4Sžso/50/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jany Baricovej, v právnej veci žalobkyne A. P., zastúpenej JUDr. J. V., proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 1067/2009-BA, BA-1688/2009, 223-368/2009 z 18. februára 2009, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/23/2009-30 z 13. mája 2009, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/23/2009-30 z 13. mája 2009, p o t v r d z u j e.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 60,44 € k rukám jej právneho zástupcu, do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovanej označené v záhlaví tohto rozsudku – ktorým ako odvolací orgán potvrdila prvostupňové rozhodnutie svojej pobočky v Prievidzi č.: 311-6237/2005, R: 1108045039 z 10. decembra 2008 vo veci nepriznania nároku na úrazový príplatok od 20. októbra 2005 do 10. februára 2006 v dôsledku iného poškodenia zdravia pri práci z 9. apríla 1996 – vec jej vrátil na ďalšie 4Sžso/50/2009
konanie a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni na účet jej právneho zástupcu trovy konania v sume 337,20 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom konania bolo rozhodovanie o úrazovom príplatku v zmysle § 85 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 461/2003 Z.z.“), ale správne orgány v prvom i druhom stupni vo svojich rozhodnutiach nad rámec žiadosti riešili, či žalobkyňa trpí chorobou z povolania, alebo nie. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že u žalobkyne bolo zistené dňa 9. apríla 1996 (hlásenie z 20. júna 1997) iné poškodenie zdravia z práce, pričom o jej nárokoch za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo viackrát rozhodované Okresným súdom v Prievidzi (napr. pod sp.zn. 6C 101/03, 4C 28/06), ktorého rozsudkom sp.zn. 15C 186/06, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 4Co 235/07 je jednoznačne konštatované, že žalobkyňa trpí chronickou nevyliečiteľnou chorobou z povolania. Zdôraznil, že v zmysle § 159 ods.2 O.s.p. výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre všetkých účastníkov a pre všetky orgány, t.j. aj pre žalovanú, ktorá ako správny orgán nemá oprávnenie posudzovať právoplatné rozsudky, ale je povinná z nich vychádzať a rešpektovať ich. Uviedol tiež, že podľa § 251 ods.1 zák.č. 461/2003 Z.z. je žalovaná povinná chorobu z povolania u žalobkyne podľa stavu k 1. januáru 2004 považovať za chorobu z povolania aj podľa tohto zákona, pričom podporným dôkazom je aj rozhodnutie žalovanej z 27. júna 2003 o čiastočnom invalidnom dôchodku žalobkyne z dôvodu choroby z povolania. Krajský súd zdôraznil, že v ďalšom konaní musí žalobkyňa vychádzať z právneho názoru krajského súdu, zaoberať sa žiadosťou žalobkyne o priznanie úrazového príplatku a neriešiť základ – chorobu z povolania, o ktorej súdy právoplatne rozhodli. Uviedol tiež, že poukazovanie na rozdielne rozhodovanie NS SR je v danej veci právne irelevantné, keďže predmetom konania nie je choroba z povolania (o nej bolo rozhodnuté), ale iný nárok podľa zákona.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná. Uviedla v ňom, že poškodenie zdravia, ktorým trpí žalobkyňa, nie je chorobou z povolania zaradenou do zoznamu chorôb z povolania k 31. decembru 2003, pričom poškodenie zdravia z práce by žalobkyni zakladalo nároky z úrazového poistenia v zmysle zákona len v prípade, ak by spĺňalo zákonnú podmienku uvedenú v § 8 ods. 3 zák.č. 461/2003 Z.z., t.j. že poškodenie zdravia z práce bolo žalobkyni zistené najviac 3 roky pre jeho zaradením do zoznamu chorôb z povolania, t.j. v roku 2001. Uvádzané ochorenie bolo však žalobkyni zistené v roku 1996. 4Sžso/50/2009
Žalovaná zdôraznila, že námietka žalobkyne, že novelou Zákonníka práce s účinnosťou od 1. januára 2004 bol zrušený § 198 ods.1 písm. b) a § 203 Zákonníka práce, ktoré upravovali náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a tento nárok je upravený od 1. januára 2004 v § 99 zák.č. 461/3003 Z.z. je nepodstatná, nakoľko podľa § 251 ods.1 cit. zákona pracovný úraz a choroba z povolania uznané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 sa považujú za pracovný úraz a chorobu z povolania podľa tohto zákona. Žalovaná zdôraznila, že nakoľko u žalobkyne sa nejedná o chorobu z povolania, ale o iné poškodenie zdravia z práce, uvedené ustanovenie zákona sa na ňu nevzťahuje. Žalovaná zároveň vyslovila zásadný nesúhlas s názorom krajského súdu, že rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi č.k. 6C 101/2003-43 zo 7. apríla 2004 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17Co 251/04-72 zo 6. septembra 2005 bolo už rozhodnuté o skutočnosti, že tracheobronchitis chronica z účinkov oxidu siričitého ako iné poškodenie zdravia z práce je chorobou z povolania. V tomto smere poukázala na skutočnosť, že v predmetnom konaní bol k plneniu zaviazaný zamestnávateľ žalobkyne, t.j. N., pričom Sociálna poisťovňa poistnú udalosť žalobkyne od neho, resp. od Slovenskej poisťovne, a.s. neprevzala. Zdôraznila tiež, že otázkou, či v prípade žalobkyne ide o chorobu z povolania alebo iné poškodenie zdravia z práce, sa súdy nezaoberali, nakoľko táto nebola predmetom odvolania odporcu, ktorým bol zamestnávateľ žalobkyne, pričom Sociálna poisťovňa nebola účastníkom predmetného konania a od zamestnávateľa ani žiadne plnenia neprevzala. Ďalej uviedla, že z uvedených rozsudkov vyplýva, že súdy si osvojili stanovisko MUDr. K. v tom, že poškodenie zdravia pri práci sa posudzuje rovnako ako choroba z povolania. S uvedeným stanoviskom však nemožno súhlasiť, nakoľko iné poškodenie zdravia z práce sa stalo rovnocenným s chorobou z povolania až od jeho zaradenia do zoznamu uvedeného v prílohe č. 1 k zák.č. 461/2003 Z.z. Pokiaľ ide o všeobecnú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu v súvislosti s iným poškodením zdravia Slovenská poisťovňa, a.s. do 31. marca 2002 a Sociálna poisťovňa od 1. apríla 2002 neboli povinné za zamestnávateľa poskytovať poškodeným v takýchto prípadoch náhradu škody, pretože na všeobecnú zodpovednosť zamestnávateľa za škodu (§ 187 zák.č. 65/1965 Zb., § 192 Zákonníka práce) sa nevzťahovalo poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania. Podľa žalovanej v zdôvodnení uvedených rozsudkov sa súd nevysporiadal s rozlíšením v odškodňovaní z hľadiska zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou z povolania podľa § 190 zák.č. 65/1965 Zb. na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za iné poškodenie zdravia podľa § 187 zák.č. 65/1965 Zb., od 1. apríla 2002 podľa § 192 Zákonníka práce. Podľa názoru žalovanej, určenie, čo je chorobou z povolania a čo je iným poškodením 4Sžso/50/2009
zdravia z práce patrí výlučne do kompetencie príslušnej kliniky pracovného lekárstva. Nesúhlasila tiež s tvrdením krajského súdu, že žalobkyni bol priznaný úrazový invalidný dôchodok, pretože rozhodnutím z 23. februára 2007 jej bol priznaný od 24. februára 2003 invalidný dôchodok zo všeobecných príčin. Záverom uviedla, že na základe uvedených skutočností žalobkyni nevznikol nárok na úrazový príplatok z dôvodu iného poškodenia zdravia a nemôže jej vzniknúť nárok ani na žiadnu inú dávku úrazového poistenia z dôvodu, že zákon vo svojich ustanoveniach jednoznačne určuje spôsob odškodňovania iného poškodenia zdravia z práce, ako aj spätnú lehotu, kedy je možné ešte z titulu takéhoto poškodenia zdravia poskytnúť dávky podľa zákona. S poukazom na uvedený skutkový a právny stav žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a potvrdil jej rozhodnutie z 18. februára 2009.
Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach žaloby a v rozsahu odvolania žalovanej (§ 212 ods.1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade § 250ja ods.3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.
V posudzovanej veci krajský súd postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovanej označeného v záhlaví tohto rozsudku – ktorým ako odvolací orgán potvrdila prvostupňové rozhodnutie svojej pobočky v Prievidzi č.: 311-6237/2005, R: 1108045039 z 10. decembra 2008 vo veci nepriznania nároku na úrazový príplatok od 20. októbra 2005 do 10. februára 2006 v dôsledku iného poškodenia zdravia pri práci z 9. apríla 1996.
Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že dôvody uvádzané žalovanou nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ak bolo iné poškodenie zdravia pri práci zistené podľa právnych predpisov, účinných do 1. januára 2004, prejednané a uznané za iné poškodenie zdravia pri práci na Celoslovenskom konzultačnom dni o chorobách 4Sžso/50/2009
z povolania, treba ho považovať za chorobu z povolania (schválené na 4. zasadnutí správneho kolégia Najvyššieho súdu SR 11. novembra 2009).
Odvolací súd zároveň konštatuje, že treba prisvedčiť argumentácii žalovanej v tom smere, že výrokmi horeoznačených rozhodnutí súdov o existencii choroby z povolania u žalobkyne nebolo rozhodované. Vzhľadom na túto skutočnosť ani nemohlo dôjsť zo strany poisťovne k porušeniu ustanovenia § 159 ods.2 O.s.p.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods.1 O.s.p., aj keď z iných dôvodov, potvrdil.
V ďalšom konaní bude povinnosťou odporkyne, viazanej právnym názorom odvolacieho súdu, o uplatnenom nároku žalobkyne opätovne rozhodnúť.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods.1 O.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania v sume 60,44 €. Priznané trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia žalobkyne advokátom v odvolacom konaní a tvorí ich tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 1 úkon právnej služby (písomné vyjadrenie odvolaniu) vo výške 53,49 € s paušálnou náhradou vo výške 6,95 € (§ 16 ods.3 cit. vyhlášky).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 16. februára 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
4Sžso/50/2009