Najvyšší súd

4Sžo/4/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci

žalobkyne: M. T., nar. X., M., proti žalovanému: Územná vojenská správa Košice,

Komenského 39/A, 040 01   Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. ÚVSKE-15-21/2010-OÚ zo dňa 2.2.2010, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/5381/2010-104 zo dňa 4. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. 6S/5381/2010 – 104 zo dňa 4. novembra 2010 m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. ÚVSKE-15-21/2010-OU zo dňa 2.2.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP z r u š u j e

a vec   v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

2

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa

žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. ÚVSKE-

15-21/2010-OÚ zo dňa 2.2.2010, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil

rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č.k. OÚ-43-

57/2003 z 29.9.2003, ktorým tento podľa § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2011 Z.z. o štátnej

službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodol

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne odvolaním.

Krajský súd zároveň rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov konania

vrátane trov právneho zastúpenia.

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného sa stotožnil s dôvodmi uvedenými

v napadnutom rozhodnutí. Považoval ich za skutkovo správne a v súlade so zákonom.

Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že splnomocnenie pre vládu

vykonať systemizáciu – určenie počtu štátnych zamestnancov aj mimo prerokovania

schválenia zákona o štátnom rozpočte sa týkalo len ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, ale netýkalo sa služobných úradov podľa § 7 písm. b/ - j/ zákona

o štátnej službe, pričom sa tu výslovne stanovilo, že v týchto služobných úradoch, medzi ktoré

patrí aj Územná vojenská správa Michalovce (§ 7 písm. b/ zákona o štátnej službe) zostávajú

doterajšie schválené počty zamestnancov. Vláda SR uznesením č. 851 z 10.9.2003 schválila

zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva

obrany, pričom obsah tohto uznesenia ide nad rámec zákona, pretože ustanovenie § 163 ods. 3

zákona o štátnej službe, ktorý obsahuje výnimku zo systemizácie schválenej pri prerokovaní

a schválení zákona o štátnom rozpočte splnomocnil vládu len na vykonanie úprav na určenie

počtu štátnozamestnaneckých miest iba v služobných úradoch podľa § 7 písm. a/ zákona

o štátnej službe z čoho teda vyplýva, že vláda nebola oprávnená na základe uvedeného

ustanovenia určiť počty zamestnancov pre iné služobné úrady a v dôsledku toho zrušiť v nich

štátnozamestnanecké miesta. Krajský súd považoval postup žalovaného za postup v súlade

so zákonom.

3

Podľa krajského súdu v čase vydania rozhodnutia, ktorým bol so žalobkyňou skončený

štátnozamestnanecký pomer odvolaním dňa 29.9.2003 bolo už účinné uznesenie Vlády SR

č. 851 zo dňa 10.9.2003, pričom zákon č. 139/2003 Z.z., ktorým bol zákon o štátnej službe

doplnený okrem iného citované ustanovenie § 41a a ustanovenie § 163 ods. 3 zákona

č. 312/2001 Z.z. nadobudol účinnosť skôr, konkrétne dňa 1.5.2003. Právny stav v čase

rozhodovania správneho orgánu prvého stupňa bol taký, že ustanovenie § 39 ods. 2 písm. b/

sa v roku 2003 nepoužije, ale použije sa citované ustanovenie § 41a a v nadväznosti na toto

ustanovenie bolo podľa uznesenia Vlády SR č. 851 schválené zníženie počtu

štátnozamestnaneckých miest služobných úradov v pôsobnosti Ministerstva obrany SR,

medzi ktoré patria   aj správne orgány prvého a druhého stupňa. Podľa krajského súdu

ak žalobkyňa tvrdí, že v zmysle § 163 ods. 3 v znení účinnom k 31.12.2003 medzi ostatné

služobné úrady tam spomenuté sú zahrnuté aj služobné úrady podľa § 7 ods. 1 písm. b/ - j/

potom neuvádza akým spôsobom k tomuto tvrdeniu dospela. V nadväznosti na to, ak potom

žalobkyňa uvádza, že správny orgán, ktorý rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru odvolaním je v zmysle § 7 ods. 1 písm. d/ iný orgán štátnej správy je to z hľadiska

posudzovaného uvedeného stavu nepodstatné, pretože tak či tak sa jedná o služobný úrad v pôsobnosti Ministerstva obrany SR. Z citovaných ustanovení zákona č. 319/2003 Z.z. jasne

vyplýva zapojenie Územných vojenských správ ako aj Vyšších vojenských správ z hľadiska

ich príjmov a výdavkov na rozpočet Ministerstva obrany SR.

Na základe takto zisteného skutkového stavu a v zmysle uvedených zákonných

ustanovení súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán sa v rozhodnutí podrobne

a v súlade so zákonom vyporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobkyne.

O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd v zmysle § 250k ods. 1 veta prvá

OSP.

Proti rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolala žalobkyňa. Žiadala,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobkyňa namietala, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil vec tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

4

Podľa žalobkyne zákon č. 139/2003 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2003 novelizoval článok

1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy

v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení § 41a splnomocnil vládu na určenie limitu

počtu zamestnancov a to všetkých, nielen verejných, ale aj štátnych zamestnancov,

pretože uviedol odkaz na zákon o štátnej službe. Vzťahovalo sa to iba na rok 2003

a subjektmi boli ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Ten istý zákon súčasne

v článku 2 novelizoval zákon o štátnej službe, ktorý doplnil odsek 163 o odsek 3,

ktorým určil, že na účely systemizácie sa v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest

považujú počty štátnych zamestnancov schválené vládou v rámci limitov počtu zamestnancov

ministerstiev a ostaných ústredných orgánov štátnej správy; v ostatných služobných úradoch

sa na účely systemizácie v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých miest považujú

doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov.

Z uvedeného vyplýva, že splnomocnenie vlády schváliť počty štátnozamestnaneckých

miest bolo v zákone dané iba pre ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy.

Súčasne zákon v tomto ustanovení (veta za bodkočiarkou) ustanovil, že v ostatných

služobných úradoch sa na účely systemizácie v roku 2003 za počty štátnozamestnaneckých

miest považujú doterajšie schválené počty štátnych zamestnancov.

Vláda SR uznesením č. 851 z 10.9.2003 schválila zníženie počtu

štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany SR.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z uvedeného vyplýva, že vláda

nad rámec vyššie citovaného ustanovenia v zákone schválila citovaným uznesením zníženie

počtu štátnozamestnaneckých miest v služobných úradoch v pôsobnosti Ministerstva obrany.

V nadväznosti na uvedené vláda nebola oprávnená znížiť počty štátnozamestnaneckých miest

pre tieto služobné úrady.

Podľa žalobkyne Územné vojenské správy podľa § 15 ods. 2 zákona č. 319/2002 Z.z.

sú samostatné právne subjekty. Vo vlastnom mene môžu nadobúdať práva a povinnosti

a zaväzovať sa. Patrilo im aj postavenie služobných úradov na vykonávanie práv a povinností

podľa § 7 ods. 1 písm. d/ zrušeného zákonom č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe.

5

Na základe uvedeného žalobkyňa považuje skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

medzi ňou a Územnou vojenskou správou Michalovce za neplatné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobkyňa domáha, aby Najvyšší súd SR

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyni zo dňa 17.1.2011 uviedol,

že z ustanovení právnych predpisov jednoznačne vyplýva právny názor, o ktorý oprel svoje

rozhodnutie prvostupňový súd.

Z obsahu § 13 ods. 4 a § 15 ods. 4 zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej

republiky jednoznačne vyplýva, že žalovaný je prostredníctvom rozpočtu Vyššej vojenskej

správy zapojený na rozpočtovú kapitolu Ministerstva obrany SR. Ak žalobkyňa tvrdí,

že splnomocnenie vlády schváli zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest bolo dané iba

pre ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy, tak sama preukazuje, že v rámci

rozpočtovej kapitoly Ministerstva obrany SR bola Vláda SR oprávnená znížiť aj schváliť

zníženie počtu zamestnancov územných vojenských správ. A naopak, ďalej žalobkyňa tvrdí,

že zákon o štátnom rozpočte neupravoval systemizáciu štátnozamestnaneckých miest

podriadených rozpočtových organizácií, potom by nič nebránilo Vláde SR znižovať počty

štátnozamestnaneckých miest Územných vojenských správ. Žalovaný uviedol, že nevidí

rozdiel medzi rozpočtovými organizáciami v pôsobnosti Ministerstva obrany SR

a rozpočtovými organizáciami Ministerstva obrany SR, pretože aj rozpočtové organizácie

podriadené Ministerstvu obrany SR sú v pôsobnosti Ministerstva obrany SR.

Ďalej žalovaný uviedol, že zákonom č. 330/2003 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa okrem

iného aj zákon č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky boli zrušené územné vojenské

správy, ktorých územným obvodom bol okres okrem v zákone stanovených. Je nepochybné,

že zrušením týchto vojenských správ sa prakticky všetci ich zamestnanci stali nadbytoční.

Bez toho, aby mohli byť títo nadbytoční zamestnanci prepustení, by zrušenie územných

vojenských správ nemalo žiadny význam. Pritom išlo o niekoľko stoviek zamestnancov,

z ktorých len traja vedú v súčasnej dobe súdne spory. Musel byť preto vytvorený prakticky

priestor na ich prepustenie – uznesením Vlády SR.

6

Vzhľadom na uvedené navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v celom rozsahu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ustanovenia § 240c ods. 1

OSP v spojení s ustanovením § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu

a konanie mu predchádzajúce v zmysle § 246c OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP v medziach

relevantných dôvodov podaného odvolania vzťahujúcich sa k preskúmavaného rozhodnutiu,

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156

ods. 1, 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobkyne je nutné vyhovieť.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí

administratívny spis žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu v akom bol

žalovaným súdu predložený v danej veci zistil, že žalovaný správny orgán napadnutým

rozhodnutím zamietol odvolanie a súčasne potvrdil rozhodnutie vedúceho služobného úradu

Územnej vojenskej správy Michalovce č. ÓU-43-57/2003 zo dňa 29.9.2003, ktorým podľa

§ 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov s poukazom na zníženie štátnozamestnaneckých miest uznesením Vlády SR č. 851/2003

z 10.9.2003 bola žalobkyňa odvolaná z funkcie odborného referenta s tým, že jej

štátnozamestnanecký pomer končí dňom 29.9.2003.

Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa žalobu. Domáhala sa ňou zrušenia tohto

rozhodnutia, nakoľko postup jej služobného úradu bol podľa jej názoru nesprávny,

keďže oprávnenie vlády k takémuto aktu sa týkalo len ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy, nie však jej služobného úradu a ustanovenie § 12 ods. 5 zákona

splnomocňoval vládu vykonať len úpravy v systemizácii podľa zákona o štátnom rozpočte,

systemizácii, ktorú schvaľuje Národná rada SR.

Žalovanému vytýkala, že dotknuté ustanovenie vykladal účelovo s tým, že tomu

nasvedčuje aj skutočnosť, t.j. rozšírenie rozsahu oprávnenia vlády aj na ostatné orgány,

muselo dôjsť k novelizácii a k doplneniu ustanovenia § 12 zákona.

7

V tom čase pasívne legitimovaný úrad pre štátnu službu, ktorý prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu potvrdil a zároveň zamietol odvolanie žalobkyne, poukázal

na to, že ustanovenie § 163 ods. 3 zákona v znení platnom do 31.12.2003 nevylučoval

aplikáciu § 12 ods. 5 zákona a podľa tohto zákona vláda nebola viazaná žiadnou lehotou

viažucou sa na nadobudnutie platnosti zákona o štátnom rozpočte. Jediným záväzným

kritériom v tejto súvislosti je zákon o štátnom rozpočte na príslušný kalendárny rok.

Ďalej poukázal na § 165 ods. 3 zákona, podľa ktorého v konaní vo veciach

štátnozamestnaneckého pomeru začatom po 31.12.2003 sa postupuje podľa úpravy platnej

do 31.12.2003 a to vzhľadom na zásadné zmeny pri schvaľovaní ako aj zmenách

pri systemizácii. (§ 12 ods. 9 a 10 zákona).

Najvyšší súd SR ako vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ a § 372k ods. 2 OSP)

preskúmal napadnuté rozhodnutie v konaní vedenom pod č. 2Sž/9/2004 a rozsudkom zo dňa

31.3.2005 napadnuté rozhodnutie zrušil.

Podľa najvyššieho súdu príslušný orgán pri aplikácii tohto ustanovenia je povinný

skúmať a v rozhodnutí uviesť právne zistenie aj v otázke, či k zrušeniu

štátnozamestnaneckého miesta došlo kompetentným orgánom a spôsobom ustanoveným

všeobecne záväzným právnym predpisom. Zároveň mal správny orgán uviesť aj úvahy,

ktorými bol vedený pri použití právnych predpisov. To platí zvlášť za situácie ak účastník

podaným odvolaním namieta zákonnosť zrušenia štátnozamestnaneckého miesta,

jeho existenciu ako právne relevantného aktu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolaním. V takomto prípade je potrebné uviesť, prečo sú námietky účastníka považované

za nesprávne, právne bezvýznamné a prečo, a to za použitia argumentácie majúcej podklad

v skutkovom a právnom stave.

Žalovaný správny orgán podľa názoru súdu takto nepostupoval. Odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia je nedostatočné a pri obsahu § 12 ods. 5 a § 163 ods. 3 zákona

v znení platnom v rozhodnom čase aj nezrozumiteľné, trpiace logickým rozporom. Nie je

možné totiž tvrdiť, že dotknuté uznesenie vlády bolo prijaté podľa § 12 ods. 5 zákona,

keď toto splnomocňovalo vládu len na uskutočňovanie zmien podľa zákona o štátnom

rozpočte a pritom jednoducho poukázať na ustanovenie § 163 ods. 3 zákona s tým, že toto

rozširuje jej právomoc na uskutočnenie zmien v systemizácii v ucelenej podobe. Ustanovenie

§ 163 ods. 3 zákona je totiž len dikciou o tom čo sa považuje za počty štátnozamestnaneckých 8

miest, pričom rozlišuje počty štátnych zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov a s počtami v ostatných služobných úradoch. Kompetenciu vlády však vôbec nerieši.

Takto nebola podľa najvyššieho súdu zodpovedaná otázka, či uznesenie vlády má

podklad v systemizácii podľa štátneho rozpočtu schváleného Národnou radou a ani to,

či zrušenie štátnozamestnaneckého miesta v služobnom úrade žalobkyne podliehalo

právomoci vlády v zmysle § 41a zákona č. 575/2001 Z.z.

Na základe rozhodnutia najvyššieho súdu opätovne rozhodoval vo veci žalovaný

(v čase rozhodovania pasívne legitimovaný Územná vojenská správa Košice),

ktorý rozhodnutím číslo ÚVSKE-15-21/2010-OU zo dňa 2.2.2010 opätovne potvrdil

rozhodnutie vedúceho služobného úradu Územnej vojenskej správy Michalovce č. OU-43-

57/2003 z 29.9.2003.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predpokladom uplatnenia odvolania ako

spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru je rozhodnutie o znížení počtu do už

schválenej systemizácie a rozhodnutie o nadbytočnosti. V danom prípade sa nevyžaduje

akákoľvek potreba schvaľovania alebo zmeny zákona o štátnom rozpočte. Ustanovenie § 41a

zákona č. 575/2001 Z.z. v znení zákona č. 139/2003 Z.z. účinného od 1.5.2003 výslovne

ustanovuje, že ustanovenie § 39 ods. 2 písm. b/ zákona č. 312/2001 Z.z. sa v roku 2003

nepoužije (zák. č. 575/2001). Limity počtov zamestnancov ministerstiev a ostatných

ústredných orgánov štátnej správy schvaľuje na rok 2003 vláda. Teda vláda v zmysle

uvedeného mala, podľa žalovaného, pre rok 2003 zákonné zmocnenie na ustanovenie limitov

počtov zamestnancov nielen ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy,

ale aj na všetkých štátnych zamestnancov podliehajúcich režimu zákona o štátnej službe,

a to bez ohľadu na prijatie a účinnosť zákona č. 330/2003 Z.z.. Zákon č. 330/2003 Z.z.

nadobudol platnosť 5.8.2003 a účinnosť 1.10.2003. Uznesenie Vlády SR č. 851 z 10.9.2003

schválilo zníženie počtu štátnozamestnaneckých miest služobných úradov v pôsobnosti MO

SR. Na základe uvedeného uznesenie Vlády SR č. 851 z 10.9.2003 je zákonné a vydanie

v súlade so zákonmi v rámci systemizácie. Vláda SR bola oprávnená o limite počtu

štátnozamestnaneckých miest v rámci systemizácie rozhodnúť a stanoviť počty. Na základe

takto vzniknutej nadbytočnosti bolo vydané rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého

pomeru žalobkyne, ktorým podľa § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z. v znení neskorších

predpisov bola odvolaná dňom 29.9.2003. A dňom 29.9.2003 s ňou bol ukončený na základe 9

tohto úkonu štátnozamestnanecký pomer z dôvodu zníženia štátnozamestnaneckých miest

na základe uznesenia vlády č. 851/2003 s poskytnutím náhrady vo výške 5 násobku

funkčného platu.

Podľa § 15 zákona č. 319/2002 Z.z. sa zriadili územné vojenské správy. Územné

vojenské správy sú právnické osoby. Vykonávajú v prvom stupni štátnu správu na úseku

obrany štátu v rozsahu pôsobnosti stanovenej týmto zákonom vo svojich územiach. Funkciu

zriaďovateľa vo vzťahu k územným vojenským správam plní ministerstvo. Územné vojenské

správy sú rozpočtové organizácie. Svojimi príjmami a výdavkami sú zapojené na štátny

rozpočet prostredníctvom rozpočtovej kapitoly ministerstva.

Podľa § 312/2001 Z.z. ods. 1 na účely tohto zákona služobným úradom je

a) Ministerstvo a ostatný ústredný orgán štátnej správy

b) Orgán alebo úrad, ktorý vykonáva štátne záležitosti

d)   Iný orgán štátnej správy ak osobitný zákon neustanovuje inak

f) Organizačná zložka ozbrojených síl určená príslušným ministerstvom,

ktorého pôsobnosti sú ozbrojené sily

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. systemizácia podľa tohto zákona je určenie

počtu štátnozamestnaneckých miest v stálej štátnej službe, v dočasnej štátnej službe

a v prípravnej štátnej službe v služobných úradoch v členení podľa funkcií § 16 v nadväznosti

na organizačnú štruktúru služobných úradov vrátane počtu štátnozamestnaneckých miest

strategického významu v stálej štátnej službe a v dočasnej štátnej službe a v rámci nich

určenie štátnozamestnaneckých miest, na ktoré sa vzťahuje osobný plat.

Podľa § 39 ods. 2 písm. b/ zákona č. 575/2001 Z.z. vláda schvaľuje limity počtov

zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy okrem štátnych

zamestnancov.

Podľa § 41a zákona č. 139/2003 Z.z. ustanovenie § 39 ods. 2 písm. b/ sa v roku 2003

nepoužije. Limity počtov zamestnancov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej

správy vrátane štátnych zamestnancov schvaľuje na rok 2003 vláda.

10

Podľa § 12 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z.z. návrh systemizácie schvaľuje vláda

pri prerokovaní návrhu zákona o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok. Systemizáciu

schvaľuje Národná rada ako súčasť zákona o štátnom rozpočte. Vláda vykoná úpravy

systemizácii podľa zákona o štátnom rozpočte.

Podľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie

konanie.

Podľa § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd

prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že správne orgány sa záväzným právnym názorom

Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudku, ktorým sa zrušilo predchádzajúce rozhodnutie

odvolacieho správneho orgánu, neriadili. V opätovne vydanom rozhodnutí druhostupňového

správneho orgánu, ktorý znovu potvrdil rozhodnutie Územnej vojenskej správy Michalovce

č. OU-43-57/2003 zo dňa 29.9.2003, ktorým bola žalobkyňa odvolaná zo štátnozamestnaneckej funkcie s poukazom na § 163 ods. 1 a 3 zákona č. 312/2001 Z.z.,

správny orgán neodstránil spor obsahu § 12 ods. 5 zákona č. 312/2001 Z.z.

a v prvostupňovom rozhodnutí aplikovaného ustanovenia § 163 ods. 3 zákona č. 312/2001

Z.z., na ktoré sa tento vo svojom rozhodnutí odvolal napriek tomu, že NS SR už ustálil,

že § 163 ods. 3 zákona č. 312/2001 Z.z. je len dikciou o tom, čo sa považuje za počty

štátnozamestnaneckých miest, pričom rozlišuje počty štátnych zamestnancov ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov s počtami zamestnancov v ostatných služobných úradoch.

Kompetenciu vlády však vôbec nerieši.

Odvolací správny orgán svoje nové rozhodnutie podložil tvrdením, že s poukazom

na § 41a zákona č. 139/2003 Z.z. bola kompetencia vlády na rozhodnutie o systemizácii daná

na limity počtov zamestnancov aj v iných orgánoch štátnej správy a nielen na ministerstvách

a ostatných ústredných orgánoch štátnej správy.

S ohľadom na túto argumentáciu Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na znenie § 41a zákona č. 139/2003 Z.z., keďže v porovnaní s textom pred tým ako bolo toto 11

zákonné ustanovenie novelizované je jednoznačné, že novela sa dotkla iba rozšírenia

pôsobnosti vlády (mimo zamestnancov) aj na určenie limitov počtov štátnych zamestnancov,

avšak (a to súd zdôrazňuje), iba ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy. Tým sa

určila kompetencia vlády na schválenie limitov počtov ako zamestnancov zamestnaných

na základe pracovného pomeru vo verejnom záujme, (tak ako to bolo v pôvodnom zákonnom

znení) aj na štátnych zamestnancov, avšak výhradne iba ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy.

Správny orgán žiadnym spôsobom nezdôvodnil na základe akého zákonného

ustanovenia a na základe akej správnej úvahy, ktorou bol vedený, dospel k záveru, že § 41a

zákona č. 139/2003 Z.z. rozširuje kompetenciu vlády rozhodnúť o systemizácii

štátnozamestnaneckých miest u ostatných orgánov štátnej správy, pri ktorých podľa názoru

najvyššieho súdu, nebol zmenený právny režim, stanovený § 12 ods. 5 zákona 312/2001 Z.z.,

ktorý stanovoval kompetenciu vlády schváliť iba návrh systemizácie, avšak právo

systemizáciu schváliť dal Národnej rade ako súčasti zákona o štátnom rozpočte.

Zákon č. 575/2001 Zb. v znení platnom v čase rozhodovania výslovne určuje

ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy. Územná vojenská správa v tomto

zákone nie je uvedená a nie je ani organizačnou zložkou Ministerstva národnej obrany,

nakoľko sa zriaďuje na základe zákona č. 319/2002 Z.z. o obrane Slovenskej republiky.

Správne orgány ako aj prvostupňový súd neprihliadajúc na pre nich zaväzujúce

stanovisko Najvyššieho súdu SR sa nevysporiadali dostatočne s námietkou žalobkyne

uvedenej v žalobe, keďže odôvodnenie neobsahuje jasnú a presvedčivú argumentáciu.

Zo záverov druhostupňového správneho orgánu nie je dostatočne preskúmateľné, či uznesenie

vlády má mať podklad k systemizácii na základe štátneho rozpočtu schváleného Národnou

radou SR a tento nedostatok neodstránil v napadnutom rozhodnutí ani súd prvého stupňa.

Ako už súd uviedol vyššie poukaz na § 41a zákona č. 139/2003 Z.z. je nedostatočný, lebo toto

zákonné ustanovenie nerieši kompetenciu vlády voči „ostatným“ služobným úradom.

Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného

z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

12

Odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 OSP v spojení

s § 224 ods. 1 OSP, § 250k ods. 1 OSP a § 151 ods. 2 OSP, pričom úspešnej žalobkyni právo

na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobkyňa bola oslobodená od súdneho poplatku,

jej priamo žiadne ďalšie trovy nevznikli a právny zástupca žalobkyne trovy konania

nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

V Bratislave 21.4.2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková