ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske združenie, Tulčík č. 26, IČO: 31 303 862, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, Štúrova č. 20, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 6009/2012-1.10 (30/2012-rozkl.) zo dňa 10. júla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 223/2012-74 zo dňa 20. februára 2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 223/2012-74 zo dňa 20. februára 2014 m e n í tak, že z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 10. júla 2012 č.: 6009/2012-1.10 (30/2012-rozkl.) a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 323,50 €, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Ivety Rajtákovej, advokátky, Košice.
Odôvodnenie
I.
Rozhodnutím ministra životného prostredia Slovenskej republiky číslo: 6009/2012-1.10 (30/2012-rozkl.) zo dňa 10. júla 2012, bol rozklad žalobcu zamietnutý proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného číslo: 3240/2012-2.2 zo dňa 4. apríla 2012 o povolení výnimky podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zák. č. 543/2002 Z. z.“) zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ a f/ zák. č. 543/2002 Z. z., a to usmrtenie - odstreliť- jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Zimná, držať ho a prepravovať. Zároveň bola prvostupňovým rozhodnutím zamietnutá žiadosť žiadateľa v súlade s § 82 ods. 11, § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46 zákona č. 71/1992 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), (ďalej len „Správny poriadok“) na usmrtenie - odstrelenie - jedného medveďa hnedého v poľovnom revíri Zimná.
II.
Krajský súd v Bratislave na základe žaloby Lesoochranárskeho zoskupenia VLK preskúmal správne konanie a rozhodnutia v ňom vydané a zamietol žalobu.
Krajský súd v Bratislave dospel k právnemu záveru, že žalovaný správny orgán neporušil ustanovenia správneho poriadku a postupoval v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keď dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom i k spôsobu jeho zistenia (ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol primeranú 7 dňovú lehotu na vyjadrenie sa s tým, že spisový materiál bude sprístupnený k nahliadnutiu u žalovaného v určenom čase. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustanovenie § 23 Správneho poriadku, treba zdôrazniť, že toto ustanovenie je konštruované v súvislosti s nahliadaním do spisov a odsek 1 tohto ustanovenia jednoznačne predpokladá, aby účastník konania využil aktívne právo nahliadnuť do spisu. Pri využití tohto svojho práva nahliadnuť do spisu, má právo robiť si zo spisov výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu, on však túto možnosť napriek tomu, že je zastúpený advokátom nevyužil, požiadal o zaslanie podkladov poštou (ktoré bližšie nešpecifikoval práve z dôvodu, že nevedel, o aké podklady žiada) a požiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k podkladom. Tu krajský súd poukázal tiež na to, že správny poriadok nepozná inštitút žiadosti účastníka konania o predĺženie lehoty, umožňuje len, aby účastník požiadal o odpustenie zmeškanej lehoty (§ 28 Správneho poriadku). Znamená to teda, že žalobca nemal právny nárok na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa a bol povinný vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v jemu poskytnutej primeranej 7 dňovej lehote (§ 27 ods. 1 Správneho poriadku) čo neurobil a ani nepožiadal o odpustenie zmeškanej lehoty. Krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že nie je povinnosťou správneho orgánu zasielať podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spolu s výzvou na vyjadrenie sa k podkladom automaticky aj samotné podklady. Je teda na účastníkoch konania, aby využili svoje právo nahliadnuť do spisu a oboznámili sa s podkladmi, prípadne požiadali pri nahliadnutí do spisu o kópiu tohto spisu.
Krajský súd ďalej poukázal na to, že aj keby žalovaný dôsledne nerešpektoval § 33 ods. 2 Správneho poriadku (čo sa však podľa súdu nestalo) nešlo by v tomto prípade o dôvod spôsobujúci nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je podľa názoru krajského súdu vecne správne. Žalovaný správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na udelenie výnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ zákona č. 543/2002 Z. z. Vychádzal zo Stanoviska Štátnej ochrany prírody SR a stanoviska Správy NAPANT.
Krajský súd sa nestotožnil ani s druhým dôvodom žaloby o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Má za to, že obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové ako aj odvolacie sú riadne odôvodnené v zmysle požiadaviek podľa § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku, pričom žalovaný vykonal riadne dokazovanie v zmysle vyššie uvedeného.
III.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného, aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a prizná žalobcovi náhradu trov konania.
Rozsudok súdu prvého stupňa považuje žalobca za nesprávny z dôvodov uvedených:
- V ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súdneho poriadku - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom;
- V ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. - rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;
- V ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje žalobca za nesprávne z dôvodov vymedzených v odvolacích dôvodoch. Keďže tieto sa navzájom prelínajú a nie je možné ich oddeliť do tej miery, aby bolo možné odvolacie námietky vztiahnuť len k jednému, alebo k druhému odvolaciemu dôvodu, žalobca ich uvedie spoločne.
Žalobca vyčítal konaniu pred prvostupňovým správnym orgánom, aj postupu a rozhodnutiu žalovaného, že v ich konaní sa vyskytla taká vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Túto vadu žalobca aj identifikoval tak, že mu správnymi orgánmi oboch stupňov bola upretá možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie. Odňatie možnosti žalobcovi využívať svoje právo účastníka konania spočívalo v tom, že ho správny orgán prvého stupňa neoboznámil s podkladmi rozhodnutia, napriek jeho výslovnej žiadosti mu neposkytol kópiu spisu a toto pochybenie nenapravil ani žalovaný v konaní o rozklade. Žalobca navyše namietal, že Správny poriadok nepozná „hromadné oboznámenie s podkladmi rozhodnutia vo viacerých konaniach“ tak, ako to urobil prvostupňový správny orgán.
Uvedené možno bez zvyšku aplikovať na súdenú vec. Žalobca by chcel osobitne poukázať na to, že názor súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nepostupoval aktívne a nevyužil právo byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia nezodpovedá obsahu správneho spisu. Žalobca naopak požiadal o doručenie podkladov rozhodnutia v súlade s ust. § 23 ods. 4 Správneho poriadku. Z § 32 ods. 2 Správneho poriadku nepochybne vyplýva, čo je podkladom rozhodnutia, takže výhrada súdu prvého stupňa o tom, že žalobca neidentifikoval, ktoré podklady žiada nie je namieste. Navyše pokiaľ žalobca nebol správnym orgánom prvého stupňa oboznámený stým, aké podklady rozhodnutia obstaral, je absurdné pričítať na ťarchu žalobcovi, že ich vo svojej žiadosti o ich zaslanie neidentifikoval. Ani námietka o tom, že Správny poriadok nepozná inštitút „žiadosti účastníka konania o predĺženie lehoty“ neobstojí. Je nepochybne, že s ust. § 19 ods. 2 Správneho poriadku vyplýva povinnosť správnych orgánov posudzovať podania účastníkov konania podľa ich obsahu. Správny poriadok stanovuje pre podanie obligatórne náležitosti, pričom z podania musí byť podľa tohto zákonného ustanovenia zrejmé, kto podanie podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie žalobcu, ktorým sa domáhal poskytnutia podkladov rozhodnutia spĺňalo tieto náležitosti, keďže z neho bolo zrejmé, že ho robí žalobca, bolo zrejmé akej veci sa týka a bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrozumiteľné, že žalobca namieta postup správneho orgánu, ktorý mu dal formálnu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia bez toho, aby ho oboznámil s tým, o aké podklady ide a čo je ich obsahom. Z uvedeného podania žalobcu bolo nepochybne zrejmé, že žalobca žiada, aby správny orgán lehotu na vykonanie úkonu (vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia) stanovil primerane, teda aby táto začala plynúť až po tom, čo žalobcovi budú na základe jeho žiadosti doručené podklady rozhodnutia vo forme ich fotokópii, o ktoré v súlade s ust. § 23 ods. 4 Správneho poriadku žiadal. Možnosť predĺženia procesných lehôt, stanovených správnym orgánom vyplýva nielen z § 28 ods. 1 Správneho poriadku, ale aj zo súvislosti tohto ustanovenia s § 27 ods. 1 Správneho poriadku. Ak totiž je oprávnením správneho orgánu určiť na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, vyplýva z tohto ustanovenia, že je v právomoci správneho orgánu stanoviť túto lehotu podľa svojej úvahy, teda ju aj predĺžiť. V praxi nespôsoboval doteraz výklad oprávnenia správneho orgánu predĺžiť ním stanovenú procesnú lehotu žiadne problémy. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca názor, zaujatý v napadnutom rozhodnutí súdu za teleologický. Inštitút odpustenia zmeškanej lehoty sa doteraz v právnej praxi jednoznačne vzťahoval k zmeškaniu zákonných lehôt, pri zmeškaní ktorých neexistuje iná možnosť nápravy pochybenia, ako takéto rozhodnutie správneho orgánu, že inštitút odpustenia zmeškania lehoty nemožno vzťahovať na situáciu, kedy účastník konania žiada o poskytnutie inej, dlhšej lehoty, alebo jej stanovenie iným spôsobom, ako to urobil správny orgán, vyplýva priamo z ust. § 28 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorého vyplýva, že účastník konania priamo zo žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty urobí aj zmeškaný úkon. V prípade, keď sa účastník konania domáha predĺženia, či stanovenia lehoty iným spôsobom, by bola požiadavka na spojenie žiadostí o odpustenie zmeškanej lehoty s úkonom, pre ktorý sa žiada predĺženie lehoty absurdná.
Súd prvého stupňa nezaujal právny názor k žalobcom namietanému hromadnému oboznamovaniu sa s podkladmi vo viacerých konaniach súčasne. Žalobca dáva do pozornosti ust. čl. 2 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, ktoré umožňuje štátnym orgánom konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zo žiadneho ustanovenie Správneho poriadku nevyplýva oprávnenie správneho orgánu spojiť na spoločné konanie viaceré konania. V predmetnej veci však nedošlo ani k takémuto postupu, keďže správny orgán, ako už bolo udelené v žalobe hromadným úkonom vykonal „oboznamovanie“ s podkladmi rozhodnutia v rôznych správnych konaniach. Keďže žalobca bol účastníkom viacerých správnych konaní, kde žiadateľmi boli rôzne poľovnícke združenia. Žalobca považuje za vylúčené, aby postup, zvolený prvostupňovým správnym orgánom bolo možné považovať za zákonný. Nebolo totiž oprávnením správneho orgánu „oboznamovať“ iných žiadateľov s podkladmi rozhodnutia v konaniach, ktoré sa jednotlivých žiadateľov netýkali.
Žalobca nemôže považovať za zákonné ani vysporiadanie sa prvostupňového správneho orgánu s naplnením hmotnoprávnych podmienok na udelenie výnimky.
Už zo žaloby je zrejmé, že žalobca považuje rozhodnutie správnych orgánov za nesúladné s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keďže v obidvoch napadnutých rozhodnutiach absentuje uvedenie toho, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.
Žalobca v žalobe zrozumiteľne a jasne namietal nepreskúmateľnosť správnych rozhodnutí orgánov oboch stupňov, keďže prvostupňové rozhodnutie, jeho odôvodnenie obsahuje len všeobecné konštatovanie, bez vzťahu ku konkrétnej veci a ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva akýkoľvek vzťah zistených skutkových okolností vecí v prípade udelenia konkrétnej výnimky k ustanoveniu § 35 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že „obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové, ako aj odvolacie, sú riadne odôvodnené v zmysle požiadaviek podľa § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku, pričom žalovaný vykonal riadne dokazovanie v zmysle uvedeného, nemožno identifikovať, z čoho tento názor vyvodil, keďže jeho rozhodnutie neobsahuje žiadne skutkové okolnosti, ani právne názory, ktoré by mohli vyústiť v takéto konštatovanie.
Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Je tak naplnený aj odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písmeno a/ v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písmeno f/ O.s.p., pretože nedostatkom odôvodnenia súd prvého stupňa spôsobil žalobcovi stav, keď proti neexistujúcim úvahám súdu, jeho skutkovým a právnym záverom nemôže uviesť svoje argumenty. Odňal mu tým možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozhodol o odvolaní tak, ako to uviedol v odvolacom návrhu.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie 20. februára 2014. Odvolací súd vzhľadom na vyčerpávajúce a nepochybné zistenia vád konania a nedostatočne zistený skutkový stav nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejnevyhlásený dňa 10. marca 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.
V súlade s ustanovením § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Pre postup podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ zák. č. 543/2002 Z. z. je v každom konkrétnom prípade nevyhnutné zistiť nielen neexistenciu inej alternatívy riešenia problému premnoženia medveďa hnedého než len povolením odstrelu jedného jedinca, tak aby nebola ohrozená jeho populácia ale tiež preukázanie, že správny orgán koná v záujme verejnej bezpečnosti ľudí.
Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo na základe rozkladu žalobcu potvrdené prvostupňového rozhodnutia žalovaného číslo 3240/2012-2.2 zo dňa 4. apríla 2012, ktorým bola: 1. povolená výnimka podľa § 40 ods. 2, 3 písm. c/ zák. č. 543/2002 Z. z. zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a/ a f/ zák. č. 543/2002 Z. z., a to usmrtenie (zastrelením) jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Zimná, držať ho a prepravovať. 2. Zamietnutá žiadosť v súlade s § 82 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z. z. a § 46 Správneho poriadku v časti týkajúcej sa povolenia výnimky zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a/ zákona na usmrtenie
- odstrelenie - jedného medveďa hnedého v poľovnom revíri Zimná.
Z obsahu pripojeného administratívneho spisu je možné zväčša zistiť iba všeobecné konštatovania o premnožení medveďa hnedého, tým aj o ohrození človeka, a škodách ním spôsobených na včelstvách, poľnohospodárskych kultúrach, avšak konkrétne údaje nie sú zistiteľné ani zo správ ŠOP SR, v ktorých sa taktiež uvádza viac-menej len konštatácia premnoženosti medveďa hnedého a to i v blízkosti ľudských obydlí, spôsobené škody a najmä metodika výkonu odlovu, či odstrelu medveďa hnedého vo vopred určených lokalitách.
Odvolaciemu súdu je zrejmé, že odborníci ŠOP SR, či poľovníckych združení majú konkrétne skúsenosti, ktoré ich oprávnene vedú ku konštatovaniu o premnoženosti medveďa hnedého nielen na území Slovenskej republiky, ale i v konkrétnej lokalite, o prípadných útokoch tohto chráneného živočícha na človeka, či jeho majetok. Avšak bez toho, aby správny orgán - v tomto prípade žalovaný - zadovážil do spisu a v správnom konaní vykonal za prítomnosti účastníkov konania a vyhodnotil konkrétne podklady, správy, tvrdenia, či vysvetlenia o konkrétnych údajoch, nie je možné vysloviť spoľahlivý záver, ktorý je obsiahnutý v napadnutom a preskúmanom rozhodnutí.
Žalovaný uviedol, že ani oslovené Zoologické záhrady na Slovensku, či v Čechách nemali záujem o jedinca medveďa hnedého. V pripojenom spise žalovaného sa však o tom žiaden záznam nenachádza,takýto podklad bol doručený až v konaní pred krajským súdom v Bratislave dňa 20.02.2014 vo fotokópii.
V spise nie je založená žiadna zmienka o tom, aká je skladba súčasnej populácie medveďa hnedého na území poľovného revíru Zimná. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dostatočne preukázané, že správny orgán povolil výnimku v záujme verejnej bezpečnosti ľudí. V tomto smere určite nepostačuje poukázanie na určité príhody zo života a na neidentifikovateľné osoby. Vážne strety človeka s medveďom, pri ktorých je ohrozený majetok, či dokonca zdravie a život človeka sú nepochybne zadokumentované na obecných úradoch, v nemocniciach, Policajnom, či Hasičskom a záchrannom zbore, minimálne však v miestnej tlači. Odtiaľ je aj povinný správny orgán čerpať zdroje informácií. Pritom ale nepostačuje samotné stretnutie medveďa s človekom, ale musí ísť o stretnutie atypické nielen miestom (napr. v mestskej, či záhradkárskej lokalite, kde je veľká migrácia ľudí), ale aj a najmä správaním sa medveďa voči človeku (agresivita a nedostatok prirodzenej plachosti).
Z týchto dôvodov nespochybňujúc závery, znalosti a zistenia žalovaného a jeho odborných orgánov, odvolací súd konštatuje nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý tak, ako bol zistený doposiaľ, nemôže byť podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Naviac v tejto veci už časová platnosť výnimky (najneskôr bol možný odstrel do 15.12.2012), uplynula.
Odvolací súd je názoru na rozdiel od krajského súdu, že povinnosť správneho orgánu uvedenú v § 33 Správneho poriadku o tom, že správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, nemožno v nijakom prípade nahrádzať poukazovaním na práva účastníka konania podľa § 23 ods. 1, 4 Správneho poriadku, podľa ktorého účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. Správny orgán poskytuje kópie spisov za úhradu materiálnych nákladov spojených so zhotovením kópií, zadovážením technických nosičov a s ich odoslaním. V tomto smere žalovaný pochybil.
Podľa názoru odvolacieho súdu bolo úlohou správneho orgánu - žalovaného - úplne a riadne zistiť skutkový stav veci a predložiť súdu úplný administratívny spis. V tomto prípade žalovaný pochybil pretože listiny, ktoré mali byť súčasťou predloženého spisu dokladal až dodatočne, v konaní pred krajským súdom napr. stanovisko zoologických záhrad.
Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pod pojmom spisy žalovaného správneho orgánu podľa § 250d ods. 1 O.s.p. treba rozumieť úplný žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu v danej veci, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí. ( Judikát č.66; Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. októbra 1997, sp. zn. 4Sž 40/97.) Uvedená judikatúra najvyššieho súdu nebola v tomto prípade žalovaným akceptovaná, keďže súdu predložil neúplný spis. Rovnako nejde ani o zväzok žurnalizovaných listín (spis nie je zviazaný ani zažurnalizovaný; na niektorých listinách sa nachádza ceruzkou napísané číslo, iné sú bez žurnalizácie).
Tieto dôvody viedli odvolací súd k zmene rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 223/2012-74 zo dňa 20. februára 2014 a k zrušeniu druhostupňového rozhodnutia žalovaného pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2), keďže akcentuje individuálnosť a konkrétnosť správneho rozhodovania majúc na zreteli konkrétny záujem v konkrétnej prerokúvanej veci, pred všeobecnými nekonkrétnymi úvahami tvoriacimi podklad pri rozhodovaní v určitej administratívnoprávnej veci. Rovnako i pre nedostatočne zistený skutkový stav veci § 250j ods. 2 písm. c/ O. s. p. a pre vyššie opísané procesné pochybenie (§ 250j ods. 3 O. s. p.)
Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a ďalšími odvolacími dôvodmi procesného charakteru sa už nezaoberal, keďže by nemohli privodiť iný výsledok.
V.
O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na ich náhradu na základe ich vyčíslenia zo dňa 23.10.2012 v sume, ktorá sa skladá z odmeny za dva úkony právnej služby- príprava a prevzatie veci zo dňa 17.09.2012, podanie žaloby zo dňa 17.09.2012, doručenej súdu 20.09.2012, podľa § 11 ods. 4 Vyhlášky 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 10. novembra 2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo výške 2 x 127,16 €, z režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky v sume 2 x 7,63 € a 20 % DPH, spolu 323,50 €.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.