Najvyšší súd
4Sžf/5/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senátu zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: Ing. F., S., zastúpeného Advokátskou spoločnosťou s.r.o. JUDr. T., P., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/2748-23647/2011/992117-r zo dňa 25. februára 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/5/2011-65 z 20. septembra 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 26S/5/2011- 65 zo dňa 20. septembra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. I/224/2748- 23647/2011/992117-r zo dňa 25. februára 2011 z r u š u j e a z r u š u j e aj rozhodnutie (platobný výmer) Daňového úradu Nové Zámky č. 631/230/65367/10/Dr z 11.11.2010 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 132 Eur k rukám právnej zástupkyne JUDr. T.. O d ô v o d n e n i e
I.
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu Nové Zámky (dodatočný platobný výmer), vydaného podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1/ zákona č. 511/1992 Zb., ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za obdobie november 2001 v sume 11.857, 33 Eur a to po opakovanej daňovej kontrole.
Krajský súd dôvodil tým, že z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu zistil, že Daňový úrad Nové Zámky vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001, o ktorej vyhotovil protokol č. 631/320/64082/2006/Jz, Ky zo dňa 13.11.2006, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 01.12.2006. Daňový úrad Nové Zámky určil žalobcovi DPH vo výške 304,58 Eur, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole neodlišovala od danej uvedenej v daňovom priznaní.
Počnúc dňom 10.02.2010 bola u žalobcu vykonávaná opakovaná daňová kontrola, z ktorej bol vyhotovený protokol, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 03.11.2010. Na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly Daňový úrad Nové Zámky vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2001 vo výške 11.857,30 Eur, a to dodatočným platobným výmerom špecifikovaným v petite žaloby.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktorého obsah je v prevažnej časti totožný s obsahom žaloby.
V odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím, ktorého preskúmania sa žalobca v tomto konaní domáha.
Po preskúmaní obsahu administratívneho spisu žalovaného, napadnutých rozhodnutí, dospel krajský súd k záveru, že v danom prípade bolo rozhodnutie, ako aj postup žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd považoval za potrebné uviesť, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím žalovaného a s odôvodnením tohto rozhodnutia čo do skutkových zistení, ako aj právneho posúdenia.
Námietky žalobcu obsiahnuté v žalobe možno, podľa krajského súdu, zhrnúť do dvoch základných bodov: jedným je namietnutie zániku lehoty, počas ktorej trval právny nárok na vyrubenie dane, ktorá uplynula dňa 31.12.2006; druhým ťažiskovým argumentom je tvrdenie o uskutočniteľnosti zdaniteľného plnenia, čo vyplýva z listinných dokladov žalobcu, v ktorých správca dane nezistil žiadne pochybenia v nadväznosti na tvrdenie, že žalobca nemôže znášať dôsledky neschopnosti dodávateľa žalobcu, predloží účtovnú evidenciu alebo iný dôkaz o uskutočnení zdaniteľného plnenia.
§ 45 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. upravuje nemožnosť vyrubiť daň alebo rozdiel dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný zaplatiť daň bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane.
Odsek 2 citovaného ustanovenia upravuje predĺženie tejto lehoty do 10-tich rokov, ak bol pred uplynutím lehoty uvedenej v ods. 1 vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane do konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Podľa § 15 ods. 13 veta piata citovaného zákona doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísania zápisnice o dohode o výške dane sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.
Zároveň z vety štvrtej citovaného ustanovenia vyplýva, že dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane sa začína vyrubovacie konanie (§44).
Podľa § 44 ods. 6 citovaného zákona ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia platobný výmer, ak daň zistená po daňovej kontrole alebo po opakovanej daňovej kontrole sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
Z uvedeného podľa krajského súdu vyplýva, že žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie za zdaňovacie obdobie november 2001 do 25.12.2001. Lehota podľa § 45 ods. 1 zák. č. 511/92 Zb. by uplynula do konca roka 2006, pokiaľ by pred uplynutím tejto lehoty nebol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane. Protokol o daňovej kontrole bol žalobcovi doručený dňa 01.12.2006. Poučenie tohto protokolu sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie alebo rozdielu dane, ako to vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 13 citovaného zákona. Preto začala plynúť nová päťročná lehota, v ktorej možno vyrubiť daň alebo rozdiel dane.
Len na upresnenie súd uvádza, že v zmysle § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 sa platobný výmer vydáva aj v prípade, ak sa daň zistená po daňovej kontrole neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo v dodatočnom daňovom priznaní. Preto aj v prípade, ak sa nezistí porušenie všeobecne záväzných predpisov a nekonštatuje sa rozdiel na dani, je potrebné považovať doručenie protokolu o daňovej kontrole za úkon smerujúci na vyrubenie dane.
Vo vzťahu k druhému okruhu námietok žalobcu krajský súd uviedol nasledovné:
Žalobca v mesiaci november 2001 uplatnil nárok na odpočet 23 % DPH za nákup tovaru od dodávateľa s názvom K., spol. s r.o. s nasledovných dokladov: faktúra č. 2001/1060 zo dňa 19.10.2001, základ dane 811.480,- DPH=186.640,40 Sk; faktúra č. 2001/1116 zo dňa 08.11.2001, základ dane 741.650,-Sk, DPH=170.579,50 Sk. K obom faktúram boli priložené kópie pokladničných dokladov, výdavkové pokladničné doklady a dodacie listy.
Podľa § 20 ods. 2 písm. a/ zák. č. 289/1995 Z.z. platiteľ má nárok na odpočet dane, ak sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13).
Podľa § 13 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona zdaniteľné plnenie je uskutočnené pri predaji tovaru dňom dodania tovaru, a to aj vtedy, ak k zmene vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy dôjde až zaplatením tovaru.
V zmysle citovaných ustanovení preto pre uplatnenie nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov, ktoré preukazujú prijatie zdaniteľného plnenia, ale aj preukázanie, že sa zdaniteľné plnenie aj reálne uskutočnilo, teda v danom prípade, že aj reálne došlo k dodaniu tovaru deklarovaného na faktúrach a dodacích listoch.
V tomto smere považoval krajský súd za potrebné zhodne so záverom žalovaného konštatovať, že žalobca nepredložil žalovanému dôkazy, ktorými by vierohodne preukázal, že splnil podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane a z dokazovania vykonaného žalovaným, resp. správnym orgánom prvého stupňa nebolo aj podľa názoru súdu preukázané (okrem už uvedených účtovných dokladov), že sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo v danom prípade samotným dodaním tovaru. Z dokazovania vyplynulo, že aj samotné účtovné doklady, ktorými žalobca preukazuje uskutočnenie zdaniteľného plnenia nepodpísal štatutárny zástupca dodávateľa, keďže v zmysle záveru kriminalistického a expertízneho ústavu, nejde o jeho pravé podpisy. Zároveň tento štatutárny zástupca uviedol, že v čase, keď mal byť tovar dodaný, nikto iný nemohol v mene dodávateľa konať, nemal žiadnych zástupcov, nevydal žiadne splnomocnenie na takéto konanie a nikoho nepoveril ani vedením účtovníctva, ani vystavovaním, ani podpisovaním dokladov.
Taktiež sa vôbec nevedel vyjadriť k predmetným dodávkam, pričom prehlásil, že za jeho pôsobenia v spoločnosti K., s.r.o. nedošlo k uskutočneniu žiadneho zdaniteľného plnenia.
Následne síce svoju výpoveď zmenil, keď tvrdil, že došlo k predmetným dodávkam tovaru, o čom bola účtovná evidencia, ktorú mal odovzdať novému konateľovi T. K.. Ten však túto skutočnosť poprel.
V ďalšej výpovedi sa uvedený svedok na nič podstatné nepamätal. S poukazom na uvedené dospel krajský súd k záveru, že správca dane postupoval správne v zmysle zákona, keď vydal predmetný dodatočný platobný výmer a správne postupoval aj žalovaný, ktorý následne tento odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer potvrdil.
Daňové orgány zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu, krajský súd sa s takto zisteným skutkovým stavom stotožnil, čo platí aj vo vzťahu k právnemu posúdeniu, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie a žiadal prvostupňový rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť zrušením rozhodnutia žalovaného aj dodatočného platobného výmeru a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca poukázal na to, že u žalobcu bola na rovnaké zdaňovacie obdobie vykonaná daňová kontrola v roku 2006, kedy bolo aj reálne plnenie u žalobcu preverované a bolo niekoľkokrát skonštatované, že tovar a služby, ohľadom ktorých správca dane v súčasnosti neuznáva odpočet DPH, boli skutočne dodané, pričom sa jednalo o pomerne ľahko preskúmateľné a transparentné dodávky. Po piatich rokoch od tohto zistenia a po 10 rokoch od dodania tovaru a služieb opakovaná daňová kontrola dospela k záveru, že plnenie, aj keď bolo realizované, nie je postačujúce a nezakladá nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, hoci aj zaplatenie zo strany žalobcu bolo preukázané. Rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nezákonné pre prekročenie rámca dôkaznej povinnosti, ktorú žalovaný neoprávnene na žalobcu prenáša, keď ho nepriamo núti dokazovať skutočnosti, na ktoré žalobca nemôže mať dopad a nemôže disponovať prostriedkami na ich preukázanie, pričom navyše samotné faktické dodanie tovaru dodávateľom žalobcu spoločnosťou K. s.r.o. nebolo spochybnené. Rovnako nebolo v konaní sporné ani to, že dodaný tovar u žalobcu slúžil na výkon podnikateľskej činnosti a že bol riadne zaplatený, pričom ďalšie prípadné speňaženie takéhoto tovaru a navýšenie príjmovej časti u žalobcu, resp. daňová povinnosť na DPH žalovaným spochybňované neboli. Rovnako ako v celom daňovom konaní a v žalobe aj v odvolaní žalobca uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že prvá daňová kontrola v roku 2006 nezistila žiadne porušenie zákona o DPH a potvrdila správnosť daňového priznania na mesiac november 2001, je dodatočné vyrubenie dane nezákonné pre zánik práva vyrubiť daň na základe toho, že v rozhodujúcom období po zdaňovacom období za rok 2001 nebol vykonaný taký relevantný úkon, ktorý by mal za následok predĺženie zákonnej lehoty na dorubenie dane, pretože pokiaľ bola vykonaná daňová kontrola so záverom, z ktorého vyplýva súlad dane priznanej s daňou zistenou, nemá táto skutočnosť vplyv na plynutie lehôt. Poukazuje aj na skutočnosť, že nie je súladné s ústavnou zásadou právnej istoty záver správcu dane po desiatich rokoch revidovať a správnosť priznanej dane spochybňovať.
Na základe vyššie uvedených skutočností s poukazom aj na judikatúru ESD má žalobca za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je správne a je v rozpore s ust. § 2 ods. 1, § 2 ods. 3, § 29 ods. 2, § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ako i zákonom č. 289/1995 Z.z. a zákonom č. 563/1991 Zb., keď v daňovom konaní sa neprihliadalo na práva a zákonom chránené záujmy daňového subjektu, správca dane neprihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, neviedol daňové konanie tak, aby zistil skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti čo najúplnejšie, nevyužil všetky prostriedky dokazovania a pretože rozhodnutie správcu dane bolo vydané po uplynutí lehoty na uplatnenie práva na vyrubenie dane.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava písomného vyjadrenia k žalobe, keďže odvolanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti.
III.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok v medziach podaného odvolania a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a podľa § 250ja ods. 3 vety prvej rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie z dôvodov podľa 250j ods.2 písm.a) OSP
Odvolací súd. v prvom rade poukazuje na to, že krajský súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím žalovaného a s odôvodnením jeho rozhodnutia čo do skutkových zistení ako aj právneho posúdenia. V správnom súdnictve súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánov verejnej správy v medziach žaloby (v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe). Prvostupňový správny súd je povinný sa vysporiadať so všetkými žalobnými dôvodmi a uviesť k nim svoje právne závery. Vyjadrenie súdu o stotožnení sa s rozhodnutím žalovaného a jeho dôvodmi tak, ako to uviedol krajský súd na str. 6, 4. odsek rozsudku, vyvoláva pochybnosti o medziach súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia, najmä ak dôvody rozhodnutia súdu sú len reprodukovaním dôvodov rozhodnutí správnych orgánov. (Pozri R 109/2012 Zb. stanovísk a rozhodnutí NS SR).
Odvolací súd za prvoradý dôvod zmeny rozsudku krajského súdu považuje nesprávne právne posúdenie otázky zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane podľa § 45 zákona č. 511/1992 Zb.
Podľa § 45 ods. l, 2 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane.
V prejednávacej veci nie je sporné, že daňový subjekt za mesiac november 2001 bol povinný podať daňové priznanie do 25.12.2001. Päťročná lehota, v ktorej bol správca dane oprávnený vyrubiť daň mala uplynúť v zmysle § 45 ods. 1 uplynutím roka 2006. Správca dane pred uplynutím tejto lehoty vykonal daňovú kontrolu a podľa jej výsledkov nebol dôvod na vydanie dodatočného platobného výmeru, ale bol vydaný „platobný výmer na daň z pridanej hodnoty“ za november 2001 v sume 9 176 Sk, ktorá sa neodlišuje od dane uvedenej v podanom daňovom priznaní a to podľa § 44 ods. 6 písm. a/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. (rozhodnutie č. 631/230/68024/06/Rem zo dňa 04.12.2006, ktoré sa stalo právoplatným 28.12.2006- str. 45 adm. spisu).
Podľa zistenia odvolacieho súdu vyrubovacie konanie v nadväznosti na daňovú kontrolu bolo teda ukončené právoplatným rozhodnutím (platobným výmerom), o ktorom sa krajský súd nezmieňuje. Žiadne ďalšie konanie v lehote 5-tich rokov od konca roka, v ktorom vznikla daňová povinnosť do 31.12.2006 nezačalo a nezačala ani žiadna iná daňová kontrola.
Pokiaľ žalovaný dôvodil tým, že v roku 2006 bola u žalobcu vykonaná daňová kontrola DPH a o výsledku zistenia z nej bol dňa 13.11.2006 vyhotovený protokol, ktorý bol so žalobcom prerokovaný 01.12.2006, kedy mu bol i doručený a toto doručenie protokolu v zmysle § 45 ods. 2 zákona považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane (pričom zákon nevyžaduje aj zistenie porušenia daňových predpisov), v dôsledku čoho začala od 01.01.2007 plynúť odznova päťročná lehota na vyrubenie dane, ktorá uplynie 31.12.2011, krajský súd uvedenú argumentáciu bez ďalšieho akceptoval. Opomenul však skutočnosť, že po doručení protokolu (01.12.2006) začala plynúť lehota na vyrubenie dane podľa § 44 ods. 6 zákona do 15 dní od skončenia daňovej kontroly (§ 15 ods. 13), pričom, z protokolu zo dňa 13.11.2006 vyplýva, že kontrolou neboli zistené porušenia zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH. Ak bol teda protokol o daňovej kontrole doručený a prerokovaný 01.12.2006 úkonom smerujúcim na vyrubenie dane, na základe ktorého bolo vydané rozhodnutie (platobný výmer) zo dňa 04.12.2006 o vyrubení dane, ktoré sa stalo právoplatným 28.12.2006, niet žiadneho právneho dôvodu, aby bol ten istý protokol súčasne považovaný aj za úkon smerujúci na vyrubenie dane kedykoľvek aj v budúcnosti (po 28.12.2006), pretože sa už stal (zistenia z neho vyplývajúce) podkladom pre vydanie rozhodnutia a tým bol jeho zmysel a účel daňovej kontroly a sledovaný cieľ naplnený (zistenie skutočností pre vyrubenie dane).
Doručenie protokolu, ako úkonu považovaného podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. za úkon smerujúci na vyrubenie dane bolo konzumované v následnom vyrubovacom konaní vydaním právoplatného rozhodnutia. Už len formálna existencia doručenia protokolu 1.12.2006, ako úkonu smerujúceho na vyrubenie dane, potom ako bolo o vyrubení dane následne rozhodnuté 4.12.2006, sama osebe nie je podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilá naplniť kritériá na nové plynutie lehoty na vyrubenie dane od 1.1.2007 na obdobie ďalších 5 rokov.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy aj ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. treba vykladať tak, aby sa postupom príslušného orgánu pri posudzovaní podmienok nového plynutia lehoty na vyrubenie dane neporušil princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) tým viac, že doručenie a prejednanie protokolu, ako úkonu smerujúceho na vyrubenie dane nevyústilo ani do vydania dodatočného platobného výmeru, ale naopak potvrdilo vecnú správnosť daňového priznania. Uvedené je dostatočným dôvodom pre opodstatnenosť tvrdenia žalobcu o právnej istote, ktorá z doručeného a prerokovaného protokolu 01.12.2006 a následného rozhodnutia zo 04.12.2006 vyplynula.
Pri výklade žalovaného a krajského súdu (tak ako je uvedený napr. aj v rozsudku Krajského súdu v Nitre v inej veci sp. zn. 11S 34/2011) by jeden úkon smerujúci na vyrubenie dane pred uplynutím prvej päťročnej lehoty na vyrubenie dane postačoval na to, aby začala plynúť nová lehota na vyrubenie dane, umožňujúca vydanie ďalšieho alebo ďalších rozhodnutí po opakovanej daňovej kontrole, a to bez ohľadu na v poradí prvý výsledok daňovej kontroly a nadväzujúce prvé rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní pred ukončením päťročnej lehoty. To by v praxi znamenalo, že u každého daňového subjektu, aj keď výsledok daňovej kontroly nebol dôvodom na vydanie dodatočného platobného výmeru, sa automaticky začne nová lehota na vyrubenie dane alebo rozdielu dane kedykoľvek v ďalšom 5 ročnom období len preto, že bol doručený prvý protokol o výsledku daňovej kontroly.
V danom prípade opakovaná daňová kontrola bola vykonaná až v roku 2010 a dodatočný platobný výmer, ktorý je predmetom preskúmavania v tomto konaní bol vydaný 11.11.2010 (protokol o opakovanej daňovej kontrole bol prerokovaný 03.11.2010, doručený 04.10.2010). Podľa názoru odvolacieho súdu úkonom na vyrubenie dane rozhodnutím z 11.11.2010 v konaní sp. zn. 631/230/65367/10/Dr bolo doručenie protokolu dňa 04.10.2010 listom z 30.09.2010, čo je zjavne po uplynutí päťročnej lehoty na vyrubenie dane splatnej 25.12.2001 a existencia doručenia protokolu 01.12.2006 vzhľadom na právoplatné rozhodnutie zo 4.12.2006 je pre rozhodnutie z 11.11.2010 irelevantné.
Pokiaľ žalobca namietal dôvodnosť dodatočného platobného výmeru vzhľadom na zistenia daňovej kontroly v roku 2010, odvolací súd považuje dôvody žaloby za relevantné z toho hľadiska, že podľa obsahu administratívneho spisu žalovaného daňová kontrola spoločnosti K. s.r.o. bola vykonaná v r. 2002 – 2003. Žalovaný sa nezaoberal zisteniami z tejto kontroly vo vzťahu k zisteniam vyplývajúcim z výsledku kontroly uskutočnenej v roku 2006 u žalobcu. Skutočnosť, že výsledky znaleckej expertízy z r. 2008 u podpisov na písomnostiach spoločnosti K. nesvedčia pre vtedajšieho konateľa tejto spoločnosti, nie sú samé osebe dôvodom pre neuznanie daňových dokladov predložených žalobcom pre odpočet DPH. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje okrem už žalobcom uvádzaných rozhodnutí najvyššieho súdu, aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, podľa ktorého odpočítanie DPH v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonností, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry. Odvolací súd pritom nezistil také dôvody neuznania odpočtu DPH, ktoré by svedčili proti samotnému žalobcovi. Vo vzťahu k dôvodom neuznania faktúr spoločnosti K. s.r.o. nebolo možné požadovať od žalobcu také dôkazy, na ktoré nemôže mať vplyv, pričom vo vzťahu k nim až orgány činné v trestnom konaní zistili skutočnosti spochybňujúce formálne náležitosti faktúr, ktorých sa mohol dopustiť len ich vystaviteľ. Za relevantné považuje odvolací súd aj tvrdenie žalobcu, že ním prijaté zdaniteľné plnenie riadne použil na výkon podnikateľskej činnosti a bolo riadne zaplatené, a ani ďalšie speňaženie a navýšenie príjmovej časti žalobcu žalovaným spochybnené neboli, čím sa daňové orgány a ani krajský súd náležite nevysporiadali. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány za nedostatočné na posúdenie veci popri dôvodoch uvedených vyššie (zánik práva na vyrubenie dane).
Podľa § 250k ods. 1 O.s.p. žalobcovi prináleží náhrada trov konania pozostávajúca z náhrady trov právneho zastúpenia, ktorá však doposiaľ nebola vyčíslená za I. st. konanie a ani za odvolacie konanie (ku dňu vyhotovenia rozhodnutia), preto náhrada nebola priznaná. Súd priznal žalobcovi náhradu zo zaplateného súdneho poplatku 66 Eur v I. st. konaní a za II. st. konanie 66 Eur uloženého uznesenia KS v Nitre, spolu 132 Eur.
Podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pričom verejné vyhlásenie rozhodnutia bolo oznámené v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu a na internetovej adrese www.nsud.sk 5 dní vopred.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2012
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková