4Sžo/62/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobkyne: Obec Veľké Trakany, so sídlom Rákocziho 419, Veľké Trakany, zastúpenej JUDr. Petrom Pandym, advokátom, so sídlom L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S05694/2011 zo dňa 26. septembra 2011, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/225/2011- 41 zo dňa 19. septembra 2012 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/225/2011-41 zo dňa 19. septembra 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. S05694/2011 zo dňa 26. septembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 475,93 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám jej právneho zástupcu.

Odôvodnenie

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S05694/2011 zo dňa 26. septembra 2011, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobkyne a bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. Z61231/2010 zo dňa 15. marca 2011, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 15 000 Eur podľa § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení neskorších predpisov účinného do 30. novembra 2011 (ďalej len „zákon č. 140/1998 Z. z.“) za to, že na základe uzatvorených zmlúv o dielo starostom obce dodávala poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., lieky bez povolenia a nedovolene zaobchádzala s liekmi, čím porušila ustanovenia § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z.Účastníkom právo na náhradu trov konania krajský súd nepriznal.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby boli v súlade so zákonom.

Z obsahu administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že žalovaný dňa 2. novembra 2010 dostal oznámenie spoločnosti Union zdravotná poisťovňa, a.s., o zisteniach z kontroly vykonanej u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti: Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., MUDr. Jozef Bajza, všeobecná ambulancia pre deti a dospelých v Čiernej nad Tisou a Veľkých Trakanoch, ktoré indikujú dôvodné podozrenie z nedovoleného zaobchádzania s liekmi a zdravotníckymi pomôckami žalobkyňou. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti predložil zdravotnej poisťovni okrem iného štyri zmluvy o dielo a dodacie listy k týmto zmluvám, podľa ktorých nadobudol od žalobkyne lieky, ktoré následne aplikoval svojim pacientom. Predmetom zmlúv o dielo uzavretých medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a žalobkyňou bolo poskytovanie služieb a výkonov pracovnej zdravotnej služby za odmenu, ktorou bolo dodanie liekov a zdravotníckeho materiálu: Mesocain inj. 1 % - 2 000 ks, Magnesium sulfuricum inj. 10 % - 1 000 ks, Analgin inj. - 1 000 ks, Calcium Biotika inj. 1 g - 2 000 ks, Infusio glucosi 5 % - 500 ks, testovacia sada Quick Read CRP kit - 400 ks. Žalovaný začal správne konanie voči žalobkyni, pričom oznámenie bolo žalobkyni doručené dňa 22. decembra 2010. Žalobkyňa vo vyjadrení k skutočnostiam uvedeným v oznámení o začatí správneho konania uviedla, že žiadnu zmluvu o dielo uvádzanú v oznámení o začatí správneho konania neeviduje, žiadne lieky a zdravotnícke pomôcky pre Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., nikdy nezakúpila ani nedodala; zmluva nebola realizovaná z dôvodu, že ju zmluvné strany považovali za právne irelevantnú. Ďalej žalobkyňa k vyjadreniu k začatiu správneho konania predložila čestné vyhlásenie potvrdené žalobkyňou a Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., zo dňa 20. decembra 2010, podľa ktorého vzhľadom na zmenené legislatívne podmienky pôvodne uzavreté zmluvy o dielo neboli realizované, lebo ich zmluvné strany považovali za právne irelevantné.

Námietky žalobkyne neboli podľa krajského súdu dôvodné. Krajský súd nezdieľal názor žalobkyne o rozpore správnych rozhodnutí s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), keďže odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia spĺňa všetky náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku a odôvodnenie ako také spĺňa všetky svoje funkcie vrátane kontrolnej funkcie vo vzťahu k orgánom, ktoré rozhodnutia preskúmavajú. Obe rozhodnutia sú preskúmateľné, keď tieto obsahujú jednak skutkové okolnosti, ako aj právne posúdenie veci, t. j. ako správne orgány subsumovali zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenia hmotnoprávneho predpisu - zákona č. 140/1998 Z. z. Medzi právnym posúdením a skutkovými zisteniami pritom podľa krajského súdu existuje logický vzťah a žalovaný aj vyložil obsah právnej normy umožniac žalobkyni pochopiť vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Krajský súd sa s odôvodnením oboch správnych rozhodnutí stotožnil. Správne orgány sa vysporiadali so všetkými námietkami žalobkyne a krajský súd nezistil ani porušenie procesných práv žalobkyne, ktorá mala možnosť sa k veci vyjadriť a bola oboznámená s podkladmi pre rozhodnutie. Vydané rozhodnutia sú podľa krajského súdu v súlade s § 46 a 47 Správneho poriadku.

Krajský súd ďalej dôvodil, že zo samotného oznámenia zdravotnej poisťovne Union zo dňa 26. októbra 2010 okrem iného vypláva, že dotknutý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti - Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., MUDr. Jozef Bajza, predložil kontrolnej skupine niekoľko desiatok zmlúv o dielo a dodacích listov, na základe ktorých nadobúdal lieky, ktoré následne aplikoval svojim pacientom. Dodávateľom liekov pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti boli okrem žalobkyne aj Pohostinstvo Tiszagyongye Csoma Mikuláš, spoločnosť GALANTEX, spoločnosť Mestský podnik služieb Čierna nad Tisou spol. s r. o., spoločnosť Iszamata, podnikateľské subjekty Mária Varadiová - Renova a Avis - Júlia Antalík. Z uvedeného je zrejmé, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti si zabezpečoval lieky od rôznych spoločností, ktoré nemali povolenie na zaobchádzanie s liekmi podľa zákona č. 140/1998 Z. z. a z výpovedí štatutárnych orgánov týchto osôb vyplýva, že lieky získavali od im neznámych osôb s tým, že tieto následne odovzdávali MUDr. Bajzovi a ten bez toho, že by mu bol známy pôvod týchto liekov,skladovanie, uchovávanie a preprava, pričom s veľkou pravdepodobnosťou neboli dodržané podmienky stanovené výrobcom lieku na uchovávanie lieku, tieto aplikoval svojim pacientom.

S poukazom na obsah administratívneho spisu, najmä štyri zmluvy o dielo obsahujúce aj dodacie listy preukazujúce dodanie liekov žalobkyňou poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, považoval krajský súd obsah vyjadrenia žalobkyne spolu s čestným vyhlásením zo dňa 20. decembra 2010 za celkom zavádzajúci. Tvrdenia žalobkyne, že žiadnu zmluvu o dielo neeviduje, žiadne lieky a zdravotnícke pomôcky pre poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nikdy nezakúpila a ani nedodala a že zmluvy neboli realizované, sú podľa krajského súdu v priamom rozpore s listinnými dôkazmi a správnymi zisteniami správneho orgánu, pričom samotný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti potvrdil prevzatie liekov a zdravotníckeho materiálu, t. j. potvrdil realizáciu predmetných zmlúv o dielo. Že išlo o rozsiahlu činnosť predstavujúcu nákup liekov mimo zákonného rámca, vyplýva aj zo zistení zdravotnej poisťovne Union, a.s. Aj krajský súd považoval žalobkyňou predložené čestné vyhlásenie za účelové resp. nepravdivé. Je zrejmé, že správne orgány vychádzali aj zo zápisnice o výsluchu E. F., starostu obce Veľké Trakany, zo dňa 29. septembra 2010, ktorá výpoveď len potvrdila správne zistený skutkový stav vyplývajúci predovšetkým zo zistení zdravotnej poisťovne a z listinných dôkazov. Polemika žalobkyne o nezákonnosti tohto dôkazu je podľa krajského súdu bezpredmetná, keďže je zrejmé, že žalovaný získal túto zápisnicu od poisťovne ako poškodenej strany v trestnom konaní, ktorá má právo nahliadať do spisu a právo robiť si aj kópie. Krajský súd nepovažoval za potrebné vyžiadať originál resp. overenú kópiu zápisnice od policajného orgánu ako dôkaz, keďže ani žalobkyňa nespochybnila pravosť tejto listiny a teda relevantnosť obsahu výpovede starostu obce ako svedka v trestnom konaní. Samotná výpoveď starostu pred policajným orgánom len potvrdzuje spáchanie správneho deliktu žalobkyňou, keďže zmluvy boli uzatvorené s obcou a nie so starostom ako fyzickou osobou, ktorá za obec ako štatutárny orgán konala a je tiež logické, že starosta tieto lieky a zdravotnícky materiál aj nakupoval. Krajský súd pokladal za nepodstatné, z akých peňazí boli lieky a zdravotnícky materiál uhrádzané, pretože podstatným je to, medzi kým zmluvný vzťah vznikol a kto poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti lieky skutočne aj dodával. Z dodacích listov jednoznačne vyplýva, že dodávateľom bola obec. Starosta vo svojej výpovedi uviedol, že lieky zabezpečoval štvrťročne, pri dodaní podpísal s MUDr. Bajzom dodací list, čo znamená, že lieky a zdravotnícky materiál boli dodané v termíne a množstve presne tak, ako je to uvedené na dodacích listoch.

Pôvodne žalobkyňa podľa krajského súdu popierala uzavretie zmlúv o dielo, neskôr túto skutočnosť priznala a v žalobe namietala, že sa žalovaný nevysporiadal s otázkou, z akého dôvodu boli zmluvy uzavreté, či dochádzalo na ich základe k plneniu žalobkyňou, k akému plneniu dochádzalo a že zmluvné strany považovali zmluvy za právne irelevantné a nedošlo k ich realizácii. Tieto námietky označil krajský súd za nedôvodné a napokon aj zmätočné. Žalobkyňa si odporuje už len v tom, že raz uvádza, že zmluvy neboli uzavreté, potom ich existenciu priznáva, raz plnenie priznáva a následne uvádza, že nedošlo k realizácii týchto zmlúv. Krajský súd uviedol, že žalovaný nebol vôbec povinný zisťovať dôvod vedúci zmluvné strany k uzavretiu týchto zmlúv, pričom dospel k správnym zisteniam, že boli podpísané štyri zmluvy o dielo a došlo tiež k ich úplnému naplneniu, čo dokazujú uvádzané dodacie listy. Správne bolo podľa krajského súdu tiež ustálené obdobie, v ktorom dochádzalo k nedovolenému zaobchádzaniu s liekmi a zdravotníckymi pomôckami - od 3. apríla 2008 do 2. januára 2009. Zmluvy pritom boli podpisované s rôznymi dátumami, čo taktiež dokazuje účelové tvrdenie žalobkyne, že nedochádzalo k realizácii zmlúv vzhľadom na zmenené legislatívne podmienky. Predmetom správneho konania o uložení pokuty bolo plnenie zo zmlúv, ktoré naplnilo znaky správneho deliktu.

Krajský súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 6 ods. 1, § 67 ods. 1, 10 a 13 zákona č. 140/1998 Z. z. a konštatoval, že bolo nepochybne zistené, že žalobkyňa plnila dohodnutý predmet zmlúv o dielo minimálne v období od 3. apríla 2008 do 2. januára 2009 a v čase dodávok nedisponovala žiadnym právoplatným povolením žalovaného na zaobchádzanie s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, čím porušila § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. Žalobkyňa ani v súdnom konaní nepreukázala, že mala v relevantnom čase vydané povolenie na zaobchádzanie s liekmi a že je priestorovo a materiálne vybavená na zaobchádzanie s liekmi. Zákon č. 140/1998 Z. z. explicitne vyžaduje povolenie a žiadne výnimky v tomto smere nepripúšťa. Pri ukladaní pokuty, ktorá bola uložená v hornej výške zákonnejsadzby, správny orgán postupoval v súlade so zákonom a pri stanovení výšky pokuty prihliadol najmä na neznalosť pôvodu liekov a osoby, od ktorej žalobkyňa zabezpečovala lieky, a s tým súvisiace vysoké riziko možného poškodenia zdravia osôb, ktorým sa tieto lieky následne podávali, ďalej nemožnosť zabezpečenia správneho uchovávania liekov vzhľadom na činnosti realizované žalobkyňou a s tým súvisiace vysoké riziko poškodenia, resp. znehodnotenia liekov a možného následného poškodenia zdravia osôb a napokon prihliadol tiež na dobu (asi jeden rok), po ktorú žalobkyňa realizovala dodávku liekov ako odmenu za poskytnuté zdravotné služby poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa samotnú výšku uloženej pokuty nenamietala, pričom krajský súd sa stotožnil s odôvodnenou správnou úvahou žalovaného.

Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne, že nákup liekov na základe objednávky vystavenej spoločnosťou, ktorá má právo zabezpečovať lieky, nemôže zakladať protiprávne konanie. Samotná skutočnosť, že lieky a zdravotnícky materiál bol zadovážený v prospech poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na jeho objednávku, nemôže v žiadnom prípade vylúčiť zodpovednosť žalobkyne za spáchané protiprávne konanie, keďže porušila ustanovenie § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. Samotná objednávka je pre správne posúdenie veci podľa krajského súdu celkom irelevantná a na otázku žalobkyne, že si ani nevie predstaviť zadováženie liekov bez oficiálnej objednávky, krajský súd uviedol, že takéto lieky by sa eventuálne dali získať na čiernom trhu pôvodom napr. z Ukrajiny, čo by nepochybne malo ekonomický zmysel. Žalobkyňa pritom žiadnym spôsobom nepreukázala pôvod liekov a zdravotníckeho materiálu. Samotný starosta uviedol, že tieto nakupoval od neznámych osôb a až v žalobe sa žalobkyňa zmienila, že išlo o lekárne, avšak bez akejkoľvek bližšej špecifikácie. Ako dôvodnú neposúdil krajský súd ani námietku, že predmetom zmlúv malo byť iba dodanie liekov a zdravotníckeho materiálu a nie aj ich uschovávanie. S nákupom liekov je totiž logicky spojené aj zaobchádzanie a potom podmienkou na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je aj materiálne, priestorové a personálne vybavenie na požadovaný druh a rozsah činnosti. Ak teda došlo k nákupu týchto vecí, museli byť nejakým spôsobom prepravované, uskladňované a keďže žalobkyňa nevedela zdokladovať ani pôvod týchto liekov a zdravotníckeho materiálu, nebola schopná ani garantovať ich správne uschovávanie predtým, ako ich ona sama nadobudla.

Za pravdivé nepovažoval krajský súd ani tvrdenie žalobkyne, že kópia zápisnice z výsluchu svedka bola jediným dôkazom správneho orgánu, keďže rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z viacerých podkladov, ktoré boli vyhodnotené v logickej súvislosti a bol na ich základe správne zistený skutkový stav veci.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie žalobkyňa, žiadajúc rozsudok krajského súdu zmeniť a žalobe vyhovieť.

Odvolanie žalobkyňa odôvodnila tým, že podľa jej názoru je rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné, keďže z jeho odôvodnenia jednoznačne nevyplýva, z ktorých dôkazov krajský súd vychádzal, ktoré dôkazy pokladal za vierohodné, resp. prečo sa niektorými dôkazmi, návrhmi či námietkami odmietol vôbec zaoberať. Podľa žalobkyne sa krajský súd jej námietkami vôbec nezaoberal, čo považuje za porušenie práva na spravodlivý proces.

Žalobkyňa uviedla, že skutočnosť, že došlo k uzavretiu zmlúv o dielo, nebola žalobkyňou popretá, avšak správny orgán účelovo vyhodnotil túto skutočnosť a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s ďalšími dôležitými skutočnosťami, ktoré sa týkajú predmetných zmlúv o dielo. Krajský súd prevzal argumenty žalovaného bez relevantných dôkazov, a to napriek tomu, že žalobkyňa čestne vyhlásila, že nikdy nedošlo k realizácii predmetnej zmluvy. To, že existuje z právneho hľadiska od začiatku neplatná zmluva, nemôže byť dôkazom porušenia správnych predpisov a nemôže zakladať takúto formu zodpovednosti. Kriminálna polícia v Trebišove preskúmala účtovníctvo obce (z dôvodu podozrenia zo spáchaniatrestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa) a zistila, že finančné prostriedky na nákup liekov z rozpočtu obce vynaložené neboli. Starosta obce nerealizoval predmetné zmluvy. V predmetnom konaní bola vypočutá aj audítorka obce, ktorá potvrdila, že nedošlo k nákupu liekov. Žalobkyňa namietla, že požiadala krajský súd o zabezpečenie tohto dôkazu, ale to neurobil.

V odvolaní žalobkyňa naďalej trvala na tom, že sa nedopustila spáchania správneho deliktu, t. j. nikdy nekúpila, nezabezpečila ani nedodala žiadne lieky a už vôbec „nepreprašovala lieky z Ukrajiny nakúpené na čiernom trhu“. Lieky zabezpečovala (sponzorovala) fyzická osoba, E. F., bytom Veľké Trakany 294, a to preplatením objednávky, ktorú vystavila obchodná spoločnosť Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o. V tejto súvislosti žalobkyňa poznamenala, že ak správny orgán aj krajský súd vychádzali z toho, čo pán F. uviedol v iných konaniach, ktoré s predmetným konaním priamo nesúvisia, tak to nepovažuje za spravodlivý proces. Výpoveď svedka v trestnom konaní má vyhodnotiť súd v trestnom konaní a žalobkyňa zastáva názor, že tvrdenia vytrhnuté z kontextu sa nedajú použiť ako vierohodný dôkaz.

Nákup liekov na základe objednávky vystavenej spoločnosťou, ktorá má právo zabezpečovať lieky, nemôže podľa žalobkyne zakladať protiprávne konanie. Právoplatným povolením na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami disponovala obchodná spoločnosť Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., ktorá vystavila objednávky na lieky. Tieto skutočnosti neboli predmetom zisťovania ani v trestnom a ani v správnom konaní, preto záver žalovaného, že účastník konania nemal vedomosť o pôvode nadobúdaných liekov, je predčasný, vychádza len z domnienky a nie je podložený žiadnymi relevantnými dôkazmi a navyše tento záver vychádza z dôkazu z neukončeného trestného konania. Krajský súd podľa názoru žalobkyne vytvára teóriu, ako mohla obec zabezpečiť dodanie liekov (napr. z Ukrajiny), ale nie sú na to ani najmenšie dôkazy.

Žalobkyňa naďalej trvala na tom, že správny orgán nepostupoval pred vydaním rozhodnutia v súlade so zákonom, neobjektívne zistil skutkový stav veci, neumožnil žalobkyni vyjadriť sa v správnom konaní k prejednávanej veci a osvojil si len tvrdenia poisťovne. Ako podklad pre vydanie rozhodnutia použil dôkaz získaný nezákonným spôsobom, ktorý je nepoužiteľný v správnom konaní, vzhľadom aj na skutočnosť, že ide o neukončenú trestnú vec. Podľa žalobkyne jednostranne vyhodnotil dôkazy iba v jej neprospech a bez ďalšieho zisťovania vyhodnotil jej tvrdenia v čestnom vyhlásení ako účelové.

K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.

Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu a plne sa stotožnil zo skutkovými aj právnymi závermi uvedenými v rozsudku. Z rozhodnutí správnych orgánov a vyjadrenia žalovaného k žalobe je podľa žalovaného zjavné, že žalovaný vykonal dokazovanie v súlade so Správnym poriadkom a zákonom č. 140/1998 Z. z. Žalovaný nepochybil, keď na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalobkyňa sa svojím konaním dopustila porušenia ustanovení § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z., a súčasne v súlade s § 46 a 47 Správneho poriadku náležite odôvodnil, v čom bol porušený zákon č. 140/1998 Z. z., ako aj výšku pokuty za správny delikt. Žalobkyňa nepreukázala, že mala vydané povolenie na zaobchádzanie s liekmi a je priestorovo a materiálne vybavená na požadovaný druh a rozsah činnosti. Zákon č. 140/1998 Z. z. jasne vyžaduje povolenie, žiadne výnimky nepripúšťa.

Podľa žalovaného z kópií zmlúv a dodacích listov k nim vyplýva, že dochádzalo k plneniu, teda k nedovolenému zaobchádzaniu s liekmi a zdravotníckymi pomôckami minimálne v období od 3. apríla 2008 do 2. januára 2009. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že zmluvy boli podpisované s rôznymi dátumami. Zároveň žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenie o neplatnosti zmlúv. K námietke žalobkyne, že podkladom pre vydanie rozhodnutia bol dôkaz získaný nezákonným spôsobom, žalovaný uviedol, že poisťovňa ako poškodená strana v trestnom konaní má právo nahliadnuť do spisu a právo urobiť kópie. Keďže žalobkyňa spochybňuje zákonnosť kópie zápisnice a jej obsah, podľa žalovaného je otázne, prečo sa žalobkyňa pri ďalších dôvodoch nezákonnosti rozhodnutí opiera o skutočnosti tvrdené v predmetnej zápisnici, pritom sám starosta obce a právny zástupca žalobkyne sú podpísaní v tejto zápisnici.Zápisnica podľa žalovaného svedčí o účelovosti tvrdenia žalobkyne v čestnom vyhlásení, že zmluvy neboli realizované. Žalovaný ďalej poukázal na rozpornosť tvrdení žalobkyne v žalobe.

Krajský súd sa podľa žalovaného vysporiadal aj s námietkou žalobkyne, že predmetom zmlúv malo byť iba dodanie liekov a zdravotníckeho materiálu a nie aj ich uschovávanie. Podľa žalovaného krajský súd v napadnutom rozsudku jasne uviedol, že samotná skutočnosť, že lieky a zdravotnícky materiál boli zadovážené v prospech poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a na jeho objednávku, nemôže vylúčiť zodpovednosť žalobkyne za spáchané protiprávne konanie. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že jej nebolo umožnené vyjadriť sa v správnom konaní, žalovaný poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe.

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „odvolací súd“ alebo „najvyšší súd“), ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozsudok krajského súdu na základe odvolania, ktoré bolo podané subjektom na to oprávneným (§ 201 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), ktoré spĺňa náležitosti vyžadované zákonom (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je takýto opravný prostriedok prípustný (§ 250ja ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Najvyšší súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, pretože v tom nevidel rozpor s verejným záujmom, nepovažoval to za potrebné a dokazovanie nevykonával (§ 250ja ods. 2 O.s.p.). V napadnutom rozsudku a konaní, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd nezistil niektorú z vád taxatívne ustanovených v § 221 ods. 1 O.s.p., zistil však, že rozsudok krajského súdu nie je vo výroku vecne správny, dospel preto jednomyseľne k záveru, že ho treba zmeniť a rozhodnutie žalovaného zrušiť s vrátením veci na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 O.s.p. O odvolaní preto odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil na mieste a v čase oznámenom na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci na základe podanej žaloby je posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bola v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalobkyni uložená pokuta vo výške 15 000 Eur podľa § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. za porušenie ustanovení § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z.

Skutkový základ, ktorým malo dôjsť k porušeniu zákona č. 140/1998 Z. z., bol prvostupňovým správnym orgánom formulovaný vo výroku rozhodnutia tak, že žalobkyňa „na základe uzatvorených zmlúv o dielo starostom obce dodávala poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., lieky bez povolenia a nedovolene zaobchádzala s liekmi“. Podľa odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo skutkového hľadiska „je jednoznačné a nespochybniteľné, že obec Veľké Trakany podľa zmlúv o dielo uzavretých s Z. Z. Harmónia, s.r.o. plnila dohodnutý predmet týchto zmlúv, a to minimálne v období od 3.4.2008 do 2.1.2009“, pričom žalobkyňa nedisponuje oprávnením na zaobchádzanie s liekmi (strana 3), čo konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane 5 aj odvolací správny orgán s tým, že plnenie predmetu zmlúv spočívalo v tom, že žalobkyňa dodávala uvedenej spoločnosti lieky. Z odôvodnenia prvostupňového orgánu vyplýva, že správny orgán vykonal dokazovanie vychádzajúc z oznámenia spoločnosti Union zdravotná poisťovňa, a.s., o zisteniach z kontroly vykonanej u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, zo zápisnice o výsluchu starostu obce ako svedka v trestnom konaní a z vyjadrenia žalobkyne k začatiu správneho konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhlásený oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 140/1998 Z. z. zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je výroba liekov, príprava transfúznych liekov, príprava liekov na inovatívnu liečbu, veľkodistribúcia liekov a zdravotníckych pomôcok a poskytovanie lekárenskej starostlivosti.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 140/1998 Z. z. nedovolené zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami iným spôsobom, ako ustanovuje tento zákon.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 140/1998 Z. z. veľkodistribúcia liekov a zdravotníckych pomôcok je dovoz, vývoz, skladovanie, uchovávanie, preprava a zásobovanie liekmi, liečivami, pomocnými látkami a zdravotníckymi pomôckami uvedenými v osobitných predpisoch.1)

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. fyzické osoby a právnické osoby môžu na základe povolenia zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. podmienkou na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je aj materiálne, priestorové a personálne vybavenie na požadovaný druh a rozsah činnosti.

Podľa § 67 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. za porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovení tohto zákona sa ukladajú pokuty.

Podľa § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. za vykonávanie činnosti bez povolenia ukladá pokutu ten orgán štátnej správy na úseku farmácie, ktorý takú skutočnosť zistí, a to fyzickým osobám až do 3 319 Eur a právnickým osobám až do 16 596 Eur.

Podľa § 67 ods. 11 zákona č. 140/1998 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009 (§ 67 ods. 12 v znení účinnom od 1. decembra 2009) pri ukladaní pokút sa prihliada najmä na ohrozenie zdravia ľudí alebo zvierat, na závažnosť a následky protiprávneho konania.

Podľa § 67 ods. 13 zákona č. 140/1998 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009 (§ 67 ods. 14 v znení účinnom od 1. decembra 2009) pokutu možno uložiť do jedného roku odo dňa, keď sa orgán štátnej správy o porušení povinnosti dozvedel, najneskôr však do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti.

Podľa § 69 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. na konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 22) ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnals návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Odvolací súd nepovažuje rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný, ako to namietala žalobkyňa v jej odvolaní, treba však skonštatovať, že krajský súd nezvážil dostatočne povahu prejednávanej veci ako výkonu správneho trestania a nevyvodil z tejto skutočnosti zodpovedajúce požiadavky na kvalitu súdneho prieskumu.

Verejnoprávne delikty možno v zásade rozdeliť na trestné činy a správne delikty, podľa toho, či sú v prvom prípade ustanovené ich skutkové podstaty v Trestnom zákone a sankcie za ne udeľujú súdy, alebo či v druhom prípade ich skutkové podstaty ustanovujú iné právne predpisy a príslušné sankcie ukladajú orgány verejnej správy.

Pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise a pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave. Za všeobecné pojmové znaky správneho deliktu možno považovať najmä konanie, protiprávnosť, sankcionovateľnosť, zodpovednú osobu, zavinenie okrem prípadov konštrukcie zodpovednosti bez zavinenia a ustanovenie znakov deliktu priamo zákonom. Hoci v najvšeobecnejšom chápaní by sa dalo správnym deliktom označiť akékoľvek porušenie normy správneho práva fyzickou osobou alebo právnickou osobou, s ktorým právo spája následky vyvodzované orgánom verejnej správy, pre rozhodovaciu prax má význam klásť dôraz na správne delikty postihované sankciami represívneho charakteru. Sankcia za správny delikt tak má plniť funkciu trestu v širšom zmysle tohto slova. Tým sa zároveň verejnoprávne sankcie zásadne odlišujú od súkromnoprávnych - súkromnoprávne sankcie totiž plnia funkcie reparačné, reštitučné a satisfakčné, ale nie funkciu represívnu.

Pri posudzovaní, či v prípade správneho deliktu ide o pojem „trestné obvinenie“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), treba zistiť: 1. či je delikt kvalifikovaný podľa vnútroštátneho právneho poriadku ako trestný, 2. aká je povaha deliktu z hľadiska vymedzenia jeho subjektov (subjekt všeobecný alebo obmedzený okruh osôb), chráneného záujmu (záujem všeobecnej alebo partikulárnej povahy) a spoločenskej nebezpečnosti skutku, 3. aký je stupeň prísnosti sankcie. Pritom platí, že zaradenie deliktu podľa vnútroštátneho práva má len relatívny význam, pretože výklad pojmu „trestné obvinenie“ Európskym súdom pre ľudské práva sa vyznačuje autonómnosťou. Rozhodujúcimi kritériami sú povaha deliktu a stupeň prísnosti sankcie; pre aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 Dohovoru postačuje naplnenie len niektorého z nich. V tejto súvislosti možno vo vzťahu k Slovenskej republike odkázať na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Lauko proti Slovensku a Kadubec proti Slovensku, oba z 2. septembra 1998.

Za správny delikt podľa ustanovenia § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. bolo možné postihnúť zásadne každú fyzickú osobu alebo právnickú osobu, subjekt tohto deliktu bol teda vymedzený ako všeobecný. Z hľadiska chráneného spoločenského záujmu a nebezpečnosti skutku možno konštatovať, že objekt predmetného správneho deliktu sa vyznačuje celospoločenskou požiadavkou ochrany verejného zdravia a riadneho výkonu farmácie a zaobchádzania s liekmi a zdravotníckymi pomôckami. Napokon zákonné vymedzenie hornej hranice sadzby pokuty ukladanej za vykonávanie činnosti podľa zákona č. 140/1998 Z.z. bez povolenia nasvedčuje represívnemu charakteru sankcie (možno dodať, že tu ide o rádový presah najvyšších prípustných zákonných sadzieb pokút ukladaných za priestupky podľa osobitnej časti zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov). Samotná pokuta uložená žalobkyni v prejednávanej veci vo výške 15 000 Eur nepochybne plnila represívny účel. Na základe uvedených úvah treba jednoznačne ustáliť, že vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti za správny delikt podľa § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. spadá pod pojem „trestného obvinenia“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, takže sa musia uplatniť Dohovorom garantované záruky spravodlivého prejednania oprávnenosti trestania subjektu za takýto delikt nezávislým a nestranným súdom (v plnej jurisdikcii v súlade s § 250j ods. 2 OSP).

Právna úprava postihovania predovšetkým iných správnych deliktov ako priestupkov sa vyznačujeroztrieštenosťou v množstve zákonov, pomernou stručnosťou vlastnej hmotnoprávnej i procesnoprávnej matérie a spravidla odkazom na subsidiárne použitie Správneho poriadku. V prípade absencie pozitívnej právnej úpravy je preto potrebné vychádzať z analógie zákona (analogia legis), prípadne i analógie práva

- všeobecných právnych princípov (analogia iuris), čo pre oblasť správneho trestania znamená nutnosť analógie s trestným právom (k tomu napr. Babiaková, E.: Analógia v oblasti správneho trestania. In : Justičná revue, ročník 2012, č. 3, s. 343-348). Podmienkou prijateľnosti analógie v správnom trestaní je, aby použitý výklad neviedol k ujme účastníka konania ani k ujme na ochrane hodnôt, na ktorých vytváraní a ochrane je verejný záujem (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 1 As 27/2008).

Odvolací súd tiež pripomína, že i podľa zásady č. 6 Odporúčania výboru ministrov Rady Európy R (91) pre členské štáty z 13. februára 1991 vo veciach správnych sankcií treba poskytovať okrem záruk spravodlivého súdneho konania aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní.

Z konštantnej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva požiadavka, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby skutok nemohol byť zamenený za iný, ako to explicitne vyžaduje právna úprava trestania za trestné činy i za priestupky. Uvedený záver je v prípade iných správnych deliktov možné napriek nedostatku výslovnej úpravy vyvodiť už z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Takáto miera podrobnosti výroku je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Opis skutku, ktorým bola porušená právna povinnosť, len v odôvodnení rozhodnutia, pritom nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia, pretože iba výroková časť rozhodnutia nadobúda právoplatnosť a môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Rovnaký záver zaujal najvyšší súd napr. vo veciach preskúmania rozhodnutí správnych orgánov vydaných pri výkone správneho trestania, ktoré boli vedené pod sp. zn. 2Sžo/238/2009, 2Sžo/15/2011, 2Sž/19/2011, 2Sž/23/2011, 5Sž/17-23-24-25/2011, 5Sžf/85/2011, 8Sž/18-22-23-24/2011. Nejde pritom len o rozhodovaciu prax v Slovenskej republike, ale právny názor o potrebe špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia o inom správnom delikte zastáva i Najvyšší správny súd Českej republiky (uznesenie, sp. zn. 2 As 34/2006, z 15. januára 2008). Absencia dostatočne konkrétneho popisu skutku vo výroku rozhodnutia o správnom delikte pritom zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a ide zásadne o vadu, na ktorú musí správny súd prihliadnuť aj ex offo.

Podľa výroku prvostupňového rozhodnutia bola žalobkyňa postihnutá za skutok spočívajúci v tom, že na základe uzatvorených zmlúv o dielo starostom obce dodávala poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti Z.Z. HARMÓNIA, s.r.o., lieky bez povolenia a nedovolene zaobchádzala s liekmi. Takéto vymedzenie skutku, ktorým malo dôjsť k správnemu deliktu, odvolací súd nepovažuje za dostatočne konkrétne, ba ani len za jasné. Predovšetkým je nutné podotknúť, že správne orgány postihli žalobkyňu podľa ustanovenia § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z., takže skutkový stav právne kvalifikovali ako vykonávanie činnosti (podľa zákona č. 140/1998 Z. z.) bez povolenia, pričom zo spojenia s ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z., ktoré malo byť podľa výroku prvostupňového rozhodnutia porušené, možno určiť, že malo ísť o zaobchádzanie s liekmi bez povolenia. Odvolací súd poznamenáva, že pojem zaobchádzania s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je legálne definovaný v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 140/1998 Z. z. ako výroba liekov, príprava transfúznych liekov, príprava liekov na inovatívnu liečbu, veľkodistribúcia liekov a zdravotníckych pomôcok a poskytovanie lekárenskej starostlivosti; zákonné vymedzenie veľkodistribúcie liekov a zdravotníckych pomôcok je potom uvedené v § 2 ods. 4 zákona č. 140/1998 Z. z. Citovaný zákon činnosť označenú ako „dodávanie liekov“ nezahrňuje pod pojem zaobchádzania s liekmi a tento výraz ani vôbec nepoužíva.

Ak mal správny delikt žalobkyne podľa § 67 ods. 10 zákona č. 140/1998 Z. z. podľa správnych orgánov spočívať v nedovolenom zaobchádzaní s liekmi špecifikovanom ako zaobchádzanie s liekmi bez povolenia, bolo povinnosťou správnych orgánov presne vo výrokovej časti rozhodnutia vymedziť a dostatočne špecifikovať, akým konkrétnym spôsobom zodpovedajúcim zákonnej definícii zaobchádzanias liekmi podľa § 2 ods. 2 zákona č. 140/1998 Z. z. žalobkyňa s liekmi zaobchádzala; v prípade, že malo ísť o veľkodistribúciu liekov, zároveň sa vyžadovala ďalšia konkretizácia v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 140/1998 Z.z. Z rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt - a to z výrokovej časti - totiž musí byť zrejmé naplnenie všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty deliktu, vrátane jeho objektívnej stránky.

Napokon treba uviesť, že ani odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov nespĺňajú podľa názoru odvolacieho súdu predpoklad preskúmateľnosti a nedávajú dostatočne jasnú odpoveď, v akom konkrétnom konaní malo spočívať porušenie zákona, keďže správne orgány len konštatovali, že žalobkyňa plnila dohodnutý predmet zmlúv o dielo, a to minimálne v období od 3. apríla 2008 do 2. januára 2009. So zreteľom na uvedené výhrady je potom pochopiteľná i žalobná a odvolacia námietka žalobkyne, že nákup liekov na základe objednávky nemôže zakladať protiprávne konanie, keďže správne orgány nijako nekonkretizovali, v akých skutkových okolnostiach malo spočívať „dodávanie liekov“ (čo je pomerne všeobecne a vágne formulované konanie) žalobkyňou. Z obsahu administratívneho spisu zároveň vyplýva, že správne orgány v tomto smere ani nevykonávali dokazovanie a dostatočne nezisťovali skutkový stav veci. Pre zaujatie právneho záveru o zaobchádzaní s liekmi bez povolenia zo strany žalobkyne mali správne orgány skúmať, akým spôsobom a za akých podmienok (miestnych, časových, osobných) dochádzalo k faktickému plneniu uzavretých zmlúv. Zistenie uzavretia zmlúv starostom obce v mene žalobkyne, ale ani vystavenie dodacích listov na lieky nie je postačujúcim skutkovým podkladom pre ustálenie toho, aká konkrétna činnosť (v akých skutkových okolnostiach) a kým bola vykonávaná, či túto činnosť možno pripísať žalobkyni ako územnému samosprávnemu a správnemu celku a právnickej osobe alebo fyzickým osobám ňou povereným a či tak napĺňala znaky zaobchádzania s liekmi (§ 2 ods. 2 zákona č. 140/1998 Z. z.) bez povolenia, ako danú vec právne kvalifikovali správne orgány.

Výroková časť rozhodnutia o správnom delikte, za ktorý bola žalobkyňa trestaná, zároveň neobsahuje žiadne určenie, v akom čase malo dochádzať k porušovaniu zákona žalobkyňou. Len podľa odôvodnení rozhodnutí možno vyvodiť, že správne orgány považovali za obdobie páchania správneho deliktu dobu „minimálne“ od 3. apríla 2008 do 2. januára 2009. Z rozhodnutí správnych orgánov nie je zistiteľné, ako dospeli k týmto hraničným dátumom (vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu malo zrejme ísť o dátumy vystavenia najstaršieho a najnovšieho dodacieho listu, ktoré získali správne orgány do dispozície), pričom samotný spôsob takejto limitácie je nejasný a nesprávny, pretože ani správne orgány zjavne nepredpokladali, že by žalobkyňa v uvedenom období zaobchádzala s liekmi bez povolenia nepretržite.

Ak dochádzalo k takým viacerým čiastkovým porušeniam zákona žalobkyňou, ktoré v súhrne predstavujú pokračovací správny delikt (porovnaj § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov), tieto čiastkové útoky musia byť dostatočne určite identifikované vo výroku rozhodnutia; v prípade napadnutých rozhodnutí ale nie sú určiteľné ani z ich dôvodových častí. Presné stanovenie času, v ktorom mala žalobkyňa uskutočňovať činnosť podľa zákona č. 140/1998 Z. z. bez povolenia (t. j. v ktorom dochádzalo k porušovania zákona žalobkyňou), je zároveň nevyhnutné pre posúdenie ďalších aspektov zákonnosti napadnutých rozhodnutí, a to z hľadiska ustálenia začiatku plynutia objektívnej lehoty pre zánik zodpovednosti za správny delikt, pretože sankciu možno uložiť len pred jej uplynutím. V prípade, ak malo ísť o pokračovací správny delikt, treba považovať za čas spáchania deliktu (porušenia práva), ktorý je rozhodný pre objektívnu prekluzívnu lehotu na uloženie pokuty v zmysle § 67 ods. 13 zákona č. 140/1998 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009, ten okamih, keď bol spáchaný (ukončený) posledný čiastkový útok (porovnaj rozsudok najvyššieho súdu, sp. zn. 7 Tz 3/02, publikovaný ako R 94/2002). Týmito okolnosťami sa správne orgány vôbec nezaoberali a nie je úlohou správneho súdu - čo vzhľadom na nedostatočnosť zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi v prejednávanej veci ani nie je možné -, aby nahradzoval chýbajúce právne posúdenie v preskúmavaných rozhodnutiach.

Najvyšší súd tiež považuje za potrebné uviesť, že jednou z okolností zohľadňovaných správnymi orgánmi pri výmere sankcie bola podľa odôvodnení ich rozhodnutí „nemožnosť zabezpečenia správnehouchovávania liekov vzhľadom na činnosti realizované Obcou Veľké Trakany“, a to bez toho, aby správne orgány vôbec vykonali dokazovanie za účelom zistenia, v akých priestoroch a za akých podmienok mali byť dodávané lieky uchovávané. Rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci (§ 3 ods. 5, § 32 ods. 1, § 46 Správneho poriadku), základným zdrojom podkladov pre rozhodnutie má byť dokazovanie (§ 34 a nasl. Správneho poriadku) a nie je prípustné zakladať rozhodnutie na skutkových domnienkach, ktoré nie sú právom predvídané.

Vo vzťahu k námietke žalobkyne o nepoužiteľnosti zápisnice o výsluchu svedka z trestného konania v správnom konaní odvolací súd podotýka, že ak bol výsluch vykonaný v súlade so zákonom a zápisnica bola zadovážená zákonným spôsobom (pričom obsah spisu v danej veci nenasvedčuje o opaku), môže byť taká listina použitá ako podklad pre rozhodnutie správneho orgánu (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 1 Afs 19/2009). Obsah spisu v danej veci nenasvedčuje o opaku. Súčasne však odvolací súd uvádza, že ak správny orgán považuje za potrebné získavať podklad pre rozhodnutie na základe výsluchu svedkov, ktorých môže vypočuť aj sám, spravidla je z hľadiska dôkaznej hodnoty a presvedčivosti takéhoto dôkazného prostriedku, ako aj v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu vhodnejšie, aby výsluch svedka vykonal bezprostredne sám správny orgán. V danom prípade, vzhľadom na to, že na správnom delikte bol/mohol byť zainteresovaný predovšetkým starosta obce, bolo dôvodné vykonať výsluch zo širšieho okruhu osôb vo vedení obce práve na posúdenie otázky zodpovednosti za konanie majúce znaky správneho deliktu.

Najvyšší súd prihliadol na zásadné vady preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov i nad rámec dôvodov, o ktoré opierala žalobkyňa svoju žalobu, pretože požiadavka plnej jurisdikcie a právo na spravodlivé rozhodnutie súdu o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru vyžaduje podľa názoru odvolacieho súdu taký výklad ustanovení o dispozičnej zásade v konaní o správnej žalobe, aby bolo súdu umožnené posudzovanie zákonnosti postihovania za správny delikt zo skutkových i právnych hľadísk aspoň v rámci garancie dodržania základných zásad trestania.

Na základe uvedeného, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo zaťažené vadami v zmysle § 250j ods. 2 písm. a), c) a d) O.s.p., odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

Vzhľadom na zmenu rozsudku krajského súdu vo veci samej rozhodol odvolací súd o trovách celého konania vrátane konania pred krajským súdom (§ 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.) tak, že úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Trovy konania žalobkyne, ktorých náhrada bola priznaná, pozostávajú z trov právneho zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby vykonané jej advokátom; dva úkony právnej služby v roku 2011 - prevzatie a príprava zastúpenia v správnom súdnictve a podanie žaloby 2 x 123,50 Eur + 2 x paušál 7,41 Eur + 20 % DPH, t. j. 314,18 Eur a jeden úkon právnej služby v roku 2012 - podanie odvolanie proti rozsudku krajského súdu 127,16 Eur + paušál 7,63 Eur + 20 % DPH, t. j. 161,75 Eur. Trovy prvostupňového a odvolacieho súdneho konania spolu činia 475,93 Eur.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania na účet advokáta, ktorý žalobkyňu v konaní zastupoval (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.