Najvyšší súd
4Sžf/24/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej
veci žalobcu: JUDr. M. O., K., správca konkurznej podstaty úpadcu S., výrobné družstvo L.,
zastúpeného JUDr. M. R., advokátom so sídlom K., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/225/4081-43544/2010/990705-r zo dňa 12. apríla 2010, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa
22. septembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa 22. septembra 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu
Levoča č. 731/230/1216/10/Han zo dňa 22.01.2010, ktorým správca dane uložil žalobcovi
podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) pokutu za oneskorené
podanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009.
Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalobca si nesplnil svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a nepodal daňové
priznanie v lehote ustanovenej zákonom, a to do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia,
ktoré v tomto prípade uplynulo dňom 30.06.2009, pričom žalobca mal podať daňové
priznanie do 27.07.2009 (§ 13 ods. 4 zákona o správe daní), avšak toto podal až na základe
výzvy správcu dane dňa 17.08.2009. Za porušenie tejto daňovej povinnosti správca dane
uložil žalobcovi pokutu na spodnej hranici stanovenej zákonom vo výške 66,38 Eur.
Prvostupňový súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného vo veci zákonnosti
postupu prvostupňového správneho orgánu pri ukladaní pokuty za oneskorené podanie
daňového priznania žalobcom a dôvodil tým, že daňové konanie sa vyhlásením konkurzu
neprerušuje a žalobca ako správca konkurznej podstaty sa v zmysle § 95a ods. 5 zákona
o správe daní stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu, považuje sa
za daňový subjekt a vzťahujú sa na neho všetky ustanovenia, ktoré upravujú práva
a povinnosti daňového subjektu. Prvostupňový správny orgán bol preto povinný uložiť
žalobcovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona. Súd sa stotožnil
s názorom žalovaného, že uloženie pokuty predstavuje vyvodenie zodpovednosti
za nesplnenie zákonnej povinnosti.
Krajský súd na základe vykonaného dokazovania a na základe výsluchu žalobcu
dospel k názoru, že tento v konaní o uložení pokuty a ani v súdnom konaní nespochybňoval
skutkový stav veci, z ktorého vychádzal správca dane a žalovaný, netvrdil ani, že sa
správneho deliktu nedopustil. Tvrdil iba, že uložená pokuta sa nemôže považovať za daňovú
pohľadávku. Podľa názoru prvostupňového súdu zaradenie alebo nezaradenie predmetnej
pokuty do daňových pohľadávok nebolo predmetom daňového konania a ani súdneho preskúmavacieho konania, pretože predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve
môžu byť len tie právne otázky, o ktorých rozhodoval správny orgán. Prvostupňový súd mal
za to, že žalobca sa žalobou v podstate domáhal výkladu ustanovení §95 a § 95a zákona
o správe daní, avšak súd konajúci v správnom súdnictve ako všeobecný súd nie je oprávnený
podávať abstraktný výklad zákona. Preto sa v tomto konaní nemohol zaoberať výkladom
uvedených ustanovení zákona.
Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec mu
vracia na nové konanie. Žalobca namieta rozsah súdneho prieskumu žalobou napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že právna argumentácia prvostupňového súdu nie celkom presne
reflektuje na námietky, ktoré žalobca vzniesol proti postupu žalovaného. Žalobca namieta,
že krajský súd sa pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí nezaoberal výkladom
ustanovenia a namietanou aplikáciou § 95 ods. 1 zákona o správe daní, pričom v rozsudku
cituje ustanovenia § 95a zákona o správe daní a v odôvodnení rozsudku priamo odkazuje
na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní. Podľa názoru žalovaného aplikácia
ustanovenia § 95 ods. 1 zákona o správe daní je právnou otázkou, o ktorej rozhoduje žalovaný v napadnutom rozhodnutí; ide o inherentnú súčasť daňového konania, ktorú nemožno obísť
tvrdením, že § 95 a § 95a zákona o správe daní sa týkajú prihlasovania daňových pohľadávok,
pretože § 95 ods. 1 zákona o správe daní obsahuje modifikáciu pojmov daň, daňová
pohľadávka v kontexte začatého konkurzného konania.
Žalobca zotrváva na svojich žalobných dôvodoch vyplývajúcich z ním uvádzaného
výkladu § 95 ods. 1 zákona o správe daní, podľa ktorého na účely konkurzu
a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma dane,
pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,
avšak zákon ďalej upravuje, že pokuty, sankčný úrok a úrok sa považujú za daňovú
pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo
do povolenia reštrukturalizácie. Podľa názoru žalobcu toto znenie zákona modifikuje
definíciu daňovej pohľadávky oproti jej definícii vyplývajúcej z ustanovenia § 1a písm. a)
zákona o správe daní tak, že pokuty, sankčný úrok a úrok, ktoré by inak spadali pod pojem
daň v zmysle § 1a písm. a) zákona o správe daní, sa za daňovú pohľadávku nepokladajú
v prípade, ak boli správcom dane vyrubené po vyhlásení konkurzu. Na základe uvedeného
žalobca odvodzuje názor, podľa ktorého sa pokuty, sankčný úrok a úrok nepokladajú za daňovú pohľadávku a preto sa nemôžu pokladať ani za daň. Za daňovú pohľadávku
po vyhlásení konkurzu sa tak bude považovať len daň v stricto sensu bez pokút, sankčných
úrokov a úrokov.
Žalobca namieta, že ak pokuta na základe výkladu, ku ktorému dospel, nie je daňou
a ani daňovou pohľadávkou, žalovaný podľa názoru žalobcu porušil ustanovenie zákona
o správe daní s poukazom na § 95 a § 95a uvedeného zákona, nakoľko sa voči žalobcovi
domáha niečoho, na čo v zmysle zákona nemá nárok. Žalovaný je povinný pri svojom postupe
brať ohľad na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní a práve tieto ustanovenia zákona
sú vzhľadom na ich povahu lex specialis voči ostatným ustanoveniam zákona a preto sú tými,
ktoré musia modifikovať postup žalovaného pri uplatňovaní sankcií.
Žalovaný žiadal odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
že prvostupňový súd sa vysporiadal s kľúčovou otázkou súdneho prieskumu, t. j. či boli
splnené podmienky na uloženie pokuty podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a vo vzťahu
k námietkam žalobcu vyhodnotil opodstatnenosť uloženej pokuty. Úvahy žalobcu o vplyve
vyhlásenia konkurzu na definície základných pojmov zákona o správe daní žalovaný považuje
za bezdôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2
OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods.1 OSP).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o DPH platiteľ je povinný do 25 dní po skončení
zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú
povinnosť.
Podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt podá daňové
priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad
alebo colný úrad, mu uloží pokutu do 16 596,95 Eur, najmenej 33,19 Eur, ak ide o fyzickú
osobu a najmenej 66,38 Eur, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môže
uložiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 Eur a ak ide o právnickú osobu najmenej
66,38 Eur.
Podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň
podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky
ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.
Podľa § 95 (nazvaný „Prihlasovanie daňových pohľadávok“) ods. 1 Ôsmej časti
zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu
na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku považuje nezaplatená suma
dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.
Za daňovú pohľadávku sa považuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým
subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len „sankcia“)
sa považujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené
do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.
Podľa § 95 ods. 8 zákona o správe daní po vyhlásení konkurzu alebo po povolení
reštrukturalizácie správca dane prihlási daňovú pohľadávku podľa odsekov 1, 3, 6 a 7
spôsobom a v lehote ustanovenej v osobitnom predpise.
Podľa § 95a (nazvaný „Účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie“)
ods. 1 Ôsmej časti zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz
a reštrukturalizáciu vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Na majetok
daňového subjektu podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať daňové exekučné
konanie alebo výkon daňovej exekúcie; už začaté daňové exekučné konanie alebo výkon
daňovej exekúcie sa vyhlásením konkurzu zastavujú.
Podľa § 95a ods. 3 zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia
konkurzu nemožno začať daňové exekučné konanie na daňové nedoplatky vzniknuté
po vyhlásení konkurzu.
Podľa § 95a ods. 4 in fine zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu
do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok
a daňových záväzkov neplynú.
Podľa § 95 a ods. 5 zákona o správe daní v daňovom konaní sa v čase od vyhlásenia
konkurzu do zrušenia konkurzu správca v konkurznom konaní stáva účastníkom daňového
konania namiesto daňového subjektu, v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa
správca v konkurznom konaní považuje za daňový subjekt. V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú všetky ustanovenia tohto
zákona a osobitných zákonov (poznámka pod čiarou odkazuje okrem iného aj na zákon
č. 222/2004 Z. z. o DPH), ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové
priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností
daňového subjektu alebo iných fyzických osôb, alebo právnických osôb podľa tohto zákona
alebo osobitných zákonov, vystavené správcom v konkurznom konaní namiesto daňového
subjektu sa považujú za doklady vystavené daňovým subjektom.
Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZKR“) vyhlásením
konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výživnom pre maloleté
deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemožno rozhodnúť o náhrade škody,
tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
Podľa § 87 ods. 2 ZKR pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov
úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.
Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú
za pohľadávky z prevádzkovania podniku.
Podľa § 87 ods. 5 in fine ZKR o priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok
proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ,
právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti podstate, ako aj jej priradenie
súpisovej zložke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate
správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne pre každú oddelenú podstatu.
Podľa § 99 ods. 1 ZKR do rozvrhu sa zahŕňajú aj podmienené pohľadávky a popreté
pohľadávky; to neplatí pre popreté pohľadávky, na ktoré sa v konkurze neprihliada.
Podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj
mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol,
boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.
Podľa § 101 ods. 1 veta prvá ZKR po úplnom speňažení majetku zapísaného do súpisu, ukončení všetkých sporov o určení popretých pohľadávok a ukončení všetkých
sporov, ktorými môže byť dotknutý majetok podliehajúci konkurzu, správca bezodkladne
pripraví pre nezabezpečených veriteľov konečný rozvrh výťažku (ďalej len „konečný rozvrh
výťažku“).
Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
žalovaného v odvolaní uviedol dôvody, ktoré sú totožné s dôvodmi uvedenými v žalobe,
s výnimkou námietky rozsahu súdneho prieskumu vo vzťahu k absencii výkladu ustanovení
§ 95 zákona o správe daní a jeho neaplikovaní správcom dane pri ukladaní pokuty. Žalobca sa
zaoberal výkladom § 95 ods. 1 v spojení s § 1a písm. a) zákona o správe daní, na základe
ktorého dospel k záveru, že správca dane sa uložením pokuty po vyhlásení konkurzu
za oneskorené podanie daňového priznania podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní domáha
plnenia, na ktoré podľa § 95 zákona o správe daní nemá nárok. Podľa žalobcu pokuta uložená
v rámci daňového konania po vyhlásení konkurzu nie je daňovou pohľadávkou, ani daňou,
a teda nemôže byť uspokojená v rámci konkurzného konania ako pohľadávka proti podstate.
Z uvedeného výkladu žalobcu by vyplývalo, že by správca dane nemal správcovi
konkurznej podstaty za porušenie akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej mu zo zákona o správe
daní alebo osobitných hmotnoprávnych daňových zákonov uložiť sankcie alebo pokuty,
nakoľko enunciát takéhoto rozhodnutia automaticky obsahuje uloženie peňažnej povinnosti
s uvedením jej splatnosti, ktorá je v predmetnom prípade 15 dní odo dňa právoplatnosti
prvostupňového rozhodnutia.
S týmto názorom žalobcu vyplývajúcim z jeho účelového výkladu ustanovení § 95 a
§ 95a zákona o správe daní nemožno súhlasiť a to predovšetkým s prihliadnutím na právnu
úpravu účinkov vyhlásenia konkurzu a prihlasovania daňových pohľadávok v konkurznom
konaní. Všeobecné účinky vyhlásenia konkurzu upravuje zákon o konkurze
a reštrukturalizácii a osobitné účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k daňovým
pohľadávkam a daňovému konaniu upravuje § 95a Ôsmej časti zákon o správe daní. V tejto
časti zákonnej úpravy možno hovoriť o vzťahu lex specialis, ktorým je v tomto prípade zákon
o správe daní, k lex generalis, ktorým je zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Špeciálna
úprava sa prejavuje v tom, že na rozdiel od iných typov konaní sa daňové konanie
neprerušuje, taktiež nie je explicitne vylúčené jeho začatie v priebehu konkurzu, ako je tomu v prípade daňovej exekúcie.
Na sankcie, na ktorých uloženie nastali podmienky po vyhlásení konkurzu sa
nevzťahuje režim prihlasovania daňových pohľadávok upravených ust. §95 ods. 1 zákona
o správe daní, avšak na ich vyrubenie sa nevzťahuje zákaz daňového konania v priebehu
konkurzného konania. Z uvedeného dôvodu sa ich režim, napr. splatnosť a vymožiteľnosť,
spravuje všeobecnými účinkami vyhlásenia konkurzu a taktiež ich právny osud po zrušení
konkurzu v prípade, že sa skončil splnením rozvrhového uznesenia a bývalému úpadcovi
zostal ešte majetok.
Majetok dlžníka, ktorý je v úpadku, nestačí na uspokojenie pohľadávok všetkých
veriteľov, ktoré vznikli do vyhlásenia konkurzu, preto je účelom konkurzného konania
uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu pomerne podľa poradia určeného zákonom.
Z uvedeného dôvodu z uspokojenia sú vo väčšine prípadov vylúčené pohľadávky určitého
druhu, ktoré veriteľom vznikli po vyhlásení konkurzu.
Z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné a zmluvné sankcie, ktoré by sa mali
uspokojovať z konkurznej podstaty, ak na ne vznikol nárok, boli uložené alebo prirástli
po vyhlásení konkurzu. Sem patria aj sankcie, pokuty, penále uložené rozhodnutím správneho
orgánu. Sankciu je možné uložiť v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú
(§ 47 ods. 2 ZKR), preto ich uloženie rozhodnutím vydaným po vyhlásení konkurzu nie je
právne neúčinné, na rozdiel od takých, ktoré by boli uložené rozhodnutiami v správnych
konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušujú.
Prihlasovanie pohľadávok v konkurze a náležitosti konkurznej prihlášky pohľadávok
konkurzných veriteľov sa spravujú prísnym režimom vyplývajúcim z úpravy § 28 a § 29
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom sa jedná o pohľadávky voči úpadcovi,
ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Vzhľadom k tomu, že vznik daňových povinností
u jednotlivých druhov daní je viazaný podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov na rôzne
právne skutočnosti a rôzne časové obdobia bez ohľadu na to, či daňový subjekt prizná vznik
daňovej povinnosti podaním daňového priznania, a s prihliadnutím na účel správy daní,
je prihlasovanie daňových pohľadávok v konkurze upravené osobitne v ustanoveniach § 95
zákona o správe daní. V tomto ustanovení je zákon o správe daní lex specialis k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je vo vzťahu k úprave prihlasovania pohľadávok lex
generalis. Ustanovenie § 95 zákona o správe daní nemôže byť v tomto prípade lex specialis k inému ustanoveniu toho istého zákona, teda ako tvrdí žalobca, k ustanoveniu § 1a písm. a)
zákona o správe daní, a ani nemodifikuje, nemení definíciu dane ako takej.
Ustanovenie § 95 zákona o správe daní definuje pojem daňovej pohľadávky striktne
len pre účely prihlasovania daňových pohľadávok vzniknutých pred vyhlásením konkurzu
spôsobom a v lehote ustanovenej v § 28 ZKR, pričom na rozdiel od iných druhov pohľadávok
vzišlých z právnych úkonov úpadcu, prípadne z rozhodnutí iných štátnych orgánov ako
daňovej správy, daňové pohľadávky možno ako pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením
konkurzu prihlasovať podľa § 28 ZKR aj bez ich predchádzajúceho priznania úpadcom,
bez ich predchádzajúceho vyrubenia správcom dane, ba dokonca možno prihlásiť nevyrubenú
daňovú pohľadávku zistenú z výsledku daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
Ustanovenie § 95 ods. 5 zákona o správe daní definuje aj daňové pohľadávky
vzniknuté po vyhlásení konkurzu, na ktoré sa vzťahuje iný režim uplatňovania
a uspokojovania v priebehu konkurzného konania z titulu ich zaradenia medzi pohľadávky
proti podstate ( § 87 ods. 2 ZKR ).
Z dikcie § 95 ods. 1 posledná veta v spojení s § 95 ods. 5 a s § 95 ods. 6 zákona
o správe daní vyplýva, že sankcie, na ktorých vyrubenie nastali podmienky po vyhlásení
konkurzu, teda spáchanie deliktu správcom konkurznej podstaty nastalo po vyhlásení
konkurzu, sa nepovažujú za pohľadávky proti podstate. Uvedená úprava je kompatibilná
s ustanovením § 100 ods. 2 písm. c) ZKR upravujúcim pohľadávky vylúčené z uspokojovania
v konkurze. Tieto pohľadávky nie je možné uspokojiť z konkurznej podstaty v priebehu
konkurzu ani rozvrhovým uznesením, nakoľko sa zo zákona nezahŕňajú do rozvrhu. Avšak
po skončení konkurzného konania si správca dane môže voči daňovému dlžníkovi
pohľadávku vylúčenú z uspokojovania v konkurze uplatňovať, prípadne začať ju vymáhať
v daňovom exekučnom konaní.
Zrušením konkurzu nezanikajú pohľadávky veriteľov, ktoré neboli počas konkurzného
konania uspokojené.
Zrušenie konkurzu nemá žiadne právne účinky na platnosť a účinnosť úkonov tak
hmotnoprávnych, ako i procesných, vykonaných od vyhlásenia konkurzu až po jeho zrušenie.
Vzhľadom k tomu, že účinky vyhlásenia konkurzu sú vo vzťahu k daňovému konaniu a právnemu osudu daňových pohľadávok upravené špeciálne ustanovením § 95a zákona
o správe daní odlišne od všeobecných účinkov vyhlásenia konkurzu upravených v ZKR,
je možné vyrubovať v rámci daňového konania, ktoré sa na rozdiel od iných správnych
konaní neprerušuje ani nezastavuje (okrem daňového exekučného konania), sankcie
za porušenie zákonných povinností vyplývajúcich z daňových predpisov správcom
konkurznej podstaty. Skutočnosť, že je správcovi konkurznej podstaty ako daňovému
subjektu doručené rozhodnutie o uložení pokuty, nemožno stotožňovať s prihlásením daňovej
pohľadávky v konkurze, prípadne uplatnením pohľadávky proti podstate správcom dane
v priebehu konkurzného konania. Jedná sa o procesný úkon oznámenia obsahu rozhodnutia
jeho doručením so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami v rámci procesu daňového
konania, t. j. začatia plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, prípadne splatnosti
rozhodnutím uloženej povinnosti. Vzhľadom k tomu, že takto uložená sankcia je vylúčená
z uspokojenia z majetku úpadcu tvoriaceho konkurznú podstatu, je možné takúto pohľadávku
považovať za nevymožiteľnú v rámci konkurzného konania. Zaplatenia takejto pohľadávky
sa môže konkurzný veriteľ, teda správca dane, domáhať po skončení konkurzného konania a to aj výkonom daňovej exekúcie v prípade, že po skončení konkurzu zostane úpadcovi
majetok.
Na margo rozsudku Najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 144/2007 zo dňa 25.septembra
2008, na ktorého obsah žalobca poukazuje, odvolací súd konštatuje, že meritum veci nie je
totožné s touto prejednávanou vecou, nakoľko v tomto prípade sa nejedná o prihlasovanie
daňových pohľadávok v konkurznom konaní.
Odvolací súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu nezistil, že by prvostupňový
správny orgán alebo žalovaný okrem vyrubenia pokuty v súlade s ust. § 35 ods. 4 zákona
o správe daní aj uplatňoval túto sankciu u žalobcu ako pohľadávku proti podstate,
čo v konečnom dôsledku ani nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva.
Neobstojí námietka žalobcu vznesená na pojednávaní pred prvostupňovým súdom
na nevýhodné postavenie správcu konkurznej podstaty pri plnení daňových povinností úpadcu
pre nedostatočnú spoluprácu zo strany úpadcu pri poskytovaní všetkých podkladov
potrebných na splnenie zákonných povinností v daňovej oblasti. Správca konkurznej podstaty
disponuje zákonnými oprávneniami zabezpečujúcimi mu možnosť zjednať nápravu a spoluprácu úpadcu, navyše v priebehu konkurzného konania sa nejedná o daňové povinnosti
úpadcu, ale o daňové povinnosti správcu konkurznej podstaty, ktorý sa stáva daňovým
subjektom namiesto úpadcu so všetkými z toho vyplývajúcimi hmotnoprávnymi a procesnými
právami a povinnosťami, pričom je povinný konať s odbornou starostlivosťou.
Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,
nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením
skutkového stavu a následného postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím
na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.
Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správneho
orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní nie sú
dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková