Najvyšší súd
4Sžh/1/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci
žalobcu: E., a.s. so sídlom B., IČO: X. v zastúpení: JUDr. O. K., advokát, so sídlom B., proti
žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky so sídlom Drieňová 24, Bratislava
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Rady Protimonopolného úradu
Slovenskej republiky č. 2008/DZ/R/2/076 z 26. septembra 2008, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/204/2008 – 317 zo dňa 30.6.2010 takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 2S/204/2008 - 317 zo dňa 30.6.2010 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. 2008/DZ/R/2/076 zo dňa 26. septembra 2008 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/
OSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume
17 613,80 Eur k rukám právneho zástupcu JUDr. O.K., so sídlom B. do 30 dní odo dňa
doručenia tohto rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
I.
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP (ďalej len „OSP“)
zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
uvedeného v záhlaví tohto rozsudku. Žalovaný, ako orgán rozhodujúci o rozklade žalobcu
proti rozhodnutiu žalovaného zo 14.12.2007, č. 2007/DZ/2/1/105, zmenil výrok
prvostupňového rozhodnutia v bode 1 rozhodnutia tak, že rozhodol, že konanie podnikateľa
E., a.s. so sídlom Mlynské nivy 42, Bratislava (do 2.1.2008 SPP – preprava, a.s. so sídlom
Mlynské nivy 42, Bratislava, IČO: X.) spočívajúce vo vynucovaní odpredaja pripojovacieho
zariadenia pri uzatváraní Zmluvy o pripojení distribučnej siete a Dohody o prepojení so
spoločnosťou G.T., s.r.o. so sídlom Š. je zneužívaním dominantného postavenia na
relevantnom trhu poskytovania služby pripojenia k prepravnej sieti zemného plynu na území
vnútroštátnej prepúšťacej stanice Starý Hrádok, formou vynucovania neprimeranej obchodnej
podmienky podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona 136/2001 Z.z. a preto je podľa § 8 ods. 6 tohto
zákona zakázané. Bod 2 výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu zostal
nezmenený. Žalobcovi ním bola na základe § 38 ods. 1 zákona 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže uložená peňažná pokuta vo výške 98 900 000,- Sk.
Krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím žalovaného a konštatoval, že pokiaľ sektorový
regulátor Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) nemá právny nástroj
na postihnutie protisúťažného konania a to z dôvodu, že dané protisúťažné konanie
regulovaného subjektu nie je v priamom rozpore s osobitným predpisom pre určitú
regulovanú oblasť, alebo v prípade ak osobitný predpis síce reguláciu v určitej oblasti
pripúšťa, avšak sektorový regulátor žiadne regulačné opatrenie na vymedzenie správania
regulovaného subjektu neprijal, potom je v zmysle § 2 ods. 6 zák. 136/2001 Z.z. o ochrane
hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS“) bezpochyby daná právomoc žalovaného
na prejednanie a postih daného protisúťažného konania. Prvostupňový súd konštatoval,
že ÚRSO ako sektorový regulátor v predmetnej oblasti mal všetky kompetencie potrebné
k regulácii podmienok pripájania k prepravnej sieti so zemným plynom, pričom žiadne
regulačné opatrenie však v relevantnom čase v tomto smere neprijal a nakoľko žiadna
sekundárna regulácia pre regulovanú oblasť pripájania k prepravnej sieti na základe zákona
č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „ZoRSO“)v čase skutku tvoriaceho predmet konania neexistovala, nemal ÚRSO právny základ, na základe ktorého by
mohol postihovať konanie žalobcu, spočívajúce vo vynucovaní odpredaja pripojovacieho
zariadenia pri uzatváraní Zmluvy o pripojení distribučnej siete (ďalej len „Zmluvy“)
a Dohody o prepojení (ďalej len „Dohody“ so spoločnosťou G.T. s.r.o (ďalej len „GT“).
Krajský súd konštatoval, že posudzovaný skutok nebol v rozpore so žiadnym ustanovením
zákona č. 276/2001 Z.z., ktorý zákaz takéhoto konania zo strany prevádzkovateľa prepravnej
siete, neustanovuje. Uviedol, že zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike (ďalej len „ZoE“) síce
ukladá prevádzkovateľovi prepravnej siete povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe do
prepravnej siete a zmluvu o pripojení prepravnej siete s každým, kto o to požiada ak sú
splnené technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia k obchodnej sieti, nerieši však
otázku zákonnosti podmieňovania uzatvorenia uvedených zmlúv ďalším právnym úkonom
v danom prípade uzavretím zmluvy o odpredaji pripojovacieho zariadenia prevádzkovateľovi
prepravnej siete. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný mal právomoc na prejednanie
a postih predmetného skutku podľa zákona č. 136/2001 Z.z., táto kompetencia mu bola daná,
aj keď išlo o konanie subjektu regulovaného sektorovým regulátorom. ÚRSO ako sektorový
regulátor nemal v zmysle zákona č. 276/2001 Z.z. právne nástroje, aby aplikáciou primárnej
alebo sekundárnej legislatívy postihol konanie žalobcu spočívajúceho vo vynucovaní
odpredaja pripojovacieho zariadenia vybudovaného spoločnosťou GT ako podmienku uzavretia zmluvy o pripojení distribučnej siete k prepravnej sieti a dohody o prepojení týchto
sietí.
Krajský súd konštatoval, že pre účely napadnutého rozhodnutia bolo zistenie
skutkového stavu dostatočné a poskytuje náležitý podklad pre žalovaným vyvodené závery
o zneužití dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu, stotožnil sa s názorom
žalovaného, že nebolo potrebné analyzovať mieru ekonomickej výhodnosti alebo
nevýhodnosti predaja pripojovacieho zariadenia pre žalobcu, resp. spoločnosť GT,
pretože v stanovení výhodnosti kúpnej zmluvy pre jeden alebo druhý subjekt nespočívala
podstata protisúťažného konania žalobcu. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný posúdil
vec podľa jeho názoru správne, keď ako zneužívanie dominantného postavenia vyhodnotil
vynucovanie odpredaja pripojovacieho zariadenia ako neprimeranej obchodnej podmienky,
ktorej nutnosť v relevantnom čase nemala oporu v právnom poriadku SR ani v obchodnej praxi platnej v sektore plynárenstva, na ktorú sa žalobca odvolával. Bez ohľadu na to,
pre koho predaj pripojovacieho zariadenia bol výhodnejší, žalovaný správne vyhodnotil
uvedenú obchodnú podmienku ako neprimeranú, pretože z vykonaného dokazovania aj pred správnym orgánom jednoznačne vyplynulo, že žalobca na odpredaji pripojovacieho
zariadenia trval aj napriek nesúhlasnému stanovisku GT a podmieňoval uzavretie Zmluvy
splnením tejto podmienky. Žalobca požiadavku na odkúpenie pripojovacieho zariadenia
odôvodňoval bežnou obchodnou praxou plynárenstva a potrebou vlastníctva tohto zariadenia
ako predpokladu pre plnenie zákonných povinností prevádzkovateľa prepravnej siete. Krajský
súd konštatoval, že žalovaný správne vyhodnotil a zrozumiteľne odôvodnil, prečo na plnení
zákonných povinností žalobcu vo vzťahu k prepravnej sieti, nebolo vynútenie vlastníctva
k pripojovaciemu zariadeniu krokom nevyhnutným a poukázal na argumentáciu žalovaného
v napadnutom rozhodnutí. Taktiež sa stotožnil s vyhodnotením a so záverom žalovaného,
že kvalifikácia posudzovania konania žalobcu je zneužitím jeho dominantného postavenia
na relevantnom trhu a skonštatoval, že žalovaný k tomuto záveru zhromaždil dostatok
skutkových podkladov, ktoré aj po právnej stránke správne vyhodnotil a náležite zdôvodnil.
K ďalším žalobným dôvodom krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o namietané vady
konania a tvrdenia žalobcu, že došlo k porušeniu jeho procesných práv, postup žalovaného
nebol takého charakteru, aby spôsobil vážne porušenia práv žalobcu na účinnú obhajobu
a nemohol mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom niet pochýb,
že žalobca ako účastník správneho konania mal právo sa vyjadriť ku všetkých podkladom rozhodnutia a prípadne navrhnúť ich doplnenie. Krajský súd dal za pravdu žalovanému,
že pokiaľ boli za obchodné tajomstvo označené údaje o termíne nábehu paroplynového cyklu
v Priemyselnom parku Levice, tieto skutočnosti museli byť žalobcovi známe z rokovaní
so spoločnosťou GT a z priebehu správneho konania, avšak pre celkové posúdenie mali len
okrajový význam.
K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal výšku uloženej pokuty, krajský súd
konštatoval, že pokuta a jej výška boli správnymi orgánmi náležite zdôvodnené zo zákonných
hľadísk, pričom toto zdôvodnenie nevybočilo v žiadnom ohľade z medzí správneho uváženia,
ktoré patrí žalovanému, výška uloženej pokuty bola určená v dolnej hranici zákonnej sadzby
a suma pokuty sa nijako nevymyká praxi ani prípadu, na ktorý v žalobe upozornil žalobca.
Prvostupňový súd poukázal na koncentračnú zásadu, ktorá ovláda súdne konanie
podľa druhej hlavy piatej časti OSP a konštatoval, že nemohol prihliadnuť na žalobné dôvody
uplatnené žalobcom v podaní z 8.12.2008 (označeného ako doplnenie žaloby) nakoľko boli
uplatnené na súde po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby.
Na základe uvedených skutočností krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov zistil, že sú v súlade so zákonom a podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu
zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca. Rozsah a dôvody
odvolania možno zhrnúť nasledovne:
Žalobca tvrdil, že rozsudok je nezákonný, pretože vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaný nemal právomoc na prejednanie a postih žalobcu (body 10 - 26
odvolania) poukazujúc na § 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťaži.
V bodoch 27 – 33 odvolania tvrdil, že konanie žalobcu nenaplnilo znaky porušenia
dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu vynucovaním neprimeranej obchodnej podmienky v zmysle zákona a krajský súd nesprávne posúdil otázku údajného vynucovania,
nakoľko zo správneho konania vyplýva, že iniciátorom odpredaja pripojovacieho zariadenia
bol GT, čo vyplýva jednak so stretnutí žalobcu s GT v máji 2006 ako i z výsluchu žalobcom
navrhnutých svedkov, ktorých výsluch žalovaný nevykonal, aj so zápisnice zo stretnutia
uvedených subjektov z 25.5.2006 a touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nezaoberal ako
sa nezaoberal ani tvrdením žalobcu, že GT začal odmietať odpredaj pripojovacieho zariadenia
len z dôvodu údajnej ekonomickej nevýhodnosti predaja. Záver prvostupňového súdu nemá
podľa žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní pred správnym orgánom, nakoľko krajský
súd sa týmito skutočnosťami a argumentmi žalobcu nezaoberal a v tomto smere rozhodnutie
nezdôvodnil.
V bodoch 34-36 odvolania žalobca tvrdil, že prvostupňový súd sa nezaoberal jeho
námietkou, že konanie žalobcu nemohlo mať žiadny dopad na súťaž a že žalovaný mal
vykonať analýzu v tomto smere. Tvrdil, že záver prvostupňového súdu, keď konštatuje,
že nebolo potrebné analyzovať mieru ekonomickej výhodnosti predaja pripojovacieho
zariadenia, pretože v určení výhodnosti kúpnej zmluvy nespočívala podstata protisúťažného
konania je nesprávny. Tvrdil, že žalovaný mal analyzovať mieru výhodnosti nie preto, aby zistil podstatu protisúťažného konania, ale aby zistil, či existuje možnosť dopadu takéhoto odpredaja na súťaž a aby si overil pravdivosť tvrdení GT o neprijateľnosti odpredaja. Podľa
žalobcu zistený skutkový stav neposkytoval náležitý podklad pre posúdenie konania žalobcu
ako kladenie neprimeranej obchodnej podmienky v zmysle § 8 ods. 2 písm. a/ zákona
136/2001 Z.z.
V odvolacích dôvodoch pod bodmi 37 – 38 žalobca tvrdil, že potreba vlastníctva
k pripojovaciemu zariadeniu bola objektívne zdôvodnená vzhľadom na povinnosti žalobcu
zabezpečiť bezpečnú a spoľahlivú prevádzku siete a aplikáciu princípu jednoty vlastníctva,
ktorý je platný v plynárenskom sektore, tvrdil, že rozhodnutie žalovaného túto potrebu
odmietlo na základe nesprávne zisteného stavu bez opory vo vykonanom dokazovaní
a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na detailné argumenty,
ktoré uviedol k tomuto odvolaciemu dôvodu v doplnení žaloby, ktorým sa krajský súd
nezákonne a neústavne odmietol zaoberať. Preto aj záver prvostupňového súdu, že žalovaný
správne vyhodnotil a zrozumiteľne odôvodnil prečo na plnenie zákonných povinností žalobcu
vo vzťahu k prepravnej sieti, nebolo nadobudnutie vlastníctva k pripojovaciemu zariadeniu
krokom nevyhnutným, je nesprávny.
V odvolacích bodoch 39 až 45 žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu bolo
výsledkom nesprávneho postupu, ktorý mal za následok jeho nezákonnosť. Žalobca tvrdil,
že žalovaný vedomosť žalobcu o existencii časovej tiesne na strane GT nikdy nepreukázal
a táto vedomosť nevyplýva ani z obsahu správneho spisu. Krajský súd však tieto argumenty
žalobcu vo svojom rozhodnutí vôbec nevyhodnotil, čím porušil právo žalobcu na riadne
odôvodnenie rozsudku a nesprávne právne posúdil konanie žalobcu ako zneužitie
dominantného postavenia. Ďalej tvrdil, že z obsahu spisu nič nenasvedčuje tomu, že by
žalobca vedel o časovom harmonograme nábehu paroplynového cyklu zo strany GT,
a že nesprístupnenie údajov o časovom harmonograme nábehu paroplynového cyklu
označených ako obchodné tajomstvo bolo vážnym porušením procesných práv žalobcu,
ktorý sa nemohol s podkladmi v uvedenom smere oboznámiť.
V odvolacích dôvodoch 46 - 52 tvrdil, že žalovaný uložil pokutu v rozpore so zásadou
vyjadrenou v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, poukázal, že konanie v prípade inej spoločnosti
(C.) bolo nepomerne závažnejšie a dlhotrvajúcejšie ako údajné konanie žalobcu a na rozdiel
od konania žalobcu, malo skutočný dopad na trh a napriek tomu žalovaný uložil žalobcovi
percentuálne omnoho vyššiu pokutu ako spoločnosti C. Preto záver krajského súdu, že prípad žalobcu sa nevymyká prípadu C. je v tomto prípade neobhájiteľný a nedostatočne
zdôvodnený. Žalobca uloženú pokutu považoval za neprimeranú aj z toho dôvodu, že zo spisu
nevyplýva, že by konanie žalobcu malo skutočný dopad na trh. Tvrdil, že záver žalovaného,
že žalobca sa údajne snažil potrestať GT za obchádzanie distribučných poplatkov a vstup
na trh, nie je nijako v spise zdokumentovaný, nevyplýva z obsahu spisu, pričom žalobca ho
považuje aj za nepravdivý.
V odvolacích dôvodoch v bodoch 53-61 žalobca tvrdil, že v konaní pred krajským
súdom došlo k vadám, v dôsledku ktorých je napadnuté rozhodnutie nesprávne, lebo boli ním
porušené práva žalobcu garantované Ústavou. Poukázal na to, že prvostupňový súd porušil
právo žalobcu na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť konať
pred súdom, pretože bez splnenia zákonných podmienok neprihliadal na doplnenie žaloby
i napriek tomu, že žalobné dôvody obsiahnuté v doplnení žaloby boli doručené
prvostupňovému súdu v lehote na podanie žaloby. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného mu
bolo doručené 6.10.2008 a koniec lehoty na podanie žaloby a doplnenie jej dôvodov pripadol
na 6.12.2008, ktorým bola sobota, čo znamená, že posledným dňom lehoty na podanie žaloby
sa stal najbližší pracovný deň, t.j. pondelok 8.12.2008, kedy aj žalobca doplnenie žaloby osobne podal na krajskom súde.
V odvolaní v bodoch 62-66 žalobca poukázal na to, že rozsudok krajského súdu je
nezákonný, pretože odporuje § 157 ods. 2 OSP, nakoľko súd porušil právo žalobcu na súdnu
ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, keď v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom
sa nezaoberal a nevyhodnotil zásadné námietky žalobcu, resp. zdôvodnenie súdu je
nedostatočné s poukazom na odseky 28,33,34,37,42,44 a 52 odvolania. Ďalej v bodoch 67
a 68 odvolania tvrdil, že krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkami žalobcu uvedenými
v odsekoch 24 až 37 žaloby a v odsekoch 3 – 30 doplnenia žaloby.
Žalobca žiadal alternatívne buď zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia
prvo a druhostupňových správnych orgánov súd zruší a konanie zastaví, alebo rozsudok
prvostupňového súdu žiadal zmeniť tak, že rozhodnutia prvo a druhostupňových orgánov sa
zrušujú a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie alebo alternatívne zrušiť rozsudok
prvostupňového súdu a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
III.
Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Považoval
odvolanie za nedôvodné. V časti I vyjadrenia k odvolaniu reagoval na tvrdenie žalobcu o tom,
že úrad nemá kompetenciu na prejednanie a postih odvolateľa. Poukázal na dôvody,
pre ktoré bolo ustanovenie § 2 ods. 2 zo zákona č. 136/2001 Z.z. vypustené. Podľa
žalovaného výklad žalobcu týkajúci sa kompetencie prierezového a sektorového regulátora
ďaleko presahuje význam zásady ne bis in idem deklarovanej pôvodne v § 2 ods. 6 zák.
č. 136/2001 Z.z.. Žalovaný zotrval na názore, že zo žiadneho z ustanovení zákona
o energetike a ani zákona o regulácii nevyplýva kompetencia ÚRSO v danej veci konať
a rozhodnúť, aby mohol ÚRSO postihnúť skutok, akým je vynucovanie neprimeranej
obchodnej podmienky. URSO nemôže sankcionovať nepripojenie k prepravnej sieti, keďže
k nemu došlo. Podstata nepripojenia k prepravnej sieti a vynucovanie neprimeranej obchodnej
podmienky je však úplne odlišná. Ak raz dôjde k pripojeniu k prepravnej sieti, podľa náhľadu
žalovaného by už neexistovala možnosť postihnúť vynucovanie neprimeranej obchodnej
podmienky. Rovnako, pokiaľ prebiehajú rokovania a prevádzkovateľ je ochotný pripojiť
prepravnú sieť k distribučnej sieti, avšak len v prípade splnenia neprimeranej podmienky,
ktorú určí. Podľa žalovaného spisový materiál tiež potvrdzuje, že ÚRSO žiadnym spôsobom v danej veci nekonal, neprijal žiadne rozhodnutie či iné regulačné opatrenie s cieľom vyriešiť
spornú situáciu v prospech jednej či druhej strany, pričom ÚRSO potvrdilo, že nemá
kompetenciu vyjadrovať sa k obsahu zmluvy o pripojení k prepravnej sieti.
V časti II vyjadrenia žalovaného pokiaľ ide o právne posúdenie otázky vynucovania
neprimeranej obchodnej podmienky, žalovaný poukázal na doterajšie vyjadrenia k žalobe.
Zo spisového materiálu podľa žalovaného nemožno vyvodiť záujem žalobcu o odkúpenie
pripojovacieho zariadenia ani to, že by GT od začiatku staval pripojovacie zariadenie
do vlastníctva odvolateľa. Za dôležitý považuje žalovaný fakt, že podmienka odpredaja
nebola pre uzavretie Zmluvy a Dohody nevyhnutná, nebola objektívne zdôvodniteľná a na jej
splnenie nemal odvolateľ žiadny právny nárok. Podľa žalovaného v správnom konaní bolo
preukázané, že neexistovala objektívna zdôvodniteľnosť vlastníctva odvolateľa
k pripojovaciemu zariadeniu, nevyžadovala to ani legislatíva a ani plnenie jeho zákonných
povinností a takáto potreba nevychádzala ani z údajne existujúcej praxe zaužívanej
v plynárenstve.
V časti III žalovaný zotrval na tvrdení uvedenom v druhostupňovom rozhodnutí,
že otázka časovej tiesne nebola rozhodujúca pre konštatovanie zneužitia dominantného
postavenia, čo vyplýva zo samotnej povahy vykorisťovateľskej praktiky. Ak by aj časová
tieseň neexistovala, došlo by k zneužitiu dominantného postavenia zo strany odvolateľa,
keďže bol nevyhnutným obchodným partnerom pre spoločnosť GT.
V časti IV žalovaný vyjadril postoj k odvolacím dôvodom vo vzťahu k výške uloženej
sankcie, pričom zotrval na názore, že sankcia nebola uložená v rozpore s obsahom spisov
a nad rámec správneho uváženia.
IV.
Najvyšší sú Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c v spojení s § 10 ods. 2
OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), vec prejednal na ústnom
pojednávaní s vypočutím zástupcov procesných strán, ktorí na požiadanie súdu predložili
ďalšie vyjadrenia a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je dôvodné
vyhovieť.
Odvolací súd predovšetkým zistil, že doplnok žaloby, ktorý podal žalobca osobne
na krajskom súde 8.12.2008 bol podaný v zákonnej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.
Odvolací súd si v spise krajského súdu overil, že rozhodnutie o rozklade bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené 6.10.2008 a posledný deň na podanie žaloby pripadol
na pondelok 8.12.2008 (6.12.2008 bola sobota). S doplnenými dôvodmi žaloby sa preto
krajský súd mal zaoberať v súvislosti so samotným obsahom žaloby. Odvolací súd konštatuje,
že prvostupňový súd porušil právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces,
keď neprejednal a nevysporiadal sa v dôvodoch svojho rozhodnutia so žalobnými dôvodmi
v celom rozsahu.
Najvyšší súd, ako súd s plnou jurisdikciou v správnom súdnictve podľa § 250i ods. 2
OSP vzhľadom na uloženie sankcie v správnom konaní, preskúmal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného v celom rozsahu, aj z dôvodov uvedených v doplnení žaloby, a po vypočutí
zástupcov sporových strán na ústnom pojednávaní, ktorí doplnili svoje vyjadrenia v odvolacom konaní ďalšími písomnými vyjadreniami a dokumentami a po zadovážení vyjadrení Ministerstva hospodárstva SR z 12.4.2011 č. 401/2011 -320 a Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví z 25.3.2011 č. 6845/2011/BA, s ktorými sporové strany súd oboznámil,
dospel k záveru, že krajský súd vo veci nesprávne rozhodol, keď žalobu zamietol.
Žaloba ako celok obsahovala najmä tvrdenia
- o nedostatku kompetencie žalovaného konať a rozhodovať o podmienkach pripojenia
k prepravnej sieti,
- o nedostatku skutkových zistení a vecných dôvodov pre kvalifikáciu konania žalobcu podľa
§ 8 ods. 2 písm. a/ ZOHS, s osobitným zreteľom na „neprimeranú obchodnú podmienku“
a „princíp jednoty vlastníctva“ prepravnej siete a pripojovacieho zariadenia,
- o nevykonaní dôkazov o „vynucovaní“ neprimeranej obchodnej podmienky a nevykonaní
dôkazov navrhnutých žalobcom v správnom konaní k objasneniu postupu a obsahu rokovaní
o pripojení distribučnej siete GT k prepravnej sieti prevádzkovanej žalobcom,
- o neprimeranosti uloženej pokuty.
S uvedenými tvrdeniami žalobcu, ktoré považuje odvolací súd v celom rozsahu za skutkovo a právne významné, sa náležite nevysporiadal nielen prvostupňový súd ale ani
žalovaný v správnom konaní, hoci ich žalobca ako účastník správneho konania uplatil. Z tohto
dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod na potvrdenie ani na zrušenie rozsudku
krajského súdu, keďže proces, ktorým žalovaný k rozhodnutiu dospel a samotné rozhodnutie
žalovaného v medziach dôvodov uvedených v žalobe, nie je v súlade so zákonom. Najvyšší
súd preto zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného
zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP
z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP, keďže doteraz zistený skutkový stav
v správnom konaní nepovažoval za dostatočný pre rozhodnutie vo veci, správnymi orgánmi
neboli v konaní zadovážené písomné podklady ako dôkazy hodnotené jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach, (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku) so zreteľom
na trestnoprávnu zásadu, že príslušné orgány sa zaoberajú rovnako dôkazmi svedčiacimi
v prospech i v neprospech stíhaného subjektu, bez uvedenia dôvodov nebolo vykonané
dokazovanie vypočutím navrhovaných svedkov a napriek obsiahlemu zdôvodneniu
rozhodnutia žalovaného nie je rozhodnutie preskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu
k obsahu tvrdení žalobcu ako účastníka konania v správnom konaní.
Prvým dôvodom žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bol
žalobcom tvrdený nedostatok kompetencie žalovaného posudzovať podľa § 8 ods. 1 písm. a/
zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťaži (ďalej len ZoHS) primeranosť podmienok
pripájania k prepravnej sieti, ktoré je regulované podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o regulácii
v sieťových odvetviach (ďalej len ZoRSO) a konanie a rozhodovanie o regulácii je
v kompetencii Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO), ktorý je v zmysle § 5
ods. 1 písm. a/ ZoRSO kompetentný zabezpečovať transparentnú, nediskriminačnú
a efektívnu hospodársku súťaž v zmysle § 12a ods. 6 v spojitosti s § 12a ods. 2 písm. e/ a § 5
ods. 3 ZoRSO a kontrolovať aj dodržiavanie podmienok pripájania k prepravnej sieti.
Kompetencia ÚRSO konať vo veciach podmienok pripojenia k prepravnej sieti potvrdzuje
podľa žalobcu aj fakt, že na podnet žalobcu ÚRSO realizoval dve stretnutia so žalobcom
a GT v snahe riešiť ich spor (bod 19 žaloby).
Žalovaný v rozhodnutí o rozklade poukázal na to, že hoci je jeho kompetencia
v danom prípade zrejmá a nepochybná už na základe analýzy právnych predpisov, úrad a aj
Rada úradu v záujme jednoznačného postupu v priebehu konania oslovili ÚRSO a požiadali
ho o vyjadrenie k veci. Viaceré vyjadrenia ÚRSO vrátane jeho vyjadrenia pre Radu úradu
listom ev. č. 1131/2008 doručeným úradu 20.3.2008, podľa žalovaného len potvrdzujú,
že ÚRSO nemá pôsobnosť vyjadrovať sa k obsahu zmluvy o pripojení k prepravnej sieti.
Je teda podľa žalovaného zrejmé, že úrad - žalovaný neposudzoval vec, ktorú by mohol
v rámci svojich kompetencií posúdiť regulačný úrad s poukazom na § 2 ods. 6 Zákona
o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len ZOHS).
Podľa názoru žalovaného úrad posudzoval podmienku (odpredaj pripojovacieho
zariadenia), ktorá nebola predmetom regulácie a teda úrad posudzoval vynucovanie
neprimeranej podmienky, t.j. skutok, ktorý regulačný orgán (ÚRSO) v rámci svojej
kompetencie posúdiť ani nemohol a teda nemohla nastať ani situácia predvídaná ustanovením
§ 2 ods. 6 ZOHS. Podľa žalovaného „posúdenie správania podnikateľa, ktoré nebolo
predmetom regulácie v čase, keď k nemu došlo, nepodlieha kompetencii regulátora a jeho
posúdenie je v kompetencii úradu. Pri inom výklade by správanie podnikateľa, ktoré má
protisúťažný charakter, nebolo vôbec postihnuteľné“.
Žalovaný vo svojom rozhodnutí v časti III (str. 11) v tejto súvislosti konštatoval,
že Prevádzkový poriadok prevádzkovateľa prepravnej siete SPP a.s., ustanovujúci obchodné
podmienky pre prístup do prepravnej siete, tak ako bol schválený rozhodnutím ÚRSO
č. 0008/2005/04/PP zo dňa 4.10.2005, teda platný v čase posudzovaného konania, vôbec
neupravoval podmienky pripojenia do siete, inými slovami, podmienky pripojenia do siete
neboli regulované, t.j. regulátor nemal kompetenciu kontrolovať a sankcionovať ich
dodržiavanie v dôsledku ich absencie (prvý odsek). Žalovaný ďalej uvádza, že „Prevádzkový
poriadok...... ustanovujúci obchodné podmienky pre prístup do prepravnej siete
a pre prepravu plynu, tak ako boli schválené rozhodnutiami ÚRSO č. 0008/2005/04/PP zo dňa
4.10.2005 a 0003/2007/04/PP zo dňa 16.5.2007, upravuje aj podmienky pripojenia
k prepravnej sieti“ a v bode 7.3.2. stanovuje, že: „Technické zariadenia prevádzkované PPS
predstavujú neoddeliteľnú súčasť prepravnej siete... Prevádzkovateľ pripojeného technického
zariadenia nemá vlastnícke právo ani žiadne iné právo k prepravnej sieti ani ktorejkoľvek jej
časti...“. Toto ustanovenie vrátane ostatných podmienok pripojenia, sa stalo súčasťou
Prevádzkového poriadku a nadobudlo účinnosť 16.5.2007. teda až potom, ako už boli
podpísané Zmluva o pripojení a Dohoda o prepojení z 9.5.2007 medzi žalobcom a spoločnosťou G.T. Žalovaný z uvedeného vyvodil, že Prevádzkový poriadok, prijatý
16.5.2007 po ukončení posudzovaného konania (zmluva uzavretá 9.5.2007) nie je pre posúdenie prípadu relevantný.
Odvolací súd sa oboznámil s písomnou dokumentáciou, ktorá medzi účastníkmi
zmluvy o pripojení, ako aj medzi účastníkmi a PMÚ, resp. ÚRSO, a tiež medzi PMÚ a ÚRSO
prebiehala, a konštatoval, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal celým komplexom
písomných podkladov, tieto hodnotil selektívne a len čiastočne, neprihliadajúc na vyjadrenia
a tvrdenia žalobcu. Osobitne pritom odvolací súd poukazuje na list ÚRSO adresovaný
žalovanému č. 3158/2008/BA z 18.3.2008 (doručeným PMÚ 20.3.2008 evidovaným
pod č. 1131, na ktorý v rozhodnutí poukázal aj žalovaný), v ktorom ÚRSO v bode 1 síce
konštatuje, že podľa § 5 ZoRSO nepatrí do jeho pôsobnosti vyjadrovať sa k obsahu zmluvy
o pripojení, avšak uvádza aj viaceré ďalšie skutočnosti, s ktorými sa žalovaný nezaoberal.
Z listu o.i. vyplýva, že návrh Prevádzkového poriadku prepravnej siete spoločnosti E., a.s. zo
dňa 13.3.2007 úrad po dôkladnom posúdení a po zvážení, že predložený návrh nie je
v rozpore so zákonom ani iným predpisom schválil dňa 16.5.2007 a vydal o tom rozhodnutie
č. 0003/2007/04/PP. Súdu bol tiež predložený list ÚRSO adresovaný úradu - odboru
zneužívania dominantného postavenia č. 1640/ÚRSO/2007 z 10.5.2007 ako Stanovisko, z ktorého považuje odvolací súd za dôvodné uviesť nasledovné (cit).: „V prípade,
ak prevádzkovateľ siete neplní, prípadne porušuje povinnosť vyplývajúcu z uvedených
ustanovení Zákona o energetike (ZoE) ( predtým v texte uvedený §§ 41 ods. 6 písm. f/ a k/ ako
aj § 13 ods. 2 ZoRSO ) je daná kompetencia ÚRSO, resp. vecne príslušného organizačného
útvaru v tejto veci konať a rozhodnúť“ pričom poukázal na konkrétne ustanovenia ZoRSO,
a tiež ZoE. Ďalej sa v stanovisku uvádza: „Uvedené zákonné ustanovenia priznávajú ÚRSO
všeobecnú kontrolnú a sankčnú kompetenciu v oblasti regulácie sieťových odvetví podľa
ZoRSO a ZoE. V prípade ak sa naplní vecná podstata vyššie spomenutých zákonných
ustanovení, ÚRSO v rámci svojej pôsobnosti pristúpi k uplatňovaniu kompetencií mu daných
príslušnými ustanoveniami ZoRSO a ZoE“. Uvedeným stanoviskom ÚRSO sa žalovaný
nezaoberal.
Založenie kompetencie PMÚ nemožno vyvodiť ani z tvrdenia žalovaného uvedeného
v rozhodnutí, ako aj v priebehu sporu, že ÚRSO žiadnym spôsobom vo veci nekonal,
ani neprijal žiadne rozhodnutie, či iné regulačné opatrenie, a že zo strany ÚRSO nebol prijatý
žiaden záver ohľadom oprávnenosti požiadavky jednej alebo druhej strany vo veci vlastníctva
pripojovacieho zariadenia. S uvedeným konštatovaním žalovaného možno súhlasiť len potiaľ,
pokiaľ sa ÚRSO priamo nevyjadril k otázke „odpredaja“ a „vlastníctva“ pripojovacieho
zariadenia ako k vecnému obsahu Zmluvy a Dohody. Avšak záver o tom, že ÚRSO žiadnym
spôsobom vo veci nekonal, neprijal žiadne rozhodnutie, či iné regulačné opatrenie, je jednak
v rozpore s obsahom spisov a nezodpovedá najmä obsahu schváleného Prevádzkového
poriadku, najmä jeho čl. 7 ako celku, ktorým bolo učinené zadosť zákonnej požiadavke
upraviť v Prevádzkovom poriadku aj podmienky „pripojenia“, čo v pôvodne schválenom
Prevádzkovom poriadku absentovalo. Je pritom podľa názoru súdu irelevantné, či ÚRSO
rozhodlo o schválení prevádzkového poriadku s cieľom vyriešiť spornú situáciu v prospech
jednej či druhej strany (pokiaľ ide o otázku vlastníctva pripojovacieho zariadenia), čím by
deklaroval, ako uvádza žalovaný, kompetenciu vo veci konať (pozri dôvody žalovaného
na str. 13 ods. 3 rozhodnutia o rozklade), alebo či schválil predložený návrh zmeny
Prevádzkového poriadku, ktorý mohol predložiť len prevádzkovateľ prepravnej siete (PPS),
ako všeobecnú úpravu platnú pre každý prípad pripojenia.
Z obsahu spisu totiž nepochybne vyplýva, dňa 16.5.2007 ÚRSO
pod č. 0003/2007/04/PP vydal podľa § 5 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 15 ods. 2 a 3 ZoRSO
rozhodnutie, ktorým schválil Dodatok č. 1 k Prevádzkovému poriadku, predloženému regulovaným subjektom SPP - preprava a.s., ktorým sa dopĺňa Prevádzkový poriadok
schválený rozhodnutím č. 008/2005/04/PP zo dňa 4.10.2005 tak, že 1. názov prevádzkového poriadku znie " Prevádzkový poriadok prevádzkovateľa prepravnej siete SPP- preprava a. s., ustanovujúci obchodné podmienky pre pripojenie k prepravnej sieti, prístup do prepravnej siete a prepravu plynu",
2. bolo uvedené nové znenie čl. 1 Preambuly vzhľadom na zmenu regulovaného subjektu z SPP a.s. na SPP- preprava a.s.
3. bol vložený nový článok 7 " Pripojenie k prepravnej sieti", ktorý upravuje miesta pripojenia k prepravnej sieti, upravuje že typ, štruktúru a parametre technických zariadení stanoví PPS (prevádzkovateľ prepravnej siete) v rámci stanovených technických podmienok pripojenia k prepravnej sieti v závislosti od konkrétnych podmienok pripojenia, upravuje náležitosti žiadosti o pripojenie k prepravnej sieti a pod bodom 7.3. podmienky pripojenia k prepravnej sieti.
4. doterajší článok 7 "Záverečné ustanovenia" sa označil ako článok 8.
V odôvodnení rozhodnutia ÚRSO uviedol, že návrh na doplnenie prevádzkového
poriadku bol doručený dňa 13.3.2007 a podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. bolo začaté
správne konanie vo veci schválenia dodatku. Úrad vykonal všetky procesné úkony,
preskúmal predložený návrh doplneného prevádzkového poriadku a v priebehu správneho
konania využil všetky informácie z rokovaní so spoločnosťou SPP -preprava, a.s., ktoré sa
uskutočnili v priebehu mesiacov marec až máj 2007. Úrad po komplexnom vyhodnotení
návrhu dodatku, jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi, dospel k záveru,
že dodatok spĺňa požiadavky na schválenie.
Správne konanie o schválení dodatku upravujúceho podmienky pripojenia sa začalo
13.3.2007 (teda pred začatím správneho konania Protimonopolným úradom) a skončilo
schválením dodatku, vydaním rozhodnutia zo 16.5.2007 (pred ukončením konania PMÚ).
Je teda nepochybné, že ÚRSO konal o návrhu na úpravu podmienok pripojenia
v Prevádzkovom poriadku žalobcu z časti v rovnakom čase ako PMÚ konal o ochrane
hospodárskej súťaže pre vynucovanie neprimeranej obchodnej podmienky v súvislosti
s uzatváraním Zmluvy o pripojení a Dohody o prepojení.
Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného vyplýva, že žalovaný nedostatočne
vyhodnotil všetky skutočnosti rozhodujúce pre uplatnenie svojej kompetencie ako
všeobecného orgánu ochrany hospodárskej súťaže, keďže nevylúčil pochybnosti o tom,
že na konanie a rozhodovanie je (bol) oprávnený podľa § 2 ods. 6 ZOHS (platného a účinného
v rozhodnej dobe) iný orgán, ktorý je (bol) v rozpore s východiskovým tvrdením žalovaného
o nečinnosti ÚRSO, o podmienkach pripojenia v rámci svojej kompetencie konal
a rozhodoval. Žalovaný však svoju kompetenciu z uvedeného hľadiska vôbec neposudzoval.
Právne posúdenie veci žalovaným neberie zreteľ na okolnosti, za ktorých
k inkriminovanému konaniu žalobcu došlo. Nie je sporné, že k doplneniu Prepravného
poriadku o úpravu týkajúcu sa podmienok „pripojenia“ došlo vzhľadom na aktuálnu potrebu
tejto úpravy spojenú s už prebiehajúcou realizáciou prvého pripojenia distribučnej siete iného
subjektu k prepravnej sieti (rokovania od mája 2006). Naznačujú to aj ďalšie ustanovenia čl. 7
Prepravného poriadku (ako napr. náležitosti žiadosti o pripojenie, ktoré boli ustanovené tiež
až následne, keďže obsah žiadosti v roku 2006 nebol výslovne upravený). Len zo skutočnosti,
že tieto podmienky boli ustanovené až od 16.5.2007 nemožno bez ďalšieho vyvodiť,
že podmienka predložená zo strany žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o pripojení a Dohody o prepojení bola právne nepodložená, a teda neprimeraná a vynucovaná, a preto podliehajúca
posudzovaniu len a výlučne PMÚ.
Podľa čl. 7.3.1. podmienok pripojenia k prepravnej sieti, „prepravnú sieť, vrátane
miesta pripojenia prevádzkuje PPS (prevádzkovateľ prepravnej siete). Zariadenia za miestom
pripojenia prevádzkuje prevádzkovateľ pripojeného plynárenského zariadenia.“ Podľa
čl. 7.3.2. „technické zariadenia prevádzkované PPS predstavujú neoddeliteľnú súčasť
prepravnej siete. Ich funkciou je umožniť prechod plynu v mieste pripojenia medzi
prepravnou sieťou a pripojeným plynárenským zariadením pri zachovaní integrity
a vyváženého stavu prepravnej siete. Prevádzkovateľ pripojeného plynárenského zariadenia
nemá vlastnícke právo ani žiadne iné práva k prepravnej sieti ani ktorejkoľvek jej časti.
Technické zariadenia prevádzkované prevádzkovateľom pripojeného plynárenského
zariadenia predstavujú neoddeliteľnú súčasť pripojeného plynárenského zariadenia. PPS
nemá vlastnícke právo ani žiadne iné práva k pripojenému plynárenskému zariadeniu ani
ktorejkoľvek jeho časti.“
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že pokiaľ o úprave
podmienok pripojenia, čo aj v Prevádzkovom poriadku, konal a rozhodoval od 13.3.2007
do 16.5.2007 ÚRSO, mal sa žalovaný s touto okolnosťou vo svojom rozhodnutí zaoberať
najmä z toho pohľadu, či v predmetnom konaní nebola vyriešená predbežná otázka, ktorá by
odôvodňovala postup PMÚ podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku.
Vyjadrenie ÚRSO a Ministerstva hospodárstva podané na žiadosť súdu v odvolacom
konaní potvrdzujú dôležitosť súdom kladenej otázky, či pripojovacie zariadenie (ktoré malo
byť predmetom vynucovaného odpredaja) je súčasťou prepravnej siete, čím sa však žalovaný
vôbec nezaoberal. Túto otázku považuje odvolací súd za vec zásadného významu aj
pre posúdenie právomoci žalovaného konať a rozhodovať o jednej z podmienok pripojenia,
podľa § 8 ods. 1 písm. a/ ZOHS. Je totiž daná priama súvislosť a podmienenosť medzi
technickým určením, že pripojovacie zariadenie je súčasťou prepravnej siete a usporiadaním
vlastníckych vzťahov, keďže výstavbu pripojovacieho zariadenia zabezpečoval GT voči
všetkým odberateľom.
V tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj ustálenú súdnu judikatúru k ustanoveniu
§ 120 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke
týka veci hlavnej. Súčasť veci patrí k hlavnej veci a tvorí s ňou jeden celok. Súčasť veci sa
riadi právnym režimom hlavnej veci. Keďže v dôsledku fyzického spojenia, hoci aj skôr
samostatnej veci sa jedna vec stane súčasťou inej hlavnej veci (a tak stratí znaky, ktoré ju ako
vec v právnom zmysle individualizujú) vlastníctvo súčasti nadobudne vlastník veci aj vtedy,
ak náklady na zabudovanie prípadne aj na zabezpečenie súčasti vynaložila osoba odlišná
od vlastníka hlavnej veci (R 23/1977 NS SR, R 4/1992 NS ČR, R 39/1991 NS ČR). Uvedená
právna úprava a judikatúra je použiteľná aj na posúdenie danej veci. Napokon zodpovedá jej
aj úprava čl. 7.3.1. a 7.3.2. Prevádzkového poriadku zo 16.5.2007. Ak je totiž pripojovacie
zariadenie súčasťou prepravnej siete z hľadiska jeho technického a hospodárskeho účelu,
potom úkony, ktoré vlastník(správca) prepravnej siete vykoná v záujme jednoty vlastníctva
prepravnej siete, nemožno považovať za nelegitímne.
Odvolací súd po oboznámení s obsahom dôvodov preskúmavaného rozhodnutia,
ktoré vychádzajú z premisy, že na postup, ktorého sa žalobca pri uzatváraní zmluvy dopustil,
ho neoprávňoval žiadny vtedy platný právny predpis, dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v otázke jeho kompetencie posudzovať podmienky pripojenia založené
na nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o tejto otázke,
pričom právne závery založené na neúplných skutkových východiskách neboli dostatočne
odôvodnené.
Pokiaľ ide o otázku „neprimeranosti obchodnej podmienky“, nemožno ponechať
bez povšimnutia obsah „neskoršej“ úpravy fungovania trhu s plynom (Prevádzkový poriadok
schválený URSO, pravidlá pre fungovanie trhu s plynom a elektrinou ako aj normy
európskeho práva účinné po 9.5.2007), práve z dôvodu, že odstránila k 9.5.2007 existujúce
vákuum v otázke vymedzenia technických (pripojovacích) zariadení ako súčasti prepravnej
siete a tým aj určenia vlastníctva súčasti prepravnej siete (o.i. v zhode so Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES zo dňa 13.7.2009, § 9 ods. 4 Nariadenia vlády
409/2007 Z.z.). Ak teda neskoršie predpisy, vrátane čl. 7 Prepravného poriadku, výslovne
ustanovili, že pripojovacie zariadenie je súčasťou prepravnej siete, z čoho je odvodené aj
vlastníctvo pripojovacieho zariadenia (aj so zreteľom na zrejmú špecifiku vyplývajúcu
z vývoja SPP a.s. a jej dcérskej spoločnosti SPP- preprava, neskôr E.), potom mal žalovaný
jednoznačne zdôvodniť, na základe akej právnej úvahy dospel k tomu, že rovnakú skutková
okolnosť, objektívne existujúcu aj pred nadobudnutím účinnosti týchto pravidiel, posúdil tak,
že požiadavka jednoty vlastníctva pripojovacieho zariadenia a prepravnej siete je neprimeraná
a jej uplatňovanie (vynucovanie) v rokovaniach o Zmluve a Dohode bolo dôvodné
sankcionovať pre zneužitie dominantného postavenia. Žalovaný mal v tejto súvislosti
prinajmenej skúmať, či a akým spôsobom hodlali prevádzkovateľ prepravnej siete a
prevádzkovateľ distribučnej siete upraviť vlastnícke pomery k zariadeniu, ktorým sa malo
uskutočniť pripojenie distribučnej siete na prepravnú sieť, už aj so zreteľom na obsah
interného záznamu zo 16.5.2006, a akým spôsobom hodlali uvedenú otázku riešiť
v jednotlivých verziách pripravovanej Zmluvy a Dohody, jednak pred inkriminovaným
návrhom žalobcu z 21.1.2007 ako aj v ďalšom období. Žalovaný sa nepokúsil zistiť kedy
a na základe akých podmienok sa zmluvné strany dohodli na tom, že výstavku bude
realizovať GT. Objasnenie týchto otázok môže podľa názoru odvolacieho súdu podstatnou
mierou prispieť k zisteniu či zmluvné strany mali reálny záujem riešiť otázku vlastníctva
alebo išlo len o finančné vysporiadanie vzťahov založených vybudovaním pripojovacieho
zariadenia. Pokiaľ žalovaný nevykonal dôkazy navrhované žalobcom na zistenie skutočného
stavu veci, bol povinný tento svoj postup v rozhodnutí zdôvodniť alebo bol povinný
navrhované dôkazy vykonať.
Odvolací súd po oboznámení sa so spisovou dokumentáciou, osobitne so zväzkami
označenými ako „príloha k listu č. 308/PMÚ SR/2008“, ktoré obsahujú najmä e-mailovú
korešpodenciu medzi zúčastnenými stranami (ich pracovníkmi) (dokumenty č. 1 až 33 a 34-
69) konštatoval, že hoci prvostupňový správny orgán ako aj orgán rozhodujúci o rozklade
vyvodil zodpovednosť žalobcu za jeho postup pri uzatváraní Zmluvy a Dohody, jednoznačne
nešpecifikoval, na základe ktorého dokladu, či jeho časti, prípadne obsahu konkrétnych
rokovaní, možno jeho konanie kvalifikovať ako „vynucovanie“ odpredaja pripojovacieho
zariadenia. Priebežná dokumentácia poukazuje na to, že žalovaný síce do návrhu Zmluvy
z 21.1.2007 začlenil požiadavku odpredaja pripojovacieho zariadenia, avšak 16.3.2007 malo
dôjsť k rokovaniu o zásadnej otázke odpredaja technologického zariadenia, ako to vyplýva
najmä z dokumentu č. 29. S poukazom na dokument č. 30 v bode E bola naznačená možnosť
dohody vo veci vlastníctva, pričom ďalšie otázky boli ešte vecou ďalších rokovaní. Dokument
č. 31 z 26.4.2007 je už vyjadrením dohody o odpredaji. Rovnanko o tom svedčía dokumenty
pod č. 32 z 27.4.2007, kde je na voľnom liste bez záhlavia uvedený záväzok GT odpredať
zariadenia s uvedením východiska kúpnej ceny, dokument č. 33 z 27.4.2007 obsahuje
aktualizovaný návrh Zmluvy. Ďalšie listiny dokumentujú nielen obsah a postup prípravy
Zmluvy a Dohody z hľadiska usporiadania vlastníckych vzťahov, ale aj riešenia rôznych
technických otázok pripojenia a uvedenia prepojenia do prevádzky. Rovnako je
dokumentovaná aj realizácia Zmluvy a Dohody po 9.5.2007. Žalovaný však nevykonal
časovú a vecnú analýzu postupu všetkých rokovaní a všetkých dokumentov korešpondencie
tak, aby bolo možné ustáliť, ako sa menil obsah návrhu Zmluvy, ktorý dotvárali obe zmluvné
strany a ako a z akého dôvodu sa menili postoje zmluvných strán až do konečnej podoby
Zmluvy a Dohody. Bez analýzy týchto dokumentov spojenej aj s výsluchom osôb
zúčastnených na rokovaniach a korešpondencii, ktoré mal vykonať už prvostupňový správny
orgán, je záver o „vynucovaní“ neprimeranej obchodnej podmienky pri uzatváraní Zmluvy
a Dohody predčasný a nepodložený. Podľa záznamu z rokovania G. T. s.r.o. a SPP - preprava
a.s. dňa 26.4.2007 predmetom stretnutia bola „finalizácia zmluvných vzťahov... v súvislosti
s pripojením distribučnej siete... k prepravnej sieti... strany... zhodnotili momentálnu
situáciu pripojenia a súvisiacich stavebných a technických prác... Existujú otvorené otázky
ohľadne finálneho usporiadania vlastníckych a zmluvných vzťahov... Strany konštatovali, že
regulačný rámec vo vzťahu k pripojeniu k prepravnej sieti nie je k danému momentu
kompletný a v relevantnej legislatíve chýba viacero rozhodujúcich úprav, napr. ustanovenia o
poplatku za pripojenie. Za takýchto okolností sa strany snažia nájsť vzájomne prijateľné riešenie... Obidve alternatívy, vrátane ich výhod a nevýhod pre obe strany, boli na stretnutí
podrobne rozobraté SPP - preprava vysvetlila, že existujú možnosti ako kúpnopredajnú
transakciu prispôsobiť ekonomickým záujmom G. T., vrátane platobných modalít. G. T.
situáciu opätovne zanalyzoval a súhlasil s predajom technických zariadení za podmienky, že
SPP – preprava poskytuje G. T. dostatočný právny komfort v súvislosti s vlastníckym titulom.
Strany sa dohodli na kúpnej cene technologických zariadení a príslušného pozemku, ako aj na
poplatku za pripojenie (Na exaktnej lokalizácii miesta pripojenia sa strany dohodli
18.3.2007). Ďalšie kroky: strany sa dohodli, že dokončia všetky technické opatrenia, aby
pripojenie bolo pripravené prepravovať plyn v súlade s prvými nomináciami užívateľov
distribučnej siete, bezodkladne podpíšu zmluvu o pripojení a dve kúpno predajné zmluvy (na
hnuteľný majetok a pozemky, pripravia ostávajúce právne úkony...oslovia ÚRSO a predložia
mu koncept a kópie príslušných zmlúv“ (koniec cit.). Odvolací súd zámerne uviedol viaceré
časové súvislosti rokovania, z ktorých možno vyvodiť nepresvedčivosť dôvodov žalovaného,
že závažnosť konania žalobcu vidí predovšetkým v tom, že išlo o priame vynútenie si inak
nenárokovateľnej výhody z pozície svojej trhovej sily na úkor iného, ktorý bol od neho
závislý, spojenej s ďalšími argumentami o hroziacej ujme a škodách aj pre odberateľov GT
vyvolanej postupom žalobcu od 21.1.2007.
Žalobca vo svojej žalobe poukázal na to, že podľa ustanovenie § 38 ods. 10 ZOHS
PMÚ má posudzovať „skutočný dopad na trh“ a nie hypotetický dopad na trh. Keďže jeho
konanie nemalo žiadny dopad na trh, PMÚ bol v zmysle zákona povinný zobrať tento fakt
do úvahy pri uložení pokuty.
Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (časť VIII) vyplýva, že žalovaný
považoval posúdenie závažnosti konania žalobcu za správne. Pri posúdení závažnosti
považoval za potrebné posúdiť jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné,
veľkosť relevantného trhu. K povahe porušenia žalovaný uviedol, že ide o vykorisťovateľský
typ zneužitia dominantného postavenia, ktoré poškodzuje odberateľov dominantného
podnikateľa, ktorí nemajú inú alternatívu zabezpečiť si dodávky tovarov a služieb, ktoré sú
predmetom dopytu. V tomto prípade dominantný podnikateľ konal na úkor svojho odberateľa
a v dôsledku jeho konania následne hrozila ujma aj ďalším užívateľom - odberateľom GT.
Vykorisťovateľské praktiky sú však svojou povahou menej závažné, ako vylučovacie praktiky
dominantov.
V bode 8.1.2. Dopad na trh žalovaný uviedol nasledovné skutkové východiská
pre uloženie pokuty:
- žalobca je jediným prevádzkovateľom prepravnej siete a ako jediný mohol pripojiť GT
na prepravnú sieť
- z pozície svojej sily vynucoval odpredaj pripojovacieho zariadenia, ako podmienku
uzavretia príslušných zmlúv
- žalobca trval na podmienke, ktorá bola pre GT neprimeraná, v dôsledku čoho odďaľoval
uzavretie Zmluvy a Dohody a svojim konaním tak spôsobil hrozbu, že užívatelia...nebudú
mať včas a riadne dodávky plynu čím vznikla hrozba finančných strát a hrozba vzniku škôd.
Uvedené skutočnosti podľa žalovaného predstavujú v tomto prípade dopad konania
žalobcu na trh (potvrdzujúc tak bod 104 prvostupňového rozhodnutia). Námietka účastníka,
že daná podmienka nemala žiadny dopad na trh a úrad to nebral do úvahy, nie je podľa
žalovaného pravdivá.
Odvolací súd sa s uvedeným záverom žalovaného nestotožňuje, pretože nie je
založený na riadnom zistení skutkového stavu veci a vyčerpávajúcom odôvodnení dopadu
vytýkaného konania na trh. K otázke „skutočného“ dopadu na trh, ako zákonnej podmienky
pre uloženie sankcie sa totiž žalovaný nevyjadril. Naproti tomu len poprel tvrdenie žalobcu,
že daná podmienka nemala žiadny dopad na trh.
Žalobca ďalej namietal, že žalovaný mu uložil neprimeranú pokutu v rozpore s § 3
ods. 4 Správneho poriadku, pretože v inom prípade, pri vylučujúcej praktike, ktorú sám
žalovaný označil ako závažnejšiu a pri dlhotrvajúcom zneužívaní dominantného postavenia
uložil sankciu zodpovedajúcu 0,47 % obratu a u žalobcu zodpovedajúcu 0,74 % obratu.
Podľa žalovaného uvedený rozdiel nie je možné pokladať za neopodstatnený. Podľa ustálenej
súdnej praxe však odchýlenie sa od pokút uložených v iných prípadoch rovnako vedie
k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia( R 24/97 Zb. rozh. NS SR). Samotná sankcia bola
stanovená v sume 98 900 000,- Sk. Odvolací súd konštatoval, že výška sankcie podstatnou
mierou prevyšovala „kúpnu cenu“ za vybudované pripojovacie zariadenie aj pri zohľadnení
pripojovacieho poplatku, ktorý platil GT (výška ceny a poplatku boli označené ako obchodné tajomstvo). Hoci žalovaný dôvodil zákonnými dôvodmi pre stanovenie výšky sankcie, ako je
povaha a závažnosť porušenia, pričom veľkosť relevantného trhu pre stanovenie výšky
sankcie neposudzoval. Odvolací súd dospel k záveru, že ani požiadavka generálnej prevencie
neodôvodňovala výšku uloženej sankcie, pričom neprimeranosť podmienky odpredaja
z hľadiska GT vôbec neskúmal a nedokazoval a nemožno považovať za preukázaný ani
skutočný dopad na trh.
Odvolací súd je napokon nútený pripomenúť žalovanému, že v správnom konaní platí
princíp súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania a princíp materiálnej pravdy.
Správny orgán má urobiť všetko preto, aby si účastníci mohli uplatňovať a využívať svoje
procesné práva a na základe toho sa dopracovať k úplnému a čo najľahšiemu zisteniu
skutkového stavu. Povaha daného konania okrem písomných vyjadrení účastníka vyžadovala
podľa súdu, aby najmä prvostupňový správny orgán využil okrem listinných podkladov aj iné
dôkazné prostriedky upravené správnym poriadkom na riadne zistenie skutkového stavu veci,
najmä výsluch účastníkov (v širšom zmysle osôb zúčastnených na príprave Zmluvy a Dohody
aj ako svedkov) a prípadne uskutočnil aj ústne pojednávanie. Súd nemohol považovať za vyčerpané ani možnosti vzájomnej komunikácie žalovaného s ÚRSO a Ministerstvom
hospodárstva SR, najmä ak bolo aj žalovanému zrejmé, že išlo o prvý prípad pripojenia iného
subjektu na prepravnú sieť (mimo spoločností SPP) a právna základňa takého postupu nebola v čase začatia rokovania o pripojení jednoznačne upravená.
Pokiaľ by žalovaný aj po vykonaní ďalšieho dokazovania zotrval na svojom názore,
že patrí do jeho kompetencie posudzovať primeranosť podmienky odpredaja pripojovacieho
zariadenia, považuje súd za odôvodnené aj znalecké dokazovanie na žalobcom uvedené
tvrdenia, že jednota vlastníctva prepravnej siete a jej súčasti - pripojovacieho zariadenia
ovplyvňuje spoľahlivosť, bezpečnosť a efektivitu prevádzkovania prepravnej siete
a teda splnenie si povinností prevádzkovateľa prepravnej siete upravenej v § 41 ods. 6
zákona č. 656/2004 Z. z. (napr. so zreteľom na údržbu, opravu, rekonštrukciu, výmenu
súčastí, havárie a časové faktory).
Podľa § 250ja ods. 4 OSP je správny orgán v ďalšom konaní viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.
Žalobcovi patrí podľa § 250k ods. 1 OSP náhrada trov konania, ktoré pozostávajú
z náhrady trov právneho zastúpenia v prvostupňovom aj odvolacom súdnom konaní
a z náhrady zaplatených súdnych poplatkov. Náhrada trov právneho zastúpenia sa skladá
z odmeny za osem úkonov právnej služby podľa predpisov účinných v čase poskytnutia
úkonu, t.j. v roku 2008 za dva úkony po 48,63 Eur plus dva krát paušál po 6,31 Eur, s 19 %
DPH, spolu v sume 130,76 Eur, v roku 2010 za dva úkony po 120,23 Eur plus dva krát paušál
po 7,21 Eur s 19 % DPH, spolu v sume 303,31 Eur, v roku 2011 za tri úkony právnej služby
po 123,50 Eur plus jeden úkon v pomere 1/4 iny po 30,88 Eur plus štyri krát paušál
po 7,41 Eur s 20 % DPH, spolu v sume 517,23 Eur, trovy právneho zastúpenia spolu v sume
951,30 Eur. Za úkony právnej pomoci súd priznal odmenu podľa § 11 ods. 1 advokátskej
tarify podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za rok 2008 jednou trinástinou výpočtového základu,
keďže vo veciach správneho súdnictva podľa ustálenej súdnej praxe nie je dôvodné priznať
žalobcom vyčíslenú odmenu podľa hodnoty sporu odvodenej od výšky uloženej sankcie,
lebo podstatou konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a hodnotu sporu o zákonnosť
rozhodnutia nie je možné vyčísliť. V nasledujúcich rokoch súd priznal odmenu podľa § 11
ods. 4 advokátskej tarify, ktorá je stanovená jednou šestinou výpočtového základu, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov. Žalobcovi patrí tiež náhrada
zaplatených súdnych poplatkov vypočítaných podľa položky 10 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení platnom v čase podania žaloby a za odvolanie v sume 66,- Eur v čase podania
odvolania (nižšia suma vyplýva z novely zákona o súdnych poplatkoch). Celková náhrada
súdnych poplatkov tak činí 16 662,50 Eur, a celková suma náhrady trov konania uvedená
vo výroku je 17 613,80 Eur. Hodnoty úkonov právnej služby, náhrady hotových výdavkov
a suma súdneho poplatku za rok 2008 boli prepočítané konverzným kurzom
1 Eur = 30,126 Sk.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková