Najvyšší súd  

4Sžnz/7/2015

  Slovenskej republiky

znak

R O Z S U D O K

V   M E N E   S L O V E N S K E J   R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD.

v právnej veci navrhovateľa: IMPA Bratislava, a.s., so sídlom Panónska cesta 23, Bratislava,

právne zastúpená: BAK & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Panská 14,

Bratislava, proti odporcovi: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom

Drieňová 24, Bratislava, o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh   z a m i e t a.

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Navrhovateľ podal dňa 04.11.2015 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „najvyšší súd“ alebo „prvostupňový súd“) návrh na ochranu pred nezákonným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorým sa domáhal, aby:

1. Najvyšší súd zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa,

ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom zhromažďovaní, nakladaní a uchovávaní

v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu sa s obsahom, prípadne

akýmkoľvek obdobným nakladaním s podkladmi, dátovým nosičom - pevný disk

zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD a informáciami zaistenými počas inšpekcie

vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetkými vytlačenými

alebo dátovými kópiami akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií

zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD

alebo zachytených inak.

2. Ďalej aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zakázal odporcovi,

aby pri prešetrovaní vo veci možných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž,

ktoré sú predmetom konania vedenom pred odporcom, pod č. 0028/0KT/2014, či pre účely

iného konania pred odporcom odporca použil podklady, informácie zaznamenané na dátovom

nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie... a DVD, zaistené odporcom počas

inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetky vytlačené

alebo dátové kópie akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií

zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie... a DVD

alebo zachytených inak.

3.   Rovnako aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil odporcovi, aby

nenávratným spôsobom odstránil a zničil všetky podklady a informácie získané počas

inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetky vytlačené

alebo dátové kópie akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií

zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD

alebo zachytených inak, a to protokolárne za prítomnosti zástupcu navrhovateľa, do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku.

Ďalej žiadal, aby mu najvyšší súd priznal náhradu trov konania a trovy právneho

zastúpenia.

Navrhovateľ uviedol, že v predmetnej veci obdržala spoločnosť IMPA Bratislava, a.s.,

so sídlom Panónska cesta 23, Bratislava, IČO: 35 731 851, zapísaná v Obchodnom registri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 1564/B (ďalej len „IMPA Bratislava“ alebo „navrhovateľ“) dňa 17.04.2015 z Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,

odboru kartelov (ďalej len „PMÚ“) v rámci konania pred ním vedeným pod

č. k. 0028/0KT/2014 (ďalej len „Konanie“) výzvu pred vydaním rozhodnutia zo dňa

15.04.2015 č. k. 0028/0KT/2014 (ďalej len „Výzva“), ktorá bola neskôr doplnená výzvou

pred vydaním rozhodnutia - zmenou a doplnením zo dňa 10.07.2015 (ďalej len „Doplnenie

výzvy“).

V zmysle predmetnej výzvy PMÚ uviedol, že spoločnosť' IMPA Bratislava mala byt'

v minulosti účastníkom viacerých dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré boli

v zmysle ust. § 4 a nasl. zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene

a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev

a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení platnom v čase

existencie týchto dohôd (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) zakázané.

Dňa 14.09.2015 bolo právnemu zástupcovi spoločnosti IMPA Bratislava doručené

rozhodnutie PMÚ zo dňa 11.09.2015, č. 2015/KH/1/1I033, vydané v Konaní uskutočnenom

odborom kartelov PMÚ (ďalej len „Rozhodnutie“). Dňa 29.09.2015 podala spoločnosť' IMPA Bratislava proti Rozhodnutiu rozklad. V tomto konaní navrhovateľ uviedol, že nebolo

dodržané právo na zákonné konanie, poukázal na zásadu „čo nie je dovolené, je zakázané“,

ktorá je explicitne zakotvená v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „Ústava“), právo na inú právnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1

Ústavy, práva vyplývajúce z princípu proporcionality, ktorý možno odvodiť z čl. 1 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a čiastočne tiež z čl. 13 ods. 4, pričom zmienený princíp úzko

súvisí s právom jednotlivca na zákonné konanie a právom na inú právnu ochranu

a spravodlivý proces, právo na ochranu súkromia, právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že predmetné správne Konanie bolo začaté dňa

21.11.2014, pričom samotná inšpekcia a invazívne úkony s tým spojené boli v prípade

spoločnosti IMPA Bratislava vykonané v jej priestoroch dňa 10.12.2013 (t.j. ešte

pred samotným začatím predmetného správneho konania), v rámci ktorých PMÚ vyhotovil

kópie vyhľadaných e-mailov člena jej štatutárneho orgánu. Ako vyplýva zo samotného bodu 2

výzvy, ako aj z odôvodnenia Rozhodnutia v bode 511, zmienená inšpekcia bola pritom

vykonaná už na základe predchádzajúcich výsledkov prešetrovania PMÚ. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje, že v čase výkonu inšpekcie a súvisiacich invazívnych úkonov s tým

spojených (... dôverné informácie...), odpečatenie obálky obsahujúcej Pevný disk a následné

prehliadanie zaistených informácii v priestoroch PMÚ dňa 19.02.2014) ešte nebolo začaté

predmetné správne konanie. Navrhovateľ nemal postavenie účastníka konania a nemohol si z

tohto dôvodu uplatňovať svoje práva prináležiace účastníkom správneho konania v zmysle

príslušných právnych predpisov. Vzhľadom na to, že inšpekcia bola v predmetnom prípade

vykonaná už na základe predchádzajúcich výsledkov prešetrovania PMÚ (bod č. 2 výzvy, bod

511 Rozhodnutia), musel mať PMÚ v dotknutom čase znalosť o existencii možných dohôd

obmedzujúcich súťaž, pričom v tomto zmysle inšpekcia nepochybne a logicky nemohla

predstavovať iba predbežné prešetrenia vykonávané zo strany PMÚ pred začatím správneho

konania. Práve naopak, berúc do úvahy predmet a rozsah vykonanej inšpekcie a súvisiacich

invazívnych úkonov s tým spojených pred samotným začatím predmetného správneho

konania, predstavovalo takéto konanie PMÚ zrejmý zásah do základných práv spoločnosti

IMPA Bratislava (resp. člena jej štatutárneho orgánu, p. Z.). Preto je nepochybné, že pre účely

zabezpečenia vyššie uvedeného bol PMÚ povinný v prípade znalosti o existencií

akýchkoľvek dohôd obmedzujúcich súťaž v súlade so zákonom o hospodárskej súťaži začať

správne konanie a akékoľvek invazívne úkony voči dotknutým subjektom vykonávať

až po tomto momente, čím by zároveň došlo k zachovaniu všetkých procesných práv

dotknutých subjektov. Ak by následne inšpekcia preukázala nesprávnosť podozrení PMÚ,

správne Konanie by bolo zastavené tak, ako tento proces predpokladá samotný zákon

o hospodárskej súťaže.

Navrhovateľ v návrhu poukázal na nezákonnosť inšpekcie vykonanej v priestoroch

spoločnosti IMPA Bratislava, dňa 10.12.2013 vzhľadom na to, že poverenia udelené PMÚ

pre účely vykonania inšpekcie boli vyhotovené vo veľmi všeobecnej rovine bez dostatočného

označenia dôkazov, ktoré inšpektori majú hľadať a vysvetlenia toho, akým predpokladaným

spôsobom mal byť spáchaný uvedený delikt zo strany spoločnosti IMPA Bratislava.

Poverenie je základný právny akt, na základe ktorého protimonopolný úrad vykonáva

inšpekcie. Jeho zákonnosť je predpokladom zákonnosti ďalšieho postupu vykonaného na jeho

základe. Zákon č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2014, nestanovoval náležitosti

poverenia na vykonanie inšpekcie. To neznamená, že rozsah výkonu inšpekcií

protimonopolného úradu môže byť tak rozsiahly, že sa jeho hranice vymykajú reálnej

možnosti kontroly. Aj podnikatelia majú právo ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do ich sféry. Neohlásená inšpekcia nepochybne

znamená zásah do činnosti podnikateľa. Je preto nevyhnutné, aby súd mal možnosť

preskúmať, či nešlo o svojvoľný výkon verejnej moci, či existovali skutočnosti odôvodňujúce

vykonanie takého zásahu, ako aj poverenie, na základe ktorého bola vykonaná. Aby inšpekcia

nebola len tzv. „fishing expedition“ z angličtiny „rybárska expedícia“, teda návšteva

podnikateľa s náhodným zberom informácií a dokumentov, je potrebné, aby poverenie bolo

založené predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže.

Zároveň musí byť vymedzený predmet a účel inšpekcie, teda určenie možného porušenia,

ktorého sa inšpekcia týka a trh, na ktorom malo dôjsť k porušeniu, ku ktorému má

protimonopolný úrad dôvodné podozrenie.

V zmysle Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch spoločnosti IMPA Bratislava,

zo dňa 10.l2.2013, č. k. IZ- 202/2013 vyplýva, že pred vyhotovením samotnej kópie

vyhľadaných e-mailov p. Z., vykonali pracovníci PMÚ priamo na mieste vyhľadávanie

na základe kľúčových slov v notebooku a e-mailovej schránke p. Z..

Spoločnosť IMPA Bratislava v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že medzi kľúčovými slovami vyhľadávanými zamestnancami sa nachádzali tiež slová ako napr....

dôverné informácie.... Vyhľadávané kľúčové slová teda predstavovali podľa navrhovateľa

neadresné a všeobecné pojmy vychádzajúce z mien zamestnancov, resp. členov štatutárneho

orgánu spoločnosti IMPA Bratislava, či všeobecných pojmov odvodených od pojmov cena,

dohoda, alebo auto. Z uvedeného je pritom zrejmé, že informácie a e-maily vyhľadané

zamestnancami PMÚ v rámci inšpekcie, na základe zmienených kľúčových slov, nutne

museli obsahovať tiež také informácie a e-maily, ktoré s predmetom inšpekcie v zmysle

poverení zamestnancov PMÚ (t.j. údajnou účasťou spoločnosti IMPA Bratislava na

zakázaných dohodách) nemohli súvisieť ani len nepriamo, ale naopak mohli predstavovať

súkromnú komunikáciu a súkromné informácie, či informácie, ktoré sú predmetom tajomstva

podľa osobitných zákonov.

Spoločnosť IMPA Bratislava ďalej v návrhu zdôraznila, že po samotnom vyhľadaní

informácií, e-mailov p. Z. na základe takto neadresných a všeobecných kľúčových slov, boli

tieto skopírované na DVD a Pevný disk a vynesené z priestorov spoločnosti IMPA Bratislava,

a to bez toho, aby zamestnancami PMÚ bola na mieste vykonaná akákoľvek selekcia vyhľadaných informácií, e-mailov pre účely preverenia, či vyhľadané informácie e-maily nepresahujú vecný rámec inšpekcie v zmysle poverení a bez toho, aby boli vylúčené

súkromné informácie, či informácie, ktoré sú predmetom tajomstva podľa osobitných

predpisov.

K prehliadaniu získaných informácií - teda Pevného disku - došlo dňa 19.02.2014,

teda vyše dva mesiace po získaní informácií a vyše pol roka pred začatím správneho Konania

zo strany PMÚ. Pred odpečatením obálky, v ktorej sa nachádzal Pevný disk, bolo

konštatované, že pečať je neporušená. Následne, za prítomnosti pána Z., došlo odpečateniu

obálky, t.j. k porušeniu úradnej pečate.

Dňa 11.06.2015 bola do priestorov spoločnosti IMPA Bratislava p. Z. – v obálke

odoslanej z Bratislavy neznámym odosielateľom - doručená prázdna rozstrihnutá igelitová

obálka, na ktorej sa nachádzala neporušená pečať PMÚ, t.j. ochranná nálepka PMÚ opatrená

odtlačkom pečiatky PMÚ a podpisom p. Z. (ďalej len „Rozstrihnutá obálka“).

Na Rozstrihnutej obálke sa zároveň nachádzalo označenie (popis): PEVNÝ DISK p. Z.,...

dôverné informácie....

Dňa 15.06.2015 nahliadol právny zástupca spoločnosti IMPA Bratislava do spisového

materiálu u odporcu a vyžiadal si k nahliadnutiu pôvodnú obálku, v ktorej sa Pevný disk

nachádzal. Táto mu nebola poskytnutá, k čomu sa PMÚ vyjadril dňa 17.06.2015 tak, že táto

pôvodná obálka nie je k dispozícii. Ten istý deň požiadal právny zástupca spoločnosti

navrhovateľa, PMÚ aj o poskytnutie zápisu IZ-40/2014, t.j. zápisu, ktorý zaznamenáva

odpečatenie obálky s Pevným diskom za prítomnosti p. Z. dňa 19.02.2014. Tento zápis

sa nenachádzal v spise, hoci naň zápis IZ- 41/2014 (taktiež o prehliadaní Pevného disku) -

nachádzajúci sa v spise - výslovne odkazuje.

Z prehliadania Pevného disku dňa 19.02.2014 (a vykonaného zápisu IZ-40/2014)

je podľa navrhovateľa zrejmé, že došlo k odpečateniu obálky, v ktorej sa nachádzal Pevný

disk - teda, že obálka, v ktorej sa počas celej doby od inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013

mal nachádzať Pevný disk, bola riadne odpečatená dňa 19.02.2014 pred p. Z., t.j. došlo k

porušeniu úradnej pečate PMÚ.

Po celý čas od 10.12.2013 bolo povinnosťou PMÚ, aby sa obálka s Pevným diskom

nachádzala v zabezpečených priestoroch PMÚ, a aby za žiadnych okolností nemohlo dôjsť k akejkoľvek manipulácii so zapečatenou obálkou (najmä otvoreniu), ani s jej obsahom

(t.j. s Pevným diskom a dátami na ňom). V opačnom prípade, t.j. ak by k akejkoľvek

manipulácii s Pevným diskom alebo zapečatenou obálkou v čase od 10.12.2013 došlo, možno

konštatovať, že Konanie PMÚ je nezákonné a bolo nezákonne manipulované s dôkazmi,

ako aj s obchodným tajomstvom spoločnosti IMPA Bratislava a ďalšími citlivými

informáciami, vrátane informácií týkajúcich sa p. Z. ako fyzickej osoby, pričom nemožno

vylúčiť jeho zneužitie.

Jedinou argumentáciou PMÚ k veci nezákonnej manipulácie s dôkazmi a spisom

v Konaní bolo, že na prehliadaní dôkazov dňa 19.02.2014 p.. potvrdil neporušenosť obálky a

následne zamestnanci úradu v prítomnosti p. Z. predmetnú obálku v tento deň rozstrihli tak,

že pritom neporušili jej zabezpečenie (pozn. t.j. ochranná nálepka PMÚ, odtlačok pečiatky

PMÚ a podpis p. Z.) a vybrali z nej Pevný disk. Uvedené tvrdenie PMÚ sa len ťažko môže

zakladať podľa navrhovateľa na pravde, keď v zápisnici z prehliadania IZ-40/2014 jasne stojí,

že došlo k odpečateniu Pevného disku. Výrazu odpečatenie pritom nemôže prislúchať iná

interpretácia, než porušenie úradnej pečate. Tvrdenie PMÚ o tom, že došlo k rozstrihnutiu

obálky a nedošlo k porušeniu pečate nemôže obstáť.

Navrhovateľ na záver poukázal na nezrovnalosti medzi skutkovými zisteniami

a spisovým materiálom PMÚ súvisiacim so zaistenými dôkazmi a vyslovil podozrenie

na manipuláciu s dôkazmi. V zmysle Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch spoločnosti

IMPA Bratislava zo dňa 10.12.2013, č. k. IZ-202/20 13, vyplýva, že PMÚ vyhotovil iba kópie

vyhľadaných e-mailov p. Z., ako člena štatutárneho orgánu spoločnosti IMPA Bratislava.

II.

Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že v posudzovanej veci bola dňa 30.10.2015

na Protimonopolný úrad SR doručená sťažnosť od spoločnosti navrhovateľa, ktorá namietala

postup úradu v rámci konania pred ním vedeného pod č. 0028/0KT/2014. Obsah podania

je obsahovo v podstate totožný s podaným návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom

úradu. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci, ktorej sa týkalo podanie označené ako sťažnosť

a ktorej sa týka aj toto konanie pred súdom, už bolo vydané rozhodnutie úradu

Č. 2015/KH/1/1 033 zo dňa 11. septembra 2015 a na základe rozkladov podaných účastníkmi

konania, vrátane rozkladu spoločnosti IMPA Bratislava, bolo začaté už aj konanie pred druhostupňovým orgánom - Radou úradu, bolo podanie označené ako sťažnosť podľa

§ 4 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach založené do spisu vedeného

v konaní č. 0028/0KT/2014 pred Radou úradu. Ak by Rada úradu dospela k záveru,

že dôkazy, na základe ktorých bolo prijaté prvostupňové rozhodnutie, neboli získane v súlade

so zákonom, musí uvedené zohľadniť a podľa toho vo veci rozhodnúť. Súdne konanie

v správnom súdnictve nie je „pokračovaním“ správneho konania. Ochrana verejných

subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny

charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická

alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať

ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov

verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich

práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne

garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných

kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou

mocou. Z uvedeného vyplýva, že fyzická a právnická osoba sa má predovšetkým domáhať

ochrany svojich práv pred správnymi orgánmi a až potom, ak neuspeje s uplatňovaním

svojich práv, domáhať sa súdnej kontroly a nápravy prostredníctvom súdneho zásahu. Cieľom

súdneho konania vo veci návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom je vyslovenie

povinnosti konkrétneho odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze,

ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom.

V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len “Ústavný súd“) č. III.

ÚS 396/2015-47 zo dňa 01.12.2015 Ústavný súd uvádza, že je tiež potrebné prihliadať

aj na časový aspekt konania o sťažnosti v pomere k zákonným požiadavkám kladeným na súd

v správnom súdnictve konajúcom o návrhu podľa § 250v O.s.p. a potrebe čo najrýchlejšieho

odstránenia potenciálne nezákonného stavu. Uvedené by malo byť aplikované podľa názoru

úradu v širšom kontexte a nie len vo vzťahu k využitiu inštitútu sťažnosti. Na rozdiel

od súdov, správne orgány konajú a prijímajú svoje rozhodnutia v zákonných, pomerne

krátkych niekoľkomesačných lehotách. V súčasnosti o veci, ktorej sa týka aj návrh žalobcu,

koná druhostupňový správny orgán - Rada úradu, ktorá je viazaná lehotami pre vydanie

druhostupňového rozhodnutia. V prípade, že by NS SR v tejto veci konal, posudzoval

by na základe návrhu spoločnosti IMPA Bratislava, rovnakú vec ako bude posudzovať

aj Rada úradu v správnom konaní, čím by došlo k situácii, že súd vlastne nahrádza

rozhodovanie správneho orgánu a súdny zásah tak stráca subsidiárny charakter. Zásah súdu v prípade ochrany pred nezákonným zásahom by mal naopak nastúpiť práve v prípade,

ak nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Spoločnosť navrhovateľa napáda v správnom konaní pred úradom postup úradu

pred začatím správneho konania (inšpekciu), ako aj počas správneho konania. Rozhodnutie

prvostupňového orgánu v rámci zákonnej lehoty napadla riadnym opravným prostriedkom -

rozkladom, ktorý obsahuje aj námietky, aké sú obsiahnuté v návrhu na súd, a preto podľa

úradu nie je žiaden dôvod preskočiť stupeň administratívneho konania a posudzovať tú istú

vec súdom. Ak by súd vo veci konal a konala by aj Rada úradu (keďže nejde o dôvod

na prerušenie konania v zmysle predbežnej otázky) a za predpokladu, že by NS SR rozhodol

inak ako Rada úradu, mohol by následne vzniknúť dôvod na obnovu konania, čo by mohlo

v konečnom dôsledku sťažiť rýchlu a efektívnu nápravu nezákonného stavu, a čo je podstatné,

neodôvodnene by sa „zmiešavalo“ správne a súdne konanie v tej istej veci a narúšal by sa tak

subsidiárny charakter súdneho konania v rámci správneho súdnictva.

Odporca uviedol, že navrhovateľ namieta, ako trvajúci zásah, nezákonnú držbu

a dispozíciu s pevným diskom, s kópiou vyhotovenou zo zariadenia predsedu predstavenstva

p. Z., a informáciami na nich sa nachádzajúcimi, ktorý podľa navrhovateľa trvá a dochádza

tak k opakujúcim sa zásahom do jeho práv. Odporca je názoru, že je potrebné rozlišovať

medzi trvaním samotného nezákonného zásahu a trvaním dôsledkov nezákonného zásahu.

Za nezákonný zásah možno považovať vo všeobecnosti vykonanie inšpekcie, nie však

jej dôsledky, a teda nie je možné ani vyvodzovať právo na podanie návrhu na nezákonný

zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie. Návrh na ochranu pred

nezákonným zásahom mal byť podaný do 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej

inšpekcii. V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz/10/2014 súd uviedol: "Najvyšší súd

v súvislosti s plynutím času zdôrazňuje správne určenie začiatku 30 dňovej lehoty, ktorý je

vymedzený obsahom petitu návrhu. Navrhovateľ prostredníctvom svojho petitu brojil proti

činnostiam orgánu verejnej správy, ktoré mal tento následne vykonať, resp. už vykonával

s elektronickými dokumentmi, ktoré orgán verejnej správy mal vyhotoviť a tým získať

do svojej dispozície v priebehu inšpekcie dňa 04.02.2014. Od správneho súdu sa objektívne

nemôže očakávať, že bude určovať okamih prvého disponovania s dotknutými elektronickými

dokumentmi, ktoré sú iba dôsledkom vykonania inšpekcie, ktorá aj podľa najvyššieho súdu

svojim obsahom predstavuje zásah do práv navrhovateľa. Preto je pre určenie relevantného

dátumu začiatku plynutia podstatný deň, kedy orgán verejnej správy získal do svojej moci uvedené dokumenty. Inšpekcia, voči ktorej návrh smeruje bola úradom vykonaná

v priestoroch navrhovateľa dňa 04.02.2014 a zápisnicu o priebehu inšpekcie v priestoroch

navrhovateľa podpísali členovia štatutárneho orgánu navrhovateľa. V tento deň sa teda

navrhovateľ nepochybne dozvedelo vykonaní inšpekcie, ako aj o všetkých úkonoch,

ktoré mohol považovať za zásah do svojich práv v súvislosti danou inšpekciou. Na uvedenom

základe potom nemôže najvyšší súd akceptovať argumentáciu navrhovateľa, že v jeho prípade

ide o trvajúci zásah, lebo inšpekcia v jeho priestoroch prebehla iba dňa 04.02.2014 a aj v ten

deň bola ukončená."

K inšpekcii v spoločnosti IMPA Bratislava došlo dňa 10.12.2013, kedy bola

aj ukončená. Vtedy sa spoločnosť IMPA Bratislava preukázateľne aj dozvedela o úkone úradu

- inšpekcii, ktorý mohla považovať za nezákonný zásah. Napriek uvedenému navrhovateľ

v priebehu dvoch rokov od uskutočnenia inšpekcie nevyužil svoje právo na podanie návrhu

v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote, čo môže svedčiť o tom, že postup úradu

ako nezákonný zásah ani nevnímal.

Ak by aj úrad pripustil, že držba a dispozícia s predmetným pevným diskom, DVD

a informáciami na nich uloženými, by mohla teoreticky predstavovať ďalšie čiastkové zásahy

nadväzujúce na pôvodný zásah, ktorým bola inšpekcia, spoločnosť IMPA Bratislava,

nedodržala lehotu na podanie návrhu na najvyšší súd ani pri takomto výklade jej práv.

Aj o týchto zásahoch úradu, t.j. o držbe a nakladaní so získanými informáciami sa totiž

spoločnosť dozvedela ihneď po vykonanej inšpekcii, najneskôr však s určitosťou z oznámenia

o začatí správneho konania úradu, kedy skončila možnosť posudzovania postupu úradu

ako nezákonného zásahu, keďže bolo otvorené správne konanie smerujúce k vydaniu

rozhodnutia, ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa § 250v O.s.p.

Spoločnosť IMPA Bratislava teda nevyužila svoje právo na podanie návrhu

na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy včas, v stanovenej lehote.

Z týchto dôvodov považuje úrad návrh doručený na najvyšší súd dňa 04.11.2015 za podaný

oneskorene, keďže uplynula subjektívna 30 - dňová lehota a aj objektívna ročná lehota a preto

úrad navrhuje, aby súd návrh zamietol ako neprípustný.

Zákon č. 136/2001 Z. z. v znení do 30.06.2014 neupravuje detailné nakladanie úradu

s dátami získanými počas inšpekcií a ich likvidáciu. Ustanovenie § 41 v čase vykonania

inšpekcie ustanovuje, že informácie alebo podklady získané úradom sa môžu použiť iba na účely konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. ak osobitný predpis neustanovuje inak.

A tiež, že zamestnanci úradu sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach,

ktoré tvoria predmet obchodného tajomstva podnikateľa alebo ich podnikateľ označil

za dôverné a o ktorých sa dozvedeli v priebehu konania, ak tento alebo osobitný zákon

neustanovuje inak.

Je nereálne, aby všeobecne záväzný predpis podrobne upravoval postup úradu

a technické detaily vo všetkých situáciách, ku ktorým na základe zákona dochádza. Pre postup

na základe zákona má úrad buď zaužívanú prax, alebo priamo interné predpisy,

ktoré dodržiava. Tie však samozrejme nie sú záväzné pre súd, ktorý môže v danej konkrétnej

súvislosti prijať iný výklad pre postup úradu.

Je zrejmé, že ak úrad pripravuje vykonanie inšpekcie, tak ešte nedisponuje všetkými

dôkazmi o protiprávnom konaní. Pre výkon inšpekcie a pre začatie správneho konania

je potrebné splniť podmienky, ktoré vzhľadom na to, že ide o dva odlišné inštitúty nie sú

rovnaké. Aby mohol úrad vykonať inšpekciu, musí disponovať určitými indíciami o možnom

porušení zákona. Účelom inšpekcie je potom získanie informácií za účelom overenia takýchto

indícií, o ktorých má úrad vedomosť už ku dňu vykonania inšpekcie a ktoré odôvodňujú

vykonanie inšpekcie na preverenie podozrenia, a teda ich potvrdenie alebo vyvrátenie,

ako aj získanie ďalších informácií súvisiacich s podozrením. V súlade s tým je potom

potrebné rozlišovať medzi nedovolenou, tzv. „fishing expedition“ (lov dôkazov), teda medzi

vyhľadávaním dôkazov bez konkrétneho podozrenia a vyhľadaním dôkazov v rámci

odôvodneného podozrenia, ktoré úrad na základe indícii už v čase výkonu inšpekcie má.

Je preto nepochybné, že už v čase prípravy inšpekcie musel úrad disponovať nejakým

podozrením, ktoré chcel overiť a na základe ktorého aj odôvodňuje zásah do práv podnikateľa

prostredníctvom uskutočnenia inšpekcie.

To, že inšpekcia predstavuje zásah do práv subjektu, u ktorého sa inšpekcia vykonáva,

je nepopierateľné. Takýto zásah je zákonný, pokiaľ je odôvodnený. V prípade zásahu

do súkromného práva takýto zásah musí sledovať legitímny cieľ vo verejnom,

resp. všeobecnom záujme. Medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa má dosiahnuť

prostredníctvom akýchkoľvek opatrení uplatňovaných štátom, musí navyše existovať

aj vzťah proporcionality. Táto požiadavka je vyjadrená pojmom „spravodlivá rovnováha“,

ktorá musí byť dosiahnutá medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je teda

dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva

a slobody.

Rozsah indícii, ktorými úrad disponuje v čase príprav inšpekcie však ešte nemusí

postačovať na začatie správneho konania. Informácie získané na inšpekcii môžu ale v určitých

prípadoch prispieť k rozhodnutiu úradu či začne správne konanie. Predmet inšpekcie však

ani nemusí vždy plne korešpondovať predmetu začatého správneho konania, keďže ide o dva

odlišné inštitúty s odlišným cieľom. Inšpekcia je zameraná na hľadanie dôkazov

o protiprávnom konaní podnikateľov, zatiaľ čo správne konanie vedie k vydaniu rozhodnutia

o porušení zákona.

V posudzovanej veci úrad disponoval istými indíciami, na základe ktorých vykonal

inšpekcie, aby tieto preveril a získal ďalšie podklady a informácie. Úrad vykonal niekoľko

inšpekcií, počas ktorých získal informácie a podklady, ktoré potvrdili domnienky úradu a preto úrad začal správne konanie. Tvrdenie žalobcu, že úrad bol povinný začať správne

konanie ešte pred začatím inšpekcie preto úrad odmieta. To, že spoločnosť navrhovateľa v čase výkonu inšpekcie nemala postavenie účastníka správneho konania neznamená, že došlo

k nezákonnému postupu úradu. Zákon výkon inšpekcie neviaže na správne konanie

a umožňuje jej vykonanie aj pred začatím správneho konania. Dôvodom je, že inšpekcia

je práve súťažný inštitút založený na momente prekvapenia, ktorý môže zabezpečiť nájdenie

dôkazov, ktoré by subjekty s najväčšou pravdepodobnosťou nepredložili dobrovoľne,

ak by ich úrad o ne požiadal v štandardnom režime žiadosti o predloženie informácií. Začatie

správneho konania a až následne vykonávanie inšpekcie by s veľkou pravdepodobnosťou

mohlo výrazne oslabiť, až úplne negovať možnosť odhalenia protiprávneho konania, keďže

sa práve stráca moment prekvapenia, na ktorom je tento inštitút založený. Na druhej strane,

ak by aj inšpekcia začala až po začatí správneho konania, práva podnikateľa, u ktorého

by sa vykonávala, by sa výrazne nelíšili od práv toho podnikateľa, u ktorého by prebiehala

pred začatím správneho konania.

Tvrdenie navrhovateľa, že nemal procesné práva ako napr. podávať návrhy,

mať riadny prístup k spisu, byť prítomný na výsluchu svedkov a klásť im otázky, zúčastniť

sa na prezeraní vyhotovenej kópie dátového nosiča a pod., je absolútne neopodstatnené.

Aj za predpokladu, že by inšpekcia bola vykonávaná počas správneho konania, a teda navrhovateľ by mal priznané postavenie účastníka správneho konania, ním uvádzané práva

nie je možné realizovať počas inšpekcie, keďže vtedy neprebieha výsluch svedkov,

nie je povinnosť predkladať podnikateľovi spis, ale iba poverenie na výkon inšpekcie

a pod. Pokiaľ ide o účasť na prezeraní kópie dátového nosiča, toto právo bolo navrhovateľovi

zabezpečené a čo aj využil po skončení inšpekcie v priestoroch úradu.

Ostatné práva, na ktoré navrhovateľ poukazuje, ako právo na inú právnu ochranu

a spravodlivý proces, práva vyplývajúce z princípu proporcionality, právo na ochranu

pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov, právo

na ochranu súkromia a pod. sú práva, ktoré sa neviažu výlučne na správne konanie a preto

týchto práv podnikateľ nie je pozbavený počas inšpekcie a tieto mu vždy prináležia.

Na druhej strane pri všetkých úkonoch, ktoré počas inšpekcie prebiehajú, má právo

byť podnikateľ prítomný a dokonca má právo prizvať si aj právneho zástupcu. Podnikateľ

má právo byť tiež riadne poučený, vrátane poučenia o možnosti súdnej ochrany. Podnikateľ

má takisto počas inšpekcie právo vzniesť námietky proti jej výkonu, resp. jednotlivým

úkonom počas nej uskutočňovaným, a tieto má právo uviesť aj do zápisnice. Inšpekcia je proces hľadania dôkazov, ktoré si nemožno zamieňať so správnym konaním. Podnikateľ

má teda práva a povinnosti primerané danej fáze prešetrovania a primerané aj vo vzťahu

ku kompetenciám zamestnancov úradu počas inšpekcie.

Úrad zastáva názor, že nedochádza k nezákonnej držbe a dispozícii s predmetným

pevným diskom, DVD a informáciami na nich uloženými. Pevný disk a DVD, s ktorými úrad

disponuje, sú nosiče vo vlastníctve úradu, sú vyhotovené v kópii, čiže držba samotných

nosičov nemôže byť nezákonná. Úrad disponuje iba vyhotovenými kópiami informácii

získaných z originálnych nosičov spoločnosti IMPA Bratislava.

Rozsudky najvyššieho súdu (ďalej aj „NS SR“), na ktoré poukazuje navrhovateľ

je potrebné analyzovať v kontexte daného prípadu, ktorý súd posudzoval, kedy NS SR vyčítal

úradu isté skutočnosti, na základe ktorých potom vyvodil závery v danom konkrétnom

prípade.

Ak úrad zohľadní práve rozhodnutie vo veci Nexans, na ktoré poukazuje

aj navrhovateľ v inej súvislosti, predmet inšpekcie v danom prípade, bol Európskou komisiou

(ďalej len „Komisia“) vymedzený značne široko, čo pripustil aj preskúmavajúci súd s tým, že sa môže vzťahovať na nespočetné množstvo produktov daného podnikateľa a s nimi

súvisiacich materiálov. Napriek tomu súd uviedol, že takto vymedzený predmet inšpekcie

je v súlade s Nariadením Rady (ES) 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže

stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy, najmä s poukazom na to, že podnikateľ, u ktorého

inšpekcia prebiehala mal možnosť identifikovať čoho sa inšpekcia týkala, konkrétne

akej oblasti jeho podnikateľskej činnosti, a teda vedel v akom rozsahu mal poskytnúť Komisii

spoluprácu. Súd teda nevyčítal Komisii príliš všeobecný predmet inšpekcie, ale to, že

Komisia v konkrétnom prípade nemala podklady na takto široko zadefinovaný predmet

inšpekcie a v konečnom dôsledku potom v tom aj spočívala nezákonná, tzv. „fishing

inšpekcia“, v danom prípade.

V zmysle judikatúry SD EÚ poverenie nemusí obsahovať definíciu relevantného trhu.

Úrad by však mal uviesť aspoň sektor alebo oblasť podnikania s tým, že uvedie aspoň

predpokladaný dotknutý trh, aby podnikateľ opätovne vedel určiť rozsah svojej spolupráce

s úradom, t.j. aby vedel, ktoré jeho konania/činnosti v rámci daného sektora úrad prešetruje.

Úrad v poverení, na základe ktorého vykonal inšpekciu u navrhovateľa, predmet

nevymedzil vágne ani široko a z predloženého poverenia muselo byť podnikateľovi IMPA

Bratislava plne zrejmé akej oblasti jeho podnikateľskej činnosti sa inšpekcia týka. Pre takto

zadefinovaný predmet inšpekcie v poverení disponoval úrad podkladmi o podozrení, ktoré ho

oprávňovali na vykonanie inšpekcie a ktoré sú súčasťou NS SR predloženého spisu.

Úrad v poverení zo dňa 10.12.2013 ako predmet inšpekcie špecifikoval možné dohody

alebo zosúladené postupy obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“)

na území Slovenskej republiky v období od roku 2009 do roku 2013 medzi, v poverení

špecifikovanými podnikateľmi, vrátane spoločnosti IMPA Bratislava, a to:

... dôverné informácie...

Z takto špecifikovaného predmetu muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že inšpekcia

sa týkala vyššie uvedenej oblasti jeho podnikania, a teda vedel, že zamestnanci úradu môžu

uplatňovať svoje kompetencie v rámci výkonu inšpekcie iba v súvislosti s touto oblasťou jeho

podnikateľskej činnosti a naopak, že on má povinnosť spolupracovať iba v súvislosti s touto

oblasťou jeho podnikateľskej činnosti. Úrad tiež špecifikoval v poverení priestorový relevantný trh, ktorý vymedzil ako územie Slovenskej republiky.

Nad rámec nevyhnutného, úrad špecifikoval aj pravdepodobné časové obdobie

porušovania, ktoré nie je požadované špecifikovať ani podľa európskej judikatúry.

Keďže inšpekcia predstavuje fázu prešetrovania, kedy úrad iba overuje podozrenie,

ktoré má, nemusí mať v tomto štádiu ešte dostatok informácii ani o všetkých subjektoch,

ktoré sa mohli protisúťažného správania zúčastniť, ani o dobe porušovania alebo presnom

rozsahu porušovania. V poverení nie je preto, ani podľa európskej judikatúry, potrebné podať

ani presnú právnu kvalifikáciu pravdepodobného porušenia zákona. Požiadavky kladené

na poverenie, resp. oznámenie sú európskou judikatúrou, ktorú úrad sleduje, „nastavené“ tak,

aby súťažná autorita mohla využívať tento inštitút na odhaľovanie porušovania súťažných

pravidiel, ktoré by inak nebolo možné preukázať a potrestať a zároveň aby boli poskytnuté

základné garancie aj subjektom, ktoré sú povinné sa inšpekcii podriadiť.

Úrad v súlade s takto nastavenými požiadavkami v poverení špecifikoval

pravdepodobné podozrivé správanie vyšetrovaných subjektov, a to v podobe dohôd,

ktoré priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny, resp. ceny tovarov,

výkonov, prác a služieb, vrátane cien pre maloodbery a veľkoodbery, výmeny citlivých

informácií, najmä výmeny informácii o cenách, vrátane cien pre maloodbery a veľkoodbery,

koordinácie správania alebo spoločného postupu podnikateľov v súvislosti s ich účasťou

a predkladaním ponúk vo verejných obstarávaniach a v obchodných verejných súťažiach.

Úrad v poverení tiež jasne špecifikoval účel inšpekcie. Účelom bolo získanie

podkladov a informácií, ktoré sa týkajú preskúmavaných dohôd obmedzujúcich hospodársku

súťaž. V časti dôvody uvedené ešte upresňuje.

Úrad tiež pomerne obšírne popísal dôvody, ktoré ho k podozreniu viedli. Úrad jasne

v časti dôvody pre podnikateľa IMPA Bratislava uvádza, že disponuje informáciami,

ktoré nasvedčujú tomu, že správanie, v poverení uvedených podnikateľov, môže byť

v rozpore so zákazom v § 4 ods. 1 zákona a zároveň v rozpore s čl. 101 ZFEÚ. Najmä

na str. 3-4 poverenia úrad špecifikoval ako konkrétne malo k danému prešetrovanému

porušeniu dôjsť.

Úrad detailne popisuje, aké dohody mali uzatvoriť distribútori automobilov... dôverné

informácie...

... dôverné informácie... Odporca teda dostatočne, pre účely poverenia, v tomto

špecifikuje akou formou sa mala spoločnosť IMPA Bratislava podieľať na protisúťažnom

konaní. S poukazom na to, že inšpekcia má slúžiť, v čase jej uskutočnenia, iba na preverenie

indícií, s ktorými môže úrad v takomto štádiu disponovať a poverenie má pre podnikateľa

zreteľne vymedziť jeho rozsah spolupráce s úradom počas inšpekcie, úrad trvá na tom,

že poverenie na vykonanie inšpekcie u navrhovateľa takéto požiadavky spĺňalo.

Snahou úradu v priebehu každej inšpekcie je samozrejme oddeliť s predmetom

inšpekcie nesúvisiace informácie už priamo v priestoroch podnikateľa a zbytočne ich nedržať

v priestoroch úradu, najmä pokiaľ môžu obsahovať aj údaje súkromného charakteru. Úrad

posúdi konkrétnu situáciu u podnikateľa, keďže podnikatelia vo väčšine prípadov

uprednostňujú ukončenie inšpekcie čím skôr, aby mohli obnoviť bežný chod svojej podnikateľskej činnosti.

Úrad následne vyhodnocuje konkrétnu situáciu, či v prípade, ak podnikateľ

ani priamo netrvá na selekcii v jeho priestoroch, túto napriek tomu v jeho priestoroch vykoná,

a to aj v prípade, ak vie vopred s určitosťou posúdiť, že v časovom rozsahu, na ktorý má

poverenie, nie je možné selekciu ani z väčšej časti zabezpečiť. Mohla by totiž nastať situácia,

že zotrvá napríklad u podnikateľa počas štyroch dní, pritom značne obmedzí jeho chod

a následne aj tak bude musieť pokračovať so selekciou počas niekoľkých týždňov, resp.

dlhšie, v priestoroch úradu. Je vždy teda na vyhodnotení každej situácie počas každej

konkrétnej inšpekcie ako bude úrad postupovať.

Vychádzajúc zo zápisnice vyhotovenej u navrhovateľa počas inšpekcie dňa

10.12.2013, zamestnanci úradu informovali zástupcu podnikateľa so zamýšľaným postupom

úradu, ktorý tento nijako nenamietal a bez vznesenia akejkoľvek námietky pri skončení

inšpekcie zápisnicu podpísal. Snahu napádať tento postup úradu, za takýchto okolností,

s takým časovým odstupom na súde, považuje úrad za neodôvodnenú a neadekvátnu. Navyše

za situácie, keď sa inšpekcie za podnikateľa zúčastnil priamo predseda predstavenstva,

ktorý mal kompetencie dostatočne posúdiť, aký postup úradu je najviac v záujme ochrany

práv podnikateľa. Napriek tomu však postup úradu nijako nenamietal.

Úrad trvá na tom, že jeho postupom nedošlo k porušeniu práv navrhovateľa a napriek

tomu, že úrad vykonal selekciu až v priestoroch úradu, navrhovateľ mal plne garantované

všetky jeho práva na takýto postup úradu sa viažuce.

Jedinou skutočnosťou, ku ktorej v podstate došlo bolo, že úrad mal v držbe ešte

nevyselektované informácie po určitý čas. Tieto však boli v zapečatenej obálke

v uzamknutých, na to určených priestoroch, a je preto vylúčené, aby došlo k nejakému úniku

informácii a už vôbec nie citlivých informácii. Tvrdenia navrhovateľa o úniku informácii

z priestorov úradu považuje úrad za špekulatívne, neodôvodnené a ničím nepodložené a tieto

dôrazne odmieta.

Zároveň úrad poukazuje na to, že navrhovateľ ani nijako nekonkretizuje, ktoré dôkazy

alebo informácie boli takého charakteru, že nesúviseli s predmetom inšpekcie a úrad tieto mal

napriek tomu vo svojej držbe. Navrhovateľ pri podaní na súd má sám konkretizovať, v čom

konkrétne mal spočívať nezákonný zásah, ktorý namieta a neprenášať určenie nezákonnosti

na konajúci súd.

O tom, že navrhovateľ iba nepodložene úrad obviňuje svedčí aj to, že až v tejto fáze

svojej obrany uvádza, že kópie obsahujú advokátske tajomstvo, čo predseda predstavenstva

neuvádzal pri označovaní dôvernosti informácií na záver vykonanej inšpekcie pri spisovaní

zápisnice napriek tomu, že mu bol vytvorený priestor na označenie obchodného tajomstva

a dôverných informácií.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že medzi inšpekciou a prezeraním kópii na úrade

bol dvojmesačný odstup uviedol, že Protimonopolný úrad SR ako ústredný orgán štátnej

správy plní množstvo úloh mu zverených zákonmi, a to s obmedzenou personálnou kapacitou.

Úlohy je preto povinný si zadeľovať a prioritizovať tak, aby ciele, ktoré má zabezpečovať,

plnil čo najefektívnejšie a v súlade so zákonmi. Dvojmesačný odstup považuje úrad

za primeraný čas, a to aj s ohľadom na to, že na prezeranie a selekciu je potrebné vyčleniť

na celé hodiny, resp. aj celé dni, minimálne dvoch až troch zamestnancov úradu,

ktorí sa následne venujú výlučne tejto činnosti. Úrad vyvinul maximálnu snahu a začal

s prehliadaním ihneď, ako to bolo v rámci plnenia všetkých jeho úloh a vedených iných

správnych konaní možné.

Úrad pritom poukazuje na to, že spoločnosť IMPA Bratislava, sa sama aktívne v danej

lehote dvoch mesiacov selekcie ani nedomáhala a úrad v tejto veci ani nekontaktovala.

S informáciami a podkladmi môžu manipulovať výlučne zamestnanci úradu, ktorí boli

na prácu na konkrétnom prípade určení, a to len v prítomnosti zástupcu podnikateľa alebo

v jeho neprítomnosti po tom, čo mu bolo zo strany úradu oznámené, že dôjde k manipulácii

s týmito informáciami a podkladmi a podnikateľ na svojej prítomnosti netrvá alebo

sa bez uvedenia dôvodu nedostaví.

Úrad tiež dôrazne odmieta, že vykonal tzv. „fishing“. Za takú možno považovať

iba inšpekciu, ak úrad nemá ešte k dispozícii konkrétne indície o podozrení z porušenia

zákona a inšpekciu smeruje práve na vyhľadávanie akýchkoľvek dôkazov o akomkoľvek

porušení. V prípade uskutočnených paralelných inšpekcií, v rámci ktorých bola uskutočnená

aj inšpekcia v priestoroch spoločnosti navrhovateľa, úrad disponoval indíciami,

ktoré odôvodňovali vykonanie inšpekcie v takom rozsahu, ako je to uvedené v predmete

poverenia na inšpekciu a ktoré sú súčasťou spisového materiálu predloženého súčasne s týmto

vyjadrením súdu.

Navrhovateľ tvrdenie o tzv. „fishing“ inšpekcii pritom nijako neodôvodňuje. Uvádza

iba všeobecne a stručne, že postup úradu naplnil znaky tzv. „fishing expedition“, ktoré bolo

viackrát pri inšpekciách vykonávaných vo veci ochrany hospodárskej súťaže Súdnym dvorom

EÚ deklarované za nezákonné a neprípustné. Takéto odôvodnenie je absolútne nepostačujúce

a nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia návrhu pred súdom, keď navrhovateľ nijako

nekonkretizuje ako malo k nezákonnej „fishing“ inšpekcii dôjsť. NS SR pritom nie je povinný

ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa dôvody nezákonnosti.

V prípade, že úrad vyhotoví počas inšpekcie kópiu pevného disku, ktorú bude

prehliadať v priestoroch úradu, ako tomu bolo aj v prípade inšpekcie u spoločnosti IMPA

Bratislava, túto v súlade so zaužívanými postupmi úradu zabezpečí v obálke dostatočným

spôsobom tak, aby s obsahom obálky bez jej viditeľného poškodenia nemohlo byť

manipulované. Takto úrad postupoval aj počas inšpekcie v priestoroch navrhovateľa.

Obálka bola otvorená v priestoroch úradu za prítomnosti zástupcu navrhovateľa, osoby

o ktorej kópiu Pevného disku išlo. O tom bol uskutočnený zápis, ktorý podpísal p. Z., osoba, o kópiu disku ktorej išlo. Toto je dostatočný dôkaz o tom, že až do otvorenia obálky Pevný disk

bol chránený v neporušenej obálke a nijako sa s ním nemohlo manipulovať.

Odpečatenie obálky doslovne podľa odporcu znamená porušenie pečate, ale v danom

prípade, vychádzajúc aj zo zápisu z daného úkonu, je zrejmé iba to, že úrad obálku otvoril

za prítomnosti p. Z.. V zápise z otvorenia obálky nie je pritom popisované, ako mala byť

pečať na obálke jej otvorením poškodená. Otvorenie obálky úradom preto v žiadnom prípade

nevylučuje, že odpečatenie bolo prevedené iba rozstrihnutím obálky. V prípade obálky,

ktorá chránila Pevný disk, pritom nie je podstatné pri otvorení obálky samotné porušenie

pečate. Podstatnou je skutočnosť, že p. Z. do zápisnice potvrdil, že obálka pred jej otvorením

bola neporušená a bola otvorená až v jeho prítomnosti. To, že úrad do zápisnice uviedol slovo

odpečatenie a zároveň obálku iba rozstrihol považuje, úrad iba za nepresnosť pri písaní

a v tejto súvislosti za irelevantné.

Úrad mohol ponechať otvorenú obálku v spise, ale keď tak neurobil, nič tým zároveň

neporušil. Obálka, vzhľadom na vykonaný zápis z jej otvorenia, už sama o sebe nemohla

predstavovať dôkaz o tom, na čo mala pôvodne slúžiť. Otvorenou obálkou samotnou už totiž

nebolo možné preukázať dostatočné zabezpečenie pevného disku od okamihu vyhotovenia

kópie počas inšpekcie až po jej otvorenie. Takýmto dôkazom je predovšetkým zápis

podpísaný p. Z., ktorý je založený v spise. Úrad uvedené skutočnosti navrhovateľovi riadne

vysvetlil.

Pokiaľ ide o zápis, ktorý sa v požadovanom čase v spise nenachádzal, k uvedenému

došlo podľa odporcu zjavne nedopatrením, k čomu došlo tým, že inšpekcia u navrhovateľa

bola uskutočňovaná v súvislosti s prešetrovaním dvoch odborov úradu, a to odboru kartelov

a odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd. Uvedené malo

za následok vytvorenie dvoch spisových materiálov a zakladanie listinných dôkazov do oboch

z nich. V dôsledku toho sa mohlo stať, že sa určitá listina v originály založila iba do jedného

z nich, pričom sa nedopatrením nevyhotovila jej kópia za účelom uloženia takéhoto

dokumentu aj do druhého spisu, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Uvedené však bolo

navrhovateľovi vysvetlené a stav bol napravený.

Spornou zostáva podľa odporcu teda iba otázka, kto a prečo doručil poškodenú obálku,

ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou pôvodnou obálkou, v ktorej bol pôvodne Pevný disk uložený po inšpekcii, navrhovateľovi. K tomu sa však úrad nevie jednoznačne vyjadriť,

keďže úrad takúto obálku navrhovateľovi nezasielal. Pre účely dokazovania nemala obálka

pre úrad už žiadnu výpovednú hodnotu a v danom čase takéto obálky odporca nezakladal

do spisu a ani ich nijako nearchivoval. Nemal zároveň ani žiaden dôvod takúto obálku

zasielať navrhovateľovi. Doručenie takejto obálky navrhovateľovi tiež v žiadnom prípade

nepreukazuje neoprávnenú manipuláciu s Pevným diskom alebo akýkoľvek únik informácií

z úradu. Pevný disk bol po prezeraní v priestoroch úradu riadne zabezpečený v novej obálke

za prítomnosti p. Z., čo tento svojím podpisom potvrdil do zápisnice. Samotná poškodená

obálka nemôže nijako preukazovať únik citlivých informácií. Úrad preto odmieta takéto

absolútne neodôvodnené a ničím nepodložené tvrdenia navrhovateľa, ktoré smerujú výlučne

k snahe obviniť úrad z nezákonného postupu.

... dôverné informácie...

... dôverné informácie...

III.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu

navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v

O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) vo veci nariadil podľa § 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie

dňa 03.05.2016, ktoré sa uskutočnilo za prítomnosti zástupcov navrhovateľa i odporcu.

Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) každý

sa môže domáhať' zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.

Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecných záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto

ústavou.

Podľa § 250v ods. 1-8 O.s.p.

1 Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach

a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho

dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti

zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

2 Orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného

v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo

iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor

podriadený.

3. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie

umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol

alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá

zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu

došlo. 4. Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku

rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo

správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť

vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa

a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250 sa uplatní

rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

5. Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.

6. Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne

o trovách konania.

7. Proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

8. Na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti

primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 136/200l Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže

a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase uskutočnenia inšpekcie, stav k 30. júnu

2014, (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“), úrad

a) vykonáva prešetrovanie na relevantnom trhu,

b) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; 5b) rozhoduje o uložení povinnosti

zdržať sa takéhoto konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav,

c) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán

územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán

záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon,

d) postupuje a rozhoduje vo všetkých veciach ochrany súťaže vyplývajúcich

z ustanovení tohto zákona alebo z osobitných predpisov, 18a)

e) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom,

f) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu, 22a)

g) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov

s právomocou v tejto oblasti,

h) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej

činností podľa osobitného predpisu, 1aa)

i) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností

podľa odseku 4,

j) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/200l Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže

a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase uskutočnenia inšpekcie, stav k 30. júnu

2014, v súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu majú

zamestnanci úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu

(ďalej len "zamestnanci úradu"), právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich

zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov štatutárnych

orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných

orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len „zamestnanci

podnikateľa“) informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť úradu, najmä účtovné

a obchodné podklady alebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom

sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené

preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj ústne alebo písomné vysvetlenie

a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. Na zabezpečenie získania

týchto podkladov majú zamestnanci úradu právo

a) zapečatiť tieto podklady a dokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých

sa vykonáva inšpekcia podľa odseku 3 na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie

prešetrovania úradom,

b) odňať tieto podklady a dokumenty na nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie

alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie podľa odseku 3

alebo 4 najmä z technických dôvodov získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie

podkladov. O tom urobí úrad záznam do zápisnice.

Pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu na základe písomného

poverenia predsedu úradu právo vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo

dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním

podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu. (§ 22 ods. 3 zákona č. 136/2001

Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase

uskutočnenia inšpekcie).

Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. ak je dôvodné podozrenie, že sa v iných

objektoch, priestoroch alebo dopravných prostriedkoch podnikateľa ako uvedených v odseku

3, ako aj v súkromných objektoch, súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných

prostriedkoch zamestnancov podnikateľa nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré

súvisia s činnosťou alebo konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2, na základe ktorých možno

preukázať vážne obmedzenie súťaže, úrad vydá rozhodnutie o vykonaní inšpekcie

zamestnancami úradu.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené

alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne.

Ak nedošlo k náprave ochrany zo strany orgánu verejnej správy, je možné, aby sa fyzická

alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva

to z historicky daného a v Slovenskej republike garantovaného postavenia správneho

súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy,

ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou.

Účel konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená

na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo

vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovenie povinnosti odporcu nepokračovať

v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom,

vytvorí reálny predpoklad na odstránenie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym

konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.

Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti O.s.p. na rozdiel od konania

v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých druhov konaní.

To platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

§ 250v O.s.p. keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa

tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave

nie je ustanovené inak.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 250v O.s.p. pojem „zásah“ nedefinuje a jeho

definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú

rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný,

resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánu verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy alebo

v jeho činnosti, úkone, pokyne. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv.

Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu

orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné, správnemu

orgánu prikázať, aby v porušovaní dotknutého práva nepokračoval, a tiež, ak je to možné

správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v

O.s.p. je teda ukončenie nezákonné zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo

právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

K definícii pojmu nezákonný zásah najvyšší súd poukazuje na skoršie

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžz/1/2010, R. 43/2011, ... ide

o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré

nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný

resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych

verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu

vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny

súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva

pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.

Cieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho

orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými

prostriedkami.

Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými

je nezákonný zásah vymedzený v ust. § 250v O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa

je potrebné zamietnuť, keďže návrh je neprípustný.

Z pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že inšpekcia a invazívne

úkony boli vykonané v spoločnosti navrhovateľa 10.12.2013 (inšpekcia trvala jednej deň).

Správne konanie bolo začaté dňa 21.11.2014, to znamená, že inšpekcia bola zrealizovaná pred začatím správneho konania. Navrhovateľ namieta, že v čase výkonu inšpekcie nemal

postavenie účastníka správneho konania a preto došlo k nezákonnému postupu úradu.

Najvyšší súd je dlhodobo názoru, že zákon výkon inšpekcie neviaže na začatie správneho

konania a umožňuje vykonanie inšpekcie pred začatím správneho konania. Dôvodom

je skutočnosť, že inšpekcia je práve súťažný inštitút založený na momente prekvapenia,

ktorý môže zabezpečiť nájdenie dôkazov, ktoré by subjekty s najväčšou pravdepodobnosťou

nepredložili dobrovoľne ak by ich úrad o ne požiadal v štandardnom režime žiadosti

o predloženie informácií. Začatie správneho konania a až následne vykonávanie inšpekcie

by s veľkou pravdepodobnosťou mohlo oslabiť, až úplne negovať možnosti odhalenia

protiprávneho konania. Aj za predpokladu, že by inšpekcia bola vykonávaná počas správneho

konania, a teda navrhovateľ by mal priznané postavenie účastníka správneho konania,

ním uvádzané práva nie je možné realizovať počas inšpekcie, keďže vtedy neprebieha výsluch

svedkov, nie je povinnosť predkladať podnikateľovi spis, ale iba poverenie na výkon

inšpekcie a pod. Pokiaľ ide o účasť na prezeraní kópie dátového nosiča, toto právo bolo

navrhovateľovi zabezpečené a to aj využil po skončení inšpekcie úradu. Pri všetkých

úkonoch, ktoré počas inšpekcie prebiehajú má právo podnikateľ byť prítomný a dokonca má

právo prizvať si aj právneho zástupcu. Inšpekcia je proces hľadania dôkazov, ktoré si

nemožno zamieňať so správnym konaním. Podnikateľ má teda práva a povinnosti primerané danej fáze prešetrovania a primerané aj vo vzťahu ku kompetenciám zamestnancom úradu

počas inšpekcie.

Inšpekcia je významný nástroj slúžiaci na odhaľovanie protisúťažného konania.

Vzhľadom k tomu, že predstavuje značný zásah do práv subjektu, u ktorého sa vykonáva,

je nevyhnutné, aby zásah do súkromných práv subjektu bol proporcionálny legitímnemu

záujmu, ktorý sa ňou zároveň sleduje. Úrad preto počas inšpekcie musí voliť ten najmenej

invazívny spôsob, ktorým sa ešte zabezpečí jej ciel', ktorým je nájdenie dôkazov v rozsahu

daného poverenia na výkon inšpekcie. Uvedené má zabezpečiť aj používanie kľúčových slov

pri vyhľadávaní v elektronických zariadeniach a e-mailových kontách jednotlivých osôb

u podnikateľa. Ich výber je limitovaný výlučne tým, aby na ich základe bolo možné nájsť

možné dôkazy súvisiace s predmetom inšpekcie, a teda aby inšpekcia znížila riziko

vyselektovania takých informácií zo zariadení, ktoré zjavne s predmetom inšpekcie nesúvisia.

Vo všeobecnosti by malo platiť, že čím presnejšie, resp. adresnejšie kľúčové slovo je zvolené,

tým je aj menší počet nesúvisiacich vyselektovaných dokumentov. Inšpekciu úrad

uskutočňuje vo fáze, keď disponuje iba určitými indíciami o podozrení porušenia zákona a inšpekcia má podozrenia potvrdiť alebo vyvrátiť.

V tomto konaní je v prvom rade, podľa názoru najvyššieho súdu, potrebné preskúmať

splnenie podmienok prípustnosti konania o nezákonnom zásahu.

Ako už bolo povedané, návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy musí byť podaný v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote. Podľa § 250v ods. 3

O.s.p. návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom

dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na aktuálnu úpravu inštitútu

nezákonného zásahu v O.s.p. Zákon upravuje inštitút nezákonného zásahu, s možnosťou

pretrvávajúcich nezákonných následkov. Ak sa za nezákonný zásah v posudzovanom prípade

považuje inšpekcia, nemôžu sa podľa názoru najvyššieho súdu za nezákonný zásah

už považovať jej dôsledky a nie je ani možné vyvodzovať právo na podanie návrhu

na nezákonný zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie. K otázke

plynutia lehôt na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, najvyšší súd

poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu v sp. zn. 1Sžz/10/2014, alebo 4Sžz/1/2013. Inšpekciu v spoločnosti navrhovateľa uskutočnil odporca dňa 10.12.2013, kedy bola

aj ukončená. Vtedy sa navrhovateľ dozvedel o úkone úradu – inšpekcii, ktorú navrhovateľ

de facto kvalifikuje ako nezákonný zásah. Navrhovateľ v priebehu dvoch rokov od vykonania

inšpekcie, nevyužil svoje právo na súdnu ochranu, teda na podanie návrhu o ochrane

pre nezákonným zásahom v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote.

Ak by aj navrhovateľ odvodzoval včasnosť podania predmetného návrhu na ochranu

pred nezákonným zásahom odo dňa 19.02.2014, kedy sa uskutočnilo prehliadanie

a odpečatenie obálky na protimonopolnom úrade za prítomnosti p. Z., takisto nevyužil svoje

právo podať predmetný návrh na súd v stanovených zákonných lehotách, čo je na ťarchu

navrhovateľa. Každý je strážcom svojich práv (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt).

Začatie samotného správneho konania na základe vyhodnotenia informácii získaných

počas inšpekcie, nemôže byť považované za ďalší, samostatný, čiastkový zásah úradu, keďže

začatie správneho konania a úkony vykonávané úradom v správnom konaní nemôžu už podľa

ustálenej judikatúry najvyššieho súdu predstavovať nezákonný zásah úradu.

Podľa názoru najvyššieho súdu nie je možné počítať plynutie samostatnej lehoty

na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom od akéhokoľvek okamihu trvania

držby a dispozície s diskom, DVD, resp. informáciami na nich. V tomto prípade ide

o jednorazový zásah v podobe inšpekcie s trvajúcimi dôsledkami a plynutie lehoty je preto

potrebné počítať od vykonania inšpekcie samotnej.

K posúdeniu otázky včasnosti podania návrhu na začatie konania v tejto veci, ktorú

navrhovateľ odvodzuje v zásade aj odo dňa   11.06.2015, keď mu bola doručená poštová

zásielka s igelitovou obálkou zo spisu odporcu, najvyšší súd uvádza nasledovné: Igelitová

obálka s diskom bola otvorená v priestoroch úradu za prítomnosti zástupcu navrhovateľa.

O tom bol uskutočnený zápis, ktorý podpísal p. Z., osoba, o kópiu disku ktorej išlo. Toto je

dostatočný dôkaz o tom, že až do otvorenia obálky bol Pevný disk, odobraný počas inšpekcie,

chránený v neporušenej obálke a nijako sa s ním nemanipulovalo.

Senát je názoru, že odpečatenie obálky doslovne síce znamená porušenie pečate, ale v danom prípade, vychádzajúc aj zo zápisu z daného úkonu, je zrejmé iba to, že úrad obálku otvoril za prítomnosti p. Z.. V zápise z otvorenia obálky nie je pritom popisované,

akým spôsobom bola pečať úradu nachádzajúca sa na predmetnej igelitovej obálke,

jej otvorením poškodená. Otvorenie obálky úradom preto v žiadnom prípade nevylučuje,

že odpečatenie bolo zrealizované iba rozstrihnutím – rozstrihnutím igelitovej obálky,

čo korešponduje s fotodokumentáciou založenou navrhovateľom do súdneho spisu. V prípade

obálky, ktorá chránila Pevný disk, pritom nie je podstatné, či pri otvorení obálky bolo

zrealizované samotné porušenie pečate. Podstatnou je skutočnosť, že p. Z. do zápisnice

potvrdil, že obálka pred jej otvorením bola neporušená a bola otvorená až v jeho prítomnosti.

To, že úrad do zápisnice uviedol slovo odpečatenie a zároveň obálku iba rozstrihol/

roztrhol/otvoril považuje, súd iba za nepresnosť pri písaní záznamu a v tejto súvislosti

za irelevantné.

Úrad mohol ponechať otvorenú/roztrhnutú obálku v administratívnom spise, ale keď

tak neurobil, v tomto konaní nebolo navrhovateľom tvrdené, že porušil konkrétny právny

predpis. Obálka, vzhľadom na vykonaný zápis z jej otvorenia, už sama o sebe nemohla

predstavovať dôkaz o tom, na čo mala pôvodne slúžiť. Samotnou otvorenou obálkou už totiž

nebolo možné preukázať dostatočné zabezpečenie pevného disku. Z uvedeného dôvodu

najvyšší súd dospel k záveru, že následné doručenie predmetnej igelitovej obálky

navrhovateľovi nespĺňa kritéria na začatie plynutia novej subjektívnej lehoty z dôvodu

tvrdeného navrhovateľom, že uvedeným prišlo k nezákonnému zásahu. Preto názor

navrhovateľa vo vzťahu k dodržaniu lehoty na podanie návrhu na začatie konania v tejto veci,

konkrétne začatie plynutia lehoty odo dňa 11.06.2015, kedy bola do priestorov navrhovateľa

doručená prázdna rozstrihnutá igelitová obálka, ktorá podľa navrhovateľa pravdepodobne

pôvodne obsahovala disk so skopírovanými údajmi z počítača predsedu predstavenstva p. Z.,

čo má poukazovať na nezákonnú manipuláciu odporcu s materiálom získaným

navrhovateľom, podľa najvyššieho súdu neobstojí ako rozhodujúca skutočnosť na vznik

nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Navrhovateľ síce poukazuje na rozhodnutia

NS SR č. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015, avšak predmetné rozhodnutia sa týkali prípadov,

kedy navrhovateľ dodržal jednoročnú objektívnu lehotu na podanie návrhu na ochranu

pred nezákonným zásahom vo vzťahu k dátumu vykonanej inšpekcie a získaným

dokumentom, podkladom a informáciám, ktorých zákonnosť namietal. Navyše predmetné

rozhodnutia sú skutkovo odlišné.

Vo vzťahu k manipulácii s diskom najvyšší súd poukazuje na zápis IZ-40/2014 zo dňa

19.02.2014, kedy došlo za prítomnosti predsedu predstavenstva p. Z. k odpečateniu obálky,

v ktorej sa nachádzal uložený disk a prítomný predseda predstavenstva navrhovateľa p.

Z. nemal k jeho autenticite žiadne námietky.  

Doručenie predmetnej igelitovej obálky navrhovateľovi sa udialo už v čase, kedy bolo

začaté správne konanie vo veci a uvedené   skutočnosti o tvrdenom nezákonnom nakladaní

aj s igelitovou obálkou, pokiaľ budú navrhovateľom namietané, budú primárne posúdené

v prebiehajúcom správnom konaní.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ napáda skutočnosti, ktoré budú preskúmavané Radou

úradu v druhostupňovom konaní, a v rámci nich skutočnosti, ktoré ako úkony správneho

orgánu vykonávané v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom návrhu v zmysle § 250v O.s.p., najvyšší súd zastáva názor, že musí návrh zamietnuť. V tejto súvislosti poukazuje

i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.11.2012, sp. zn. 3Sžz/2/2012 (publikované

po č. 98 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 7/2013) kde sa okrem iného

uvádza: "Správne konania, vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené

vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve.

Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom

preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej

správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne negovať vedenie

a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť

vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo

do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci

s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci správneho

konania je súčasťou prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto

nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

preskúmavať zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu administratívneho

rozhodnutia".

Správny súd nemôže svojou rozhodovacou činnosťou nahradiť správnu úvahu a rozhodnutie orgánu verejnej správy, inak by poprel zmysel a úlohu správnych orgánov.

Ak sa teda navrhovateľ domnieva, že postupom odporcu boli v správnom konaní porušené jeho práva a oprávnené záujmy, bude sa ich ochrany mať možnosť domáhať prostredníctvom

žaloby na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, po vydaní

druhostupňového rozhodnutia v administratívnom konaní.

Správne konania vedené pred orgánom verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním

administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup

správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný

v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Začatie

samotného správneho konania v tejto veci bude rovnako, ako zákonnosť celého postupu

odporcu v správnom konaní až predmetom súdneho prieskumu o žalobe na preskúmanie

zákonnosti správneho orgánu, a to vrátane dôkazov, ktoré budú tvoriť podklad pre vydanie

rozhodnutia odporcu. Všetko za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky

vyplývajúce z § 244 a nasl. O.s.p.

Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že odporca už vydal prvostupňové rozhodnutie,

ktoré navrhovateľ napadol rozkladom a v súčasnosti prebieha konanie na druhostupňovom

správnom orgáne. Keďže navrhovateľ podal na najvyšší súd návrh na ochranu pred nezákonným zásahom, od odporcu si najvyšší súd vyžiadal celý administratívny spis

a z toho dôvodu nemohol odporca ukončiť rozhodovanie o rozklade. Správny orgán bude

v konaní pokračovať po vrátení administratívneho spisu.

Konanie v správnom súdnictve nie je „pokračovaním“ správneho konania. Ochrana

verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov

má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto

fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne

domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane

zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala

ochrany svojich práv na správnom súde. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade,

ak by v tejto veci konal, posudzoval by na základe návrhu navrhovateľa rovnakú vec ako bude

posudzovať Rada úradu – druhostupňový správy orgán v správnom konaní, čím by došlo

k situácií, že súd vlastne nahrádza rozhodovanie správneho orgánu a súdny zásah tak stráca

subsidiárny charakter. Zásah súdu v prípade ochrany pred nezákonným zásahom by mal

naopak nastúpiť práve v prípade, ak nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi

prostriedkami. Navrhovateľ rozhodnutie prvostupňového orgánu v rámci zákonnej lehoty napadol riadnym opravným prostriedkom – rozkladom, ktorý obsahuje aj námietky

aké sú obsiahnuté v návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom odporcu. Preto nie je

v tomto štádiu súdneho konania dôvod preskočiť druhý stupeň administratívneho konania

a posudzovať tú istú vec súdom.

Nad rámec uvedených záverov najvyšší súd ešte dopĺňa k námietkam navrhovateľa

o nezákonnosti poverenia na vykonanie inšpekcie nasledovné:

V poverení o vykonaní inšpekcie musí byť dostatočne vymedzený predmet inšpekcie

tak, aby úrad nemohol prekročiť svoje kompetencie a zároveň, aby podnikateľ, u ktorého

sa inšpekcia vykonáva, mohol jednoznačne určiť rozsah svojej spolupráce s úradom počas

inšpekcie, keďže za nedodržanie a odmietnutie spolupracovať mu hrozí sankcia. Úrad

v poverení zo dňa 10.12.2013 ako predmet inšpekcie špecifikoval možné dohody alebo

zosúladené postupy obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. a čl. 101

ZFEÚ na území Slovenskej republiky, v období od roku 2009 do roku 2013 medzi, v poverení

špecifikovanými podnikateľmi, vrátane navrhovateľa a to v oblasti distribúcii a predaja

osobných a úžitkových automobilov... dôverné informácie.... Najvyšší súd je názoru, že z takto špecifikovaného predmetu inšpekcie muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že inšpekcia

sa týka vyššie uvedenej oblasti jeho podnikania, a teda vedel, že zamestnanci úradu môžu

uplatňovať svoje kompetencie v rámci svojej inšpekcie iba v súvislosti s touto oblasťou jeho

podnikateľskej činnosti a naopak, že on má povinnosť spolupracovať iba v súvislosti s touto

oblasťou podnikateľskej činnosti. Úrad tiež špecifikoval v poverení priestorový relevantný

trh, ktorým vymedzil trh ako územie Slovenskej republiky. Úrad špecifikoval pravdepodobné

časové obdobie porušovania a v poverení jasne špecifikoval účel inšpekcie. Účelom bolo

získanie podkladov a informácií, ktoré sa týkajú preskúmavaných dohôd obmedzujúcich

hospodársku súťaž. Inšpekcia má slúžiť v čase jej uskutočnenia, iba na preverenie indícií,

s ktorými úrad v takomto štádiu disponuje a poverenie má pre podnikateľa vymedziť jeho

rozsah spolupráce s úradom počas inšpekcie.

Začaté správne konanie je aktuálne v štádiu, keď bolo vydané prvostupňové

rozhodnutie Protimonopolného úradu č. k. 2015/KH/1/1/033 dňa 11.09.2015. Navrhovateľ

dňa 29.09.2015 podal rozklad, o ktorom prebieha konanie pred druhostupňovým odvolacím

orgánom.

S poukazom na uvedené skutočnosti dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že návrh na ochranu pred nezákonným zásahom nie je prípustný a preto návrh navrhovateľa zamietol.

Najvyšší súd nepovažoval ďalej za nevyhnutné a ani účelné, vzhľadom k tomu, že neboli

splnené zákonom stanovené podmienky prípustnosti návrhu, zaoberať sa podrobnejšie

všetkými ďalším namietanými skutočnosťami.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250v ods. 5 O.s.p. Navrhovateľ nemal

vo veci úspech a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok   n i e   j e prípustný.

V Bratislave dňa 3. mája 2016

JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Viera Vraníková