Najvyšší súd
4Sžf/5/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej
veci žalobcu P., podnikateľa, so sídlom v N., IČO: X, zastúpeného JUDr. F., advokátom AK
so sídlom v D., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom
v Banskej Bystrici, Nová 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
I/228/3320-39384/2010/993202-r z 25. marca 2010, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline, č. k. 20S/108/2010-44 z 20. novembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 20S/108/2010-44 zo dňa 20. novembra 2010 p o t v r d z u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 77,29 Eur k rukám právneho zástupcu JUDr. F. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie
žalovaného uvedené v záhlaví tohto rozsudku, ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Námestovo č. 658/320/72936/09/Fod zo dňa 9. decembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Krajský súd dôvodil tým, že obnova konania, ktorej sa žalobca domáhal a žalovaný
návrhu nevyhovel, je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý predstavuje výnimku
zo zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí v daňovom konaní. Z ustanovenia § 51
ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní vyplýva, že pre povolenie obnovy konania musia byť
kumulatívne splnené tri podmienky:
1) novosť skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo,
2) možnosť ich podstatného vplyvu na výrok rozhodnutia, a
3) nemožnosť ich uplatnenia v konaní bez zavinenia účastníka konania. V prípade prvej podmienky sa krajský súd nestotožnil so záverom správcu dane,
že predložené plnomocenstvo nie je novým dôkazom. Ako vyplýva z administratívneho spisu,
žalobca ani raz v priebehu základného administratívneho konania neuviedol, že mu niekto
plnú moc odovzdal, ukázal, resp. že vedel o jej existencii. Na tento dôkaz sa žalobca prvýkrát
odvolal až po právoplatnom skončení daňového konania (03. mája 2007), a to v návrhu
na jeho obnovu (10. augusta 2007), v ktorom uvádza, že k získaniu plnej moci došlo
pri náhodnom stretnutí žalobcu s pánom K. v Bratislave (nakoľko v mieste bydliska ho
nevedel kontaktovať, pretože pán K. vykonáva práce po celom území Slovenska ako aj
v zahraničí) v mesiaci júl 2007 v Bratislave. Z uvedeného vyplýva, že ide o dôkaz svojím
charakterom nový. Konštrukcia správneho orgánu nemá podľa krajského súdu oporu
v skutkových zisteniach, správny orgán sa nevysporiadal s tvrdením žalobcu, že pán K. je
jeho rovesník, ktorého dlhodobo pozná z rodnej obce, preto mu dôveroval a zastupovanie
si nepreveroval. Nie je zrejmé, prečo správny orgán nereagoval na žalobcom uvádzané
tvrdenia, ale vychádzal zo záveru, že plná moc musela byť žalobcovi ukázaná alebo
odovzdaná, keď to nikto netvrdí a nevyžaduje to ani príslušná právna norma. K úspešnému
vylúčeniu tohto pojmového znaku predmetného dôkazu by zo strany správneho orgánu došlo, pokiaľ by preukázal, že tvrdenie žalobcu, že plnú moc získal až po skončení daňového
konania, sa nezakladá na pravde; správny orgán však tejto skutočnosti nevenoval pozornosť.
Pri vymedzení druhého pojmového znaku krajský súd vychádzal z gramatického
výkladu pojmu „možnosť“, t. j., že použitie nového dôkazu automaticky neznamená úspech
žalobcu v obnovenom konaní, relevantná je len potencionalita možnosti vplyvu na výrok
rozhodnutia. Táto je podľa názoru krajského súdu nesporne daná, nakoľko rozhodnutie
správneho orgánu je založené výlučne na okolnosti zastupovania obchodnej spoločnosti L., s.
r. o., a potvrdenie obsahu plnej moci (ktorá nebola časovo obmedzená, t. j. mohla
sa vzťahovať na predmetné obdobie dodania stavebných prác, nikdy nebolo tvrdené
jej vypovedanie) zvýrazneného účinkami notársky overeného podpisu (§ 56 ods. 1 písm. b/
zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov; ďalej
len „zákon č. 323/1992 Zb.“) mení hodnotenie skutkového stavu prezentované v odôvodnení
dodatočného platobného výmeru. Povinnosťou správneho orgánu bolo len vyhodnotiť,
či v prípade ak sa preukáže pravdivosť nového dôkazu, bude mať jeho obsah vplyv
na meritum veci alebo nie. Namiesto uvedeného však správny orgán posudzoval plnú moc
obsahovo z hľadiska náležitostí (ktoré zákon ani nevyžaduje) a nie z hľadiska jej možného
vplyvu na relevantnú okolnosť daného prípadu. Uvedený znak neznamená, že obnovené konanie musí byť založené len na tomto dôkaze, naopak, v novom konaní má byť vykonané
plnohodnotné dokazovanie. Je však nesporné, že predložená plná moc len potvrdzuje tvrdenia
žalobcu, že konal s pánom K. ako zástupcom spoločnosti L., s. r. o., a ako dôkaz môže (ale
nemusí) priniesť úspech žalobcovi v merite veci – vo veci určenia výšky dane z pridanej
hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie.
V prípade tretieho bodu krajský súd uviedol, že správny orgán žiadnym spôsobom
nevyvrátil tvrdenie žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného
zavinenia až po právoplatnom skončení základného konania. V pôvodnom konaní žalobca
vychádzal z toho, že pána K. poznal, spoliehal sa na neho a nepožadoval preukázanie
splnomocnenia. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie § 33 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce
z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil.
Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia správneho orgánu krajský súd poukázal
aj na nesprávnosť citácie ustanovenia § 9 ods. 3 až ods. 5 zákona o správe daní zo strany
správneho orgánu. Citované ustanovenie sa vzťahuje na zastupovanie v samotnom daňovom
konaní (o ktoré v predmetnej veci nejde) a nie na zastupovanie medzi fyzickými a právnickými osobami navzájom. Všeobecná právna úprava zastupovania fyzických a právnických osôb nestanovuje explicitný prejav splnomocnenej osoby o tom,
že splnomocnenie prijíma ako obligatórnu súčasť plnej moci (jednostranného právneho
úkonu), preto vyžadovanie tohto prejavu vôle zo strany správneho orgánu nemá oporu
v zákone, navyše jeho doplnenie ex post do právneho úkonu, ktorého obsah bol daný pri jeho
podpísaní, je z hľadiska princípov dokazovania nelogické. Krajský súd žalovanému tiež
vytkol „operatívne zisťovanie“ skutočností formou výsluchu p. J., o ktorom žalobcu
neinformoval. Podľa názoru krajského súdu išlo o nadbytočný úkon, ktorý nesmeroval
k preukázaniu vyššie vymedzených základných znakov rozhodných v prvej fáze konania
o obnove konania. Skutočnosť, či pán J. plnú moc podpísal, prípadne skúmanie pravosti jeho
podpisu na plnej moci, má byť predmetom až obnoveného konania. Preto takýto postup
správcu dane je podľa krajského súdu v rozpore so zákonom.
O náhrade trov krajský súd rozhodol podľa § 250k OSP tak, že žalobcovi, ktorý bol
v konaní úspešný priznal náhradu trov konania v sume 66,- Eur ako hotový výdavok
predstavujúci zaplatený súdny poplatok v kolkoch.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc
sa zmeny rozsudku krajského súdu a zamietnutia žaloby. Poukázal na to, že v predmetnej
právnej veci nebol daný dôvod na obnovu daňového konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/
ani podľa písm. b/ zákona o správe daní. Žalovaný bol podľa svojho názoru oprávnený
vykonať dokazovanie a žiadať doplnenie splnomocnenia o prejav vôle splnomocnenej osoby
(čo žalovaný považuje za preverenie predloženého splnomocnenia). Správca dane
je oprávnený posúdiť vplyv nového dôkazu na výsledok doterajšieho konania ako
aj skutočnosť, či takýto nový dôkaz nemohol byť v doterajšom konaní uplatnený
bez zavinenia žalobcu. Opätovne poukázal na § 9 ods. 3 zákona o správe daní a ďalej uviedol,
že nakoľko malo ísť o nový dôkaz, ktorý bol jednostranným prejavom vôle, mohol
sa k tomuto splnomocneniu vyjadriť len splnomocniteľ (J.), ktorý ho mal udeliť. Zápisnica
o tomto zisťovaní bola spísaná v miestne trvalého bydliska J. J., išlo o operatívne zisťovanie
v rámci správy daní, o ktorom ani nebolo možné vopred žalobcu informovať. Žalovaný trval
na tom, že žalobca mohol plnú moc predložiť už v pôvodnom konaní, preto nejde o nový
dôkaz odôvodňujúci obnovu konania. Žalovaný sa zameral na vyhodnotenie obsahu
predloženej listiny vo vzťahu ku konaniu, voči ktorému bol návrh na povolenie obnovy
konania podaný. Správca dane správne vyhodnotil, že tento dôkaz nemá podstatný vplyv na
konanie, lebo samotná existencia predloženej listiny ešte vôbec nedokazuje, že sporné
stavebné práce boli naozaj aj vykonané spoločnosťou L., s. r. o. Podľa žalovaného plnomocenstvo nemá vplyv na meritum veci. Jeho povinnosťou nebolo vyvrátiť tvrdenie
žalobcu, že nový dôkaz získal do dispozičnej sféry bez vlastného zavinenia, pretože pána K.
poznal. Preukázanie toho, že dôkaz nemohol byť predložený už v čase výkonu daňovej
kontroly bez zavinenia žalobcu, je povinnosťou žalobcu a nie správneho orgánu.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Podľa jeho názoru správne orgány nesprávne pochopili inštitút plnomocenstva a neprimerane
nad mieru ustanovenú zákonom zaťažovali žalobcu, keď sa v rámci konania o povolení
obnovy konania zamerali na preskúmanie náležitostí novopredloženého dôkazu – plnej moci
a od žalobcu požadovali doplnenie plnej moci o úradne osvedčený podpis splnomocnenej
osoby a o písomný prejav vôle splnomocnenej osoby, že plnú moc prijíma v zmysle § 9 ods. 3
zákona o správe daní. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že sa týka len zastupovania
v daňovom konaní, a nie v podnikateľskom styku medzi podnikateľmi, preto nemusí spĺňať
náležitosti podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní. Správny orgán odôvodňuje nesplnenie
podmienky v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o správe daní tým, že konať v mene spoločnosti
možno iba na základe predloženia plnej moci vystavenej splnomocniteľom – toto tvrdenie
však nemá oporu v platnom práve, pretože nezohľadňuje skutočnosť, že obchodná spoločnosť
môže byť za určitých predpokladov viazaná aj právnymi úkonmi osôb, ktoré konajú bez plnej
moci, alebo právnymi úkonmi osôb, ktoré síce konajú na základe plnej moci, ale svojimi
úkonmi prekročia rozsah oprávnenia. Poukázal aj na nesprávny postup správcu dane,
keď vykonal dokazovanie a vypočul svedka (J. J.), o čom žalobcu neupovedomil. Vykonanie
dôkazu v tomto štádiu konania je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 29
ods. 1, § 1a písm. d/ zákona o správe daní, správny orgán nerešpektoval právny názor
Krajského súdu v Žiline vyjadrený v rozsudku č. k. 21S/108/2008-62, keď v prvej fáze
konania o obnove konania sa mal správny orgán obmedziť na zisťovanie, či je možné obnovu
konania pripustiť, či boli splnené predpoklady na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/,
písm. b/ zákona o správe daní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.
Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu ako aj administratívneho spisu žalovaného mal
za preukázané skutkové a právne východiská rozsudku krajského súdu a v plnom rozsahu sa
stotožňuje s jeho dôvodmi, na ktoré súčasne odkazuje ako na svoje vlastné, pričom ani so
zreteľom na dôvody odvolania nie je daná potreba ich akýmkoľvek spôsobom doplňovať.
Odvolací súd len podčiarkuje, že žalovaný sa neriadil skorším rozsudkom krajského súdu
a samotné dôvody odvolania v prejednávanej veci svedčia o nerešpektovaní právneho názoru
súdu, ktorým bol podľa § 250j ods. 6 OSP viazaný.
Odvolací súd sa naviac stotožňuje s dôvodmi, ktoré po prejednaní odvolania
žalovaného v totožných veciach totožných účastníkov (avšak za iné zdaňovacie obdobia)
vyslovil najvyšší súd v konaniach 5Sžf/5/2011 a 5 Sžf/6/2011, pričom zdôrazňuje, že ak už
správca dané vykonal dokazovanie (v mieste trvalého bydliska J. J. po predchádzajúcom telefonickom rozhovore s ním) mal o jeho vykonaní prípadne výsledku upovedomiť aj
žalobcu. Absenciou tohto postupu správca dane ako aj žalovaný porušili práva žalobcu, ktoré
mu právny poriadok poskytuje (§ 2 ods. 2, ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.), najmä však článku
48 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vyjadriť sa k dôkazom, na základe ktorých sa
v jeho veci rozhodlo. Žalovaný však rozhodol vo veci bez toho, aby žalobca mal možnosť
vyjadriť sa ku skutočnostiam uvedeným p. J. v konaní o povolenie obnovy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,
ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Žiline ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP
s poukazom aj na dôvody rozsudku krajského súdu, ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a tak, že žalobcovi priznal
náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu)
v sume 57 Eur a jeden paušál v sume 7,41 Eur, plus daň 20 % z pridanej hodnoty v sume 12,88 Eur, spolu 77,29 Eur, v zmysle vyčíslenia právnym zástupcom zo dňa
26. septembra 2011 (§ 151 ods. 1 OSP v spojení s § 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
a podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ktorú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť do rúk právneho zástupcu JUDr. F. (§
149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) do troch dní.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková