Najvyšší súd
4Sžo/9/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci
žalobkyne MVDr. D., nar. X., trvale bytom Ž., právne zastúpenej JUDr. L., advokátkou,
so sídlom v P.P., proti žalovanej Krajskej veterinárnej a potravinovej správe Bratislava,
so sídlom v Bratislave, Botanická 17, 842 13 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 26. marca 2010 č. k. 3/2010/Ma-3, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/57/2010-37 z 9. decembra 2011
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 3S/57/2010-37 zo dňa 9. decembra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 3/2010/Ma-3 z 26.3.2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania v sume 622,15 € k rukám
JUDr. L., so sídlom v P., do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala
zrušenia rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového služobného orgánu
o jej odvolaní zo štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu závažného porušenia služobnej
disciplíny – porušenia obmedzenia podnikania štátnej zamestnankyne v súvislosti s jej
členstvom v riadiacich a kontrolných orgánoch právnickej osoby vykonávajúcej
podnikateľskú činnosť.
Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a správnymi
závermi žalovanej, ktoré boli uvedené v preskúmavanom rozhodnutí a ktoré krajský súd
v plnom rozsahu prevzal do svojho rozsudku.
Podľa krajského súdu z obsahu administratívneho spisu predloženého žalovanou
vyplýva, že ihneď potom ako sa Regionálna veterinárna a potravinová správa v Prešove ako
prvostupňový správny orgán dozvedel o evidovaní žalobkyne ako konateľky spoločnosti s ručením obmedzeným, zvolal ústne konanie ohľadom prerokovania porušenia zákona
o štátnej službe na deň 07. júla 2009. Zo záznamu z rokovania vyplýva, že na základe podnetu
bola vykonaná kontrola Obchodného registra vedeného na Okresnom súde v Prešove,
pri ktorej bolo zistené, že žalobkyňa ako štátna zamestnankyňa – odborný radca je evidovaná
ako konateľka a spoločníčka spoločnosti G., s.r.o., so sídlom v Prešove a uvedený stav je
v rozpore so zákonom č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. S poukazom na tieto skutočnosti bola
žalobkyňa upozornená na tento nesúlad, na čo žalobkyňa uviedla, že podľa jej názoru uvedená
skutočnosť nie je v rozpore s citovaným paragrafom zákona a žiadala o zaujatie stanoviska
k predmetnej problematike nadriadený orgán. V súlade s uvedenou skutočnosťou
prvostupňový správny orgán požiadal o stanovisko Ministerstvo práce, sociálnych vecí
a rodiny SR, ktoré svojim písomným podaním zo dňa 28. júla 2009 uviedlo, že podľa jeho
názoru porušenie zákazu upraveného v ustanovení § 59 ods. 2 zákona o štátnej službe je
porušením služobnej disciplíny, a ako také by mohlo byť dôvodom na skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe.
Porušenie uvedeného zákazu však predpokladá, že štátny zamestnanec musí byť členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby vykonávajúcej
podnikateľskú činnosť, prípadne niektorú z týchto činností vykonáva sám ako jednotlivec.
S poukazom na vyjadrenie služobného úradu, ako aj na tvrdenia žalobkyne Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR k uvedenej problematike navrhlo, aby tieto skutočnosti
boli vyvrátené štátnym zamestnancom a to dôkaznými prostriedkami, nielen tvrdením určitej
skutočnosti. Služobný úrad musí ešte pred odvolaním z funkcie dať štátnemu zamestnancovi
podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe možnosť vyjadriť sa k týmto
skutočnostiam. Zároveň Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR uviedlo, že nie je
oprávnené podávať záväzné výklady právnych predpisov. Na základe stanoviska Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny bola žalobkyňa predvolaná na ústne prerokovanie porušenia
zákona o štátnej službe zvolaného na deň 06. augusta 2009 za prítomnosti Vedúceho
služobného úradu Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy v Prešove, kedy bola
žalobkyňa oboznámená so stanoviskom Ministerstva PSVaR SR. Na základe uvedeného bola
žalobkyňa požiadaná, aby v lehote do jedného mesiaca odo dňa konania prerokovania
porušenia, t.j. od 06. augusta 2009 predložila dôkazné prostriedky písomnou formou, ktorými
by vyvrátila, že ona ako štátny zamestnanec svojím členstvom vo firme G., s.r.o. Prešov
neporušila zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov. Súčasťou
predmetného písomného záznamu zo dňa 06. augusta 2009 je aj prezenčná listina, z ktorej
vyplýva účasť prítomných vrátane žalobkyne a zároveň zo záznamu vyplýva, že ho podpísala
aj žalobkyňa s citáciou, že nesúhlasí s textom v časti..... „ porušením zákona č. 312/2001 Z.z.
o štátnej službe.“ Reakciou na predmetné prerokovanie bol list žalobkyne zo dňa 04.
septembra 2009, v ktorom uviedla, že od 06. júna 2008 vykonávala prácu so živnostenským
oprávnením, ku ktorému mala súhlas od Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy
Prešov. Od 01. júna 2009 nevlastní živnostenské oprávnenie, pretože toto bolo pozastavené.
Uviedla, že sa vzdala postu konateľky tejto spoločnosti 22. júna 2009. Čo sa týka jej členstva
v riadiacich a kontrolných orgánov, v súčasnosti je len spoločníkom, t.j. nie je členom
riadiacich, kontrolných orgánov vykonávajúcich podnikateľskú činnosť. Podľa jej názoru
činnosť vo vyššie uvedenej spoločnosti, ktorú vykonáva nie je aktívna činnosť zabezpečujúca
pravidelný príjem, t.j. nepodniká za účelom vytvárania zisku. Činnosť vyplývajúcu zo
spoločníctva vykonáva vo svojom voľnom čase, po pracovnej dobe. Prvostupňový správny
orgán požiadal listom zo dňa 18. septembra 2009 o stanovisko vo veci obmedzenia
podnikania a inej podnikateľskej činnosti štátneho zamestnanca aj nadriadený orgán Štátnu
veterinárnu a potravinovú správu Bratislava. V písomnom stanovisku zo dňa 06. októbra 2009
ŠVPS uvádza, že vychádza z ustanovenia § 59 ods. 2 Zákona o štátnej službe, v ktorom ide o zákaz podľa ktorého štátny zamestnanec nesmie byť členom riadiacich, kontrolných alebo
dozorných orgánov právnických osôb, vykonávajúcich podnikateľskú činnosť až na výnimku,
ak bol do týchto orgánov vyslaný vládou alebo služobným úradom. S poukazom na
stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR nesmie byť štátny zamestnanec
ani spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, lebo v momente kedy sa stane jeho
spoločníkom, stáva sa členom valného zhromaždenia. Zároveň s poukazom na stanovisko
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je potrebné, aby sa k týmto skutočnostiam
vyjadril štátny zamestnanec, ktorý by vyvrátil nielen svojimi tvrdeniami určité skutočnosti,
ale aj dôkaznými prostriedkami. S poukazom na reakciu žalobkyne na výzvu služobného
úradu v predmetnej veci však žalobkyňa neposkytla žiadne dôkazné prostriedky, ktoré by
nasvedčovali tomu, že nie je konateľkou ani spoločníčkou spoločnosti, naopak uvádza,
že ostáva spoločníčkou predmetnej spoločnosti. Zároveň poukazuje nadriadený orgán na to,
že žalobkyňa síce v liste uvádza, že nepodniká za účelom vytvárania zisku,
čo ale nepotvrdzujú predložené ponuky nehnuteľností, v ktorých je uvedená ako kontaktná
osoba za predmetnú spoločnosť. Toto svoje tvrdenie vyvrátila poslednou vetou v liste
označenom ako vysvetlenie. Nadriadený orgán vyslovil názor, že svoje tvrdenie obsiahnuté v liste musí žalobkyňa podložiť hodnovernými dôkaznými prostriedkami, inak porušenie
zákona upraveného v § 59 ods. 2 o štátnej službe je porušenie služobnej disciplíny.
V súlade s týmto stanoviskom nadriadeného orgánu zvolala Regionálna veterinárna
a potravinová správa Prešov ústne pojednávanie na deň 26. októbra 2009, z ktorého je
v administratívnom spise písomná zápisnica, ktorá je podpísaná žalobkyňou, ako aj ostatnými
členmi prítomnými na tomto ústnom pojednávaní. Z obsahu zápisnice z ústneho pojednávania
zo dňa 26. októbra 2009 vyplýva, že vedúci služobného úradu zvolal ústne pojednávanie
vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne podľa ustanovenia § 40 ods. 2
písm. c/ Zákona o štátnej službe a v súlade s čl. 8 ods. 3 Služobného poriadku z dôvodu
porušenia ustanovenia § 59 ods. 2 uvedeného zákona. Vedúci služobného úradu oboznámil
prítomných s výkladom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako aj stanoviskom
Vedúcej osobného úradu Štátnej veterinárnej a potravinovej správy SR vo veci obmedzenia
podnikania zárobkovej činnosti štátneho zamestnanca. Žalobkyňa bola vyzvaná, aby sa
vyjadrila k činnosti v obchodnej spoločnosti G., s.r.o. Prešov, pričom žalobkyňa
skonštatovala, že jej vyjadrenie je obsiahnuté v liste zo dňa 04. septembra 2009 a na obsahu
tohto listu trvá a do termínu 28. októbra 2009 predloží hodnoverné dôkazy k činnosti
predmetnej spoločnosti. Z písomného podania žalobkyne zo dňa 28. októbra 2009 adresovaného Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe Prešov vyplýva, že žalobkyňa
požiadala o presun termínu predloženia dokumentácie z dôvodu práceneschopnosti a priložila
aj kópiu dokladu o práceneschopnosti vystavenú pod č. 260079 dňa 28. októbra 2009
MUDr. D., všeobecným lekárom pre dospelých. Ako vyplýva z administratívneho spisu
žalovanej Regionálna veterinárna a potravinová správa Prešov reagovala písomným podaním
zo dňa 28. októbra 2009 s tým, že vedúci služobného úradu po preskúmaní všetkých
skutočností nesúhlasí s presunom predloženia požadovaných dokladov nakoľko žalobkyni bol
poskytnutý dostatočný priestor zdokladovania predmetných záležitostí s poukazom na záznam
prerokovania podnikateľskej činnosti konaného dňa 06. augusta 2009. Následne na tieto
skutočnosti bolo prvostupňovým správnym orgánom Regionálnou veterinárnou
a potravinovou správou v Prešove vydané Rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru žalobkyne odvolaním zo dňa 28. októbra 2009 pod č. k. 09/1411.
Ako vyplýva z vyššie popísaných skutočností prvostupňový správny orgán, ako aj
následne žalovaná podľa názoru krajského súdu náležite zistili skutkový stav,
pričom rozhodnutia obidvoch správnych orgánov boli náležite odôvodnené a zrozumiteľné. V rozhodnutiach správnych orgánov bolo poukázané na dôvody, z ktorých vychádzali,
pričom vyjadrili správny právny záver na základe tých skutočností, ktoré boli v správnom
konaní jednoznačne preukázané. S poukazom na ustanovenie § 40 ods. 2 písm. c/ a § 125 ods. 1, 2 zák.č. 312/2001 Z.z. a § 131 zák.č. 400/2009 Z.z., o štátnej službe, § 18 ods. 1, 2
Správneho poriadku, § 59 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, § 122 ods. 1, § 23
ods. 1, § 125 ods. 1 a § 132 ods. 1 a § 133 Obchodného zákonníka, správne orgány
postupovali v intenciách týchto ustanovení zákona, keď účasť žalobkyne v kontrolných
a riadiacich orgánoch právnickej osoby bola preukázaná, spoločnosť vyvíja aktívnu činnosť
za účelom dosiahnutia zisku. Správne orgány obidvoch stupňov rozhodovali v intenciách
účinného zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, s poukazom na začiatok správneho konania
v zmysle § 18 ods. 2 Zákona o správnom konaní, ktorého účinky aj podľa názoru súdu nastali
dňom 26. októbra 2009, kedy prvostupňový správny orgán zvolal ústne pojednávanie vo veci
štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne, ktoré sa považuje za prvotný úkon vykonaný voči
účastníkov správneho konania – žalobkyne. S námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní
sa podľa názoru krajského súdu žalovaná dôsledne vysporiadala a na tieto námietky
adekvátne reagovala v odôvodnení napadnutého preskúmavaného rozhodnutia, pričom sa súd
v plnom rozsahu s vysloveným právnym názorom žalovanej stotožnil. Správne s poukazom
na vyššie citované ustanovenia Zákona o štátnej službe v nadväznosti na ostatné zákonné ustanovenia Zákona o správnom konaní a Obchodného zákonníka postupovali tak
prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaná a nimi vydané rozhodnutia náležite
a zrozumiteľne odôvodnili, pričom výrok rozhodnutí mal právnu a skutkovú oporu vo vyššie
citovaných zákonných ustanoveniach. Na základe uvedeného krajský súd podľa § 250j ods. 1
O.s.p. rozhodol tak, že žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa odvolanie a žiadala ho zrušiť a vrátiť
vec súdu na nové konanie, prípadne ho zmeniť a žalobe vyhovieť zrušením rozhodnutia
žalovaného. Žalobkyňa podala odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 OSP a to písm. c/
(nesprávne posúdenie veci), písm. d/ (neúplné zistenie skutočného stavu veci), písm. f/
(nesprávne skutkové zistenia). Uviedla, že ako konateľka som bola zapísaná len
do 22.06.2009. Z výpisu z obchodného registra spoločnosti G., s.r.o. bolo nesporne
preukázané, že v čase začatia konania nebola štatutárnym orgánom – konateľom spoločnosti
a táto spoločnosť žiaden ďalší riadiaci, kontrolný a ani dozorný orgán pri svojom vzniku
nezriadila tzn., že v tom čase som nebola členkou riadiaceho, kontrolného alebo dozorného
orgánu právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť. V zmysle ust. § 13
Obchodného zákonníka, právnická osoba koná prostredníctvom štatutárneho orgánu,
ktorým je v prípade spoločností s ručením obmedzeným jeden alebo viac konateľov.
Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že len konatelia priamo vykonávajú konkrétne úlohy
podnikateľskej činnosti v mene podnikateľa – právnickej osoby. Zdôraznila že aj v prípade,
ak by sa bola stotožnila s názorom Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy a priznala
by, že svojou účasťou na valnom zhromaždení by sa skutočne stala členkou riadiaceho orgánu
spoločnosti (táto skutočnosť nemení nič na tom, že daný výklad zásadne popiera), dala
do pozornosti, že valné zhromaždenie spoločnosti G., s.r.o. založenej dňa 29.05.2009 do
skončenia jej štátnozamestnaneckého pomeru nebolo ani raz zvolané a neuskutočnilo sa
zasadnutie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti tak ako to predpokladá Obchodný
zákonník. Keďže spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej bola spoločníkom, nemá
zriadený žiaden riadiaci orgán, kontrolný orgán ani dozornú radu, tak ako to má na mysli § 59
ods. 2 citovaného zákona, je nesporné, že členom takéhoto orgánu nebola a ani nemohla byť.
Poukázala na to, že nebola ani riadiacim orgánom spoločnosti s ručením obmedzeným G.,
s.r.o., ktorým je jedine štatutárny orgán, t.j. konateľ spoločnosti, ktorý spoločnosť riadi, koná
v mene právnickej osoby, podpisuje za ňu a je tým orgánom, ktorý zastupuje spoločnosť navonok a ktorý priamo vykonáva konkrétne úlohy podnikateľskej činnosti spoločnosti ako
právnickej osoby. Ďalej poukázala na to, že podľa § 59 ods. 1 zákona č. 312/2011 Z.z.
o štátnej službe účinného do 31.10.2009, štátny zamestnanec nesmie podnikať alebo
vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná, alebo obdobná s predmetom výkonu
štátnej služby, ak tento zákon neustanovuje inak. Z tohto ustanovenia potom vyplýva záver,
že štátny zamestnanec môže podnikať alebo vykonávať inú zárobkovú činnosť, ktorá nie je
zhodná alebo obdobná s predmetom výkonu štátnej služby. Žalobkyňa ako samostatne
zárobkovo činná osoba na základe živnostenského listu v tom čase nepodnikala
a nevykonávala zárobkovú činnosť, ktorá by bola zhodná alebo obdobná s predmetom výkonu
štátnej služby. Ustanovenie § 59 ods. 1 a 2 zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe žiadnym
spôsobom neobmedzuje štátnych zamestnancov v tom smere, že by nemohli disponovať
a nakladať so svojim majetkom aj takým spôsobom, že ho vložia do základného imania
obchodnej spoločnosti s ručením obmedzeným. Podľa názoru žalobkyne v žiadnom prípade
nedošlo k závažnému porušeniu služobnej disciplíny. Už listom zo dňa 04.09.2009 uviedla, že
je len spoločníkom spoločnosti G., s.r.o., pričom majetková účasť v obchodnej spoločnosti
sama osebe nie je podnikaním, ale len formou dispozície s vlastným majetkom.
K dôvodom rozsudku krajského súdu, ktorý sa zaoberal právami spoločníka
spoločnosti s ručením obmedzeným, ako je nárok na podiel zo zisku v pomere
zodpovedajúcom ich splateným vkladom, ak spoločenská zmluva neurčuje inak a súd zistil
vklad žalobkyne, ktorý k 29.05.2009 predstavoval splatenú výšku vkladu vo výške 2.500,-
Eur, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že takéto zistenie skutočnosti, o ktoré aj konajúci súd
oprel svoje rozhodnutie je nedostatočné a neodôvodniteľné, pretože obchodná spoločnosť
vznikla zápisom do obchodného registra dňom 29.05.2009 a ku dňu skončenia jej
štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. k 02.11.2009 ešte nemohol správny orgán objektívne
dospieť k záveru a ani nemohlo byť hodnoverným spôsobom preukázané, že obchodná
spoločnosť, ktorej spoločníčkou som bola, vykázala za obdobie od svojho vzniku
(od 29.05.2009) do ukončenia môjho štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. do 02.11.2009
nejaký zisk a vôbec nemohlo byť objektívne zistené a preukázané aký by bol jej nárok
na podiel zo zisku a to z dôvodu, že daňové priznanie za rok 2009 bola povinná právnická
osoba podať až v lehote do 31.03.2010. Tak správne orgány – prvostupňový aj druhostupňový
– ako aj konajúci Krajský súd v Prešove preto vychádzali len z fikcie a formálnej aplikácie
ustanovení Obchodného zákonníka.
Podľa názoru žalobkyne prvostupňový správny orgán aj žalovaný v tomto konaní
vykonali výklad nejasnej a neurčitej právnej normy v jej neprospech, keďže nie je zrejmé,
aký riadiaci orgán právnickej osoby mal zákonodarca na mysli pri formulácii ust. § 59 ods. 2
zákona o štátnej službe č. 312/2001 Z.z., či valné zhromaždenie právnickej osoby,
alebo štatutárny orgán – konateľa, ktorý ako jediný orgán právnickej osoby, koná a riadi
obchodnú spoločnosť, podpisuje za obchodnú spoločnosť ako právnickú osobu a zastupuje ju
navonok vo vzťahoch voči tretím osobám. Takýto výklad ustanovenia § 59 ods. 2 zákona
o štátnej službe č. 312/2001 Z.z. v platnom znení je jediný možný, v súlade s príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka, logický a racionálny. Výklad ust. § 59 ods. 2 zákona
o štátnej službe ako ho vykonali príslušné správne orgány a následne aj konajúci súd postráda
akúkoľvek logiku. V žiadnom prípade sa žalobkyňa nemôže stotožniť so stanoviskom vo veci
obmedzenia podnikania a inej podnikateľskej činnosti k výkladu ust. § 59 ods. 2 Zákona
o štátnej službe spracovaným Štátnou veterinárnou a potravinovou správou Bratislava
a Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a to z dôvodu, že nie je možné
pripustiť, aby orgán štátnej správy, ktorými oba vyššie uvedené orgány sú, si uzurpoval právo
a kompetencie, ktoré mu nepatria a sám vykonával výklad právnych noriem, pričom v zmysle
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsob, ktorý ustanoví zákon. Podľa žalobkyne je § 59 ods. 2
zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe je ustanovením nejasným a neurčitým aj preto, že nie
voči každému a rovnakým spôsobom štátne sa posudzuje účasť spoločníka na valnom
zhromaždení, keď členovia vlády môžu byť a sú spoločníkmi spoločnosti a ich účasť ako
spoločníka spoločnosti nie je považovaná za členstvo v riadiacom a kontrolnom orgáne
právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť.
Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podľa názoru
žalovaného skutočnosti popísané v odvolaní nemenia zistený stav, skutkové okolnosti
a právne posúdenie veci. Dôvodom odvolania žalobkyne zo štátnozamestnaneckého pomeru
bolo porušenie obmedzenia podnikania štátnej zamestnankyne v súvislosti s jej členstvom
v riadiacich a kontrolných orgánoch právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť –
obchodnej spoločnosti G., s.r.o., H., IČO: X.. V tejto súvislosti správne orgány vychádzali zo
znenia ustanovení § 40 ods. 2 písm. c/, § 59 ods. 2 zákona č. 312/2011 Z.z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 122 ods. 1, § 125
ods. 1, § 133 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
a služobného poriadku služobného úradu RVPS Prešov. Žalovaná naďalej trvá na svojom právnom názore, že štátny zamestnanec nemôže byť konateľom spoločnosti s ručením
obmedzeným, nakoľko ide o výkonný, riadiaci a za spoločnosť konajúci orgán. Nesmie byť
ani spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, pretože ako taký sa stáva členom jej
valného zhromaždenia, prostredníctvom ktorého riadi a kontroluje činnosť spoločnosti. To
všetko za predpokladu, že spoločnosť vykonáva aktívnu podnikateľskú činnosť. V tejto
súvislosti uviedol, že nebolo povinnosťou správneho orgánu skúmať, kedy a v akej frekvencii
zasadá valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti, nakoľko členom tohto orgánu sa stala
žalobkyňa okamihom vzniku spoločnosti. Zákaz uvedený v § 59 ods. 2 Zákona o štátnej
službe sa viaže na členstvo v riadiacom, kontrolnom alebo dozornom orgáne, nie na účasť na
zasadnutí týchto orgánov. Žalovaný poukázal na Ústavný zákon č. 357/2004 Z.z. o ochrane
verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov,
ktorý ustanovuje nezlučiteľnosť funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií,
zamestnaní alebo činností a ktorý sa okrem iných vzťahuje aj na funkcie poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky a členov vlády Slovenskej republiky. Podľa čl. 5 ods. 2 tohto
zákona: „Verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho
orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola
zriadená na výkon podnikateľskej činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súčasní, resp. bývalí členovia vlády sú spoločníkmi
spoločností s ručením obmedzeným, vykonávajú túto činnosť v súlade s Ústavným zákonom
č. 357/2004 Z.z. Navyše znenie čl. 5 ods. 2 tohto zákona potvrdzuje právny názor, že valné
zhromaždenie treba považovať za riadiaci a kontrolný orgán obchodnej spoločnosti.
III.
Najvyšší súd, ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie,
ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
Vo veci rozhodol odvolací súd bez nariadenia pojednávania s poukazom na § 250j ods. 2
OSP, keď verejné vyhlásenie rozhodnutia oznámil v súlade s § 156 ods. 3 OSP.
Odvolací súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z dôvodov uvedených
v podanom odvolaní dospel k záveru, že krajský súd sa síce obsiahlym spôsobom zaoberal
postupom služobných orgánov a vyjadreniami ich nadriadených orgánov, opomenul však
skúmať zákonnosť samotného rozhodnutia o odvolaní zo štátnej služby z dôvodov uvedených
v žalobe, najmä hľadiska skutkového a právneho vymedzenia dôvodov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru služobným úradom. Najvyšší súd podľa § 250ja ods. 3 OSP
zmenil prvostupňový rozsudok a žalované rozhodnutie zrušil pre nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci v konaní o odvolaní žalobkyne zo štátnozamestnaneckého pomeru,
pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok právne relevantných dôvodov
rozhodnutia, pre nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k členstvu spoločníka
spoločnosti s ručením obmedzeným v riadiacich a kontrolných orgánoch podnikajúcej
právnickej osoby, ako aj pre vady konania (§ 250j ods. 2, písm. a), c), d.) a e) OSP).
Podľa rozhodnutia z 28.10.2009 bola žalobkyňa odvolaná z dôvodov podľa § 40 ods. 2
písm.c) zák.č. 312/2001 Z.z. ( ďalej len „ zákon“) v znení platnom a účinnom do 31.10.2009,
t.j. z dôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny. Zákon účinný v čase rozhodnutia
neustanovuje skutkové podstaty „závažného porušenia služobnej disciplíny“ a nevymedzuje
ani samotný pojem „služobná disciplína“. Porušenie služobnej disciplíny nie je samé osebe
predmetom právnej úpravy konania vo veciach štátnej služby. Aj preto bola zrejme
predmetom posudzovania vyšších orgánov (MPSVR či ŠVPS) otázka, či porušenie
obmedzenia podnikania štátneho zamestnanca je závažným porušením služobnej disciplíny.
Podľa dôvodov rozhodnutia je kvalifikácia konania žalobkyne ako závažného porušenia
služobnej disciplíny (za porušenie § 59 ods. 2 zákona) daná čl. 7 Služobného poriadku RVPS v Prešove č. 2/2008 z 31.12.2007.
Odvolací súd len pripomína, že podľa § 40 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z.z. sa
štátnozamestnanecký pomer skončil podľa právnej úpravy platnej do 31.5.2006 dňom
právoplatnosti rozhodnutia disciplinárneho orgánu o uložení disciplinárneho opatrenia
prepustenia zo štátnej služby. Od 1.6.2006 zákon č. 312/2001 Z.z. disciplinárne konanie ani
disciplinárnu zodpovednosť v štátnej službe neupravuje. Právna kvalifikácia porušenia
obmedzení podľa § 59 ods. 1 a 2 zákona uvedená v § 59 ods. 8 zákona č. 312/2001 Z.z. ako
závažného služobného previnenia (§ 60 ods. 2 cit. zákona) bola zrušená od 1.6.2006
(zák. č. 231/2006 Z.z.).
Za tejto právnej situácie úprava obsiahnutá v čl. 7 Služobného poriadku v časti
PRACOVNÁ DISCIPLÍNA – Práva o povinnosti štátneho zamestnanca, ktorá o.i. uvádza,
že štátny zamestnanec nesmie byť členom riadiacich, kontrolných a dozorných orgánov
právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť len parafrázuje § 59 ods. 2 zákona
č. 312/2001 Z.z. o samotnom obsahu obmedzenia. Až čl. 8 Služobného poriadku upravuje Následky porušenia služobnej disciplíny, keď ustanovuje v bode 1., že akékoľvek neplnenie
základných povinností zamestnanca bude považované za porušenie služobnej disciplíny
a v bode 3. za závažné disciplinárne previnenie sa považuje o.i. “ porušenie obmedzenia
podnikania a inej zárobkovej činnosti“. Preskúmavané rozhodnutie prvostupňového orgánu sa
však na čl. 8 Služobného poriadku neodvoláva. Kvalifikácia vytýkaného konania ako
závažného porušenia služobnej disciplíny v predpise nižšej právnej sily ako je zákon nie je
obvyklým spôsobom vymedzenia závažného porušenia služobnej disciplíny, najmä
ak s účinnosťou od 1.6.2006, ako už bolo uvedené, bola disciplinárna zodpovednosť ako taká
zo zákona o štátnej službe vypustená. Preto odvolací súd nepovažuje za vecne správne
vychádzať z definície závažného porušenia služobnej disciplíny podľa služobného poriadku.
Z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, v čom spočíva konkrétna miera závažnosti
konania žalobkyne, ktorá viedla k nevyhnutnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
Služobné orgány sa v rozhodnutí ani nezaoberali okolnosťami prípadu, napriek tvrdeniam
žalobkyne a objektívnemu zisteniu, že konateľkou zapísanou v obchodnom registri bola len
krátku dobu(cca 1 mesiac) a že uvedený stav skončil skôr (22.6.2009), ako bola po prvý raz
upozornená na porušenie povinnosti (7.7.2009).
Odvolací súd nezdieľa názor krajského súdu, že služobné orgány postupovali v konaní
v súlade so zákonom potom, ako sa začalo správne konanie o skončenie služobného pomeru
(26.10.2009, ako to sám stanovil prvostupňový správny orgán). Samotná skutočnosť,
že žalobkyni bola daná možnosť predložiť ďalšie doklady do 28.10.2009 a pri neakceptovaní
žiadosti o predĺženie termínu ešte v ten istý deň (28.10.2009) služobný orgán rozhodol
o odvolaní žalobkyne zo štátnozamestnaneckého pomeru, svedčí o porušení ustanovení §§ 32
a 33 Správneho poriadku, keďže žalobkyni nebola daná možnosť oboznámiť sa pred vydaním
rozhodnutia s jeho podkladmi a vyjadriť sa k nim, pričom žalovaný na ústnom pojednávaní
26.10.2009 až do 28.10.2009 neformuloval jednoznačne dôvod skončenia služobného pomeru
tak, aby sa žalobkyňa mala možnosť ku konkrétnemu dôvodu vyjadriť.
V konaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním z dôvodu podľa § 40
ods. 2 písm.c) zákona nie je úlohou štátneho zamestnanca preukazovať hodnovernými
dokladmi, že jeho konanie nie je v rozpore so zákonom, ale bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno o porušení služobnej disciplíny, vrátane tvrdenia o jeho závažnosti znáša služobný
orgán, ktorý súčasne vykonáva aj dokazovanie tejto skutočnosti. To, že žalobkyňa nepredložila „hodnoverné dôkazy“, nie je dôkazom o tom, že žalobkyňa porušila obmedzenia
uvedené v § 59 ods. 2 zákona.
Ak bolo predmetom rozhodnutia porušenie § 59 ods. 2 zákona, mal žalovaný tvrdiť
a preukázať, že žalobkyňa je členom konkrétneho riadiaceho alebo konkrétneho kontrolného
orgánu právnickej osoby vykonávajúcej podnikateľskú činnosť. Také tvrdenie vo výroku
prvostupňového rozhodnutia uvedené nie je, pričom výrok postráda aj časové ohraničenie
trvania tvrdeného porušenia služobnej disciplíny. Pokiaľ v dôvodoch rozhodnutia
prvostupňový ako aj odvolací orgán argumentoval členstvom žalobkyne, ako spoločníčky
spoločnosti s ručením obmedzeným, na valnom zhromaždení právnickej osoby,
ako s členstvom v riadiacom a kontrolného orgáne, považuje odvolací súd uvádzané dôvody
za prejav formálneho a účelového výkladu zákona bez toho, aby sa najmä odvolací orgán
dôsledne zaoberal dôvodmi odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru.
Podľa názoru odvolacieho súdu, ak má byť členstvo vo vymenovaných orgánoch
obchodnej spoločnosti samé osebe dôvodom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru preto,
že je závažným porušením služobnej disciplíny, musí byť pojem „členstvo spoločníka v riadiacom a kontrolnom orgáne právnickej osoby“ jednoznačný a určitý či už z hľadiska
náležitostí členstva ako aj identifikácie riadiaceho či kontrolného orgánu. Len zo skutočnosti,
že sa žalobkyňa ako spoločníčka s.r.o. mohla (mala právo osobne alebo prostredníctvom
splnomocnenca) zúčastňovať valného zhromaždenia, ako najvyššieho orgánu spoločnosti,
ešte nemožno vyvodiť, že bola členkou riadiaceho orgánu spoločnosti, keďže účasť
na valnom zhromaždení vyplýva z právnej skutočnosti, ktorou je postavenie spoločníčky,
a nie z inej právnej skutočnosti, ktorá by zakladala členstvo (voľba, menovanie, vyslanie).
Valné zhromaždenie nie je permanentne zasadajúci orgán, ktorý riadi obchodné aktivity
spoločnosti. Žalovaný však nevykonal ani žiadny dôkaz o tom, či sa žalobkyňa vôbec takého
valného zhromaždenia zúčastnila, či bolo zvolané a či sa uskutočnilo, prípadne či malo
kompetencie orgánu riadiaceho samotné podnikanie spoločnosti prípadne kontrolné
právomoci.
Najvyšší súd § 59 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. vykladá tak, že štátny zamestnanec
nesmie byť sám štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu spoločnosti, členom
riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti a to odlišným od valného zhromaždenia. Uvedený právny
názor najvyšší súd považuje za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR) s čl. 20 ods. 1
a čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a so zreteľom na práva a povinnosti všetkých verejne činných osôb
aj s čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z.z., pretože niet rozumného dôvodu,
aby osoby v štátnej službe mali viac obmedzení, než osoby pomenované v ústavnom zákone
o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (najmä ústavní
činitelia). V danom prípade to znamená, že ani osoba v štátnej službe, rovnako ako verejný
funkcionár uvedený v osobitnom zákone, pokiaľ je spoločníkom v s.r.o., nemôže byť
bez ďalšieho len z dôvodu, že je spoločníkom, posudzovaná ako člen riadiaceho alebo
kontrolného orgánu spoločnosti len preto, že má právo zúčastniť sa valného zhromaždenia.
Pokiaľ žalovaný v priebehu konania argumentoval aj tým, že žalobkyňa naďalej
vykonávala realitnú činnosť, o čom svedčí dokumentácia inzerátov, odvolací súd je toho
názoru, že takú činnosť nie je možné subsumovať pod § 59 ods. 2 zákona, pričom prípadné
porušenie § 59 ods. 1 zákona nebolo podľa rozhodnutia dôvodom skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Preto uvedenú argumentáciu považuje súd za irelevantnú.
Podľa § 250k ods. 1 žalobkyni súd priznal náhradu trov celého konania v sume 622,15 Eur, ktorá pozostáva z náhrady trov právneho zastúpenia a paušálnej náhrady za dva
úkony v roku 2010 v sume 303,31 Eur (2 x 120,23 Eur + 2 x 7,21 Eur + 19 % DPH), za jeden
úkon v roku 2011 v sume 130,91 Eur (123,50 Eur + 7,41 Eur) a za jeden úkon v roku 2012
v sume 134,79 Eur (127,16 Eur + 7,63 Eur), v oboch DPH vo výške 20%, t.j. za dva úkony
318,84 Eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. apríla 2012
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková