Najvyšší súd
4Sžnz/7/2015
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD.
v právnej veci navrhovateľa: IMPA Bratislava, a.s., so sídlom Panónska cesta 23, Bratislava,
právne zastúpená: BAK & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Panská 14,
Bratislava, proti odporcovi: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom
Drieňová 24, Bratislava, o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto
r o z h o d o l:
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh z a m i e t a.
Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e
I.
Navrhovateľ podal dňa 04.11.2015 na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj „najvyšší súd“ alebo „prvostupňový súd“) návrh na ochranu pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, ktorým sa domáhal, aby:
1. Najvyšší súd zakázal odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa,
ktoré spočíva v nezákonnom a neodôvodnenom zhromažďovaní, nakladaní a uchovávaní
v úkonoch smerujúcich k prezeraniu, kopírovaniu, oboznamovaniu sa s obsahom, prípadne
akýmkoľvek obdobným nakladaním s podkladmi, dátovým nosičom - pevný disk
zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD a informáciami zaistenými počas inšpekcie
vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetkými vytlačenými
alebo dátovými kópiami akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií
zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD
alebo zachytených inak.
2. Ďalej aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zakázal odporcovi,
aby pri prešetrovaní vo veci možných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž,
ktoré sú predmetom konania vedenom pred odporcom, pod č. 0028/0KT/2014, či pre účely
iného konania pred odporcom odporca použil podklady, informácie zaznamenané na dátovom
nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie... a DVD, zaistené odporcom počas
inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetky vytlačené
alebo dátové kópie akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií
zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie... a DVD
alebo zachytených inak.
3. Rovnako aby Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil odporcovi, aby
nenávratným spôsobom odstránil a zničil všetky podklady a informácie získané počas
inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013 v priestoroch navrhovateľa, ako aj všetky vytlačené
alebo dátové kópie akýchkoľvek informácií, ktoré odporca vyhotovil z informácií
zachytených na dátovom nosiči - pevný disk zn. TOSHIBA... dôverné informácie..., DVD
alebo zachytených inak, a to protokolárne za prítomnosti zástupcu navrhovateľa, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.
Ďalej žiadal, aby mu najvyšší súd priznal náhradu trov konania a trovy právneho
zastúpenia.
Navrhovateľ uviedol, že v predmetnej veci obdržala spoločnosť IMPA Bratislava, a.s.,
so sídlom Panónska cesta 23, Bratislava, IČO: 35 731 851, zapísaná v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č.: 1564/B (ďalej len „IMPA Bratislava“ alebo „navrhovateľ“) dňa 17.04.2015 z Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
odboru kartelov (ďalej len „PMÚ“) v rámci konania pred ním vedeným pod
č. k. 0028/0KT/2014 (ďalej len „Konanie“) výzvu pred vydaním rozhodnutia zo dňa
15.04.2015 č. k. 0028/0KT/2014 (ďalej len „Výzva“), ktorá bola neskôr doplnená výzvou
pred vydaním rozhodnutia - zmenou a doplnením zo dňa 10.07.2015 (ďalej len „Doplnenie
výzvy“).
V zmysle predmetnej výzvy PMÚ uviedol, že spoločnosť' IMPA Bratislava mala byt'
v minulosti účastníkom viacerých dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré boli
v zmysle ust. § 4 a nasl. zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení platnom v čase
existencie týchto dohôd (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) zakázané.
Dňa 14.09.2015 bolo právnemu zástupcovi spoločnosti IMPA Bratislava doručené
rozhodnutie PMÚ zo dňa 11.09.2015, č. 2015/KH/1/1I033, vydané v Konaní uskutočnenom
odborom kartelov PMÚ (ďalej len „Rozhodnutie“). Dňa 29.09.2015 podala spoločnosť' IMPA Bratislava proti Rozhodnutiu rozklad. V tomto konaní navrhovateľ uviedol, že nebolo
dodržané právo na zákonné konanie, poukázal na zásadu „čo nie je dovolené, je zakázané“,
ktorá je explicitne zakotvená v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústava“), právo na inú právnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1
Ústavy, práva vyplývajúce z princípu proporcionality, ktorý možno odvodiť z čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čiastočne tiež z čl. 13 ods. 4, pričom zmienený princíp úzko
súvisí s právom jednotlivca na zákonné konanie a právom na inú právnu ochranu
a spravodlivý proces, právo na ochranu súkromia, právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že predmetné správne Konanie bolo začaté dňa
21.11.2014, pričom samotná inšpekcia a invazívne úkony s tým spojené boli v prípade
spoločnosti IMPA Bratislava vykonané v jej priestoroch dňa 10.12.2013 (t.j. ešte
pred samotným začatím predmetného správneho konania), v rámci ktorých PMÚ vyhotovil
kópie vyhľadaných e-mailov člena jej štatutárneho orgánu. Ako vyplýva zo samotného bodu 2
výzvy, ako aj z odôvodnenia Rozhodnutia v bode 511, zmienená inšpekcia bola pritom
vykonaná už na základe predchádzajúcich výsledkov prešetrovania PMÚ. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazuje, že v čase výkonu inšpekcie a súvisiacich invazívnych úkonov s tým
spojených (... dôverné informácie...), odpečatenie obálky obsahujúcej Pevný disk a následné
prehliadanie zaistených informácii v priestoroch PMÚ dňa 19.02.2014) ešte nebolo začaté
predmetné správne konanie. Navrhovateľ nemal postavenie účastníka konania a nemohol si z
tohto dôvodu uplatňovať svoje práva prináležiace účastníkom správneho konania v zmysle
príslušných právnych predpisov. Vzhľadom na to, že inšpekcia bola v predmetnom prípade
vykonaná už na základe predchádzajúcich výsledkov prešetrovania PMÚ (bod č. 2 výzvy, bod
511 Rozhodnutia), musel mať PMÚ v dotknutom čase znalosť o existencii možných dohôd
obmedzujúcich súťaž, pričom v tomto zmysle inšpekcia nepochybne a logicky nemohla
predstavovať iba predbežné prešetrenia vykonávané zo strany PMÚ pred začatím správneho
konania. Práve naopak, berúc do úvahy predmet a rozsah vykonanej inšpekcie a súvisiacich
invazívnych úkonov s tým spojených pred samotným začatím predmetného správneho
konania, predstavovalo takéto konanie PMÚ zrejmý zásah do základných práv spoločnosti
IMPA Bratislava (resp. člena jej štatutárneho orgánu, p. Z.). Preto je nepochybné, že pre účely
zabezpečenia vyššie uvedeného bol PMÚ povinný v prípade znalosti o existencií
akýchkoľvek dohôd obmedzujúcich súťaž v súlade so zákonom o hospodárskej súťaži začať
správne konanie a akékoľvek invazívne úkony voči dotknutým subjektom vykonávať
až po tomto momente, čím by zároveň došlo k zachovaniu všetkých procesných práv
dotknutých subjektov. Ak by následne inšpekcia preukázala nesprávnosť podozrení PMÚ,
správne Konanie by bolo zastavené tak, ako tento proces predpokladá samotný zákon
o hospodárskej súťaže.
Navrhovateľ v návrhu poukázal na nezákonnosť inšpekcie vykonanej v priestoroch
spoločnosti IMPA Bratislava, dňa 10.12.2013 vzhľadom na to, že poverenia udelené PMÚ
pre účely vykonania inšpekcie boli vyhotovené vo veľmi všeobecnej rovine bez dostatočného
označenia dôkazov, ktoré inšpektori majú hľadať a vysvetlenia toho, akým predpokladaným
spôsobom mal byť spáchaný uvedený delikt zo strany spoločnosti IMPA Bratislava.
Poverenie je základný právny akt, na základe ktorého protimonopolný úrad vykonáva
inšpekcie. Jeho zákonnosť je predpokladom zákonnosti ďalšieho postupu vykonaného na jeho
základe. Zákon č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2014, nestanovoval náležitosti
poverenia na vykonanie inšpekcie. To neznamená, že rozsah výkonu inšpekcií
protimonopolného úradu môže byť tak rozsiahly, že sa jeho hranice vymykajú reálnej
možnosti kontroly. Aj podnikatelia majú právo ochrany proti svojvoľným alebo neprimeraným zásahom verejnej moci do ich sféry. Neohlásená inšpekcia nepochybne
znamená zásah do činnosti podnikateľa. Je preto nevyhnutné, aby súd mal možnosť
preskúmať, či nešlo o svojvoľný výkon verejnej moci, či existovali skutočnosti odôvodňujúce
vykonanie takého zásahu, ako aj poverenie, na základe ktorého bola vykonaná. Aby inšpekcia
nebola len tzv. „fishing expedition“ z angličtiny „rybárska expedícia“, teda návšteva
podnikateľa s náhodným zberom informácií a dokumentov, je potrebné, aby poverenie bolo
založené predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže.
Zároveň musí byť vymedzený predmet a účel inšpekcie, teda určenie možného porušenia,
ktorého sa inšpekcia týka a trh, na ktorom malo dôjsť k porušeniu, ku ktorému má
protimonopolný úrad dôvodné podozrenie.
V zmysle Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch spoločnosti IMPA Bratislava,
zo dňa 10.l2.2013, č. k. IZ- 202/2013 vyplýva, že pred vyhotovením samotnej kópie
vyhľadaných e-mailov p. Z., vykonali pracovníci PMÚ priamo na mieste vyhľadávanie
na základe kľúčových slov v notebooku a e-mailovej schránke p. Z..
Spoločnosť IMPA Bratislava v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že medzi kľúčovými slovami vyhľadávanými zamestnancami sa nachádzali tiež slová ako napr....
dôverné informácie.... Vyhľadávané kľúčové slová teda predstavovali podľa navrhovateľa
neadresné a všeobecné pojmy vychádzajúce z mien zamestnancov, resp. členov štatutárneho
orgánu spoločnosti IMPA Bratislava, či všeobecných pojmov odvodených od pojmov cena,
dohoda, alebo auto. Z uvedeného je pritom zrejmé, že informácie a e-maily vyhľadané
zamestnancami PMÚ v rámci inšpekcie, na základe zmienených kľúčových slov, nutne
museli obsahovať tiež také informácie a e-maily, ktoré s predmetom inšpekcie v zmysle
poverení zamestnancov PMÚ (t.j. údajnou účasťou spoločnosti IMPA Bratislava na
zakázaných dohodách) nemohli súvisieť ani len nepriamo, ale naopak mohli predstavovať
súkromnú komunikáciu a súkromné informácie, či informácie, ktoré sú predmetom tajomstva
podľa osobitných zákonov.
Spoločnosť IMPA Bratislava ďalej v návrhu zdôraznila, že po samotnom vyhľadaní
informácií, e-mailov p. Z. na základe takto neadresných a všeobecných kľúčových slov, boli
tieto skopírované na DVD a Pevný disk a vynesené z priestorov spoločnosti IMPA Bratislava,
a to bez toho, aby zamestnancami PMÚ bola na mieste vykonaná akákoľvek selekcia vyhľadaných informácií, e-mailov pre účely preverenia, či vyhľadané informácie e-maily nepresahujú vecný rámec inšpekcie v zmysle poverení a bez toho, aby boli vylúčené
súkromné informácie, či informácie, ktoré sú predmetom tajomstva podľa osobitných
predpisov.
K prehliadaniu získaných informácií - teda Pevného disku - došlo dňa 19.02.2014,
teda vyše dva mesiace po získaní informácií a vyše pol roka pred začatím správneho Konania
zo strany PMÚ. Pred odpečatením obálky, v ktorej sa nachádzal Pevný disk, bolo
konštatované, že pečať je neporušená. Následne, za prítomnosti pána Z., došlo odpečateniu
obálky, t.j. k porušeniu úradnej pečate.
Dňa 11.06.2015 bola do priestorov spoločnosti IMPA Bratislava p. Z. – v obálke
odoslanej z Bratislavy neznámym odosielateľom - doručená prázdna rozstrihnutá igelitová
obálka, na ktorej sa nachádzala neporušená pečať PMÚ, t.j. ochranná nálepka PMÚ opatrená
odtlačkom pečiatky PMÚ a podpisom p. Z. (ďalej len „Rozstrihnutá obálka“).
Na Rozstrihnutej obálke sa zároveň nachádzalo označenie (popis): PEVNÝ DISK p. Z.,...
dôverné informácie....
Dňa 15.06.2015 nahliadol právny zástupca spoločnosti IMPA Bratislava do spisového
materiálu u odporcu a vyžiadal si k nahliadnutiu pôvodnú obálku, v ktorej sa Pevný disk
nachádzal. Táto mu nebola poskytnutá, k čomu sa PMÚ vyjadril dňa 17.06.2015 tak, že táto
pôvodná obálka nie je k dispozícii. Ten istý deň požiadal právny zástupca spoločnosti
navrhovateľa, PMÚ aj o poskytnutie zápisu IZ-40/2014, t.j. zápisu, ktorý zaznamenáva
odpečatenie obálky s Pevným diskom za prítomnosti p. Z. dňa 19.02.2014. Tento zápis
sa nenachádzal v spise, hoci naň zápis IZ- 41/2014 (taktiež o prehliadaní Pevného disku) -
nachádzajúci sa v spise - výslovne odkazuje.
Z prehliadania Pevného disku dňa 19.02.2014 (a vykonaného zápisu IZ-40/2014)
je podľa navrhovateľa zrejmé, že došlo k odpečateniu obálky, v ktorej sa nachádzal Pevný
disk - teda, že obálka, v ktorej sa počas celej doby od inšpekcie vykonanej dňa 10.12.2013
mal nachádzať Pevný disk, bola riadne odpečatená dňa 19.02.2014 pred p. Z., t.j. došlo k
porušeniu úradnej pečate PMÚ.
Po celý čas od 10.12.2013 bolo povinnosťou PMÚ, aby sa obálka s Pevným diskom
nachádzala v zabezpečených priestoroch PMÚ, a aby za žiadnych okolností nemohlo dôjsť k akejkoľvek manipulácii so zapečatenou obálkou (najmä otvoreniu), ani s jej obsahom
(t.j. s Pevným diskom a dátami na ňom). V opačnom prípade, t.j. ak by k akejkoľvek
manipulácii s Pevným diskom alebo zapečatenou obálkou v čase od 10.12.2013 došlo, možno
konštatovať, že Konanie PMÚ je nezákonné a bolo nezákonne manipulované s dôkazmi,
ako aj s obchodným tajomstvom spoločnosti IMPA Bratislava a ďalšími citlivými
informáciami, vrátane informácií týkajúcich sa p. Z. ako fyzickej osoby, pričom nemožno
vylúčiť jeho zneužitie.
Jedinou argumentáciou PMÚ k veci nezákonnej manipulácie s dôkazmi a spisom
v Konaní bolo, že na prehliadaní dôkazov dňa 19.02.2014 p.. potvrdil neporušenosť obálky a
následne zamestnanci úradu v prítomnosti p. Z. predmetnú obálku v tento deň rozstrihli tak,
že pritom neporušili jej zabezpečenie (pozn. t.j. ochranná nálepka PMÚ, odtlačok pečiatky
PMÚ a podpis p. Z.) a vybrali z nej Pevný disk. Uvedené tvrdenie PMÚ sa len ťažko môže
zakladať podľa navrhovateľa na pravde, keď v zápisnici z prehliadania IZ-40/2014 jasne stojí,
že došlo k odpečateniu Pevného disku. Výrazu odpečatenie pritom nemôže prislúchať iná
interpretácia, než porušenie úradnej pečate. Tvrdenie PMÚ o tom, že došlo k rozstrihnutiu
obálky a nedošlo k porušeniu pečate nemôže obstáť.
Navrhovateľ na záver poukázal na nezrovnalosti medzi skutkovými zisteniami
a spisovým materiálom PMÚ súvisiacim so zaistenými dôkazmi a vyslovil podozrenie
na manipuláciu s dôkazmi. V zmysle Zápisnice z priebehu inšpekcie v priestoroch spoločnosti
IMPA Bratislava zo dňa 10.12.2013, č. k. IZ-202/20 13, vyplýva, že PMÚ vyhotovil iba kópie
vyhľadaných e-mailov p. Z., ako člena štatutárneho orgánu spoločnosti IMPA Bratislava.
II.
Odporca vo vyjadrení k návrhu uviedol, že v posudzovanej veci bola dňa 30.10.2015
na Protimonopolný úrad SR doručená sťažnosť od spoločnosti navrhovateľa, ktorá namietala
postup úradu v rámci konania pred ním vedeného pod č. 0028/0KT/2014. Obsah podania
je obsahovo v podstate totožný s podaným návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom
úradu. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci, ktorej sa týkalo podanie označené ako sťažnosť
a ktorej sa týka aj toto konanie pred súdom, už bolo vydané rozhodnutie úradu
Č. 2015/KH/1/1 033 zo dňa 11. septembra 2015 a na základe rozkladov podaných účastníkmi
konania, vrátane rozkladu spoločnosti IMPA Bratislava, bolo začaté už aj konanie pred druhostupňovým orgánom - Radou úradu, bolo podanie označené ako sťažnosť podľa
§ 4 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 4 ods. 3 zákona o sťažnostiach založené do spisu vedeného
v konaní č. 0028/0KT/2014 pred Radou úradu. Ak by Rada úradu dospela k záveru,
že dôkazy, na základe ktorých bolo prijaté prvostupňové rozhodnutie, neboli získane v súlade
so zákonom, musí uvedené zohľadniť a podľa toho vo veci rozhodnúť. Súdne konanie
v správnom súdnictve nie je „pokračovaním“ správneho konania. Ochrana verejných
subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má subsidiárny
charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická
alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať
ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov
verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich
práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne
garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných
kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou
mocou. Z uvedeného vyplýva, že fyzická a právnická osoba sa má predovšetkým domáhať
ochrany svojich práv pred správnymi orgánmi a až potom, ak neuspeje s uplatňovaním
svojich práv, domáhať sa súdnej kontroly a nápravy prostredníctvom súdneho zásahu. Cieľom
súdneho konania vo veci návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom je vyslovenie
povinnosti konkrétneho odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze,
ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom.
V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len “Ústavný súd“) č. III.
ÚS 396/2015-47 zo dňa 01.12.2015 Ústavný súd uvádza, že je tiež potrebné prihliadať
aj na časový aspekt konania o sťažnosti v pomere k zákonným požiadavkám kladeným na súd
v správnom súdnictve konajúcom o návrhu podľa § 250v O.s.p. a potrebe čo najrýchlejšieho
odstránenia potenciálne nezákonného stavu. Uvedené by malo byť aplikované podľa názoru
úradu v širšom kontexte a nie len vo vzťahu k využitiu inštitútu sťažnosti. Na rozdiel
od súdov, správne orgány konajú a prijímajú svoje rozhodnutia v zákonných, pomerne
krátkych niekoľkomesačných lehotách. V súčasnosti o veci, ktorej sa týka aj návrh žalobcu,
koná druhostupňový správny orgán - Rada úradu, ktorá je viazaná lehotami pre vydanie
druhostupňového rozhodnutia. V prípade, že by NS SR v tejto veci konal, posudzoval
by na základe návrhu spoločnosti IMPA Bratislava, rovnakú vec ako bude posudzovať
aj Rada úradu v správnom konaní, čím by došlo k situácii, že súd vlastne nahrádza
rozhodovanie správneho orgánu a súdny zásah tak stráca subsidiárny charakter. Zásah súdu v prípade ochrany pred nezákonným zásahom by mal naopak nastúpiť práve v prípade,
ak nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Spoločnosť navrhovateľa napáda v správnom konaní pred úradom postup úradu
pred začatím správneho konania (inšpekciu), ako aj počas správneho konania. Rozhodnutie
prvostupňového orgánu v rámci zákonnej lehoty napadla riadnym opravným prostriedkom -
rozkladom, ktorý obsahuje aj námietky, aké sú obsiahnuté v návrhu na súd, a preto podľa
úradu nie je žiaden dôvod preskočiť stupeň administratívneho konania a posudzovať tú istú
vec súdom. Ak by súd vo veci konal a konala by aj Rada úradu (keďže nejde o dôvod
na prerušenie konania v zmysle predbežnej otázky) a za predpokladu, že by NS SR rozhodol
inak ako Rada úradu, mohol by následne vzniknúť dôvod na obnovu konania, čo by mohlo
v konečnom dôsledku sťažiť rýchlu a efektívnu nápravu nezákonného stavu, a čo je podstatné,
neodôvodnene by sa „zmiešavalo“ správne a súdne konanie v tej istej veci a narúšal by sa tak
subsidiárny charakter súdneho konania v rámci správneho súdnictva.
Odporca uviedol, že navrhovateľ namieta, ako trvajúci zásah, nezákonnú držbu
a dispozíciu s pevným diskom, s kópiou vyhotovenou zo zariadenia predsedu predstavenstva
p. Z., a informáciami na nich sa nachádzajúcimi, ktorý podľa navrhovateľa trvá a dochádza
tak k opakujúcim sa zásahom do jeho práv. Odporca je názoru, že je potrebné rozlišovať
medzi trvaním samotného nezákonného zásahu a trvaním dôsledkov nezákonného zásahu.
Za nezákonný zásah možno považovať vo všeobecnosti vykonanie inšpekcie, nie však
jej dôsledky, a teda nie je možné ani vyvodzovať právo na podanie návrhu na nezákonný
zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie. Návrh na ochranu pred
nezákonným zásahom mal byť podaný do 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej
inšpekcii. V rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžz/10/2014 súd uviedol: "Najvyšší súd
v súvislosti s plynutím času zdôrazňuje správne určenie začiatku 30 dňovej lehoty, ktorý je
vymedzený obsahom petitu návrhu. Navrhovateľ prostredníctvom svojho petitu brojil proti
činnostiam orgánu verejnej správy, ktoré mal tento následne vykonať, resp. už vykonával
s elektronickými dokumentmi, ktoré orgán verejnej správy mal vyhotoviť a tým získať
do svojej dispozície v priebehu inšpekcie dňa 04.02.2014. Od správneho súdu sa objektívne
nemôže očakávať, že bude určovať okamih prvého disponovania s dotknutými elektronickými
dokumentmi, ktoré sú iba dôsledkom vykonania inšpekcie, ktorá aj podľa najvyššieho súdu
svojim obsahom predstavuje zásah do práv navrhovateľa. Preto je pre určenie relevantného
dátumu začiatku plynutia podstatný deň, kedy orgán verejnej správy získal do svojej moci uvedené dokumenty. Inšpekcia, voči ktorej návrh smeruje bola úradom vykonaná
v priestoroch navrhovateľa dňa 04.02.2014 a zápisnicu o priebehu inšpekcie v priestoroch
navrhovateľa podpísali členovia štatutárneho orgánu navrhovateľa. V tento deň sa teda
navrhovateľ nepochybne dozvedelo vykonaní inšpekcie, ako aj o všetkých úkonoch,
ktoré mohol považovať za zásah do svojich práv v súvislosti danou inšpekciou. Na uvedenom
základe potom nemôže najvyšší súd akceptovať argumentáciu navrhovateľa, že v jeho prípade
ide o trvajúci zásah, lebo inšpekcia v jeho priestoroch prebehla iba dňa 04.02.2014 a aj v ten
deň bola ukončená."
K inšpekcii v spoločnosti IMPA Bratislava došlo dňa 10.12.2013, kedy bola
aj ukončená. Vtedy sa spoločnosť IMPA Bratislava preukázateľne aj dozvedela o úkone úradu
- inšpekcii, ktorý mohla považovať za nezákonný zásah. Napriek uvedenému navrhovateľ
v priebehu dvoch rokov od uskutočnenia inšpekcie nevyužil svoje právo na podanie návrhu
v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote, čo môže svedčiť o tom, že postup úradu
ako nezákonný zásah ani nevnímal.
Ak by aj úrad pripustil, že držba a dispozícia s predmetným pevným diskom, DVD
a informáciami na nich uloženými, by mohla teoreticky predstavovať ďalšie čiastkové zásahy
nadväzujúce na pôvodný zásah, ktorým bola inšpekcia, spoločnosť IMPA Bratislava,
nedodržala lehotu na podanie návrhu na najvyšší súd ani pri takomto výklade jej práv.
Aj o týchto zásahoch úradu, t.j. o držbe a nakladaní so získanými informáciami sa totiž
spoločnosť dozvedela ihneď po vykonanej inšpekcii, najneskôr však s určitosťou z oznámenia
o začatí správneho konania úradu, kedy skončila možnosť posudzovania postupu úradu
ako nezákonného zásahu, keďže bolo otvorené správne konanie smerujúce k vydaniu
rozhodnutia, ktoré nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa § 250v O.s.p.
Spoločnosť IMPA Bratislava teda nevyužila svoje právo na podanie návrhu
na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy včas, v stanovenej lehote.
Z týchto dôvodov považuje úrad návrh doručený na najvyšší súd dňa 04.11.2015 za podaný
oneskorene, keďže uplynula subjektívna 30 - dňová lehota a aj objektívna ročná lehota a preto
úrad navrhuje, aby súd návrh zamietol ako neprípustný.
Zákon č. 136/2001 Z. z. v znení do 30.06.2014 neupravuje detailné nakladanie úradu
s dátami získanými počas inšpekcií a ich likvidáciu. Ustanovenie § 41 v čase vykonania
inšpekcie ustanovuje, že informácie alebo podklady získané úradom sa môžu použiť iba na účely konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z. ak osobitný predpis neustanovuje inak.
A tiež, že zamestnanci úradu sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach,
ktoré tvoria predmet obchodného tajomstva podnikateľa alebo ich podnikateľ označil
za dôverné a o ktorých sa dozvedeli v priebehu konania, ak tento alebo osobitný zákon
neustanovuje inak.
Je nereálne, aby všeobecne záväzný predpis podrobne upravoval postup úradu
a technické detaily vo všetkých situáciách, ku ktorým na základe zákona dochádza. Pre postup
na základe zákona má úrad buď zaužívanú prax, alebo priamo interné predpisy,
ktoré dodržiava. Tie však samozrejme nie sú záväzné pre súd, ktorý môže v danej konkrétnej
súvislosti prijať iný výklad pre postup úradu.
Je zrejmé, že ak úrad pripravuje vykonanie inšpekcie, tak ešte nedisponuje všetkými
dôkazmi o protiprávnom konaní. Pre výkon inšpekcie a pre začatie správneho konania
je potrebné splniť podmienky, ktoré vzhľadom na to, že ide o dva odlišné inštitúty nie sú
rovnaké. Aby mohol úrad vykonať inšpekciu, musí disponovať určitými indíciami o možnom
porušení zákona. Účelom inšpekcie je potom získanie informácií za účelom overenia takýchto
indícií, o ktorých má úrad vedomosť už ku dňu vykonania inšpekcie a ktoré odôvodňujú
vykonanie inšpekcie na preverenie podozrenia, a teda ich potvrdenie alebo vyvrátenie,
ako aj získanie ďalších informácií súvisiacich s podozrením. V súlade s tým je potom
potrebné rozlišovať medzi nedovolenou, tzv. „fishing expedition“ (lov dôkazov), teda medzi
vyhľadávaním dôkazov bez konkrétneho podozrenia a vyhľadaním dôkazov v rámci
odôvodneného podozrenia, ktoré úrad na základe indícii už v čase výkonu inšpekcie má.
Je preto nepochybné, že už v čase prípravy inšpekcie musel úrad disponovať nejakým
podozrením, ktoré chcel overiť a na základe ktorého aj odôvodňuje zásah do práv podnikateľa
prostredníctvom uskutočnenia inšpekcie.
To, že inšpekcia predstavuje zásah do práv subjektu, u ktorého sa inšpekcia vykonáva,
je nepopierateľné. Takýto zásah je zákonný, pokiaľ je odôvodnený. V prípade zásahu
do súkromného práva takýto zásah musí sledovať legitímny cieľ vo verejnom,
resp. všeobecnom záujme. Medzi použitými prostriedkami a cieľom, ktorý sa má dosiahnuť
prostredníctvom akýchkoľvek opatrení uplatňovaných štátom, musí navyše existovať
aj vzťah proporcionality. Táto požiadavka je vyjadrená pojmom „spravodlivá rovnováha“,
ktorá musí byť dosiahnutá medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivca. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je teda
dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva
a slobody.
Rozsah indícii, ktorými úrad disponuje v čase príprav inšpekcie však ešte nemusí
postačovať na začatie správneho konania. Informácie získané na inšpekcii môžu ale v určitých
prípadoch prispieť k rozhodnutiu úradu či začne správne konanie. Predmet inšpekcie však
ani nemusí vždy plne korešpondovať predmetu začatého správneho konania, keďže ide o dva
odlišné inštitúty s odlišným cieľom. Inšpekcia je zameraná na hľadanie dôkazov
o protiprávnom konaní podnikateľov, zatiaľ čo správne konanie vedie k vydaniu rozhodnutia
o porušení zákona.
V posudzovanej veci úrad disponoval istými indíciami, na základe ktorých vykonal
inšpekcie, aby tieto preveril a získal ďalšie podklady a informácie. Úrad vykonal niekoľko
inšpekcií, počas ktorých získal informácie a podklady, ktoré potvrdili domnienky úradu a preto úrad začal správne konanie. Tvrdenie žalobcu, že úrad bol povinný začať správne
konanie ešte pred začatím inšpekcie preto úrad odmieta. To, že spoločnosť navrhovateľa v čase výkonu inšpekcie nemala postavenie účastníka správneho konania neznamená, že došlo
k nezákonnému postupu úradu. Zákon výkon inšpekcie neviaže na správne konanie
a umožňuje jej vykonanie aj pred začatím správneho konania. Dôvodom je, že inšpekcia
je práve súťažný inštitút založený na momente prekvapenia, ktorý môže zabezpečiť nájdenie
dôkazov, ktoré by subjekty s najväčšou pravdepodobnosťou nepredložili dobrovoľne,
ak by ich úrad o ne požiadal v štandardnom režime žiadosti o predloženie informácií. Začatie
správneho konania a až následne vykonávanie inšpekcie by s veľkou pravdepodobnosťou
mohlo výrazne oslabiť, až úplne negovať možnosť odhalenia protiprávneho konania, keďže
sa práve stráca moment prekvapenia, na ktorom je tento inštitút založený. Na druhej strane,
ak by aj inšpekcia začala až po začatí správneho konania, práva podnikateľa, u ktorého
by sa vykonávala, by sa výrazne nelíšili od práv toho podnikateľa, u ktorého by prebiehala
pred začatím správneho konania.
Tvrdenie navrhovateľa, že nemal procesné práva ako napr. podávať návrhy,
mať riadny prístup k spisu, byť prítomný na výsluchu svedkov a klásť im otázky, zúčastniť
sa na prezeraní vyhotovenej kópie dátového nosiča a pod., je absolútne neopodstatnené.
Aj za predpokladu, že by inšpekcia bola vykonávaná počas správneho konania, a teda navrhovateľ by mal priznané postavenie účastníka správneho konania, ním uvádzané práva
nie je možné realizovať počas inšpekcie, keďže vtedy neprebieha výsluch svedkov,
nie je povinnosť predkladať podnikateľovi spis, ale iba poverenie na výkon inšpekcie
a pod. Pokiaľ ide o účasť na prezeraní kópie dátového nosiča, toto právo bolo navrhovateľovi
zabezpečené a čo aj využil po skončení inšpekcie v priestoroch úradu.
Ostatné práva, na ktoré navrhovateľ poukazuje, ako právo na inú právnu ochranu
a spravodlivý proces, práva vyplývajúce z princípu proporcionality, právo na ochranu
pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov, právo
na ochranu súkromia a pod. sú práva, ktoré sa neviažu výlučne na správne konanie a preto
týchto práv podnikateľ nie je pozbavený počas inšpekcie a tieto mu vždy prináležia.
Na druhej strane pri všetkých úkonoch, ktoré počas inšpekcie prebiehajú, má právo
byť podnikateľ prítomný a dokonca má právo prizvať si aj právneho zástupcu. Podnikateľ
má právo byť tiež riadne poučený, vrátane poučenia o možnosti súdnej ochrany. Podnikateľ
má takisto počas inšpekcie právo vzniesť námietky proti jej výkonu, resp. jednotlivým
úkonom počas nej uskutočňovaným, a tieto má právo uviesť aj do zápisnice. Inšpekcia je proces hľadania dôkazov, ktoré si nemožno zamieňať so správnym konaním. Podnikateľ
má teda práva a povinnosti primerané danej fáze prešetrovania a primerané aj vo vzťahu
ku kompetenciám zamestnancov úradu počas inšpekcie.
Úrad zastáva názor, že nedochádza k nezákonnej držbe a dispozícii s predmetným
pevným diskom, DVD a informáciami na nich uloženými. Pevný disk a DVD, s ktorými úrad
disponuje, sú nosiče vo vlastníctve úradu, sú vyhotovené v kópii, čiže držba samotných
nosičov nemôže byť nezákonná. Úrad disponuje iba vyhotovenými kópiami informácii
získaných z originálnych nosičov spoločnosti IMPA Bratislava.
Rozsudky najvyššieho súdu (ďalej aj „NS SR“), na ktoré poukazuje navrhovateľ
je potrebné analyzovať v kontexte daného prípadu, ktorý súd posudzoval, kedy NS SR vyčítal
úradu isté skutočnosti, na základe ktorých potom vyvodil závery v danom konkrétnom
prípade.
Ak úrad zohľadní práve rozhodnutie vo veci Nexans, na ktoré poukazuje
aj navrhovateľ v inej súvislosti, predmet inšpekcie v danom prípade, bol Európskou komisiou
(ďalej len „Komisia“) vymedzený značne široko, čo pripustil aj preskúmavajúci súd s tým, že sa môže vzťahovať na nespočetné množstvo produktov daného podnikateľa a s nimi
súvisiacich materiálov. Napriek tomu súd uviedol, že takto vymedzený predmet inšpekcie
je v súlade s Nariadením Rady (ES) 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže
stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy, najmä s poukazom na to, že podnikateľ, u ktorého
inšpekcia prebiehala mal možnosť identifikovať čoho sa inšpekcia týkala, konkrétne
akej oblasti jeho podnikateľskej činnosti, a teda vedel v akom rozsahu mal poskytnúť Komisii
spoluprácu. Súd teda nevyčítal Komisii príliš všeobecný predmet inšpekcie, ale to, že
Komisia v konkrétnom prípade nemala podklady na takto široko zadefinovaný predmet
inšpekcie a v konečnom dôsledku potom v tom aj spočívala nezákonná, tzv. „fishing
inšpekcia“, v danom prípade.
V zmysle judikatúry SD EÚ poverenie nemusí obsahovať definíciu relevantného trhu.
Úrad by však mal uviesť aspoň sektor alebo oblasť podnikania s tým, že uvedie aspoň
predpokladaný dotknutý trh, aby podnikateľ opätovne vedel určiť rozsah svojej spolupráce
s úradom, t.j. aby vedel, ktoré jeho konania/činnosti v rámci daného sektora úrad prešetruje.
Úrad v poverení, na základe ktorého vykonal inšpekciu u navrhovateľa, predmet
nevymedzil vágne ani široko a z predloženého poverenia muselo byť podnikateľovi IMPA
Bratislava plne zrejmé akej oblasti jeho podnikateľskej činnosti sa inšpekcia týka. Pre takto
zadefinovaný predmet inšpekcie v poverení disponoval úrad podkladmi o podozrení, ktoré ho
oprávňovali na vykonanie inšpekcie a ktoré sú súčasťou NS SR predloženého spisu.
Úrad v poverení zo dňa 10.12.2013 ako predmet inšpekcie špecifikoval možné dohody
alebo zosúladené postupy obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane
hospodárskej súťaže a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“)
na území Slovenskej republiky v období od roku 2009 do roku 2013 medzi, v poverení
špecifikovanými podnikateľmi, vrátane spoločnosti IMPA Bratislava, a to:
... dôverné informácie...
Z takto špecifikovaného predmetu muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že inšpekcia
sa týkala vyššie uvedenej oblasti jeho podnikania, a teda vedel, že zamestnanci úradu môžu
uplatňovať svoje kompetencie v rámci výkonu inšpekcie iba v súvislosti s touto oblasťou jeho
podnikateľskej činnosti a naopak, že on má povinnosť spolupracovať iba v súvislosti s touto
oblasťou jeho podnikateľskej činnosti. Úrad tiež špecifikoval v poverení priestorový relevantný trh, ktorý vymedzil ako územie Slovenskej republiky.
Nad rámec nevyhnutného, úrad špecifikoval aj pravdepodobné časové obdobie
porušovania, ktoré nie je požadované špecifikovať ani podľa európskej judikatúry.
Keďže inšpekcia predstavuje fázu prešetrovania, kedy úrad iba overuje podozrenie,
ktoré má, nemusí mať v tomto štádiu ešte dostatok informácii ani o všetkých subjektoch,
ktoré sa mohli protisúťažného správania zúčastniť, ani o dobe porušovania alebo presnom
rozsahu porušovania. V poverení nie je preto, ani podľa európskej judikatúry, potrebné podať
ani presnú právnu kvalifikáciu pravdepodobného porušenia zákona. Požiadavky kladené
na poverenie, resp. oznámenie sú európskou judikatúrou, ktorú úrad sleduje, „nastavené“ tak,
aby súťažná autorita mohla využívať tento inštitút na odhaľovanie porušovania súťažných
pravidiel, ktoré by inak nebolo možné preukázať a potrestať a zároveň aby boli poskytnuté
základné garancie aj subjektom, ktoré sú povinné sa inšpekcii podriadiť.
Úrad v súlade s takto nastavenými požiadavkami v poverení špecifikoval
pravdepodobné podozrivé správanie vyšetrovaných subjektov, a to v podobe dohôd,
ktoré priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny, resp. ceny tovarov,
výkonov, prác a služieb, vrátane cien pre maloodbery a veľkoodbery, výmeny citlivých
informácií, najmä výmeny informácii o cenách, vrátane cien pre maloodbery a veľkoodbery,
koordinácie správania alebo spoločného postupu podnikateľov v súvislosti s ich účasťou
a predkladaním ponúk vo verejných obstarávaniach a v obchodných verejných súťažiach.
Úrad v poverení tiež jasne špecifikoval účel inšpekcie. Účelom bolo získanie
podkladov a informácií, ktoré sa týkajú preskúmavaných dohôd obmedzujúcich hospodársku
súťaž. V časti dôvody uvedené ešte upresňuje.
Úrad tiež pomerne obšírne popísal dôvody, ktoré ho k podozreniu viedli. Úrad jasne
v časti dôvody pre podnikateľa IMPA Bratislava uvádza, že disponuje informáciami,
ktoré nasvedčujú tomu, že správanie, v poverení uvedených podnikateľov, môže byť
v rozpore so zákazom v § 4 ods. 1 zákona a zároveň v rozpore s čl. 101 ZFEÚ. Najmä
na str. 3-4 poverenia úrad špecifikoval ako konkrétne malo k danému prešetrovanému
porušeniu dôjsť.
Úrad detailne popisuje, aké dohody mali uzatvoriť distribútori automobilov... dôverné
informácie...
... dôverné informácie... Odporca teda dostatočne, pre účely poverenia, v tomto
špecifikuje akou formou sa mala spoločnosť IMPA Bratislava podieľať na protisúťažnom
konaní. S poukazom na to, že inšpekcia má slúžiť, v čase jej uskutočnenia, iba na preverenie
indícií, s ktorými môže úrad v takomto štádiu disponovať a poverenie má pre podnikateľa
zreteľne vymedziť jeho rozsah spolupráce s úradom počas inšpekcie, úrad trvá na tom,
že poverenie na vykonanie inšpekcie u navrhovateľa takéto požiadavky spĺňalo.
Snahou úradu v priebehu každej inšpekcie je samozrejme oddeliť s predmetom
inšpekcie nesúvisiace informácie už priamo v priestoroch podnikateľa a zbytočne ich nedržať
v priestoroch úradu, najmä pokiaľ môžu obsahovať aj údaje súkromného charakteru. Úrad
posúdi konkrétnu situáciu u podnikateľa, keďže podnikatelia vo väčšine prípadov
uprednostňujú ukončenie inšpekcie čím skôr, aby mohli obnoviť bežný chod svojej podnikateľskej činnosti.
Úrad následne vyhodnocuje konkrétnu situáciu, či v prípade, ak podnikateľ
ani priamo netrvá na selekcii v jeho priestoroch, túto napriek tomu v jeho priestoroch vykoná,
a to aj v prípade, ak vie vopred s určitosťou posúdiť, že v časovom rozsahu, na ktorý má
poverenie, nie je možné selekciu ani z väčšej časti zabezpečiť. Mohla by totiž nastať situácia,
že zotrvá napríklad u podnikateľa počas štyroch dní, pritom značne obmedzí jeho chod
a následne aj tak bude musieť pokračovať so selekciou počas niekoľkých týždňov, resp.
dlhšie, v priestoroch úradu. Je vždy teda na vyhodnotení každej situácie počas každej
konkrétnej inšpekcie ako bude úrad postupovať.
Vychádzajúc zo zápisnice vyhotovenej u navrhovateľa počas inšpekcie dňa
10.12.2013, zamestnanci úradu informovali zástupcu podnikateľa so zamýšľaným postupom
úradu, ktorý tento nijako nenamietal a bez vznesenia akejkoľvek námietky pri skončení
inšpekcie zápisnicu podpísal. Snahu napádať tento postup úradu, za takýchto okolností,
s takým časovým odstupom na súde, považuje úrad za neodôvodnenú a neadekvátnu. Navyše
za situácie, keď sa inšpekcie za podnikateľa zúčastnil priamo predseda predstavenstva,
ktorý mal kompetencie dostatočne posúdiť, aký postup úradu je najviac v záujme ochrany
práv podnikateľa. Napriek tomu však postup úradu nijako nenamietal.
Úrad trvá na tom, že jeho postupom nedošlo k porušeniu práv navrhovateľa a napriek
tomu, že úrad vykonal selekciu až v priestoroch úradu, navrhovateľ mal plne garantované
všetky jeho práva na takýto postup úradu sa viažuce.
Jedinou skutočnosťou, ku ktorej v podstate došlo bolo, že úrad mal v držbe ešte
nevyselektované informácie po určitý čas. Tieto však boli v zapečatenej obálke
v uzamknutých, na to určených priestoroch, a je preto vylúčené, aby došlo k nejakému úniku
informácii a už vôbec nie citlivých informácii. Tvrdenia navrhovateľa o úniku informácii
z priestorov úradu považuje úrad za špekulatívne, neodôvodnené a ničím nepodložené a tieto
dôrazne odmieta.
Zároveň úrad poukazuje na to, že navrhovateľ ani nijako nekonkretizuje, ktoré dôkazy
alebo informácie boli takého charakteru, že nesúviseli s predmetom inšpekcie a úrad tieto mal
napriek tomu vo svojej držbe. Navrhovateľ pri podaní na súd má sám konkretizovať, v čom
konkrétne mal spočívať nezákonný zásah, ktorý namieta a neprenášať určenie nezákonnosti
na konajúci súd.
O tom, že navrhovateľ iba nepodložene úrad obviňuje svedčí aj to, že až v tejto fáze
svojej obrany uvádza, že kópie obsahujú advokátske tajomstvo, čo predseda predstavenstva
neuvádzal pri označovaní dôvernosti informácií na záver vykonanej inšpekcie pri spisovaní
zápisnice napriek tomu, že mu bol vytvorený priestor na označenie obchodného tajomstva
a dôverných informácií.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že medzi inšpekciou a prezeraním kópii na úrade
bol dvojmesačný odstup uviedol, že Protimonopolný úrad SR ako ústredný orgán štátnej
správy plní množstvo úloh mu zverených zákonmi, a to s obmedzenou personálnou kapacitou.
Úlohy je preto povinný si zadeľovať a prioritizovať tak, aby ciele, ktoré má zabezpečovať,
plnil čo najefektívnejšie a v súlade so zákonmi. Dvojmesačný odstup považuje úrad
za primeraný čas, a to aj s ohľadom na to, že na prezeranie a selekciu je potrebné vyčleniť
na celé hodiny, resp. aj celé dni, minimálne dvoch až troch zamestnancov úradu,
ktorí sa následne venujú výlučne tejto činnosti. Úrad vyvinul maximálnu snahu a začal
s prehliadaním ihneď, ako to bolo v rámci plnenia všetkých jeho úloh a vedených iných
správnych konaní možné.
Úrad pritom poukazuje na to, že spoločnosť IMPA Bratislava, sa sama aktívne v danej
lehote dvoch mesiacov selekcie ani nedomáhala a úrad v tejto veci ani nekontaktovala.
S informáciami a podkladmi môžu manipulovať výlučne zamestnanci úradu, ktorí boli
na prácu na konkrétnom prípade určení, a to len v prítomnosti zástupcu podnikateľa alebo
v jeho neprítomnosti po tom, čo mu bolo zo strany úradu oznámené, že dôjde k manipulácii
s týmito informáciami a podkladmi a podnikateľ na svojej prítomnosti netrvá alebo
sa bez uvedenia dôvodu nedostaví.
Úrad tiež dôrazne odmieta, že vykonal tzv. „fishing“. Za takú možno považovať
iba inšpekciu, ak úrad nemá ešte k dispozícii konkrétne indície o podozrení z porušenia
zákona a inšpekciu smeruje práve na vyhľadávanie akýchkoľvek dôkazov o akomkoľvek
porušení. V prípade uskutočnených paralelných inšpekcií, v rámci ktorých bola uskutočnená
aj inšpekcia v priestoroch spoločnosti navrhovateľa, úrad disponoval indíciami,
ktoré odôvodňovali vykonanie inšpekcie v takom rozsahu, ako je to uvedené v predmete
poverenia na inšpekciu a ktoré sú súčasťou spisového materiálu predloženého súčasne s týmto
vyjadrením súdu.
Navrhovateľ tvrdenie o tzv. „fishing“ inšpekcii pritom nijako neodôvodňuje. Uvádza
iba všeobecne a stručne, že postup úradu naplnil znaky tzv. „fishing expedition“, ktoré bolo
viackrát pri inšpekciách vykonávaných vo veci ochrany hospodárskej súťaže Súdnym dvorom
EÚ deklarované za nezákonné a neprípustné. Takéto odôvodnenie je absolútne nepostačujúce
a nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia návrhu pred súdom, keď navrhovateľ nijako
nekonkretizuje ako malo k nezákonnej „fishing“ inšpekcii dôjsť. NS SR pritom nie je povinný
ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa dôvody nezákonnosti.
V prípade, že úrad vyhotoví počas inšpekcie kópiu pevného disku, ktorú bude
prehliadať v priestoroch úradu, ako tomu bolo aj v prípade inšpekcie u spoločnosti IMPA
Bratislava, túto v súlade so zaužívanými postupmi úradu zabezpečí v obálke dostatočným
spôsobom tak, aby s obsahom obálky bez jej viditeľného poškodenia nemohlo byť
manipulované. Takto úrad postupoval aj počas inšpekcie v priestoroch navrhovateľa.
Obálka bola otvorená v priestoroch úradu za prítomnosti zástupcu navrhovateľa, osoby
o ktorej kópiu Pevného disku išlo. O tom bol uskutočnený zápis, ktorý podpísal p. Z., osoba, o kópiu disku ktorej išlo. Toto je dostatočný dôkaz o tom, že až do otvorenia obálky Pevný disk
bol chránený v neporušenej obálke a nijako sa s ním nemohlo manipulovať.
Odpečatenie obálky doslovne podľa odporcu znamená porušenie pečate, ale v danom
prípade, vychádzajúc aj zo zápisu z daného úkonu, je zrejmé iba to, že úrad obálku otvoril
za prítomnosti p. Z.. V zápise z otvorenia obálky nie je pritom popisované, ako mala byť
pečať na obálke jej otvorením poškodená. Otvorenie obálky úradom preto v žiadnom prípade
nevylučuje, že odpečatenie bolo prevedené iba rozstrihnutím obálky. V prípade obálky,
ktorá chránila Pevný disk, pritom nie je podstatné pri otvorení obálky samotné porušenie
pečate. Podstatnou je skutočnosť, že p. Z. do zápisnice potvrdil, že obálka pred jej otvorením
bola neporušená a bola otvorená až v jeho prítomnosti. To, že úrad do zápisnice uviedol slovo
odpečatenie a zároveň obálku iba rozstrihol považuje, úrad iba za nepresnosť pri písaní
a v tejto súvislosti za irelevantné.
Úrad mohol ponechať otvorenú obálku v spise, ale keď tak neurobil, nič tým zároveň
neporušil. Obálka, vzhľadom na vykonaný zápis z jej otvorenia, už sama o sebe nemohla
predstavovať dôkaz o tom, na čo mala pôvodne slúžiť. Otvorenou obálkou samotnou už totiž
nebolo možné preukázať dostatočné zabezpečenie pevného disku od okamihu vyhotovenia
kópie počas inšpekcie až po jej otvorenie. Takýmto dôkazom je predovšetkým zápis
podpísaný p. Z., ktorý je založený v spise. Úrad uvedené skutočnosti navrhovateľovi riadne
vysvetlil.
Pokiaľ ide o zápis, ktorý sa v požadovanom čase v spise nenachádzal, k uvedenému
došlo podľa odporcu zjavne nedopatrením, k čomu došlo tým, že inšpekcia u navrhovateľa
bola uskutočňovaná v súvislosti s prešetrovaním dvoch odborov úradu, a to odboru kartelov
a odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd. Uvedené malo
za následok vytvorenie dvoch spisových materiálov a zakladanie listinných dôkazov do oboch
z nich. V dôsledku toho sa mohlo stať, že sa určitá listina v originály založila iba do jedného
z nich, pričom sa nedopatrením nevyhotovila jej kópia za účelom uloženia takéhoto
dokumentu aj do druhého spisu, ako tomu bolo aj v tomto prípade. Uvedené však bolo
navrhovateľovi vysvetlené a stav bol napravený.
Spornou zostáva podľa odporcu teda iba otázka, kto a prečo doručil poškodenú obálku,
ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou pôvodnou obálkou, v ktorej bol pôvodne Pevný disk uložený po inšpekcii, navrhovateľovi. K tomu sa však úrad nevie jednoznačne vyjadriť,
keďže úrad takúto obálku navrhovateľovi nezasielal. Pre účely dokazovania nemala obálka
pre úrad už žiadnu výpovednú hodnotu a v danom čase takéto obálky odporca nezakladal
do spisu a ani ich nijako nearchivoval. Nemal zároveň ani žiaden dôvod takúto obálku
zasielať navrhovateľovi. Doručenie takejto obálky navrhovateľovi tiež v žiadnom prípade
nepreukazuje neoprávnenú manipuláciu s Pevným diskom alebo akýkoľvek únik informácií
z úradu. Pevný disk bol po prezeraní v priestoroch úradu riadne zabezpečený v novej obálke
za prítomnosti p. Z., čo tento svojím podpisom potvrdil do zápisnice. Samotná poškodená
obálka nemôže nijako preukazovať únik citlivých informácií. Úrad preto odmieta takéto
absolútne neodôvodnené a ničím nepodložené tvrdenia navrhovateľa, ktoré smerujú výlučne
k snahe obviniť úrad z nezákonného postupu.
... dôverné informácie...
... dôverné informácie...
III.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu
navrhovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v
O.s.p. (§ 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) vo veci nariadil podľa § 250g ods. 1 O.s.p. pojednávanie
dňa 03.05.2016, ktoré sa uskutočnilo za prítomnosti zástupcov navrhovateľa i odporcu.
Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) každý
sa môže domáhať' zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.
Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,
zákonov a ostatných všeobecných záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou.
Podľa § 250v ods. 1-8 O.s.p.
1 Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach
a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,
ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho
dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti
zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
2 Orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného
v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo
iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor
podriadený.
3. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie
umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol
alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá
zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu
došlo. 4. Súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku
rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo
správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť
vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa
a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250 sa uplatní
rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.
5. Navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.
6. Súd konanie zastaví, ak odpadli dôvody na ďalšie konanie, a zároveň rozhodne
o trovách konania.
7. Proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.
8. Na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti
primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 136/200l Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže
a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase uskutočnenia inšpekcie, stav k 30. júnu
2014, (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“), úrad
a) vykonáva prešetrovanie na relevantnom trhu,
b) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; 5b) rozhoduje o uložení povinnosti
zdržať sa takéhoto konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav,
c) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán
územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán
záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon,
d) postupuje a rozhoduje vo všetkých veciach ochrany súťaže vyplývajúcich
z ustanovení tohto zákona alebo z osobitných predpisov, 18a)
e) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom,
f) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu, 22a)
g) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov
s právomocou v tejto oblasti,
h) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej
činností podľa osobitného predpisu, 1aa)
i) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností
podľa odseku 4,
j) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/200l Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže
a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase uskutočnenia inšpekcie, stav k 30. júnu
2014, v súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu majú
zamestnanci úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu
(ďalej len "zamestnanci úradu"), právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich
zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov štatutárnych
orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných
orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len „zamestnanci
podnikateľa“) informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť úradu, najmä účtovné
a obchodné podklady alebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom
sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené
preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj ústne alebo písomné vysvetlenie
a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. Na zabezpečenie získania
týchto podkladov majú zamestnanci úradu právo
a) zapečatiť tieto podklady a dokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých
sa vykonáva inšpekcia podľa odseku 3 na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie
prešetrovania úradom,
b) odňať tieto podklady a dokumenty na nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie
alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie podľa odseku 3
alebo 4 najmä z technických dôvodov získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie
podkladov. O tom urobí úrad záznam do zápisnice.
Pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu na základe písomného
poverenia predsedu úradu právo vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo
dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním
podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu. (§ 22 ods. 3 zákona č. 136/2001
Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o organizácii ministerstiev, v znení účinnom v čase
uskutočnenia inšpekcie).
Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z. z. ak je dôvodné podozrenie, že sa v iných
objektoch, priestoroch alebo dopravných prostriedkoch podnikateľa ako uvedených v odseku
3, ako aj v súkromných objektoch, súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných
prostriedkoch zamestnancov podnikateľa nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré
súvisia s činnosťou alebo konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2, na základe ktorých možno
preukázať vážne obmedzenie súťaže, úrad vydá rozhodnutie o vykonaní inšpekcie
zamestnancami úradu.
Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány
verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené
alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne.
Ak nedošlo k náprave ochrany zo strany orgánu verejnej správy, je možné, aby sa fyzická
alebo právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva
to z historicky daného a v Slovenskej republike garantovaného postavenia správneho
súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy,
ale zabezpečenie ich kontroly nezávislou súdnou mocou.
Účel konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená
na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo
vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho
opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovenie povinnosti odporcu nepokračovať
v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom,
vytvorí reálny predpoklad na odstránenie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym
konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy.
Právna úprava správneho súdnictva v piatej časti O.s.p. na rozdiel od konania
v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých druhov konaní.
To platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa
§ 250v O.s.p. keďže v odseku 8 citovaného ustanovenia je stanovené, že na konanie podľa
tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave
nie je ustanovené inak.
Občiansky súdny poriadok v ust. § 250v O.s.p. pojem „zásah“ nedefinuje a jeho
definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú
rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný,
resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánu verejnej moci proti subjektívnym verejným
právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy alebo
v jeho činnosti, úkone, pokyne. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv.
Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu
orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné, správnemu
orgánu prikázať, aby v porušovaní dotknutého práva nepokračoval, a tiež, ak je to možné
správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v
O.s.p. je teda ukončenie nezákonné zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo
právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.
K definícii pojmu nezákonný zásah najvyšší súd poukazuje na skoršie
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžz/1/2010, R. 43/2011, ... ide
o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré
nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný
resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným
právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych
verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu, práva na ochranu
vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny
súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva
pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom.
Cieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného zásahu správneho
orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými
prostriedkami.
Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými
je nezákonný zásah vymedzený v ust. § 250v O.s.p. a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
je potrebné zamietnuť, keďže návrh je neprípustný.
Z pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že inšpekcia a invazívne
úkony boli vykonané v spoločnosti navrhovateľa 10.12.2013 (inšpekcia trvala jednej deň).
Správne konanie bolo začaté dňa 21.11.2014, to znamená, že inšpekcia bola zrealizovaná pred začatím správneho konania. Navrhovateľ namieta, že v čase výkonu inšpekcie nemal
postavenie účastníka správneho konania a preto došlo k nezákonnému postupu úradu.
Najvyšší súd je dlhodobo názoru, že zákon výkon inšpekcie neviaže na začatie správneho
konania a umožňuje vykonanie inšpekcie pred začatím správneho konania. Dôvodom
je skutočnosť, že inšpekcia je práve súťažný inštitút založený na momente prekvapenia,
ktorý môže zabezpečiť nájdenie dôkazov, ktoré by subjekty s najväčšou pravdepodobnosťou
nepredložili dobrovoľne ak by ich úrad o ne požiadal v štandardnom režime žiadosti
o predloženie informácií. Začatie správneho konania a až následne vykonávanie inšpekcie
by s veľkou pravdepodobnosťou mohlo oslabiť, až úplne negovať možnosti odhalenia
protiprávneho konania. Aj za predpokladu, že by inšpekcia bola vykonávaná počas správneho
konania, a teda navrhovateľ by mal priznané postavenie účastníka správneho konania,
ním uvádzané práva nie je možné realizovať počas inšpekcie, keďže vtedy neprebieha výsluch
svedkov, nie je povinnosť predkladať podnikateľovi spis, ale iba poverenie na výkon
inšpekcie a pod. Pokiaľ ide o účasť na prezeraní kópie dátového nosiča, toto právo bolo
navrhovateľovi zabezpečené a to aj využil po skončení inšpekcie úradu. Pri všetkých
úkonoch, ktoré počas inšpekcie prebiehajú má právo podnikateľ byť prítomný a dokonca má
právo prizvať si aj právneho zástupcu. Inšpekcia je proces hľadania dôkazov, ktoré si
nemožno zamieňať so správnym konaním. Podnikateľ má teda práva a povinnosti primerané danej fáze prešetrovania a primerané aj vo vzťahu ku kompetenciám zamestnancom úradu
počas inšpekcie.
Inšpekcia je významný nástroj slúžiaci na odhaľovanie protisúťažného konania.
Vzhľadom k tomu, že predstavuje značný zásah do práv subjektu, u ktorého sa vykonáva,
je nevyhnutné, aby zásah do súkromných práv subjektu bol proporcionálny legitímnemu
záujmu, ktorý sa ňou zároveň sleduje. Úrad preto počas inšpekcie musí voliť ten najmenej
invazívny spôsob, ktorým sa ešte zabezpečí jej ciel', ktorým je nájdenie dôkazov v rozsahu
daného poverenia na výkon inšpekcie. Uvedené má zabezpečiť aj používanie kľúčových slov
pri vyhľadávaní v elektronických zariadeniach a e-mailových kontách jednotlivých osôb
u podnikateľa. Ich výber je limitovaný výlučne tým, aby na ich základe bolo možné nájsť
možné dôkazy súvisiace s predmetom inšpekcie, a teda aby inšpekcia znížila riziko
vyselektovania takých informácií zo zariadení, ktoré zjavne s predmetom inšpekcie nesúvisia.
Vo všeobecnosti by malo platiť, že čím presnejšie, resp. adresnejšie kľúčové slovo je zvolené,
tým je aj menší počet nesúvisiacich vyselektovaných dokumentov. Inšpekciu úrad
uskutočňuje vo fáze, keď disponuje iba určitými indíciami o podozrení porušenia zákona a inšpekcia má podozrenia potvrdiť alebo vyvrátiť.
V tomto konaní je v prvom rade, podľa názoru najvyššieho súdu, potrebné preskúmať
splnenie podmienok prípustnosti konania o nezákonnom zásahu.
Ako už bolo povedané, návrh na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy musí byť podaný v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote. Podľa § 250v ods. 3
O.s.p. návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.
V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na aktuálnu úpravu inštitútu
nezákonného zásahu v O.s.p. Zákon upravuje inštitút nezákonného zásahu, s možnosťou
pretrvávajúcich nezákonných následkov. Ak sa za nezákonný zásah v posudzovanom prípade
považuje inšpekcia, nemôžu sa podľa názoru najvyššieho súdu za nezákonný zásah
už považovať jej dôsledky a nie je ani možné vyvodzovať právo na podanie návrhu
na nezákonný zásah kedykoľvek počas trvania takýchto dôsledkov inšpekcie. K otázke
plynutia lehôt na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom, najvyšší súd
poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu v sp. zn. 1Sžz/10/2014, alebo 4Sžz/1/2013. Inšpekciu v spoločnosti navrhovateľa uskutočnil odporca dňa 10.12.2013, kedy bola
aj ukončená. Vtedy sa navrhovateľ dozvedel o úkone úradu – inšpekcii, ktorú navrhovateľ
de facto kvalifikuje ako nezákonný zásah. Navrhovateľ v priebehu dvoch rokov od vykonania
inšpekcie, nevyužil svoje právo na súdnu ochranu, teda na podanie návrhu o ochrane
pre nezákonným zásahom v stanovenej objektívnej a subjektívnej lehote.
Ak by aj navrhovateľ odvodzoval včasnosť podania predmetného návrhu na ochranu
pred nezákonným zásahom odo dňa 19.02.2014, kedy sa uskutočnilo prehliadanie
a odpečatenie obálky na protimonopolnom úrade za prítomnosti p. Z., takisto nevyužil svoje
právo podať predmetný návrh na súd v stanovených zákonných lehotách, čo je na ťarchu
navrhovateľa. Každý je strážcom svojich práv (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt).
Začatie samotného správneho konania na základe vyhodnotenia informácii získaných
počas inšpekcie, nemôže byť považované za ďalší, samostatný, čiastkový zásah úradu, keďže
začatie správneho konania a úkony vykonávané úradom v správnom konaní nemôžu už podľa
ustálenej judikatúry najvyššieho súdu predstavovať nezákonný zásah úradu.
Podľa názoru najvyššieho súdu nie je možné počítať plynutie samostatnej lehoty
na podanie návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom od akéhokoľvek okamihu trvania
držby a dispozície s diskom, DVD, resp. informáciami na nich. V tomto prípade ide
o jednorazový zásah v podobe inšpekcie s trvajúcimi dôsledkami a plynutie lehoty je preto
potrebné počítať od vykonania inšpekcie samotnej.
K posúdeniu otázky včasnosti podania návrhu na začatie konania v tejto veci, ktorú
navrhovateľ odvodzuje v zásade aj odo dňa 11.06.2015, keď mu bola doručená poštová
zásielka s igelitovou obálkou zo spisu odporcu, najvyšší súd uvádza nasledovné: Igelitová
obálka s diskom bola otvorená v priestoroch úradu za prítomnosti zástupcu navrhovateľa.
O tom bol uskutočnený zápis, ktorý podpísal p. Z., osoba, o kópiu disku ktorej išlo. Toto je
dostatočný dôkaz o tom, že až do otvorenia obálky bol Pevný disk, odobraný počas inšpekcie,
chránený v neporušenej obálke a nijako sa s ním nemanipulovalo.
Senát je názoru, že odpečatenie obálky doslovne síce znamená porušenie pečate, ale v danom prípade, vychádzajúc aj zo zápisu z daného úkonu, je zrejmé iba to, že úrad obálku otvoril za prítomnosti p. Z.. V zápise z otvorenia obálky nie je pritom popisované,
akým spôsobom bola pečať úradu nachádzajúca sa na predmetnej igelitovej obálke,
jej otvorením poškodená. Otvorenie obálky úradom preto v žiadnom prípade nevylučuje,
že odpečatenie bolo zrealizované iba rozstrihnutím – rozstrihnutím igelitovej obálky,
čo korešponduje s fotodokumentáciou založenou navrhovateľom do súdneho spisu. V prípade
obálky, ktorá chránila Pevný disk, pritom nie je podstatné, či pri otvorení obálky bolo
zrealizované samotné porušenie pečate. Podstatnou je skutočnosť, že p. Z. do zápisnice
potvrdil, že obálka pred jej otvorením bola neporušená a bola otvorená až v jeho prítomnosti.
To, že úrad do zápisnice uviedol slovo odpečatenie a zároveň obálku iba rozstrihol/
roztrhol/otvoril považuje, súd iba za nepresnosť pri písaní záznamu a v tejto súvislosti
za irelevantné.
Úrad mohol ponechať otvorenú/roztrhnutú obálku v administratívnom spise, ale keď
tak neurobil, v tomto konaní nebolo navrhovateľom tvrdené, že porušil konkrétny právny
predpis. Obálka, vzhľadom na vykonaný zápis z jej otvorenia, už sama o sebe nemohla
predstavovať dôkaz o tom, na čo mala pôvodne slúžiť. Samotnou otvorenou obálkou už totiž
nebolo možné preukázať dostatočné zabezpečenie pevného disku. Z uvedeného dôvodu
najvyšší súd dospel k záveru, že následné doručenie predmetnej igelitovej obálky
navrhovateľovi nespĺňa kritéria na začatie plynutia novej subjektívnej lehoty z dôvodu
tvrdeného navrhovateľom, že uvedeným prišlo k nezákonnému zásahu. Preto názor
navrhovateľa vo vzťahu k dodržaniu lehoty na podanie návrhu na začatie konania v tejto veci,
konkrétne začatie plynutia lehoty odo dňa 11.06.2015, kedy bola do priestorov navrhovateľa
doručená prázdna rozstrihnutá igelitová obálka, ktorá podľa navrhovateľa pravdepodobne
pôvodne obsahovala disk so skopírovanými údajmi z počítača predsedu predstavenstva p. Z.,
čo má poukazovať na nezákonnú manipuláciu odporcu s materiálom získaným
navrhovateľom, podľa najvyššieho súdu neobstojí ako rozhodujúca skutočnosť na vznik
nezákonného zásahu orgánu verejnej správy. Navrhovateľ síce poukazuje na rozhodnutia
NS SR č. 5Sžnz/1/2015 a 5Sžnz/2/2015, avšak predmetné rozhodnutia sa týkali prípadov,
kedy navrhovateľ dodržal jednoročnú objektívnu lehotu na podanie návrhu na ochranu
pred nezákonným zásahom vo vzťahu k dátumu vykonanej inšpekcie a získaným
dokumentom, podkladom a informáciám, ktorých zákonnosť namietal. Navyše predmetné
rozhodnutia sú skutkovo odlišné.
Vo vzťahu k manipulácii s diskom najvyšší súd poukazuje na zápis IZ-40/2014 zo dňa
19.02.2014, kedy došlo za prítomnosti predsedu predstavenstva p. Z. k odpečateniu obálky,
v ktorej sa nachádzal uložený disk a prítomný predseda predstavenstva navrhovateľa p.
Z. nemal k jeho autenticite žiadne námietky.
Doručenie predmetnej igelitovej obálky navrhovateľovi sa udialo už v čase, kedy bolo
začaté správne konanie vo veci a uvedené skutočnosti o tvrdenom nezákonnom nakladaní
aj s igelitovou obálkou, pokiaľ budú navrhovateľom namietané, budú primárne posúdené
v prebiehajúcom správnom konaní.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ napáda skutočnosti, ktoré budú preskúmavané Radou
úradu v druhostupňovom konaní, a v rámci nich skutočnosti, ktoré ako úkony správneho
orgánu vykonávané v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom návrhu v zmysle § 250v O.s.p., najvyšší súd zastáva názor, že musí návrh zamietnuť. V tejto súvislosti poukazuje
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.11.2012, sp. zn. 3Sžz/2/2012 (publikované
po č. 98 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR 7/2013) kde sa okrem iného
uvádza: "Správne konania, vedené pred orgánmi verejnej správy sú obvykle zakončené
vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve.
Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom
preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné úplne negovať vedenie
a účinky správneho konania. V prípade, ak by súd v rámci konania o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť
vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo
do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci
s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti postupu správneho orgánu v rámci správneho
konania je súčasťou prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto
nie je možné v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
preskúmavať zákonnosť správneho konania, ktoré predchádza vydaniu administratívneho
rozhodnutia".
Správny súd nemôže svojou rozhodovacou činnosťou nahradiť správnu úvahu a rozhodnutie orgánu verejnej správy, inak by poprel zmysel a úlohu správnych orgánov.
Ak sa teda navrhovateľ domnieva, že postupom odporcu boli v správnom konaní porušené jeho práva a oprávnené záujmy, bude sa ich ochrany mať možnosť domáhať prostredníctvom
žaloby na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu, po vydaní
druhostupňového rozhodnutia v administratívnom konaní.
Správne konania vedené pred orgánom verejnej správy sú obvykle zakončené vydaním
administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup
správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný
v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Začatie
samotného správneho konania v tejto veci bude rovnako, ako zákonnosť celého postupu
odporcu v správnom konaní až predmetom súdneho prieskumu o žalobe na preskúmanie
zákonnosti správneho orgánu, a to vrátane dôkazov, ktoré budú tvoriť podklad pre vydanie
rozhodnutia odporcu. Všetko za predpokladu, že budú splnené zákonné podmienky
vyplývajúce z § 244 a nasl. O.s.p.
Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že odporca už vydal prvostupňové rozhodnutie,
ktoré navrhovateľ napadol rozkladom a v súčasnosti prebieha konanie na druhostupňovom
správnom orgáne. Keďže navrhovateľ podal na najvyšší súd návrh na ochranu pred nezákonným zásahom, od odporcu si najvyšší súd vyžiadal celý administratívny spis
a z toho dôvodu nemohol odporca ukončiť rozhodovanie o rozklade. Správny orgán bude
v konaní pokračovať po vrátení administratívneho spisu.
Konanie v správnom súdnictve nie je „pokračovaním“ správneho konania. Ochrana
verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov
má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto
fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne
domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane
zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba domáhala
ochrany svojich práv na správnom súde. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade,
ak by v tejto veci konal, posudzoval by na základe návrhu navrhovateľa rovnakú vec ako bude
posudzovať Rada úradu – druhostupňový správy orgán v správnom konaní, čím by došlo
k situácií, že súd vlastne nahrádza rozhodovanie správneho orgánu a súdny zásah tak stráca
subsidiárny charakter. Zásah súdu v prípade ochrany pred nezákonným zásahom by mal
naopak nastúpiť práve v prípade, ak nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi
prostriedkami. Navrhovateľ rozhodnutie prvostupňového orgánu v rámci zákonnej lehoty napadol riadnym opravným prostriedkom – rozkladom, ktorý obsahuje aj námietky
aké sú obsiahnuté v návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom odporcu. Preto nie je
v tomto štádiu súdneho konania dôvod preskočiť druhý stupeň administratívneho konania
a posudzovať tú istú vec súdom.
Nad rámec uvedených záverov najvyšší súd ešte dopĺňa k námietkam navrhovateľa
o nezákonnosti poverenia na vykonanie inšpekcie nasledovné:
V poverení o vykonaní inšpekcie musí byť dostatočne vymedzený predmet inšpekcie
tak, aby úrad nemohol prekročiť svoje kompetencie a zároveň, aby podnikateľ, u ktorého
sa inšpekcia vykonáva, mohol jednoznačne určiť rozsah svojej spolupráce s úradom počas
inšpekcie, keďže za nedodržanie a odmietnutie spolupracovať mu hrozí sankcia. Úrad
v poverení zo dňa 10.12.2013 ako predmet inšpekcie špecifikoval možné dohody alebo
zosúladené postupy obmedzujúce súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. a čl. 101
ZFEÚ na území Slovenskej republiky, v období od roku 2009 do roku 2013 medzi, v poverení
špecifikovanými podnikateľmi, vrátane navrhovateľa a to v oblasti distribúcii a predaja
osobných a úžitkových automobilov... dôverné informácie.... Najvyšší súd je názoru, že z takto špecifikovaného predmetu inšpekcie muselo byť navrhovateľovi zrejmé, že inšpekcia
sa týka vyššie uvedenej oblasti jeho podnikania, a teda vedel, že zamestnanci úradu môžu
uplatňovať svoje kompetencie v rámci svojej inšpekcie iba v súvislosti s touto oblasťou jeho
podnikateľskej činnosti a naopak, že on má povinnosť spolupracovať iba v súvislosti s touto
oblasťou podnikateľskej činnosti. Úrad tiež špecifikoval v poverení priestorový relevantný
trh, ktorým vymedzil trh ako územie Slovenskej republiky. Úrad špecifikoval pravdepodobné
časové obdobie porušovania a v poverení jasne špecifikoval účel inšpekcie. Účelom bolo
získanie podkladov a informácií, ktoré sa týkajú preskúmavaných dohôd obmedzujúcich
hospodársku súťaž. Inšpekcia má slúžiť v čase jej uskutočnenia, iba na preverenie indícií,
s ktorými úrad v takomto štádiu disponuje a poverenie má pre podnikateľa vymedziť jeho
rozsah spolupráce s úradom počas inšpekcie.
Začaté správne konanie je aktuálne v štádiu, keď bolo vydané prvostupňové
rozhodnutie Protimonopolného úradu č. k. 2015/KH/1/1/033 dňa 11.09.2015. Navrhovateľ
dňa 29.09.2015 podal rozklad, o ktorom prebieha konanie pred druhostupňovým odvolacím
orgánom.
S poukazom na uvedené skutočnosti dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že návrh na ochranu pred nezákonným zásahom nie je prípustný a preto návrh navrhovateľa zamietol.
Najvyšší súd nepovažoval ďalej za nevyhnutné a ani účelné, vzhľadom k tomu, že neboli
splnené zákonom stanovené podmienky prípustnosti návrhu, zaoberať sa podrobnejšie
všetkými ďalším namietanými skutočnosťami.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 250v ods. 5 O.s.p. Navrhovateľ nemal
vo veci úspech a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave dňa 3. mája 2016
JUDr. Jana Z E M K O V Á PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Viera Vraníková