4Sžf/9/2010
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej
veci žalobcu: S. P. I. E., s. r. o., so sídlom Z., B., IČO: X., zastúpený
advokátkou JUDr. J. H. D., AK so sídlom D., B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti
postupu a rozhodnutí žalovaného č. I/222/11202-81408/2008/991192-r zo dňa 20. októbra
2008, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k.
3S/241/2008-34 zo dňa 11. mája 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
č. k. 3S/241/2008-34 zo dňa 11. mája 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom, č. k. 3S/248/2008-34 zo dňa
11. mája 2010 zamietol žalobu žalobcu podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. I/222/11202-81408/2008/991192-r zo dňa 27. októbra 2008 (ktorým bol
potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava I,
č. 600/232/74483/2008/Kra zo dňa 29. apríla 2009 o vyrubení dane z príjmov právnických
osôb za rok 2005 zo zisteného rozdielu dane v sume 16.361.495 Sk vo výške dane 3.108.685
Sk); žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Krajský súd poukázal na to, že žalovaný správne vyhodnotil všetky dôkazy predložené
žalobcom a dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie v predmetnej veci a na základe
vykonaného dokazovania vec správne právne posúdil. Podľa súdu žalobca nepredložil
pri daňovej kontrole dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že spoločnosť R.M., s. r. o. mala byť
nájdeným odberateľom, s ktorým sa v zmysle predmetných sprostredkovateľských zmlúv
mala uzavrieť zmluva na dodanie svetiel a svetelných zdrojov na jednotlivé časti „D.“,
nakoľko sa z predložených faktúr, objednávok a dodacích listov nedalo zistiť, či boli použité
na akciu „D.“, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že z predložených kníh dodávateľov
a odberateľov za roky 2001 až 2006, s obchodným partnerom R.M., s. r. o. obchodoval aj
v uvedenom období, a teda nepreukázal, že spoločnosť R. a. s. tohto odberateľa pre žalobcu
našla. Daňové orgány preto nepovažovali spoločnosť R.M., s. r. o. za novozískaného
obchodného partnera a túto skutočnosť sa nepodarilo zistiť ani u spoločnosti R. a. s., ktorej
skutočné sídlo sa nepodarilo zistiť, nakoľko na sídle zapísanom v obchodnom registri
sa nenachádzala. Žalobca taktiež v administratívnom konaní nepredložil v zákonnej lehote
uvedenej v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (ďalej len „zákon o správe
daní“) žiadne doklady o tom, že spoločnosť R.M., s. r. o. bola nájdeným odberateľom
v zmysle § 2 predmetných zmlúv o sprostredkovaní medzi žalobcom a spoločnosťou R. a. s.
a že sprostredkovateľská činnosť bola realizovaná vystavením príslušných daňových
dokladov bez preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Keďže spoločnosť
R.M., s. r. o už bola odberateľom žalobcu aj podľa súdu správca dane a žalovaný správne
neuznali existenciu právneho základu pre vyplatenie sprostredkovateľskej odmeny v roku
2005 tak, ako to uvádzal žalobca a preto upravil hospodársky výsledok za rok 2005 o sumu 15.750.500 Sk, o sumu 8.150 Sk v súvislosti s tým, že žalobca nepreukázal správcovi dane a aj žalovanému, že prevoz a opravu motorového vozidla Škoda Felícia, nakoľko o uvedenom
vozidle neviedol žiadnu evidenciu a nebolo v majetku žalobcu a nepreukázal, že by
predmetné vozidlo bolo využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č.
595/2003 Z. z. o dani z príjmov, a preto ich neuznali za daňový výdavok. Krajský súd taktiež
poukázal, že žalovaný a správca dane taktiež správne neuznal za daňový výdavok aj sumy
225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli vyplatené ako provízia za obchodné zastúpenie
vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, keďže
opodstatnenosť týchto výdavkov správcovi dane nepreukázal, nakoľko nepredložil žiadne
doklady, z ktorých by bolo zrejmé, aké obchody alebo rokovania o obchodoch v prospech
žalobcu obaja uskutočnili v nadväznosti na čl. 2 bod 2 zmlúv o obchodnom zastúpení, čím
žalobca nepreukázal správcovi dane, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím
zmlúv v prospech žalobcu, teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok v zmysle § 17 ods. 2
písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z., keďže správca dane bol oprávnený skúmať nielen
existenciu právneho vzťahu, ale aj čí jednotlivé provízie boli vyplatené za dojednané zmluvy
a vykonanú prácu, resp. iné úkony v prospech a v zmysle uzavretých zmlúv o obchodnom
zastúpení. Preto krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa§ 250j ods. 1 OSP zamietol a nepriznal mu náhradu trov konania.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol
rozsudok krajského súdu zmeniť a napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si nárok
na náhradu trov konania. Uviedol, že na základe došlých faktúr od spoločnosti R. a. s.
zaúčtoval na účet 5181 sprostredkovanie v celkovej výške 15.750.500 Sk na základe § 3
zmlúv o sprostredkovaní uzavretých medzi žalobcom a spoločnosťou R. a. s..
Nestotožnil sa so závermi správnych orgánov a súdu prvého stupňa, že z predloženej
dokumentácie nevyplýva účel, na ktorý žalobca tovar, resp. služby spoločnosti R.M. s. r. o.
dodával, nakoľko uvedené je presne špecifikované v dodacích listoch, ktoré spĺňajú všetky
zákonom požadované náležitosti a tvrdenie správcu dane, žalovaného a aj
prvostupňového súdu, že nájdený záujemca R.M., s. r. o. nebol novým obchodným partnerom,
ale obchodným partnerom starším, nemá vplyv na platnosť a účinnosť zmlúv
o sprostredkovaní. Žalobca nemohol mať vedomosť, že tento jeho starý obchodný partner má
záujem o služby, resp. tovary dodávané na základe sprostredkovania a preto podľa jeho
názoru, aj v prípade starého obchodného partnera, s ktorým sa obchoduje dlhšiu dobu, môže
sa jednať o nájdeného nového odberateľa pre iné tovary a služby. V tejto veci poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. RV I 1169/27 z ktorého podľa neho
vyplýva, že za činnosť sprostredkovateľa sa považuje nielen činnosť smerujúca k nájdeniu
nového odberateľa, ale aj činnosť spočívajúca v podávaní vhodných návrhov, informácií
o odberateľoch známych a existujúcich. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného aj súdu prvého
stupňa, že sprostredkovateľ bol povinný osobitným dôkazom – formálnym listom záujemcovi
dokladovať skutočnosť, že našiel pre neho určitého odberateľa, nakoľko takáto povinnosť
zo zmluvy nevyplýva. Podľa jeho vedomia, žalovaný vôbec nekontaktoval spoločnosť R.M. s.
r. o. a nepožadoval od nej objasnene skutkového stavu. Žalobca tiež nemal inú možnosť ako
sa spojiť s R. a. s. než tú, akú mal správca dane, a preto v lehote osem dní nedoručil
požadované dokumenty týkajúce sa sprostredkovania. Tento dôkaz však označil a bolo
povinnosťou správcu dane ho aj zabezpečiť a prešetriť. Taktiež nesúhlasil ani s tvrdením
žalovaného a súdu prvého stupňa, že bol povinný do ôsmich dní od doručenia protokolu
dôkazy. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sž/34/97, že v daňovom konaní
neplatí koncentračná zásada a že odvolací orgán je povinný sa v odvolaní vysporiadať so
všetkými námietkami uvedenými v odvolaní, vrátane údajov, ktoré odvolávajúci uviedol v doplnkoch odvolania. Preto, že tak, žalovaný neurobil, hoci mu žalobca dodatočne dôkazy
predložil, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné z dôvodu, že na tieto dôkazy neprihliadol,
keďže boli predložené po uplynutí osemdňovej lehoty uvedenej v § 15 ods. 10 zákona
č. 511/1992 Zb.. Ďalej napadol rozhodnutie v časti týkajúcej sa zmlúv o obchodnom zastúpení
uzavretých s Ing. V. B. za mesiace január až máj 2005 v sume 5 x 45.000 Sk a Ing. J. A. za
obdobie január až jún 2005 vo výške 165.000 Sk. Namietal, že provízie za obchodné
zastúpenie vyplácal na základe dodatkov k zmluvám o obchodnom zastúpení zo dňa 31.
decembr 2004, kde si dojednali pevnú paušálnu odmenu za kalendárny mesiac. Žalobca
namietal, že ak by predmetné provízie obchodným zástupcom nevyplácal, hrozilo by mu
riziko prípadných súdnych sporov z dôvodu neplnenia si svojich zmluvných povinností.
Podľa jeho názoru správca dane bol oprávnený preskúmať doklady preukazujúce existenciu
právneho vzťahu a existenciu dokladov preukazujúcich úhradu jednotlivých faktúr, čo aj
žalobca riadne preukázal. Keďže provízia bola stanovená pevnou sumou nemali obchodní
zástupcovia povinnosť predkladať zoznam oslovených možných odberateľov a prípadných
rokovaní s nimi a predkladať ich žalobcovi (takáto povinnosti neboli dojednané v zmluvách
o obchodnom zastúpení). Zároveň si uplatnil žalobca náhradu trov konania, a to
vrátane trov právneho zastúpenia vo výške 3.041 Euro.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdiť. Pridržiava sa svojho stanoviska k žalobe a trvá
na skutočnostiach v ňom uvedených. Rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového
správneho orgánu sú podľa jeho názoru vydané v súlade s právnymi predpismi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP
rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 OSP) s tým, že termín verejného vyhlásenia
rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke www.nsud.sk (§ 156 ods. 3 OSP).
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou
je aj administratívny spis žalovaného zistil, že prvostupňový správny orgán Daňový úrad
Bratislava I. rozhodnutím – dodatočným platobným výmerom č. 600/232/ 74483/2008/Kra
zo dňa 29. apríla 2008 žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie roku 2005 vo výške 3.108.685 Sk. Dôvodom bolo nepreukázanie
titulu zúčtovania odpisov, ktoré sa týkali motorového vozidla Nissan Maxima QX
obstaraného za cenu 300.000 Sk, a to v roku 2005 vo výške 75.000 Sk z dôvodu, že tento
podľa technického preukazu nebol vlastníctvom žalobcu a následne neuznanie existencie
právneho základu pre vyplatenie sprostredkovateľskej odmeny v roku 2005 spoločnosti R. a.
s. vo výške 15.750.500 Sk, a preto správca dane o túto sumu upravil hospodársky výsledok
žalobcu za rok 2005, ako aj o sumu 8.150 Sk v súvislosti s tým, že žalobca nepreukázal
správcovi dane a aj žalovanému oprávnenosť nákladu, že prevoz a oprava motorového vozidla
Škoda Felícia, o ktorom neviedol žiadnu evidenciu a ktoré nebolo v jeho majetku, že by bolo
žalobcom využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. o
dani z príjmov, a preto mu neuznal sumu 8.150 Sk za daňový výdavok. Ďalej, že žalovaný
a správca dane neuznal za daňový výdavok aj sumy 225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli
vyplatené ako provízia za obchodné zastúpenie vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe
zmlúv o obchodnom zastúpení, nakoľko nepredložil žiadne doklady, z ktorých by bolo
zrejmé, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím zmlúv v prospech žalobcu,
teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z.. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného č. I/222/11202-
81408/2008/991192-r zo dňa 20. októbra 2008.
V súdnom prieskume rozhodnutí na prvostupňovom súde žalobca nespochybňoval
a nenamietal rozhodnutie žalovaného a správcu dane v časti, ktorá sa týkala zaúčtovaných
odpisov obstaraného osobného vozidla Nissan Maxima QX v hodnote 300.000 Sk
a zúčtovaných v roku 2005 v sume 75.000 Sk a tiež neuznaného nákladu (výdavku) v sume
8.150 Sk, ktorá bola žalobcom vynaložená na opravu a prevoz motorového vozidla Škoda
Felícia, o ktorom neviedol žalobca žiadnu evidenciu a ktoré nebolo v jeho majetku a nebolo
žalobcom využívané na podnikanie v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z.
o dani z príjmov.
Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie
daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo
zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje
inak.
Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. výsledok hospodárenia alebo
rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši
o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli
do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.
Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní o výsledku zistenia z daňovej
kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol,
ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania
protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty
na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový
subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní
odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový
subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane
o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu
prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený
vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel
zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného
daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti
najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho
zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety
vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu.
Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
Podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní daňová kontrola je ukončená
dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu
s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom
spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni
prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške
dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým
je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý nemá povinnosť podávať
daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová
povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode
o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných
v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane
(§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.
Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca
dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň
zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom
daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená
po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej
kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.
Z ustanovení § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že dôkazné bremeno
v daňovom konaní nesie daňový subjekt, ktorý preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení
a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového
konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Aj keď dokazovanie
v daňovom konaní vykonáva správca dane, ktorý daňové konanie vedie, daňový subjekt,
v tomto prípade žalobca sa nemôže zbaviť povinnosti predkladať dôkazy na podporu svojich
tvrdení a to ani v prípade, že sa nevie svojho obchodného partnera dopátrať, resp. sa s ním
skontaktovať. Práve včasné preukázanie všetkých skutočností majúcich vplyv na správne
určenie dane je zásadné pre ďalší postup daňových orgánov v daňovom konaní. Pokiaľ
daňový subjekt v zákonnej lehote, ktorej zmeškanie nemožno odpustiť (§ 15 ods. 10 zákona
č. 511/1992 Zb.), nepredloží relevantné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, daňový orgán
na ne neprihliadne.
V danom prípade pre uznanie daňového výdavku (§ 19 zákona o dani z príjmu)
nepostačuje len zaplatenie provízie na základe zmluvy o sprostredkovaní a jej zaúčtovanie
v účtovníctve daňovníka, ale zároveň musí ísť o výdavok skutočne preukázateľne vynaložený
na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov vynaložený účelne. Toto však žalobca
do skončenia daňovej kontroly správcovi dane nepreukázal. Po prerokovaní protokolu
o daňovej kontrole, začalo vyrubovacie konanie podľa § 44 zákona č. 511/1992 Zb. o správe
daní.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zhodne
s názorom krajského súdu ako aj žalovaného a správcu dane, v danom prípade bolo
pre uznanie výdavku (nákladu) rozhodujúce, či došlo skutočne k naplneniu
sprostredkovateľskej zmluvy podľa dohodnutých zmluvných podmienok, čo však žalobca
v danom prípade do skončenia daňovej kontroly, ktorá bola ukončená prerokovaním
protokolu o kontrole dňa 23. apríla 2008 správcovi dane hodnoverne nepreukázal
a v zákonnej osemdňovej lehote ani dôkazy správcovi dane nepredložil. V danom prípade
nie je rozhodujúce či boli splnené formálne náležitosti, tak ako to vyžaduje zákon (riadne
uzavretá zmluva a riadne vyúčtované provízie) ale preukázanie skutočnosti, že tento výdavok
bol vynaložený účelne na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, keďže spoločnosť R.M. s. r. o. bola podľa zistení správcu dane dlhoročným odberateľom žalobcu a spoločnosť R. a. s. a ani žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázali ako reálne
k sprostredkovaniu obchodu medzi žalobcom a spoločnosťou R.M. s. r. o došlo. Podľa
najvyššieho súdu teda žalobca v daňovom a ani v súdnom konaní nepreukázal vecnú súvislosť
(účelnosť) vynaložených výdavkov vo forme vyššie uvedených provízií, ktorú je
správca dane oprávnený skúmať, a preto v danom prípade predmetné provízie nebolo možné
zahrnúť medzi daňové výdavky podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Účelom daňovej
kontroly nie je len formálne skontrolovanie daňových dokladov správcom dane, ale aj
preverenie reálnosti uskutočnenia jednotlivých úkonov, ktoré majú vplyv na daňové výdavky
(náklady) alebo výnosy u kontrolovaného daňového subjektu.
Námietku žalobcu týkajúcu sa toho, že žalovaný neprihliadol na dôkazy, ktoré
predložil žalobca v rámci odvolacieho konania, poukazujúc pritom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sž/34/97, že v daňovom konaní neplatí
koncentračná zásada, je neopodstatnená. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že zmenou
právneho predpisu (zákon č. 511/1992 Zb.) od 01. septembra 2007, a to konkrétne § 15 ods. 6
písm. e/ zákona o správe daní došlo k zmene tejto zásady, tak, že správca dane je povinný
prihliadať len na tie dôkazy, ktoré boli predložené v lehote uvedenej v § 15 ods. 10. veta
druhá zákona č. 511/1992 zb. o správe daní, t. j. 8 dňovej lehote, a preto je táto námietka
žalobcu zjavne neopodstatnená.
Pokiaľ ide o zmluvy o obchodnom zastúpení, ktoré uzavrel žalobca s Ing. V. B. a Ing.
J. A., aj keď žalobca poukázal na skutočnosť, že provízie musel obom obchodným zástupcom
na základe dodatku č. 2 k zmluve vyplácať, aby sa vyhol prípadným súdnym sporom s nimi,
pre neplnenie si zmluvných povinností, tak táto skutočnosť neznamená, že išlo o daňové
výdavky preukázateľne vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
vynaložených účelne. Ak VB. a J. A.nevyvinuli v posudzovaných obdobiach roku 2005 pre
žalobcu žiadnu činnosť z ktorej by vyplynulo uzavretie zmlúv o dodávkach tovaru, tak
ani podľa súdu nejde o účelne vynaložené prostriedky, o ktoré by si žalobca mohol znížiť
daňový základ, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že pred podpísaním dodatku č. 2
k predmetným zmluvám o obchodnom zastúpení sa im provízia vyplácala len za zrealizované
obchody. Teda správca dane a aj žalovaný správne neuznal za daňový výdavok aj
sumy 225.000 Sk a 165.000 Sk, ktoré boli vyplatené ako provízia za obchodné zastúpenie
vykonávané Ing. V. B. a Ing. J. A. na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, nakoľko
žalobca nepredložil žiadne doklady, z ktorých by bolo zrejme, že k vyplateniu odplaty došlo v súvislosti s uzavretím zmlúv v prospech žalobcu, teda, že u žalobcu išlo o daňový výdavok
v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z..
Z uvedeného vyplýva, že správca dane ako aj žalovaný postupovali správne, keď
žalobcovi dodatočným platobným výmerom vyrubili daň z príjmov právnickej osoby
vo výške 3.108.685 Sk za rok 2005. Krajský súd správne vyhodnotil skutkový stav
a aplikoval naň príslušné ustanovenia zákona o dni z príjmov č. 595/2003 Z. z., postupoval
preto správne, keď žalobu žalobcu smerujúcu proti rozhodnutiu žalovaného zamietol ako
nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Na základe uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 219
ods. 1 OSP potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/241/2008-34 zo dňa
11. mája 2010 ako vecne správny.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1
v spojení s § 224 ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému
v tomto konaní náhrada trov konania neprináleží.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 20. októbra 2010
JUDr. Ida Hanzelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková