Najvyšší súd

4Sžf/11/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej

veci žalobcu: J. S., bytom H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Č. & D. s.r.o., so sídlom

B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04

Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/3802-

20682/2010/990013-r zo dňa 04. marca 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/58/2010-35 zo dňa 19. októbra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre

č. k. 11S/58/2010-35 zo dňa 19. októbra 2010   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného

č. I/224/3802-20682/2010/990013-r zo dňa 04. marca 2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c/

Občianskeho súdneho poriadku   z r u š u j e   a   z r u š u j e   aj rozhodnutie Daňového

úradu Želiezovce č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26. novembra 2009 a vec   v r a c i a

žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e   p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 592,40 Eur

k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

  2

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru

Daňového úradu Želiezovce č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26.11.2009, ktorým správca dane

na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly vyrubil   žalobcovi podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“)

rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2007 v sume 1 993,02 Eur.

Krajskému súdu z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný po preskúmaní

odvolaním napadnutého rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu správne posúdil

a vyhodnotil zistený skutkový stav ako i zákonnosť procesného postupu predchádzajúceho

vydaniu predmetného dodatočného platobného výmeru. Podľa názoru prvostupňového súdu

správca dane postupoval správne, keď na základe vykonaného dokazovania z daňových

výdavkov vyradil vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu, konkrétne

za upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku. Činnosť týchto zamestnancov

nesúvisela so zdaniteľným príjmom žalobcu a ich využitie na daňové účely sa žalobcovi

nepodarilo riadne preukázať. Podľa názoru prvostupňového súdu uvedené výdavky nenapĺňali

charakteristiku daňových výdavkov požadovanú ust. § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“),

nakoľko z vykonaného dokazovania v rámci opakovanej daňovej kontroly bolo zistené,

že žalobca mal za kontrolované zdaňovacie obdobie príjmy len z prenájmu izieb v obytnom

dome v sídle jeho podnikania, avšak nemal žiaden príjem z činností a služieb, na ktoré bol

viazaný pracovný výkon spomenutých zamestnancov podľa obsahu pracovnej zmluvy.

Správca dane uvedený názor okrem iných listinných dôkazov odvodil aj z vyjadrenia žalobcu,

ktorý vo vyjadrení zo dňa 18.01.2009 uviedol, že hoci má v obchodnom mene podnikateľa

označenie „P.“, neprevádzkuje P. v zmysle vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č.

419/2001 Z. z., ktorou sa upravuje kategorizácia ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky

na ich zaraďovanie do tried, a nájomníci si všetko hradia sami. Žalobca nepreukázal, že by

predmetní zamestnanci vykonávali inú činnosť podľa pracovných zmlúv, resp. že by mal

príjem z ich pracovnej činnosti. Tvrdenia žalobcu k sporným výdavkom si podľa krajského

súdu odporujú, iné dôkazy nesúc dôkazné bremeno žalobca nepredložil, a preto so

skutkovými zisteniami a právnymi závermi oboch daňových orgánov sa krajský súd stotožnil.

Proti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie

a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/ a d/

  3

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje

a vec mu vracia na nové konanie. Žalobca namieta zákonnosť prvostupňového rozsudku

vychádzajúceho z nezákonného rozhodnutia žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosť

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pretože právne závery krajského súdu sú

v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Žalobca hodnotí postup súdu ako svojvôľu, ktorou

porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Žalobca súdu a daňovým

orgánom vytýka, že

1. na základe výsledkov opakovanej daňovej kontroly zhodne dospeli k záveru, že

základ dane žalobcu za rok 2007 je potrebné upraviť o 316 013,- Sk (daňové

príjmy boli kontrolou zvýšené o 3 963,- Sk a daňové výdavky znížené o sumu

312 050,- Sk), pričom súd a žalovaný neuviedli, že k zvýšeniu daňového

príjmu o 3 963,- Sk došlo už na základe prvej daňovej kontroly a žalobca

týmto zvýšenú daň už zaplatil.

2. neuznali daňové výdavky predstavujúce mzdy a zákonné odvody do fondov

za zamestnancov v pracovnom zaradení upratovačka, pomocná opatrovateľka

a kaderníčka, pričom tieto výdavky neboli uznané iba na základe preštudovania

pracovnej náplne jednotlivých zamestnancov. Podľa názoru žalobcu súd so žalovaným zvolili nesprávny výklad ust. § 2 písm. i/ zákona o dani

z príjmov, keď za daňový výdavok považujú len taký výdavok, ktorý súvisí

s dosiahnutým daňovým príjmom, pričom neuznanie daňových výdavkov

na mzdy a odvody neodôvodnili v nadväznosti na zákonnú úpravu daňových

výdavkov vyplývajúcu z ust. § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov.

3. sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s otázkami : a) prečo žalobca

nemôže mať sídlo, miesto podnikania, miesto prevádzky, ktoré treba

upratovať, resp. či z jeho postavenia prenajímateľa automaticky vyplýva, že si

svoje priestory musí upratovať sám ?, b) prečo a na základe akého predpisu,

pokiaľ žalobca má v predmete podnikania uvedenom v živnostenskom liste

„Poskytovanie služieb osobného charakteru, poskytovanie služieb pre osobnú

hygienu a služieb súvisiacich so starostlivosťou o vzhľad osôb a poskytovanie

služieb pre rodinu a domácnosť“, nemôže zamestnávať osoby v pracovnom

zaradení pomocná opatrovateľka a kaderníčka?.

4. k záverom, na základe ktorých vylúčili sporné výdavky na mzdy zamestnancov

a zákonných odvodov do fondov, dospeli na základe subjektívneho názoru

  4

(žalobca cituje z rozhodnutia žalobcu „...Správca dane vychádzal

z predložených činností a zo subjektívneho názoru, že ak náklady na činnosti,

ktoré vykonávajú zamestnanci, si hradia nájomníci sami a z výkonu týchto

činností nemá daňový subjekt žiadny príjem, tak daňové výdavky na mzdy

nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov...“), a neberú

do úvahy argumentáciu žalobcu, že okrem prenájmu bytových a nebytových

priestorov poskytoval aj služby pre osobnú hygienu, služby pre rodinu

a domácnosť a služby osobného charakteru, pričom uvedené služby poskytoval

nielen nájomcom, ale boli poskytované aj pre široký okruh ľudí.

5. v rozsudku ako i v druhostupňovom správnom rozhodnutí absentuje

argumentácia odlišného právneho názoru o neuznaní daňových výdavkov, čím

súd zaťažil svoje rozhodnutie vadou arbitrárnosti (žalobca odkazuje

na citované ustanovenie nálezu Ústavného súdu sp. zn.: III. ÚS 192/06 zo dňa

03.11.2006), súd nekonal v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1

ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), čím porušil právo žalobcu na súdnu

a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že zotrváva na svojom písomnom stanovisku k podanej žalobe, nakoľko odvolanie po obsahovej stránke neobsahuje žiadne

nové skutočnosti k meritu veci. Žalovaný je toho názoru, že správca dane ako i odvolací orgán

postupovali v daňovom konaní v súlade s hmotnoprávnym a procesným zákonom a žalobca

nebol ich rozhodnutím ukrátený na svojich právach. K aplikovanému výkladu ust. § 2 písm. i/

v spojení s § 19 a § 21 zákona o dani z príjmov žalobca uvádza, že ak má byť výdavok

daňovo uplatniteľný, musí spĺňať podmienku vecnosti, ktorá spočíva v tom, že musí ísť

o výdavky, ktoré súvisia s predmetom podnikania daňovníka, musí byť daňovníkom riadne

preukázaný, čo znamená, že musí byť podložený daňovým dokladom a musí byť zaúčtovaný

v účtovníctve daňového subjektu. Z uvedeného výkladu podľa žalobcu vyplýva, že daňovým

výdavkom môže byť iba výdavok súvisiaci s dosiahnutým daňovým príjmom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal

v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), pričom deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení

  5

s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie

je dôvodné a podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku z nižšie uvedených dôvodov.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247

ods. 1 OSP).

Podľa § 250ja ods. 3 OSP, ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu

zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutie správneho

orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inak o odvolaní

rozhodne spôsobom podľa § 219 až 221 tohto zákona.

Podľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym

názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

  6

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je

nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15b ods. 1 písm. c/ zákona o správe daní opakovanou daňovou kontrolou sa

rozumie daňová kontrola u daňového subjektu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré

už bola vykonaná, na podnet ministerstva, daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o správe daní na opakovanú daňovú kontrolu sa vzťahujú

ustanovenia § 15.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 1 veta prvá zákona o správe daní v daňovom konaní možno ukladať

daňovú povinnosť alebo priznávať práva len rozhodnutím.

Podľa § 30 ods. 2 písm. d/ zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať (okrem

iného) najmä výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách

  7

konania, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť

suma zaplatená.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie

obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie,

ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov

a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo. Rozhodnutie,

ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného úroku,

pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného

výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a/ je splatná do 15 dní

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu

vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej

skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole

odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo

hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole

odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad)

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,

zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6

ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 11 písm. a/ zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje

pri príjmoch uvedených v odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas

celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede.

Podľa § 17 ods. 1 písm. a/ zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo

daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo

u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi

príjmami a výdavkami.

  8

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky

(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník

účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne

preukázané.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné

prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná

účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú

predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

Žalobca namieta, že na základe opakovanej daňovej kontroly bola dorubená daňová

povinnosť v sume 1 993,03 Eur napriek tomu, že žalobca už časť daňovej povinnosti

dorubenej na základe prvej daňovej kontroly zaplatil.  

K uvedenému tvrdeniu žalobcu možno zovšeobecniť, že dodatočný platobný výmer

bez ohľadu na to, z akej daňovej kontroly vychádzajú jeho podklady, či už z riadnej daňovej

kontroly alebo z opakovanej daňovej kontroly, vo svojom enunciáte obsahuje určenie plnej

výšky daňovej povinnosti viažucej sa na konkrétne zdaňovacie obdobie tej ktorej dane a takto

určená daň sa považuje za záväzne zistenú. Ustanovenie § 30 ods. 2 zákona o správe daní

určuje obligatórne náležitosti výroku takéhoto druhu rozhodnutia a uloženie povinnosti

na zaplatenie rozhodnutím určenej daňovej povinnosti spolu s uvedením účtu, na ktorý sa má

uložená daň zaplatiť, patria medzi jedny z nich. Právoplatné rozhodnutie o určení výšky

daňovej povinnosti sa po uplynutí lehoty na dobrovoľné zaplatenie dane stáva vykonateľným

exekučným titulom pre účely daňovej exekúcie a v prípade, že žalobca nezaplatí časť daňovej

povinnosti, správca dane na základe vlastnej evidencie platieb daní zostaví výkaz

nedoplatkov, v ktorom sa nachádzajú už len nezaplatené sumy daní predložené na vymáhanie.

Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že sporné daňové výdavky na zamestnancov, t. j. vyplatené mzdy a platby do fondov za zamestnancov žalobcu

(upratovačku, pomocnú opatrovateľku a kaderníčku), boli správcom dane posudzované

  9

na základe obsahu pracovných zmlúv uzavretých žalobcom s týmito

zamestnancami, v spojení s obsahom žalobcom vedeného účtovníctva a s obsahom predmetu

nájomných zmlúv na prenájom izieb v dome žalobcu. Z pracovných zmlúv vyplýva,

že pracovný výkon zamestnancov bol viazaný na miesto prevádzky žalobcu, avšak podľa

zistení správcu dane, v jeho účtovníctve nie je evidovaný žiaden príjem za služby, ktoré mali

byť vykonávané prostredníctvom predmetných zamestnancov, či už pre nájomníkov žalobcu

alebo pre iný okruh zákazníkov.

Z protokolu o výsledku daňovej kontroly vyplýva, že pri preverovaní priznaného

základu dane, v tomto prípade už raz vyrubenej daňovej povinnosti, správca dane vychádzal

z účtovných dokladov a dôkazov predložených žalobcom, okrem iných aj z mesačných

výkazov poistného do zdravotných poisťovní za obdobie 01-12/2007, mzdových listov,

pracovných zmlúv, registračných listov do sociálnej poisťovne, mesačných výpisov

z bankového účtu žalobcu za obdobie 1-12/2007.

Pracovné náplne sporných zamestnancov žalobcu zodpovedali predmetu činnosti jeho

živnostenského oprávnenia. Z vyššie uvedených dokladov vyplýva, že žalobca evidoval

mzdové listy, potrebné doklady na evidenciu príspevkov na zdravotné poistenie a do fondov

sociálneho poistenia a zabezpečenia, taktiež vypočítané sumy odvodov boli platené na príslušné účty štátnej pokladnice prostredníctvom bezhotovostného prevodu z bankového

podnikateľského účtu žalobcu.

Správca dane pri ustálení skutočností rozhodujúcich pre určenie kontrolovanej daňovej

povinnosti vychádzal okrem vyššie uvedených listinných dôkazov aj z obsahu nájomných

zmlúv, podľa ktorých predmetom nájomnej zmluvy, okrem prenájmu izby, nebolo

poskytovanie žiadnych iných služieb, napr. upratovanie prenajatých izieb, realizovanie

osobnej hygieny nájomcov a pod. Uvedené zistenie podporilo názor správcu dane vyradiť

sporné mzdy a platby do fondov za zamestnancov z daňových výdavkov žalobcu.

Napriek tomu, že správca dane a žalovaný hodnotili všetky vyššie uvedené dôkazy

každý jednotlivo a zároveň v ich vzájomnej súvislosti, pri hodnotení dôkazov nechali

bez povšimnutia, že čo do preukázania skutočností (listinnými dôkazmi) o vyplácaní miezd

zamestnancov a s tým spojených odvodov do fondov, žalobca dôkaznú povinnosť splnil. Sú to

práve správca dane a žalovaný, ktorí tvrdia, napriek listinným dôkazom svedčiacim

v prospech žalobcu, že výdavky na mzdy sporných zamestnancov a odvody do fondov,

zaúčtované v jeho účtovníctve, neslúžia na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov

  10

preukázateľne vynaložených žalobcom. Z uvedeného dôvodu sa dôkazné bremeno

na preukázanie absencie neuznaných daňových výdavkov alebo ich neúčelného vynakladania

presunulo na správcu dane, ktorý mal v prvom rade dôslednejšie dokazovaním skúmať,

či sporní zamestnanci skutočne odvádzali prácu pre žalobcu a či im bola vyplácaná mzda

podľa pracovnej zmluvy.

Až na základe výsledkov doplneného dokazovania, s prihliadnutím na vyhodnotenie

vierohodnosti vykonaných dôkazov, vysporiadaním sa s ich mierou prispievajúcou

k objasneniu objektívnych skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti

a v spojení s výsledkami dovtedy vykonaného dokazovania, mohol správca dane vyvodiť

záver, či sporné daňové výdavky boli žalobcom skutočne vynakladané, a ak boli, či súviseli

s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov žalobcu. Nedostatok tzv. vecnej súvislosti

daňových výdavkov môže správca dane skúmať až po ozrejmení si materiálnej existencie

preverovaného daňového výdavku. Taktiež nemožno odvodiť nedostatok vecnej súvislosti

daňových výdavkov len z poznatku, že týmto výdavkom nekorešpondujú zodpovedajúce

a predpokladané príjmy účtované žalobcom alebo zo zmätočného vyjadrenia žalobcu ohľadne

znášania nákladov za predmetné služby nájomcami, resp. neuhrádzanie týchto platieb na účet

žalobcu. Správca dane vôbec nezisťoval, kto činnosti spojené s poskytovaním týchto služieb,

napr. hygienických, upratovanie prenajatých izieb, vykonával. Absencia príjmových dokladov

len preukazuje, že žalobca neviedol riadne účtovníctvo, t. j. zaznamenávajúce verný

a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré mali odrážať jeho kompletnú podnikateľskú činnosť,

avšak neodpovedá uspokojivo na otázku, či sa reálne sporné výdavky napr. na mzdy

vyplácali, komu sa vyplácali a z akého dôvodu.

Skutkový stav veci správca dane musí zistiť presne, pravdivo a čo najúplnejšie,

aby bolo možné hovoriť o spravodlivom procese a právna veta, že pritom správca dane nie je

viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní), dáva správcovi

dane zákonné právo, ale i povinnosť, podľa okolností prípadu a výsledkov dosiaľ vykonaného

dokazovania voliť v rámci výkonu daňovej kontroly ďalšie možnosti uplatnenia dôkazných

prostriedkov, až pokým sa nevylúči pochybnosť vo vzťahu k preukáznosti jednotlivých

účtovných položiek rozhodných pre správne určenie dane.

Správca dane v tomto prípade nepreskúmal dôsledne existenciu a účel výdavkov

vynaložených žalobcom, a preto v ďalšom konaní bude povinnosťou správcu dane odstrániť

  11

nedostatočne zistený skutkový stav minimálne doplnením dokazovania formou svedeckých

výpovedí sporných zamestnancov, prípadne nájomcov žalobcu ako príjemcov poskytovaných

služieb.

Odvolací súd vytýka žalovanému taktiež predloženie nekompletného

administratívneho spisu. Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť

súdu kompletný, žurnalizovaný originálny administratívny spis, na základe ktorého súd môže

posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia.

V predloženom administratívnom spise sa pri dodatočnom platobnom výmere Daňového

úradu Želiezovce č. 626/230/12621/09/Aá zo dňa 26.11.2009 nenachádza originál alebo

osvedčená kópia doručenky. Uvedený doklad o doručení prvostupňového rozhodnutia

správneho orgánu do vlastných rúk účastníka konania je závažným dôkazom,

ktorým v zmysle § 29 ods. 7 zákona o správe daní správca dane preukazuje doručenie

vlastných písomností daňovému subjektu, a taktiež slúži na kontrolu dodržania významných

procesných práv a povinností ako daňového subjektu tak i správcu dane.

Na margo žalobcom používaného obchodného mena J. S. – P. odvolací súd dáva do

pozornosti ustanovenie § 10 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého obchodné meno

nesmie vzbudzovať klamlivú predstavu o podnikateľovi alebo o predmete podnikania.

Nemožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žalobca v napadnutom

daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie účelnosti vynakladaných

výdavkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal v medziach žaloby odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu, rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho

orgánu, procesný postup predchádzajúci ich vydaniu ako i obsah administratívneho spisu

a na základe vyššie uvedených nedostatkov daňového konania spočívajúcich v nedostatočnom

zistení skutkového stavu potrebného pre správne určenie daňovej povinnosti a v spojení

s citovanými ustanoveniami zákonov rozhodol podľa § 250ja ods. 3 prvá veta OSP tak, ako je

uvedené vo výroku rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal

  12

náhradu trov konania v celkovej sume 592,40 Eur, z toho 132,- Eur zaplatených súdnych

poplatkov a 460,40 Eur vrátane DPH, pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia;

odmeny advokáta podľa § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a náhradu hotových

výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za dva úkony právnej služby v roku 2010

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd á 120,23 Eur + 2x režijný paušál

á 7,21 Eur + 19 % DPH) a za jeden úkon právnej služby v roku 2011 (podanie odvolania proti

rozsudku krajského súdu dňa 24.01.2011 á 123,50 Eur + 1x režijný paušál á 7,41 Eur + 20 %

DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e   j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2011  

JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková