Najvyšší súd
4Sžhpu/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
žalobcu: S. T., a.s., K., IČO: X., zastúpený: AK R., proti žalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 2009/DZ//R/2/026 zo dňa 15. mája 2009, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 4S/108/2009 – 485 zo dňa 03.12.2010 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4S/108/2009 - 485 zo dňa 3.12.2010 p o t v r d z u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 517,20 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 30 dní odo dňa doručenia tohto
rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bolo zrušené rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky (ďalej len „Rada“), uvedeného v záhlaví tohto rozsudku z dôvodov
podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec
bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi trovy
konania.
Rada, ako orgán rozhodujúci o rozklade proti rozhodnutiu žalovaného, vydaného
odborom zneužívania dominantného postavenia pod č. 2008/DZ/2/1/066 zo 14.8.2008,
rozklad žalobcu zamietla a potvrdila rozhodnutie, ktorým žalovaný
- v bode 1. rozhodol, že konanie žalobcu spočívajúce v neposkytovaní služby
prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase od 1.8.2002
do 12.8.2005 je zneužitím dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „zákon“) na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam a je podľa § 8 ods. 6 zákona
zakázané, a
- v bode 2. na základe § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. za zneužitie
dominantného postavenia uvedeného v bode 1. uložil žalobcovi peňažnú pokutu
vo výške 885 000 000,- Sk (2 937 661, 80 Eur).
Krajský súd po vypočutí účastníkov a vykonanom dokazovaní dospel k nasledovnému
právnemu záveru:
V danom prípade žalovaný rozhodol, že žalobca svojim konaním spočívajúcim
v neposkytovaní služieb prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu v čase
od 1.8.2002 do 12.8.2005 zneužil svoje dominantné postavenie podľa § 8 ods. 2 zákona.
Ustanovenie § 8 ods. 2 zákona, uvedením slova „najmä“, len príkladmo uvádza
spôsoby zneužívania dominantného postavenia. V posudzovanom prípade sa podľa názoru
žalovaného nejedná o zneužívanie dominantného postavenia spôsobom uvedeným pod písm. a/ až e/ ods. 2 zákona, ale o iné konanie žalobcu a to odmietnutie prístupu
k unikátnemu zariadeniu. V prípade, ak žalovaný dospel k záveru, že žalobca sa dopustil
protiprávneho konania spôsobom podľa § 8 ods. 2, mal konkretizovať charakter tohto
porušovania podľa jednotlivých písmen, prípadne inak. Žalovaný však popísal protiprávne
konanie, ktorého sa mal žalobca dopustiť v zhode s definíciou uvedenou v § 8 ods. 5
zákona. Vzhľadom na okolnosť, že charakteristika vytýkaného konania žalobcu je konkrétne definovaná v príslušnom ustanovení, bolo povinnosťou žalovaného rozhodovať na základe
tohto ustanovenia s prihliadnutím na všetky okolnosti v ňom uvedené.
Neposkytovanie služieb prístupu k miestnym vedeniam, tak ako to charakterizoval
žalovaný vo svojom rozhodnutí, je podľa logického a obsahového výkladu totožné
s odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu tak, ako je to definované
v zákone. Zámena slovných výrazov, ktoré vyjadrujú totožnú činnosť nemôže mať
za následok iné právne posúdenie tak, ako to realizoval žalovaný.
Podľa názoru krajského súdu žalovaný pochybil, keď posudzoval konanie žalobcu
bez prihliadnutia na okolnosť, že žalobca je vlastníkom unikátneho zariadenia, čo žalovaný
nespochybnil, vytýkal mu pritom, že odmietol k nemu prístup a neskúmal súčasne splnenie
podmienok uvedených v § 8 ods. 5 písm. a/ až c/ zákona.
Krajský súd uviedol, že jediným kritériom pre posudzovanie konania žalobcu boli
pre žalovaného vyjadrenia tretích osôb, organizácií, analýz, článkov, bez konkrétneho
a dôkladného zistenia, či pri poskytnutí prístupu k unikátnemu zariadeniu konkrétnym
záujemcom by boli splnené aj požiadavky žalobcu na jeho využívanie, či konkrétny záujemca
je schopný zabezpečiť dodržiavanie zodpovedajúcich parametrov a či je konkrétny záujemca
schopný zaplatiť primeranú odplatu, pričom bol žalovaný povinný skúmať primeranosť
požiadaviek vlastníka unikátneho zariadenia. Za týmto účelom si žalovaný nezabezpečil
Všeobecné obchodné podmienky a cenník služieb žalobcu s platnosťou pre posudzované
obdobie, ak ich aj mal k dispozícii, týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal a nie sú ani
obsahom spisového materiálu. Z uvedených dokumentov mohlo byť jednoznačne preukázané
poskytovanie služby prístupu k unikátnemu zariadeniu. Žalovaný neskúmal, aké konkrétne
dôvody mali operátori, ktorí vyjadrili záujem o prístup k miestnym vedeniam na to,
aby neakceptovali podmienky žalobcu. Z vyjadrení tretích subjektov vyplýva, že žalobca
rokoval v predmetnom období s prípadnými záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu,
(túto službu teda poskytoval), pričom títo ustúpili z rokovaní z dôvodov neakceptácie
podmienok žalobcu. Krajský súd poukázal na § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého
rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne
orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné
podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa názoru krajského súdu sa v konaní nepreukázalo, že by žalobca odmietol prístup
k unikátnemu zariadeniu tak, ako to vo svojom rozhodnutí prezentoval žalovaný, ale svojim
konaním mohol určiť neprimerané podmienky, na čo poukazovali aj tretie subjekty vo svojich
podaniach, čo však žalovaný neskúmal.
Vzhľadom na okolnosť, že podľa názoru súdu, nebolo v konaní na základe
vykonaných dôkazov zo strany žalovaného preukázané protiprávne konanie žalobcu, súd
neskúmal primeranosť uloženej sankcie.
Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci (250j ods. písm. a/ OSP), z dôvodu, že zistenie
skutkového stavu veci, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom
spisov (§ 250j ods. 2 písm. b/ OSP) a preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j
ods. 2 písm. d/ OSP).
Proti rozsudku krajského súdu podal včas žalovaný odvolanie a žiadal prvostupňový
rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Žalovaný v časti II/A odvolania vyslovil nesúhlas
s právnym posúdením veci súdom podľa § 8 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,
ale konanie žalobcu považuje za zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona. Podľa žalobcu
ustanovenie § 8 ods. 5 sa vzťahuje na špeciálne prípady odmietnutia konkrétnej žiadosti iného
podniku o prístup a stanovuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby konanie dominanta
mohlo byť kvalifikované ako zneužitie dominantného postavenia. Uviedol, že v súvislosti
s unikátnym zariadením existujú aj iné prípady zneužitia dominantného postavenia ako len
prípad špecifikovaný v § 8 ods. 5 zákona (napr. neodôvodnené následné zrušenie prístupu
k unikátnemu zariadeniu, pokiaľ bol predtým poskytovaný; rôzne typy diskriminácie
pri poskytovaní prístupu k unikátnemu zariadeniu medzi jednotlivými podnikateľmi
navzájom, poskytnutie unikátneho zariadenia aj iným za nevýhodnejších podmienok,
za neprimeraných podmienok). Uvedené prípady podľa žalovaného nemožno subsumovať
pod § 8 ods. 5 zákona. Podľa žalovaného, ak určité konanie podnikateľa predstavuje zneužitie
dominantného postavenia a nejde o prípad spadajúci pod ust. § 8 ods. 2 písm. a/ až e/ zákona ani o prípad § 8 ods. 5 zákona, je takéto konanie zakázané podľa § 8 ods. 6 zákona, a to
bez ohľadu na to, či súvisí s unikátnym zariadením alebo nie. S odkazom na konkrétne
rozhodnutia príslušných orgánov EU (str. 4 ods. 2 odvolania) žalovaný považuje
za neprípustné, aby aplikačný postup úradu, ktorý je súladný so zmluvou o fungovaní EU,
aplikovaný EK a potvrdený judikatúrou SDEÚ, súd vôbec nevzal do úvahy, ba naopak, ho označil za nezákonný. Podľa žalovaného ust. § 8 ods. 5 zákona je koncipované tak,
že postihuje osobitné prípady odmietnutia prístupu na základe osobitnej žiadosti, pričom by
„malo ísť o prípad, keď dominant vo všeobecnosti prístup poskytuje, ale v individuálnych
prípadoch to odmietol. Žalovaný uviedol, že v posudzovanom prípade žalobca ako dominant
verejne dokazoval, že takú službu (prístup k miestnym vedeniam) neposkytuje a nebude
poskytovať, k čomu sa v spise nachádza množstvo jeho vlastných (!) vyjadrení poskytnutých
tak alternatívnym operátorom ako aj TÚ SR. Vyjadrenia v tomto zmysle poskytol aj úradu
v rámci správneho konania, keď tvrdil, že nemá povinnosť takú službu poskytovať, a že tak
ani neurobí, kým mu tak „nenariadi“ regulátor (TÚ SR). Rovnako v odpovediach na niektoré
žiadosti subjektov (napr. aj súdom citovaná odpoveď na žiadosť spoločnosti S. T., s.r.o.)
žalobca uvádzal, že takúto službu nemá v ponuke. Podľa žalovaného, ak by žalobca takúto
službu poskytoval, ale niektorým žiadateľom by žiadosti o prístup nevyhovel, len vtedy by
bolo možné konanie posudzovať podľa § 8 ods. 5 zákona. V posudzovanom období
(od 1.8.2002 – 12.8.2005) však žalobca odmietol takúto službu poskytovať generálne
a uvádzal, že ju nemá v ponuke a ani neuvedie takúto ponuku, kým o tom nerozhodne TÚ SR.
V danom prípade nejde o „zámenu slovných výrazov“, ako to uvádza súd, ale ide o iný typ
konania, aký predvída § 8 ods. 5 zákona.
V časti II/B žalovaný namietal záver súdu, že skutkové zistenie je v rozpore s obsahom
spisov a rozhodnutie je nepreskúmateľné (§ 250j ods. 2 písm. b/ a d/ OSP). Podľa žalovaného
súd hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré už posudzoval krajský súd v konaní
1S 31/2006. Namietal nesprávne posúdenie obsahu podaní S. T. s.r.o. a súdom vytýkaný
nedostatok vykonaného dokazovania. Pokiaľ súd dôvodil tým, že žalovaný si nezadovážil
Všeobecné obchodné podmienky a Cenník služieb žalobcu a nezaoberal sa nimi, žalobca v
odvolaní na str.6 a nasl. vyslovil pochybnosti, čo mal súd na mysli touto časťou dôvodov
rozsudku. Pre posúdenie protisúťažného správania sa žalobcu boli podľa žalovaného
podstatné stanoviská samotného žalobcu a žiadateľov, že daná služba nebola poskytovaná,
resp. o jej poskytovaní žalobca ani neuvažoval. Takého skutočnosti nie je treba podľa
žalovaného dokazovať. Žalovaný dospel k záveru, že súd úplne nesprávne interpretoval
základné postuláty samotného prípadu, t.j. nesprávne si vyložil zistený skutkový stav. Ide
podľa žalovaného o závažné pochybenie súdu – vadu, ktorá má za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Podľa žalovaného, súd si nesprávne vymedzil "predmetné obdobie"
zamieňa si obdobie do 12.8.2005 a po ňom, čo nezodpovedá skutkovým okolnostiam a teda
predmetu správneho konania. Obdobne na str. 8 odvolania žalovaný vytýka prvostupňovému súdu protirečivé konštatovania, ktoré nemajú oporu v administratívnom spise, ani v samotnom
rozhodnutí úradu, pokiaľ ide o informáciu poskytnutú Asociáciou poskytovateľov internetu
z 11.11.2004. Pokiaľ ide o zápis z rokovania predstaviteľov ATO žalovaný podčiarkol,
že z neho považuje Rada za preukázané, že žalobca mal o záujme alternatívnych operátorov
o prístup k miestnym vedeniam vedomosť.
V časti III žalovaný konštatuje, že súd interpretuje skutkový stav v rozpore
so zistenými skutočnosťami a konštatuje pochybenia úradu v tých otázkach, ktoré neboli a ani
nemohli byť predmetom správneho konania. Žalovaný má za to, že v konaní bolo preukázané,
že žalobca svojim konaním porušil zákon, skutkový stav bol dostatočne zistený pre prijatie
rozhodnutia, závery úradu sú v súlade so spisovým materiálom, rozhodnutie je
preskúmateľné, dostatočne zdôvodnené a postup úradu bol v súlade so zásadami Správneho
poriadku.
Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal potvrdenie rozsudku
prvostupňového súdu. K tvrdeniu žalovaného, že "Posudzované konanie žalobcu nie je
konanie upravené v ust.§ 8 ods. 5 zákona, ale je zakázaným konaním podľa § 8 ods. 6
zákona" a tak teda tvrdí, že nebol povinný aplikovať osobitnú skutkovú podstatu § 8 ods. 5
zákona, ale bolo postačujúce aplikovať všeobecné ustanovenie o zákaze zneužitia
dominantného postavenia, vyjadrené v § 8 ods. 6 zákona, žalobca rovnako ako v celom
správnom aj súdnom konaní poukázal na to, že ide o zásadné právne pochybenie žalovaného,
keď nesprávne a účelovo posudzoval konanie žalobcu v zmysle generálnej klauzuly zneužitia
dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 v spojení s § 8 ods. 6 zákona, aby sa nemusel
zaoberať podmienkami osobitnej skutkovej podstaty ustanovenými v § 8 ods. 5 zákona,
explicitne upravujúcimi skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia formou
odmietnutia prístupu k unikátnemu zariadeniu, keďže splnenie týchto zákonných podmienok
preukázať nevedel. Z výrokov rozhodnutí žalovaného je nepochybné, že sankcionuje žalobcu
za odmietnutie prístupu k miestnym vedeniam, teda za konanie, ktorého podmienky sú
špecifikované práve v § 8 ods. 5 zákona. Žalovaný nevedel preukázať odmietnutie
individuálnej žiadosti o prístup k miestnym vedeniam, keďže žiaden podnikateľ reálne takúto
žiadosť o individuálny prístup nepodal. V dôsledku tejto skutočnosti žalovaný následne,
bez akejkoľvek opory v zákone, prijal koncepciu, že žalobca mal sám od seba iniciatívne
vypracovať a ponúkať produkt prístupu k miestnym vedeniam. Táto koncepcia však popiera
ústavný princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby niečo konal, čo zákon neukladá. Podľa žalobcu
z celého administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca zakladá svoje závery na domnienkach,
úvahách, nepriamych indíciách a dodatočných vyjadreniach žalobcových konkurentov,
ktorých objektivitu či relevanciu si žiadnym spôsobom neoveril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP
v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie,
ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ( § 212 ods. 1 OSP)
a po nariadenom pojednávaní, vypočutí účastníkov konania a doplnení ich vyjadrení
jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a preto prvostupňový
rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu
a považuje ich za vecne správne s výhradami, ktoré budú v ďalšom uvedené, ale ktoré nemajú
vplyv na právne posúdenie veci.
Skutočnosti a priebeh konania, ktoré krajský súd popísal na str. 7 až 9 rozsudku
zodpovedajú obsahu administratívnych spisov a sú rozhodujúcim skutkovým východiskom
pre posúdenie veci.
K odvolacím dôvodom pod II/B odvolací súd uvádza, že pokiaľ bol krajský súd
nepresný vo svojom závere, že v predmetnom období žalobca rokoval s prípadnými
záujemcami o prístup k unikátnemu zariadeniu a "(túto službu teda poskytoval)", je treba
prisvedčiť tvrdeniu žalovaného uvedenému v odvolaní, že k posudzovaniu žiadostí došlo až
po rozhodnom období, t.j. po 12.8.2005, avšak uvedené nič nemení na skutočnosti, že sa
v konaní nepreukázalo odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu v rozhodnom období.
Krajský súd nesprávne vymedzil v dôvodoch rozsudku rozhodné obdobie od 1.8.2002
do 1.8.2005, čo odvolací súd považuje za zrejmú nesprávnosť, keďže podľa výroku
preskúmavaného rozhodnutia sankcionované obdobie trvalo do 12.8.2005. Pokiaľ žalovaný
vytýka súdu, že hodnotil postup úradu aj za obdobie, ktoré už posudzoval krajský súd v konaní 1S 31/2006, odvolací súd konštatuje, že námietka je nedôvodná,
keďže preskúmavané rozhodnutie bolo výsledkom celého konania vedeného úradom a tým,
že krajský súd zrušil v poradí prvé rozhodnutie žalovaného v predmetnej veci
pre nepreskúmateľnosť ničím neprejudikoval svoj skutkový ani právny názor ku konečnému rozhodnutiu. Pre posúdenie veci nepovažuje odvolací súd za rozhodujúce ani určité
nepresnosti týkajúce sa posúdenia podaní S. T.. Skutočnosť, že žalovaný v konaní
nezadovážil Všeobecné obchodné podmienky a Cenník služieb je daná a pre posúdenie
úplnosti dokazovania v správnom konaní nejde o neodôvodnenú požiadavku súdu.
Dôvody odvolania nič nemenia ani na skutkovom závere, že konkrétne odmietnutie
žiadosti o individuálny prístup k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu, nebolo
preukázané. Iné konanie, vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzené ako "konanie
spočívajúce v neposkytovaní služby prístupu k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu
zariadeniu", nie je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne konkretizované (skutkovo
vymedzené) na to, aby ho bolo možné na základe vykonaného dokazovania v správnom
konaní (aj pri vyhodnotení všetkých dostupných písomných podkladov, tak ako na ne
poukazuje žalovaný na str. 14 - 16 rozhodnutia o rozklade) právne kvalifikovať ako konanie
porušujúce zákon.
Výrok rozhodnutia, dôvody rozhodnutia a ani samotný administratívny spis
nevypovedá o tom, akú konkrétnu povinnosť žalobca porušil tým, že "neposkytoval" služby, o ktoré mohol byť nepochybne záujem (vyjadrený napr. v liste telekomunikačných operátorov
- bod 82 prvostupňového rozhodnutia), avšak o ktorú nebola v rozhodnom období podaná
konkrétna žiadosť, resp., na ktorú by žalobca odmietol zabezpečiť prístup do siete.
V obsiahlych dôvodoch rozhodnutia žalovaného (ako jednotného celku dôvodov
uvedených v rozhodnutí Úradu a Rady) sa prelínajú argumenty charakterizujúce nesporné
dominantné postavenie žalobcu na relevantnom trhu prístupu k miestnym vedeniam
so zdôvodnením nežiaducich dôsledkov rovnako nespornej skutočnosti, že hoci na predmetný
trh mali potencionálni konkurenti záujem vstúpiť podstatne skôr, referenčná ponuka
na prístup k účastníckym vedeniam bola zverejnená až 12.8.2005. Odvolací súd však postráda
jednoznačné vymedzenie takého konania žalobcu (skutku), ktoré bol na základe právneho
predpisu (alebo rozhodnutia príslušnej štátnej autority) povinný vykonať, aby požadovaný
prístup mohol byť v prípade podania konkrétnej žiadosti realizovateľný. V danom prípade
žalovaný síce sankcionoval „konanie spočívajúce v neposkytovaní služby prístupu
k miestnym vedeniam, ako k unikátnemu zariadeniu“, avšak bez uvedenia práve toho
konkrétneho konania, ktorým mal žalobca zneužiť dominantné postavenie. Odvolací súd
poukazuje na to, že v dôvodovej časti rozhodnutí Úradu a Rady sú postupne vymedzované skutkové znaky konania žalobcu (napr. v bode prvostupňového rozhodnutia č. 178 - že nemal
v ponuke veľkoobchodné podmienky prístupu, deklaroval podmienky prístupu po nariadení
TÚ SR, v rozhodnutí o rozklade na str. 13 sa uvádza, že prístup k miestnym vedeniam
vyhradil výlučne pre seba, aby zabránil vstupu potencionálnej konkurencie.... odmietnutím
prístupu k miestnym vedeniam alternatívni operátori nemohli na miestne vedenia nasadzovať
vlastné technológie.... zabránil vzniku a rozvoju nových maloobchodných trhov...), avšak
vymedzenenie skutku (predmetu konania) vo výroku musí vždy spočívať v špecifikácii
protiprávneho skutku - deliktu tak, aby sankcionované konanie bolo jednoznačné a tým aj
nezameniteľné, vylučujúce dvojitý postih, určujúce rozsah dokazovania a zaisťujúce právo
na obhajobu. Vymedzenie skutku je určite možné v priebehu konania meniť v závislosti
od skutkových zistení, avšak vo vydanom rozhodnutí - v jeho výroku, keďže on nadobúda
právoplatnosť, musí byť jednoznačné, čoho sa administratívne stíhaný subjekt dopustil
a v čom spáchaný delikt spočíva. Uvedenej požiadavke rozhodnutie v predmetnej veci
nezodpovedá. Odvolací súd pritom konštatuje aj rozpor medzi výrokom rozhodnutia, ktorý
za protisúťažné konanie považuje „neposkytovanie“ prístupu, ale v dôvodoch rozhodnutia
okrem uvádzaného pojmu sa používa aj „odmietnutie prístupu“ (napr. bod 134, 135, 178
prvostupňového rozhodnutia v porovnaní s bodom 138, 148). Z uvedeného nepochybne
vyplýva, že ani formálne pomenovanie deliktu nie je jednoznačné, pričom žalovaný v odvolaní namietal, že ide o iný typ konania (neposkytovanie služby), než o ktorom konal
prvostupňový súd (odmietnutie prístupu), a teda nejde o zámenu slovných výrazov.
Vzhľadom na uvedené považuje odvolací súd zrušenie rozhodnutia o rozklade za dôvodné aj
vzhľadom na dôvody nepreskúmateľnosti dané rozporom medzi výrokom a dôvodmi
rozhodnutia, ktoré orgán rozhodujúci o rozklade neodstránil.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci krajským súdom,
ktorý vytýkané konanie žalobcu posúdil podľa právneho predpisu špeciálne upravujúceho
podmienky zneužitia dominantného postavenia vlastníka unikátneho zariadenia.
V § 8 zákona č. 136/2001 účinného od 1.5.2001 je zneužívanie dominantného
postavenia upravené nasledovne:
(1) Dominantné postavenie na relevantnom trhu má podnikateľ alebo niekoľko podnikateľov, ktorí nie sú vystavení podstatnej súťaži a ktorí sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môžu správať nezávisle.
(2) Zneužitím dominantného postavenia na relevantnom trhu je najmä a) priame alebo nepriame vynucovanie neprimeraných cien alebo iných neprimeraných obchodných podmienok,
b) hrozba obmedzenia alebo obmedzenie výroby, odbytu alebo technického vývoja tovaru na úkor užívateľov,
c) uplatňovanie rozdielnych podmienok pri zhodnom alebo porovnateľnom plnení voči jednotlivým podnikateľom, ktorými sú alebo môžu byť títo podnikatelia znevýhodňovaní v súťaži,
d) viazanie súhlasu s uzavretím zmluvy na podmienku, že druhá zmluvná strana prijme aj ďalšie záväzky, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom tejto zmluvy, alebo
e) dočasné zneužívanie ekonomickej sily s cieľom vylúčiť súťaž.
(3) Unikátne zariadenie je zariadenie, infraštruktúra alebo jej časť, miesto alebo právo, ktorých vybudovanie alebo nadobudnutie iným podnikateľom nie je objektívne možné a bez prístupu ku ktorému alebo bez uplatnenia ktorého by došlo alebo mohlo dôjsť k obmedzeniu súťaže na príslušnom relevantnom trhu.
(4) Vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia podľa tohto zákona je aj nositeľ práva, ak unikátnym zariadením podľa odseku 3 je právo.
(5) Podnikateľ, ktorý je vlastníkom alebo správcom unikátneho zariadenia, zneužije svoje dominantné postavenie na relevantnom trhu, ak odmietne k nemu zabezpečiť prístup a ak súčasne
a) unikátne zariadenie umožňuje uspokojiť požiadavky podnikateľa na využívanie unikátneho zariadenia pri súčasnom uspokojení požiadaviek vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia v čase najvyššieho dopytu po jeho službách a s prihliadnutím aj na plnenie jeho dlhodobých záväzkov,
b) podnikateľ žiadajúci o prístup k unikátnemu zariadeniu s cieľom využívať ho je schopný zabezpečiť dodržanie zodpovedajúcich kvalitatívnych a kvantitatívnych parametrov unikátneho zariadenia vyplývajúcich z požiadaviek na jeho prevádzku alebo ak podnikateľ žiadajúci o využívanie unikátneho zariadenia, ktorým je právo, je schopný zabezpečiť dodržanie všetkých požiadaviek na predmetné právo vyplývajúcich z osobitných predpisov, 5)
c) podnikateľ žiadajúci o prístup k unikátnemu zariadeniu je schopný uhradiť vlastníkovi alebo správcovi unikátneho zariadenia primeranú odplatu.
(6) Zneužívanie dominantného postavenia na relevantnom trhu je zakázané.
K ustanoveniu § 8 ods. 5 zákona Dôvodová správa k zákonu č. 136/2001 Z.z., uvádza:
" Novou formou zneužívania dominantného postavenia v zákone je zneužívanie dominantného
postavenia odmietnutím prístupu k unikátnemu zariadeniu. Takého protisúťažné správanie
podnikateľa nie je možné celkom jednoznačne postihovať podľa súčasného zákona.
Ustanovenie odseku 5 určuje podmienky, za ktorých odmietnutie prístupu podnikateľa
k unikátnemu zariadeniu je považované za protisúťažnú praktiku, uplatňovaním ktorej
správca alebo vlastník takéhoto zariadenia zneužije svoje dominantné postavenie na danom
relevantnom trhu. Ak podnikateľ vlastniaci alebo spravujúci unikátne zariadenie preukáže,
že nedošlo k naplneniu aspoň jednej z troch podmienok uvedených v odseku 5, nebude možné
odmietnutie prístupu k unikátnemu zariadeniu kvalifikovať ako protisúťažnú praktiku."
V zmysle podmienky podľa písm. a/ je potrebné pri posudzovaní konania podnikateľa,
ktorý je vlastníkom unikátneho zariadenia, sa zamerať na existujúcu, resp. zostávajúcu časť
kapacity unikátneho zariadenia, podľa písm. b/ sa stanovujú kriteriálne nároky na podnikateľa
žiadajúceho o prístup k unikátnemu zariadeniu, v písm. c/ sa stanovuje schopnosť úhrady
nákladov podnikateľom žiadajúcim o prístup.
Ustanovenie § 8 ods. 5 je špeciálnym ustanovením (čo uviedol aj sám žalovaný na str. 24 vyjadrenia k žalobe), ktoré sa vzťahuje na špeciálne subjekty - vlastníka alebo
správcu unikátneho zariadenia - ktorý zneužije svoje dominantné postavenie
na relevantnom trhu tým, že odmietne k unikátnemu zariadeniu zabezpečiť prístup,
pričom musí byť súčasne splnená podmienka uvedená v písm. a/, t.j. je daná kapacita
unikátneho zariadenia. Špeciálnym subjektom je aj žiadateľ o prístup, na ktorého zákon kladie
nároky podľa písm. b/ a d/. Uvedené ustanovenie zákona je jednoznačné v tom, že neobsahuje
žiadnu inú skutkovú podstatu upravujúcu podmienky prístupu k unikátnemu zariadeniu,
resp. jeho odmietnutia a ani tzv. generálnu klauzulu, ktorá by umožňovala úradu vymedziť aj
iné konanie vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia, ako konanie, ktoré je zneužitím
dominantného postavenia tým, že dôjde k odmietnutiu prístupu. Zákon teda priamo upravuje skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia špeciálnym subjektom voči inému
špeciálnemu subjektu odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu.
Odvolací súd v tejto súvislosti preto nepovažuje za relevantné námietky žalovaného
smerujúce k tomu, že v súvislosti s unikátnym zariadením existujú aj iné prípady zneužitia
dominantného postavenia ako len prípad špecifikovaný v § 8 ods. 5 (ktoré príkladmo uviedol),
a ktoré by nebolo možné subsumovať pod uvedené ustanovenie zákona a preto pokiaľ určité
konanie podnikateľa predstavuje zneužitie dominantného postavenia a nejde o prípad
špecifikovaný v § 8 ods. 2 zákona písm. a/ až e/ a ani o prípad § 8 ods. 5, je takéto konanie
zakázané podľa § 8 ods. 6, bez ohľadu na to, či to súvisí s unikátnym zariadením alebo nie (str. 24 - 25 vyjadrenia žalovaného k žalobe). Žalovaným uvádzané príklady sa však netýkajú
odmietnutia zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu (čo bolo znakom skutkovej
podstaty sankcionovaného konania aj podľa výroku rozhodnutia), a preto ani nemôžu slúžiť
k zdôvodneniu opodstatnenosti použitia § 8 ods. 2 v súvislosti s ods. 6 zákona. Odvolací súd
v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že ustanovenie § 8 ods. 6 nie je samostatnou skutkovou
podstatou, vzhľadom na absenciu znakov charakterizujúcich subjektívnu aj objektívnu stránku
skutkovej podstaty zneužitia dominantného postavenia. Vyjadruje len zákaz zneužitia
dominantného postavenia, ktorého znaky sú vyjadrené v § 8 ods. 2 písm. a/ až e/, v § 8 ods. 5
zákona, a ktoré môžu byť ďalej dotvárané aj rozhodovacou praxou Úradu na princípe
generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2.
Odvolací súd má za to, že „neposkytovanie služby prístupu k miestnym vedeniam,
ako k unikátnemu zariadeniu“ je logickým výkladom možné podriadiť pod pojem
„odmietnutia zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu“ tak, ako je to definované
v zákone. Úrad teda nemôže sankcionovať za zneužitie dominantného postavenia na základe
generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 odmietnutie zabezpečenia prístupu k unikátnemu
zariadeniu, pretože od 1.5.2001 je účinné ustanovenie zákona s touto špeciálnou skutkovou
podstatou. Z uvedeného dôvodu nemohol súd akceptovať ani argumentáciu žalobcu
nadväzujúcu na skorší rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 23/03. Ak existuje skutková
podstata zneužitia dominantného postavenia odmietnutím zabezpečenia prístupu k unikátnemu zariadeniu zo strany vlastníka alebo správcu unikátneho zariadenia, ktorá je
vytvorená priamo zákonom, v tomto prípade ide o ustanovenie § 8 ods. 5 zákona č. 136/2001
Z. z., úrad pri posudzovaní sankcionovateľnosti (trestnosti) skutku nemôže použiť skutkovú podstatu zneužitia dominantného postavenia vytvorenú na princípe generálnej klauzuly.
Pokiaľ tak v danom prípade rozhodol, ide o zásadnú právnu vadu konania.
Hoci krajský súd neposudzoval výšku uloženej sankcie, odvolací súd vzhľadom
na vyššie uvedené považuje za dôvodné vysloviť nezákonnosť uloženia sankcie,
keďže nedošlo k porušeniu § 8 ods. 5 zákona.
Odvolací súd napriek vyššie uvedenému názoru o právnej kvalifikácii veci skúmal
výrok žalobou napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu aj z hľadiska,
či vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, ktorý by odôvodnil záver
o použiteľnosti generálnej klauzuly podľa § 8 ods. 2 zákona. Odvolací súd už uviedol,
že výrok rozhodnutia postráda konkrétne vymedzenie skutku, ktorý by súčasne presahoval
rámec daný § 8 ods. 5 zákona. (Len pre konkretizáciu takej úvahy súd uvádza, že takým konaním - opomenutím by napr. mohlo byť v konaní uvádzané nezverejnenie referenčnej ponuky, avšak pri súčasnom nedodržaní zákonom (alebo rozhodnutím) stanovených lehôt alebo neuvedením podstatných obsahových náležitostí, prípadne aj verejné vyhlásenia žalobcu o neposkytnutí prístupu, ktoré by boli v rozpore s konkrétnou právnou povinnosťou). V takýchto prípadoch porušenia
konkrétnych povinností dominanta by sa už nejednalo o „odmietnutie“ alebo „neposkytnutie“
prístupu, ale o samostatné skutkové podstaty zneužitia dominantného postavenia stanovené
na princípe generálnej klauzuly. S poukazom na právny názor vyslovený Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v konaní vo veci 3 Sžh/3/2010 (rozsudok z 3.5.2011), vo vzťahu
k právomoci Úradu (§ 22 ods. 1 písm. b/ zákona) odvolací súd zdôrazňuje, že identifikovanie
praktík zneužitia dominantného postavenia vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo
správnou úvahou musí byť logické a racionálne. V danej veci odvolací súd dodáva,
že vymedzenie praktiky musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak, aby bolo možné danú
konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť zdržať sa takého konania alebo odstrániť
protiprávny stav. Najvyšší súd vo vyššie uvedenej právnej veci poukázal na podmienky
správneho trestania v prípade použitia generálnej klauzuly, keď nová skutková podstata
s konštitutívnymi účinkami ustálená žalovaným, musí rešpektovať zásady správneho trestania,
t.j. sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú
podstatu. V tejto súvislosti odvolací súd rovnako poukazuje na dôvody vyššie uvedeného
rozsudku, týkajúce sa zásad správneho trestania v zmysle Odporúčania Výboru ministrov
Rady Európy č. (91)1 z 13.2.1991, s ktorými sa plne stotožňuje, a na ktoré súčasne odkazuje. Z uvedeného dôvodu, ani pri akceptovaní názoru žalovaného na právne posúdenie veci podľa § 8 ods. 2 a 6 zákona, na princípe generálnej klauzuly, by nebol daný legitímny dôvod
na uloženie sankcie.
V rozhodnutiach žalovaného ako aj vo vyjadreniach v konaní pred súdom žalovaný
výrazne využíval argumentáciu rozhodnutiami Európskej komisie a Súdneho Dvora EÚ.
Odvolací súd po oboznámení sa s prezentovanou judikatúrou nemohol konštatovať, že ide
o obdobný prípad v danej veci a vo všetkých súvislostiach. Všeobecne možno uviesť, že boli
prezentované prípady uloženia povinnosti zdržať sa protisúťažného konania alebo povinnosti
predložiť plán reorganizácie trhu a jeho otvorenia, z ktorých však súd nemohol vyvodiť
bez ďalšieho záver, že by z prezentovaných záverov žalovaného mohol aj v danej veci
vychádzať osobitne vo vzťahu k uloženej pokute.
Krajský súd sa nezaoberal dôvodnosťou žaloby z hľadiska vznesenej námietky
zaujatosti proti predsedníčke úradu, o ktorej Rada rozhodla samostatným rozhodnutím pred rozhodnutím o rozklade a námietke nevyhovela. Keďže žalobca mal vo veci samej
v konaní pred krajským súdom úspech, a odvolanie vo veci nemal dôvod podať,
pričom opodstatnenosť námietky vo vyjadrení k odvolaniu ďalej neuplatňoval, odvolací súd
len poznamenáva, že dôvodnosť námietky krajský súd mal skúmal ako súčasť celkového
preskúmavania zákonnosti rozhodnutia v medziach žaloby, pretože opodstatnenosť námietky
by sama o sebe bola dôvodom pre zrušenie rozhodnutia pre závažnú vadu konania.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 4
v spojení s § 14 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov za tri úkony á 123,50 Eur, jeden úkon á 30,86 Eur, štyri krát
režijný paušál á 7,41 Eur, spolu 431,- Eur plus 20 % DPH, celkom v sume 517,20 Eur. Súd
nepriznal náhradu za jeden úkon – vyjadrenie z 20.6.2011, keďže žalobca mohol predmetné
vyjadrenie spojiť s doplnením podkladov z 15.6.2011.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e opravný prostriedok prípustný.
V Bratislave 28. júna 2011
JUDr. Ida Hanzelová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková