Najvyšší súd

4Sžf/12/2010

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci

žalobcu: Ing. L. M. – A., so sídlom v S., zastúpený: JUDr. E. V., advokátom so sídlom v B.,

proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici,

Nová ulica 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17349-

99215/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009,   na   odvolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 69/2009-38 zo dňa 17. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. 1S/69/2009-38 zo dňa 17. júna 2010 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17349-

99215/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. 609/230/35088/08/Blč zo dňa

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

(ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2004 v sume 1.039.436,- Sk. Podľa

ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511 Zb. o správe daní a určil, že tento

zistený rozdiel dane v sume 1.039.436,- Sk, ktorý je daňovým preplatkom, daňový úrad

použije podľa § 63 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení.

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodnutí vychádzal z ustanovení 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb., § 29 ods. 2

zákona č. 511/1992 Zb. § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a § 14 ods. 1 zákona

č. 289/1995 Zb. o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“),

pričom sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal,

že umožnil odberateľovi H. a.s. nakladať s tovarom, t. j. že došlo k zdaniteľnému plneniu a že

na základe tejto skutočnosti bol oprávnený vystaviť faktúry a dobropisy, pričom v daňovom

konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o svojich tvrdeniach. Kontrolou bolo zistené, že

žalobca predmetný tovar nedodal a platiteľovi nevznikla daňová povinnosť a teda nemohol postupovať podľa § 25 ods. 3 zákona o DPH. Daňová povinnosť nevznikla žalobcovi

z dôvodu uskutočnenia zdaniteľného plnenia – dodania tovaru, ale z dôvodu, že vyhotovil

faktúru č. 204009, v ktorej uviedol daň z pridanej hodnoty, ktorú bol povinný platiť.

Preto krajský súd považoval napadnuté   rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd   Slovenskej republiky   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne

vykladá zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu

každý právny subjekt môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť,

aby konal čo   mu zákon neukladá. Poukazoval aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s ústavou.

Žalobca namietal, že zhodnotenie dôkazov a potvrdenie rozhodnutí Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky neumožňuje správne vyrubiť a vybrať daň. Ďalej uviedol,

že v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 z. č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992

Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil

nepochybným spôsobom nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Daňového úradu Senec

(ďalej aj „správcu dane“), ale napriek tomu žalovaný rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Žalobca uviedol, že v kontrolovanom období vyhotovil pre odberateľa spoločnosť H.,

a.s. faktúru č. X. v celkovej výške 6.545.000,- Sk k tomu DPH 1.045.000,- Sk a v mesiaci

apríl vyhotovil k tejto faktúre v plnej výške dobropis, pričom správca dane presunul

vystavený dobropis na mesiac z mesiaca apríl 2004 do mesiaca február 2004.

Žalobca uviedol, že správca dane porušenie zákona videl v tom, že žalobca

neuskutočnil zdaniteľné plnenie – tovar nedodal a nevzniklo tým ani právo odberateľa

nakladať s tovarom a preto žalobca nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal

postupovať podľa § 42 ods. 2 zákona o DPH t. j. podať dodatočné daňové priznanie

k zdaňovaciemu obdobiu november 2004 a tým spôsobom si uplatniť daň.  

Žalobca namietal, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi,

najmä so zákonom č. 511/1992 Zb. ako aj zo zákonom č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej

hodnoty. Namietal, že správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo a to

na základe jednostranných vyjadrení odberateľa, pričom za dodávateľa nemôže žiadna tretia

strana rozhodnúť, či obchodný kontrakt sa považuje za splnený a tiež či môže vystaviť faktúru

za dodávku tovaru. Ďalej uviedol, že z tvrdení kontrolnej skupiny, že odberatelia nepotvrdili

dodanie tovaru, alebo, že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa

dodávka tovaru neuskutočnila a už vôbec nie, že žalobca nemohol opraviť základ dane podľa

§ 18 zákona o DPH.

Žalobca ďalej poukazoval na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej

úpravy obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že Obchodný zákonník spočíva na princípe

najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú

výslovne uvedené v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky

ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové   vzťahy majú

v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky

vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže Obchodný zákonník, spočíva

na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj

konkludentne.   Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu.   Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež,

že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať,

že kontrakt nebol splnený a teda že k dodávke tovaru nedošlo.

Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,

čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,

žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca

postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z.   o dani z pridanej hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane.

So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými

zdaňovacími obdobiami preto žalobca nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane

mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že zákon

č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť

faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom

rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli z. č. 289/1995 Z. z.) a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho

obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 zákona o DPH, t. j. podať

dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu júl 2004 a   tým spôsobom si daň

uplatniť späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal   z dôvodu zrušenia dodania

tovaru a preto postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli z. č.

289/1995 Z. z.). Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu základu dane zahrnúť

do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom.

Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady, že odberateľ tovar

neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením fyzického prevzatia tovaru, čo   však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia

dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH (zrejme mal na

mysli z. č. 289/1995 Z. z.).

Žalobca poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

zák. č. 289/1995 Z. z.), podľa ktorého sa daňový kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je

nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Tvrdil, že správca dane

porušil toto ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne

preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

zák. č. 289/1995 Z. z.) a vystavenými dobropismi   na zrušenie dodávky tovaru neporušil

zákon ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými

spochybnil uvedené dodávky tovaru   (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol

nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného zákonníka už považuje za splnenie

kontraktu) a právo žalobcu   vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona

o DPH   v kontexte na ust. § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli zák.

č. 289/1995 Z. z.) nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Ďalej uviedol, že túto skutočnosť namietal vo svojom vyjadrení k protokolu

č. I/183/12842/35758/2008/Cib, avšak správca dane sa týmito námietkami nezaoberal.

Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň

a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových

priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.

Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec

zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu

vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe

uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní

poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému

rozhodnutiu ako aj   obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona

č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30. 4. 2004 a ktorý už

na uvedený prípad nemožno aplikovať.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

(§ 246c ods.1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal   bez nariadenia

pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia   rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke   Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle

zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je

jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona

č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa

ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej

podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní,   správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom čase, dodatočné

priznanie alebo hlásenie môže daňový subjekt predložiť aj v tom   prípade, ak zistí, že jeho

daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej

kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly. Dodatočné daňové priznanie alebo hlásenie

nemôže daňový subjekt predložiť po uplynutí jedného roka od ukončenia daňovej kontroly.  

Podľa § 19 ods. 1 z. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je

dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o DPH základ dane pri dodaní tovaru alebo služby

a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví

a/ pri úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky alebo služby a pri úplnom alebo čiastočnom

vrátení dodávky tovaru,

b/ pri znížení ceny tovaru alebo služby po vzniku daňovej povinnosti,

c/ pri zvýšení ceny tovaru alebo služby.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o DPH rozdiel medzi pôvodným základom dane

a opraveným základom dane sa uvedie v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom

sa vyhotovil doklad o oprave základu dane.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je

povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ,

s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená

iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššou sumu dane, ako

je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca   dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február až december 2004,

január až september 2005, november a december 2005. O výsledku kontroly vyhotovil

protokol č. I/183/12842-35748/2008/Cib zo dňa 20. 6. 2008 a dodatok k protokolu

č. I/183/12842-62023/2008 zo dňa 1.8. 2008. Protokol bol so žalobcom prerokovaný

a doručený dňa 6. 8. 2004. Na základe výsledkov kontroly správca dane vydal dodatočný

platobný výmer č. 609/230/35088/08/ Blč zo dňa 19.8.2008, ktorým bol v zmysle ustanovenia

§ 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona 511/1992 Zb. vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie február 2004 v sume 34.502,96 Eur. O odvolaní žalobcu rozhodol

žalovaný správny orgán podľa § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. a dodatočný platobný výmer

potvrdil.

Z protokolu o vykonanej daňovej kontrole súd zistil, že v kontrolovanom zdaňovacom

období február 2004 žalobca vyhotovil faktúru č. 204009, v ktorej uviedol ako odberateľa

spoločnosti H. a.s., K.. Žalobca predmetnou faktúrou deklaroval dodanie tovaru 1.000 ton

kukurice kŕmnej v celkovej sume 6.645,- Sk vrátane DPH v sume 1.045.000,- Sk, ktorú

zahrnul do daňového priznania za zdaňovacie obdobie február 2004. K faktúre č. 204009 zo

dňa 12.2.2004 žalobca vyhotovil dobropis č. 204009/D zo dňa 26.4.2004 ako storno dodávky,

ktorú zahrnul do daňového priznania za zdaňovacie obdobie apríl 2004. Žalovaný daň v sume 1.045.000,- Sk z dobropisu č. 204009/D presunul zo zdaňovacieho obdobia apríl 2004 do

zdaňovacieho obdobia február 2004. Na základe preukázaných kontrolných zistení žalobca

neuskutočnil zdaniteľné plnenie, vyhotovil iba faktúru č. 204009, z ktorej odviedol daň.

Deklarovanému odberateľovi žalobca tovar nedodal, zdaniteľné plnenie neuskutočnil,

predmetnú faktúru ani dobropis odberateľovi nedoručil. Pretože tovar nebol dodaný, nemohol

byť ani vrátený. Za tovar odberateľ nezaplatil a ani dodávateľ odberateľovi platbu nevrátil.

Žalobca nepredložil žiaden dodací list potvrdený odberateľom ani iný doklad k fakturácii

vydaný kupujúcim, preukazujúci uskutočnenie zdaniteľného plnenia a nepredložil ani žiadnu

zmluvu uzatvorenú z odberateľom H. a.s., K.. Žalovaný k výzve na predloženie dokladov

uviedol, že faktúra bola vyhotovená na základe dlhodobých kontraktov a dobropis vyhotovil

z dôvodu, že dodávaný tovar a dodávky boli ústne odmietnuté. Z tvrdenia obchodnej

spoločnosti H. a.s. vyplýva, že jej obchodným partnerom v roku 2004 žalobca nebol, tovar

neprijal, faktúra jej nebola doručená a preto o nej ani neúčtoval.

Keďže v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania

tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, kedy kupujúci nadobudne právo nakladať s týmto tovarom ako vlastník, v danom prípade dospel najvyšší súd zhodne

z názorom krajského súdu ako aj žalovaného k záveru, že žalobcovi (keďže žiaden tovar

odberateľovi nedodal) z tohto dôvodu ani daňová povinnosť nevznikla.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za preukázané, že žalobca z uvedených

vystavených faktúr odviedol daň. V danom prípade však rozhodujúcou skutočnosťou bola

skutočnosť, že žalobca fakturovaný tovar spoločnosti H. a.s., Ž.vôbec nedodal, a preto nebol

možný postup opravy základu dane podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona o DPH.   Postup opravy

základu dane je v zmysle citovaných ustanovení možný len v prípade dodania tovaru pri

úplnom alebo čiastočnom zrušení dodávky, pri úplnom alebo čiastočnom vrátení dodávky.

Žalobca mal preto postupovať podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní a základ dane znížiť na

základe dodatočného daňového priznania.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca

požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný zákonník

spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než

sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca je

skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľa spoločnosť H.,

a.s. boli splnené.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje   na skutočnosť,

že v prípade dodávky spoločnosť H. a.s. postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18 ods. 1 a 3

zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že zrejme

ušlo pozornosti žalobcu, že v čase rozhodnom pre uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie

obdobie júl 2004 už tento zákon účinný nebol, keďže dňom 1. 5. 2004 bol nahradený

zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a preto žalobca nemohol upraviť základ

dane podľa § 18 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a podľa ustanovení tohto

zákona postupovať.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený,

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené.   K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti,

že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu

preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len

vykonáva.  

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a   § 219 ods. 1 OSP

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1   OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 15. marca 2011

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková