Najvyšší súd  

4Sžf/24/2010

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej

veci žalobcu: JUDr. M. O., K., správca konkurznej podstaty úpadcu S., výrobné družstvo L.,

zastúpeného JUDr. M. R., advokátom so sídlom K., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. I/225/4081-43544/2010/990705-r zo dňa 12. apríla 2010, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa

22. septembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa 22. septembra 2010 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu

Levoča č. 731/230/1216/10/Han zo dňa 22.01.2010, ktorým správca dane uložil žalobcovi

podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) pokutu za oneskorené

podanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009.

Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca si nesplnil svoju

povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a nepodal daňové

priznanie v lehote ustanovenej zákonom, a to do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia,

ktoré v tomto prípade uplynulo dňom 30.06.2009, pričom žalobca mal podať daňové

priznanie do 27.07.2009 (§ 13 ods. 4 zákona o správe daní), avšak toto podal až na základe

výzvy správcu dane dňa 17.08.2009. Za porušenie tejto daňovej povinnosti správca dane

uložil žalobcovi pokutu na spodnej hranici stanovenej zákonom vo výške 66,38 Eur.

Prvostupňový súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného vo veci zákonnosti

postupu prvostupňového správneho orgánu pri ukladaní pokuty za oneskorené podanie

daňového priznania žalobcom a dôvodil tým, že daňové konanie sa vyhlásením konkurzu

neprerušuje a žalobca ako správca konkurznej podstaty sa v zmysle § 95a ods. 5 zákona

o správe daní stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu, považuje sa

za daňový subjekt a vzťahujú sa na neho všetky ustanovenia, ktoré upravujú práva

a povinnosti daňového subjektu. Prvostupňový správny orgán bol preto povinný uložiť

žalobcovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona. Súd sa stotožnil

s názorom žalovaného, že uloženie pokuty predstavuje vyvodenie zodpovednosti

za nesplnenie zákonnej povinnosti.

Krajský súd na základe vykonaného dokazovania a na základe výsluchu žalobcu

dospel k názoru, že tento v konaní o uložení pokuty a ani v súdnom konaní nespochybňoval

skutkový stav veci, z ktorého vychádzal správca dane a žalovaný, netvrdil ani, že sa

správneho deliktu nedopustil. Tvrdil iba, že uložená pokuta sa nemôže považovať za daňovú

pohľadávku. Podľa názoru prvostupňového súdu zaradenie alebo nezaradenie predmetnej

pokuty do daňových pohľadávok nebolo predmetom daňového konania a ani súdneho preskúmavacieho konania, pretože predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve

môžu byť len tie právne otázky, o ktorých rozhodoval správny orgán. Prvostupňový súd mal

za to, že žalobca sa žalobou v podstate domáhal výkladu ustanovení §95 a § 95a zákona

o správe daní, avšak súd konajúci v správnom súdnictve ako všeobecný súd nie je oprávnený

podávať abstraktný výklad zákona. Preto sa v tomto konaní nemohol zaoberať výkladom

uvedených ustanovení zákona.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu

vracia na nové konanie. Žalobca namieta rozsah súdneho prieskumu žalobou napadnutého

rozhodnutia z dôvodu, že právna argumentácia prvostupňového súdu nie celkom presne

reflektuje na námietky, ktoré žalobca vzniesol proti postupu žalovaného. Žalobca namieta,

že krajský súd sa pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí nezaoberal výkladom

ustanovenia a namietanou aplikáciou § 95 ods. 1 zákona o správe daní, pričom v rozsudku

cituje ustanovenia § 95a zákona o správe daní a v odôvodnení rozsudku priamo odkazuje

na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní. Podľa názoru žalovaného aplikácia

ustanovenia § 95 ods. 1 zákona o správe daní je právnou otázkou, o ktorej rozhoduje žalovaný v napadnutom rozhodnutí; ide o inherentnú súčasť daňového konania, ktorú nemožno obísť

tvrdením, že § 95 a § 95a zákona o správe daní sa týkajú prihlasovania daňových pohľadávok,

pretože § 95 ods. 1 zákona o správe daní obsahuje modifikáciu pojmov daň, daňová

pohľadávka v kontexte začatého konkurzného konania.

Žalobca zotrváva na svojich žalobných dôvodoch vyplývajúcich z ním uvádzaného

výkladu § 95 ods. 1 zákona o správe daní, podľa ktorého na účely konkurzu

a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane,

pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,

avšak zákon ďalej upravuje, že pokuty, sankčný úrok a úrok sa považujú za daňovú

pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo

do povolenia reštrukturalizácie. Podľa názoru žalobcu toto znenie zákona modifikuje

definíciu daňovej pohľadávky oproti jej definícii vyplývajúcej z ustanovenia § 1a písm. a)

zákona o správe daní tak, že pokuty, sankčný úrok a úrok, ktoré by inak spadali pod pojem

daň v zmysle § 1a písm. a) zákona o správe daní, sa za daňovú pohľadávku nepokladajú

v prípade, ak boli správcom dane vyrubené po vyhlásení konkurzu. Na základe uvedeného

žalobca odvodzuje názor, podľa ktorého sa pokuty, sankčný úrok a úrok nepokladajú za daňovú pohľadávku a preto sa nemôžu pokladať ani za daň. Za daňovú pohľadávku

po vyhlásení konkurzu sa tak bude považovať len daň v stricto sensu bez pokút, sankčných

úrokov a úrokov.

Žalobca namieta, že ak pokuta na základe výkladu, ku ktorému dospel, nie je daňou

a ani daňovou pohľadávkou, žalovaný podľa názoru žalobcu porušil ustanovenie zákona

o správe daní s poukazom na § 95 a § 95a uvedeného zákona, nakoľko sa voči žalobcovi

domáha niečoho, na čo v zmysle zákona nemá nárok. Žalovaný je povinný pri svojom postupe

brať ohľad na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní a práve tieto ustanovenia zákona

sú vzhľadom na ich povahu lex specialis voči ostatným ustanoveniam zákona a preto sú tými,

ktoré musia modifikovať postup žalovaného pri uplatňovaní sankcií.

Žalovaný žiadal odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,

že prvostupňový súd sa vysporiadal s kľúčovou otázkou súdneho prieskumu, t. j. či boli

splnené podmienky na uloženie pokuty podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a vo vzťahu

k námietkam žalobcu vyhodnotil opodstatnenosť uloženej pokuty. Úvahy žalobcu o vplyve

vyhlásenia konkurzu na definície základných pojmov zákona o správe daní žalovaný považuje

za bezdôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2

OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156

ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 OSP).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o DPH platiteľ je povinný do 25 dní po skončení

zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú

povinnosť.

Podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt podá daňové

priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad

alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 Eur, najmenej 33,19 Eur, ak ide o fyzickú

osobu a najmenej 66,38 Eur, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže

uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 Eur a ak ide o právnickú osobu najmenej

66,38 Eur.

Podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň

podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky

ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.

Podľa § 95 (nazvaný „Prihlasovanie daňových pohľadávok“) ods. 1 Ôsmej časti

zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu

na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma

dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.

Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým

subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len „sankcia“)

sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené

do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.

Podľa § 95 ods. 8 zákona o správe daní po vyhlásení konkurzu alebo po povolení

reštrukturalizácie správca dane prihlási daňovú pohľadávku podľa odsekov 1, 3, 6 a 7

spôsobom a v lehote ustanovenej v osobitnom predpise.

Podľa § 95a (nazvaný „Účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie“)

ods. 1 Ôsmej časti zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz

a reštrukturalizáciu vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Na majetok

daňového subjektu podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať daňové exekučné

konanie alebo výkon daňovej exekúcie; už začaté daňové exekučné konanie alebo výkon

daňovej exekúcie sa vyhlásením konkurzu zastavujú.

Podľa § 95a ods. 3 zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia

konkurzu nemožno začať daňové exekučné konanie na daňové nedoplatky vzniknuté

po vyhlásení konkurzu.

Podľa § 95a ods. 4 in fine zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu

do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok

a daňových záväzkov neplynú.

Podľa § 95 a ods. 5 zákona o správe daní v daňovom konaní sa v čase od vyhlásenia

konkurzu do zrušenia konkurzu správca v konkurznom konaní stáva účastníkom daňového

konania namiesto daňového subjektu, v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa

správca v konkurznom konaní považuje za daňový subjekt. V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú všetky ustanovenia tohto

zákona a osobitných zákonov (poznámka pod čiarou odkazuje okrem iného aj na zákon

č. 222/2004 Z. z. o DPH), ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové

priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností

daňového subjektu alebo iných fyzických osôb, alebo právnických osôb podľa tohto zákona

alebo osobitných zákonov, vystavené správcom v konkurznom konaní namiesto daňového

subjektu sa považujú za doklady vystavené daňovým subjektom.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZKR“) vyhlásením

konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté

deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody,

tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.

Podľa § 87 ods. 2 ZKR pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli

po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov

úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.

Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú

za pohľadávky z prevádzkovania podniku.

Podľa § 87 ods. 5 in fine ZKR o priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok

proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ,

právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti podstate, ako aj jej priradenie

súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate

správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne pre každú oddelenú podstatu.

Podľa § 99 ods. 1 ZKR do rozvrhu sa zahŕňajú aj podmienené pohľadávky a popreté

pohľadávky; to neplatí pre popreté pohľadávky, na ktoré sa v konkurze neprihliada.

Podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj

mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol,

boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.

Podľa § 101 ods. 1 veta prvá ZKR po úplnom speňažení majetku zapísaného do súpisu, ukončení všetkých sporov o určení popretých pohľadávok a ukončení všetkých

sporov, ktorými môže byť dotknutý majetok podliehajúci konkurzu, správca bezodkladne

pripraví pre nezabezpečených veriteľov konečný rozvrh výťažku (ďalej len „konečný rozvrh

výťažku“).

Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

žalovaného v odvolaní uviedol dôvody, ktoré sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe,

s výnimkou námietky rozsahu súdneho prieskumu vo vzťahu k absencii výkladu ustanovení

§ 95 zákona o správe daní a jeho neaplikovaní správcom dane pri ukladaní pokuty. Žalobca sa

zaoberal výkladom § 95 ods. 1 v spojení s § 1a písm. a) zákona o správe daní, na základe

ktorého dospel k záveru, že správca dane sa uložením pokuty po vyhlásení konkurzu

za oneskorené podanie daňového priznania podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní domáha

plnenia, na ktoré podľa § 95 zákona o správe daní nemá nárok. Podľa žalobcu pokuta uložená

v rámci daňového konania po vyhlásení konkurzu nie je daňovou pohľadávkou, ani daňou,

a teda nemôže byť uspokojená v rámci konkurzného konania ako pohľadávka proti podstate.

Z uvedeného výkladu žalobcu by vyplývalo, že by správca dane nemal správcovi

konkurznej podstaty za porušenie akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej mu zo zákona o správe

daní alebo osobitných hmotnoprávnych daňových zákonov uložiť sankcie alebo pokuty,

nakoľko enunciát takéhoto rozhodnutia automaticky obsahuje uloženie peňažnej povinnosti

s uvedením jej splatnosti, ktorá je v predmetnom prípade 15 dní odo dňa právoplatnosti

prvostupňového rozhodnutia.

S týmto názorom žalobcu vyplývajúcim z jeho účelového výkladu ustanovení § 95 a

§ 95a zákona o správe daní nemožno súhlasiť a to predovšetkým s prihliadnutím na právnu

úpravu účinkov vyhlásenia konkurzu a prihlasovania daňových pohľadávok v konkurznom

konaní. Všeobecné účinky vyhlásenia konkurzu upravuje zákon o konkurze

a reštrukturalizácii a osobitné účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k daňovým

pohľadávkam a daňovému konaniu upravuje § 95a Ôsmej časti zákon o správe daní. V tejto

časti zákonnej úpravy možno hovoriť o vzťahu lex specialis, ktorým je v tomto prípade zákon

o správe daní, k lex generalis, ktorým je zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Špeciálna

úprava sa prejavuje v tom, že na rozdiel od iných typov konaní sa daňové konanie

neprerušuje, taktiež nie je explicitne vylúčené jeho začatie v priebehu konkurzu, ako je tomu v prípade daňovej exekúcie.

Na sankcie, na ktorých uloženie nastali podmienky po vyhlásení konkurzu sa

nevzťahuje režim prihlasovania daňových pohľadávok upravených ust. §95 ods. 1 zákona

o správe daní, avšak na ich vyrubenie sa nevzťahuje zákaz daňového konania v priebehu

konkurzného konania. Z uvedeného dôvodu sa ich režim, napr. splatnosť a vymožiteľnosť,

spravuje všeobecnými účinkami vyhlásenia konkurzu a taktiež ich právny osud po zrušení

konkurzu v prípade, že sa skončil splnením rozvrhového uznesenia a bývalému úpadcovi

zostal ešte majetok.

Majetok dlžníka, ktorý je v úpadku, nestačí na uspokojenie pohľadávok všetkých

veriteľov, ktoré vznikli do vyhlásenia konkurzu, preto je účelom konkurzného konania

uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu pomerne podľa poradia určeného zákonom.

Z uvedeného dôvodu z uspokojenia sú vo väčšine prípadov vylúčené pohľadávky určitého

druhu, ktoré veriteľom vznikli po vyhlásení konkurzu.

Z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné a zmluvné sankcie, ktoré by sa mali

uspokojovať z konkurznej podstaty, ak na ne vznikol nárok, boli uložené alebo prirástli

po vyhlásení konkurzu. Sem patria aj sankcie, pokuty, penále uložené rozhodnutím správneho

orgánu. Sankciu je možné uložiť v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú

(§ 47 ods. 2 ZKR), preto ich uloženie rozhodnutím vydaným po vyhlásení konkurzu nie je

právne neúčinné, na rozdiel od takých, ktoré by boli uložené rozhodnutiami v správnych

konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušujú.

Prihlasovanie pohľadávok v konkurze a náležitosti konkurznej prihlášky pohľadávok

konkurzných veriteľov sa spravujú prísnym režimom vyplývajúcim z úpravy § 28 a § 29

zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom sa jedná o pohľadávky voči úpadcovi,

ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Vzhľadom k tomu, že vznik daňových povinností

u jednotlivých druhov daní je viazaný podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov na rôzne

právne skutočnosti a rôzne časové obdobia bez ohľadu na to, či daňový subjekt prizná vznik

daňovej povinnosti podaním daňového priznania, a s prihliadnutím na účel správy daní,

je prihlasovanie daňových pohľadávok v konkurze upravené osobitne v ustanoveniach § 95

zákona o správe daní. V tomto ustanovení je zákon o správe daní lex specialis k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je vo vzťahu k úprave prihlasovania pohľadávok lex

generalis. Ustanovenie § 95 zákona o správe daní nemôže byť v tomto prípade lex specialis k inému ustanoveniu toho istého zákona, teda ako tvrdí žalobca, k ustanoveniu § 1a písm. a)

zákona o správe daní, a ani nemodifikuje, nemení definíciu dane ako takej.

Ustanovenie § 95 zákona o správe daní definuje pojem daňovej pohľadávky striktne

len pre účely prihlasovania daňových pohľadávok vzniknutých pred vyhlásením konkurzu

spôsobom a v lehote ustanovenej v § 28 ZKR, pričom na rozdiel od iných druhov pohľadávok

vzišlých z právnych úkonov úpadcu, prípadne z rozhodnutí iných štátnych orgánov ako

daňovej správy, daňové pohľadávky možno ako pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením

konkurzu prihlasovať podľa § 28 ZKR aj bez ich predchádzajúceho priznania úpadcom,

bez ich predchádzajúceho vyrubenia správcom dane, ba dokonca možno prihlásiť nevyrubenú

daňovú pohľadávku zistenú z výsledku daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.

Ustanovenie § 95 ods. 5 zákona o správe daní definuje aj daňové pohľadávky

vzniknuté po vyhlásení konkurzu, na ktoré sa vzťahuje iný režim uplatňovania

a uspokojovania v priebehu konkurzného konania z titulu ich zaradenia medzi pohľadávky

proti podstate ( § 87 ods. 2 ZKR ).

Z dikcie § 95 ods. 1 posledná veta v spojení s § 95 ods. 5 a s § 95 ods. 6 zákona

o správe daní vyplýva, že sankcie, na ktorých vyrubenie nastali podmienky po vyhlásení

konkurzu, teda spáchanie deliktu správcom konkurznej podstaty nastalo po vyhlásení

konkurzu, sa nepovažujú za pohľadávky proti podstate. Uvedená úprava je kompatibilná

s ustanovením § 100 ods. 2 písm. c) ZKR upravujúcim pohľadávky vylúčené z uspokojovania

v konkurze. Tieto pohľadávky nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty v priebehu

konkurzu ani rozvrhovým uznesením, nakoľko sa zo zákona nezahŕňajú do rozvrhu. Avšak

po skončení konkurzného konania si správca dane môže voči daňovému dlžníkovi

pohľadávku vylúčenú z uspokojovania v konkurze uplatňovať, prípadne začať ju vymáhať

v daňovom exekučnom konaní.

Zrušením konkurzu nezanikajú pohľadávky veriteľov, ktoré neboli počas konkurzného

konania uspokojené.

Zrušenie konkurzu nemá žiadne právne účinky na platnosť a účinnosť úkonov tak

hmotnoprávnych, ako i procesných, vykonaných od vyhlásenia konkurzu až po jeho zrušenie.

Vzhľadom k tomu, že účinky vyhlásenia konkurzu sú vo vzťahu k daňovému konaniu a právnemu osudu daňových pohľadávok upravené špeciálne ustanovením § 95a zákona

o správe daní odlišne od všeobecných účinkov vyhlásenia konkurzu upravených v ZKR,

je možné vyrubovať v rámci daňového konania, ktoré sa na rozdiel od iných správnych

konaní neprerušuje ani nezastavuje (okrem daňového exekučného konania), sankcie

za porušenie zákonných povinností vyplývajúcich z daňových predpisov správcom

konkurznej podstaty. Skutočnosť, že je správcovi konkurznej podstaty ako daňovému

subjektu doručené rozhodnutie o uložení pokuty, nemožno stotožňovať s prihlásením daňovej

pohľadávky v konkurze, prípadne uplatnením pohľadávky proti podstate správcom dane

v priebehu konkurzného konania. Jedná sa o procesný úkon oznámenia obsahu rozhodnutia

jeho doručením so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami v rámci procesu daňového

konania, t. j. začatia plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, prípadne splatnosti

rozhodnutím uloženej povinnosti. Vzhľadom k tomu, že takto uložená sankcia je vylúčená

z uspokojenia z majetku úpadcu tvoriaceho konkurznú podstatu, je možné takúto pohľadávku

považovať za nevymožiteľnú v rámci konkurzného konania. Zaplatenia takejto pohľadávky

sa môže konkurzný veriteľ, teda správca dane, domáhať po skončení konkurzného konania a to aj výkonom daňovej exekúcie v prípade, že po skončení konkurzu zostane úpadcovi

majetok.

Na margo rozsudku Najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 144/2007 zo dňa 25.septembra

2008, na ktorého obsah žalobca poukazuje, odvolací súd konštatuje, že meritum veci nie je

totožné s touto prejednávanou vecou, nakoľko v tomto prípade sa nejedná o prihlasovanie

daňových pohľadávok v konkurznom konaní.

Odvolací súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu nezistil, že by prvostupňový

správny orgán alebo žalovaný okrem vyrubenia pokuty v súlade s ust. § 35 ods. 4 zákona

o správe daní aj uplatňoval túto sankciu u žalobcu ako pohľadávku proti podstate,

čo v konečnom dôsledku ani nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho

súdnictva.

Neobstojí námietka žalobcu vznesená na pojednávaní pred prvostupňovým súdom

na nevýhodné postavenie správcu konkurznej podstaty pri plnení daňových povinností úpadcu

pre nedostatočnú spoluprácu zo strany úpadcu pri poskytovaní všetkých podkladov

potrebných na splnenie zákonných povinností v daňovej oblasti. Správca konkurznej podstaty

disponuje zákonnými oprávneniami zabezpečujúcimi mu možnosť zjednať nápravu a spoluprácu úpadcu, navyše v priebehu konkurzného konania sa nejedná o daňové povinnosti

úpadcu, ale o daňové povinnosti správcu konkurznej podstaty, ktorý sa stáva daňovým

subjektom namiesto úpadcu so všetkými z toho vyplývajúcimi hmotnoprávnymi a procesnými

právami a povinnosťami, pričom je povinný konať s odbornou starostlivosťou.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením

skutkového stavu a následného postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím

na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správneho

orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú

dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení

s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. februára 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková