Najvyšší súd
4Sžo/3/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Milana Moravu v právnej
veci žalobcu: por. Mgr. P. P., bytom S., zastúpený advokátom: JUDr. P. Č., P. proti
žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Bratislava, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SLV-94/PK-2009 zo dňa 30.09.2009, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 188/2009-36 zo dňa 11.11.2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 1S/188/2009-36 zo dňa 11. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len krajský súd) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-94/PK-2009 zo dňa
30.09.2009, ktorým bol zamietnutý podaný rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu
ministra vnútra č. 226 zo dňa 11.06.2009 vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru
podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov PZ
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a železničnej polície
v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.).
Krajský súd posudzujúc správnosť záverov správnych orgánov sa stotožnil s názorom
žalovaného, že konanie policajta sa posudzuje nielen počas výkonu služby ale aj mimo nej,
o čom hovorí ustanovenie § 48 zákona č.73/1998 Z.z. Žalovaný pri zisťovaní a posudzovaní
konania policajta nie je viazaný žiadnym procesným úkonom, či už orgánov činných
v trestnom konaní alebo správnych orgánov objasňujúcich a prejednávajúcich priestupok.
Príslušný nadriadený je viazaný len rozhodnutím príslušným orgánom o tom, či bol spáchaný
trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt a kto ho spáchal. Aj prípadný oslobodzujúci
rozsudok (ak by aj išlo o totožný skutok) však ešte neznamená, že policajt sa nedopustil
porušenia služobnej prísahy. Konanie žalobcu v samotnom personálnom konaní nebolo
posudzované ako priestupok ale ako konanie v rozpore so služobnou prísahou policajta a ako
také bolo aj v personálnom konaní dostatočne preukázané. Pokiaľ ide o zásadu trestného
konania „in dubio pro reo“ je potrebné konštatovať, že ani uvedená zásada sa v samotnom
personálnom konaní vedenom v súlade s ustanoveniami zákona 73/1998 Z.z. neuplatňuje.
V konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru nie je služobný orgán viazaný
ustanoveniami trestného poriadku. Pokiaľ išlo o dôkazné bremeno poukázal súd na tú
skutočnosť, že príslušný nadriadený žalobcu bol povinný z vlastnej iniciatívy vykonávať také
dôkazy, ktoré mohli prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci a to aj bez názoru
účastníka konania. Bol oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu budú vykonané
a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými dokladmi. Právne uváženie pri ustálení skutkového
stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť
prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to však v zásade logického
myslenia. Podľa prvostupňového súdu zásada objektívnej pravdy bola v danom prípade
dôsledne dodržaná. Pri hodnotení dôkazov žalovaný prihliadal na všetko čo vyšlo za konania
najavo, vrátane čo uviedli účastníci konania.
Na skutkovú námietku žalobcu uvedenú v žalobe, že žalovaný sa nevysporiadal
s výpoveďami svedkov J. S., M. C., L. H., J. Č. a I. G., keď následne konštatoval, že on v inkriminovanej dobe bol vodičom predmetného vozidla, prvostupňový súd uviedol, že
žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa v dostatočnom rozsahu vysporiadali
s predmetnými výpoveďami. Súd sa stotožnil s ich názorom na nedôveryhodnosť svedkov.
Poukázal na skutočnosť, že svedkovia C., Č., G. neboli pri tom ako bolo predmetné vozidlo
prenasledované hliadkou PZ a následne jeho vodič – žalobca zastavený touto hliadkou
a kontrolami. Výpoveď svedka H. bola vyvrátený výpoveďou svedka Č., ktorý vypovedal, že
J. S. prišiel na miesto nehody na svojom motorovom vozidle až za jeho prítomnosti, pričom aj
on sám už našiel predmetné vozidlo žalobcu odstavené a žalobca už bol mimo vozidla
s policajtmi. Svedok S. sa v prvej výpovedi odmietol k veci vyjadriť, pričom on účelovo
uviedol, že je to z dôvodu obavy šikanovania zo strany policajtov. Súd dospel k tomu názoru,
že žalovaný v danej veci v súlade s § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. postupoval tak pred
vydaním rozhodnutia, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci a na tento účel si
zaobstaral aj na rozhodnutie potrebné doklady.
Na námietku žalobcu, že príslušníci polície OO PZ S. vykonali nadprácu danej veci,
súd skonštatoval, že príslušníci policajného zboru sa zaoberali zadokumentovaním priestupku v súlade s právnymi predpismi a nie je možné hovoriť o žiadnej neurčito označenej
„nadpráci“.
Na námietku žalobcu, že mu nebolo umožnené, aby sa vyjadril k danej veci
za prítomnosti zvoleného právneho zástupcu, a že mu nebolo umožnené oboznámiť sa
s obsahom spisového materiálu pred vydaním personálneho rozkazu, súd dospel k záveru,
že personálne konanie vo veci príslušníka PZ podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998
Z.z. sa neriadi ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní s poukazom
na § 247a zákona č. 73/1998 Z.z.. Zákon v žiadnom so svojich ustanovení neukladá
za povinnosť žalovanému, aby bol pri vypočutí príslušníka PZ, voči ktorému sa vedie konanie
prítomný aj jeho právny zástupca, ktorému v súlade s § 263 ods. 5 zákona udelil
plnomocenstvo. Celé konanie vedené v súlade so zákonom 73/1998 Z.z. sa predovšetkým
vedie za osobnej aktívnej účasti účastníka konania ako to vyplýva z ustanovenia § 231 zákona
73/1998 Zb. ako aj ustanovenia § 237 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého účastníci
konania sú povinní postupovať tak, aby svojim konaním nezaťažovali a nezdržiavali priebeh
konania. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby v súlade s § 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.
nahliadal do spisov, robil si z nich výpisky a o všetkých skutočnostiach vzťahujúcich sa
k danej veci informoval aj prípadne zvoleného právneho zástupcu.
Súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že žalobca bol dňa 05.05.2009
v zápisnici o výsluchu účastníka konania riadne poučený, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom, odmietol sa vyjadriť za prítomnosti obhajcu, ktorého meno neuviedol s tým,
že ešte mu neodovzdal plnú moc. Počas výsluchu tiež požiadal o nahliadnutie OO PZ Svit,
čo mu aj bolo umožnené. Ďalej má súd za preukázané aj to, že žalobca bol k výsluchu
prizvaný dňa 20.05.2009, keď uviedol a podpísal, že mu bolo umožnené nahliadnuť
a preštudovať kompletný spisový materiál a zároveň uviedol, že bude vo veci vypovedať bez
prítomnosti bez zvoleného obhajcu JUDr. P.Č., čo aj urobil.
Na základe takto zisteného skutkového stavu mal súd za preukázané, že protiprávne
konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení zo služobného pomeru
príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi obsiahnutými v spise,
s ktorými mal možnosť sa oboznámiť aj žalobca, v dôsledku čoho dospel k záveru, že nie je
dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 OSP, nakoľko
žalobca v konaní nemal úspech.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil
a žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Predovšetkým poukázal na to, že konanie naplňujúce pojmové znaky priestupku,
ktoré by vykazovalo znaky porušenia služobnej disciplíny alebo porušenia služobných
povinností zvlášť hrubým spôsobom je nevyhnutné policajtovi preukázať bez akýchkoľvek
pochybností. Z vykonaného dokazovania má za to, že pretrvávajú dôvodné pochybnosti,
kto riadil v danom čase predmetné motorové vozidlo. Z výpovedí svedkov S., C., H., Č. a G.
vyplýva, že nie je možné jednoznačne potvrdiť, ale ani vyvrátiť obranu žalobcu. Správny
orgán riadnym a objektívnym nevyhodnotením týchto výpovedí dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, nakoľko minimálne musel mať pochybnosti o objektívnosti výpovedi
svedkov J. a L., keď sa k uvedenému faktu pridružila aj skutočnosť absolútnej identity
úradných záznamov a ich svedeckých výpovedí.
Takisto sa nestotožnil žalobca so záverom prvostupňového súdu, že by nebolo možné
hovoriť o nejakej nadpráci, nakoľko podľa jeho názoru ide o určitý revanš bývalých kolegov
samotného žalobcu.
Prvostupňový ani druhostupňový správny orgán sa podrobnejšie nezaoberali
výpoveďou svedka J. S., ktorý uviedol, že vozidlo riadil v uvedenom čase práve on. Takisto
sa správne orgány nezaoberali otázkou prítomnosti ďalších svedkov pri dokumentovaní
predmetného priestupku, teda svedkov, ktorí boli prítomní pri dokumentovaní priestupku,
keďže tam boli minimálne šiesti policajti. Vo vzťahu k tejto skutočnosti nie je možné vylúčiť,
že aj prípadná výpoveď ostatných prítomných policajtov by mohla prispieť k zisteniu
objektívneho skutkového stavu.
Takisto podľa žalobcu nebolo objektívne preukázané, že nadstrážmajster T. L.
a nadstrážmajster D. J. mali motorové vozidlo žalobcu pod stálym dohľadom, tak ako to
uvádzajú v úradných záznamoch a vo svojich výpovediach. Nikto sa nezaoberal
objektívnosťou týchto výpovedí a ich výpovednou hodnotou.
Ďalej žalobca uviedol, že došlo k závažným procesným porušeniam, ktoré sami o sebe
zakladali dôvod pre zrušenie napádaného rozhodnutia, keďže žalobcovi nebolo umožnené sa
vyjadriť k predmetnej veci za prítomnosti svojho právneho zástupcu, pričom následne bolo
pristúpené s poukazom na údajnú časovú tieseň jeho výsluchu bez prítomnosti právneho
zástupcu. Žalobca uviedol, že síce prvostupňový súd správne konštatoval, že mohlo dôjsť
k výsluchu žalobcu bez prítomnosti jeho právneho zástupcu, na druhej strane ak sa však
prítomnosti žalobca pri výsluchu domáhal, takéto právne zastúpenie a právna pomoc mu mala
byť jednoznačne umožnená. Žalobcovi nebolo umožnené oboznámiť sa s obsahom spisového
materiálu ešte pred samotným rozhodnutím vo veci prepustenia zo služobného pomeru
a zo zápisnice o výsluchu žalobcu nevyplýva, že by sa tento so spisovým materiálom riadne
oboznámil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie zmenil a žalobnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel a priznal žalobcovi
náhradu trov konania.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil. Mal za to, že krajský súd
sa v dostatočnom rozsahu vyporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu
a rozhodol v súlade so zákonom. Rozsudok krajského súdu obsahoval všetky predpísané
náležitosti. Žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu uvádza identické námietky aké
uvádzal aj v podanej žalobe a žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiaval svojho vyjadrenia
zo dňa 21.1.2010, ktoré zaslal k žalobe podanej žalobcom a v ktorom sa vyjadril ku všetkým
námietkam uvádzaným žalobcom v podanom odvolaní.
Pokiaľ ide o opätovnú námietku žalobcu, že pri jeho výsluchu má byť prítomný aj
právny zástupca, ktorého by si zvolil, žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu,
na základe ktorej základné právo mať čas a možnosť na prípravu obhajoby a môcť sa
obhajovať samostatne alebo prostredníctvom obhajcu, garantuje ústava osobe, proti ktorej sa
vedie trestné konanie, alebo voči ktorej štát uplatňuje trestnoprávnu zodpovednosť.
Účastníkom iných typov konaní garantuje ústava zodpovedajúce procesné práva článku 47
ods. 2 a článku 48 ods. 2.
Žalobca mal možnosť sa oboznámiť s celým spisovým materiálom po doplnení
dokazovania bol opätovne oboznámený s návrhom na jeho prepustenie i kompletným
dôkazovým materiálom dňa 26.05.2009, pričom neuplatnil žiadne pripomienky alebo
námietky k návrhu.
So spisového materiálu je dostatočne preukázané, že právny zástupca žalobcu mal
možnosť aj v rámci konania vedeného na odvolacom súde uplatniť všetky subjektívne práva,
ktoré vyplývali žalobcovi z ustanovenia § 237 ods. 2 zákona. Až do vydania žalobou
napadnutého rozhodnutia právny zástupca žalobcu však tieto práva nevyužil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( § 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1,3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
Predmetom preskúmania súdom bolo rozhodnutie žalovaného zo dňa 30.09.2009
č. SLV-94/PK-2009, ktorým žalovaný zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu
ministra vnútra č. 226 zo dňa 11.06.2009 a personálny rozkaz potvrdil. Týmto rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru SR podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona 73/1998 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má z obsahu pripojeného administratívneho spisu
ako aj súdneho spisu za preukázané, že na základe anonymného oznámenia ohľadne
okolností, že v meste S. jazdí strieborná Octavia, ktorej vodič je pod vplyvom alkoholu,
pričom sa jedná o policajta, bola vyslaná hliadka OO PZ S., ktorá uvedené vozidlo našla
zaparkované pri pohostinstve Koliba, preto ho nasledovala s cieľom zastaviť ho a vodiča
skontrolovať. Napriek znameniu na zastavenie nápisom STOP na svetelnej rampe
na služobnom vozidle s označením príslušnosti k policajnému zboru vodič vyššie uvedeného
vozidla nezastavil, zvýšil rýchlosť jazdy, pri prechode cez križovatku nerešpektoval pokyn
dopravnej značky C2 „Stoj, daj prednosť v jazde“ pokračoval v jazde ďalej a zastavil
až pred ďalšou križovatkou. Po zastavení vozidla vystúpil z neho žalobca, ktorý bol v ňom
sám. Po podrobení sa dychovej skúške na alkohol bolo zistené, že mal v krvi po prepočte
2,33‰. Správny orgán po vyhodnotení všetkých vecných dôkazov, ako aj pri výsluchu svedkov dospel k záveru, že žalobca riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu a nerešpektoval
pokyny hliadky PZ, ani príkazovej dopravnej značky. Správne orgány obranu žalobcu,
že neriadil motorové vozidlo považovali za nevierohodnú, výpovede svedkov, ktorých
navrhol žalobca za rozporuplné, nakoľko tie výpovede, ktoré mali spochybniť skutočnosť,
že vozidlo riadil žalobca boli vyvrátené výpoveďami príslušníkov PZ, ktorí priamo zadržali
žalobcu, ako aj výpoveďami ďalších svedkov, ktorí potvrdili okolnosti, ktoré nasvedčovali
skutočnosti, že žalobca sám riadil motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Návrh
na prepustenie žalobcu so služobného pomeru príslušníka PZ bol prerokovaný vopred
s príslušným odborovým orgánom a to aj opakovane po doplnení dôkazov a žalobca bol
s návrhom a dôkazmi k nemu oboznámený dňa 05.05.2009, keď navrhol vykonať ďalšie
dôkazy, čo nadriadený rešpektoval a vyhovel mu.
Na základe takto zisteného skutkového stavu bol žalobca prepustení zo služobného
pomeru personálnym rozkazom č. 226 zo dňa 11.06.2009 podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z.z.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný dňa
30.09.2009 rozhodnutím SLV-94/PK-2009 tak, že rozklad ako neodôvodnený zamietol.
Podľa § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán postupuje pred vydaním
rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, na tento účel je povinný
obstarať si na rozhodnutie potrebné doklady.
Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia oprávnený orgán posudzuje
rovnako dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo
neprospech účastníka konania.
Podľa § 237 ods. 1 zákona 73/1998 Z.z. účastníci konania sú povinní postupovať tak,
aby svojim konaním nesťažovali a nezdržiavali priebeh konania.
Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia účastníci konania majú právo
nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisky.
Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi
predpismi, musí vychádzať so skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.
Podľa odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia v odôvodnení sa uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený
orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval.
V odvolaní žalobca namietal skutkové ako aj procesné postupy správneho orgánu.
Ku skutkovým okolnostiam zistenými správnym orgánom podľa názoru najvyššieho
súdu je potrebné uviesť, že správny orgán postupoval v konaní tak, aby bol presne zistení
skutočný stav veci, vykonal rozsiahle dokazovanie, akceptoval návrhy žalobcu na doplnenie
dokazovania výsluchom svedkov a zaobstaral si potrebné podklady na vydanie rozhodnutia. Pokiaľ ide o rozsah preskúmavacej pôsobnosti správneho uváženia, súdy sú limitované
ustanovením § 245 ods. 2 OSP a pri preskúmavaní zákonnosti takéhoto rozhodnutia zisťujú,
či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonov. V praxi to
znamená, že najskôr, ako pri každom inom rozhodnutí venujú pozornosť tomu, či správny
orgán vychádza z náležite zisteného skutkového stavu veci a či správne aplikoval právny
predpis na predmetný skutok. Prieskum je zameraný aj na zisťovanie, či žalobou napadnuté
rozhodnutie je zrozumiteľné a náležite zdôvodnené, a to osobitne v nadväznosti na aplikovaný
inštitút správneho uváženia.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov,
konkrétne právnej veci sa musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých
správne orgány nie sú pochybné, a to najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli.
Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť
ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného
hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Hodnotenie dôkazov predstavuje zložitý myšlienkový postup, v rámci
ktorého správny orgán na základe svojich logických systematických a historických úsudkov,
ako aj účelu zákona, určité tvrdenia prijíma iné odmieta.
Odvolací súd dospel k záveru, že úsudok správnych orgánov bol logicky možným
záverom vychádzajúcim z dôkazov, ktoré boli vykonané.
Správne orgány podložili svoju správnu úvahu dôkazmi, ktoré nezameniteľne
označili, a váhu týchto dôkazov neboli schopné zvrátiť dôkazy, ktoré žalobca považoval
za dôkazy svedčiace v jeho prospech. Výpoveď policajtov, ktorí zadržali žalobcu
v motorovom vozidle má logické súvislosti z ďalej zisteným skutkovým stavom a túto
výpoveď následne potvrdili aj svedkovia, ktorí zároveň vyvrátili tvrdenia žalobcu. Výpovede
svedkov navrhovaných po dlhšom časovom odstupe žalobcom sú nehodnoverné a sú vo
vzájomnom rozpore. Napríklad s výpoveďou žalobcu, ktorý uviedol, že v aute ako ho riadil
svedok S. si sadol a počas jazdy zaspal, pričom keď sa zobudil tam už S. nebol, odporuje
výpoveď svedka H., ktorý uviedol, že z predmetného motorového vozidla vystúpili žalobca aj zo svedkom S. spolu. Odporuje si aj samé tvrdenie žalobcu, ktorý uviedol na jednej strane, že
na vozidlo bol uskutočnený „úplný pohon“, pričom nijakým spôsobom nevysvetľuje, že
akoby mohol v takej situácii údajný vodič S. bez prekážok z motorového vozidla vystúpiť
a odísť.
K procesným námietkam žalobcu uvedených v odvolaní je potrebné uviesť, že žalobca
bol vo všetkých zápisniciach o výsluchu riadne poučený, čo potvrdil vlastnoručným
podpisom. Pred začatím výsluchu dňa 05.05.2009 odmietol vypovedať bez prítomnosti
obhajcu, ktorého však ani neoznačil, táto požiadavka bola akceptovaná a po nahliadnutí
do spisu bolo konanie a prejednanie veci na žiadosť žalobcu odročené. Zo zápisnice
o výsluchu žalobcu zo dňa 20.05.2009 vyplýva, že žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť
do spisu a preštudovať kompletný spisový materiál a žalobca sa rozhodol vo veci vypovedať
bez prítomnosti zvoleného obhajcu JUDr. P.Č.
Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že v konaní žalovaného
správneho orgánu ani v konaní, ktoré mu predchádzalo nezistil takú vadu, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP) v dôsledku čoho
nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil krajský súd preto, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za neodôvodnené,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa
v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia, nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov
pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať
z úradnej povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 15.februára 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková