4Sžf/9/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej

veci žalobcu: S. P. I. E., s. r. o., so sídlom Z., B.,   IČO: X., zastúpený

advokátkou JUDr. J. H. D., AK so sídlom D., B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky,   so sídlom v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti

postupu a rozhodnutí žalovaného č. I/222/11202-81408/2008/991192-r zo dňa 20. októbra

2008, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.

3S/241/2008-34 zo dňa 11. mája 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,  

č. k. 3S/241/2008-34 zo dňa 11. mája 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom, č. k. 3S/248/2008-34 zo dňa  

11. mája 2010 zamietol žalobu žalobcu podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia

žalovaného č. I/222/11202-81408/2008/991192-r zo dňa 27. októbra 2008 (ktorým bol

potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I,  

č. 600/232/74483/2008/Kra zo dňa 29. apríla 2009 o vyrubení dane z príjmov právnických

osôb za rok 2005 zo zisteného rozdielu dane v sume 16.361.495 Sk vo výške dane 3.108.685

Sk); žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd poukázal na to, že žalovaný správne vyhodnotil všetky dôkazy predložené

žalobcom   a dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie v predmetnej veci a na základe

vykonaného dokazovania vec správne právne posúdil. Podľa súdu žalobca nepredložil  

pri daňovej kontrole dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že spoločnosť R.M., s. r. o. mala byť

nájdeným odberateľom, s ktorým sa v zmysle predmetných sprostredkovateľských zmlúv

mala uzavrieť zmluva na dodanie svetiel a svetelných zdrojov na jednotlivé časti „D.“,

nakoľko sa z predložených faktúr, objednávok a dodacích listov nedalo zistiť, či boli použité

na akciu „D.“, a to aj s ohľadom   na skutočnosť, že z predložených kníh dodávateľov

a odberateľov za roky 2001 až 2006, s obchodným partnerom R.M., s. r. o. obchodoval aj

v uvedenom období, a teda nepreukázal, že spoločnosť R. a. s. tohto odberateľa pre žalobcu

našla. Daňové orgány preto nepovažovali spoločnosť R.M., s. r. o. za novozískaného

obchodného partnera a túto skutočnosť sa nepodarilo zistiť ani u spoločnosti R. a. s., ktorej

skutočné sídlo sa nepodarilo zistiť, nakoľko na sídle zapísanom v obchodnom registri  

sa nenachádzala. Žalobca taktiež v administratívnom konaní nepredložil v zákonnej lehote

uvedenej v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (ďalej len „zákon o správe

daní“) žiadne doklady o tom, že spoločnosť R.M., s. r. o. bola nájdeným odberateľom

v zmysle § 2 predmetných zmlúv o sprostredkovaní medzi žalobcom a spoločnosťou R. a. s.

a že sprostredkovateľská činnosť bola realizovaná vystavením príslušných daňových

dokladov bez preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Keďže spoločnosť

R.M., s. r. o už bola odberateľom   žalobcu aj podľa súdu   správca dane a žalovaný správne

neuznali existenciu právneho základu pre vyplatenie sprostredkovateľskej odmeny v roku

2005 tak, ako to uvádzal žalobca a preto upravil hospodársky výsledok za rok 2005 o sumu 15.750.500 Sk, o sumu 8.150 Sk v súvislosti s tým, že žalobca nepreukázal správcovi dane a aj žalovanému, že prevoz a opravu motorového vozidla Škoda Felícia, nakoľko o uvedenom

vozidle neviedol žiadnu evidenciu a nebolo v majetku žalobcu a nepreukázal, že by

predmetné vozidlo bolo využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č.

595/2003 Z. z. o dani z príjmov, a preto ich neuznali za daňový výdavok. Krajský súd taktiež

poukázal, že žalovaný a správca dane taktiež správne neuznal za daňový výdavok aj sumy

225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli vyplatené ako provízia za   obchodné zastúpenie

vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, keďže

opodstatnenosť týchto výdavkov správcovi dane nepreukázal, nakoľko nepredložil žiadne

doklady, z ktorých by bolo zrejmé, aké obchody alebo rokovania o obchodoch v prospech

žalobcu obaja uskutočnili v nadväznosti na čl. 2 bod 2 zmlúv o obchodnom zastúpení, čím

žalobca nepreukázal   správcovi dane, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím

zmlúv v prospech žalobcu, teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok v zmysle § 17 ods. 2

písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z., keďže správca dane bol oprávnený skúmať nielen

existenciu právneho vzťahu, ale aj čí jednotlivé provízie boli vyplatené za dojednané zmluvy

a vykonanú prácu, resp. iné úkony v prospech a v zmysle uzavretých zmlúv o obchodnom

zastúpení. Preto krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa§ 250j ods. 1 OSP zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol

rozsudok krajského súdu zmeniť a napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si nárok  

na náhradu trov konania. Uviedol, že na základe došlých faktúr od spoločnosti R.   a. s.

zaúčtoval na účet 5181 sprostredkovanie v celkovej výške 15.750.500 Sk na základe   § 3

zmlúv o sprostredkovaní uzavretých medzi žalobcom a spoločnosťou R.   a. s..

Nestotožnil sa so závermi správnych orgánov a súdu prvého stupňa, že z predloženej

dokumentácie nevyplýva účel, na ktorý žalobca tovar, resp. služby spoločnosti R.M. s. r. o.

dodával, nakoľko uvedené je presne špecifikované v dodacích listoch, ktoré spĺňajú všetky

zákonom požadované náležitosti a tvrdenie správcu dane, žalovaného   a aj

prvostupňového súdu, že nájdený záujemca R.M., s. r. o. nebol novým obchodným partnerom,

ale obchodným partnerom starším, nemá vplyv na platnosť a účinnosť zmlúv

o sprostredkovaní. Žalobca nemohol mať vedomosť, že tento jeho starý obchodný partner má

záujem o služby, resp. tovary dodávané na základe sprostredkovania a preto podľa jeho

názoru, aj v prípade starého obchodného partnera, s ktorým sa obchoduje dlhšiu dobu, môže

sa jednať o nájdeného nového odberateľa pre iné tovary a služby. V tejto veci poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. RV I 1169/27 z ktorého podľa neho

vyplýva, že za činnosť sprostredkovateľa sa považuje nielen činnosť smerujúca k nájdeniu

nového odberateľa, ale aj činnosť spočívajúca v podávaní vhodných návrhov, informácií

o odberateľoch známych a existujúcich. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného aj súdu prvého

stupňa, že sprostredkovateľ bol povinný osobitným dôkazom – formálnym listom záujemcovi

dokladovať skutočnosť, že našiel pre neho určitého odberateľa, nakoľko takáto povinnosť  

zo zmluvy nevyplýva. Podľa jeho vedomia, žalovaný vôbec nekontaktoval spoločnosť R.M. s.

r. o. a nepožadoval od nej objasnene skutkového stavu. Žalobca tiež nemal inú možnosť ako

sa spojiť s R. a. s. než tú, akú mal správca dane, a preto v lehote osem dní nedoručil

požadované dokumenty týkajúce sa sprostredkovania. Tento dôkaz však označil a bolo

povinnosťou správcu dane ho aj zabezpečiť a prešetriť. Taktiež nesúhlasil ani s tvrdením

žalovaného a súdu prvého stupňa, že bol povinný do ôsmich dní od doručenia protokolu

dôkazy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sž/34/97, že v daňovom konaní

neplatí koncentračná zásada a že odvolací orgán je povinný sa v odvolaní vysporiadať so

všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch odvolania. Preto, že tak, žalovaný neurobil, hoci mu žalobca dodatočne dôkazy

predložil, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné z dôvodu, že na tieto dôkazy neprihliadol,

keďže boli predložené po uplynutí osemdňovej lehoty uvedenej v § 15 ods. 10 zákona  

č. 511/1992 Zb.. Ďalej napadol rozhodnutie v časti týkajúcej sa zmlúv o obchodnom zastúpení

uzavretých s Ing. V. B. za mesiace január až máj 2005 v sume 5 x 45.000 Sk a Ing. J. A. za

obdobie január až jún 2005 vo výške 165.000 Sk. Namietal,   že provízie za obchodné

zastúpenie vyplácal na základe dodatkov k zmluvám o obchodnom zastúpení zo dňa 31.

decembr 2004, kde si dojednali pevnú paušálnu odmenu za kalendárny mesiac.   Žalobca

namietal, že ak by predmetné provízie obchodným zástupcom nevyplácal, hrozilo by mu

riziko prípadných súdnych sporov z dôvodu neplnenia si svojich zmluvných povinností.

Podľa jeho názoru správca dane bol oprávnený preskúmať doklady preukazujúce existenciu

právneho vzťahu a existenciu dokladov preukazujúcich úhradu jednotlivých faktúr, čo aj

žalobca riadne preukázal. Keďže provízia bola stanovená pevnou sumou nemali obchodní

zástupcovia povinnosť predkladať zoznam oslovených možných odberateľov a prípadných

rokovaní s nimi a predkladať ich žalobcovi (takáto povinnosti neboli dojednané v zmluvách

o obchodnom zastúpení). Zároveň si uplatnil žalobca náhradu trov konania,   a to

vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 3.041 Euro.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského

súdu ako vecne správny potvrdiť. Pridržiava sa svojho stanoviska k žalobe a trvá  

na skutočnostiach v ňom uvedených. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového

správneho orgánu sú podľa jeho názoru vydané v súlade s právnymi predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu  

nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP

rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 OSP) s tým, že termín verejného vyhlásenia

rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou  

je aj administratívny spis žalovaného zistil, že prvostupňový správny orgán Daňový úrad

Bratislava I. rozhodnutím – dodatočným platobným výmerom č. 600/232/ 74483/2008/Kra

zo dňa 29. apríla 2008 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby  

za zdaňovacie obdobie roku 2005 vo výške 3.108.685 Sk.   Dôvodom bolo nepreukázanie

titulu zúčtovania odpisov, ktoré sa týkali motorového vozidla Nissan Maxima QX

obstaraného za cenu 300.000 Sk, a to v roku 2005 vo výške 75.000 Sk z dôvodu, že tento

podľa technického preukazu nebol vlastníctvom žalobcu a následne neuznanie existencie

právneho základu pre vyplatenie sprostredkovateľskej odmeny v roku 2005 spoločnosti R. a.

s. vo výške 15.750.500 Sk, a preto správca dane o túto sumu upravil hospodársky výsledok

žalobcu za rok 2005, ako aj o sumu 8.150 Sk v súvislosti s tým, že žalobca nepreukázal

správcovi dane a aj žalovanému oprávnenosť nákladu, že prevoz a oprava motorového vozidla

Škoda Felícia, o ktorom neviedol žiadnu evidenciu a ktoré nebolo v jeho majetku, že by bolo

žalobcom využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. o

dani z príjmov, a preto mu neuznal sumu 8.150 Sk za daňový výdavok. Ďalej, že žalovaný

a správca dane neuznal za daňový výdavok aj sumy 225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli

vyplatené ako provízia za obchodné zastúpenie vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe

zmlúv o obchodnom zastúpení, nakoľko nepredložil žiadne doklady, z ktorých by bolo

zrejmé, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím zmlúv v prospech žalobcu,

teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z.. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného č. I/222/11202-

81408/2008/991192-r zo dňa 20. októbra 2008.

V súdnom prieskume rozhodnutí na prvostupňovom súde žalobca nespochybňoval

a nenamietal rozhodnutie žalovaného a správcu dane v časti, ktorá sa týkala   zaúčtovaných

odpisov obstaraného osobného vozidla Nissan Maxima QX v hodnote 300.000 Sk

a zúčtovaných v roku 2005 v sume 75.000 Sk a tiež neuznaného nákladu (výdavku) v sume

8.150 Sk, ktorá bola žalobcom vynaložená na opravu a prevoz motorového vozidla Škoda

Felícia, o ktorom neviedol žalobca žiadnu evidenciu a ktoré nebolo v jeho majetku a nebolo

žalobcom využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z.

o dani z príjmov.

Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie

daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo

zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje

inak.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. výsledok hospodárenia alebo

rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši  

o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli

do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní o výsledku zistenia z daňovej

kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol,

ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou  

na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania

protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty  

na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový

subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní

odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový

subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane  

o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu

prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený  

vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel

zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného

daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti

najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho

zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety

vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu.

Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní daňová kontrola je ukončená

dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.

Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu  

s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom

spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni

prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške

dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým

je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať

daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová

povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode

o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu

dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných  

v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane  

(§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní  

ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca

dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň

zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom

daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená  

po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej

kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Z ustanovení § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že dôkazné bremeno

v daňovom konaní nesie daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv  

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení  

a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového

konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Aj keď dokazovanie  

v daňovom konaní vykonáva správca dane, ktorý daňové konanie vedie, daňový subjekt,  

v tomto prípade žalobca sa nemôže zbaviť povinnosti predkladať dôkazy na podporu svojich

tvrdení a to ani v prípade, že sa nevie svojho obchodného partnera dopátrať, resp. sa s ním

skontaktovať. Práve včasné preukázanie všetkých skutočností majúcich vplyv na správne

určenie dane je zásadné pre ďalší postup daňových orgánov v daňovom konaní. Pokiaľ

daňový subjekt v zákonnej lehote, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť (§ 15 ods. 10 zákona  

č. 511/1992 Zb.), nepredloží relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, daňový orgán

na ne neprihliadne.

V danom prípade pre uznanie daňového výdavku (§ 19 zákona o dani z príjmu)

nepostačuje len zaplatenie provízie na základe zmluvy o sprostredkovaní a jej zaúčtovanie  

v účtovníctve daňovníka, ale zároveň musí ísť o výdavok skutočne preukázateľne vynaložený

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov vynaložený účelne. Toto však žalobca  

do skončenia daňovej kontroly správcovi dane nepreukázal.   Po prerokovaní protokolu

o daňovej kontrole, začalo vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb. o správe

daní.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zhodne

s názorom krajského súdu ako aj žalovaného a správcu dane, v danom prípade bolo  

pre uznanie výdavku (nákladu) rozhodujúce, či došlo skutočne k naplneniu

sprostredkovateľskej zmluvy podľa dohodnutých zmluvných podmienok, čo však žalobca

v danom prípade do skončenia daňovej kontroly, ktorá bola ukončená prerokovaním

protokolu o kontrole dňa 23. apríla 2008 správcovi dane hodnoverne nepreukázal

a v zákonnej osemdňovej lehote ani dôkazy správcovi dane nepredložil. V danom prípade  

nie je rozhodujúce či boli splnené formálne náležitosti, tak ako to vyžaduje zákon (riadne

uzavretá zmluva a riadne vyúčtované provízie) ale preukázanie skutočnosti, že tento výdavok

bol vynaložený účelne na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, keďže spoločnosť R.M. s. r. o. bola podľa zistení správcu dane dlhoročným odberateľom žalobcu   a spoločnosť R. a. s. a ani žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázali ako reálne

k sprostredkovaniu obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou R.M. s. r. o došlo. Podľa

najvyššieho súdu teda žalobca v daňovom a ani v súdnom konaní nepreukázal vecnú súvislosť

(účelnosť) vynaložených výdavkov vo forme vyššie uvedených provízií, ktorú   je

správca dane oprávnený skúmať, a preto v danom prípade predmetné provízie nebolo možné

zahrnúť medzi daňové výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Účelom daňovej

kontroly nie je len formálne skontrolovanie daňových dokladov správcom dane,   ale aj

preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky

(náklady) alebo výnosy u kontrolovaného daňového subjektu.

Námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že   žalovaný neprihliadol na dôkazy, ktoré

predložil žalobca v rámci odvolacieho konania, poukazujúc pritom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sž/34/97, že v daňovom konaní neplatí

koncentračná zásada, je neopodstatnená. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že zmenou

právneho predpisu (zákon č. 511/1992 Zb.) od 01. septembra 2007, a to konkrétne § 15 ods. 6

písm. e/ zákona o správe daní došlo k zmene tejto zásady, tak, že správca dane je povinný

prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli predložené v lehote uvedenej v § 15 ods. 10. veta

druhá zákona č. 511/1992 zb. o správe daní, t. j. 8 dňovej lehote, a preto je táto námietka

žalobcu zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o zmluvy o obchodnom zastúpení, ktoré uzavrel žalobca s Ing. V. B. a Ing.

J. A., aj keď žalobca poukázal na skutočnosť, že provízie musel obom obchodným zástupcom

na základe dodatku č. 2 k zmluve vyplácať, aby sa vyhol prípadným súdnym sporom s nimi,

pre neplnenie si zmluvných povinností, tak táto skutočnosť   neznamená, že išlo o daňové

výdavky preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

vynaložených účelne. Ak VB. a J. A.nevyvinuli v posudzovaných obdobiach roku 2005 pre

žalobcu žiadnu činnosť z ktorej   by vyplynulo uzavretie zmlúv o dodávkach tovaru, tak

ani podľa súdu nejde o účelne vynaložené prostriedky, o ktoré by si žalobca mohol znížiť

daňový základ, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že pred podpísaním dodatku č. 2

k predmetným zmluvám o obchodnom zastúpení sa im provízia vyplácala len za zrealizované

obchody. Teda správca dane   a aj žalovaný správne neuznal za daňový výdavok aj

sumy 225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli vyplatené ako provízia za   obchodné zastúpenie

vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, nakoľko

žalobca nepredložil žiadne doklady, z ktorých by bolo zrejme, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím zmlúv v prospech žalobcu, teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok

v zmysle   § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z..

Z uvedeného vyplýva, že správca dane ako aj žalovaný postupovali správne, keď

žalobcovi dodatočným platobným výmerom vyrubili daň z príjmov právnickej osoby  

vo výške 3.108.685 Sk za rok 2005. Krajský súd správne vyhodnotil skutkový stav

a aplikoval naň príslušné ustanovenia zákona o dni z príjmov č. 595/2003 Z. z., postupoval

preto správne, keď žalobu žalobcu smerujúcu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol ako

nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 219

ods. 1 OSP potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/241/2008-34 zo dňa  

11. mája 2010 ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1

v spojení s § 224 ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému

v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 20. októbra 2010

JUDr. Ida Hanzelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková