Najvyšší súd

4Sžh/1/2010

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci

žalobcu: E., a.s. so sídlom B., IČO: X. v zastúpení: JUDr. O. K., advokát, so sídlom B., proti

žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky so sídlom Drieňová 24, Bratislava

v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Rady Protimonopolného úradu

Slovenskej republiky č. 2008/DZ/R/2/076 z 26. septembra 2008, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/204/2008 – 317 zo dňa 30.6.2010 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. 2S/204/2008 - 317   zo dňa 30.6.2010   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. 2008/DZ/R/2/076 zo dňa 26. septembra 2008 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/

OSP a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume

17 613,80 Eur k rukám právneho zástupcu JUDr. O.K., so sídlom B. do 30 dní odo dňa

doručenia tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP (ďalej len „OSP“)

zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

uvedeného v záhlaví tohto rozsudku. Žalovaný, ako orgán rozhodujúci o rozklade žalobcu

proti rozhodnutiu žalovaného zo 14.12.2007, č. 2007/DZ/2/1/105, zmenil výrok

prvostupňového rozhodnutia v bode 1 rozhodnutia tak, že rozhodol, že konanie podnikateľa

E., a.s. so sídlom Mlynské nivy 42, Bratislava (do 2.1.2008 SPP – preprava, a.s. so sídlom

Mlynské nivy 42, Bratislava, IČO: X.) spočívajúce vo vynucovaní odpredaja pripojovacieho

zariadenia pri uzatváraní Zmluvy o pripojení distribučnej siete a Dohody o prepojení so

spoločnosťou G.T., s.r.o. so sídlom Š. je zneužívaním dominantného postavenia na

relevantnom trhu poskytovania služby pripojenia k prepravnej sieti zemného plynu na území

vnútroštátnej prepúšťacej stanice Starý Hrádok, formou vynucovania neprimeranej obchodnej

podmienky podľa § 8 ods. 2 písm. a/ zákona 136/2001 Z.z. a preto je podľa § 8 ods. 6 tohto

zákona zakázané. Bod 2 výrokovej časti rozhodnutia prvostupňového orgánu   zostal

nezmenený. Žalobcovi ním bola na základe § 38 ods. 1 zákona 136/2001 Z.z. o ochrane

hospodárskej súťaže uložená peňažná pokuta vo výške 98 900 000,- Sk.

Krajský súd sa stotožnil s rozhodnutím žalovaného a konštatoval, že pokiaľ sektorový

regulátor Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) nemá právny nástroj

na postihnutie protisúťažného konania a to z dôvodu, že dané protisúťažné konanie

regulovaného subjektu nie je v priamom rozpore s osobitným predpisom pre určitú

regulovanú oblasť, alebo v prípade ak osobitný predpis síce reguláciu v určitej oblasti

pripúšťa, avšak sektorový regulátor žiadne regulačné opatrenie na vymedzenie správania

regulovaného subjektu neprijal, potom je v zmysle § 2 ods. 6 zák. 136/2001 Z.z. o ochrane

hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS“) bezpochyby daná právomoc žalovaného

na prejednanie a postih daného protisúťažného konania. Prvostupňový súd konštatoval,

že ÚRSO ako sektorový regulátor v predmetnej oblasti mal všetky kompetencie potrebné

k regulácii podmienok pripájania k prepravnej sieti so zemným plynom, pričom žiadne

regulačné opatrenie však v relevantnom čase v tomto smere neprijal a nakoľko žiadna

sekundárna regulácia pre regulovanú oblasť pripájania k prepravnej sieti na základe zákona

č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „ZoRSO“)v čase skutku tvoriaceho predmet konania neexistovala, nemal ÚRSO právny základ, na základe ktorého by

mohol postihovať konanie žalobcu, spočívajúce vo vynucovaní odpredaja pripojovacieho

zariadenia pri uzatváraní Zmluvy o pripojení distribučnej siete (ďalej len „Zmluvy“)

a Dohody o prepojení (ďalej len „Dohody“ so spoločnosťou G.T. s.r.o (ďalej len „GT“).

Krajský súd konštatoval, že posudzovaný skutok nebol v rozpore so žiadnym ustanovením

zákona č. 276/2001 Z.z., ktorý zákaz takéhoto konania zo strany prevádzkovateľa prepravnej

siete, neustanovuje. Uviedol, že zákon č. 656/2004 Z.z. o energetike (ďalej len „ZoE“) síce

ukladá prevádzkovateľovi prepravnej siete povinnosť uzatvoriť zmluvu o prístupe do

prepravnej siete a zmluvu o pripojení prepravnej siete s každým, kto o to požiada ak sú

splnené technické a obchodné podmienky prístupu a pripojenia k obchodnej sieti, nerieši však

otázku zákonnosti podmieňovania uzatvorenia uvedených zmlúv ďalším právnym úkonom

v danom prípade uzavretím zmluvy o odpredaji pripojovacieho zariadenia prevádzkovateľovi

prepravnej siete. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný mal právomoc na prejednanie

a postih predmetného skutku podľa zákona č. 136/2001 Z.z., táto kompetencia mu bola daná,

aj keď išlo o konanie subjektu regulovaného sektorovým regulátorom. ÚRSO ako sektorový

regulátor nemal v zmysle zákona č. 276/2001 Z.z. právne nástroje, aby aplikáciou primárnej

alebo sekundárnej legislatívy postihol konanie žalobcu spočívajúceho vo vynucovaní

odpredaja pripojovacieho zariadenia vybudovaného spoločnosťou GT ako podmienku uzavretia zmluvy o pripojení distribučnej siete k prepravnej sieti a dohody o prepojení týchto

sietí.

Krajský súd konštatoval, že pre účely napadnutého rozhodnutia bolo zistenie

skutkového stavu dostatočné a poskytuje náležitý podklad pre žalovaným vyvodené závery

o zneužití dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu, stotožnil sa s názorom

žalovaného, že nebolo potrebné analyzovať mieru ekonomickej výhodnosti alebo

nevýhodnosti predaja pripojovacieho zariadenia pre žalobcu, resp. spoločnosť GT,

pretože v stanovení výhodnosti kúpnej zmluvy pre jeden alebo druhý subjekt nespočívala

podstata protisúťažného konania žalobcu. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný posúdil

vec podľa jeho názoru správne, keď ako zneužívanie dominantného postavenia vyhodnotil

vynucovanie odpredaja pripojovacieho zariadenia ako neprimeranej obchodnej podmienky,

ktorej nutnosť v relevantnom čase nemala oporu v právnom poriadku SR ani v obchodnej praxi platnej v sektore plynárenstva, na ktorú sa žalobca odvolával. Bez ohľadu na to,

pre koho predaj pripojovacieho zariadenia bol výhodnejší, žalovaný správne vyhodnotil

uvedenú obchodnú podmienku ako neprimeranú, pretože z vykonaného dokazovania aj pred správnym orgánom jednoznačne vyplynulo, že žalobca na odpredaji pripojovacieho

zariadenia trval aj napriek nesúhlasnému stanovisku GT a podmieňoval uzavretie Zmluvy

splnením tejto podmienky. Žalobca požiadavku na odkúpenie pripojovacieho zariadenia

odôvodňoval bežnou obchodnou praxou plynárenstva a potrebou vlastníctva tohto zariadenia

ako predpokladu pre plnenie zákonných povinností prevádzkovateľa prepravnej siete. Krajský

súd konštatoval, že žalovaný správne vyhodnotil a zrozumiteľne odôvodnil, prečo na plnení

zákonných povinností žalobcu vo vzťahu k prepravnej sieti, nebolo vynútenie vlastníctva

k pripojovaciemu zariadeniu krokom nevyhnutným a poukázal na argumentáciu žalovaného

v napadnutom rozhodnutí. Taktiež sa stotožnil s vyhodnotením a so záverom žalovaného,

že kvalifikácia posudzovania konania žalobcu je zneužitím jeho dominantného postavenia

na relevantnom trhu a skonštatoval, že žalovaný k tomuto záveru zhromaždil dostatok

skutkových podkladov, ktoré aj po právnej stránke správne vyhodnotil a náležite zdôvodnil.

K ďalším žalobným dôvodom krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o namietané vady

konania a tvrdenia žalobcu, že došlo k porušeniu jeho procesných práv, postup žalovaného

nebol takého charakteru, aby spôsobil vážne porušenia práv žalobcu na účinnú obhajobu

a nemohol mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom niet pochýb,

že žalobca ako účastník správneho konania mal právo sa vyjadriť ku všetkých podkladom rozhodnutia a prípadne navrhnúť ich doplnenie. Krajský súd dal za pravdu žalovanému,

že pokiaľ boli za obchodné tajomstvo označené údaje o termíne nábehu paroplynového cyklu

v Priemyselnom parku Levice, tieto skutočnosti museli byť žalobcovi známe z rokovaní

so spoločnosťou GT a z priebehu správneho konania, avšak pre celkové posúdenie mali len

okrajový význam.

K žalobnému bodu, v ktorom žalobca namietal výšku uloženej pokuty, krajský súd

konštatoval, že pokuta a jej výška boli správnymi orgánmi náležite zdôvodnené zo zákonných

hľadísk, pričom toto zdôvodnenie nevybočilo v žiadnom ohľade z medzí správneho uváženia,

ktoré patrí žalovanému, výška uloženej pokuty bola určená v dolnej hranici zákonnej sadzby

a suma pokuty sa nijako nevymyká praxi ani prípadu, na ktorý v žalobe upozornil žalobca.

Prvostupňový súd poukázal na koncentračnú zásadu, ktorá ovláda súdne konanie

podľa druhej hlavy piatej časti OSP a konštatoval, že nemohol prihliadnuť na žalobné dôvody

uplatnené žalobcom v podaní z 8.12.2008 (označeného ako doplnenie žaloby) nakoľko boli

uplatnené na súde po uplynutí dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby.

Na základe uvedených skutočností krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov zistil, že sú v súlade so zákonom a podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu

zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca. Rozsah a dôvody

odvolania možno zhrnúť nasledovne:

Žalobca tvrdil, že rozsudok je nezákonný, pretože vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Žalovaný nemal právomoc na prejednanie a postih žalobcu (body 10 - 26

odvolania) poukazujúc na § 2 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťaži.

V bodoch   27 – 33 odvolania tvrdil, že konanie žalobcu nenaplnilo znaky porušenia

dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu vynucovaním neprimeranej obchodnej podmienky v zmysle zákona a krajský súd nesprávne posúdil otázku údajného vynucovania,

nakoľko zo správneho konania vyplýva, že iniciátorom odpredaja pripojovacieho zariadenia

bol GT, čo vyplýva jednak so stretnutí žalobcu s GT v máji 2006 ako i z výsluchu žalobcom

navrhnutých svedkov, ktorých výsluch žalovaný nevykonal, aj so zápisnice zo stretnutia

uvedených subjektov z 25.5.2006 a touto skutočnosťou sa krajský súd vôbec nezaoberal ako

sa nezaoberal ani tvrdením žalobcu, že GT začal odmietať odpredaj pripojovacieho zariadenia

len z dôvodu údajnej ekonomickej nevýhodnosti predaja. Záver prvostupňového súdu nemá

podľa žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní pred správnym orgánom, nakoľko krajský

súd sa týmito skutočnosťami a argumentmi žalobcu nezaoberal a v tomto smere rozhodnutie

nezdôvodnil.

V   bodoch 34-36 odvolania žalobca tvrdil, že prvostupňový súd sa nezaoberal jeho

námietkou, že konanie žalobcu nemohlo mať žiadny dopad na súťaž a že žalovaný mal

vykonať analýzu v tomto smere. Tvrdil, že záver prvostupňového súdu, keď konštatuje,

že nebolo potrebné analyzovať mieru ekonomickej výhodnosti predaja pripojovacieho

zariadenia, pretože v určení výhodnosti kúpnej zmluvy nespočívala podstata protisúťažného

konania je nesprávny. Tvrdil, že žalovaný mal analyzovať mieru výhodnosti nie preto, aby zistil podstatu protisúťažného konania, ale aby zistil, či existuje možnosť dopadu takéhoto odpredaja na súťaž a aby si overil pravdivosť tvrdení GT o neprijateľnosti odpredaja. Podľa

žalobcu zistený skutkový stav neposkytoval náležitý podklad pre posúdenie konania žalobcu

ako kladenie neprimeranej obchodnej podmienky v zmysle § 8 ods. 2 písm. a/ zákona

136/2001 Z.z.

V odvolacích dôvodoch pod bodmi 37 – 38 žalobca tvrdil, že potreba vlastníctva

k pripojovaciemu zariadeniu bola objektívne zdôvodnená vzhľadom na povinnosti žalobcu

zabezpečiť bezpečnú a spoľahlivú prevádzku siete a aplikáciu princípu jednoty vlastníctva,

ktorý je platný v plynárenskom sektore, tvrdil, že rozhodnutie žalovaného túto potrebu

odmietlo na základe nesprávne zisteného stavu bez opory vo vykonanom dokazovaní

a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na detailné argumenty,

ktoré uviedol k tomuto odvolaciemu dôvodu v doplnení žaloby, ktorým sa krajský súd

nezákonne a neústavne odmietol zaoberať. Preto aj záver prvostupňového súdu, že žalovaný

správne vyhodnotil a zrozumiteľne odôvodnil prečo na plnenie zákonných povinností žalobcu

vo vzťahu k prepravnej sieti, nebolo nadobudnutie vlastníctva k pripojovaciemu zariadeniu

krokom nevyhnutným, je nesprávny.

V odvolacích bodoch 39 až 45 žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu bolo

výsledkom nesprávneho postupu, ktorý mal za následok jeho nezákonnosť. Žalobca tvrdil,

že žalovaný vedomosť žalobcu o existencii časovej tiesne na strane GT nikdy nepreukázal

a táto vedomosť nevyplýva ani z obsahu správneho spisu. Krajský súd však tieto argumenty

žalobcu vo svojom rozhodnutí vôbec nevyhodnotil, čím porušil právo žalobcu na riadne

odôvodnenie rozsudku a nesprávne právne posúdil konanie žalobcu ako zneužitie

dominantného postavenia. Ďalej tvrdil, že z obsahu spisu nič nenasvedčuje tomu, že by

žalobca vedel o časovom harmonograme nábehu paroplynového cyklu zo strany GT,

a že nesprístupnenie údajov o časovom harmonograme nábehu paroplynového cyklu

označených ako obchodné tajomstvo bolo vážnym porušením procesných práv žalobcu,

ktorý sa nemohol s podkladmi v uvedenom smere oboznámiť.

V odvolacích dôvodoch 46 - 52 tvrdil, že žalovaný uložil pokutu v rozpore so zásadou

vyjadrenou v § 3 ods. 5 Správneho poriadku, poukázal, že konanie v prípade inej spoločnosti

(C.) bolo nepomerne závažnejšie a dlhotrvajúcejšie ako údajné konanie žalobcu a na rozdiel

od konania žalobcu, malo skutočný dopad na trh a napriek tomu žalovaný uložil žalobcovi

percentuálne omnoho vyššiu pokutu ako spoločnosti C. Preto záver krajského súdu, že prípad žalobcu sa nevymyká prípadu C. je v tomto prípade neobhájiteľný a nedostatočne

zdôvodnený. Žalobca uloženú pokutu považoval za neprimeranú aj z toho dôvodu, že zo spisu

nevyplýva, že by konanie žalobcu malo skutočný dopad na trh. Tvrdil, že záver žalovaného,

že žalobca sa údajne snažil potrestať GT za obchádzanie distribučných poplatkov a vstup

na trh, nie je nijako v spise zdokumentovaný, nevyplýva z obsahu spisu, pričom žalobca ho

považuje aj za nepravdivý.

V odvolacích dôvodoch v bodoch   53-61 žalobca tvrdil, že v konaní pred krajským

súdom došlo k vadám, v dôsledku ktorých je napadnuté rozhodnutie nesprávne, lebo boli ním

porušené práva žalobcu garantované Ústavou. Poukázal na to, že prvostupňový súd porušil

právo žalobcu na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces a odňal mu možnosť konať

pred súdom, pretože bez splnenia zákonných podmienok neprihliadal na doplnenie žaloby

i napriek tomu, že žalobné dôvody obsiahnuté v doplnení žaloby boli doručené

prvostupňovému súdu v lehote na podanie žaloby. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného mu

bolo doručené 6.10.2008 a koniec lehoty na podanie žaloby a doplnenie jej dôvodov pripadol

na 6.12.2008, ktorým bola sobota, čo znamená, že posledným dňom lehoty na podanie žaloby

sa stal najbližší pracovný deň, t.j. pondelok 8.12.2008, kedy aj žalobca doplnenie žaloby osobne podal na krajskom súde.

V odvolaní v bodoch   62-66 žalobca poukázal na to, že rozsudok krajského súdu je

nezákonný, pretože odporuje § 157 ods. 2 OSP, nakoľko súd porušil právo žalobcu na súdnu

ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, keď v odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom

sa nezaoberal a nevyhodnotil zásadné námietky žalobcu, resp. zdôvodnenie súdu je

nedostatočné s poukazom na odseky 28,33,34,37,42,44 a 52 odvolania. Ďalej v   bodoch 67

a 68 odvolania tvrdil, že krajský súd sa vôbec nezaoberal námietkami žalobcu uvedenými

v odsekoch 24 až 37 žaloby a v odsekoch 3 – 30 doplnenia žaloby.

Žalobca žiadal alternatívne buď zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutia

prvo a druhostupňových správnych orgánov súd zruší a konanie zastaví, alebo rozsudok

prvostupňového súdu žiadal zmeniť tak, že rozhodnutia prvo a druhostupňových orgánov sa

zrušujú a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie alebo alternatívne zrušiť rozsudok

prvostupňového súdu a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Považoval

odvolanie za nedôvodné. V časti I vyjadrenia k odvolaniu reagoval na tvrdenie žalobcu o tom,

že úrad nemá kompetenciu na prejednanie a postih odvolateľa. Poukázal na dôvody,

pre ktoré bolo ustanovenie § 2 ods. 2 zo zákona č. 136/2001 Z.z. vypustené. Podľa

žalovaného výklad žalobcu týkajúci sa kompetencie prierezového a sektorového regulátora

ďaleko presahuje význam zásady ne bis in idem deklarovanej pôvodne v § 2 ods. 6 zák.

č. 136/2001 Z.z.. Žalovaný zotrval na názore, že zo žiadneho z ustanovení zákona

o energetike a ani zákona o regulácii nevyplýva kompetencia ÚRSO v danej veci konať

a rozhodnúť, aby mohol ÚRSO postihnúť skutok, akým je vynucovanie neprimeranej

obchodnej podmienky. URSO nemôže sankcionovať nepripojenie k prepravnej sieti, keďže

k nemu došlo. Podstata nepripojenia k prepravnej sieti a vynucovanie neprimeranej obchodnej

podmienky je však úplne odlišná. Ak raz dôjde k pripojeniu k prepravnej sieti, podľa náhľadu

žalovaného by už neexistovala možnosť postihnúť vynucovanie neprimeranej obchodnej

podmienky. Rovnako, pokiaľ prebiehajú rokovania a prevádzkovateľ je ochotný pripojiť

prepravnú sieť k distribučnej sieti, avšak len v prípade splnenia neprimeranej podmienky,

ktorú určí. Podľa žalovaného spisový materiál tiež potvrdzuje, že ÚRSO žiadnym spôsobom v danej veci nekonal, neprijal žiadne rozhodnutie či iné regulačné opatrenie s cieľom vyriešiť

spornú situáciu v prospech jednej či druhej strany, pričom ÚRSO potvrdilo, že nemá

kompetenciu vyjadrovať sa k obsahu zmluvy o pripojení k prepravnej sieti.

V časti II vyjadrenia žalovaného pokiaľ ide o právne posúdenie otázky vynucovania

neprimeranej obchodnej podmienky, žalovaný poukázal na doterajšie vyjadrenia k žalobe.

Zo spisového materiálu podľa žalovaného nemožno vyvodiť záujem žalobcu o odkúpenie

pripojovacieho zariadenia ani to, že by GT od začiatku staval pripojovacie zariadenie

do vlastníctva odvolateľa. Za dôležitý považuje žalovaný fakt, že podmienka odpredaja

nebola pre uzavretie Zmluvy a Dohody nevyhnutná, nebola objektívne zdôvodniteľná a na jej

splnenie nemal odvolateľ žiadny právny nárok. Podľa žalovaného v správnom konaní bolo

preukázané, že neexistovala objektívna zdôvodniteľnosť vlastníctva odvolateľa

k pripojovaciemu zariadeniu, nevyžadovala to ani legislatíva a ani plnenie jeho zákonných

povinností a takáto potreba nevychádzala ani z údajne existujúcej praxe zaužívanej

v plynárenstve.

V časti III žalovaný zotrval na tvrdení uvedenom v druhostupňovom rozhodnutí,

že otázka časovej tiesne nebola rozhodujúca pre konštatovanie zneužitia dominantného

postavenia, čo vyplýva zo samotnej povahy vykorisťovateľskej praktiky. Ak by aj časová

tieseň neexistovala, došlo by k zneužitiu dominantného postavenia zo strany odvolateľa,

keďže bol nevyhnutným obchodným partnerom pre spoločnosť GT.

V časti IV žalovaný vyjadril postoj k odvolacím dôvodom vo vzťahu k výške uloženej

sankcie, pričom zotrval na názore, že sankcia nebola uložená v rozpore s obsahom spisov

a nad rámec správneho uváženia.

IV.

Najvyšší sú Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c v spojení s § 10 ods. 2

OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo   v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), vec prejednal na ústnom

pojednávaní s vypočutím zástupcov procesných strán, ktorí na požiadanie súdu predložili

ďalšie vyjadrenia a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je dôvodné

vyhovieť.

Odvolací súd predovšetkým zistil, že doplnok žaloby, ktorý podal žalobca osobne

na krajskom súde 8.12.2008 bol podaný v zákonnej dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.

Odvolací súd si v spise krajského súdu overil, že rozhodnutie o rozklade bolo právnemu

zástupcovi žalobcu doručené 6.10.2008 a posledný deň na podanie žaloby pripadol

na pondelok 8.12.2008 (6.12.2008 bola sobota). S doplnenými dôvodmi žaloby sa preto

krajský súd mal zaoberať v súvislosti so samotným obsahom žaloby. Odvolací súd konštatuje,

že prvostupňový súd porušil právo žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivý proces,

keď neprejednal a nevysporiadal sa v dôvodoch svojho rozhodnutia so žalobnými dôvodmi

v celom rozsahu.

Najvyšší súd, ako súd s plnou jurisdikciou v správnom súdnictve podľa § 250i ods. 2

OSP vzhľadom na uloženie sankcie v správnom konaní, preskúmal zákonnosť rozhodnutia

žalovaného v celom rozsahu, aj z   dôvodov uvedených v doplnení žaloby, a po vypočutí

zástupcov sporových strán na ústnom pojednávaní, ktorí doplnili svoje vyjadrenia v odvolacom konaní ďalšími písomnými vyjadreniami a dokumentami a po zadovážení vyjadrení Ministerstva hospodárstva SR z 12.4.2011 č. 401/2011 -320 a Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví z 25.3.2011 č. 6845/2011/BA, s ktorými sporové strany súd oboznámil,

dospel k záveru, že krajský súd vo veci nesprávne rozhodol, keď žalobu zamietol.

Žaloba ako celok obsahovala najmä tvrdenia

- o nedostatku kompetencie žalovaného konať a rozhodovať o podmienkach pripojenia

k prepravnej sieti,

- o nedostatku skutkových zistení a vecných dôvodov pre kvalifikáciu konania žalobcu podľa

§ 8 ods. 2 písm. a/ ZOHS, s osobitným zreteľom na „neprimeranú obchodnú podmienku“

a „princíp jednoty vlastníctva“ prepravnej siete a pripojovacieho zariadenia,

- o nevykonaní dôkazov o „vynucovaní“ neprimeranej obchodnej podmienky a nevykonaní

dôkazov navrhnutých žalobcom v správnom konaní k objasneniu postupu a obsahu rokovaní

o pripojení distribučnej siete GT k prepravnej sieti prevádzkovanej žalobcom,

- o neprimeranosti uloženej pokuty.

S uvedenými tvrdeniami žalobcu, ktoré považuje odvolací súd v celom rozsahu za skutkovo a právne významné, sa náležite nevysporiadal nielen prvostupňový súd ale ani

žalovaný v správnom konaní, hoci ich žalobca ako účastník správneho konania uplatil. Z tohto

dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že nie je dôvod na potvrdenie ani na zrušenie rozsudku

krajského súdu, keďže proces, ktorým žalovaný k rozhodnutiu dospel a samotné rozhodnutie

žalovaného v medziach dôvodov uvedených v žalobe, nie je v súlade so zákonom. Najvyšší

súd preto zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP

z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ OSP,   keďže doteraz zistený skutkový stav

v správnom konaní nepovažoval za dostatočný pre rozhodnutie vo veci, správnymi orgánmi

neboli v konaní zadovážené písomné podklady ako dôkazy hodnotené jednotlivo

i vo vzájomných súvislostiach, (§ 34 ods. 5 Správneho poriadku) so zreteľom

na trestnoprávnu zásadu, že príslušné orgány sa zaoberajú rovnako dôkazmi svedčiacimi

v prospech i v neprospech stíhaného subjektu, bez uvedenia dôvodov nebolo vykonané

dokazovanie vypočutím navrhovaných svedkov a napriek obsiahlemu zdôvodneniu

rozhodnutia žalovaného nie je rozhodnutie preskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu

k obsahu tvrdení žalobcu ako účastníka konania v správnom konaní.

Prvým dôvodom žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bol

žalobcom tvrdený nedostatok kompetencie žalovaného posudzovať podľa § 8 ods. 1 písm. a/

zákona č. 136/2001 Z.z. o hospodárskej súťaži (ďalej len ZoHS) primeranosť podmienok

pripájania k prepravnej sieti, ktoré je regulované podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o regulácii

v sieťových odvetviach (ďalej len ZoRSO) a konanie a rozhodovanie o regulácii je

v kompetencii Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO), ktorý je v zmysle § 5

ods. 1 písm. a/ ZoRSO kompetentný zabezpečovať transparentnú, nediskriminačnú

a efektívnu hospodársku súťaž v zmysle § 12a ods. 6 v spojitosti s § 12a ods. 2 písm. e/ a § 5

ods. 3 ZoRSO a kontrolovať aj dodržiavanie podmienok pripájania k prepravnej sieti.

Kompetencia ÚRSO konať vo veciach podmienok pripojenia k prepravnej sieti potvrdzuje

podľa žalobcu aj fakt, že na podnet   žalobcu ÚRSO realizoval dve stretnutia so žalobcom

a GT v snahe riešiť ich spor (bod 19 žaloby).

Žalovaný v rozhodnutí o rozklade poukázal na to, že hoci je jeho kompetencia

v danom prípade zrejmá a nepochybná už na základe analýzy právnych predpisov, úrad a aj

Rada úradu v záujme jednoznačného postupu v priebehu konania oslovili ÚRSO a požiadali

ho o vyjadrenie k veci. Viaceré vyjadrenia ÚRSO vrátane jeho vyjadrenia pre Radu úradu

listom ev. č. 1131/2008 doručeným úradu 20.3.2008, podľa žalovaného len potvrdzujú,

že ÚRSO nemá pôsobnosť vyjadrovať sa k obsahu zmluvy o pripojení k prepravnej sieti.

Je teda podľa žalovaného zrejmé, že úrad - žalovaný neposudzoval vec, ktorú by mohol

v rámci svojich kompetencií posúdiť regulačný úrad s poukazom na § 2 ods. 6 Zákona

o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len ZOHS).

Podľa názoru žalovaného úrad posudzoval podmienku (odpredaj pripojovacieho

zariadenia), ktorá nebola predmetom regulácie a teda úrad posudzoval vynucovanie

neprimeranej podmienky, t.j. skutok, ktorý regulačný orgán (ÚRSO) v rámci svojej

kompetencie posúdiť ani nemohol a teda nemohla nastať ani situácia predvídaná ustanovením

§ 2 ods. 6 ZOHS. Podľa žalovaného „posúdenie správania podnikateľa, ktoré nebolo

predmetom regulácie v čase, keď k nemu došlo, nepodlieha kompetencii regulátora a jeho

posúdenie je v kompetencii úradu. Pri inom výklade by správanie podnikateľa, ktoré má

protisúťažný charakter, nebolo vôbec postihnuteľné“.

Žalovaný vo svojom rozhodnutí v časti III (str. 11) v tejto súvislosti konštatoval,

že Prevádzkový poriadok prevádzkovateľa prepravnej siete SPP a.s., ustanovujúci obchodné

podmienky pre prístup do prepravnej siete, tak ako bol schválený rozhodnutím ÚRSO

č. 0008/2005/04/PP zo dňa 4.10.2005, teda platný v čase posudzovaného konania, vôbec

neupravoval podmienky pripojenia do siete, inými slovami, podmienky pripojenia do siete

neboli regulované, t.j. regulátor nemal kompetenciu kontrolovať a sankcionovať ich

dodržiavanie v dôsledku ich absencie (prvý odsek). Žalovaný ďalej uvádza, že „Prevádzkový

poriadok...... ustanovujúci obchodné podmienky pre prístup do prepravnej siete

a pre prepravu plynu, tak ako boli schválené rozhodnutiami ÚRSO č. 0008/2005/04/PP zo dňa

4.10.2005 a 0003/2007/04/PP zo dňa 16.5.2007, upravuje aj podmienky pripojenia

k prepravnej sieti“ a v bode 7.3.2. stanovuje, že: „Technické zariadenia prevádzkované PPS

predstavujú neoddeliteľnú súčasť prepravnej siete... Prevádzkovateľ pripojeného technického

zariadenia nemá vlastnícke právo ani žiadne iné právo k prepravnej sieti ani ktorejkoľvek jej

časti...“. Toto ustanovenie vrátane ostatných podmienok pripojenia, sa stalo súčasťou

Prevádzkového poriadku a nadobudlo účinnosť 16.5.2007. teda až potom, ako už boli

podpísané Zmluva o pripojení a Dohoda o prepojení z   9.5.2007 medzi žalobcom a spoločnosťou G.T. Žalovaný z uvedeného vyvodil, že Prevádzkový poriadok, prijatý

16.5.2007 po ukončení posudzovaného konania (zmluva uzavretá 9.5.2007) nie je pre posúdenie prípadu relevantný.

Odvolací súd sa oboznámil s písomnou dokumentáciou, ktorá medzi účastníkmi

zmluvy o pripojení, ako aj medzi účastníkmi a PMÚ, resp. ÚRSO, a tiež medzi PMÚ a ÚRSO

prebiehala, a konštatoval, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal celým komplexom

písomných podkladov, tieto hodnotil selektívne a len čiastočne, neprihliadajúc na vyjadrenia

a tvrdenia žalobcu. Osobitne pritom odvolací súd poukazuje na list ÚRSO adresovaný

žalovanému č. 3158/2008/BA z 18.3.2008 (doručeným PMÚ 20.3.2008 evidovaným

pod č. 1131, na ktorý v rozhodnutí poukázal aj žalovaný), v ktorom ÚRSO v bode 1 síce

konštatuje, že podľa § 5 ZoRSO nepatrí do jeho pôsobnosti vyjadrovať sa k obsahu zmluvy

o pripojení, avšak uvádza aj viaceré ďalšie skutočnosti, s ktorými sa žalovaný nezaoberal.

Z listu o.i. vyplýva, že návrh Prevádzkového poriadku prepravnej siete spoločnosti E., a.s. zo

dňa 13.3.2007 úrad po dôkladnom posúdení a po zvážení, že predložený návrh nie je

v rozpore so zákonom ani iným predpisom schválil dňa 16.5.2007 a vydal o tom rozhodnutie

č. 0003/2007/04/PP. Súdu bol tiež predložený list ÚRSO adresovaný úradu - odboru

zneužívania dominantného postavenia č. 1640/ÚRSO/2007 z 10.5.2007 ako Stanovisko, z ktorého považuje odvolací súd za dôvodné uviesť nasledovné (cit).: „V prípade,

ak prevádzkovateľ siete neplní, prípadne porušuje povinnosť vyplývajúcu z uvedených

ustanovení Zákona o energetike (ZoE) ( predtým v texte uvedený §§ 41 ods. 6 písm. f/ a k/ ako

aj § 13 ods. 2 ZoRSO ) je daná kompetencia ÚRSO, resp. vecne príslušného organizačného

útvaru v tejto veci konať a rozhodnúť“ pričom poukázal na konkrétne ustanovenia   ZoRSO,

a tiež ZoE. Ďalej sa v stanovisku uvádza: „Uvedené zákonné ustanovenia priznávajú ÚRSO

všeobecnú kontrolnú a sankčnú kompetenciu v oblasti regulácie sieťových odvetví podľa

ZoRSO a ZoE. V prípade ak sa naplní vecná podstata vyššie spomenutých zákonných

ustanovení, ÚRSO v rámci svojej pôsobnosti pristúpi k uplatňovaniu kompetencií mu daných

príslušnými ustanoveniami ZoRSO a ZoE“. Uvedeným stanoviskom ÚRSO sa žalovaný

nezaoberal.

Založenie kompetencie PMÚ nemožno vyvodiť ani z tvrdenia žalovaného uvedeného

v rozhodnutí, ako aj v priebehu sporu, že ÚRSO žiadnym spôsobom vo veci nekonal,

ani neprijal žiadne rozhodnutie, či iné regulačné opatrenie, a že zo strany ÚRSO nebol prijatý

žiaden záver ohľadom oprávnenosti požiadavky jednej alebo druhej strany vo veci vlastníctva

pripojovacieho zariadenia. S uvedeným konštatovaním žalovaného možno súhlasiť len potiaľ,

pokiaľ sa ÚRSO priamo nevyjadril k otázke „odpredaja“ a „vlastníctva“ pripojovacieho

zariadenia ako k vecnému obsahu Zmluvy a Dohody. Avšak záver o tom, že ÚRSO žiadnym

spôsobom vo veci nekonal, neprijal žiadne rozhodnutie, či iné regulačné opatrenie, je jednak

v rozpore s obsahom spisov a nezodpovedá najmä obsahu schváleného Prevádzkového

poriadku, najmä jeho čl. 7 ako celku, ktorým bolo učinené zadosť zákonnej požiadavke

upraviť v Prevádzkovom poriadku aj podmienky „pripojenia“, čo v pôvodne schválenom

Prevádzkovom poriadku absentovalo. Je pritom podľa názoru súdu irelevantné, či ÚRSO

rozhodlo o schválení prevádzkového poriadku s cieľom vyriešiť spornú situáciu v prospech

jednej či druhej strany (pokiaľ ide o otázku vlastníctva pripojovacieho zariadenia), čím by

deklaroval, ako uvádza žalovaný, kompetenciu vo veci konať (pozri dôvody žalovaného

na str. 13 ods. 3 rozhodnutia o rozklade), alebo či schválil predložený návrh zmeny

Prevádzkového poriadku, ktorý mohol predložiť len prevádzkovateľ prepravnej siete (PPS),

ako všeobecnú úpravu platnú pre každý prípad pripojenia.

Z obsahu spisu totiž nepochybne vyplýva, dňa 16.5.2007 ÚRSO

pod č. 0003/2007/04/PP vydal podľa § 5 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 15 ods. 2 a 3 ZoRSO

rozhodnutie, ktorým schválil Dodatok č. 1 k Prevádzkovému poriadku, predloženému regulovaným subjektom SPP - preprava a.s., ktorým sa dopĺňa Prevádzkový poriadok

schválený rozhodnutím č. 008/2005/04/PP zo dňa 4.10.2005 tak, že 1. názov prevádzkového poriadku znie " Prevádzkový poriadok prevádzkovateľa prepravnej siete SPP- preprava a. s., ustanovujúci obchodné podmienky pre pripojenie k prepravnej sieti, prístup do prepravnej siete a prepravu plynu",

2. bolo uvedené nové znenie čl. 1 Preambuly vzhľadom na zmenu regulovaného subjektu z SPP a.s. na SPP- preprava a.s.

3. bol vložený   nový článok 7 " Pripojenie k prepravnej sieti", ktorý upravuje miesta pripojenia k prepravnej sieti, upravuje že typ, štruktúru a parametre technických zariadení stanoví PPS (prevádzkovateľ prepravnej siete) v rámci stanovených technických podmienok pripojenia k prepravnej sieti v závislosti od konkrétnych podmienok pripojenia, upravuje náležitosti žiadosti o pripojenie k prepravnej sieti a pod bodom 7.3. podmienky pripojenia k prepravnej sieti.

4. doterajší článok 7 "Záverečné ustanovenia" sa označil ako článok 8.

V odôvodnení rozhodnutia ÚRSO uviedol, že návrh na doplnenie prevádzkového

poriadku bol doručený dňa 13.3.2007 a podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. bolo začaté

správne konanie vo veci schválenia dodatku. Úrad vykonal všetky procesné úkony,

preskúmal predložený návrh doplneného prevádzkového poriadku a v priebehu správneho

konania využil všetky informácie z rokovaní so spoločnosťou SPP -preprava, a.s., ktoré sa

uskutočnili v priebehu mesiacov marec až máj 2007. Úrad po komplexnom vyhodnotení

návrhu dodatku, jeho súladu so všeobecne záväznými právnymi predpismi, dospel k záveru,

že dodatok spĺňa požiadavky na schválenie.

Správne konanie o schválení dodatku upravujúceho podmienky pripojenia sa začalo

13.3.2007 (teda pred začatím správneho konania Protimonopolným úradom) a skončilo

schválením dodatku, vydaním rozhodnutia zo 16.5.2007 (pred ukončením konania PMÚ).

Je teda nepochybné, že ÚRSO konal o návrhu na úpravu podmienok pripojenia

v Prevádzkovom poriadku žalobcu z časti v rovnakom čase ako PMÚ konal o ochrane

hospodárskej súťaže pre vynucovanie neprimeranej obchodnej podmienky v súvislosti

s uzatváraním Zmluvy o pripojení a Dohody o prepojení.

Podľa názoru odvolacieho súdu z uvedeného vyplýva, že žalovaný nedostatočne

vyhodnotil všetky skutočnosti rozhodujúce pre uplatnenie svojej kompetencie ako

všeobecného orgánu ochrany hospodárskej súťaže, keďže nevylúčil pochybnosti o tom,

že na konanie a rozhodovanie je (bol) oprávnený podľa § 2 ods. 6 ZOHS (platného a účinného

v rozhodnej dobe) iný orgán, ktorý je (bol) v rozpore s východiskovým tvrdením žalovaného

o nečinnosti ÚRSO, o podmienkach pripojenia v rámci svojej kompetencie konal

a rozhodoval. Žalovaný však svoju kompetenciu z uvedeného hľadiska vôbec neposudzoval.

Právne posúdenie veci žalovaným neberie zreteľ na okolnosti, za ktorých

k inkriminovanému konaniu žalobcu došlo. Nie je sporné, že k doplneniu Prepravného

poriadku o úpravu týkajúcu sa podmienok „pripojenia“ došlo vzhľadom na aktuálnu potrebu

tejto úpravy spojenú s už prebiehajúcou realizáciou prvého pripojenia distribučnej siete iného

subjektu k prepravnej sieti (rokovania od mája 2006). Naznačujú to aj ďalšie ustanovenia čl. 7

Prepravného poriadku (ako napr. náležitosti žiadosti o pripojenie, ktoré boli ustanovené tiež

až následne, keďže obsah žiadosti v roku 2006 nebol výslovne upravený). Len zo skutočnosti,

že tieto podmienky boli ustanovené až od 16.5.2007 nemožno bez ďalšieho vyvodiť,

že podmienka predložená zo strany žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o pripojení a Dohody o prepojení bola právne nepodložená, a teda neprimeraná a vynucovaná, a preto podliehajúca

posudzovaniu len a výlučne PMÚ.

Podľa čl. 7.3.1. podmienok pripojenia k prepravnej sieti, „prepravnú sieť, vrátane

miesta pripojenia prevádzkuje PPS (prevádzkovateľ prepravnej siete). Zariadenia za miestom

pripojenia prevádzkuje prevádzkovateľ pripojeného plynárenského zariadenia.“ Podľa

čl. 7.3.2. „technické zariadenia prevádzkované PPS predstavujú neoddeliteľnú súčasť

prepravnej siete. Ich funkciou je umožniť prechod plynu v mieste pripojenia medzi

prepravnou sieťou a pripojeným plynárenským zariadením pri zachovaní integrity

a vyváženého stavu prepravnej siete. Prevádzkovateľ pripojeného plynárenského zariadenia

nemá vlastnícke právo ani žiadne iné práva k prepravnej sieti ani ktorejkoľvek jej časti.

Technické zariadenia prevádzkované prevádzkovateľom pripojeného plynárenského

zariadenia predstavujú neoddeliteľnú súčasť pripojeného plynárenského zariadenia. PPS

nemá vlastnícke právo ani žiadne iné práva k pripojenému plynárenskému zariadeniu ani

ktorejkoľvek jeho časti.“

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že pokiaľ o úprave

podmienok pripojenia, čo aj v Prevádzkovom poriadku, konal a rozhodoval od 13.3.2007

do 16.5.2007   ÚRSO, mal sa žalovaný s touto okolnosťou vo svojom rozhodnutí zaoberať

najmä z toho pohľadu, či v predmetnom konaní nebola vyriešená predbežná otázka, ktorá by

odôvodňovala postup PMÚ podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku.

Vyjadrenie ÚRSO a Ministerstva hospodárstva podané na žiadosť súdu v odvolacom

konaní potvrdzujú dôležitosť súdom kladenej otázky, či pripojovacie zariadenie (ktoré malo

byť predmetom vynucovaného odpredaja) je súčasťou prepravnej siete, čím sa však žalovaný

vôbec nezaoberal. Túto otázku považuje odvolací súd za vec zásadného významu aj

pre posúdenie právomoci žalovaného konať a rozhodovať o jednej z podmienok pripojenia,

podľa § 8 ods. 1 písm. a/ ZOHS. Je totiž daná priama súvislosť a podmienenosť medzi

technickým určením, že pripojovacie zariadenie je súčasťou prepravnej siete a usporiadaním

vlastníckych vzťahov, keďže výstavbu pripojovacieho zariadenia zabezpečoval GT voči

všetkým odberateľom.

V tejto súvislosti odvolací súd pripomína aj ustálenú súdnu judikatúru k ustanoveniu

§ 120 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej súčasť veci zdieľa to, čo sa po právnej stránke

týka veci hlavnej. Súčasť veci patrí k hlavnej veci a tvorí s ňou jeden celok. Súčasť veci sa

riadi právnym režimom hlavnej veci. Keďže v dôsledku fyzického spojenia, hoci aj skôr

samostatnej veci sa jedna vec stane súčasťou inej hlavnej veci (a tak stratí znaky, ktoré ju ako

vec v právnom zmysle individualizujú) vlastníctvo súčasti nadobudne vlastník veci aj vtedy,

ak náklady na zabudovanie prípadne aj na zabezpečenie súčasti vynaložila osoba odlišná

od vlastníka hlavnej veci (R 23/1977 NS SR, R 4/1992 NS ČR, R 39/1991 NS ČR). Uvedená

právna úprava a judikatúra je použiteľná aj na posúdenie danej veci. Napokon zodpovedá jej

aj úprava čl. 7.3.1. a 7.3.2. Prevádzkového poriadku zo 16.5.2007. Ak je totiž pripojovacie

zariadenie súčasťou prepravnej siete z hľadiska jeho technického a hospodárskeho účelu,

potom úkony, ktoré vlastník(správca) prepravnej siete vykoná v záujme jednoty vlastníctva

prepravnej siete, nemožno považovať za nelegitímne.

Odvolací súd po oboznámení s obsahom dôvodov preskúmavaného rozhodnutia,

ktoré vychádzajú z premisy, že na postup, ktorého sa žalobca pri uzatváraní zmluvy dopustil,

ho neoprávňoval žiadny vtedy platný právny predpis, dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v otázke jeho kompetencie posudzovať podmienky pripojenia založené

na nedostatočnom zistení skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o tejto otázke,

pričom právne závery založené na neúplných skutkových východiskách neboli dostatočne

odôvodnené.

Pokiaľ ide o otázku   „neprimeranosti obchodnej podmienky“, nemožno ponechať

bez povšimnutia obsah „neskoršej“ úpravy fungovania trhu s plynom (Prevádzkový poriadok

schválený URSO, pravidlá pre fungovanie trhu s plynom a elektrinou ako aj normy

európskeho práva účinné po 9.5.2007), práve z dôvodu, že odstránila k 9.5.2007 existujúce

vákuum v otázke vymedzenia technických (pripojovacích) zariadení ako súčasti prepravnej

siete a tým aj   určenia vlastníctva súčasti prepravnej siete (o.i. v zhode so Smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2009/73/ES zo dňa 13.7.2009, § 9 ods. 4 Nariadenia vlády

409/2007 Z.z.). Ak teda neskoršie predpisy, vrátane čl. 7 Prepravného poriadku, výslovne

ustanovili, že pripojovacie zariadenie je súčasťou prepravnej siete, z čoho je odvodené aj

vlastníctvo pripojovacieho zariadenia (aj so zreteľom na zrejmú špecifiku vyplývajúcu

z vývoja SPP a.s. a jej dcérskej spoločnosti SPP- preprava, neskôr E.), potom mal žalovaný

jednoznačne zdôvodniť, na základe akej právnej úvahy dospel k tomu, že rovnakú skutková

okolnosť, objektívne existujúcu aj pred nadobudnutím účinnosti týchto pravidiel, posúdil tak,

že požiadavka jednoty vlastníctva pripojovacieho zariadenia a prepravnej siete je neprimeraná

a jej uplatňovanie (vynucovanie) v rokovaniach o Zmluve a Dohode bolo dôvodné

sankcionovať pre zneužitie dominantného postavenia. Žalovaný mal v tejto súvislosti

prinajmenej skúmať, či a akým spôsobom hodlali prevádzkovateľ prepravnej siete a

prevádzkovateľ distribučnej siete upraviť vlastnícke pomery k zariadeniu, ktorým sa malo

uskutočniť pripojenie distribučnej siete na prepravnú sieť, už aj so zreteľom na obsah

interného záznamu zo 16.5.2006, a akým spôsobom hodlali uvedenú otázku riešiť

v jednotlivých verziách pripravovanej Zmluvy a Dohody, jednak pred inkriminovaným

návrhom žalobcu z 21.1.2007 ako aj v ďalšom období. Žalovaný sa nepokúsil zistiť kedy

a na základe akých podmienok sa zmluvné strany dohodli na tom, že výstavku bude

realizovať GT. Objasnenie týchto otázok môže podľa názoru odvolacieho súdu podstatnou

mierou prispieť k zisteniu či zmluvné strany mali reálny záujem riešiť otázku vlastníctva

alebo išlo len o finančné vysporiadanie vzťahov založených vybudovaním pripojovacieho

zariadenia. Pokiaľ žalovaný nevykonal dôkazy navrhované žalobcom na zistenie skutočného

stavu veci, bol povinný tento svoj postup v rozhodnutí zdôvodniť alebo bol povinný

navrhované dôkazy vykonať.

Odvolací súd po oboznámení sa so spisovou dokumentáciou, osobitne so zväzkami

označenými ako „príloha k listu č. 308/PMÚ SR/2008“, ktoré obsahujú najmä e-mailovú

korešpodenciu medzi zúčastnenými stranami (ich pracovníkmi) (dokumenty č. 1 až 33 a 34-

69) konštatoval, že hoci prvostupňový správny orgán ako aj orgán rozhodujúci o rozklade

vyvodil zodpovednosť žalobcu za jeho postup pri uzatváraní Zmluvy a Dohody, jednoznačne

nešpecifikoval, na základe ktorého dokladu, či jeho časti, prípadne obsahu konkrétnych

rokovaní, možno jeho konanie kvalifikovať ako „vynucovanie“ odpredaja pripojovacieho

zariadenia. Priebežná dokumentácia poukazuje na to, že žalovaný síce do návrhu Zmluvy

z 21.1.2007 začlenil požiadavku odpredaja pripojovacieho zariadenia, avšak 16.3.2007 malo

dôjsť k rokovaniu o zásadnej otázke odpredaja technologického zariadenia, ako to vyplýva

najmä z dokumentu č. 29. S poukazom na dokument č. 30 v bode E bola naznačená možnosť

dohody vo veci vlastníctva, pričom ďalšie otázky boli ešte vecou ďalších rokovaní. Dokument

č. 31 z 26.4.2007 je už vyjadrením dohody o odpredaji. Rovnanko o tom svedčía dokumenty

pod č. 32 z 27.4.2007, kde je na voľnom liste bez záhlavia uvedený záväzok GT odpredať

zariadenia s uvedením východiska kúpnej ceny, dokument č. 33 z 27.4.2007 obsahuje

aktualizovaný návrh Zmluvy. Ďalšie listiny dokumentujú nielen obsah a postup prípravy

Zmluvy a Dohody z hľadiska usporiadania vlastníckych vzťahov, ale aj riešenia rôznych

technických otázok pripojenia a uvedenia prepojenia do prevádzky. Rovnako je

dokumentovaná aj realizácia Zmluvy a Dohody po 9.5.2007. Žalovaný však nevykonal

časovú a vecnú analýzu postupu všetkých rokovaní a všetkých dokumentov korešpondencie

tak, aby bolo možné ustáliť, ako sa menil obsah návrhu Zmluvy, ktorý dotvárali obe zmluvné

strany a ako a z akého dôvodu sa menili postoje zmluvných strán až do konečnej podoby

Zmluvy a Dohody. Bez analýzy týchto dokumentov spojenej aj s výsluchom osôb

zúčastnených na rokovaniach a korešpondencii, ktoré mal vykonať už prvostupňový správny

orgán, je záver o „vynucovaní“ neprimeranej obchodnej podmienky pri uzatváraní Zmluvy

a Dohody predčasný a nepodložený. Podľa záznamu z rokovania G. T. s.r.o. a SPP - preprava

a.s. dňa 26.4.2007 predmetom stretnutia bola „finalizácia zmluvných vzťahov... v súvislosti

s pripojením distribučnej siete... k prepravnej sieti... strany... zhodnotili momentálnu

situáciu pripojenia a súvisiacich stavebných a technických prác... Existujú otvorené otázky

ohľadne finálneho usporiadania vlastníckych a zmluvných vzťahov... Strany konštatovali, že

regulačný rámec vo vzťahu k pripojeniu k prepravnej sieti nie je k danému momentu

kompletný a v relevantnej legislatíve chýba viacero rozhodujúcich úprav, napr. ustanovenia o

poplatku za pripojenie. Za takýchto okolností sa strany snažia nájsť vzájomne prijateľné riešenie... Obidve alternatívy, vrátane ich výhod a nevýhod pre obe strany, boli na stretnutí

podrobne rozobraté SPP - preprava vysvetlila, že existujú možnosti ako kúpnopredajnú

transakciu prispôsobiť ekonomickým záujmom G. T., vrátane platobných modalít. G. T.

situáciu opätovne zanalyzoval a súhlasil s predajom technických zariadení za podmienky, že

SPP – preprava poskytuje G. T. dostatočný právny komfort v súvislosti s vlastníckym titulom.

Strany sa dohodli na kúpnej cene technologických zariadení a príslušného pozemku, ako aj na

poplatku za pripojenie (Na exaktnej lokalizácii miesta pripojenia sa strany dohodli

18.3.2007). Ďalšie kroky: strany sa dohodli, že dokončia všetky technické opatrenia, aby

pripojenie bolo pripravené prepravovať plyn v súlade s prvými nomináciami užívateľov

distribučnej siete, bezodkladne podpíšu zmluvu o pripojení a dve kúpno predajné zmluvy (na

hnuteľný majetok a pozemky, pripravia ostávajúce právne úkony...oslovia ÚRSO a predložia

mu koncept a kópie príslušných zmlúv“ (koniec cit.). Odvolací súd zámerne uviedol viaceré

časové súvislosti rokovania, z ktorých možno vyvodiť nepresvedčivosť dôvodov žalovaného,

že závažnosť konania žalobcu vidí predovšetkým v tom, že išlo o priame vynútenie si inak

nenárokovateľnej výhody z pozície svojej trhovej sily na úkor iného, ktorý bol od neho

závislý, spojenej s ďalšími argumentami o hroziacej ujme a škodách aj pre odberateľov GT

vyvolanej postupom žalobcu od 21.1.2007.

Žalobca vo svojej žalobe poukázal na to, že podľa ustanovenie § 38 ods. 10 ZOHS

PMÚ má posudzovať „skutočný dopad na trh“ a nie hypotetický dopad na trh. Keďže jeho

konanie nemalo žiadny dopad na trh, PMÚ bol v zmysle zákona povinný zobrať tento fakt

do úvahy pri uložení pokuty.

Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného (časť VIII) vyplýva, že žalovaný

považoval posúdenie závažnosti konania žalobcu za správne. Pri posúdení závažnosti

považoval za potrebné posúdiť jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné,

veľkosť relevantného trhu. K povahe porušenia žalovaný uviedol, že ide o vykorisťovateľský

typ zneužitia dominantného postavenia, ktoré poškodzuje odberateľov dominantného

podnikateľa, ktorí nemajú inú alternatívu zabezpečiť si dodávky tovarov a služieb, ktoré sú

predmetom dopytu. V tomto prípade dominantný podnikateľ konal na úkor svojho odberateľa

a v dôsledku jeho konania následne hrozila ujma aj ďalším užívateľom - odberateľom GT.

Vykorisťovateľské praktiky sú však svojou povahou menej závažné, ako vylučovacie praktiky

dominantov.

V bode 8.1.2. Dopad na trh žalovaný uviedol nasledovné skutkové východiská

pre uloženie pokuty:

- žalobca je jediným prevádzkovateľom prepravnej siete a ako jediný mohol pripojiť GT

na prepravnú sieť

- z pozície svojej sily vynucoval odpredaj pripojovacieho zariadenia, ako podmienku

uzavretia príslušných zmlúv

- žalobca trval na podmienke, ktorá bola pre GT neprimeraná, v dôsledku čoho odďaľoval

uzavretie Zmluvy a Dohody a svojim konaním tak spôsobil hrozbu, že užívatelia...nebudú

mať včas a riadne dodávky plynu čím vznikla hrozba finančných strát a hrozba vzniku škôd.

Uvedené skutočnosti podľa žalovaného predstavujú v tomto prípade dopad konania

žalobcu na trh (potvrdzujúc tak bod 104 prvostupňového rozhodnutia). Námietka účastníka,

že daná podmienka nemala žiadny dopad na trh a úrad to nebral do úvahy, nie je podľa

žalovaného pravdivá.

Odvolací súd sa s uvedeným záverom žalovaného nestotožňuje, pretože nie je

založený na riadnom zistení skutkového stavu veci a vyčerpávajúcom odôvodnení dopadu

vytýkaného konania na trh. K otázke „skutočného“ dopadu na trh, ako zákonnej podmienky

pre uloženie sankcie sa totiž žalovaný nevyjadril. Naproti tomu len poprel tvrdenie žalobcu,

že daná podmienka nemala žiadny dopad na trh.

Žalobca ďalej namietal, že žalovaný mu uložil neprimeranú pokutu v rozpore s § 3

ods. 4 Správneho poriadku, pretože v inom prípade, pri vylučujúcej praktike, ktorú sám

žalovaný označil ako závažnejšiu a pri dlhotrvajúcom zneužívaní dominantného postavenia

uložil sankciu zodpovedajúcu 0,47 % obratu a u žalobcu zodpovedajúcu 0,74   % obratu.

Podľa žalovaného uvedený rozdiel nie je možné pokladať za neopodstatnený. Podľa ustálenej

súdnej praxe však odchýlenie sa od pokút uložených v iných prípadoch rovnako vedie

k záveru o nepreskúmateľnosti rozhodnutia( R 24/97 Zb. rozh. NS SR). Samotná sankcia bola

stanovená v sume 98 900 000,- Sk. Odvolací súd konštatoval, že výška sankcie podstatnou

mierou prevyšovala „kúpnu cenu“ za vybudované pripojovacie zariadenie aj pri zohľadnení

pripojovacieho poplatku, ktorý platil GT (výška ceny a poplatku boli označené ako obchodné tajomstvo). Hoci žalovaný dôvodil zákonnými dôvodmi pre stanovenie výšky sankcie, ako je

povaha a závažnosť porušenia, pričom veľkosť relevantného trhu pre stanovenie výšky

sankcie neposudzoval. Odvolací súd dospel k záveru, že ani požiadavka generálnej prevencie

neodôvodňovala výšku uloženej sankcie, pričom neprimeranosť podmienky odpredaja

z hľadiska GT vôbec neskúmal a nedokazoval a nemožno považovať za preukázaný ani

skutočný dopad na trh.

Odvolací súd je napokon nútený pripomenúť žalovanému, že v správnom konaní platí

princíp súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania a princíp materiálnej pravdy.

Správny orgán má urobiť všetko preto, aby si účastníci mohli uplatňovať a využívať svoje

procesné práva a na základe toho sa dopracovať k úplnému a čo najľahšiemu zisteniu

skutkového stavu. Povaha daného konania okrem písomných vyjadrení účastníka vyžadovala

podľa súdu, aby najmä prvostupňový správny orgán využil okrem listinných podkladov aj iné

dôkazné prostriedky upravené správnym poriadkom na riadne zistenie skutkového stavu veci,

najmä výsluch účastníkov (v širšom zmysle osôb zúčastnených na príprave Zmluvy a Dohody

aj ako svedkov) a prípadne uskutočnil aj ústne pojednávanie. Súd nemohol považovať za vyčerpané ani možnosti vzájomnej komunikácie žalovaného s ÚRSO a Ministerstvom

hospodárstva SR, najmä ak bolo aj žalovanému zrejmé, že išlo o prvý prípad pripojenia iného

subjektu na prepravnú sieť (mimo spoločností SPP) a právna základňa takého postupu nebola v čase začatia rokovania o pripojení jednoznačne upravená.

Pokiaľ by žalovaný aj po vykonaní ďalšieho dokazovania zotrval na svojom názore,

že patrí do jeho kompetencie posudzovať primeranosť podmienky odpredaja pripojovacieho

zariadenia, považuje súd za odôvodnené aj znalecké dokazovanie na žalobcom uvedené

tvrdenia, že jednota vlastníctva prepravnej siete a jej súčasti - pripojovacieho zariadenia

ovplyvňuje spoľahlivosť, bezpečnosť a efektivitu prevádzkovania prepravnej siete

a teda splnenie si povinností prevádzkovateľa prepravnej siete upravenej v § 41 ods. 6

zákona č. 656/2004 Z. z. (napr. so zreteľom na údržbu, opravu, rekonštrukciu, výmenu

súčastí, havárie a časové faktory).

Podľa § 250ja ods. 4 OSP je správny orgán v ďalšom konaní viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.  

Žalobcovi patrí podľa § 250k ods. 1 OSP náhrada trov konania, ktoré pozostávajú

z náhrady trov právneho zastúpenia v prvostupňovom aj odvolacom súdnom konaní

a z náhrady zaplatených súdnych poplatkov. Náhrada trov právneho zastúpenia sa skladá

z odmeny za osem úkonov právnej služby podľa predpisov účinných v čase poskytnutia

úkonu, t.j. v roku 2008 za dva úkony po 48,63 Eur plus dva krát paušál po 6,31 Eur, s 19 %

DPH, spolu v sume 130,76 Eur, v roku 2010 za dva úkony po 120,23 Eur plus dva krát paušál

po 7,21 Eur s 19 % DPH, spolu v sume 303,31 Eur, v roku 2011 za tri úkony právnej služby

po 123,50 Eur plus jeden úkon v pomere 1/4 iny po 30,88 Eur plus štyri krát paušál

po 7,41 Eur s 20 % DPH, spolu v sume 517,23 Eur, trovy právneho zastúpenia spolu v sume

951,30 Eur. Za úkony právnej pomoci súd priznal odmenu podľa § 11 ods. 1 advokátskej

tarify podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za rok 2008 jednou trinástinou výpočtového základu,

keďže vo veciach správneho súdnictva podľa ustálenej súdnej praxe nie je dôvodné priznať

žalobcom vyčíslenú odmenu podľa hodnoty sporu odvodenej od výšky uloženej sankcie,

lebo podstatou konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a hodnotu sporu o zákonnosť

rozhodnutia nie je možné vyčísliť. V nasledujúcich rokoch súd priznal odmenu podľa § 11

ods. 4 advokátskej tarify, ktorá je stanovená jednou šestinou výpočtového základu, podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov. Žalobcovi patrí tiež náhrada

zaplatených súdnych poplatkov vypočítaných podľa položky 10 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení platnom v čase podania žaloby a za odvolanie v sume 66,- Eur v čase podania

odvolania (nižšia suma vyplýva z novely zákona o súdnych poplatkoch). Celková náhrada

súdnych poplatkov tak činí 16 662,50 Eur, a celková suma náhrady trov konania uvedená

vo výroku je 17 613,80 Eur. Hodnoty úkonov právnej služby, náhrady hotových výdavkov

a suma súdneho poplatku za rok 2008 boli prepočítané konverzným kurzom

1 Eur = 30,126 Sk.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková