Najvyšší súd

4Sžf/18/2011

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci žalobcu P. B., bytom P., zastúpeného JUDr. Ľ. P., Advokátska kancelária so sídlom J.,

proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, Banská

Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/12798-

124461/2009/990526-r zo dňa 16. novembra 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/131/2009-58 zo dňa 08. februára 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 13S/131/2009-58 zo dňa 08. februára 2011 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného a prvostupňového

rozhodnutia správcu dane, dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Trenčín

č. 645/231/59892/09/Kovc zo dňa 08. júla 2009, ktorým správca dane na základe výsledkov

daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z príjmov fyzických osôb

za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 19 064,62 Eur. Žalobcovi bol na základe výsledkov

daňovej kontroly zvýšený základ dane z príjmov za sledované zdaňovacie obdobie z dôvodu

neuznania daňových výdavkov v sume 3 020 000,- Sk, ktoré žalobca účtoval v peňažnom

denníku na základe faktúr vystavených spoločnosťou I. G. GmbH A., G., Nemecko (ďalej len

„G. GmbH“) za prenájom strojov a náradia v období mesiacov apríl až júl 2006 ( postupne

vystavených 12 pokladničných dokladov). Správca dane mal od žalobcu k daňovej kontrole

predloženú zmluvu o dielo uzavretú dňa 08. marca 2006 medzi obchodnou spoločnosťou G.

GmbH a žalobcom v zastúpení pánom M. Č., predmetom ktorej bola výstavba priemyselných

potrubí, úprava a zváranie podľa výkresov, prípadne vymeranie rôznych malých zákaziek priamo na mieste. Doba realizácie bola zmluvou dohodnutá na obdobie od 13.03.2006 do

30.06.2006. K preukázaniu sporných výdavkov žalobca správcovi dane pri daňovej kontrole

predložil nájomnú zmluvu   uzavretú dňa 02.03.2006 medzi ním a spoločnosťou G. GmbH,

ktorá oprávňovala žalobcu prenajímať si od spoločnosti G. GmbH prístroje v období

od 02.03.2006 do 31.12.2006, pričom výpočet poplatkov za nájom sa mal uskutočniť podľa

dopytu po prenajatých prístrojoch a zoznam prenajatých prístrojov sa mal viesť taktiež podľa

dopytu v zozname výdaja prenajímaného materiálu.

Krajský súd vykonaním súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí ako

i procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu dospel k názoru, že vo vzťahu

k žalobcovi a jeho právam neboli daňovými orgánmi porušené základné zásady daňového

konania a skutkový stav potrebný k prevereniu žalobcom priznanej daňovej povinnosti

a zisteniu výšky dane bol riadne zistený zákonnými dôkaznými prostriedkami. Prvostupňový

súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca v konaní vierohodne nepreukázal

opodstatnenosť daňových výdavkov v sume 3 020 000,- Sk, t. j. že boli vynaložené

na dosiahnutie, udržanie alebo zabezpečenie príjmu žalobcu v súlade s ust. § 2 písm. i/ zákona

č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom pre kontrolované zdaňovacie obdobie (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal uzavretie

nájomnej zmluvy z 02.03.2006, na základe ktorej si uplatnil daňové výdavky z platieb

za prenájom prístrojov a náradia. Pri hodnotení vykonaného dokazovania v danom prípade

prvostupňový súd považuje za rozhodujúce zistenia správcu dane zadovážené

na základe medzinárodnej výmeny informácií, podľa ktorých sa v evidencii účtovníctva

nemeckej spoločnosti G. GmbH nezistili žiadne dôkazy, na ktoré poukazoval žalobca,

t. j. doklady o jeho platbách vyplatených uvedenej obchodnej spoločnosti za nájom prístrojov

a náradia. Krajský súd pri hodnotení dôkazov bral do úvahy a vyhodnotil i obsah zmluvy

o dielo zo dňa 08.03.2006, podľa ktorej bola za výkon dojednaných prác dohodnutá pevná

cena vo výške 320 000,- Eur, zahŕňajúca všetky náklady v rámci dohodnutej zákazky, vrátane

nákladov na ubytovanie a stravovanie, pričom v zmluve nie je žiaden odkaz na ďalšie zmluvy

a dohody o prípadných ďalších nákladoch súvisiacich s vykonaním prác pri realizácii zmluvy

o dielo. Prvostupňový súd vyhodnotil i skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o uzavretí

zmluvy o nájme prístrojov a náradia, a to obsah nájomnej zmluvy (napr. preklad z nemeckého

jazyka prvej strany s chýbajúcim významovým slovesom určujúcim podstatnú časť predmetu

zmluvy a preklad druhej strany nájomnej zmluvy, ktorá bez nadväznosti na predchádzajúci

text obsahuje zhodný opis § 12 zo zmluvy o dielo), rozpory vo výpovediach vypočúvaných svedkov (M. P., Z. H. a F. P.) a žalobcu. Krajský súd považuje tvrdenia žalobcu vo vzťahu k

porušeniu jeho práv v priebehu dokazovania, podľa žalobcu vedeného jednostranne a

vykonaného za účelom spochybnenia jeho nárokov na uznanie daňových výdavkov, za

všeobecné a bez konkretizácie a preto sa s nimi nestotožnil. Prvostupňový súd prijal záver, že

žalovaný a prvostupňový správny orgán v danej veci zabezpečili potrebné podklady pre

preskúmavané rozhodnutia, získané dôkazy správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny

právny záver.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu

v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 250 ods. 2 písm. c/ a d/

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože prvostupňový súd nedostatočne

zistil skutkový stav a tiež na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Žalobca navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozsudok

prvostupňového súdu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca má za to,

že prvostupňový súd mal vykonať dokazovanie – výsluch svedkov – M. Č. a pracovníkov

spoločnosti G. GmbH, pána Q. a pána K., ktorí prevzali peniaze za prenájom prístrojov od

pána Č. a zrejme ich neodovzdali v prospech spoločnosti G. GmbH. Podľa žalobcu je nesprávne vyhodnotenie dôkaznej situácie zo strany správnych orgánov ako i súdu, keď

absencia dôkazov a evidencie platieb v účtovníctve nemeckej spoločnosti G. GmbH za

prenájom prístrojov a náradia žalobcovi je skutočnosťou považovanou za dôkaz preukazujúci

neuzavretie spornej nájomnej zmluvy medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou G. GmbH.

Taktiež nie je podľa žalobcu správne hodnotenie dôkaznej situácie v duchu; keď peniaze sa

nenachádzajú v spoločnosti G. GmbH, tak neboli ani zaplatené. Žalobca uvádza, že sa naďalej

snaží od uvedenej nemeckej spoločnosti získať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, avšak pre

žalobcu je komplikované kontaktovať sa so štatutárnymi pracovníkmi spoločnosti G. GmbH

a E. a tak zabezpečiť predloženie dôkazov v jeho prospech.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zotrváva na svojom stanovisku podanom k žalobe

a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. K žalobcom

navrhovanému výsluchu svedkov, pána Q. a pána K. ako pracovníkov spoločnosti G. GmbH,

ktorí mali podľa žalobcu prevziať od pána Č. platby za prenájom prístrojov, žalovaný uvádza,

že doplnenie dokazovania výsluchom týchto svedkov v priebehu daňovej kontroly a ani

v priebehu daňového konania žalovaný nenavrhoval. Taktiež tak neučinil ani v priebehu

odvolacieho správneho konania a v správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného. Navrhovaný výsluch svedka pána Č. považuje žalovaný za neúčelný poukazujúc

na výsledky dokazovania v daňovom konaní, z ktorých vyplýva, že navrhovaný svedok nezastupoval žalobcu pri uzatváraní zmluvy o nájme strojov a náradia, neprijímal a ani

neodovzdával faktúry za prenájom a taktiež nepreberal a neodovzdával peniaze za prenajaté

veci, takže ako svedok nemohol potvrdiť žalobcove tvrdenia ohľadne opodstatnenosti jeho

daňových výdavkov za prenájom náradia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal

v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), pričom deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods.1 OSP).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak

vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je

nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie

obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6

ods. 11, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo

daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo

u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi

príjmami a výdavkami.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky

(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník

účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne

preukázané.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné

prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná

účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak,

aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú

predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane v rámci výkonu daňovej

kontroly realizoval rozsiahle dokazovanie výsluchmi svedkov a s využitím medzinárodnej

výmeny daňových informácií so zameraním na overenie pravdivosti účtovnej evidencie

žalobcu za účelom preverenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie žalobcom

priznanej daňovej povinnosti. Výsledky dokazovania obsiahnuté v protokole o výsledku

daňovej kontroly jednoznačne preukázali nevierohodnosť žalobcom vedenej účtovnej

evidencie vo vzťahu k uplatneným daňovým výdavkom žalobcu za prenájom strojov a náradia

od jeho obchodného partnera, nemeckej obchodnej spoločnosti G. GmbH. Žalobcom

predložená zmluva o prenájme strojov a náradia, príjmové pokladničné doklady (Quittung) G. GmbH o zaplatení za prenajaté nástroje žalobcom a kópie evidencie prenajatých nástrojov

a náradia ako dôkazy na podporu žalobcovho tvrdenia o oprávnenosti ním účtovaných

daňových výdavkov stratili na hodnovernosti vo svetle doplneného dokazovania v priebehu

výkonu daňovej kontroly. Prvostupňový správny orgán ako i odvolací správny orgán

podrobne vyhodnotili rozpory vo výpovediach žalobcu a svedka F. P. vo vzťahu

k výpovediam ďalších svedkov, M. P. a Z. H.. Výpoveď F. P. správne orgány odôvodnene

hodnotili ako účelovú, v prospech žalobcu, i keď sa odlišovala od výpovede žalobcu ohľadne

spôsobu odovzdávania platieb za prenájom ako i v osobe odovzdávajúcej toto plnenie; pán P.,

na rozdiel od žalobcu, neuviedol, že by platby za prenájom strojov odovzdával zástupcom

prenajímateľa aj svedok M. P., naopak uviedol, že peniaze odovzdával on sám alebo žalobca,

pričom svedok P. taktiež vo výpovedi poprel, že by on nejaké peniaze za prenájom prístrojov

odovzdával. Výpovede všetkých vyššie uvedených svedkov sa líšili ohľadne realizácie

samotného prenájmu strojov a prístrojov od spoločnosti G. GmbH, čo do spôsobu výdaja

predmetu nájmu a nakladania s ním na mieste výkonu zákazky, taktiež čo do spôsobu jeho

evidencie a realizácie platieb za prenájom čo do osôb odovzdávajúcich peňažné plnenie za

prenájom označeným osobám pre spoločnosť G. GmbH.

Z výpovede svedka Z. H. vyplýva, že (nepotvrdil žalobcom uvádzaného F. P. ako

osobu poverenú funkciou stavbyvedúceho na mieste výkonu dojednaných prác) nevedel, či na

predmetnej zákazke mal žalobca niekoho povereného ako stavbyvedúceho. Svedok vo

výpovedi uviedol, že čo sa týkalo práce, pokyny vydávali Nemci osobne a evidencia

pracovníkov na dielni sa robila spôsobom zapisovania a snímacími kartami. Do zápisnice zo

dňa 09.04.2009 svedok okrem iného uviedol, že „Šéfom spoločnosti I. G. GmbH bol pán

R.Q., ktorý všetky práce riadil.“ Podľa výpovede uvedeného svedka náradie a nástroje sa

nachádzali priamo na dielni, kde pracovali, z čoho svedok usúdil, že boli vo vlastníctve

spoločnosti G. GmbH. Svedok ďalej uviedol, že sa nepodpisovali žiadne prevzatia a evidencie

nástrojov a náradia, všetko bolo zariadením dielne a po skončení výkonu prác nikomu nič

neodovzdávali, všetko zostalo na dielni tak, ako keď tam prišiel. Svedok Z. H. uviedol, že na

dielni pracovali F. P. a M. P., tak ako on.

Na margo označenia svedka Z. H. v správnych rozhodnutiach, ktorého správne orgány

uvádzajú ako tretiu osobu, odvolací súd poznamenáva, že podľa § 6 ods. 3 písm. a/ zákona

o správe daní vo vzťahu k daňovému konaniu sú svedkovia považovaní za tretie osoby.

Uvedený svedok podával priame informácie z miesta výkonu prác pre spoločnosť G. GmbH,

nakoľko sa na uvedenej zákazke zúčastnil osobne ako subdodávateľ žalobcu a bol tam spolu s ďalšími svedkami F. P. a M.P. Z uvedeného dôvodu mohol svojou výpoveďou ako priamy

svedok správcovi dane poskytnúť potrebné informácie súvisiace s preverovanými podkladmi

rozhodujúcimi pre správne určenie dane žalobcu a jeho tvrdení, napr. ohľadne určenia

stavbyvedúceho realizovaných prác ako i nakladania s údajne prenajímanými nástrojmi a

náradím.

Na základe uvedenej výpovede je možné konštatovať, že nič nenasvedčuje tomu,

že by v priebehu realizácie zákazky pre spoločnosť G. GmbH tam používané nástroje,

prístroje a náradia zamestnancami alebo subdodávateľmi žalobcu podliehali špeciálnemu

režimu z dôvodu ich prenájmu žalobcom za účelom výkonu dohodnutej zákazky pre nemeckú

spoločnosť.

Hodnovernosť výpovede svedka Z. H. je podporená a korešponduje aj výsledkami

medzinárodnej výmeny informácií medzi nemeckou a slovenskou daňovou správou, z ktorej

vyplýva, že také množstvo prenajímaných nástrojov a náradia spoločnosť G. GmbH nemala

vo vlastníctve, taktiež, že neuzavrela so žalobcom zmluvu o prenájme nástrojov a náradia,

nemala zaúčtované faktúry na výstupe ani príjem za sporný prenájom náradia. Ďalšou

skutočnosťou podporujúcou hodnovernosť výpovede svedka Z. H. vo vzťahu k výpovediam

žalobcu ako i dvoch vyššie uvedených svedkov je vyhodnotenie obsahu zmluvy o dielo, z ktorej vyplývajú podrobné dojednania ohľadne pevnej výšky odmeny za dohodnutú

zákazku, spôsob a periodicita fakturácie, podmienky ohľadne kvalifikácie zamestnancov

žalobcu, spôsobu a podmienok odovzdania vykonaného diela a taktiež určenie, kto znáša

náklady na ubytovanie a stravovanie robotníkov v rámci zákazky. Uzavretie žalobcom

predloženej zmluvy o prenájme spoločnosťou G. GmbH sa javí vo vzťahu k   podrobne

a určito uzavretej zmluve o dielo ako nepravdepodobné, nakoľko zmluva o prenájme

nástrojov a náradia bola uzavretá v časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o dielo,

s chybami vo vyjadrení určitého obsahu a predmetu zmluvy, súd poukazuje na chýbajúce

významové sloveso oprávnenia „prenajať“ nástroje a náradie vo vlastníctve spoločnosti G.

GmbH. Nejasné, neurčité podstatné dojednania v zmluve, napr. spôsob určenia odmeny za

prenájom vecí, ako i skutočnosť, že druhú stranu spornej zmluvy o dielo tvorí - bez kontextu

a nadväznosti na text predchádzajúcej prvej strany zmluvy – kópia poslednej strany zmluvy

o dielo s ustanovením § 12 – pomenovaným „Záverečné ustanovenia“, neprispievajú

k hodnovernosti takéhoto listinného dôkazu, predovšetkým vo vzájomnej súvislosti s vyššie

uvedenými výsledkami dokazovania.

V súvislosti s hodnotením reálneho základu daňových výdavkov na prenájom

nástrojov a náradia neobstojí argumentácia žalobcu ohľadne potreby uzavretia spornej

nájomnej zmluvy z dôvodu jeho vysokého zárobku za realizáciu zákazky pre nemeckú

obchodnú spoločnosť G. GmbH, ani z dôvodu potreby vopred zabezpečiť stroje a prístroje na

realizáciu ešte zmluvne nedohodnutej zákazky – zmluvy o dielo.

Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvostupňový súd na základe žalobnej námietky

ohľadne nevypočutia žalobcom navrhovaného svedka M. Č. vyzval žalovaného na vyjadrenie

sa k tejto námietke a teda preveroval dôvod namietaného nevypočutia uvedeného svedka

v rámci výkonu daňovej kontroly, príp. daňového konania. Odvolací súd konštatuje, že sa

možno stotožniť so stanoviskom žalovaného, že na základe výsledkov vykonaného

dokazovania vo veci, správca dane správne vyhodnotil, že výsluch tohto svedka nie je pre

preverenie žalobcom priznanej daňovej povinnosti potrebný a účelný, nakoľko v súvislosti so

spornými výdavkami žalobcu výsluch tohto svedka by nemal potrebnú vypovedaciu hodnotu,

keďže M.Č. žalobcu pri uzavretí spornej nájomnej zmluvy nezastupoval, nebol prítomný pri

jej uzavretí, ani sa iným spôsobom nepodieľal na jej realizácii, napr. odovzdávaním odmeny

zástupcom prenajímajúcej obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do

pozornosti obsah zápisnice správcu dane zo dňa 14.05.2009, kedy bol žalobca konfrontovaný

s výsledkami zistení medzinárodnej výmeny daňových informácií a s obsahom výpovedí svedkov F. P., M. P. a Z. H.. Z uvedenej zápisnice vyplýva, že žalobca na otázky

zamestnancov správcu dane ohľadne doplnenia dokazovania, prípadne vyjadrenia sa

k výpovediam uvedených svedkov a kladeniu ďalších otázok, odpovedal negatívne v tom

zmysle, že sa k zisteniam a výpovediam svedkov nebude vyjadrovať, na svedkov nemá ďalšie

otázky a dokazovanie nežiadal doplniť. Vo vyrubovacom konaní žalobca nepodal žiaden

podnet na doplnenie alebo vykonanie ďalšieho dokazovania.

Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je

príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,

že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju

a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných

listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno. Správca dane

je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných

postupov, samozrejme za zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať

a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu

daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná

aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej

pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov

nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými

v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému

postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2

ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí

zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných

ustanovení.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných

a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,

akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Žalobcov návrh na vypočutie svedkov pána Q. a pána K., sa pre potreby daňového

konania, a to vzhľadom k doterajším výsledkom dokazovania, javí ako neúčelný. V priebehu

daňovej kontroly, daňového konania ani v priebehu odvolacieho správneho konania, žalobca

výsluch týchto dvoch svedkov nenavrhoval, preto nie je namieste, aby súd v rámci súdneho

prieskumu zákonnosti správneho rozhodnutia a konania predchádzajúceho jeho vydaniu

dopĺňal dokazovanie navrhovaným spôsobom a tak nahrádzal činnosť správneho orgánu,

v rámci ktorej tento s využitím zásady voľného hodnotenia dôkazov, rozhodol, aké dôkazy na

preverenie priznanej daňovej povinnosti vykoná.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného

hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov s prihliadnutím

na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové

doklady a dôkazy na preukázanie sporných daňových výdavkov nespĺňajú zákonné kritérium

dostatočnej preukaznosti daňových výdavkov (§ 2 písm. i/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona

o dani z príjmov) ako i vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe

daní).

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne

vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym

zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu

prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné

ustanovenia daňových predpisov.

Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správneho

orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení

s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení

s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku n i e   j e prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 7. septembra 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková