Najvyšší súd

4Sžf/4/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a Mgr. Petra Melichera v právnej

veci žalobcu: P.B., bytom M., S.N.V., zastúpený JUDr. L. J., advokát so sídlom v R. proti

žalovanému: Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Mierová ul. 23, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 56767/2008 zo dňa 7. septembra 2009,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. apríla 2010

č.k. 6S/163/2009 - 54, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. 6S/163/2009-54 z 29. apríla 2010 p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom krajského súdu v Košiciach bola zamietnutá žaloba proti rozhodnutiu žalovaného č. 56767/2008 zo dňa 7. septembra 2009, ktorým tento potvrdil

rozhodnutie Colného úradu Košice č. 79/60918/2008 z 10. októbra 2008, ktorým bola

žalobcovi ako fyzickej osobe – podnikateľovi uložená sankcia za správny delikt spáchaný

podľa § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu (ďalej len „zákon“) v znení neskorších predpisov a za to mu uložil sankciu podľa § 47 ods. 2 písm. i)

zákona vo výške 62.508,- Sk.

Krajský súd dôvodil tým, že žalobcovi bol pri domovej prehliadke na adrese jeho

miesta podnikania a zároveň aj bydliska vykonanej dňa 16. februára 2006 zaistený lieh

v objeme 165 kusov bandasiek o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 28,4%,

141 kusov bandasiek o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 30,8%, 177 kusov bandasiek o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 31,4% a 5,2 litra liehu v 25

litrovej bandaske s objemovou koncentráciou liehu vo výške 80 %, teda celkom 4,4175

hektolitra 100% alkoholu, pričom pôvod alebo spôsob nadobudnutia tohto alkoholu nevedel

preukázať. Krajský súd poukázal na tú skutočnosť, že u žalobcu ide v danom prípade o jeho

objektívnu zodpovednosť za správny delikt, nakoľko predmetný lieh ďalej predával v rámci

svojej podnikateľskej činnosti, spôsob nadobudnutia zaisteného liehu nevedel hodnoverným spôsobom správcovi dane preukázať a správne orgány sa dostatočne a dôsledne vysporiadali

so všetkými námietkami žalobcu. Na základe toho dospel krajský súd k záveru, že správne

orgány vec   správne právne posúdili a preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Zároveň žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie pričom namietal,

že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný a vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia a nie je vecne správy. Namietal, že rozsudok nie je

odôvodnený ústavne konformným spôsobom a pri jeho vydaní nebol dôsledne uplatnený

postup vymedzený ust. § 157 ods. 2 OSP a to najmä z dôvodu, že sa súd dostatočne nevysporiadal s námietkami voči napadnutému správnemu rozhodnutiu a to nevykonanie

žalobcom navrhnutých dôkazov, neuskutočnenie ústneho pojednávania so zachovaním znakov

kontradiktórnosti, namietanie protiústavnosti postupu colných orgánov v retroaktívnom

uplatnení zákona a premlčanie prejednávaného deliktu. Žalobca zároveň namietal

nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného z 10. októbra 2008 a postup, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal v rozpore s povinnosťou správneho orgánu   podľa § 29 ods. 3

zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní z dôvodu, že predpisy uplatnené v danom prípade boli

vykladané spôsobom zjavne nezlučiteľným so zákonom. Namietal, že prvostupňový správny

orgán nevykonal dokazovanie v intenciách § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. Pre nevypočutie svedka V. G. namietal porušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj to, že súd prvého stupňa nevzal dostatočný zreteľ na skutočnosť,

že nebolo vykonané ústne pojednávanie vo veci, hoci jeho vykonanie explicitne vyplýva z ust.

§ 11 zákona č. 511/1992 Zb., čím bolo porušené právo na spravodlivé konanie a porušenie §

15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb. Namietal, že zaistená nemrznúca zmes s označením

„Z.“ nie je liehom, a že táto bola v originálnych obaloch a uzatvorená od výrobcu, a že spôsob nadobudnutia tejto zmesi bol preukázaný žalobcom jeho výpoveďou v konaní pred správnymi

orgánmi a taktiež nebolo preukázané, že nemrznúcu zmes kupoval žalobca ako fyzická osoba

– podnikateľ. Podľa jeho názoru v danom prípade došlo k porušeniu princípu retroaktivity pri

uplatnení zákona vo vzťahu k nemu, keďže nemrznúcu zmes mal u seba v čase pred 1. májom 2004, kedy vstúpil do účinnosti zákon č. 105/2004 Z.z. a namietal, že mu mohla byť uložená

pokuta podľa § 35 zákona č. 511/1992 Zb., pričom právo na uloženie tejto pokuty zaniklo najneskôr dňa 31. decembra 2005. Ďalej sa podľa jeho názoru súd prvého stupňa náležite nevysporiadal so zásadou ne bis in idem ( nie dvakrát za to isté) nakoľko v tejto veci sa vedie

aj trestné konanie a teda nie je možné posudzovať to isté konanie ako trestný čin a zároveň ako správny delikt. Na základe toho navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že odvolací súd

obe rozhodnutia ako žalovaného, tak aj prvostupňového správneho orgánu zruší a vec mu

vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.

Žalovaný sa napriek výzve súdu k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Odvolací súd predovšetkým ustálil, že vecné dôvody odvolania žalobcu sú zhodné s dôvodmi žaloby, s ktorými sa krajský súd podrobne a zrozumiteľne vysporiadal a teda svoje

rozhodnutie aj riadne odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP a aj judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu ústavne konformným spôsobom, nakoľko podľa judikatúry

ESĽP súd sa v odôvodnení rozhodnutia nemusí vysporiadať so všetkými argumentmi a tvrdeniami strán, ale najmä s tými, ktoré považuje vo veci za rozhodujúce a kľúčové

pre rozhodnutie v danej veci. Odvolací súd sa preto v plnej miere stotožňuje s dôvodmi

uvedenými v rozsudku krajského súdu a na tieto dôvody odkazuje aj v súvislosti s posúdením

dôvodov odvolania.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zhodne s názorom krajského súdu v danom prípade k retroaktívnej aplikácii predmetných ustanovení zákona nedošlo,

nakoľko podľa zákona č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu, bola každá fyzická

a právnická osoba, ktorá má u seba lieh, povinná postupovať v súlade s ust. § 51 zákona

č. 105/2004 Z.z. a viesť evidenciu o liehu, ktorý ma u seba a oznámiť množstvo liehu v zákonom stanovenej lehote a zákonom stanoveným spôsobom správcovi dane. Ak tak

dotknutá osoba neurobila, vystavovala sa možnému riziku právneho postihu podľa § 47

zákona č. 105/2004 Z.z. o spotrebnej dani z liehu.

Bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní preukázané, že pri domovej prehliadke

vykonanej dňa 16. februára 2006 v mieste podnikania žalobcu bol zaistený lieh v objeme 165 kusov bandasiek o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 28,4%, 141 kusov

bandasiek o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 30,8%, 177 kusov bandasiek

o objeme 3 litre s koncentráciou alkoholu vo výške 31,4% a 5,2 litra liehu v 25 litrovej

bandaske s objemovou koncentráciou liehu vo výške 80 %, teda celkom 4,4175 hektolitra

100% alkoholu, ktorého spôsob nadobudnutia nevedel preukázať, pričom zadržaný lieh nemohol byť nemrznúcou zmesou do ostrekovačov “ Z.“, tak ako to vyžadovala technická norma pre daný druh STN 660860, podľa ktorej mala nemrznúca zmes obsahovať 2%

technického benzínu a výrobok mal byť dodávaný v baleniach o objeme 0,5 l, 0,75 l, 1,0 l, 2,5 l 5,0 l a viac. Posudkom kriminalistického a expertízneho ústavu policajného zboru

v Košiciach z 12. mája 2006 bolo zistené, u vzoriek odobratých pri domovej prehliadke

u žalobcu, že ide o etanol s prímesou vyšších alkoholov s objemovou koncentráciou alkoholu

u vzorky I/1 28%, I/2-3 30% a I/4 80% a piata vzorka bola lepidlo, pričom nebola zistená

prítomnosť technického benzínu a nemrznúce zmesi označené etiketou „Z.“ neboli v takom objemovom spotrebiteľskom balení, ako vyplývalo z výrobnej normy výrobcu a ani neboli

v objemovej koncentrácii 50% etanolu, ktorá vyplývala z výrobnej normy výrobcu.

V konaní na správnych orgánoch bolo dokázané, že žalobca bol v čase spáchania

správneho deliktu podnikateľom na základe živnostenského oprávnenia, pričom v predmete

podnikania mal aj obchodnú činnosť a sám pri výsluchu vo svojej výpovedi uviedol, že predmetné bandasky s označením nemrznúca zmes do ostrekovačov „Z.“ v objeme 3 litre

predával za výhodnú cenu ďalším spotrebiteľom. V konaní bolo na žalobcovi, aby dôkazmi

vyvrátil skutočnosti zistené správcom dane. Bez akýchkoľvek pochybností však bolo

preukázané, že lieh zadržaný pri domovej prehliadke u žalobcu nemohol byť nemrznúcou

zmesou do ostrekovačov „Z.“, ale že ide o lieh, ktorý podliehal dani, a ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia nevedel žalobca správcovi dane preukázať, a preto správca dane ako aj

žalovaný správne postupovali, ak uložili žalobcovi za správny delikt spáchaný podľa § 47

ods. 1 písm. i) zákona sankciu podľa § 47 ods. 2 písm. i) zákona vo výške 62.508,- Sk. Táto

sankcia bola správne určená podľa § 5 a 6 zákona pri objeme 4,4175 hl 100% etanolu.

Žalobcovi naviac bola uložená priaznivejšia sankcia, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že táto sankcia bola pre žalobcu miernejšia, ako podľa § 47 ods. 9 zákona účinného do 30. júna 2006,

kedy by výška sankcie dosiahla výšku 130.016,- Sk. Odvolací súd taktiež nezistil, že by pri

vydávaní napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia bol   porušený

procesný predpis a procesné práva účastníka, ktoré by viedli k nezákonnosti alebo vecnej

nesprávnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalobca sa dňa 22. septembra 2008 zúčastnil ústneho pojednávania v danej veci a navrhol ako dôkaz vypočuť V. G., ktorý mu mal

predmetnú nemrznúcu zmes do ostrekovačov „Z.“ dodať. Z dožiadania Colného úradu Žilina

prostredníctvom daňového úradu v Liptovskom Mikuláši je zrejmé, že G. T. G. V. účtovnú

evidenciu stratil a na obchodného partnera Peter B. zo Spišskej Novej Vsi si nepamätá. Je teda

nepochybné, že by sa opakovaným vypočutím svedka V. G. nepodarilo zistiť, či dodal, alebo nedodal žalobcovi predmetné bandasky s liehom označené ako výrobky od G. T. s logom „Z.“

– nemrznúca zmes do ostrekovačov, a ktoré ani v uvedenej objemovej miere 3 litre nevyrábal

a to ani podľa výrobnej normy, a ani podľa príslušnej STN 66 0860. Tak ako uviedol

v svojich rozhodnutiach aj správca dane a aj žalovaný a taktiež súd prvého stupňa u žalobcu ide o jeho objektívnu zodpovednosť za správny delikt a bolo preto jeho povinnosťou

preukázať správcovi dane opak. Keďže v konaní podľa zákona č. 511/1992 Zb. platí zásada

prejednacia a nie zásada vyhľadávacia, nebolo povinnosťou správcu dane dopĺňať

a vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci. Podľa odvolacieho súdu sú žalobcove tvrdenia

v danej veci iba účelovou obranou, s cieľom vyhnúť sa sankcii za nepreukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia predmetného liehu, ktorý bol u neho zaistený a preto nezostávalo

odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať vplyv na posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP

a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní

úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2010

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková