ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: X CONSULT, s.r.o., Zvolenská cesta 61/B, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 758 086, v zast. ATTORNEYS GROUP, s.r.o., Kláry Jarunkovej 2, Banská Bystrica, IČO: 36 863 998, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1267742/2012/4989 zo dňa 03.12.2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2013-101 zo dňa 8. novembra 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/41/2013-101 zo dňa 8. novembra 2013 p o t v r d z u j e.
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd, prvostupňový súd“) podľa § 250 j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/1267742/2012/4989 zo dňa 03.12.2012 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného, predmetné rozhodnutie“, „napadnuté rozhodnutie“) a nepriznal mu náhradu trov konania.
Predmetným rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňový úrad Banská Bystrica č. 9600401/5/2107017/2012/Mur zo 06.08.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 3.200 € podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z.z.“).
Krajský súd poukázal na ustanovenie § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“ alebo zákon č. 222/2004 Z.z.) § 2 a 29 zákona č. 511/1992 Zb. vo väzbe na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. a rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného i jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, ako aj konania, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo, dospel k záveru, že žalobcom uplatnená námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu a následne jeho nesprávneho právneho posúdenia veci nie je dôvodná. Žalovaný i správca dane postupovali v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v úzkej súčinnosti so žalobcom a pri vyžadovaní plnenia jeho povinností v tomto konaní použili len také prostriedky, ktoré žalobcu čo najmenej zaťažili a umožnili pritom správne vyrubiť a vybrať daň. Žalobca bol v priebehu konania vyzývaný na predloženie dôkazov o uskutočnení preverovaného plnenia (deklarovaného prijatia služby), pričom súčasne rozhodné skutočnosti preveroval správca dane formou dožiadania, miestneho zisťovania a ústnych pojednávaní. Získané dôkazy správca dane v súlade s § 2 ods. 3 a 6 zák. č. 511/1992 Zb. hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pri uplatňovaní daňových predpisov bral do úvahy skutočný obsah právnych úkonov alebo iných skutočností rozhodujúcich pre určenie dane. V tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový subjekt (žalobca) je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, alebo na ktorých preukázanie bol žalobca vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. V preskúmavanom prípade správca dane v priebehu vykonávania daňovej kontroly vyzval žalobcu na predloženie dôkazov a dal žalobcovi možnosť preukázať ním uvádzané skutočnosti a predkladať dôkazy. Žalobca predložil správcovi dane dodávateľskú faktúru, z ktorej si uplatnil predmetné odpočítanie dane a príjmový (neočíslovaný) a výdavkový doklad o čiastočnom uhradení predmetnej faktúry vo výške 6.000 €, avšak nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali, že ním deklarované plnenie - služba - sprostredkovanie zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a Malý Krtíš 4, II. časť za obdobie júl 2011, ktoré bolo fakturované spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., ako deklarovaným dodávateľom služby, faktúrou č. 20110701 zo dňa 30.07.2011 (interné č. dodávateľskej faktúry 411098, ďalej len „predmetná, posudzovaná, dodávateľská faktúra“) bolo žalobcovi skutočne dodané, resp. poskytnutá služba tak, ako to tvrdí žalobca.
Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného i správcu dane, že faktúra ako dôkaz sama o sebe v takomto prípade nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním služby, resp. poskytnutím plnenia. Uskutočnenie, resp. poskytnutie služby, vznik daňovej povinnosti a následne právo odpočítať daň nie je možné deklarovať len po formálnej stránke, vystavenou a žalobcom predloženou dodávateľskou faktúrou, ale aj po stránke obsahovej a to reálnym preukázaním poskytnutia, resp. dodania služby (v tomto prípade sprostredkovanie vyššie uvedenej zákazky) dodávateľom uvedeným na žalobcom predloženej faktúre. Je nesporné, že vykonaným preverovaním správcu dane tak, ako je podrobne uvedené v rozhodnutí správcu dane i rozhodnutí žalovaného, sa dodanie fakturovaného zdaniteľného plnenia (poskytnutie služby) nepreukázalo. Vykonaným dokazovaním bolo spochybnené a žalobca teda nepreukázal, že fakturovaná služba bola vykonaná, resp. poskytnutá spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., ako deklaroval žalobca predloženou dodávateľskou faktúrou, z ktorej si uplatňoval odpočítanie dane. Pre prijímateľa plnenia je faktúra dokladom nevyhnutným na preukázanie vzniku nároku na odpočítanie dane z prijatého plnenia podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z., ale súčasne je nevyhnuté, aby platiteľ dane, ktorý si uplatňuje odpočítanie dane, preukázal, či a aké plnenie od dodávateľa, uvedeného na faktúre prijal a či faktúru vystavil deklarovaný platiteľ dane. V preskúmavanom prípade sa poskytnutie deklarovanej služby od dodávateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec uvedeného na dodávateľskej faktúre, z ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane, nepreukázalo, a teda neboli splnené zákonné podmienky na odpočítanie dane stanovené v § 49 ods. 1 a 2 zák. č. 222/2004 Z.z., preto správca dane správne vec právne posúdil, keď z uvedenej faktúry neuznal odpočítanie dane za rozhodné zdaňovacie obdobie (júl 2011) a dodatočným platobným výmerom správcu dane zo 06.08.2012 vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 3.200 €. Súd mal za to, že správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci, pričom vykonali dokazovanie v takom rozsahu, v akom to bolo potrebné pre zistenie podkladov a skutočností potrebných na správne určenie daňovej povinnosti. Je nesporné, že z ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. prežalobcu vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol správcom dane v priebehu daňového konania vyzvaný, ako aj vierohodnosť dokladov. Žalobca dôkazné bremeno v tomto prípade neuniesol, poskytnutie služby deklarovanej predloženou dodávateľskou faktúrou od spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., bolo spochybnené (skutočnosťami zistenými správcom dane v priebehu daňového konania, ktoré vyplývajú z vykonaných šetrení deklarovaného dodávateľa žalobcu 1. ENTERPRICE, s.r.o.,).
Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že správca dane i žalovaný neviedli dokazovanie objektívne a nestranne, keďže nevykonali všetky dôkazy, na ktoré žalobca upozorňoval a ktoré by mu mohli privodiť lepšie a výhodnejšie postavenie v daňovom konaní, žalobca konkrétne návrhy dôkazov neoznačil a súd ich nemôže za žalobcu vyhľadávať. Pokiaľ žalobca namietal, že mu nebola daná možnosť priamo klásť otázky osobám, ktoré žalovaný a správca dane kládli v rámci ozrejmovania skutkového stavu, čím mal správca dane i žalovaný postupovať v rozpore s § 15 ods. 5 písm. e/ zák. č. 511/1992 Zb., súd uviedol, že uvedenú námietku považoval za neopodstatnenú, keďže počas daňovej kontroly správca dane nevykonával dokazovanie spôsobom stanoveným v § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. Pokiaľ žalobca namietal nevykonanie konfrontácie konateľa spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (dodávateľa žalobcu) Viliama Leštáka a Ing. J. ako splnomocneného zástupcu uvedenej spoločnosti, súd uviedol, že uvedená konfrontácia nebola možná, z dôvodu úmrtia Ing. J., rovnako žalobcom tvrdené skutočnosti Ing. J. by z vyššie uvedeného dôvodu už nemohol potvrdiť. Uvedená skutočnosť a ani prípadná konfrontácia s Evou Lazičovou, bývalou konateľkou spoločnosti dodávateľa žalobcu by však, podľa názoru súdu, nemali vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ani predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane, vzhľadom na to, že poskytnutie fakturovanej služby - sprostredkovanie zákazky sa u konateľa spoločnosti dodávateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., nepreukázalo, t.j. dodanie predmetnej služby nebolo preukázané ani žalobcom, ani jeho dodávateľom. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný i správca dane pochybili v tom, že sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi a čestnými vyhláseniami, súd uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný sa predmetnými písomnými dôkazmi (plné moci a čestné vyhlásenie predložené žalobcom v odvolacom konaní) zaoberal, tieto vyhodnotil, pričom skutočnosť, že žalobca nesúhlasí so závermi, ktoré z predmetných dôkazov žalovaný vyvodil, resp. nesúhlasil so spôsobom ich hodnotenia, nespôsobuje samo o sebe vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Ďalej žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí vydaných v daňovom konaní žalovaným, resp. správcom dane, z dôvodu, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi zo strany žalobcu bolo žalovaným vykonané povrchne, tendenčne a tak, že takéto odôvodnenie nenapĺňa zákonnú požiadavku presvedčivého odôvodnenia, súd uviedol, že napadnuté rozhodnutia netrpia nepreskúmateľnosťou, pre nedostatok dôvodov v ich odôvodnení. Žalobca v žalobe ani nenamietal, že chýbajú dôvody napadnutých rozhodnutí. Tvrdil len, že odôvodnenie predmetných rozhodnutí nenapĺňa zákonnú požiadavku stanovenú v § 30 zák. č. 511/1992 Zb. Takýto žalobný dôvod nezákonnosti napadnutých rozhodnutí neobstojí, pretože nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ani v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je spôsobená tým, že účastník konania nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia alebo nesúhlasí so závermi, ku ktorým správny orgán dospel, resp. sa domnieva, že vysporiadanie sa s tvrdeniami a predkladanými dôkazmi bolo vykonané povrchne a tendenčne. Nepreskúmateľné je rozhodnutie, z ktorého výroku nie je možné zistiť, ako bolo vo veci rozhodnuté, alebo keď výrok je vnútorne rozporuplný. Tiež môže ísť o prípad, keď nie je odlíšené, čo je výrok a čo je odôvodnenie, alebo kto je účastníkom konania alebo kto bol rozhodnutím zaviazaný. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spôsobuje aj rozpor medzi výrokom a odôvodnením a absencia alebo nejednoznačnosť právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností. Pokiaľ ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, táto musí spočívať v tom, že rozhodnutie nie je odôvodnené vôbec, alebo že v odôvodnení rozhodnutia chýbajú skutočnosti, na základe ktorých správny orgán rozhodol, a teda chýbajú skutkové dôvody rozhodnutia. Rovnako v prípade, keď rozhodnutie je založené na takých skutočnostiach, ktoré v konaní neboli vôbec zisťované alebo z odôvodnenia nie je zrejmé, aké dôkazy boli vykonané a z ktorých boli dané skutkové zistenia zistené. Napadnuté rozhodnutie žalovaného ani správcu dane však takýmito chybami netrpia. Z obsahunapadnutých rozhodnutí vyplýva, že odôvodnenie obsahuje označenie úkonov, ktoré boli vykonané tak v priebehu daňovej kontroly, tak aj vo vyrubovacom i odvolacom konaní a obsahuje aj hodnotenie dôkazov, pričom vyvodené závery logicky vyplývajú z vykonaného dokazovania. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí podľa názoru súdu spĺňa náležitosti uvedené v § 30 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pričom žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí ako odvolací orgán vysporiadal aj s dôkazmi predloženými žalobcom v odvolacom konaní.
Prvostupňový súd uviedol, že pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na svoje predošlé písomné vyjadrenia vo veci, ktoré by mali byť súčasťou administratívneho spisu žalovaného a správcu dane, konštatoval, že preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody nemá v kompetencii doplniť, konkretizovať alebo ich za žalobcu vyhľadávať. Z nekonkrétne uplatneného dôvodu nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutia.
Rovnako žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil a aplikoval ustanovenia zák. č. 222/2004 Z.z. vo vzťahu k oprávneniu žalobcu uplatňovať si nárok na odpočet DPH a poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mahagében, súd zhodne s argumentáciou žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že predmetný rozsudok rieši prípad, keď vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane boli splnené. V preskúmavanej veci o takýto prípad nešlo, keďže žalobca nepreukázal prijatie plnenia deklarovaného za obdobie júl 2011, predloženou faktúrou od spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (sprostredkovanie zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a Malý Krtíš 4, II. časť za obdobie 07/2011“) a dodanie resp. poskytnutie deklarovanej služby spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., pre žalobcu bolo spochybnené samotným konateľom tejto spoločnosti, t.j. nešlo o plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane a neboli splnené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v zákone o DPH, ako predpokladá uvedený rozsudok. V preskúmavanom prípade si žalobca uplatnil odpočet dane z deklarovanej faktúry neoprávnene, t.j. v rozpore s ust. § 49 zák. č. 222/2004 Z.z.
K námietke žalobcu, že navrhovateľ nesprávne právne posúdil skutkovo významné okolnosti ohľadne riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (dodávateľa žalobcu, resp. deklarovaného poskytovateľa služby) a tým uprel právo žalobcu na odpočet DPH uviedol, že dôvodom neuznania odpočítania dane z preverovanej dodávateľskej faktúry za mesiac júl 2011, za poskytnutie služby od spoločnosti 1. ENTERPRICE s.r.o., bola skutočnosť, že dodanie tejto vo faktúre deklarovanej služby spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., žalobcovi sa nepreukázalo, čím neboli splnené podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. Otázka právneho posúdenia udelenej plnej moci a skutočnosti, či bol Ing. J. oprávnený konať za spoločnosť 1. ENTERPRICE, s.r.o., ktorú správny orgán posudzoval ako predbežnú otázku, nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Prisvedčil žalobcovi, že zápis zmeny konateľa spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., do obchodného registra má deklaratórny charakter.
II.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podal riadne a včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zrušil a vec vrátil prvostupňového súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch odvolania konštatoval, že žalobca považuje odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za nezákonný z dôvodu, že súd rovnako ako žalované správne orgány nesprávne právne posúdil vec. Žalované správne orgány totiž, podľa názoru žalobcu, nesprávne právne posúdili skutkovo významné okolnosti ohľadom riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., (resp, predtým BUILDINGS ENTERPRICE, s.r.o.,), ktorá bola dodávateľom zdaniteľných plnení pre žalobcu, na základe ktorých si žalobca u správcu dane uplatňoval právo na nadmerný odpočet DPH.
Žalobca je toho názoru, že žalované správne orgány svojím nesprávnym právnym posúdením kto, kedy a na základe ktorých právnych úkonov mohol a bol oprávnený konať v mene vyššie uvedenej obchodnej spoločnosti, uprel následne právo žalobcu na nadmerný odpočet DPH, ktorý si tento nárokoval nazáklade dodávateľských faktúr za vykonané práce resp. dodané a prevzaté plnenia.
Žalobca v žalobe a aj v daňovom konaní namietal, že spochybňovaním oprávnenosti nárokov žalobcu, vo vzťahu k odpočtu DPH, na základe neoverených domnienok, predpokladov a dohadov žalovaných správnych orgánov, ktoré boli založené na neúplnom overení a zistení dôkazného stavu, došlo zo strany žalovaných správnych orgánov nielen k nezákonnému obstaraniu podkladov pre neskoršie rozhodnutia, ale aj k nezákonnému vydaniu rozhodnutí na oboch stupňoch daňového konania, nakoľko tieto vychádzali z právnych záverov, nemajúcich oporu v úplnom zistení skutkového stavu veci. Pokiaľ prvostupňový súd na jednej strane konštatoval, že je potrebné prisvedčiť žalobcovi ohľadom jeho tvrdení o oprávnenosti označených osôb konať v mene uvedenej spoločnosti podieľajúcej sa na dodaní zdaniteľného plnenia a ich spôsobilosti vlastným konaním vyvolávať sledované právne účinky, a na druhej strane bez ďalšieho konštatoval, že toto posudzovanie predbežných právnych otázok žalovanými správnymi orgánmi nemohlo mať vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí, dopustil sa, podľa názoru žalobcu, sám nesprávneho právneho posúdenia dopadov nezákonností v postupe žalovaných správnych orgánov na výsledok ich konania, v podobe vydaných rozhodnutí v daňovom konaní.
Žalované správne orgány pri posudzovaní a preskúmavaní oprávnenosti nároku žalobcu na uplatnenie nadmerného odpočtu DPH skúmali interné vzťahy riadenia a komunikácie dodávateľskej spoločnosti žalobcu, pričom akoby vôbec nebrali do úvahy, že tieto vzťahy nemôže a nemohol žalobca nijakým spôsobom ovplyvňovať a usmerňovať. Svoje neúplné a jednostranné zistenia žalované správne orgány následne bez ďalšieho aplikovali v daňovom konaní v neprospech žalobcu, hoci na to nebol objektívne daný dôvod a žalobcovi nebola ani poskytnutá možnosť tieto zistenia vlastným pričinením skontrolovať, overiť a následne konfrontovať. Žalobca v rámci svojich možností ako daňový subjekt spolupracoval so žalovanými správnymi orgánmi počas celého daňového konania a predkladaním jemu dostupných písomných dokladov resp. písomných svedectiev, preukazoval oprávnenosť ním uplatneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
Súd prvého stupňa nijakým spôsobom nevyhodnotil skutočnosť, že žalované správne orgány pri daňovej kontrole a neskôr aj pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia postupovali tak, že rozširovali dôkaznú povinnosť žalobcu nad rámec, ktorý mohol žalobca ako subjekt súkromného práva uniesť. Týmto svojím prístupom súd fakticky odobril vznik situácie, kedy na ťarchu žalobcu boli vykladané údajné nejasnosti a pochybenie na strane dodávateľa plnení pre žalobcu, ktorým žalobca nijako nemohol predchádzať a ani ich nijako nemôže spätne korigovať. Žalobca je toho názoru, že uvedeným prístupom súdu došlo k neakceptovateľnému stavu, kedy žalované správne orgány, v rozpore so zákonnými ustanoveniami môžu prenášať svoju vlastnú kontrolnú úlohu a pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva, na žalobcu ako kontrolovaný subjekt.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil konanie a rozhodovanie žalovaných správnych orgánov v rozhodných otázkach vyžadujúcich právne posúdenie. Tým konajúci súd opomenul vyhodnotenie uvedených vád konania a následne vydaných rozhodnutí žalovaných správnych orgánov, ktoré boli zaťažené takými vadami, ktorá mali v konečnom dôsledku vplyv na vydanie nezákonných rozhodnutí v daňovom konaní a ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na základe podanej žaloby.
Žalobca ďalej napádal rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že tento neprihliadol na žalobcom namietanú nezákonnosť v postupe žalovaných správnych orgánov pri vedení daňového konania, vo vzťahu k vedeniu dokazovania, nedostatočnosti zistenia skutkového stavu, nevysporiadaniu sa s argumentmi uvádzanými žalobcom v priebehu daňového konania, odmietnutiu vykonania žalobcom navrhovaných dôkazov a existencii iných vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
Súd prvého stupňa, podľa názoru žalobcu, neprihliadol na žalobcom namietané porušenie povinnosti žalovaných správnych orgánov viesť daňové konanie a daňovú kontrolu tak, aby bol čo najúplnejšiezistený skutkový stav a aby boli v najširšom možnom rozsahu uplatnené práva žalobcu, ako kontrolovaného daňového subjektu, v daňovom konaní. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že žalované správne orgány nevykonali dokazovanie v takom rozsahu, v akom ho vykonať mali a mohli, aby odstránili všetky pochybnosti a aby následne mohli vydať rozhodnutia, ktoré by sa bez ďalších pochybností zakladali na dôslednom poznaní skutkového stavu.
Rovnako ako žalované správne orgány, aj súd prvého stupňa poukázali len na údajné neunesenie žalobcovho dôkazného bremena, avšak nijakým spôsobom sa nevysporiadali s domnelou „údajnosťou", „spochybnenosťou“ a „účelovosťou“ žalobcom predkladaných dôkazov a tvrdení. Bolo primárne úlohou žalovaných správnych orgánov v daňovom konaní akékoľvek pochybnosti odstrániť;. Pokiaľ teda žalované správne orgány mali za to, že nejaké skutočnosti boli iba spochybnené, avšak v ďalšom konaní už tieto pochybnosti neboli odstránené, ani ich potvrdením no ani ich vyvrátením, potom tieto pochybnosti naďalej trvajú a jediným spôsobom ako ich odstrániť je vykonať doplnenie dokazovania dostupnými dôkaznými prostriedkami, čo však žalované správne orgány nevykonali a konajúci súd na prvom stupni túto ich nezákonnosť, v postupe žiadnym spôsobom nespochybnil, napriek žalobným námietkam žalobcu.
Povinnosťou žalovaných správnych orgánov bolo postupovať tak, aby dôsledne preskúmali súvislosti medzi rôznymi získanými dôkazmi, pričom ak medzi nimi došlo k rozporu a nezrovnalostiam, boli povinní tieto odstrániť vykonaním doplňujúceho dokazovania a prípadne aj so súčinnosťou žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Žalované správne orgány mali povinnosť pri hodnotení dôkaznej situácie a skutkového stavu vziať do úvahy aj všetky ďalšie skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo, pričom nebolo rozhodujúce, koho pričinením sa tak stalo. Pokiaľ súd prvého stupňa v porušení tejto povinnosti žalovaných správnych orgánov nevidel zároveň porušenie zákonných ustanovení, sám sa dopustil, podľa názoru žalobcu, nezákonného postupu pri preskúmavaní dôvodnosti podanej správnej žaloby.
V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa zhodne so žalovanými správnymi orgánmi konštatoval, že žalobca údajne v prejednávanej veci v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno. Zároveň však akoby nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcom namietanú skutočnosť, že žalované správne orgány neviedli dokazovanie objektívne a nestranne, pretože neboli vykonané všetky dôkazy, na ktoré žalobca upozorňoval a ktoré by mu mohli privodiť lepšie a výhodnejšie postavenie v daňovom konaní.
Žalobcovi totiž nebola daná možnosť priamo klásť otázky osobám, ktorým žalované správne orgány kládli otázky v rámci ozrejmovania skutkového stavu (hoci v iných prípadoch tak tieto orgány učinili) a žalobca tiež nemohol vykonať priamu konfrontáciu alibistických tvrdení p. Leštáka, ktorý napriek tomu, že bol konateľom dodávateľskej obchodnej spoločnosti, nemal údajne žiadnu vedomosť o činnosti spoločnosti a jej aktivitách, čo je veľmi nepravdepodobné.
Súd prvého stupňa nevidel významné porušenie procesných práv žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu ani v tom, že žalované správne orgány sa odmietli zaoberať predkladanými písomnými dôkazmi a čestnými vyhláseniami, ktoré zjavne popierali a vyvracali tvrdenia vyslúchnutého konateľa. Na jednej strane si tak žalované správne orgány dali pomerne veľa práce a námahy v smere vedenia dokazovania v neprospech žalobcu a na strane druhej veľmi povrchne a neodôvodnene neprihliadali na skutočnosti, ktorými žalobca vyvrátil nimi získané poznatky.
Napriek tomu, že žalobca v žalobe namietal, že vysporiadanie sa s tvrdeniam a predkladanými dôkazmi žalobcu bolo žalovanými správnymi orgánmi vykonané veľmi povrchne, tendenčne a rozhodne nenapĺňalo zákonnú požiadavku presvedčivého a úplného vysporiadania sa s dôkazmi a zistenia skutkového stavu v prešetrovanej veci, súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobcom požadované - avšak napokon nevykonané - doplnenia dokazovania, by nemohlo mat vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. S touto domnienkou súdu žalobca rozhodne nesúhlasí, pretože práve v doplnenom dokazovaní videl možnosť ako uviesť na pravú mieru rozporné skutočnosti a zároveň aj možnosť preukázať nepravdivosť tvrdení, ktoré si za základ svojich rozhodnutíprevzali žalované správne orgány od vyslúchnutého konateľa dodávateľskej spoločnosti.
Úlohou súdov v konaní o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a im predchádzajúcich postupov orgánov v oblasti verejnej správy, na základe podanej žaloby, je v rozsahu a medziach žalobcom vymedzených žalobných dôvodov preskúmať napadnuté rozhodnutie a postup orgánu verejnej správy a posúdiť, či nimi došlo k nezákonnému zásahu do práv a právom chránených záujmov dotknutej osoby - žalobcu. Aby uvedené právo žalobcu bolo zachované a súdna ochrana nebola len iluzórnou, je potrebné, aby súdny prieskum bol dôsledný a dôkladný a jeho výsledok, v podobe rozsudku, bol zdôvodnený, konzistentný a najmä presvedčivý. V prejednávanej právnej veci má však žalobca za to, že súd prvého stupňa neprihliadol na všetky vznesené námietky žalobcu resp. prehliadol mieru ich závažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu žalobcových práv. Závery súdu o tom, že žalobcom namietané skutočnosti nemohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutí, považuje žalobca minimálne za predčasné a nedostatočne podložené vykonanými dôkazmi.
III.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní zo dňa 16.01.2014, zotrvával na svojich prednesoch a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov konania.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 7. októbra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).
Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.).
Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 165 zákona č. 563/2009 Z.z. Ods. 1 Právne úkony a ich účinky pri správe dani, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ods. 2 Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. Ods. 3 Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších predpisov. Ods. 4 Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. Ods. 5 Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná podľa doterajších predpisov.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zák. č. 222/2004 Z.z. predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zák. č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
V tejto súvislosti senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva aj, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.
V konaní bolo potrebné posúdiť, či daňová kontrola u žalobcu zameraná na overenie DPH za zdaňovacie obdobie júl 2011, týkajúca sa posúdenia a vyhodnotenia faktúry od dodávateľa žalobcu obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., so sídlom v Lučenci, IČO: 36 645 184 (ďalej len „dodávateľ žalobcu“), bola vykonaná v súlade so zákonom a či závery daňových orgánov, že nevzniká žalobcovi odpočet DPH z uvedenej faktúry sú správne a zákonné.
Žalobca v konaní tak, ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu s poukazom aj na obsah zápisnice z pojednávania pred daňovým orgánom zo dňa 18.04.2012, neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých došlo k uzavretiu k obchodnozáväzkového vzťahu medzi jeho dodávateľom obchodnou spoločnosťou 1. ENTERPRICE, s.r.o., so sídlom v Lučenci, IČO: 36 645 184 (ďalej len „dodávateľ žalobcu“) a žalobcom ako odberateľom, ktorého predmetom malo byť sprostredkovanie obchodu a to zákazky „Stavebné práce na stavbe Fotovoltaickej elektrárne Malý Krtíš 3, II. časť a malý Krtíš 4, II. časť za obdobie júl 2011, ktoré bolo účtované faktúrou dodávateľa žalobcu 1. ENTERPRICE, s.r.o., č. 20110701 (DF 411098) vyhotovenou 30.07.2011, s dátumom dodania dňa 30.07.2011 a dátumom splatnosti dňa 13.08.2011, ktorou dodávateľ žalobcu účtoval províziu za sprostredkovanie uvedenej zákazky. Aj zo zistených skutkových okolností týkajúcich sa faktickej realizácie obchodu medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ktorá je predmetom posudzovanej faktúry, nebolo jednoznačne preukázané, že dodávateľ žalobcu, obchodná spoločnosť 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec skutočne uvedenú stavebnú zákazku pre žalobcu, ktorú žalobca, tak ako tvrdil v správnom konaní, realizoval ako stavebná firma v subdodávke prostredníctvom subdodávateľa obchodnej spoločnosti Regnum Staving, s.r.o., Kopčianska 15, Bratislava, IČO: 46 061 045, pre generálneho dodávateľa stavby DAVICOR, sprostredkoval.
Odvolací súd zdôrazňuje, že daňový subjekt má počas výkonu daňovej kontroly a v daňovom konaní nielen dôkaznú povinnosť, ale aj povinnosť tvrdení. Bez riadneho skutkového vymedzenia posudzovaného obchodnozáväzkového vzťahu, ktoré sa týka sprostredkovania stavebných prác pre žalobcu a nadväzujúcich obchodov nie je ani možné, podľa odvolacieho súdu, preverovať reálnosť jeho uskutočnenia.
Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správne orgány oboch stupňov nedostatočne zistili skutkový stav veci a že neodstránili pochybnosti zistené v konaní. Odvolací súd poznamenáva naviac, že táto časť odvolacej námietky je nedostatočne špecifikovaná, keď žalobca ju bližšie nevymedzil tak, aby sa s ňou mohol odvolací súd riadne vysporiadať a riadne ju vyhodnotiť.
Odvolací súd i napriek tomu potom, čo sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a súdneho spisu nezistil, že by správnymi orgánmi zistené skutočnosti boli v protiklade. Zdôrazňuje, že výpoveď konateľa Viliama Leštáka (v čase zdaniteľného plnenia konateľa 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec), ktorá je podrobne uvedená v rozhodnutiach žalovaného, ako aj krajského súdu, jednoznačne popiera akýkoľvek obchodnozáväzkový vzťah medzi dodávateľom žalobcu a žalobcom, ktorý je predmetom hodnotenia v posudzovanej faktúre a popiera akékoľvek zabezpečenie sprostredkovania stavebnej zákazky pre žalobcu, ktorého provízia je účtovaná posudzovanou faktúrou.
Keďže žalobca nedostatočne skutkovo vymedzil posudzovaný obchodnozáväzkový vzťah v administratívnom konaní a okrem faktúry a dokladov o jej zaplatení, nepredložil žiadne listinné dôkazy (obchodné zmluvy, záznamy z rokovaní medzi dodávateľom žalobcu a žalobcom resp. inými osobami, korešpondenciu medzi týmito osobami) ani neoznačil dôkazy svedkov - ktorí by existenciu posudzovaného obchodnozáväzkového vzťahu a plnenia na základe neho mohli dotvrdiť, nemožno akceptovať tvrdenie žalobcu, že správca dane nedostatočne zistil skutkový stav veci a že vadministratívnom konaní presunul dôkaznú povinnosť nad rámec stanovený zákonom na žalobcu za situácie, keď žalobca svoju elementárnu povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť v daňovom konaní, ako aj počas predchádzajúcej daňovej kontroly nesplnil.
Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán neodstránil pochybnosti v jednotlivých skutkových zisteniach, ktoré žalobca v odvolaní konkrétne nevymedzil, ale ani odvolaciemu súdu z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú a nie je ani zrejmé, ktoré „skutočnosti, ktoré vyšli najavo neskôr“ mal žalovaný na mysli. Bezpredmetná je aj obrana žalobcu, ktorý tvrdí, že neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy. Z administratívneho spisu odvolací súd zistil, že konkrétne návrhy na vykonanie dôkazov žalobca neurobil (zápisy z pojednávaní pred správcom dane dňa 18.04.2012, 02.08.2012, 03.11.2011 obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu).
K odvolacej námietke, že nebola vykonaná konfrontácia svedka Leštáka ako i k v odvolacej námietke, že žalovaný nesprávne právne posúdili skutkovo významné okolnosti ohľadom riadenia, konania a zastupovania obchodnej spoločnosti 1. ENTERPRICE, s.r.o., odvolací súd poukazuje, v tejto časti, na zdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa v dôvodoch rozhodnutia s touto námietkou riadne vysporiadal, s poukazom na § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP.
Odvolací súd považoval za dôvodnú námietku žalobcu, ktorý poukazoval, že výsluch svedka Viliama Leštáka nebol vykonaný v súlade so zákonom, keď nebol vykonaný v prítomnosti žalobcu, v dôsledku čoho bolo žalobcovi odopreté právo klásť svedkom otázky, počas výkonu daňovej kontroly.
Odvolací súd konštatuje, že k právam daňového subjektu patrí aj právo zúčastniť sa na výsluchu svedkov, v tejto súvislosti aj právo pri ústnom pojednávaní právo klásť svedkom otázky, vyjadriť sa ku skutočnostiam zistených pri daňovej kontrole, spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim (§ 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb.).
Právo žalobcu vyjadriť sa k výpovedi svedkov - svedka Leštáka bolo zachované, keď správca dane s obsahom tejto svedeckej výpovede žalobcu oboznámil, (zápisnica pred Daňovým úradom Banská Bystrica z 18.04.2012) a teda žalobca mal právo nielen na pojednávaní dňa 18.04.2012 sa pred správcom dane k obsahu tvrdení svedka Leštáka vyjadriť, ale mohol tak urobiť aj následne písomnými podaniami adresovanými správcovi dane. Z obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že toto právo žalobca aj využil (obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu).
Odvolací súd konštatuje, že „výsluch svedka“ Viliama Leštáka, ktorý je obsahom zápisnice o miestnom zisťovaní pred Daňovým úradom Lučenec č. 664/320/75139/2011/Šár z 20.12.2011 nebol však vykonaný v súlade so zákonom, keď žalobca nemal možnosť sa tohto výsluchu zúčastniť a teda nemohol využiť svoje zákonné právo daňového subjektu klásť svedkovi otázky.
Pochybenie správcu dane spočíva aj v tom, že vyjadrenia svedka v rozsahu tak, ako je obsiahnuté v zápisnici o miestnom zisťovaní zo dňa 20.12.2011, jednoznačne prekročili rámec inštitútu miestneho zisťovania, ktorý je upravený v § 14 zákona č. 511/1992 Zb., keď svedok sa vyjadroval k skutočnostiam rozhodným pre posúdenie veci (fakticky sa jednalo o výsluch svedka § 7, 11 zák. č. 511/1992 Zb.) a nevyjadroval sa len k skutočnostiam, ktoré sa zisťujú aplikáciou inštitútu miestneho zisťovania.
Určité „zhojenie“ postupu správcu dane by mohlo byť iba v prípade, ak by pri výsluchu Viliama Leštáka, ktoré je zachytené v zápisnici z miestneho zisťovania bol prítomný žalobca a bolo mu umožnené klásť Viliamovi Leštákovi otázky.
V posudzovanej veci bolo potrebné vyhodnotiť či uvedené pochybenie správcu dane, má vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.
Právo daňového subjektu klásť svedkom pri ústnom pojednávaní otázky je upravené v § 15 ods. 5 písm.e/ zákona č. 511/1992 Zb., ktoré upravuje (§ 15) daňovú kontrolu a je aplikovateľné aj na konanie, ktoré nasleduje po ukončení daňovej kontroly (vyrubovacie konanie), i keď priamo v ustanoveniach § 29 zákona č. 511/1992 Zb. a nasl. nie je toto právo explicitne upravené.
Odvolací súd dospel k záveru, že výpoveď Leštáka je jednoznačná, keď popiera akýkoľvek obchodnozáväzkový vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom 1. ENTERPRICE, s.r.o., Lučenec a podľa názoru odvolacieho súdu aj prípadné otázky žalobcu, ktoré naviac (poznamenáva odvolací súd) ani žalobca bližšie v odvolaní, ani v správnom konaní nekonkretizoval, by závery, ktoré vyplývajú z jeho výpovede neovplyvnili, naviac, keď žalobca bol inými dôkazmi povinný a spôsobilý existenciu posudzovaného plnenia (sprostredkovania), ktoré je predmetom vystavenej posudzovanej faktúry preukázať.
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu, zhodne s názorom prvostupňového súdu je potrebné konštatovať, že daňový subjekt povinnosť tvrdení a dôkaznú povinnosť neuniesol.
Odvolací súd má za to, že uvedená vada v postupe správcu dane a žalovaného nemôže mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného a preto odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta OSP, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny potvrdil.
Žalobca - odvolateľ v konaní nemal úspech pri aplikácii § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a contr. žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Senát rozhodol pomerom hlasov v pomere 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.