013, rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. por. odvolania prokurátora a obvineného zamietol.
Proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom obhajcu z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c) a g) Tr. por. obvinený A. S. dovolanie, následne v zmysle usmernenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spresnené podaným doplnením dovolania.
Zásadné porušenie práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) videl v skutočnosti, že napriek jeho opakovaným návrhom na doplnenie dokazovania nebol ako svedok predvolaný a vypočutý Z. Č., ktorý sa mal podieľať na výrobe drog a páchať trestnú činnosť. Obvinený jeho výpoveď považoval za podstatnú, keďže práve tento svedok bol podľa jeho presvedčenia objednávateľom pervitínu. Poukázal tiež na skutočnosť, že počas trestného stíhania navrhoval vypočuť ako svedka aj vyšetrovateľa KR PZ mjr. E., a to na okolnosť, prečo nepredvolal a nevypočul svedka A. M., ktorý ako páchateľa trestnej činnosti mohol identifikovať Z. Č.. Aj tento postup orgánov činných v trestnom konaní vnímal ako porušenie svojho práva na obhajobu.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. označil obvinený za nezákonne vykonaný dôkaz vyšetrenie jeho duševného stavu v prípravnom konaní. Podobne ako v priebehu celého konania pred súdom, namietal, že znalecký posudok o vyšetrení jeho duševného stavu bol vypracovaný bez toho, aby bol znalcami osobne vyšetrený, a teda v rozpore so zákonom. Na základe uvedeného konštatoval, že ide o dôkaz, ktorý nebol súdom vykonaný zákonným spôsobom.
Z vyššie uvedených dôvodov obvinený A. S. dovolaciemu súdu navrhol, aby rozsudkom vyslovil v dovolaní uvedené porušenia zákona a súčasne zrušil napadnuté rozhodnutia okresného aj krajského súdu a prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného A. S., vrátane jeho doplnenia, doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté.
Prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného A. S. zdôraznil, že tento mal počas celého prípravného konania zvoleného obhajcu, aj prostredníctvom ktorého realizoval, respektíve mal možnosť realizovať všetky svoje procesné práva v trestnom konaní tak, ako mu ich priznáva najmä § 34 Tr. por. a nasledujúce. Súčasne mal za to, že obvinený sa dopustil skutkov tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Košice II, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň jasne a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj obhajobou obvineného. S jeho závermi sa stotožnil i Krajský súd v Košiciach v dovolaním napadnutom uznesení. Záverom prokurátor poznamenal, že obvinený neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo potrebné modifikovať dovolaním napadnuté právoplatné rozhodnutia súdov. Navrhol preto, aby dovolací súd z dôvodov uvedených v § 382 písm. c) Tr. por. predmetné dovolanie odmietol.
Vyjadrenie prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II podané k dovolaniu obvineného bolo súdom prvého stupňa doručené obhajcovi obvineného, ktorý sa k nemu v určenej lehote žiadnym spôsobomnevyjadril. Samotnému obvinenému sa predmetné vyjadrenie prokuratúry nepodarilo doručiť ani zo strany dovolacieho súdu.
Následne súd prvého stupňa po odstránení vytknutých nedostatkov predložil vec dovolaciemu súdu.
Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. d), písm. e) ani písm. f) Tr. por.
Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného A. S. nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom mohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por.
Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.
Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a písm. g) Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné:
Zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.) sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci.
Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti:
K dovolaciemu dôvodu uplatnenému obvineným podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. treba predovšetkým uviesť, že trestné konanie prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku, v ktorých najvyšší súd nezisťuje porušenie. Obvinený A. S. mal v trestnom konaní zachované všetky obhajovacie práva v plnom rozsahu.
Ako vyplýva z obsahu dovolacích námietok obvineného, subsumovaných pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., tieto všetky sú vo svojej podstate vyjadrením jeho nesúhlasu s rozsahom vykonaného dokazovania. Z podstaty dovolateľom uvádzaných námietok, spočívajúcich v nevykonaní ním navrhovaných dôkazov, je zrejmé, že ide o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a v konečnom dôsledku aj proti správnosti a úplnosti zisteného skutku.
V kontexte dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. najvyšší súd k uvedeným výhradám obvineného, smerujúcim k tomu, že konajúce súdy subjektívnym spôsobom objasňovali okolnosti svedčiace proti nemu i v jeho prospech a najmä odmietli vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy, uvádza, že obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 a ods. 11 Tr. por., ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd nemohol námietkam obvineného založeným na vlastnom hodnotení rozsahu vykonaného dokazovania ako nedostatočného priznať v rámci dovolacieho konania žiadnu relevanciu.
Na druhej strane, majúc na zreteli, že obsahom práva na obhajobu je aj právo navrhnúť dôkazy a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa takýmito návrhmi adekvátne zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, je potrebné pripustiť, že za istých okolností môže dôjsť k zásadnému porušeniu práva na obhajobu aj v súvislosti s neakceptovaním návrhu obvineného na vykonanie, respektíve doplnenie dokazovania. Bolo by tomu tak vtedy, ak by o takom návrhu nebolo rozhodnuté alebo by bol návrh na dokazovanie odmietnutý bez náležitých dôvodov, t.j.najmä bez zrozumiteľného a presvedčivého vysvetlenia nemožnosti vykonania dokazovania, respektíve nadbytočnosti a nepotrebnosti jeho doplnenia. Len v takých prípadoch by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného, a teda aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd v súvislosti s námietkami obvineného, vyčítajúcimi súdom, že nepristúpili k vykonaniu ním navrhovaných dôkazov - výsluchov svedkov mjr. Ing. F. E. a Z. Č., skúmal len, či o týchto bolo kvalifikovaným spôsobom rozhodnuté, pričom zistil, že v prejednávanom prípade nenastala ani jedna z vyššie popísaných situácií, odôvodňujúcich prijatie záveru o zásadnom porušení práva obvineného na obhajobu.
V predmetnej veci zo spisového materiálu bez pochybností vyplýva, že na prípadné konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. z dôvodu nevysporiadania sa súdu s návrhmi obhajoby na doplnenie dokazovania nebol splnený ani základný predpoklad, spočívajúci vo vznesení návrhov na doplnenie dokazovania procesne relevantným spôsobom, respektíve v zotrvaní obhajoby na takýchto návrhoch. Dovolací súd zistil, že obvinený v závere hlavného pojednávania dňa 29. januára 2013 zhodne so svojím obhajcom vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Vykonania dôkazov výsluchom svedkov mjr. Ing. F. E.É. a Z. Č., na ktoré odkazuje podaným dovolaním, sa začal domáhať až v rámci odvolacieho konania, keď požiadavku na vypočutie menovaných svedkov sformuloval v písomnom podaní z 29. apríla 2013, doručenom Krajskému súdu v Košiciach dňa 2. mája 2013. Avšak, keďže verejného zasadnutia odvolacieho súdu dňa 9. septembra 2013, predmetom ktorého bolo rozhodnutie o podaných odvolaniach, sa nezúčastnil, a písomným prehlásením zo 6. septembra 2013 ospravedlnil svoju neúčasť, zároveň žiadajúc, aby bola predmetná vec prejednaná v jeho neprítomnosti, bola jeho obhajoba na predmetnom verejnom zasadnutí v súlade s jeho požiadavkou zabezpečovaná jeho obhajcom JUDr. Jozefom Levkušom, ktorý v reakcii na otázku predsedu senátu odvolacieho súdu na verejnom zasadnutí vyhlásil, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania.
K tomu je potrebné uviesť, že dôsledkom späťvzatia návrhu procesnej strany na vykonanie dôkazu je neopodstatnenosť vykonania takéhoto dôkazu. Späťvzatie návrhu na doplnenie dokazovania možno realizovať písomným podaním alebo zápisnične na hlavnom pojednávaní či verejnom zasadnutí. Možno tak spraviť individuálne vo vzťahu k jednotlivému pôvodne navrhovanému dôkazu alebo všeobecne k doplneniu dokazovania ako celku. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína, že v zmysle jeho judikatúry (rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 116/2014) je vyhlásenie procesnej strany v záverečnej fáze súdneho konania pred rozhodnutím vo veci samej, kedy naposledy možno uplatniť návrhy na doplnenie dokazovania, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, jej konečným prejavom o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania zároveň jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania netrvá, a teda že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. V konkrétnej prejednávanej veci je takýmto prejavom aj vyhlásenie procesných strán (obvineného v zastúpení obhajcom) na verejnom zasadnutí dňa 9. septembra 2013, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania (č. l. 1259 p.v. spisu). Odvolací súd, viazaný týmto prejavom vôle obhajoby, teda postupoval správne a v súlade so zákonom, ak vychádzajúc zo skutočnosti, že následkom takto učineného späťvzatia všetkých skôr uplatnených návrhov obhajoby na doplnenie dokazovania zanikla potreba o nich procesne relevantným spôsobom rozhodnúť, sa týmito viac nezaoberal a na tieto neprihliadal.
Dovolací súd tak nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani v postupe odvolacieho súdu, nadväzujúcom na návrh obvineného na vykonanie dôkazov, žiaden nedostatok, ktorý by v predmetnej veci umožňoval dospieť k záveru o porušení práva obvineného na obhajobu zásadným spôsobom.
Záverom sa k týmto námietkam obvineného žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý procesnepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov
Nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania nemôže byť sama o sebe porušením práva na obhajobu. Súd, vykonávajúci dokazovanie vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania. Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je porušením práva na obhajobu, a preto nemôže napĺňať ani dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Vzhľadom na uvedené, dovolací súd musel uzavrieť, že v danom prípade nebolo právo obvineného na obhajobu porušené, a teda nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. založil obvinený A. S. na tvrdení o nezákonnosti vykonaného znaleckého dokazovania. Dôvodom spochybnenia zákonnosti znaleckého posudku o jeho duševnom stave bola skutočnosť, že tento bol vypracovaný bez jeho osobného vyšetrenia ustanovenými znalcami.
Vyšetrenie duševného stavu obvineného v trestnom konaní, smerujúce k podaniu znaleckého posudku ako dôkazného prostriedku, ktorým sa sleduje cieľ využiť odborné znalosti na čo najpresnejšie zistenie skutkového stavu, je predmetom úpravy § 148 Tr. por. a § 149 Tr. por.
V zmysle § 148 ods. 1 Tr. por. vyšetruje duševný stav obvineného znalec z odboru psychiatrie. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia je na vyšetrenie duševného stavu obvineného potrebný príkaz súdu a v prípravnom konaní sudcu pre prípravné konanie. Ustanovenie § 148 ods. 3 Tr. por. ďalej ustanovuje, že ak na vyšetrenie duševného stavu nepostačí ambulantné vyšetrenie, môže súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie nariadiť, aby obvinený bol pozorovaný v zdravotníckom ústave alebo, ak je vo väzbe, v nemocnici pre obvinených a odsúdených.
Príkaz na vyšetrenie duševného stavu obvineného A. S. bol v danom prípade vydaný sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Košice II dňa 25. februára 2011 pod sp. zn. 0Tp 1017/2011, a to na základe návrhu vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Odboru kriminálnej polície, Oddelenia všeobecnej kriminality na vydanie príkazu na vyšetrenie duševného stavu obvineného z 24. februára 2011. V nadväznosti naň boli uznesením vyšetrovateľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, Odboru kriminálnej polície, Oddelenia všeobecnej kriminality z 25. februára 2011, sp. zn. ČVS: KRP-62/OVK-KE-2010, do konania podľa § 142 ods. 1 Tr. por. pribraté znalkyne z odboru zdravotníctva a farmácie, odvetvia psychiatria, MUDr. Kornélia Fabišíková a MUDr. Ivica Mitriková Kmečová za účelom zodpovedania v predmetnom uznesení formulovaných odborných otázok.
Ustanovené znalkyne v súlade s vyššie uvedeným uznesením dňa 9. marca 2011 vypracovali ohľadom duševného stavu obvineného A. S. Znalecký posudok č. 20/2011, ktorý sa stal súčasťou spisového materiálu. Zo znaleckého posudku vyplýva, že okrem samotného vyšetrovacieho spisu bolo podkladom na jeho vypracovanie aj vyšetrenie obvineného vykonané v ústave na výkon väzby dňa 28. februára 2011, a to aj napriek skutočnosti, že obvinený sa, po úvodnom oboznámení sa s príkazom na vyšetrenie jeho duševného stavu a uznesením o pribratí znalkýň za účelom vyšetrenia jeho duševného stavu, odmietol podrobiť osobnému vyšetreniu tak, ako to už skôr avizoval vo veci konajúcemu vyšetrovateľovi. Vzhľadom na túto skutočnosť formulovali znalkyne svoj nález na základe observáciesprávania obvineného v uvedený deň a štúdia spisového materiálu, a to v rozsahu, v akom to tieto metódy psychiatrického vyšetrenia umožňujú. Zároveň konštatovali, že vzhľadom na absenciu anamnestických údajov z vyšetrenia, ako aj toxikologických záverov ohľadom konzumu psychotropných a omamných látok (obvinený sa odmietol podrobiť aj odberu moču) sa nie je možné relevantne vyjadriť k jeho prípadnej závislosti alebo škodlivému užívaniu alkoholu či iných drog.
Keďže odmietnutie obvineného podrobiť sa vyšetreniu duševného stavu nebolo z jeho strany odôvodnené žiadnym relevantným dôvodom, nakoľko obvinený, napriek poučeniu, že nejde o právny úkon, ale o lekárske vyšetrenie, argumentoval len potrebou poradiť sa s obhajcom, a zároveň ustanovené znalkyne vyhotovili sporný znalecký posudok s ohľadom na absenciu tých anamnestických údajov, ktoré bolo možné získať len osobným vyšetrením obvineného, dovolací súd v tomto smere nezistil žiadne procesné pochybenie. Rovnako žiadne pochybenie nezistil ani pri následnom výsluchu znalkyne MUDr. Ivice Mitrikovej Kmečovej na hlavnom pojednávaní dňa 18. mája 2012, kedy táto, trvajúc na záveroch podaného znaleckého posudku, opätovne zdôraznila, že pre prijatie záverov prezentovaných znaleckým posudkom postačovali poznatky získané observáciou správania obvineného. Z obsahu znaleckého posudku je evidentné, že znalkyne formulovali jeho závery len v rozsahu, v akom im to dovolili údaje získané štúdiom spisového materiálu a vyhodnotením poznatkov z pozorovania správania obvineného v ústave na výkon väzby v deň, keď sa mal podrobiť osobnému vyšetreniu duševného stavu. Vzhľadom na uvedené dovolací súd nevzhliadol v dovolaním napádanom postupe ustanovených znalkýň žiadne porušenie zákona.
Vyššie citované ustanovenia Trestného poriadku, upravujúce vyšetrenie duševného stavu obvineného, záväzným spôsobom nešpecifikujú rozsah, formu či spôsob vyšetrenia duševného stavu obvineného. Tieto aspekty znaleckého skúmania duševného stavu obvineného majú totiž taktiež charakter otázok, vyžadujúcich odborné znalosti, a teda sa s nimi môžu adekvátne vysporiadať len samotní ustanovení znalci, ktorí jediní sú (z hľadiska svojej odbornosti) oprávnení posúdiť, aký rozsah, forma a spôsob vyšetrenia sú postačujúce pre prijatie záverov, za účelom formulovania ktorých boli pribratí do toho ktorého trestného konania. To vo svojom dôsledku znamená, že orgány činné v trestnom konaní a súdy, najvyšší súd nevynímajúc, nemôžu zasahovať ani do záverov znalcov, týkajúcich sa použitých metód, spôsobu a rozsahu znaleckého skúmania, či tieto spochybňovať, keďže sú tiež súčasťou odborného posúdenia, za účelom ktorého sa znalci do konania priberajú. Navyše, to, akým spôsobom sa s výsledkom ich znaleckej činnosti (podaným znaleckým posudkom) ako dôkazným prostriedkom konajúce súdy vysporiadajú a do akej miery sa s ním stotožnia, je výsledkom procesu hodnotenia vykonaných dôkazov, ktoré dovolací súd so zreteľom na znenie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nie je oprávnený prehodnocovať. Aj z tohto pohľadu nie je námietka dovolateľa založená na nedostatočnom skúmaní jeho duševného stavu, vo svojej podstate smerujúca voči rozsahu a hodnoteniu vykonaného (znaleckého) dokazovania, spôsobilá naplniť dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por., ale ani žiaden iný dôvod dovolania predpokladaný ustanovením § 371 ods. 1 Tr. por. Je totiž evidentné, že dovolateľom formulovaná výhrada sa dotýka vecnej správnosti znaleckého posudku. Dovolací súd už v predchádzajúcej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia upozornil, že len nesúhlas obvineného s obsahom znaleckého posudku nemôže zakladať žiaden dovolací dôvod. Skutočnosť, že hodnotenie tohto dôkazu zo strany súdu nezodpovedá predstavám obvineného ešte neznamená, že ide o dôkaz vykonaný nezákonným spôsobom.
Z predloženého spisového materiálu mal najvyšší súd za preukázané, že orgány činné v trestnom konaní postupovali v súvislosti s dovolaním napádaným znaleckým dokazovaním v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku (§ 142 a nasl.). Príkaz na vyšetrenie duševného stavu obvineného obsahuje všetky zákonné náležitosti a aj samotné vyšetrenie duševného stavu obvineného bolo, spolu s vykonaním tohto dôkazu na hlavnom pojednávaní, ako vyplýva z vyššie uvedeného, vykonané spôsobom konformným so zákonom. Za daných okolností by bolo konštatovanie, v zmysle ktorého by bol postoj obvineného, ktorý odmietal spolupracovať so znalkyňami a bol zjavne obštrukčného pôvodu, odmenený záverom o nezákonnosti ním mareného znaleckého dokazovania, neprijateľným protežovaním práv obhajoby na úkor dosiahnutia účelu trestného konania. Najvyšší súd v tejto súvislosti len pre úplnosť poznamenáva, že o špekulatívnosti konania obvineného a ním vznesenej výhrady vočiznaleckému dokazovaniu napokon svedčí aj fakt, že výsledok porady s obhajcom, ktorá mala byť dôvodom odmietnutia podrobenia sa vyšetreniu duševného stavu, orgánom činným v trestnom konaní ani súdu neoznámil.
Záverom, len na zdôraznenie správnosti napadnutých rozhodnutí súdov nižších stupňov, najvyšší súd, pripomínajúc, že v rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. možno preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Tr. por.), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom, považuje za vhodné akcentovať, že výrok o vine obvineného bol okrem posudzovaného znaleckého posudku založený aj na celom rade iných dôkazov než záverov vyšetrenia duševného stavu obvineného (výpovediach spoluobvinených, výpovediach svedkov, znaleckom posudku znalcov z odboru Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ), ktoré boli podrobne rozvedené v odôvodnení rozsudku Okresného súdu Košice II a opätovne aj v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, a ktoré boli vykonané v potrebnom rozsahu, správne a v súlade so zákonom.
Sumarizujúc uvedené, bolo aj dovolaciu námietku obvineného A. S. uplatnenú podľa dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. potrebné z hľadiska jeho naplnenia vyhodnotiť ako irelevantnú.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.