ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej a členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa: J. W. L., nar. X.XX.XXXX v L., somálskej štátnej príslušnosti, počas pobytu na území Slovenskej republiky A., číslo slovenského cudzineckého pasu K. s dobou platnosti do X. M. XXXX, zastúpeného Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou so sídlom pracoviska Brečtanová 21, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia odporcu ČAS: MU-551-13/PO-Ž-2012 zo dňa 13. novembra 2012, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Saz/1/2013-38 zo dňa 26. marca 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Saz/1/2013-38 zo dňa 26. marca 2013, p o t v r d z u j e.
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie odporcu, ktorým navrhovateľovi nebola predĺžená doplnková ochrana podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu nenaplnenia podmienok § 13a zákona o azyle. O trovách rozhodol krajský súd tak, že navrhovateľovi právo na ich náhradu nepriznal.
V dôvodoch rozhodnutia krajský súd s poukazom na znenie § 13a a 13b, § 2 písm. f/ zákona o azyle dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Odporca vykonal vo veci náležité dokazovanie, ktoré vyústilo v správny právny záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené zákonné podmienky na predĺženie doplnkovej ochrany. Krajský súd sa stotožnil sa v plnej miere s odôvodnením rozhodnutia odporcu, ktorý zdôvodnil nepredĺženie doplnkovej ochrany aj vzhľadom na vyjadrenie samotného navrhovateľa, že v P. nebol väznený, zatknutý, zadržaný oficiálnymi štátnymi orgánmi a nebolo preukázané, že by mal v krajine pôvodunejaké problémy so štátnymi orgánmi a teda vážne bezprávie v podobe mučenia alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu bolo možné voči jeho osobe vylúčiť. Pri odôvodnení rozhodnutia podľa názoru krajského súdu odporca využil jasné, výstižné a aktuálne závery o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu navrhovateľa a v mieste jeho posledného bydliska. Krajský súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/33/2011 v rámci ktorého konštatoval, že samotná skutočnosť, že správny orgán poskytol iným žiadateľom istú formu medzinárodnej ochrany nie je sama osebe dôvodom na spochybnenie zákonnosti rozhodnutia a nie je možné z nej vyvodiť záver, že správny orgán nerešpektoval princíp predvídateľnosti rozhodnutí, pretože v každom konaní sa žiadosť o poskytnutie ochrany posudzuje individuálne. V prejednávanej veci podľa krajského súdu neboli zákonné dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, odporca dostatočne zistil skutkový stav vo veci, vysporiadal sa so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými navrhovateľom pri vykonanom pohovore, rozhodnutie orgánu malo všetky formálne i obsahové náležitosti v zmysle zákona o správnom konaní, preto ho krajský súd ako vecne správne potvrdil.
Navrhovateľ proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie v ktorom namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenie veci.
K nesprávnym skutkovým zisteniam navrhovateľ uviedol, že ako dôvody, pre ktoré mu hrozí vážne bezprávie v krajine pôvodu, uvádzal obavy z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu ako aj strach pred verbovaním k ozbrojenej skupine J.. Poukázal na to, že do konania predložil množstvo správ a informácií, ktoré demonštrujú zlú bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa, o tom, že v daných miestach prebieha neustále vnútroštátny ozbrojený konflikt a neselektívne násilie, a že z tohto dôvodu sa ani nerealizujú dobrovoľné návraty do týchto častí P.. Rodina navrhovateľa je neustále pod tlakom vykazujúcim znaky psychického násilia, ktorému by bol vystavený v prípade návratu do krajiny aj navrhovateľ. Hrozby, ktoré navrhovateľovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozia, napĺňajú znaky vážneho bezprávia, tak ako ho definuje zákon o azyle. Podľa smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 (kvalifikačná smernica) čl. 15 ods. 2 definuje vážne bezprávie, o. i. ako hrozbu smrti alebo popravy. V tomto smere kvalifikačná smernica má na mysli nielen uloženie trestu smrti v rámci trestného konania v danej krajine, ale aj popravu, ktorej sa dopúšťajú neštátne subjekty. V tomto je smernica v nesúlade so zákonom o azyle, súd by však v rámci rozhodovania a posudzovania zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu mal posudzovať aj súlad postupu správneho orgánu so smernicou.
Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že krajský súd nevykonal dôkazy, ktoré mu boli doručené a ktoré preukazujú najmä zlú bezpečnostnú situáciu v oblasti L. a to potvrdením Medzinárodnej organizácie pre migráciu o nerealizácii dobrovoľných návratov do južnej a centrálnej časti P., ktorým sa krajský súd nezaoberal. Za inú vadu konania považuje navrhovateľ nesprávnu interpretáciu inštitútu nepredĺženia doplnkovej ochrany. Zákon o azyle vyslovene definuje doplnkovú ochranu ako ochranu, ktorú ministerstvo udelí žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Vážne bezprávie je rovnako definované zákonom vo svojom § 2. Zákon o azyle výslovne uvádza v § 20 ods. 3, že...po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o jeden rok, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo 13b a nie sú dôvody ne jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4. V konaní o predĺženie doplnkovej ochrany je preto potrebné vždy skúmať všetky dôvody, pre ktoré je možné doplnkovú ochranu poskytnúť a pokiaľ sa takéto nenájdu, môže správny orgán rozhodnúť o jej nepredĺžení. V opravnom prostriedku namietal skutočnosť, že odporca sa zaoberal len všeobecnou bezpečnostnou situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa s ohľadom na vnútroštátny ozbrojený konflikt v krajine. Odporca sa podľa názoru navrhovateľa nedostatočne zaoberal ostatnými dôvodmi, resp. posudzovaním vážneho bezprávia z hľadísk podľa § 2 písm. f/ bodov 1 a 2 zákona. Túto skutočnosť krajský súd nevzal do úvahy, vec nesprávne právne posúdil.
Z uvedených dôvodov navrhovateľ žiadal, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že odvolacie námietky navrhovateľa nepovažuje za dôvodné, z dôvodu, že krajský súd sa v rozsudku dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu a napadnutý rozsudok považuje za správny a zákonný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle doplnková ochrana podľa § 13a a 13b sa poskytne na jeden rok; po uplynutí jedného roka sa poskytovanie doplnkovej ochrany na žiadosť predĺži vždy o jeden rok, ak sú splnené podmienky uvedené v § 13a alebo 13b a nie sú dôvody na jej neposkytnutie podľa § 13c ods. 2 až 4. Cudzinec je povinný podať žiadosť podľa predchádzajúcej vety najskôr 90 dní a najneskôr 60 dní pred uplynutím jednoročnej lehoty. Žiadosť sa podáva na úradnom tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe č. 2a, osobne na policajnom útvare podľa miesta pobytu; vyplnenú žiadosť policajný útvar bezodkladne zašle ministerstvu.
Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 13b zákona o azyle rieši otázku poskytnutia doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny manželovi, slobodným deťom, resp. rodičom slobodného cudzinca, ktorým sa poskytla doplnková ochrana.
Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.
Podľa ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle je vážnym bezprávím: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o nepredĺžení doplnkovej ochrany navrhovateľovi na území SR podľa § 13a zákona o azyle z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany uvedené v § 13a zákona o azyle. V medziach odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ o krajine pôvodu a bezpečnostnej situácii v nej. Vyhodnotil osobitne situáciu v mieste jeho posledného bydliska, so zameraním na posúdenie otázky, či došlo k zmene pomerov, ktoré viedli správny orgán k poskytnutiu doplnkovejochrany navrhovateľovi. Z verejne dostupných zdrojov odporca zistil, že do L. sa vracajú členovia P. diaspóry žijúcej v zahraničí. Žiadateľ pochádza z L., kde prežil väčšinu života a kde žije jeho manželka, deti, matka, súrodenci.
Za účelom zdôvodnenia ostatnej žiadosti navrhovateľa o predĺženie doplnkovej ochrany bol s navrhovateľom vykonaný pohovor, počas ktorého zopakoval, že dôvody, pre ktoré mu bola poskytnutá doplnková ochrana na území SR naďalej platia. Nové dôvody neuviedol. Uviedol, že je v kontakte so svojou rodinou, „kým neodišli z L.“ niekam do bezpečia aj s jeho bratom Y., ktorého kontaktovala J., o čom ho informoval brat J.. Uvedené tvrdenie navrhovateľ pri pohovore ani v podanom odvolaní bližšie nerozviedol tak, aby z neho vyplynul záver o reálnej hrozbe vážneho bezprávia vymedzeného v § 2 písm. f/ zákona voči jeho osobe v prípade návratu. Z vykonaného dokazovania je možné aj podľa odvolacieho súdu konštatovať, že navrhovateľ je civilistom, pred opustením P.ijúcim v L., s rodinou, kde odporca vyhodnotil ohrozenia v súvislosti s bezpečnostnou situáciou a vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom, ktoré viedli k udeleniu doplnkovej ochrany, ako podstatne zmenené od apríla 2012 a ktoré nevyžadujú už jej predĺženie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom prípade dospel k záveru, že takýto záver nachádza oporu vo vykonaných dôkazoch a odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.
Krajský súd sa všetkými námietkami navrhovateľa podrobne zaoberal, vykonal dokazovanie v rozsahu uvedenom v rozhodnutí súdu a dospel k záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na tieto správne závery odkazuje. Najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam za nedôvodnú. Navrhovateľ totiž v priebehu administratívneho konania okrem zlej bezpečnostnej situácie neuviedol žiaden iný dôvod, pre ktorý žiada predĺžiť doplnkovú ochranu. Takýto dôvod neuviedol ani v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Pokiaľ teda navrhovateľa v priebehu administratívneho ani súdneho konania (pred krajským súdom) netvrdil, že voči nemu prebieha v krajine pôvodu trestné konanie, resp. že by mu hrozil trest smrti, mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, nebolo možné odporcovi vyčítať, že dokazovanie viedol vo vzťahu k jeho tvrdeniam o zlej bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu a za týmto účelom sa zameral na posúdenie bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že odporca zistil dostatočným spôsobom aktuálnu situáciu v krajine pôvodu navrhovateľ, túto v napadnutom rozhodnutí opísal s odkazom na zdroje z ktorých čerpal. Odvolací súd nezistil rozpor s obsahom správ, na ktoré sa odporca odvolal. Námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočne zisteného stavu veci odvolací súd vyhodnotil za nedôvodnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní administratívneho spisu odporcu ako aj spisu krajského súdu zistil, že odporca pri zisťovaní skutkového stavu veci postupoval dôsledne a starostlivo, obstaral dostatok informácií o krajine pôvodu navrhovateľa, tvrdenia navrhovateľa s týmito informáciami porovnal a mohol tak vo veci učiniť autoritatívny záver. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil, že by odporca, k niektorým podkladom predloženým navrhovateľom neprihliadol. Z rozhodnutia odporcu vyplýva, že situáciu v krajine jeho pôvodu dostatočne zistil a popísal s odkazom na zdroje z ktorých informácie čerpal. Za týchto okolností nie je možné tvrdiť, že by odporcom vykonané dokazovanie bolo nedostatočné a nebolo by možné na základe zisteného skutkového stavu veci rozhodnúť. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu je zrejmé, akým spôsobom odporca konfrontoval údaje navrhovateľa s informáciami o krajine jeho pôvodu a na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ prestal nepĺňa podmienky poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle zákon o azyle.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol považovať za dôvodnú námietku navrhovateľa, že neúplné zistenie skutkového stavu viedlo správny orgán ako aj krajský súd k nesprávnym právnym záverom. Krajský súd vychádzal z písomných podkladov, ktoré mu boli predložené ako súčasť administratívneho spisu ako aj z písomností tvoriacich súdny spis. Vzhľadom k tomu, že dôkaz predložený zástupkyňounavrhovateľa (list Medzinárodnej organizácie pre migráciu - IOM z 22. januára 2013, v ktorom Slovenskej humanitnej rade oznamuje, že z dôvodu zlej bezpečnostnej situácie nerealizuje asistované dobrovoľné návraty do južnej a centrálnej časti P.) sa netýka pozastavenia realizácie asistovaného dobrovoľného návratu priamo do mesta L., podľa odvolacieho súdu krajský súd nepochybil, keď takýto dôkaz nepovažoval za spôsobilý ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia odporcu, najmä ak navrhovateľ (jeho zástupkyňa) nevyslovila nesúhlas s prejednaním veci na krajskom súde bez pojednávania, na ktorom by bola mala možnosť žiadať protokoláciu obsahu uvedeného listu do zápisnice, t.j. vykonanie dôkazu. Odvolací súd pritom poznamenáva, že podmienky podľa § 250f OSP považuje za splnené splnené. Predmetný list tiež nevyvracia iné dôkazy svedčiace o celkovo zlepšenej situácii v L., ako už bolo uvedené, vrátane návratu obyvateľov a členov zastupiteľských misií. Z uvedeného dôvodu odvolacie námietky navrhovateľa neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol krajský súd vo veci skutkovo správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP á contr., že navrhovateľovi, ktorý nemal úspech vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.