4Sžf/4/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudcov JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu: JOTI, s.r.o., so sídlom časť Částa 280, Kolárovo, IČO: 44 025 424, zastúpený advokátom JUDr. Libor Hetmer, advokát, so sídlom v Nových Zámkoch, Turecká 49, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1230156/2012 zo dňa 20. novembra 2012, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/5/2013-45 zo dňa 2. októbra 2013, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/5/2013-45 zo dňa 2. októbra 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

I. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 2. októbra 2013 č. k. 15S/5/2013-45 (ďalej len „krajský súd, prvostupňový súd“), podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1230156/2012 zo dňa 20. novembra 2012, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nitra pobočka Komárno (ďalej len „správca dane, prvostupňový správny orgán“) č. 9410401/5/1249491/2012 Kuc zo dňa 25.06.2012, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmene v sústavách finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 511/1992 Zb.; zákon o správe daní“) vo väzbe na § 165 ods. 2, 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2011 rozdiel dane z DPH v sume 19.540,10 eura, keď žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr dodávateľa žalobcu obchodnej spoločnosti TOMASPED, s.r.o., so sídlom Farárske 27, Trnava IČO: 36246581 za dodávku tovaru - jatočné ošípané fakturované faktúrami č. 201100076/411043, 201100065/411041, 201100063/411040, 201100058/411039 (ďalej len“posudzované faktúry“), keď konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálnosť posudzovanými faktúrami deklarovaného plnenia.

Krajský súd v dôvodoch rozsudku konštatoval, že rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 19.540,10 eura. V podanej žalobe žalobca namietal porušenie procesných ustanovení zákona č. 511/1992 Zb., stanovených v § 29, ako i porušenie základných zásad daňového konania stanovených § 2 citovaného zákona. V súvislosti s porušením procesných ustanovení žalobca poukazoval na § 29 zákona č. 511/1992 Zb., na základe ktorého porušenia bol nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne vyvodený právny záver. V tomto smere žalobca poukazoval na nezákonnosť konania správcu dane, ktorý určil deň prerokovania protokolu na deň 15.06.2012, ktorý je zároveň rovný s dňom vypršania 8-dňovej lehoty na vyjadrenie sa k protokolu. Keďže lehota na vyjadrenie sa k protokolu uplynula dňa 15.06.2012 o 24,00 hod., podľa žalobcu deň prerokovania protokolu mal byť určený na neskorší termín, najskôr na 18.06.2012. Správca dane teda vydal platobný výmer skôr t.j. pred ukončením daňovej kontroly.

Podľa krajského súdu z obsahu administratívneho spisu žalovaného však vyplýva, že výzva správcu dane na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie zo dňa 31.05.2012 bola žalobcovi doručená už dňa 04.06.2012 a nie dňa 05.06.2012, ako uviedol žalobca v podanej žalobe. V tejto výzve správca dane stanovil prerokovanie protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly na deň 15.06.2012. Z uvedeného je preukázané, že správca dane vo výzve určil dátum prerokovania protokolu na deň 15.06.2012, t.j. 1 deň po uplynutí ôsmych pracovných dní od doručenia protokolu, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 04.06.2012 vo forme prílohy k výzve žalovaného na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Krajský súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že lehota na vyjadrenie sa k protokolu uplynula dňa 15.06.2012 o 24,00 hod., keďže z vyššie uvedených dôvodov táto lehota žalobcovi uplynula už dňa 14.06.2012. Žalovaný preto neporušil § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.. Vo výzve bol žalobca naviac poučený, že ak sa v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť prerokovania protokolu, je povinný v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. zák. si na tento účel určiť zástupcu, ďalej bol upozornený, že ak sa v ustanovený deň nezúčastní na prerokovaní protokolu resp. sa prerokovania nezúčastní ani ním zvolený zástupca, bude sa deň určený v tejto výzve považovať, podľa § 15 ods. 12 citovaného zákona, za deň prerokovania a doručenia protokolu.

Dňa 13.06.2012, t.j. jeden deň pred uplynutím lehoty ôsmych pracovných dní na vyjadrenie sa k protokolu doručil žalobca žalovanému žiadosť o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k protokolu. V stanovenej zákonnej lehote žalobca nedoručil správcovi dane písomné vyjadrenie k protokolu a na jeho prerokovaní sa nezúčastnil, čím v zmysle § 15 ods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. sa za deň prerokovania a doručenia protokolu považuje deň 15.06.2012, ako deň určený vo výzve. O tomto bol správcom dane spísaný úradný záznam č. 9410401/5/1085968/2012 zo dňa 18.06.2012. Následne správca dane vydal dňa 25.06.2012 dodatočný platobný výmer č. 9410401/5/1249491/2012 Kuc, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011 v sume 19.540,10 eura. Z uvedeného postupu správcu dane v súvislosti s vydaním platobného výmeru vyplýva, že žalobcom namietané porušenie § 15 ods. 10 a§ 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. nebolo preukázané.

K námietke žalobcu, že správca dane porušil základné zásady daňového konania určené v § 2 ods. 1, 2, 3, 8 zákona č. 511/1992 Zb., pričom poukazoval na jeho podanie zo dňa 11.06.2012, v ktorom žiadal o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k protokolu do 20.06.2012 s tým, že odpoveď s nesúhlasom s predĺžením tejto lehoty mu bola doručená až dňa 02.07.2012 krajský súd uviedol, že už vopred išlo o právne bezvýznamnú žiadosť, keďže lehota na vyjadrenie sa k protokolu je lehotou zákonnou a správca dane nemá zo zákona oprávnenie na jej predlženie. V tomto bode sa stotožnil s obranou žalovaného a dodal, že žiadosť žalobcu o predlženie lehoty na vyjadrenie sa k protokolu bola správcovi dane doručená až dňa 13.06.2012, t.j. jeden deň pred uplynutím stanovenej osemdňovej zákonnej lehoty, preto nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že na rozhodnutie o predlžení - nepredĺžení predmetného termínu mal správca dane dostatok času a teda mohol toto svoje rozhodnutie oznámiť a doručiť žalobcovi ešte pred vypršaním termínu 15.06.2012 (podľa súdu lehota uplynula už dňa 14.06.2012 - viď vyššie).

Žalobca v žalobe poukazoval na porušenie dikcie § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správcom dane, keďže žiadal predložiť faktúry vystavené pre žalobcu spoločnosťou TOMASPED, s.r.o., Trnava u konateľa spoločnosti PEXESO, s.r.o., Diakovce S. P., ktorý nikdy nebol konateľom dodávateľskej firmy TOMASPED, s.r.o., a v odvolaní predložil písomné čestné vyhlásenie a navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka U. F., bytom F., konateľa obchodnej spoločnosti TOMASPED, s.r.o., ktorý bol ochotný predložiť účtovníctvo spoločnosti za inkriminované obdobie.

K tomuto krajský súd uviedol, že pri zisťovaní, či tovar bol dodaný žalobcovi spoločnosťou TOMASPED, s.r.o., či daň touto spoločnosťou bola priznaná a odvedená do štátneho rozpočtu správca dane sa správne kontaktoval na spoločnosť PEXESO, s.r.o., Diakovce. Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Trnava u spoločnosti TOMASPED, s.r.o., od 04.03.2011 došlo k zmene obchodného mena na PEXESO, s.r.o., a od 30.11.2011 došlo i k zmene sídla spoločnosti na Diakovce 540. Ako konateľ tejto spoločnosti so vznikom funkcie 15.11.2011 je zapísaný S. P., R.. Tento konateľ bol v rámci miestneho zisťovania vypočutý. Uviedol, že spoločnosť od 30.11.2011 nevykonáva žiadnu činnosť. K faktúram, ktoré boli spoločnosťou PEXESO, s.r.o., vystavované pre žalobcu ako odberateľa sa vyjadriť nevie, keďže v tomto období nebol konateľom spoločnosti. Doklady spoločnosti u seba nemá, nachádzajú sa u účtovníčky v Seredi. Nevedel uviesť, aké doklady sú u nej, ako náhle to zistí, predloží ich dňa 20.01.2012 na daňový úrad. Ku skutočnostiam týkajúcim sa zdaniteľných obchodov pre žalobcu ako odberateľa sa vyjadriť nevedel. On tieto obchody nerealizoval, pretože v tom období nebol konateľom. O tomto úkone bola dňa 12.01.2012 spísaná zápisnica o miestnom zisťovaní č. 9400403/2226/2012/St, Leni. Dňa 20.01.2011 zamestnanci správcu dane telefonicky kontaktovali konateľa spoločnosti p. S. P.. Menovaný oznámil, že u účtovníčky v Seredi sa žiadne doklady spoločnosti PEXESO, s.r.o., nenachádzajú, žiadne doklady nemá a nevie, u koho by sa doklady mohli nachádzať.

II.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V dôvodoch namietal všetky výroky napadnutého rozsudku, ktorý podľa jeho názoru bol vydaný predčasne bez toho, aby súd predvolal svedka a vypočul pôvodného konateľa spoločnosti TOMASPED, s.r.o., U. F., ktorý by potvrdil tvrdenie žalobcu, že tovar deklarovaný posudzovanými faktúrami bol riadne dodaný, vyfakturovaný a zaplatený. Tvrdil, že prvostupňový súd nevykonal tento navrhnutý dôkaz, čím porušil § 120 ods. 1 a § 122 ods. 1 OSP, keď v žalobe dostatočne odôvodnil a preukázal závažné procesné pochybenia žalovaného v daňovom konaní, ktoré prvostupňový súd považoval za nedôvodné, nesprávne vyhodnotil vykonané predložené dôkazy a v dôsledku toho porušil § 132 OSP. V ďalšom zotrvával na argumentácii uvedenej v žalobe, ktorá podľa jeho názoru je dôvodom na vyhovenie žaloby z dôvodov nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu a nevykonania navrhovaného dôkazu prvostupňovým súdom.

III.

Žalovaný sa k odvolaniu vyjadril v písomnom podaní zo dňa 07.01.2014, v ktorom sa pridržiaval písomného vyjadrenia k žalobe, ktoré podal podaním zo dňa 20.05.2013.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (ďalej len „najvyšší súd, odvolací súd“) (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základepísomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom čase, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd, odvolací súd“) mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu ako platiteľa DPH daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie február 2011.

Na základe výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa DPH za zdaňovacie obdobie február 2011 bolo správcom dane zistené, že daňový subjekt za kontrolované zdaňovacie obdobie nepodal dodatočné daňové priznanie. Na základe kontrolných zistení správca dane žalobcovi neuznal odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr v celkovej výške 19.540,10 Eur dodávateľa žalobcu obchodnej spoločnosti TOMASPED, s.r.o., Trnava (ďalej len „dodávateľ žalobcu“) za dodávku tovaru - jatočné ošípané, účtovanú posudzovanými faktúrami, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 a v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, a vo väzbe na ustanovenia § 29 ods. 1, 2 a 8 zákona 511/1992 Zb., v spojení s § 165 zákona č. 563/2009 Z.z.. Žalobca v odvolaní poukazoval na pochybenie prvostupňového súdu, ktorý nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz a to výsluch konateľa dodávateľa žalobcu (F.), ktorý bol konateľom v čase plnenia, ktoré je deklarované posudzovanými faktúrami.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým a nemôže nahrádzať konanie správnych orgánov. Preto krajský súd nepochybil, keď žalobcom navrhnutý dôkaz nevykonal.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou nestotožňuje. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, iba jej samotné predloženie, naopak daňovník musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke sa dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva.

Odvolací súd ďalej dodáva, že podľa jeho názoru, skutočnosti uvedené v čestných prehláseniach F. predložených počas výkonu daňovej kontroly a v odvolacom konaní, bližšie skutkovo nevymedzujú okolnosti, na základe ktorých k reálnemu plneniu, ktoré je deklarované posudzovanými faktúrami došlo.V čestných prehláseniach U. F. nie sú uvedené skutkové okolnosti akým spôsobom došlo k reálnemu plneniu (akými motorovými vozidlami, absentuje uvedenie identifikačných údajov ŠPZ, vodičov, uvedenie akým spôsobom došlo k zaplateniu dopravy, resp. kto prepravu tovaru realizoval, absentuje označenie svedkov, ktorí fyzicky tovar nakladali, vykladali, dôkazy súvisiace s nakladaním, vykladaním tovaru, príp. jeho spracovaním), odvolací súd zdôrazňuje, že na posudzovaných faktúrach je deklarované plnenie viac ako 20 tisíc kg jatočných ošípaných, čo predpokladá určité personálne kapacity v súvislosti práve s nakládkou, vykládkou, spracovaním tohto tovaru, resp. jeho uskladnením. V čestných prehláseniach U. F. uvedené skutkové okolnosti, ktoré by dotvrdili reálnosť deklarovaného plnenia, absentujú. Podľa odvolacieho súdu ani prípadný výsluch svedka U. F., ktorý by potvrdil skutočnosti uvádzané v čestných prehláseniach a potvrdil svojou výpoveďou reálnosť deklarovaného plnenia posudzovanými faktúrami, by nemohla, podľa názoru odvolacieho súdu, „nahradiť“ absenciu ďalších podstatných dôkazov, ktoré by boli spôsobilé preukázať skutkové tvrdenia žalobcu, že k reálnemu plneniu, ktoré je deklarované posudzovanými faktúrami aj fakticky došlo.

Poukazujúc na uvedené najvyšší súd odvolacej námietke žalobcu o porušení § 120 a 122 ods. 1 OSP prvostupňovým súdom nevyhovel, naviac keď správne súdy nie sú súdmi skutkovými a dokazovanie je potrebné vykonať v daňovom konaní. Odvolací súd dáva do pozornosti, že žalobca v administratívnom konaní nenavrhol výsluch uvedeného svedka, ani žiadne iné dôkazy. Predkladal tak, ako odvolací súd konštatoval už vyššie, počas daňovej kontroly tieto listinné dôkazy - čestné prehlásenie U. F. a iné dôkazy k preukázaniu reálnosti deklarovaného plnenia, okrem predložených faktúr, nepredložil ani neoznačil, čo jednoznačne vyplýva i z údajov v zápisniciach o ústnom pojednávaní pred Daňovým úradom Nitra, pobočka Komárno zo dňa 11.04.2012, 14.03.2012, 17.06.2011, rovnako i z obsahu pripojeného administratívneho spisu.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Vo vzťahu k neuneseniu dôkazného bremena žalobcom, odvolací súd dodáva, že žalobca ani v štádiu prerokovania protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly, ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, ani v odvolacom konaní neuviedol skutkové tvrdenia k preukazovaniu reálnosti dodania tovaru a ani nepredložil také dôkazy, ktoré by faktickosť deklarovaných plnení posudzovanými faktúrami jednoznačne preukázali.

Odvolací súd nezistil ani pochybenie správnych orgánov žalovaného a správcu dane v súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňové správne rozhodnutie bolo vydané skôr ako bola daňová kontrola ukončená. V tomto smere sa plne stotožňuje s argumentáciou, ktorú uviedol k tejto žalobnej námietke prvostupňový súd a na ňu v plnom rozsahu odkazuje s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP.

Odvolací súd dodáva, že na prejednávanú vec nie je možné aplikovať závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. značka 3Sžf/1/2010 zo dňa 19. augusta 2010, na ktoré v žalobe žalobca poukazoval, ktoré rozhodnutie vychádza z inej skutkovej situácie, keď v tomto uvedenom rozhodnutí nebolo sporné reálne dodanie tovaru, ale existovali pochybnosti o osobe dodávateľa - platiteľa DPH, čo je však odlišná situácia od posudzovanej veci.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené závery považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodovpre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

Senát rozhodol pomerom hlasov v pomere 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.