Najvyšší súd

4Sžo/10/2012

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: S., so sídlom M., IČO: X., zastúpenej: Mgr. M., advokát, so sídlom Š., proti žalovanej: Mgr. E., zamestnankyňa

Športového gymnázia, K., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej – „Nepripustenie

fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. k vykonaniu ústnej formy internej časti

maturitných skúšok zo dňa 30.5.2011“, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne, č. k. 13 S 72/2011-35, z 29. novembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 13S/72/2011-35 z 29. novembra 2011   p o t v r d z u j e.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením, sp. zn. 13 S 72/2011, z 29. novembra 2011 Krajský súd

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala

preskúmania rozhodnutia žalovanej – nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých

predmetov k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok dňa 30. mája 2011.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že predsedníčka školskej maturitnej

komisie na S., M., ktorá bola vymenovaná podľa § 80 ods. 7 zákona č. 245/2008 Z. z.

o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (rozumej

2 žalovaná – poznámka odvolacieho súdu), vypracovala „Správu z ÚFIČ MS zo dňa 30. mája

2011“, v ktorej uviedla zistené nedostatky z kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej

skúšky, ktoré mali vykonať na uvedenej škole fyzické osoby štúdia jednotlivých predmetov

v dňoch 30. mája 2011 až 3. júna 2011. Táto kompetencia vyplýva pre predsedníčku školskej

maturitnej komisie z ustanovenia § 80 ods. 1 písm. a) školského zákona. Pri kontrole

pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky prihliadla aj na skutočnosť, že žalobca nesplnil

opatrenia a záväzné pokyny prijaté na základe výsledkov inšpekčnej činnosti, ktoré u neho

vykonala v januári až februári 2011 Štátna školská inšpekcia, Školské inšpekčné centrum

Trenčín. Opatrenia a zistené pokyny z inšpekčnej činnosti sa týkali fyzických osôb štúdia

jednotlivých predmetov, ktorí sa u žalobcu prihlásili na vykonanie maturitnej skúšky.

Predsedníčka školskej maturitnej komisie zistila, že uchádzači štúdia jednotlivých predmetov

nesplnili podmienky na vykonanie internej časti maturitnej skúšky, pretože nevykonali

komisionálne skúšky z druhého cudzieho jazyka, ktorý mala škola zahrnutý v učebnom pláne

ŠkVP pre študijný odbor 6341-6 „škola podnikania“ a niektorým chýbali protokoly aj z iných

skúšok. Na základe týchto zistení predsedníčka školskej maturitnej komisie zastavila

vykonanie maturitnej skúšky všetkým uchádzačom jednotlivých predmetov. Podľa názoru

krajského súdu v danej veci neboli splnené podmienky na konanie o žalobe žalobkyne. Žaloba

smeruje proti správe, ktorá je výsledkom kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej

skúšky, ktorú vypracovala predsedníčka maturitnej komisie podľa § 82 ods. 1 písm. a) a d)

školského zákona. Táto „Správa...“ nie je rozhodnutím, ktoré by bolo vydané v správnom

konaní podľa § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Zistenia

z kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky, aj keď boli zhrnuté v písomnej

správe, nie je možné považovať za správne rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje

oprávnenia alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy

(§ 244 ods. 3 O.s.p.). Zistenia o pripravenosti a organizácii maturitnej skúšky vo forme

„Správy“ nemôžu byť predmetom preskúmania súdom, a preto krajský súd konanie zastavil

za použitia § 250d ods. 3 O.s.p. Krajský súd tiež uviedol, že na podanie žaloby podľa druhej

hlavy piatej časti O.s.p. by boli aktívne legitimované fyzické osoby štúdia jednotlivých

predmetov, ak by preukázali splnenie všetkých podmienok na vykonanie ústnej časti internej

maturitnej skúšky a o nevykonaní maturitnej skúšky by bolo rozhodnuté v správnom konaní

príslušným správnym orgánom. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 146 ods. 1

písm. c) v spojení s § 246c O.s.p.

3 Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie žalobkyňa, žiadajúc, aby odvolací súd

napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje

odvolanie žalobkyňa odôvodnila tak, že krajský súd okrem toho, že nesprávne vec právne

posúdil a nesprávne rozhodol, sa tiež nedostatočne zaoberal odôvodnením svojho

rozhodnutia. Krajský súd podľa žalobkyne neuviedol ani jeden relevantný myšlienkový

postup, prečo konanie zastavil a prečo napadnuté rozhodnutie nepovažuje za rozhodnutie,

ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia fyzických alebo právnických osôb. Žalobkyňa

poukázala na rozhodnutie publikované pod R 196/2001 a uviedla, že konanie žalovanej,

konanie a rozhodovanie predsedníčky školskej maturitnej komisie, je špecifickým konaním,

nemajúcim snáď v našom právnom poriadku obdobu. Otázkou podľa žalobkyne ostáva,

či takéto rozhodnutie, postup žalovanej je možný. Žalobkyňa poukázala na absurdnú

skutočnosť, že v prípade, ak podľa názoru súdu nie je napadnuté rozhodnutie, postup

preskúmateľný súdom, nie je konanie žalovanej preskúmateľné žiadnym orgánom, nakoľko

zákon ani iný predpis neumožňuje takýto postup, ani prokuratúra Slovenskej republiky

nemôže takéto konanie preveriť. Podľa žalobkyne napadnuté rozhodnutie a postup majú

povahu správneho rozhodnutia. Žalobkyňa je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je

„ďalším rozhodnutím“, ako to má na mysli § 244 ods. 3 O.s.p.. Krajský súd podľa žalobkyne

nebral do úvahy skutočnosť, že prípadné konanie o nevykonaní maturitnej skúšky sa

nespravuje správnym poriadkom, nakoľko správny poriadok sa na konania podľa predpisov

upravujúcich ukončovanie stredoškolského štúdia nevzťahuje. Tieto predpisy poznajú len

možnosť zrušenia maturitných skúšok ministrom školstva. Žalobkyňa tvrdí, že napadnuté

rozhodnutie sa dotýka práv a povinností žalobkyne i uchádzačov štúdia jednotlivých

predmetov, žalobkyňa bola ukrátená na svojich právach, a síce, že uchádzačom štúdia

jednotlivých predmetov nebolo umožnené vykonať maturitnú skúšku, žalobkyni vznikajú

s neúspešnou maturitnou skúškou náklady a povinnosť (i morálna) zabezpečiť vykonanie

maturitnej skúšky. Žalobkyňa takisto namietala nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu,

nakoľko nie je jasné, z akých dôvodov presne krajský súd konanie zastavil.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „odvolací súd“ alebo „Najvyšší súd“)

ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len

„O.s.p.“)) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu na základe včas podaného a inak

procesne riadneho odvolania, súc viazaný jeho rozsahom a dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

4 Na prejednanie odvolania Najvyšší súd nenariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.

v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie

žalobkyne nie je dôvodné.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb

priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (Rozhodovanie o žalobách

proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov – druhá hlava piatej časti O.s.p.) sa

postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2

O.s.p.), najmä so zreteľom na žalobný petit, ktorým žiadala zrušiť rozhodnutie žalovanej,

odvolací súd vyhodnotil toto podanie ako žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia (ako

bolo nakoniec aj označené) podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.

Všeobecné vymedzenie predmetu konania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.

ustanovuje § 244 ods. 3, podľa ktorého musí ísť o také rozhodnutia orgánov verejnej správy,

ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických

osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Ďalšími podmienkami súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu na základe

žaloby je, že osoba, ktorá sa žalobou domáha súdnej ochrany, musela byť rozhodnutím

na svojich právach ukrátená (§ 247 ods. 1 O.s.p.), musí ísť o právoplatné rozhodnutie

správneho orgánu po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,

5 ibaže takých niet (§ 247 ods. 2 a 3 O.s.p.) a napokon napadnuté rozhodnutie nesmie spadať

pod niektorý z prípadov, ktorých preskúmanie je zákonom vylúčené (§ 248 O.s.p.).

Rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmavané v správnom súdnictve v konaní

podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je svojou povahou individuálnym správnym aktom,

ktorým sa konkrétnemu adresátovi autoritatívne určil obsah jeho verejných subjektívnych

práv a povinností tak, že takýmto určením bol vo svojom právnom postavení subjektívne

dotknutý. Takéto rozhodnutie ani nemuselo byť vydané procesným postupom, na ktorý by sa

výslovne alebo aspoň subsidiárne vzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(Správny poriadok), a v zásade ani nemusí mať formálne náležitosti rozhodnutia podľa § 47

Správneho poriadku. Ochrana poskytovaná správnym súdnictvom by bola iba iluzórnou,

keby sám orgán verejnej správy tým, že svoje rozhodnutie prípadne vydá bez formálnych

náležitostí zodpovedajúcich správnemu poriadku, vedel dosiahnuť, že proti takémuto

rozhodnutiu sa ukrátená fyzická alebo právnická osoba nebude vedieť domôcť ochrany

pred súdom, ktorá je garantovaná v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto sa

za spôsobilý predmet súdneho prieskumu považujú aj povolenia alebo aj listy s charakterom

rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právno-aplikačné akty

správnych orgánov uvedené v ustanovení § 3 ods. 7 Správneho poriadku (uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžf 31/2011 z 25. 8. 2011).

Podľa Najvyššieho súdu je nutné pojem rozhodnutia na účely možnosti jeho

preskúmavania v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. vykladať predovšetkým

materiálne, t. j. podľa toho, či z obsahu aktu orgánu verejnej správy vyplýva, že ide

o rozhodnutie vo vyššie naznačených intenciách, a či by vyhovením žalobe – ktorým je

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. vždy zrušenie napadnutého rozhodnutia – bola

poskytnutá efektívna ochrana dotknutému subjektívnemu právu žalobcu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa v podanej žalobe označila ako

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (čo je aj nutnou náležitosťou žaloby podľa § 249

ods. 2 O.s.p.) rozhodnutie „Mgr. E. – predsedu školskej maturitnej komisie a to Nepripustenie

fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov k vykonaniu ústnej formy internej časti

maturitných skúšok zo dňa 30.5.2011“, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 31. 5. 2011.

Petitom žaloby sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej „a to Nepripustenie

6 fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S.   k vykonaniu ústnej formy internej časti

maturitných skúšok zo dňa 30.5.2011“.

Na výzvu krajského súdu z 20.10.2011, aby žalobkyňa doručila súdu napadnuté

rozhodnutie, boli predložené podaním z 28.10.2011 jednak písomnosť podpísaná žalovanou a

označená ako „Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. k vykonaniu

ústnej formy internej časti maturitných skúšok“ datovaná dňom 30. 5. 2011, a jednak

písomnosť podpísaná žalovanou a označená ako „SPRÁVA ÚFIČ MS ZO DŇA 30.5.2011“.

Obe tieto písomnosti boli pripojené žalobkyňou už k žalobe.

Na základe posúdenia žaloby podľa jej obsahu odvolací súd považuje za nepochybné,

že žalobkyňa napádala svojou žalobou ako rozhodnutie žalovanej písomnosť datovanú

30.5.2011, adresovanú zriaďovateľke žalobkyne a označenú ako „Nepripustenie fyzických

osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných

skúšok“. Keď žalobkyňa na strane 1 žaloby z ňou napadnutého rozhodnutia cituje, uvádza

časť vety, podľa ktorej žalovaná „neumožnila fyzickým osobám štúdia jednotlivých

predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania, vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky

v dňoch 30.5.-3.6.2011“, čo zodpovedá vete z druhého odseku uvedenej písomnosti žalovanej,

i keď s mierne pozmeneným slovosledom. Nebolo preto správne, ak krajský súd na viacerých

miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza, že žaloba smeruje proti správe, ktorá je

výsledkom kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky, ktorú vypracovala

žalovaná ako predsedníčka maturitnej komisie. Tento dokument, označený ako „SPRÁVA Z

ÚFIČ MS ZO DŇA 30.5.2011“, zjavne nebol súčasťou tej písomnosti žalovanej, ktorú

žalobkyňa označila ako napadnuté rozhodnutie a ktorú aj žiadala zrušiť v žalobnom petite.

Žalobkyňa sa v prejednávanej veci domáha svojou žalobou zrušenia písomnosti,

ktorou žalovaná oznámila zriaďovateľke žalobkyne, že bola dňa 15.5.2011 menovaná

prednostom Krajského školského úradu v Trenčíne do funkcie predsedníčky školskej

maturitnej komisie pre maturitné skúšky prebiehajúce na žalobkyni na obdobie od 1.3.2011

do 28.2.2012. Ďalej žalovaná oznámila žalobkyni, že na základe zistení Školského

inšpekčného centra Trenčín a žalovanou vykonanej kontroly pripravenosti a organizácie

maturitnej skúšky žalovaná neumožnila vykonanie ústnej formy internej časti maturitnej

skúšky v dňoch 30.5. až 3.6.2011 fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov,

ktorí nesplnili podmienky jej vykonania. Zriaďovateľke žalobkyne bola táto písomnosť

doručená dňa 31.5.2011.

7 To, čo žalobkyňa svojou žalobou napáda a žiada zrušiť, je svojou povahou list –

oznámenie žalovanej žalobkyni o „neumožnení“ vykonania ústnej formy internej časti

maturitnej skúšky bližšie neurčeným fyzickým osobám, ktoré nesplnili podmienky jej

vykonania. Postup žalovanej, ktorým sa toto „neumožnenie“ realizovalo, vyplýva zo Správy

priloženej k žalobe, v ktorej žalovaná uviedla o udalostiach dňa 30.5.2011: „Po dohode

s prednostom KŠÚ a ŠŠI som zvolala školskú maturitnú komisiu (ŠMK) a vedenie školy. Pani

zriaďovateľka sa na stretnutie nedostavila. Zasadnutie ŠMK sa konalo asi o 14,00 hod.

za prítomnosti riaditeľky školy, právneho zástupcu školy a ŠŠI. Všetkých zúčastnených som

informovala so zistenými nedostatkami v predloženej dokumentácii osôb ŠJP. (...)

Nevykonaním komisionálnej skúšky z 2. cudzieho jazyka uchádzači ŠPJ nesplnili podmienku

na to, aby mohli konať internú časť maturitnej skúšky. Na základe týchto zistených skutočností

som dňa 30.5.2011 zastavila konanie ÚFIČ MŠ všetkým 158 uchádzačom ŠJP. Pani

riaditeľku aj pani zriaďovateľku, ktorú som tiež   informovala o rozhodnutí ŠMK, som

požiadala, aby informovali o rozhodnutí ŠMK všetkých uchádzačov ŠJP. (...) Písomné

vyjadrenie k neumožneniu konať ÚFIČ MS uchádzačom ŠJP som dňa 31.5.2011 odovzdala

pani zriaďovateľke C. aj pani riaditeľke R..

Odvolací súd posúdil, že písomnosť, ktorú žalobkyňa žiada zrušiť, nemá povahu

rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilým predmetom prieskumu správneho súdu na základe

žaloby v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Tejto písomnosti chýba autoritatívnosť

určenia obsahu konkrétnych verejných subjektívnych práv a povinností žalobkyne; žalovaná

listom len dodatočne oznamuje svoj postup spočívajúci v neumožnení vykonania ústnej formy

internej časti maturitnej skúšky bližšie neurčeným fyzickým osobám. Samotný list žalobkyne

nepredstavoval vrchnostenský akt aplikácie práva s nepriaznivým dosahom na právne

postavenie žalovanej, ale notifikáciu uskutočneného zásahu, ktorým žalobkyňa prípadne

mohla byť dotknutá. Konanie žalovanej, ktoré mohlo žalobkyňu zasiahnuť, malo povahu

faktickej aktivity, činnosti, ktorej výsledok nebol pretavený do podoby rozhodnutia na účely

druhej hlavy piatej časti O.s.p. V tejto súvislosti možno dodať, že žalobkyňa, podľa názoru

odvolacieho súdu, nie celkom jasne a konkrétne uviedla, na akých právach bola konaním

žalovanej ukrátená – v žalobe tvrdí, že bolo porušené právo žalobkyne a jej študentov

na právnu istotu a rovnosť všetkých pred zákonom.

Pokiaľ ide o pojem „ďalšie rozhodnutia“ v § 244 ods. 3 vete prvej O.s.p., pod ktorý

podľa žalobkyne spadá aj „rozhodnutie“ žalovanej, týmto pojmom zákonodarca rozšíril

8 množinu preskúmavaných rozhodnutí (okrem rozhodnutí vydaných v správnom konaní),

za podmienky, že zakladajú, menia alebo zrušujú práva a povinnosti fyzických alebo

právnických osôb alebo ktorými môžu byť tieto práva a povinnosti priamo dotknuté. Túto

podmienku, ktorá je výrazom autoritatívnosti a konkrétnosti rozhodnutia, však list žalovanej,

označený žalobkyňou ako napadnuté rozhodnutie, nespĺňa.

Účelom správneho súdnictva je ochrana subjektívnych práv fyzických osôb

a právnických osôb pred neprimeranou či svojvoľnou činnosťou správnych orgánov. Táto

ochrana, ako každá súdna ochrana, má byť poskytovaná tak, aby bola efektívna.

Právna úprava správneho súdnictva na rozdiel od konania v občianskoprávnych

veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov a druhov konaní.

Z ustanovení § 250j O.s.p., upravujúcich spôsob rozhodovania správneho súdu

v prvom stupni, vyplýva, že súd buď žalobu zamietne, a to vtedy, ak rozhodnutie a postup

správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom (ods. 1), alebo napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa zruší a vec vráti správnemu orgánu na ďalšieho konanie, v prípadoch taxatívne

ustanovených zákonom (ods. 2 a 3), výnimočne vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 O.s.p.

môže súd rozhodnúť vo veci samej (§ 250j ods. 5 O.s.p.). Iným spôsobom správny súd

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nemôže meritórne rozhodnúť.

Vyhovením žalobe žalobkyne by mohlo byť iba „zrušenie“ listu žalovanej

oznamujúceho, že žalovaná nepripustila viaceré fyzické osoby k vykonaniu ústnej časti

internej formy maturitnej skúšky. Takýmto rozsudkom by sa žalobkyni neposkytla žiadna

účinná ochrana, keďže „zrušenie“ oznámenia zásahu žalovanej by sa samotného zásahu

spočívajúceho v nepripustení osôb k maturitnej skúške, ktorý tomuto oznámeniu predchádzal,

nijako nedotklo. V správnom súdnictve sa nerozhoduje o žalobách preto, aby bola pre žalobcu

výrokom rozsudku učinená len morálna satisfakcia spočívajúca v potvrdení, že konanie

správneho orgánu bolo prípadne nezákonné. Na základe uvedeného sa žalobkyňa zvoleným

právnym prostriedkom domáhala súdnej ochrany právne neúčinným spôsobom a bezúčelne.

To však, samozrejme, neznamená, že „konanie žalovanej nie je preskúmateľné

žiadnym orgánom“, ako sa obáva žalobkyňa vo svojom odvolaní. V správnom súdnictve je

preskúmateľné i také konanie či nekonanie správnych orgánov, ktoré nemá charakter

9 rozhodnutia preskúmavaného podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Prostriedky, ktorými sa

tento súdny prieskum a jeho jednotlivé druhy iniciujú, však majú inú povahu a obsah a riadia

sa čiastočne odlišnými procesnými pravidlami než žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Podľa § 244 ods. 5 vety prvej O.s.p. súdy v správnom súdnictve konajú aj o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zakotvuje piata

hlava piatej časti O.s.p. (§ 250v).

Podľa § 250v ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola

ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu

verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo

v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Súdne konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je

zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva

navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny

predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý by vznikol protiprávnym konaním,

prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Občiansky súdny poriadok pojem „zásah“

nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z ustanovenia § 250v ods. 1 však

vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej

moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje

za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti

subjektívnym právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu

verejnej správy alebo v jeho činnosti, pokyne, prípadne nečinnosti. Cieľom ochrany podľa

§ 250v O.s.p. je ukončenie nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Procesná náročnosť konaní v správnom súdnictve je vyvažovaná tým, že vo väčšine

prípadov zákon vyžaduje povinné zastúpenie žalobcu advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; povinné

10 zastúpenie advokátom sa s taxatívne určenými výnimkami vyžaduje v konaní podľa druhej,

štvrtej i piatej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 250a, § 250t ods. 8, § 250v ods. 8 O.s.p.).

Odvolací súd poznamenáva, že nie je jeho úlohou interpretovať v správnom súdnictve

každý návrh na začatie konania tak, aby bol navrhovateľ v konečnom dôsledku úspešný.

Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu, ako aj podľa

opakovane prejavenej vôle žalobkyne považovať toto podanie za žalobu podľa druhej hlavy

piatej časti O.s.p., správny súd (ani krajský súd, ani Najvyšší súd) nemohol vyhodnotiť žalobu

žalobkyne ako návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

§ 250v O.s.p. predmet súdneho konania určuje žalobca; v správnom súdnictve s povinným

zastúpením advokátom sa pritom očakáva kvalifikovanosť tohto určenia spojená s výberom

vhodného druhu konania v rámci správneho súdnictva. Súd nemôže prekročiť petit žaloby

(§ 153 ods. 2 O.s.p.) a keď žalobkyňa žiadala zrušiť „rozhodnutie“, súd nebol oprávnený,

aby žalovanej uložil povinnosti v zmysle § 250v ods. 4 O.s.p. Pre doplnenie odvolací súd

uvádza, že i v prípade, keby sa žalobkyňa svojou žalobou domáhala namiesto zrušenia listu

žalovanej ochrany pred nezákonným zásahom spočívajúcim v nepripustení osôb k vykonaniu

ústnej formy internej časti maturitnej skúšky, musel by súd konanie zastaviť pre oneskorenosť

podania návrhu (§ 250v ods. 3 druhá veta v spojení s § 250d ods. 3 a ods. 8 O.s.p.).

Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je konaním so zákonom limitovaným

predmetom (preskúmava sa v ňom vždy rozhodnutie a postup správneho orgánu) a pretože

žalobkyňa označila ako napadnuté rozhodnutie správneho orgánu list, ktorý povahu

rozhodnutia nemá, nie je splnená podmienka konania, aby konanie malo spôsobilý predmet

zodpovedajúci zákonnej úprave. Nedostatok tejto podmienky je neodstrániteľný, preto bol

daný dôvod na zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 prvej vety v spojení s § 247 ods. 1

O.s.p. Krajský súd síce konanie zastavil v dôsledku aplikácie nesprávneho procesnoprávneho

ustanovenia (§ 250d ods. 3 O.s.p.), to však samo nemalo vplyv na vecnú správnosť výroku

napadnutého uznesenia. Neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, o aký ide v tejto

veci, by musel viesť k zastaveniu konania v ktoromkoľvek štádiu (§ 103 O.s.p.). Konanie

podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa s poukazom na § 250d ods. 3 O.s.p. zastavuje preto,

že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom,

vtedy, ak sa žalobou síce napáda rozhodnutie (čo nie je prípad prejednávanej veci),

avšak také, ktoré vylučuje zo súdneho prieskumu zákon. Ak žaloba smeruje proti aktu

správneho orgánu, ktorý ani charakter rozhodnutia nemá, tým skôr (argumentum a minori ad

11 maius) treba konanie o nej zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd napadnuté uznesenie

krajského súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1, § 151 ods. 1

a § 142 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou O.s.p. tak, že v odvolacom konaní

úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ich náhradu nežiadala priznať

a v odvolacom konaní jej žiadne trovy ani nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e   j e   prípustný.

V Bratislave 18. apríla 2012

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková