ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a členov senátu JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. Juraj Kútik - obchodná firma, IČO: 14 419 963, so sídlom Bakossova 18, 974 01 Banská Bystrica, právne zastúpený: Lion Law partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Horná 32, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/3924/2014/4985 zo dňa 7.januára 2014 a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/54/2014-37 zo dňa 14. mája 2014, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/54/2014-37 zo dňa 14. mája 2014 p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 170,45 € na účet právneho zástupcu žalobcu Lion Law partners, s.r.o., Banská Bystrica, do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Odôvodnenie
I.
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici č.k. 23S/54/2014-37 zo dňa 14.05.2014, zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/3924/2014/4985 zo dňa 07.01.2014 a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 9601401/5/4532662/2013/Ge zo dňa 07.10.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 671,39 €.
Vo svojom rozhodnutí súd poukázal na § 19 ods. 2 písm. k/, § 20 ods. 2 písm. b/, § 20 ods. 14, § 52 ods. 18 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“) v stave účinnom do 31.12.2014, § 25 ods. 1 písm. v/ bod 3 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v stave účinnom k 31.12.2002, § 25 ods. 1 písm. v/ bod 4 zákona č. 366/1999 Z.z. o daniach z príjmov stavúčinný k 31.05.2003 a na ustanovenie § 408 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka.
Krajský súd v Banskej Bystrici svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že daňové orgány vec nesprávne právne posúdili, čo bolo spôsobené nesprávnym výkladom a interpretáciou ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. Nemožno súhlasiť s názorom daňových orgánov, ktoré povýšili význam skutočnosti, že na pútači nie je žiaden údaj o žalobcovi, názov žalobcu, prípadne jeho obchodnej formy, a preto sa nemôže jednať o reklamu v záujme žalobcu. Dôležité však bolo posúdiť vecnú súvislosť vynaložených nákladov na reklamu s možným zabezpečením, udržaním, či zvýšením príjmov daňovníka. Krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/66/2007 zo dňa 06.03.2008, kde bolo skonštatované, že miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou nie je exaktne merateľná, pričom ako pomocné kritérium treba preskúmať kauzu, t.j. bezprostredný hospodársky dôvod vynaloženia nákladov na reklamu. Súd mal za to, že v danom prípade vynaložený náklad na reklamu BABOLAT a TRETORN vynaložený žalobcom, ktorý je importérom a distributérom športových výrobkov týchto propagovaných značiek, jednoznačne súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou a takýto náklad je potrebné považovať za výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. To, že na pútačoch nie je uvedený názov žalobcu, podľa názoru súdu nemohlo byť rozhodujúcou skutočnosťou pre neuznanie tohto nákladu za daňový výdavok, ak z dokazovania vyplynulo, že žalobca je importérom, distributérom a predajcom týchto značiek. Preto výdavky na reklamu v tomto konkrétnom prípade jednoznačne súviseli s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia jeho príjmu. Len v prípade pokiaľ by daňovník zahrnul do výdavkov náklad na reklamu takého tovaru, ktorý nedistribuuje, nepredáva, ktorý nijak nesúvisí s jeho podnikateľskou činnosťou, by bolo možné tento výdavok neuznať ako daňový výdavok. V plnom rozsahu sa teda krajský súd stotožnil so žalobcom, že ak žalobca je výhradným importérom, distributérom a predajcom propagovaných značiek na území Slovenskej republiky, išlo v danom prípade o prezentáciu jeho podnikateľskej činnosti, hoci nepriamo prostredníctvom ponúkaných tovarov. Ak daňové orgány nespochybňovali, že žalobca je predajcom tovaru predmetných obchodných značiek a nespochybňovali ani vynaloženie nákladu žalobcom na predmetnú reklamu, potom postup daňových orgánov, ak tento náklad neuznali za daňový výdavok žalobcu, nebol správny. Súd sa nestotožnil so záverom žalovaného, že žalobca tým, že predmetný náklad zahrnul do daňových výdavkov, porušil ustanovenia § 17 ods. 2 písm. a/, § 19 ods. 2 písm. k/ a § 21 ods. 1 v nadväznosti na znenie § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov.
Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalobca vytvoril opravné položky k pohľadávkam, ktoré vznikli na základe faktúr vstavených v zdaňovacích obdobiach 2000-2001, ktoré boli súčasťou príjmov žalobcu do 31.12.2003, pričom ich splatnosť nastala pred 01.01.2002. K týmto pohľadávkam bola vytvorená opravná položka vo výške 100% hodnoty pohľadávok v sume 10 238,63 €. Ide o pohľadávky: 1. RM PRO SPORT, s.r.o., doklad O/1177 zo dňa 12.12.2000, dátum splatnosti 22.12.2000, výška pohľadávky 3 305,42 € čiastočne hradená vo výške 2 290,39 €, neuhradená vo výške 1 015,04 €. 2. RM PRO SPORT, s.r.o., doklad O/1000246, zo dňa 20.03.2001, dátum splatnosti 30.03.2001, výška pohľadávky 9 223,59 €, neuhradené 9 223,59 €. Spolu: 10 238,63 €.
Krajský súd v Banskej Bystrici sa nestotožnil vzhľadom na preukázaný skutkový stav veci, s právnym posúdením veci žalovaným, podľa ktorého mali byť opravné položky k pohľadávkam vytvorené v rozpore s § 52 ods. 18 zákona o dani z príjmov, ktorý upravuje možnosť uznania tvorby opravných položiek len k nepremlčaným pohľadávkam, pričom konštatoval, že v danom prípade ide o pohľadávky premlčané, vzhľadom na uplynutie času - doba 10 rokov, tzv. absolútnej premlčacej doby podľa Obchodného zákonníka. Podľa názoru súdu poukazovanie na uplynutie desaťročnej premlčacej doby je v danom prípade irelevantné, vzhľadom na to, že nárok na zaplatenie predmetných pohľadávok bol riadne uplatnený v súdnom konaní a následne súdom priznaný a plnenie vymáhané v exekučnom konaní. Súd sa stotožnil s konštatovaním žalobcu, že žalovaný neodôvodnil dostatočným spôsobom svoju úvahu o prijatom závere, že pohľadávky boli v čase ich zúčtovania premlčané. Ak by daňové orgány neuznali za daňový výdavok tvorbu opravných položiek k nepremlčaným pohľadávkam z iného dôvodu, mal by sažalovaný s týmto riadne vysporiadať a svoj záver náležite odôvodniť.
II.
Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/54/2014-37 zo dňa 14. mája 2014 zmenil tak, že rozhodne o zamietnutí žaloby a žalobcu zaviaže znášaním trov konania zo svojho. Žalovaný nesúhlasí so záverom krajského súdu, že náklady zahrnuté do daňových výdavkov na základe dodávateľskej faktúry č. 20110018 od dodávateľa AgroMed, spol. s.r.o., za propagáciu značky, vyrobenie reklamných banerov a ich umiestnenie na prenajatých plochách za obdobie piatich mesiacov na základe Zmluvy 4/2011 zo dňa 30.03.2011 v sume 10 000,- € sú daňovými výdavkami.
Žalovaný poukázal na § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. a uviedol, že z reklamných pútačov
- banerov zhotovených dodávateľom AgroMed, spol. s.r.o., je zrejmé, že nejde o reklamu podnikateľskej činnosti žalobcu. Nápisy na reklamných pútačoch BABOLAT a TRETORN sú prezentáciou športových značiek, pričom tieto nápisy samé o sebe ničím neprezentujú, že importérom a distribútorom športových potrieb týchto značiek je práve žalobca. Správca dane a ani správca dane nespochybnili, že žalobca predáva tovar uvedených športových značiek na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť však z týchto reklamných pútačov nijako nie je možné zistiť.
Z uvedených dôvodov náklady v sume 10 000,- € podľa názoru žalovaného nespĺňajú podmienky na uznanie týchto nákladov do daňových výdavkov ustanovené v § 19 ods. 2 písm. k/ 595/2003 Z.z. a preto bol o túto sumu opodstatnene v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. zvýšený výsledok hospodárenia žalobcu za rok 2011. K tvorbe opravných položiek v sume 10 238,63 € žalovaný uviedol, že pohľadávky, ktoré vznikli žalobcovi na základe odberateľských faktúr vystavených pre odberateľa RM PRO SPORT, s.r.o., č. O/1177 zo dňa 12.12.2000 a č. O/10000246 zo dňa 20.03.2001 v sume 10 238,63 € nie je možné uznať za daňové výdavky, najmä podľa § 52 ods. 18 zákona č. 595/2003 Z.z. a § 25 ods. 1 písm. v/ tretieho bodu zákona č. 366/1999 Z.z. V zmysle týchto ustanovení vyplýva že pre uznanie opravných položiek do daňových výdavkov musia byť splnené tieto podmienky: 1. pohľadávky musia byť nepremlčané 2. boli zahrnuté do príjmov do 31.12.2003 3. ich splatnosť nastala po 31.12.2001 4. vznikli do 31.12.2003
V prípade predmetných pohľadávok nebola splnená tretia podmienka a to, že splatnosť nastala po 31.12.2001. Splatnosť predmetných pohľadávok nastala do 31.12.2001. Uznateľnosť tvorby opravných položiek ku pohľadávkam, ktorých splatnosť nastala pred 01.01.2002 umožňovali znenie ustanovenia § 25 ods. 1 písm. v/ štvrtého bodu zákona č. 366/1999 Z.z. Tento štvrtý bod bol do § 25 ods. 1 písm. v/ doplnený zákonom č. 437/2002 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 366/1999 Z.z. a to s účinnosťou od 01.01.2003. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno podľa názoru žalovaného, vytvorené opravné položky v sume 10 238,63 € uznať za daňový výdavok v zmysle § 52 ods. 18 zákona č. 595/2003 Z.z. v nadväznosti na § 25 ods. 1 písm. v/ tretí bod zákona č. 366/1999 Z.z. Preto bol o túto sumu opodstatnene v zmysle § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. zvýšený výsledok hospodárenia za rok 2011. Krajský súd vo svojom rozsudku zaujal stanovisko iba k splneniu prvej podmienky, pre uznanie tvorby opravných položiek k predmetným pohľadávkam do daňových výdavkov, a to že pohľadávky neboli premlčané.
III.
K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 16.07.2014 a uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, pričom odkázal na svoju doterajšiu argumentáciu. Krajský súd vec správne vyhodnotil, keď poukázal na dôležitosť posúdenia vecnej súvislosti vynaložených nákladov na reklamu s možným zabezpečením, udržaním, či zvýšením príjmov daňovníka - žalobcu. Žalobca je distribútorom značiek BALOAT a TRETON apodmienky distribúcie a propagácie týchto značiek sú pritom určované požiadavkami nadnárodných výrobcov, pričom je nutné zohľadniť skutočnosť, že žalobca ako lokálny predajca nemá možnosť takto zadané podmienky meniť, upravovať a umiestňovať na vopred špecifikovaných reklamných pútačoch informácie o vlastnej podnikateľskej činnosti. Žalobca nemal ekonomický dôvod investovať do reklamných pútačov, ak by jeho úmyslom nebolo zvýšiť týmto spôsobom výnosy z vlastnej podnikateľskej činnosti.
V danom prípade sa jedná výlučne o posúdenie, či existujúca právna úprava bola natoľko jasná a zrozumiteľná, aby nepripúšťala dvojaký výklad. Z hľadiska obsahu ide o právnu otázku, ktorej výklad v konkrétnych skutkových okolnostiach je závislý od správnej aplikácie dotknutých právnych predpisov. Podľa žalobcu k danému problému je potrebné pristúpiť nielen z hľadiska gramatického, ale aj teleologického, systematického a logického. Nejednoznačnú aplikačnú prax potvrdzuje aj variácia relevantnej právnej úpravy - konkrétne v § 25 ods. 1 písm. v/ tretí bod, resp. dočasne platný štvrtý bod (od 01.01.2003-31.05.2003). Je potrebné akceptovať postoj žalobcu, ktorý vzhľadom na nejasnú a nestabilnú právnu úpravu a s tým súvisiace výkladové problémy aplikoval pri tvorbe opravných položiek ustanovenie § 25 ods. 1 písm. v/ štvrtého bodu zákona č. 366/1999 Z.z.
Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu domáhal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil ako vecne správne a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania vo výške 170,45 €.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.).
Z administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9601401/5/3808964/2013/Ge zo dňa 15.08.2013, ktorý bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou č. 9601401/5/3812666/2013/Ge na vyjadrenie sa k zisteniam protokolu. Dňa 13.09.2013 doručil žalobca svoje námietky, ktoré boli prerokované dňa 01.10.2013 na ústnom pojednávaní.
Žalobca ako daňový subjekt zaúčtoval v kontrolovanom zdaňovacom období na základe dodávateľskej faktúry č. 20110018 od dodávateľa AgroMed, spol. s.r.o., za propagáciu značky, vyrobenie reklamných banerov a ich umiestnenie na prenajatých plochách za obdobie piatich mesiacov na základe Zmluvy 4/2011 zo dňa 30.03.2011 náklady v sume 10 000 €. Fakturovaná suma bola dodávateľovi uhradená v hotovosti dňa 14.09.2011. Správca dane na základe záverov z ústneho pojednávania požiadal žalobcu, aby predložil dokumentáciu, ktorá preukazuje realizáciu reklamy. Žalobca predložil „Vyhodnotenie reklamy“ zo dňa 31.08.2011 od dodávateľa reklamy AgroMed spol.s.r.o., ako aj farebnú fotodokumentáciu. Taktiež predložil e-mailovú komunikáciu so zástupcami značiek TRETORN a BABOLAT. Podľa žalovaného však ani jedna zo strán nepotvrdila, že ide o výhradného zmluvného obchodného partnera. Žalobca sa na ústnom pojednávaní dňa 12.08.2013 vyjadril, že spoločnosti BABOLAT a TRETON zastupuje od rokov 1991-1992 na území ako zástupca jedine on. Žalovaný bol toho názoru, že žalobca tým, že predmetný náklad v sume 10 000,- € zahrnul do daňových výdavkov porušil ustanovenie zákona o dani z príjmov a to ustanovenie § 17 ods. 2 písm. a/, § 19 ods. 2 písm. k/ a § 21 ods. 1 v nadväznosti na znenie § 2 písm. i/.
Z administratívneho konania je zrejmé, že žalobca predložil správcovi dane dokumenty preukazujúce skutočnosť, že vymáhal pohľadávky od dlžníka svojho odberateľa RM PRO SPORT, s.r.o., súdnoucestou, čo preukázal rozsudkom č.k. 15Cb/35/2005-91 zo dňa 11.12.2006 a rozsudkom č.k. 15Cb/37/2005-57 zo dňa 14.03.2006. Žalobca ako veriteľ po splatnosti predmetných pohľadávok priebežne vykonával úkony na vymáhanie.
Žalobca nesúhlasil s postupom správcu dane pri daňovej kontrole v tej časti zistení, ktoré sa týkali neuznania nákladov na tvorbu opravných položiek k pohľadávkam - odberateľským faktúram pre spoločnosť RM PRO SPORT, s.r.o., č. O/1177 so splatnosťou dňa 22.12.2000 a č. O/1000246 so splatnosťou dňa 30.03.2001.
Rozhodnutím č. 9601401/5/4532662/2013/Ge zo dňa 07.10.2013 Daňový úrad Banská Bystrica vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2011 v sume 7 449,14 €. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie.
Rozhodnutím žalovaného č. 1100301/1/3924/2014/4985 zo dňa 07.01.2014 žalovaný zamietol odvolanie účastníka konania - žalobcu a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 9601401/5/4532662/2013/Ge zo dňa 07.10.2013, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2011 v sume 7 449,14 €, potvrdil.
Podľa § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú výdavky na reklamu vynaložené na účel prezentácie podnikateľskej činnosti daňovníka, tovaru, služieb, nehnuteľností, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou daňovníka so zámerom dosiahnutia, zabezpečenia, udržania alebo zvýšenia príjmov daňovníka.
Podľa § 19 ods. 2 písm. k/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, tvorba opravných položiek k nepremlčaným pohľadávkam, pri ktorých je riziko, že ich dlžník úplne alebo čiastočne nezaplatí, ktoré boli zahrnuté do príjmov do 31. decembra 2003, pričom ich splatnosť nastala po 31. decembri 2001, sa uzná do daňových výdavkov vo výške a podľa podmienok uvedených v § 25 ods. 1 písm. v/ treťom bode zákona č. 366/1999 Z.z. <. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov, ak ide o pohľadávky, ktoré vznikli do 31. decembra 2003. Ustanovenie § 20 ods. 14 <. sa použije na pohľadávky, ktoré vznikli po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.
Podľa § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka, bez ohľadu na iné ustanovenia tohto zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz plynúť. Námietku premlčania však nemožno uplatniť v súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty.
Podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2.O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na doplnenie svojich právnych názorov.Najvyšší súd k otázke premlčania pre žalovaného uvádza, že obmedzenie premlčacej doby je upravené v záujme právnej istoty účastníkov obchodných vzťahov, najmä v prípadoch nárokov, ktorých trvanie je v dôsledku všeobecného obmedzenia premlčacej doby jednoznačne limitované. Ak sa však súdne konanie skončilo rozsudkom, ako v danom prípade, keď žalobca vymáhal pohľadávky od dlžníka RM PRO SPORT, s.r.o. súdnou cestou, čo preukázal rozsudkami súdu (rozsudky č.k. 15Cb/35/2005-91 zo dňa 11.12.2006 a č.k. 15Cb/37/2005-57 zo dňa 14.03.2006, ktorými bolo žalobcovi vyhovené), situácia je komplikovanejšia. Plynutie premlčacia doby v tomto prípade bolo prerušené v dôsledku uplatnenia práva (§ 402) Obchodného zákonníka. Zároveň je nevyhnutné povedať, že ak sa súdne alebo rozhodcovské konanie začne pred uplynutím premlčacej doby, uplatnenej námietke premlčania nemožno priznať v súdnom konaní úspech. Právo sa nepremlčí, aj keď konanie bolo skončené až po uplynutí desaťročnej premlčacej doby. Žalovaný pri opätovnom hodnotení situácie pri opravných položkách k pohľadávkam, by mal vziať do úvahy, že predmetné pohľadávky boli riadne uplatnené v súdnom konaní a následne aj súdom vymáhané v rámci exekučného konania. Uvedený zákonný predpoklad bol pri predmetných opravných položkách žalobcom splnený.
Žalovaný bol toho názoru, že pohľadávky sa stali premlčané dňom 31.12.2011, nakoľko splatnosť pohľadávok bola dňa 31.12.2001. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že premlčanie pohľadávok nenastalo, nakoľko boli riadne uplatnené v súdom konaní a od toho momentu prestala plynúť premlčacia doba. Tieto pohľadávky mali byť v tvorbe opravných položiek riadne uznané. Je síce pravdou, že obchodný zákonník ani daňové zákony neriešia obdobnú situáciu, avšak ak boli tieto pohľadávky uznané súdom, v inom konaní (napr. v správnom konaní ) nemôžu byť označené za premlčané. Najvyšší súd sa stotožňuje s krajským súdom, že zdôvodnenie premlčania, resp. nepremlčania nebolo zo strany žalovaného náležité odôvodnené a súd nemal možnosť rozhodnutia správnych orgánov v tejto časti riadne preskúmať.
Čo sa týka reklamných panelov, resp. reklamných pútačov žalobcu, je nutné uviesť, že absencia obchodného mena žalobcu na tomto pútači nemôže mať za následok automaticky neuznanie nákladu za daňový výdavok, najmä ak žalobca v daňovom konaní preukáže prostredníctvom, čo i len e-mailovej komunikácie medzi ním a objednávateľom reklamy, že je niekoľkoročným importérom, distribútorom a predajcom propagovaných značiek. Najvyšší súd má za to, že žalobca v otázke preukázania výdavkov spolupracoval s daňovým orgánom, predložil potrebné dokumenty ako zmluvu č. 4/2011 zo dňa 30.03.2011 či e-mailovú komunikáciu, zúčastňoval sa ústneho prejednania veci, kde náležite objasňoval právny stav poskytovania reklamy a v jeho snahe bolo preukázať vecnú súvislosť vynaložených nákladov na reklamu s možným zabezpečením, udržaním, či zvýšením príjmov daňovníka.
Najvyšší súd záverom konštatuje, že žalovaný v odvolaní uvádzal i iné dôvody, pre ktoré považuje svoje rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane (vo výroku) za zákonné. Vyjadril sa k otázke zákonného predpokladu uznania opravnej položky len v prípade, ak splatnosť takejto pohľadávky nastala po 31. decembri 2001, čo v prípade predmetných pohľadávok splnené nebolo. Najvyšší súd v tejto súvislosti konštatuje, že preskúmava zákonnosť rozhodnutí a dôvodov v nich obsiahnutých, ktoré tvorili východiská pri rozhodovaní finančných orgánov. Argumentácia žalovaného obsiahnutá v odvolaní proti rozsudku krajského súdu (aj keď je zrejme opodstatnená) nemá vplyv na výsledok samotného súdneho konania o prieskume, pretože pre posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí je rozhodujúci ich obsah a doplnenie dôvodov rozhodnutí finančných orgánov v tomto štádiu konania nie je procesne možné.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích námietok žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku a teda rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/54/2014-37 zo dňa 14.05.2014, potvrdil ako vecne a právne správny.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov odvolaciehokonania. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, súd mu priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 170,45 €, s tým, že žalovaný trovy poukáže na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v banke VÚB, a.s., číslo účtu 2570717758/0200, a to do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Trovy konania boli vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška). Súd vychádzal z nasledovných výpočtových základov:
- základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v roku 2014 podľa § 11 ods. 4 vyhlášky (1/6 výpočtového základu) v eurách za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 16.07.2014 je 134,- €;
- paušálne telekomunikačné a prepravné pre rok 2014 podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (1/100 výpočtového základu) sú 8,04 €;
Súd priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu z odmeny vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v sume 134,- € a režijný paušál v sume 8,04 € a 20% DPH, celkom 170,45 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.