Najvyšší súd
4Sžso/18/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
žalobcu: Ing. M., nar. X., bytom Ľ., právne zastúpený B., advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom H., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa – ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta 8,
813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9686-2/2011-BA zo
dňa 17.02.2011, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.
20S/21/2011-59 z 11.10.2011 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č. k. 20S/21/2011-59 zo dňa 11. októbra 2011 p o t v r d z u j e .
Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozsudkom krajského súdu bolo z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP
zrušené rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie príslušnej pobočky, ktorými
bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobca podľa § 104 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady
č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku
v nezamestnanosti.
Krajský súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu žalovanej
a vypočutí účastníkov konania dospel k nasledovnému záveru:
V preskúmavaných rozhodnutiach rozhodovali správne orgány o žiadosti žalobcu
o priznanie dávky v nezamestnanosti. V konaní bolo nesporným, že v zmysle ust. § 104 ods. 1
zák. č. 461/2003 Z.z. podmienky pre priznanie dávky v nezamestnanosti žalobca nesplnil.
Pre posúdenie veci bolo potrebné vykonať dokazovanie k otázke zistenia bydliska
žalobcu v súlade s príslušnými ustanoveniami Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 883/2004 a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES č. 987/2009. Napriek
tomu, že od 16.07.2006 do 15.07.2010 pracoval žalobca vo Veľkej Británii a bol aj v tomto
období na území Veľkej Británie poistený v nezamestnanosti, ak by preukázal existenciu
väzieb na SR, a teda existenciu bydliska v súlade s citovanými právnymi normami na území
SR, teda zachovania pôvodného bydliska, tak nárok žalobcovi na priznanie dávky v nezamestnanosti by vznikol. Preto bolo potrebné, aby správne orgány vykonali dostatočné
dokazovanie k zisteniu všetkých okolností a pohnútok žalobcu v súvislosti s jeho odchodom
zo SR do Veľkej Británie a pobytom v skúmanom období v zahraničí.
Ako vyplýva z obsahu správneho spisu správny orgán vychádzal zo skutočnosti,
že posledné stabilné zamestnanie, ktoré na území Veľkej Británie, ako posledný pracovný
pomer žalobca realizoval, bolo u zamestnávateľa American Express Services Europe Limited,
Brighton od 31.03.2008 do 13.07.2010. Žalovaný vychádzal z periodicity žalobcových
návštev na území SR, čo bolo 2 až 3 krát do roka a zo skutočnosti, že počas jeho výkonu
zamestnania na území Veľkej Británie mala tam pobyt aj jeho manželka a dieťa. Žalovaný
vo svojom rozhodnutí konštatuje, že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom
bydlisko a pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimo pracovnom
čase, bez bližšej konkretizácie situácie žalobcu. Rozhodnutia správnych orgánov konštatovali,
že skutkové okolnosti žalobcu (doba výkonu práce v zahraničí, periodicita jeho návštev
na území SR, pobyt manželky a dieťaťa spolu s ním vo Veľkej Británii) všetky tieto tri
atribúty poukazujú na primárne väzby žalobcu práve so štátom zamestnania a nie
so Slovenskou republikou.
Krajský súd zdôraznil, že správny orgán je povinný individuálne pristupovať
ku každej žiadosti o priznanie dávok v nezamestnanosti. Podľa preskúmavaných rozhodnutí
a správneho spisu takýto postup žalovaného nie je evidentný a nemožno konštatovať, že by
rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo vydané na základe
presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, ktorý jediný môže byť podkladom
pre vydanie správneho rozhodnutia. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutia žalovaného, na jednej
strane žalovaný konštatuje, že je potrebné pojem bydlisko chápať v širších súvislostiach ako
miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas
v mimo pracovnom čase a že pre posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia, rodinné
väzby dotknutej osoby a povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k trvalosti, stabilite a dĺžke trvania, napriek tomuto všeobecnému konštatovaniu v dôvodoch rozhodnutia
žalovaný bližšie vo vzťahu k individuálnemu postoju a situácii žalobcu tieto atribúty
neskúmal a nevyhodnotil. Podľa krajského súdu len stroho a formálne vyhodnotil skutkové
okolnosti, ktoré mal k dispozícii z predloženého formulára U1, t.j. dĺžka pobytu žalobcu
v zahraničí, periodicita návštev žalobcu na území SR a skutočnosť, že spolu s ním, počas
výkonu jeho práce vo Veľkej Británii, bola vo Veľkej Británii aj jeho manželka a maloleté
dieťa, keď konštatoval, že žalobca pracoval vo Veľkej Británii od 23.10.2006 do 13.07.2010
a mal stabilné zamestnanie, bez toho, aby skúmal skutočné pohnútky odchodu žalobcu
do zahraničia a dôvody jeho práce mimo SR.
Podľa názoru krajského súdu, sú dané kritériá pre spôsob určenia bydliska uvedené
v čl. 11 Vykonávacieho Nariadenia č. 987/2009, ktorými sa určuje bydlisko nielen v prípade
rozdielnych stanovísk inštitúcií, pri určení bydliska osoby, ale podľa krajského súdu sú to
kritériá, z ktorých aj v preskúmavanej veci mal žalovaný vychádzať. Predovšetkým súd
konštatoval, že žalovaný sa vôbec nezaoberal v dôvodoch rozhodnutia a nevykonal
dokazovanie k otázke trvalosti, prítomnosti žalobcu na území dotknutého členského štátu,
žalovaný len konštatoval dĺžku pobytu žalobcu na území Veľkej Británie (od roku 2006
do roku 2010). Taktiež z obsahu preskúmavaných rozhodnutí a vykonaného dokazovania nie je zrejmé, že by zisťoval a vyhodnocoval konkrétnu situáciu žalobcu v súvislosti s pobytom
žalobcu a jeho zamestnaním na území Veľkej Británie. V prípade skúmania bytovej situácie
a najmä toho, či bytová situácia žalobcu vo Veľkej Británii (pokiaľ mal žalovaný za to,
že jeho bydlisko ostalo v mieste posledného zamestnania) je stabilná, mal uvedené
skutočnosti preveriť a v tomto smere vykonať dokazovanie. V súlade s ostatnými kritériami
čl. 11 ods. 1 mal vykonať dokazovanie a ho vyhodnotiť. Pokiaľ by vykonané dokazovanie
nebolo dostačujúce, bol povinný, podľa názoru krajského súdu, v preskúmavanej veci
žalovaný skúmať, s poukazom na čl. 11 ods. 2 citovaného vykonávacieho nariadenia, samotný
úmysel žalobcu, teda hlavne jeho pohnútky a dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby odišiel
v roku 2005 do Veľkej Británie, pracoval tam a pohnútky, ktoré ho viedli ku kúpe bytu v roku
2009 v Slovenskej republike a k tomu, že sa v roku 2010 vrátil do SR.
Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu, nakoľko v súlade s čl. 11 Vykonávacieho Nariadenia nevykonal
potrebné dokazovanie a nezistil všetky skutkové okolnosti veci.
Krajský súd vyjadril požiadavku, aby v súlade s čl. 11 ods. 1 a jednotlivými kritériami
žalovaný doplnil dokazovanie, a to aj výsluchom žalobcu, jeho manželky, prípade ďalších
osôb, k otázke preukázania (nepreukázania) tvrdení žalobcu o neprerušení väzieb so SR, o stabilite bydliska na území SR. Žalobca musí byť tiež súčinný a aktívny a je povinný
dôkazy označiť k svojim tvrdeniam. Správny orgán bude taktiež povinný vyhodnotiť,
vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, preukázanému úmyslu a pohnútkam žalobcu
v súvislosti s odchodom do Veľkej Británie a následným príchodom žalobcu v roku 2010
na územie SR, aj obsah zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 26.03.2008, ktorú uzavrel žalobca
cca dva roky pred príchodom na územie SR a taktiež obsah kúpnej zmluvy (Správa katastra
Dolný Kubín č. V 10/09 zo dňa 13.01.2009), na základe ktorej skutočne nadobudol
vlastníctvo k dvojizbovému bytu v Dolnom Kubíne. Uvedený obsah písomných úkonov,
zmluvy o budúcej zmluve, kúpnej zmluvy, charakter kupovaného bytu (jedná sa o dvojizbový
byt), v ktorom môže mladá rodina riadne fungovať a žiť, je potrebné v kontexte celkového
doplneného dokazovania, ktoré v naznačenom smere vykoná žalovaný, následne vyhodnotiť.
Krajský súd poukázal aj na základné zásady EÚ, v ktorom je okrem iného voľný pohyb osôb.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalovaná odvolanie a žiadala ho zmeniť a žalobu
zamietnuť. V dôvodoch odvolania žalovaná okrem citácie čl. 61 ods. 2, čl. 65 ods. 5 písm. a/ a čl. 1 písm. j/ Základného Nariadenia a čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES č. 987/2009) uviedla
nasledovné:
Podľa názoru Krajského súdu v Žiline sú kritériá pre spôsob určenia bydliska uvedené
v čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z rozhodnutia žalovanej číslo: 9686-2/2011-BA, zo dňa
17. februára 2011, ako aj z vyjadrenia k žalobe žalobcu, zo dňa 16. júna 2011, je zrejmé,
že centrum záujmov žalobcu bolo v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti určené
v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na základe celkového posúdenia všetkých
dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré obsahovali:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Ing. M. bol na
území Veľkej Británie od roku 2005 do roku 2010, t. j. päť rokov),
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým
miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti
a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy (posledný pracovný pomer žalobcu
trval od 31. marca 2008 do 13. júla 2010, u zamestnávateľa American Express Services Europe Limited. V predchádzajúcom období /od 23. októbra 2006
do 30. marca 2008/ vykonával žalobca činnosť zamestnanca v menovanej
spoločnosti prostredníctvom pracovnej agentúry Adecco Managed Services. Z uvedeného je možné usudzovať, že posledné zamestnanie žalobcu vo Veľkej
Británii bolo stabilné);
- jej rodinného stavu a rodinných väzieb (počas výkonu zamestnania vo Veľkej
Británii sa žalobcova manželka a dieťa zdržiavali s ním na tomto území.
Na území Slovenskej republiky má žalobca rodičov, ktorých počas
zamestnania vo Veľkej Británii navštevoval 2 až 3-krát za rok);
- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná (na území Slovenska
vlastní žalobca nehnuteľnosť);
- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely
(menovaný bol zamestnaný na území Veľkej Británie, takže daňové povinnosti
plnil na tomto území, z čoho je zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely
považuje štát zamestnania, t. j. Veľká Británia).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, má žalovaná za jednoznačne preukázané,
že bydlisko žalobcu počas jeho pracovného pomeru vo Veľkej Británii nebolo zachované na území Slovenska. Uvedený záver si žalovaná vytvorila práve na základe kritérií v čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktorými sa náležite zaoberala.
Krajský súd v Žiline v rozsudku č. 20S/21/2011-59, zo dňa 11. októbra 2011,
konštatoval, že žalovaná sa nezaoberala
- otázkou trvalosti, prítomnosti žalobcu na území dotknutého členského štátu
Európskej únie (v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo
bez pochybností preukázané, že na území Veľkej Británie sa zdržiaval 5 rokov
a na územie Slovenska sa vracal 2 až 3-krát za rok. Prítomnosť žalobcu
vo Veľkej Británii je teda možné považovať za trvalú a stabilnú),
- taktiež otázkou situácie žalobcu v súvislosti s jeho pobytom a zamestnaním
vo Veľkej Británii (žalobca pracoval v spoločnosti American Express Services
Europe Limited štyri roky. Tento pracovný pomer nebol dohodnutý na dobu
určitú a bol ukončený z podnetu žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že toto
zamestnanie žalobcu bolo stabilné),
- ďalej otázkou rodinnej situácie žalobcu (z pohľadu definície rodinného
príslušníka čl. 1 písm. i) základného nariadenia odkazuje na príslušné právne
predpisy členského štátu, podľa ktorých sa posudzuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Právne predpisy Slovenskej republiky nezakotvujú priamo
definíciu rodinného príslušníka. Na základe ustanovení zákona č. 36/2005 Z.z.
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov je však za rodinného príslušníka možné považovať
manžela/manželku, rodičov, deti a ostatných príbuzných. Nakoľko je úprava
vzťahov medzi manželmi v prvej časti zákona a úprava vzťahov medzi rodičmi
a deťmi až v druhej časti zákona, je možné domnievať sa, že v prípade, ak má
fyzická osoba manžela/manželku, je táto väzba silnejšia ako väzba k rodičom.
Uvedené podporuje aj skutočnosť, že v prípade rodičov a plnoletých detí je
prirodzené osamostatnenie sa detí a vytvorenie vlastnej samostatnej
domácnosti. Napriek tomu, že časť rodiny žalobcu ostala na území Slovenskej
republiky, jeho najbližší rodinní príslušníci – manželka spolu s maloletým
dieťaťom, sa počas výkonu jeho zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie
zdržiavali spolu s ním vo Veľkej Británii a preto je potrebné hľadieť
na rodinný stav a rodinné väzby žalobcu tak, že rodinu mal vo Veľkej Británii),
- a otázkou bytovej situácie žalobcu (predložením výpisu z katastra
nehnuteľností Správa katastra Dolný Kubín bolo preukázané žalobcovo
vlastníctvo nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky. V konaní o nároku
žalobcu na dávku v nezamestnanosti však príslušná organizačná zložka
Sociálnej poisťovne musí prihliadnuť na všetky známe skutočnosti. Samotné
vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku nepreukazuje zachovanie bydliska
v zmysle koordinačných nariadení na území Slovenskej republiky počas
výkonu činnosti zamestnanca v inom členskom štáte Európskej únie).
Na základe uvedeného považuje žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné
a úplné.
Podľa právneho názoru Krajského súdu v Žiline, ak vykonané dokazovanie nebolo
dostačujúce, bola žalovaná v súlade s čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia povinná skúmať
úmysel žalobcu, teda jeho pohnútky, dôvody, ktoré ho viedli k tomu, aby do odišiel do Veľkej
Británie a pohnútky, ktoré ho viedli ku kúpe bytu v roku 2009 a k jeho návratu na Slovensko
v roku 2010. V tejto súvislosti uvádzame, že zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia,
ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočnosti ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel
dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody,
ktoré ju viedli k presťahovaniu. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bolo
posúdené zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1
vykonávacieho nariadenia. Nakoľko o mieste bydliska žalobcu uplatnením kritérií uvedených
v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo možné čl. 11 ods. 2
tohto nariadenia aplikovať.
Podľa názoru žalovanej jej právne posúdenie veci, že centrum záujmov žalobcu počas
jeho pracovného pomeru na území členského štátu Európskej únie nebolo zachované
na území Slovenskej republiky, je v súlade aj s Rozhodnutím Správnej komisie
pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu
pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, podľa
ktorého by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala
rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby,
ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte
a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu a vychádza aj z rozsudku SD ES zo dňa 17.2.10977, C 76-76-Silvana Di Paolo, podľa ktorého pojem členský štát, v ktorom pracovník
býva, musí byť obmedzený na štát, v ktorom pracovník aj napriek tomu, že je zamestnaný
v inom členskom štáte, naďalej má svoje zvyčajné bydlisko a svoje stredisko životných
záujmov. V súlade s uvedeným nie je možné za bydlisko žalobcu považovať územie
Slovenskej republiky, na ktoré sa vracal dva až trikrát ročne. Stabilné zamestnanie aj blízke
osoby – manželku a maloleté dieťa (teda stredisko životných záujmov) mal na území Veľkej
Británie.
Podľa uvedeného rozsudku je pri posúdení bydliska vhodné vziať do úvahy aj
- dĺžku a kontinuitu bydliska predtým ako sa pracovník presunul (podľa
informačného systému Sociálnej poisťovne v období pred odchodom
do Veľkej Británie žalobca nebol poistený v nezamestnanosti na území
Slovenskej republiky),
- dĺžku trvania a cieľ jeho absencie (dĺžka trvania absencie – vo Veľkej Británii
bol žalobca päť rokov a cieľ absencie – na území Veľkej Británie vykonával
žalobca zárobkovú činnosť a súčasne na tomto území žil spolu so svojou najbližšou rodinou),
- charakter zamestnania, ktoré našiel v členskom štáte (žalobca mal vo Veľkej
Británii stabilné zamestnanie, ktoré bolo ukončené z jeho podnetu),
- ako aj zámer zúčastnenej osoby, ktorý vyplýva zo všetkých okolností.
Uvedené kritériá, spolu s ostatnými skutočnosťami podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia, poukazujú na vytváranie väzieb žalobcu so štátom zamestnania, t. j. Veľkou
Britániou. Zároveň žalovaná uviedla, že právo na voľný pohyb osôb ani právo na výkon
činnosti zamestnanca na území členského štátu Európskej únie a ani právo na podanie žiadosti
o dávku v nezamestnanosti (dotknutá osoby by si však takúto žiadosť prioritne mala uplatniť
v štáte zamestnania, teda v štáte, v ktorom platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti)
nie je posudzovaním bydliska dotknuté.
Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.
III.
Najvyšší súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP), preskúmal
odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu dôvodov odvolania bez nariadenia pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke NS SR www.nsud.sk a jednomyseľne dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej proti rozsudku krajského súdu, ktorý zrušil rozhodnutie
žalovanej aj prvostupňového orgánu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nie je možné vyhovieť, pretože nie
sú dané dôvody pre zamietnutie žaloby.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom krajského súdu, že podľa § 196
a 209 zák. č. 461/2003 Z.z. bolo povinnosťou žalovaného (a prvostupňového orgánu) riadne
zistiť skutkový stav veci a v tomto smere vykonať potrebné dokazovanie a to aj výsluchom
žalobcu, prípade jeho manželky a vyhodnotiť listinné dôkazy, najmä znaky týkajúce sa
zadováženia si bytu na území SR a to vo všetkých časových súvislostiach s odchodom
a príchodom do a zo zahraničia, pričom odvolací súd dodáva,
1. že nepovažuje za dostatočné písomné podklady pre rozhodnutie napr. len
vyplnenia formalizovaného „dotazníka na účely preukázania bydliska“ (str. 19
adm. spisu), pričom ani údaje uvedené žalobcom v predmetnom dotazníku
žalovaný (ani prvostupňový orgán) nevyhodnotil (napr. tvrdený úver vo VÚB) a nežiadal ani jeho doplnenie (napr. z podkladov nevyplýva dátum uzavretia
manželstva (v odvolaní v administratívnom konaní je uvedený rok 2009), z podkladov vyplýva dátum narodenia dieťaťa 9.1.2010 – viď posúdenie na č. l. 2
spisu). Pritom dôvody rozhodnutí vyznievajú tak, akoby po celú dobu pobytu
vo Veľkej Británii bola so žalobcom prítomná manželka a dieťa.
2. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti
nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 Nariadenia
č. 987/2009 a pokiaľ žalovaný v tomto smere vyvodil skutkové a právne závery,
tieto nie sú založené na riadene zistenom skutkovom stave veci. Odvolací súd
pripomína, že najmä otázku rodinných väzieb nie je možné posúdiť len na základe
formalizovaného tlačiva, ktorého púhe vyplnenie len požadovaných údajov môže
byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa.
3. Podľa názoru odvolacieho súdu na základe doterajšieho dokazovania sa nemožno
bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska
žalobcu na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
pochybnosti nevznikli a preto nebolo možné aplikovať čl. 11 ods. 2 tohto
nariadenia, t. j. skúmať aj úmysel dotknutej osoby. Predovšetkým je treba uviesť, že súčasťou skúmania „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností
svedčiacich o nezachovaní bydliska v SR, ale aj skúmanie reálnych podmienok
existencie bývania o mieste pobytu – výkonu zamestnania. V tomto smere nebol
vykonaný žiadny dôkaz. Prítomnosť žalobcu vo Veľkej Británii nemohol žalovaný
považovať bez ďalšieho za trvalý a stabilný bez skúmania okrem iného aj otázky
reálneho bydliska vo Veľkej Británii. Napokon bude na žalovanom, aby osvedčil
zhodu názorov na bydlisko žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia s príslušnou
inštitúciou Veľkej Británie o určení „centra záujmov“ dotknutej osoby.
Z týchto dôvodov odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
Keďže žalobcovi trovy v odvolacom konaní nevznikli a žalovaná nemá právo
na náhradu trov, trovy odvolacieho konania neboli účastníkom priznané.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková