Najvyšší súd
4Sžf/3/2012
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jany Zemkovej, PhD. v právnej
veci žalobcu: JUDr. Ing. K., bytom M., zastúpeného JUDr. I., advokátkou, so sídlom Š., proti
žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ul. 13, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/7524-
45098/2010/992517-r zo dňa 16.04.2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č. k. 7S/13877/2010-59 z 9. novembra 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/13877/2010-59 zo dňa 9. novembra 2011 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie
žalovaného č. I/223/7524-45098/2010/992517-r zo 16.4.2010 z r u š u j e.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 526,40 Eur
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. I., advokátky
v K.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie
DÚ Košice I č. 595/231/88648/09 z 9.11.2009 o uložení pokuty podľa § 35 ods. 1 písm. c/
zák. č. 511/1992 Zb. vo výške 309,50 Eur z rozdielu dane určenej správcom dane podľa
pomôcok za zdaňovacie obdobie október 2001. Krajský súd dôvodil tým, že v čase vydania
napadnutého rozhodnutia o uložení pokuty (9.11.2009) boli rozhodnutia správca dane
(o určení dane podľa pomôcok – pozn. odv. súdu) právoplatné.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací
súd jeho žalobe vyhovel. V dôvodoch odvolania poukázal na to, že KS v Košiciach vo veci
6S/19691/2010-81 rozhodnutím z 13.1.2011 v druhovo identickej veci jeho žalobe vyhovel
(rozdiel dane určenej správcom za obdobie júl 2011), ktoré sa stalo právoplatným. Obdobne
rozhodol vo veci 6S/19687/2010. Postup súdu v prejednávanej veci bol rozdielny, krajne
formalistický, nebral zreteľ na zmysel a obsah čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zákonných
ustanovení, na ktoré sa preskúmavané rozhodnutie odvoláva.
„Ak by odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, nastal by stav zásadne
odlišného posúdenia druhovo rovnakého postupu aj rozhodnutia a nakoniec aj právoplatnosti
dvoch druhov súdnych rozhodnutí, z ktorých jedna skupina by považovala rozhodnutie
žalovaného za zákonné a ďalšia také isté rozhodnutia žalovaného za nezákonné. Ja, žalobca
som presvedčený o tom, že v predmetných veciach nie je možné posudzovať zákonnosť
postupu správneho orgánu na základe ľubovôle. V druhovo rovnakých veciach je vecou
právnej istoty mňa ako účastníka konania, aby súd posúdil otázku zákonnosti a nezákonnosti
rovnako.“
Žalovaný žiadal prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to,
že žalobcovi bola platobným výmerom č. 709/230/36930/06/ZIM zo dňa 3.11.2006 určená
daň podľa pomôcok na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001.
Platobný výmer o určení dane podľa pomôcok bol potvrdený rozhodnutím odvolacieho
orgánu č. I/223/12658-77386/2007/992517-r zo dňa 12.10.2007. Rozhodnutie odvolacieho
orgánu bolo predmetom súdneho preskúmania. KS Košice rozsudkom sp. zn. 7S/108/2007- 163 zo dňa 3. marca 2010 žalobu ako nedôvodnú zamietol a NS SR rozsudkom sp. zn.
6Sžf/19/2010 zo dňa 16. júna 2010 zmenil rozsudok KS Košice tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Na základe zrušujúceho rozsudku
súdu žalovaný opakovane rozhodol o odvolaní proti platobnému výmeru dane podľa pomôcok
za zdaňovacie obdobie október 2001. Rozhodnutím č. I/223/20205-126055/2010/991545-r
zo dňa 13.12.2010 odvolanie pre neodôvodnenosť zamietol. Súčasne poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 2Sžf/32/2011 z 19.10.2011, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok
(7S/13874/2010-79) v identickej veci (DPH za december 2000).
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom
vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, najmenej päť dní vopred, v senáte rozhodol
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak najvyšší súd ako súd odvolací v obdobnej veci, aká už
bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len
na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Odvolací senát v prejednávanej veci zistil, že najvyšší súd, ako súd odvolací, vo veci
3Sžf/39/2011 (rozhodnutej rozsudkom z 1.12.2011) rozhodol odlišne od veci 2Sžf/32/2011
(rozhodnutej 19.10.2011), na ktoré žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal. Odvolací senát
v prejednávanej veci dospel k záveru, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci vedenej
pod sp. zn. 3Sžf/39/2011, ktorého odôvodnenie týmto podľa § 250ja ods. 7 OSP v plnom
rozsahu uvádza:
Podľa § 35 ods. 1 písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, správca dane uloží
daňovému subjektu pokutu v sume rovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej
sadzby Európskej centrálnej banky a dane určenej správcom dane podľa pomôcok.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva obligatórna povinnosť (pojem „uloží“) správcu
dane uložiť daňovému subjektu pokutu. Toto rozhodnutie je rozhodnutie viazané na formálnu
existenciu rozhodnutia o určení dane podľa pomôcok.
Najvyšší súd konštatuje, že zistenia daňových orgánov a krajského súdu zodpovedajú
dikcii zákona č. 511/1992 Zb. a ich závery a zistenia zodpovedajú tomu, že konali v rozsahu
a spôsobom ako ustanoví zákon. V danom prípade sa však nevyrovnali s existenciou nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa 10.12.2009.
Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa čl. 2 ods.2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Pojem zákonnosti nie je v Občianskom súdnom poriadku definovaný. Jeho definícia je
daná čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Ide o posúdenie, či orgán verejnej správy konal v rozsahu
a spôsobom ako ustanovil zákon. Z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR ďalej vyplýva, že zákonnosť je
neoddeliteľne spojená s ústavnosťou a štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej
medziach.
Posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v danom prípade je spojené
s ústavnosťou deklarovanou nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/2008 zo dňa
10.12.2009.
V napadnutom rozsudku krajský súd považoval za rozhodujúci skutkový stav a právny
stav, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov
v preskúmavanej veci.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008, bol vyhlásený
dňa 10.12.2009, teda v priebehu odvolacieho daňového konania, pred vydaním napadnutého
rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 16.04.2010.
Základnou právnou otázkou pre senát najvyššieho súdu bolo, či nález Ústavného súdu
mal byť zohľadnený žalovaným v rámci odvolacieho konania o uloženej pokute, pri výklade
a aplikácii ustanovenia § 35 ods. 1 písm. c/ zák. č. 511/1992 Zb. podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy
SR v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Najvyšší súd pritom vychádzal z definície princípu
legality tak, ako je uvedený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať na to, že podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR
výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Nálezy Ústavného súdu interpretujú jednotlivé články Ústavy. Preto pri výklade
a aplikácii zákonov správca dane a Daňové riaditeľstvo SR musia na ne prihliadať v druhovo
rovnakých prípadoch. Ústava spolu s nálezmi ústavného súdu v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy
SR tvorí ústavné právne pozadie, ktoré je kumulatívne spojené s výkladom a aplikáciou
zákonov tak, ako je ustanovené v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
Podľa výkladu Ústavného súdu uskutočneného v náleze sp. zn. II. ÚS 118/2008
„zákonom ustanoveného postupu pri domáhaní sa práva na inom orgáne Slovenskej republiky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňového konania, aby v jeho veci konal
miestne príslušný správca dane tak, ako je to definované v § 3 ods. 1 zákona o správe daní“.
Výkonom daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty za obdobie február až december 2001
u žalobcu ako daňového subjektu sa vyskytla vada, ktorá mala vplyv na zákonnosť všetkých
následných rozhodnutí, keďže výkon daňovej kontroly realizovali pracovníci iného daňového
úradu než je príslušný správca dane (§ 3 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.).
Najvyšší súd zistil, že rozhodnutie o uložení pokuty má svoj skutkový základ
v právoplatnom rozhodnutí o určení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2001 (v danom prípade október 2001 – pozn. odv. súdu), podľa pomôcok, ktoré doteraz
nebolo zrušené. Formálno-právna existencia rozhodnutia nie je spochybnená. Záver,
ku ktorému dospeli daňové orgány zodpovedá vnímaniu zákonnosti ako konania orgánu
verejnej správy v rozsahu a spôsobom ako ustanovuje § 35 ods. 1 písm. c/ zák. č. 511/1992
Zb. Ústavný aspekt však v danom prípade nemôže zostať opomenutý, keďže existuje
relevantný nález, ktorý sa zásadne vyslovil k správnej praxi daňových orgánov. Preto žalovaný ako odvolací daňový orgán mal na túto zmenu pri neprávoplatných rozhodnutiach
priamo prihliadnuť.
Odvolací súd nepovažuje za potrebné vysvetliť svoj odchylný názor v porovnaní
s vecou 2Sžf/32/2011, pretože nie je ojedinelým výsledkom odvolacieho konania
a v konečnom dôsledku ho považuje za ústavne konformný so zmyslom a účelom súdnej
ochrany podľa čl. 146 Ústavy SR.
O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c, § 224 ods 1,2 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP podľa vyčíslenia zo 14.3.2012 a to trovy I. st. konania (za 2 úkony
á 123,50 Eur + 2 x 7,41 Eur paušál + 19% DPH) v sume 303,31 Eur + 66 Eur súdny poplatok,
t.j. spolu 369,31 Eur a za odvolacie konanie 1 úkon á 123,50 Eur + 7,41 Eur paušál spolu
130,91 Eur + 20 % DPH, t.j. 157,09 Eur, celkom 526,40 Eur.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2012
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková